Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 167/2017
PDF · 284.8 KB
No categories available
II. ÚS 167/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
GORAL, spol. s r. o., Veľké Bierovce 276, zastúpenej Advokátskou kanceláriou A3
advokátska kancelária s. r. o., Partizánska 25, Trenčín, v mene ktorej koná advokátka
JUDr. Katarína Lobotková, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 13 S 50/2013-50 zo 16. apríla 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Sžf 66/2014 z 2. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti GORAL, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti GORAL, spol. s r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 13 S 50/2013-50 zo 16. apríla 2014 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžf 66/2014
z 2. júna 2015.
2. Zo sťažnosti aj z priložených rozhodnutí vyplýva, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu bola zamietnutá žaloba, ktorou sťažovateľka žiadala zrušiť z dôvodu
nezákonnosti rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné
riaditeľstvo“) č. 1100901/1/1143437/2012 z 18. marca 2013, ako aj výrok 2 rozhodnutia
Colného úradu v Trenčíne (ďalej len „colný úrad“) č. 9006631/1/1085631/2012 z 19. júla
2012.
3. Sťažovateľke bolo na základe nariadenia Komisie (ES) č. 642/2008 zo 4. júla
2008, ktorým sa ukladá dočasné antidumpingové clo na dovoz určitých upravených alebo
konzervovaných citrusových plodov (najmä mandarínok atď.) s pôvodom v Čínskej ľudovej
republike, a nariadenia Rady (ES) č. 1355/2008 z 18. decembra 2008, ktorým sa ukladá
konečné antidumpingové clo a s konečnou platnosťou vyberá dočasné clo uložené na dovoz
určitých upravených alebo konzervovaných citrusových plodov (najmä mandarínok atď.)
s pôvodom v Čínskej ľudovej republike (ďalej len „nariadenie č. 1355/2008“), vymerané
a následne od nej vybraté antidumpingové clo v celkovej výške 845 659,44 €. Rozsudkom
C-338/10 z 22. 3. 2012 vo veci Grünwald Logistik Service GmbH (GLS) proti
Hauptzollamt Hamburg-Stadt vyhlásil Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)
nariadenie komisie č. 1355/2008 za neplatné. Sťažovateľka preto podala na colnom úrade
2. a 9. mája 2012 dve žiadosti o vrátenie zaplateného cla v celkovej výške 845 659,44 €.
4. Colný úrad rozhodol tak, že výrokom 1 vrátil sťažovateľke clo vo výške
717 846,30 € a výrokom 2 rozhodol, že sa jej nevracia antidumpingové clo vo výške
127 812,14 €, pretože neboli splnené podmienky uvedené v čl. 236 ods. 2 vtedy platného
nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92, ktorým sa stanovuje Colný kódex Európskeho
spoločenstva (ďalej len „colný kódex“). Podľa citovaného ustanovenia bude dovozné alebo
vývozné clo vrátené alebo odpustené na základe žiadosti podanej príslušnému colnému
úradu v lehote troch rokov odo dňa, kedy bola suma cla oznámená dlžníkovi. V danom
prípade došlo k uplynutiu tejto trojročnej lehoty pred podaním žiadosti o vrátenie cla,
a uvedená podmienka tak splnená nebola. Finančný úrad ako odvolací orgán konštatoval, že
rozhodnutie colného orgánu bolo v súlade s právnymi predpismi.
5. Krajský súd na základe žaloby preskúmal napadnuté rozhodnutia správnych
orgánov a dospel k záveru, že sú v súlade s colným kódexom platným v čase podania
žiadosti o vrátenie antidumpingového cla. Uviedol, že medzi účastníkmi konania bol sporný
výklad čl. 236 ods. 2 colného kódexu, ktorý za zákonnú podmienku na vrátenie cla
ustanovil včasnosť podania žiadosti o jeho vrátenie. Sťažovateľka tvrdila, že zrušenie
relevantného nariadenia rozsudkom Súdneho dvora je nepredvídateľnou okolnosťou
v zmysle druhého pododseku čl. 236 ods. 2 colného kódexu, ktorá umožňuje predĺžiť
trojročnú lehotu na podanie žiadosti o vrátenie cla. Správne orgány teda nepostupovali
správne, keď jej predĺženie lehoty nepriznali. Finančný úrad, naopak, poukazoval na
rozsudok Súdneho dvora C-533/10 zo 14. 6. 2012 vo veci Ikea Wholesale LTD proti
Komisii (ďalej len „rozsudok C-533/10“), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že čl. 236
ods. 2 druhý pododsek colného kódexu sa má vykladať v tom zmysle, že nezákonnosť
nariadenia nepredstavuje prípad vyššej moci alebo nepredvídateľných okolností
umožňujúcich predĺžiť trojročnú lehotu, počas ktorej mohol dovozca požiadať o vrátenie
dovozného cla zaplateného podľa nariadenia, ktoré bolo neskôr vyhlásené za neplatné.
