Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 167/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

GORAL, spol. s r. o., Veľké Bierovce 276, zastúpenej Advokátskou kanceláriou A3

advokátska kancelária s. r. o., Partizánska 25, Trenčín, v mene ktorej koná advokátka

JUDr. Katarína Lobotková, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -50 zo 16. apríla 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 2. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti GORAL, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti GORAL, spol. s r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) č. k. -50 zo 16. apríla 2014 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.

z 2. júna 2015.

2. Zo sťažnosti aj z priložených rozhodnutí vyplýva, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu bola zamietnutá žaloba, ktorou sťažovateľka žiadala zrušiť z dôvodu

nezákonnosti rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné

riaditeľstvo“) č. 1100901/1/1143437/2012 z 18. marca 2013, ako aj výrok 2 rozhodnutia

Colného úradu v Trenčíne (ďalej len „colný úrad“) č. 9006631/1/1085631/2012 z 19. júla

2012.

3. Sťažovateľke bolo na základe nariadenia Komisie (ES) č. 642/2008 zo 4. júla

2008, ktorým sa ukladá dočasné antidumpingové clo na dovoz určitých upravených alebo

konzervovaných citrusových plodov (najmä mandarínok atď.) s pôvodom v Čínskej ľudovej

republike, a nariadenia Rady (ES) č. 1355/2008 z 18. decembra 2008, ktorým sa ukladá

konečné antidumpingové clo a s konečnou platnosťou vyberá dočasné clo uložené na dovoz

určitých upravených alebo konzervovaných citrusových plodov (najmä mandarínok atď.)

s pôvodom v Čínskej ľudovej republike (ďalej len „nariadenie č. 1355/2008“), vymerané

a následne od nej vybraté antidumpingové clo v celkovej výške 845 659,44 €. Rozsudkom

C-338/10 z 22. 3. 2012 vo veci Grünwald Logistik Service GmbH (GLS) proti

Hauptzollamt Hamburg-Stadt vyhlásil Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)

nariadenie komisie č. 1355/2008 za neplatné. Sťažovateľka preto podala na colnom úrade

2. a 9. mája 2012 dve žiadosti o vrátenie zaplateného cla v celkovej výške 845 659,44 €.

4. Colný úrad rozhodol tak, že výrokom 1 vrátil sťažovateľke clo vo výške

717 846,30 € a výrokom 2 rozhodol, že sa jej nevracia antidumpingové clo vo výške

127 812,14 €, pretože neboli splnené podmienky uvedené v čl. 236 ods. 2 vtedy platného

nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92, ktorým sa stanovuje Colný kódex Európskeho

spoločenstva (ďalej len „colný kódex“). Podľa citovaného ustanovenia bude dovozné alebo

vývozné clo vrátené alebo odpustené na základe žiadosti podanej príslušnému colnému

úradu v lehote troch rokov odo dňa, kedy bola suma cla oznámená dlžníkovi. V danom

prípade došlo k uplynutiu tejto trojročnej lehoty pred podaním žiadosti o vrátenie cla,

a uvedená podmienka tak splnená nebola. Finančný úrad ako odvolací orgán konštatoval, že

rozhodnutie colného orgánu bolo v súlade s právnymi predpismi.

5. Krajský súd na základe žaloby preskúmal napadnuté rozhodnutia správnych

orgánov a dospel k záveru, že sú v súlade s colným kódexom platným v čase podania

žiadosti o vrátenie antidumpingového cla. Uviedol, že medzi účastníkmi konania bol sporný

výklad čl. 236 ods. 2 colného kódexu, ktorý za zákonnú podmienku na vrátenie cla

ustanovil včasnosť podania žiadosti o jeho vrátenie. Sťažovateľka tvrdila, že zrušenie

relevantného nariadenia rozsudkom Súdneho dvora je nepredvídateľnou okolnosťou

v zmysle druhého pododseku čl. 236 ods. 2 colného kódexu, ktorá umožňuje predĺžiť

trojročnú lehotu na podanie žiadosti o vrátenie cla. Správne orgány teda nepostupovali

správne, keď jej predĺženie lehoty nepriznali. Finančný úrad, naopak, poukazoval na

rozsudok Súdneho dvora C-533/10 zo 14. 6. 2012 vo veci Ikea Wholesale LTD proti

Komisii (ďalej len „rozsudok C-533/10“), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že čl. 236

ods. 2 druhý pododsek colného kódexu sa má vykladať v tom zmysle, že nezákonnosť

nariadenia nepredstavuje prípad vyššej moci alebo nepredvídateľných okolností

umožňujúcich predĺžiť trojročnú lehotu, počas ktorej mohol dovozca požiadať o vrátenie

dovozného cla zaplateného podľa nariadenia, ktoré bolo neskôr vyhlásené za neplatné.