Krajský súd sa s ohľadom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora stotožnil so závermi
správnych orgánov a žalobu zamietol.
6. Sťažovateľka napadla rozsudok krajského súdu odvolaním. Tvrdila, že Súdnym
dvorom odporúčaný zužujúci výklad nepredvídateľných okolností nie je aplikovateľný
vo vzťahu k iným účastníkom než správnym orgánom. Poukázala na oveľa významnejšie
interpretačné hľadisko, a to pravidlo publikované pod č. R 102/2011 Zbierky stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, podľa
ktorého nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu ich
adresátov, ale vždy na ťarchu tvorcu. Aj ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát
uviedol, že s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka
všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych
noriem (PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 1/04 alebo PL. ÚS 8/04). Sťažovateľka, vychádzajúc
z uvedených zásad, predvídala spomínanú všeobecnú platnosť, trvácnosť a stabilitu,
racionálnosť a spravodlivý obsah nariadenia č. 1355/2008 a žiaden opak, teda možnosť jeho
zrušenia pre vlastnú rozpornosť s inými predpismi Európskej únie (ďalej aj „EÚ“) nemohla
predvídať. Pre sťažovateľku a tiež pre každého v Európskej únii, zrejme okrem účastníkov
sporu, z ktorého vzišlo zrušenie nariadenia č. 1355/2008, bol s ohľadom na princípy
objektívneho práva tento rozsudok nepredvídateľná okolnosť nezávislá od jeho pôsobenia
a vôle, a teda vo vzťahu k žalobcovi mala právny následok vzniku nároku na vrátenie
nedlžného cla, ibaže bez ohľadu na časové obmedzenie.
7. Najvyšší súd k námietkam sťažovateľky predovšetkým uviedol:
„Najvyšší súd sa zaoberal žalobnými a odvolacími dôvodmi žalobcu a konštatuje, že
krajský súd vo veci rozhodol vecne správne. Vychádzal z judikatúry Súdneho dvora EÚ,
ktorý sa už k tejto spornej otázke, či je možné úspešne žiadať o vrátenie antidumpingového
cla aj po uplynutí trojročnej lehoty podľa článku 236 Colného kódexu spoločenstva, ak bolo
Nariadenie Rady vyhlásené za neplatné, vyjadril.
Súdny dvor EÚ sa vo veci vedenej pod číslom C-533/10 zaoberal aj vrátením
antidumpingových ciel zaplatených na základe nariadenia, ktoré bolo neskôr vyhlásené za
neplatné. V rozsudku zo dňa 14. júna 2012 Súdny dvor EÚ uviedol, že spoločnosť CIVAS
(SA) v tomto konaní žiadala o vrátenie antidumpingových ciel, ktoré zaplatila pri dovoze
bavlnenej posteľnej bielizne pochádzajúce z Pakistanu, pričom nemohla podať žiadosti
o vrátenie týchto ciel pred ukončením antidumpingového konania. Súdny dvor EÚ sa
v konaní C-533/10 zaoberal v rámci prejudiciálneho konania výkladom článku 236 ods. 2
Colného kódexu. Súdny dvor uznal, že vnútroštátna procesná podmienka stanovujúca
primeranú lehotu, v ktorej je hospodársky subjekt povinný, pod hrozbou premlčania,
požiadať o vrátenie dane vyrubenej v rozpore s právom Únie, je zlučiteľná s právom únie.