Krajský súd sa s ohľadom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora stotožnil so závermi

správnych orgánov a žalobu zamietol.

6. Sťažovateľka napadla rozsudok krajského súdu odvolaním. Tvrdila, že Súdnym

dvorom odporúčaný zužujúci výklad nepredvídateľných okolností nie je aplikovateľný

vo vzťahu k iným účastníkom než správnym orgánom. Poukázala na oveľa významnejšie

interpretačné hľadisko, a to pravidlo publikované pod č. R 102/2011 Zbierky stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, podľa

ktorého nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu ich

adresátov, ale vždy na ťarchu tvorcu. Aj ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát

uviedol, že s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka

všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych

noriem (, alebo ). Sťažovateľka, vychádzajúc

z uvedených zásad, predvídala spomínanú všeobecnú platnosť, trvácnosť a stabilitu,

racionálnosť a spravodlivý obsah nariadenia č. 1355/2008 a žiaden opak, teda možnosť jeho

zrušenia pre vlastnú rozpornosť s inými predpismi Európskej únie (ďalej aj „EÚ“) nemohla

predvídať. Pre sťažovateľku a tiež pre každého v Európskej únii, zrejme okrem účastníkov

sporu, z ktorého vzišlo zrušenie nariadenia č. 1355/2008, bol s ohľadom na princípy

objektívneho práva tento rozsudok nepredvídateľná okolnosť nezávislá od jeho pôsobenia

a vôle, a teda vo vzťahu k žalobcovi mala právny následok vzniku nároku na vrátenie

nedlžného cla, ibaže bez ohľadu na časové obmedzenie.

7. Najvyšší súd k námietkam sťažovateľky predovšetkým uviedol:

„Najvyšší súd sa zaoberal žalobnými a odvolacími dôvodmi žalobcu a konštatuje, že

krajský súd vo veci rozhodol vecne správne. Vychádzal z judikatúry Súdneho dvora EÚ,

ktorý sa už k tejto spornej otázke, či je možné úspešne žiadať o vrátenie antidumpingového

cla aj po uplynutí trojročnej lehoty podľa článku 236 Colného kódexu spoločenstva, ak bolo

Nariadenie Rady vyhlásené za neplatné, vyjadril.

Súdny dvor EÚ sa vo veci vedenej pod číslom C-533/10 zaoberal aj vrátením

antidumpingových ciel zaplatených na základe nariadenia, ktoré bolo neskôr vyhlásené za

neplatné. V rozsudku zo dňa 14. júna 2012 Súdny dvor EÚ uviedol, že spoločnosť CIVAS

(SA) v tomto konaní žiadala o vrátenie antidumpingových ciel, ktoré zaplatila pri dovoze

bavlnenej posteľnej bielizne pochádzajúce z Pakistanu, pričom nemohla podať žiadosti

o vrátenie týchto ciel pred ukončením antidumpingového konania. Súdny dvor EÚ sa

v konaní C-533/10 zaoberal v rámci prejudiciálneho konania výkladom článku 236 ods. 2

Colného kódexu. Súdny dvor uznal, že vnútroštátna procesná podmienka stanovujúca

primeranú lehotu, v ktorej je hospodársky subjekt povinný, pod hrozbou premlčania,

požiadať o vrátenie dane vyrubenej v rozpore s právom Únie, je zlučiteľná s právom únie.

Takáto premlčacia lehota nie je takej povahy, aby viedla k praktickej nemožnosti alebo

nadmernému sťaženiu výkonu práv, ktoré priznáva poriadok Únie. V tejto súvislosti Súdny

dvor rozhodol, že trojročná premlčacia lehota sa javí ako primeraná.