Takáto premlčacia lehota nie je takej povahy, aby viedla k praktickej nemožnosti alebo
nadmernému sťaženiu výkonu práv, ktoré priznáva poriadok Únie. V tejto súvislosti Súdny
dvor rozhodol, že trojročná premlčacia lehota sa javí ako primeraná.
Ďalej v citovanom rozsudku je uvedené, že primeraná premlčacia lehota bez ohľadu
na to, či bola stanovená vnútroštátnym právom alebo právom Únie, je v záujme právnej
istoty, ktorá chráni tak dotknutú osobu ako aj dotknutý správny orgán a nebráni výkonu
práv, ktoré priznáva právny poriadok.
Otázku, či nezákonnosť Nariadenia možno považovať za prípad vyššej moci (alebo
nepredvídateľných okolností), treba vykladať podľa Súdneho dvora EÚ zužujúco, pretože
podľa článku 236 Colného kódexu, vrátenie zaplateného dovozného, alebo vývozného cla
možno priznať iba za určitých podmienok a v stanovených osobitných prípadoch. Vrátenie
cla predstavuje výnimku z obvyklého režimu dovozov a vývozov (rozsudky C-156/00
z 13. marca 2003, C-78/10 zo 17. februára 2011, C-334/08 z 8. augusta 2010).
Pojem vyššia moc (nepredvídateľné okolnosti) sa musia v zmysle článku 236 ods. 2,
druhý pododsek Colného kódexu, vykladať zužujúco. Pod pojmom vyššia moc v zásade
treba rozumieť neobvyklé a nepredvídateľné okolnosti, nezávislé od vôle subjektu, ktorý sa
ich dovoláva a ktorých dôsledkom nebolo možné zabrániť napriek vynaloženiu všetkej
starostlivosti.
Žalovaný ako v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, tak aj v písomnom stanovisku
k žalobe poukázal na ods. 28 citovaného rozsudku C-533/10, v ktorom Súdny dvor EU
konštatoval, že pojem vyššia moc zahŕňa tak objektívny prvok týkajúci sa neobvyklých
okolností, ktoré sú nezávislé od vôle dotknutého hospodárskeho subjektu, ako aj subjektívny
prvok týkajúci sa povinnosti dotknutej osoby, aby sa zabezpečila proti následkom
neobvyklej udalosti tým, že prijme primerané opatrenia bez toho, aby priniesla neprimeranú
obeť. Súdny dvor tiež ale konštatoval, že nezákonnosť antidumpingového nariadenia
nemožno považovať za neobvyklú okolnosť.
K subjektívnemu prvku Súdny dvor EÚ uviedol, že žalobca mohol podať žiadosť
o vrátenie cla hneď po prvom zaplatení antidumpingového cla podľa Nariadenia s cieľom
spochybniť platnosť Nariadenia. Súdny dvor EÚ v rámci prejudiciálneho konania (bod 35)
uzavrel, že článok 236 ods. 2 druhý pododsek Colného kódexu sa má vykladať v tom zmysle,
že nezákonnosť nariadenia nepredstavuje prípad vyššej moci (alebo nepredvídateľných
okolností) umožňujúci predĺžiť trojročnú lehotu, počas ktorej mohol dovozca (žalobca)
požiadať o vrátenie dovozného cla zaplateného podľa Nariadenia, ktoré bolo neskôr
vyhlásené za neplatné.
Krajský súd vzhľadom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa výkladu
článku 236 ods. 2, druhého pododseku Colného kódexu, a v súvislosti s uvedeným článkom
výkladu pojmu vyššej moci, ktorá v sebe zahŕňa aj pojem nepredvídateľných okolností,
uzavrel, že vyhlásenie rozsudku Súdneho dvora vo veci C-338/10) malo síce za následok
neplatnosť Nariadenia Rady ES č. 1355/2008, avšak vyhlásenie neplatnosti ani tohto
Nariadenia nemožno považovať za takú nepredvídateľnú okolnosť, v dôsledku ktorej by
v tomto prípade došlo k predĺženiu 3-ročnej lehoty na vrátenie antidumpingového cla podľa
článku 236 ods. 2, prvý pododsek Colného kódexu.
Najvyšší súd sa stotožňuje so žalovaným, že Súdny dvor EU je jediná inštitúcia
v Európskej únii oprávnená podávať záväzný výklad všetkých ustanovení práva únie.
Judikatúra Súdneho dvora (SDEÚ) je rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ, ktorú
vytvárajú rozhodnutia tohto súdu v jednotlivých preskúmavaných záležitostiach. Súdny dvor
je pritom jedným z orgánov EÚ, na ktorý členské štáty preniesli určité rozhodovacie
právomoci, a tak rozhoduje spory medzi vládami členských štátov a európskymi inštitúciami
a prejednáva aj žaloby jednotlivcov, či organizácii proti inštitúciám EÚ a zároveň
dohliada, aby členské štáty dodržiavali európske právo a preskúmava aj súlad právnych
aktov vydávaných inštitúciami EÚ so zakladajúcimi zmluvami. Judikatúra Súdneho dvora
má pri tom najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a tak aj jeho rovnaké
uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Práve v prípadoch, kedy SD podáva právny
výklad ustanovení úniového práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach, alebo na žiadosť
súdov členských štátov, či iných orgánov a inštitúcii EÚ, má judikatúra SD všeobecnú
záväznosť.
To znamená, že týmto výkladom SD sa musí riadiť nielen národný súd, ktorý o výklad
požiadal, či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty
a ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra SD má povahu
prameňa úniového práva.
Keďže sporná otázka bola už Súdnym dvorom vyriešená, možno sa stotožniť
s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola podaná dôvodne, pretože žalovaný sa
v rámci žalobou napadnutého správneho konania riadne vysporiadal so všetkými
námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil na podklade zisteného skutkového stavu
vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu prvostupňového správneho orgánu
s prihliadnutím na relevantné hmotno-právne a procesné ustanovenia. Ani neplatnosť
Nariadenia Rady (ES) č. 1355/2008 z 18.12.2008 vyhlásená rozsudkom Súdneho dvora
Európskej únie, nemožno považovať za takú neobvyklú okolnosť, ktorá by umožnila
predĺženie stanovenej premlčacej lehoty v rámci vnútroštátneho právneho poriadku.“
Vzhľadom na už uvedené najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil.
8. Podľa sťažovateľky bolo uvedenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho
súdu v prvom rade porušené jej základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
ústavy. Sťažovateľka cituje nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. novembra
2002, podľa ktorého „do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu
poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne
súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava.“. Ďalej poukazuje na nález sp. zn.
I. ÚS 26/94 z 10. mája 1994, kde ústavný súd konštatoval, že „Obsah práva na súdnu a inú
právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva len v tom, že
osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je
porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“. Z uvedených
nálezov podľa sťažovateľky vyplýva, že konanie všeobecného súdu nesmie byť v rozpore
so zákonom. Krajský súd a najvyšší súd nesprávne aplikovali, resp. neaplikovali
vnútroštátne právne normy, a tým porušili jej základné právo na súdnu ochranu. Ich
rozsudky nie sú podľa sťažovateľky vecne správne.
9. Sťažovateľka ďalej namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého má vlastnícke právo rovnaký zákonný obsah aj
ochranu. V danej veci je podľa nej nesporné, že štát bez právneho dôvodu vyruboval
a inkasoval finančné prostriedky na úhradu nezákonného poplatku, čím sa obohacoval na
úkor sťažovateľky, ktorej majetok sa o predmetné finančné prostriedky zmenšil. Ďalej
sťažovateľka uvádza, že „Pokiaľ by porušovatelia základného práva sťažovateľa
postupovali v súlade s ústavou zakotveným princípom rovnosti práva vlastniť majetok,
nemohli by žalobu sťažovateľa zamietnuť. Svojím konaním priznali nad rámec ústavného
práva ochranu majetku štátu, ktorý tento nadobudol protiprávne na základe právnej normy
vyhlásenej za neplatnú. Na druhej strane nepriznali dostatočnú ochranu majetkového práva
na vrátenie finančných prostriedkov, o ktoré sa v súlade s platným právom nemal rozsah
majetku sťažovateľa, nikdy znížiť (bohužiaľ sa tak stalo uhrádzaním nezákonného nedlžného
cla).“.