Ďalej v citovanom rozsudku je uvedené, že primeraná premlčacia lehota bez ohľadu

na to, či bola stanovená vnútroštátnym právom alebo právom Únie, je v záujme právnej

istoty, ktorá chráni tak dotknutú osobu ako aj dotknutý správny orgán a nebráni výkonu

práv, ktoré priznáva právny poriadok.

Otázku, či nezákonnosť Nariadenia možno považovať za prípad vyššej moci (alebo

nepredvídateľných okolností), treba vykladať podľa Súdneho dvora EÚ zužujúco, pretože

podľa článku 236 Colného kódexu, vrátenie zaplateného dovozného, alebo vývozného cla

možno priznať iba za určitých podmienok a v stanovených osobitných prípadoch. Vrátenie

cla predstavuje výnimku z obvyklého režimu dovozov a vývozov (rozsudky C-156/00

z 13. marca 2003, C-78/10 zo 17. februára 2011, C-334/08 z 8. augusta 2010).

Pojem vyššia moc (nepredvídateľné okolnosti) sa musia v zmysle článku 236 ods. 2,

druhý pododsek Colného kódexu, vykladať zužujúco. Pod pojmom vyššia moc v zásade

treba rozumieť neobvyklé a nepredvídateľné okolnosti, nezávislé od vôle subjektu, ktorý sa

ich dovoláva a ktorých dôsledkom nebolo možné zabrániť napriek vynaloženiu všetkej

starostlivosti.

Žalovaný ako v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, tak aj v písomnom stanovisku

k žalobe poukázal na ods. 28 citovaného rozsudku C-533/10, v ktorom Súdny dvor EU

konštatoval, že pojem vyššia moc zahŕňa tak objektívny prvok týkajúci sa neobvyklých

okolností, ktoré sú nezávislé od vôle dotknutého hospodárskeho subjektu, ako aj subjektívny

prvok týkajúci sa povinnosti dotknutej osoby, aby sa zabezpečila proti následkom

neobvyklej udalosti tým, že prijme primerané opatrenia bez toho, aby priniesla neprimeranú

obeť. Súdny dvor tiež ale konštatoval, že nezákonnosť antidumpingového nariadenia

nemožno považovať za neobvyklú okolnosť.

K subjektívnemu prvku Súdny dvor EÚ uviedol, že žalobca mohol podať žiadosť

o vrátenie cla hneď po prvom zaplatení antidumpingového cla podľa Nariadenia s cieľom

spochybniť platnosť Nariadenia. Súdny dvor EÚ v rámci prejudiciálneho konania (bod 35)

uzavrel, že článok 236 ods. 2 druhý pododsek Colného kódexu sa má vykladať v tom zmysle,

že nezákonnosť nariadenia nepredstavuje prípad vyššej moci (alebo nepredvídateľných

okolností) umožňujúci predĺžiť trojročnú lehotu, počas ktorej mohol dovozca (žalobca)

požiadať o vrátenie dovozného cla zaplateného podľa Nariadenia, ktoré bolo neskôr

vyhlásené za neplatné.

Krajský súd vzhľadom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa výkladu

článku 236 ods. 2, druhého pododseku Colného kódexu, a v súvislosti s uvedeným článkom

výkladu pojmu vyššej moci, ktorá v sebe zahŕňa aj pojem nepredvídateľných okolností,

uzavrel, že vyhlásenie rozsudku Súdneho dvora vo veci C-338/10) malo síce za následok

neplatnosť Nariadenia Rady ES č. 1355/2008, avšak vyhlásenie neplatnosti ani tohto

Nariadenia nemožno považovať za takú nepredvídateľnú okolnosť, v dôsledku ktorej by

v tomto prípade došlo k predĺženiu 3-ročnej lehoty na vrátenie antidumpingového cla podľa

článku 236 ods. 2, prvý pododsek Colného kódexu.

Najvyšší súd sa stotožňuje so žalovaným, že Súdny dvor EU je jediná inštitúcia

v Európskej únii oprávnená podávať záväzný výklad všetkých ustanovení práva únie.

Judikatúra Súdneho dvora (SDEÚ) je rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ, ktorú

vytvárajú rozhodnutia tohto súdu v jednotlivých preskúmavaných záležitostiach. Súdny dvor

je pritom jedným z orgánov EÚ, na ktorý členské štáty preniesli určité rozhodovacie

právomoci, a tak rozhoduje spory medzi vládami členských štátov a európskymi inštitúciami

a prejednáva aj žaloby jednotlivcov, či organizácii proti inštitúciám EÚ a zároveň

dohliada, aby členské štáty dodržiavali európske právo a preskúmava aj súlad právnych

aktov vydávaných inštitúciami EÚ so zakladajúcimi zmluvami. Judikatúra Súdneho dvora

má pri tom najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a tak aj jeho rovnaké

uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Práve v prípadoch, kedy SD podáva právny

výklad ustanovení úniového práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach, alebo na žiadosť

súdov členských štátov, či iných orgánov a inštitúcii EÚ, má judikatúra SD všeobecnú

záväznosť.

To znamená, že týmto výkladom SD sa musí riadiť nielen národný súd, ktorý o výklad

požiadal, či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty

a ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra SD má povahu

prameňa úniového práva.

Keďže sporná otázka bola už Súdnym dvorom vyriešená, možno sa stotožniť

s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola podaná dôvodne, pretože žalovaný sa

v rámci žalobou napadnutého správneho konania riadne vysporiadal so všetkými

námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil na podklade zisteného skutkového stavu

vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu prvostupňového správneho orgánu

s prihliadnutím na relevantné hmotno-právne a procesné ustanovenia. Ani neplatnosť

Nariadenia Rady (ES) č. 1355/2008 z 18.12.2008 vyhlásená rozsudkom Súdneho dvora

Európskej únie, nemožno považovať za takú neobvyklú okolnosť, ktorá by umožnila

predĺženie stanovenej premlčacej lehoty v rámci vnútroštátneho právneho poriadku.“

Vzhľadom na už uvedené najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil.

8. Podľa sťažovateľky bolo uvedenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho

súdu v prvom rade porušené jej základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1

. Sťažovateľka cituje nález ústavného súdu sp. zn. z 27. novembra

2002, podľa ktorého „do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu

poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne

súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava.“. Ďalej poukazuje na nález sp. zn.

z 10. mája 1994, kde ústavný súd konštatoval, že „Obsah práva na súdnu a inú

právnu ochranu uvedený v nespočíva len v tom, že

osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.

Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je

porušením zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“. Z uvedených

nálezov podľa sťažovateľky vyplýva, že konanie všeobecného súdu nesmie byť v rozpore

so zákonom. Krajský súd a najvyšší súd nesprávne aplikovali, resp. neaplikovali

vnútroštátne právne normy, a tým porušili jej základné právo na súdnu ochranu. Ich

rozsudky nie sú podľa sťažovateľky vecne správne.

9. Sťažovateľka ďalej namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

, v zmysle ktorého má vlastnícke právo rovnaký zákonný obsah aj

ochranu. V danej veci je podľa nej nesporné, že štát bez právneho dôvodu vyruboval

a inkasoval finančné prostriedky na úhradu nezákonného poplatku, čím sa obohacoval na

úkor sťažovateľky, ktorej majetok sa o predmetné finančné prostriedky zmenšil. Ďalej

sťažovateľka uvádza, že „Pokiaľ by porušovatelia základného práva sťažovateľa

postupovali v súlade s zakotveným princípom rovnosti práva vlastniť majetok,

nemohli by žalobu sťažovateľa zamietnuť. Svojím konaním priznali nad rámec ústavného

práva ochranu majetku štátu, ktorý tento nadobudol protiprávne na základe právnej normy

vyhlásenej za neplatnú. Na druhej strane nepriznali dostatočnú ochranu majetkového práva

na vrátenie finančných prostriedkov, o ktoré sa v súlade s platným právom nemal rozsah

majetku sťažovateľa, nikdy znížiť (bohužiaľ sa tak stalo uhrádzaním nezákonného nedlžného

cla).“.