10. Na základe už uvedeného sťažovateľka podľa čl. 127 ods. 3 a 4 ústavy požaduje
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, pričom v jej prípade má ísť o čiastku
131 248,95 €, ktorá pozostáva zo sumy nevráteného a bezdôvodne prijatého cla vo výške
127 813,14 € a trov konania nevyhnutných na bránenie práv sťažovateľky spočívajúcich
vo vynaložených súdnych poplatkoch v sume 140 € a v trovách právneho zastúpenia v sume
3 295,81 €.
11. Sťažovateľka v závere ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd o jej
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 16.4.2014, ktorým súd v konaní pod sp. zn. 13 S/50/2013-50 zamietol
žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a rozsudkom
Najvyššieho súdu SR zo dňa 2.6.2015, pod sp. zn. 4Sžf/66/2014, ktorým rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne potvrdil, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva
sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 16.4.2014, ktorým súd v konaní pod sp. zn. 13 S/50/2013-50 zamietol žalobu
sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a rozsudok
Najvyššieho súdu SR zo dňa 2.6.2015, pod sp. zn. 4Sžf/66/2014, ktorým rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne potvrdil.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zaväzuje odporcu v 1. a v 2. rade, aby spoločne
a nerozdielne zaplatili sťažovateľovi primerané peňažné zadosťučinenie vo výške
131.248,95 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a v rovnakej lehote
i náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa vo výške 1.649,37 € (hodnota úkonu
678,85 €, za 2 úkony právnej služby + 2 x paušál po 7,81 € + DPH (20 %) 274,89 €).“
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
14. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného
práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13 S 50/2013-50 zo 16. apríla
2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf 66/2014 z 2. júna
2015.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
A. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom
krajského súdu
15. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
16. Ústavný súd pri zakladaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že všeobecné
súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc
ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov.
II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 20/02,
17. Sťažovateľka svojou sťažnosťou napáda aj rozsudok krajského súdu č. k.
13 S 50/2013-50 zo 16. apríla 2014. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje
právo podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom
na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
B. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu
18. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05).
19. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému
prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,
vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
20. Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného
postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu
skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým
spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou
účastníkov konania pred svojvôľou súdu.
21. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001, bod
2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
22. Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom
základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti
tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov
konania. Účastník konania má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred
vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu.
Súčasťou takého právneho základu po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je aj
výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke.
V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť
právneho základu rozhodovania vo veci samej (IV. ÚS 108/2010, IV. ÚS 206/08).
23. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s výkladom pojmu „vyššia
moc alebo nepredvídateľné okolnosti“ uvedeného v čl. 236 ods. 2 colného kódexu, ktorý
bol rozhodujúcimi súdmi prevzatý z judikatúry Súdneho dvora. Sťažovateľka zastáva názor,
že uvedený výklad odporuje vnútroštátnym právnym normám, resp. princípom
formulovaným v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu a ústavného súdu, konkrétne princípu
právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem. Z uvedených princípov predovšetkým
vyplýva, že nejasné a neurčité právne normy nemožno vykladať na ťarchu ich adresátov, ale
vždy na ťarchu tvorcu. Prijateľným je preto z pohľadu sťažovateľky len taký výklad, podľa
ktorého je zrušenie nariadenia nepredvídateľnou okolnosťou majúcou za následok vznik
nároku na vrátenie dlžného cla bez ohľadu na časové obmedzenie. Rozhodnutia
všeobecných súdov, ktoré vychádzali z opačného záveru, preto považuje za vecne
nesprávne a nezákonné.