10. Na základe už uvedeného sťažovateľka podľa a 4 požaduje

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, pričom v jej prípade má ísť o čiastku

131 248,95 €, ktorá pozostáva zo sumy nevráteného a bezdôvodne prijatého cla vo výške

127 813,14 € a trov konania nevyhnutných na bránenie práv sťažovateľky spočívajúcich

vo vynaložených súdnych poplatkoch v sume 140 € a v trovách právneho zastúpenia v sume

3 295,81 €.

11. Sťažovateľka v závere ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd o jej

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne zo dňa 16.4.2014, ktorým súd v konaní pod sp. zn. -50 zamietol

žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a rozsudkom

Najvyššieho súdu SR zo dňa 2.6.2015, pod sp. zn. , ktorým rozsudok

Krajského súdu v Trenčíne potvrdil, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu podľa a základného práva

sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať majetok podľa Slovenskej

republiky.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

zo dňa 16.4.2014, ktorým súd v konaní pod sp. zn. -50 zamietol žalobu

sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a rozsudok

Najvyššieho súdu SR zo dňa 2.6.2015, pod sp. zn. , ktorým rozsudok

Krajského súdu v Trenčíne potvrdil.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zaväzuje odporcu v 1. a v 2. rade, aby spoločne

a nerozdielne zaplatili sťažovateľovi primerané peňažné zadosťučinenie vo výške

131.248,95 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a v rovnakej lehote

i náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa vo výške 1.649,37 € (hodnota úkonu

678,85 €, za 2 úkony právnej služby + 2 x paušál po 7,81 € + DPH (20 %) 274,89 €).“

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

14. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva na ochranu vlastníctva podľa a na súdnu ochranu podľa

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -50 zo 16. apríla

2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 2. júna

2015.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

A. K namietanému porušeniu napadnutým rozsudkom

krajského súdu

15. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

16. Ústavný súd pri zakladaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že všeobecné

súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc

ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov.

, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. ,

).

17. Sťažovateľka svojou sťažnosťou napáda aj rozsudok krajského súdu č. k.

-50 zo 16. apríla 2014. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje

právo podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom

na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

B. K namietanému porušeniu napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu

18. Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až ().

19. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť ().

20. Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ). Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného

postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu

skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým

spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou

účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

21. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001, bod

2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

22. Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom

základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti

tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov

konania. Účastník konania má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred

vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu.

Súčasťou takého právneho základu po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je aj

výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke.

V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť

právneho základu rozhodovania vo veci samej (, ).

23. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s výkladom pojmu „vyššia

moc alebo nepredvídateľné okolnosti“ uvedeného v čl. 236 ods. 2 colného kódexu, ktorý

bol rozhodujúcimi súdmi prevzatý z judikatúry Súdneho dvora. Sťažovateľka zastáva názor,

že uvedený výklad odporuje vnútroštátnym právnym normám, resp. princípom

formulovaným v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu a ústavného súdu, konkrétne princípu

právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem. Z uvedených princípov predovšetkým

vyplýva, že nejasné a neurčité právne normy nemožno vykladať na ťarchu ich adresátov, ale

vždy na ťarchu tvorcu. Prijateľným je preto z pohľadu sťažovateľky len taký výklad, podľa

ktorého je zrušenie nariadenia nepredvídateľnou okolnosťou majúcou za následok vznik

nároku na vrátenie dlžného cla bez ohľadu na časové obmedzenie. Rozhodnutia

všeobecných súdov, ktoré vychádzali z opačného záveru, preto považuje za vecne

nesprávne a nezákonné.

24. Ústavný súd podotýka, že jeho úlohou nie je preskúmavať vecnú správnosť

rozhodnutí vydaných v konaní pred všeobecnými súdmi. Úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či odôvodnenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť v interpretácii a aplikácii príslušných

právnych noriem na vec sťažovateľky a s tým spojené možné porušenie označených

ústavných práv sťažovateľky, alebo naopak, či vzhľadom na odôvodnenie a právne závery

najvyššieho súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na

ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať porušenie označených ústavných práv

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

25. V prerokovávanej veci je nepochybné, že najvyšší súd (podobne ako aj krajský

súd) vychádzal pri posúdení otázky splnenia podmienok na predĺženie trojročnej lehoty

z judikatúry Súdneho dvora, ktorý sa k identickej otázke vyjadril v rozhodnutí C-533/10

zo 14. 6. 2012. Postup, pri ktorom sa všeobecné súdy pri výklade ustanovenia európskeho

práva v plnom rozsahu riadia názorom Súdneho dvora, nie je v žiadnom prípade možné

považovať za arbitrárny. Naopak, arbitrárne by všeobecné súdy konali vtedy, pokiaľ by sa

v skutkovo identickom prípade odchýlili od právneho názoru Súdneho dvora. Postup

najvyššieho súdu plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na

rozhodovanie odvolacieho súdu a požiadavkami kladenými . Najvyšší súd aplikoval

a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením a obsahom. Napadnuté

rozhodnutie reaguje na všetky relevantné námietky sťažovateľky, je riadne odôvodnené

a nevykazuje žiadne známky svojvôle.

26. K polemike sťažovateľky s právnym názorom Súdneho dvora a tvrdenému

zásahu do základných práv zaručených v dôsledku jeho aplikácie ústavný súd

uvádza niekoľko poznámok:

27. V náleze sp. zn. z 11. októbra 2012 sa ústavný súd priklonil

k právnemu názoru vyjadrenému v rozhodnutí nemeckého Spolkového ústavného súdu

2 BvR 197/83 z 22. októbra 1986 (tzv. Solange II) či v náleze Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. z 26. novembra 2008, podľa ktorého je úroveň ochrany

ľudských práv poskytovaná európskymi orgánmi porovnateľná s ochranou, ktorú by mohli

poskytovať orgány členských štátov vrátane ústavných súdov. Ústavný súd teda vychádza

z názoru, že Súdny dvor zabezpečuje efektívnu ochranu základných práv, a preto zásadne

nepreskúmava súlad právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí Súdneho dvora s .

Ani v prerokúvanej veci ústavný súd nevidel dôvod na iný postup.

28. Pre úplnosť však ústavný súd dodáva, že námietky sťažovateľky sú neudržateľné

aj z pohľadu vnútroštátneho práva. Sťažovateľka sa dožaduje aplikácie pravidla, podľa

ktorého neurčité právne normy treba vykladať vždy v prospech adresátov (resp. na ťarchu

ich tvorcov). Prehliada však, že v tomto prípade je tým neurčitým právnym pojmom

definovaná výnimka z pravidla. Pravidlom totiž je, že dovozca môže požiadať o vrátenie cla

v trojročnej lehote. Výnimka z tohto pravidla sa uplatní v prípade „nepredvídateľných

okolností alebo vyššej moci“. Pokiaľ by bola prijatá argumentácia sťažovateľky, podľa

ktorej by pojem „nepredvídateľné okolnosti alebo vyššia moc“ mal byť vykladaný vždy

v prospech adresátov tejto výnimky, potom by sa z výnimky jednoducho stalo pravidlo,

a stratila by teda opodstatnenie. Zároveň treba konštatovať, že zrušenie právneho predpisu

pôsobí s ohľadom na princíp právnej istoty aj vo vnútroštátnom práve zásadne len pro

futuro, čo dokladá najmä ustanovenie . Zrušenie

právneho predpisu teda zásadne neotvára možnosť (s výnimkou trestného konania)

spochybniť právoplatné rozhodnutia vydané podľa takéhoto predpisu, a teda ani možnosť

domáhať sa späť plnení, ktoré boli na základe takýchto rozhodnutí vydané. Z tohto hľadiska

je právna úprava predmetného nariadenia, podľa ktorej je možné domáhať sa (v trojročnej

lehote) späť cla zaplateného na základe zrušeného nariadenia, dokonca priaznivejšia, než je

úprava vnútroštátneho práva.

29. Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie

ustanovení najmä colného kódexu odvolacím súdom (ale aj krajským súdom) a aj

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd uzatvára, že pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti

alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Najvyšší súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46

a nasl. . Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľky pri jej

predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

30. Navyše uvedené závery najvyššieho súdu sú vzhľadom na právny a skutkový stav

predmetnej veci súladné aj s princípmi vzťahujúcimi sa na ochranu vlastníckeho práva

podľa , a preto ústavný súd aj v tejto časti odmietol sťažnosť podľa

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2017