24. Ústavný súd podotýka, že jeho úlohou nie je preskúmavať vecnú správnosť
rozhodnutí vydaných v konaní pred všeobecnými súdmi. Úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či odôvodnenie napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť v interpretácii a aplikácii príslušných
právnych noriem na vec sťažovateľky a s tým spojené možné porušenie označených
ústavných práv sťažovateľky, alebo naopak, či vzhľadom na odôvodnenie a právne závery
najvyššieho súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na
ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať porušenie označených ústavných práv
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
25. V prerokovávanej veci je nepochybné, že najvyšší súd (podobne ako aj krajský
súd) vychádzal pri posúdení otázky splnenia podmienok na predĺženie trojročnej lehoty
z judikatúry Súdneho dvora, ktorý sa k identickej otázke vyjadril v rozhodnutí C-533/10
zo 14. 6. 2012. Postup, pri ktorom sa všeobecné súdy pri výklade ustanovenia európskeho
práva v plnom rozsahu riadia názorom Súdneho dvora, nie je v žiadnom prípade možné
považovať za arbitrárny. Naopak, arbitrárne by všeobecné súdy konali vtedy, pokiaľ by sa
v skutkovo identickom prípade odchýlili od právneho názoru Súdneho dvora. Postup
najvyššieho súdu plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na
rozhodovanie odvolacieho súdu a požiadavkami kladenými ústavou. Najvyšší súd aplikoval
a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením a obsahom. Napadnuté
rozhodnutie reaguje na všetky relevantné námietky sťažovateľky, je riadne odôvodnené
a nevykazuje žiadne známky svojvôle.
26. K polemike sťažovateľky s právnym názorom Súdneho dvora a tvrdenému
zásahu do základných práv zaručených ústavou v dôsledku jeho aplikácie ústavný súd
uvádza niekoľko poznámok:
27. V náleze sp. zn. II. ÚS 440/2011 z 11. októbra 2012 sa ústavný súd priklonil
k právnemu názoru vyjadrenému v rozhodnutí nemeckého Spolkového ústavného súdu
2 BvR 197/83 z 22. októbra 1986 (tzv. Solange II) či v náleze Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. PL. ÚS 19/08 z 26. novembra 2008, podľa ktorého je úroveň ochrany
ľudských práv poskytovaná európskymi orgánmi porovnateľná s ochranou, ktorú by mohli
poskytovať orgány členských štátov vrátane ústavných súdov. Ústavný súd teda vychádza
z názoru, že Súdny dvor zabezpečuje efektívnu ochranu základných práv, a preto zásadne
nepreskúmava súlad právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí Súdneho dvora s ústavou.
Ani v prerokúvanej veci ústavný súd nevidel dôvod na iný postup.
28. Pre úplnosť však ústavný súd dodáva, že námietky sťažovateľky sú neudržateľné
aj z pohľadu vnútroštátneho práva. Sťažovateľka sa dožaduje aplikácie pravidla, podľa
ktorého neurčité právne normy treba vykladať vždy v prospech adresátov (resp. na ťarchu
ich tvorcov). Prehliada však, že v tomto prípade je tým neurčitým právnym pojmom
definovaná výnimka z pravidla. Pravidlom totiž je, že dovozca môže požiadať o vrátenie cla
v trojročnej lehote. Výnimka z tohto pravidla sa uplatní v prípade „nepredvídateľných
okolností alebo vyššej moci“. Pokiaľ by bola prijatá argumentácia sťažovateľky, podľa
ktorej by pojem „nepredvídateľné okolnosti alebo vyššia moc“ mal byť vykladaný vždy
v prospech adresátov tejto výnimky, potom by sa z výnimky jednoducho stalo pravidlo,
a stratila by teda opodstatnenie. Zároveň treba konštatovať, že zrušenie právneho predpisu
pôsobí s ohľadom na princíp právnej istoty aj vo vnútroštátnom práve zásadne len pro
futuro, čo dokladá najmä ustanovenie § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zrušenie
právneho predpisu teda zásadne neotvára možnosť (s výnimkou trestného konania)
spochybniť právoplatné rozhodnutia vydané podľa takéhoto predpisu, a teda ani možnosť
domáhať sa späť plnení, ktoré boli na základe takýchto rozhodnutí vydané. Z tohto hľadiska
je právna úprava predmetného nariadenia, podľa ktorej je možné domáhať sa (v trojročnej
lehote) späť cla zaplateného na základe zrušeného nariadenia, dokonca priaznivejšia, než je
úprava vnútroštátneho práva.
29. Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie
ustanovení najmä colného kódexu odvolacím súdom (ale aj krajským súdom) a aj
odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd uzatvára, že pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti
alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Najvyšší súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46
a nasl. ústavy. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľky pri jej
predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
30. Navyše uvedené závery najvyššieho súdu sú vzhľadom na právny a skutkový stav
predmetnej veci súladné aj s princípmi vzťahujúcimi sa na ochranu vlastníckeho práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd aj v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2017