Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 824/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o.,

Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Matej Kukura, PhD., vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti

Okresného súdu Košice I, a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €

(slovom sedemtisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 363,78 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatosem centov)

na účet jej právneho zástupcu JUDr. Mateja Kukuru, PhD., Advokátska kancelária

IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie okresného

súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že bývalý manžel sťažovateľky (ďalej aj

„navrhovateľ“) podal 13. septembra 1999 na okresnom súde návrh na vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn.

. Súdny poplatok navrhovateľ uhradil 27. septembra 1999. Sťažovateľka

uvádza, že navrhovateľ sa domáhal vyporiadania majetku nadobudnutého počas trvania

ich manželstva, ktoré bolo rozvedené rozsudkom okresného súdu č. k. -32

z 27. mája 1999.

Sťažovateľka ďalej uvádza: „2. Dňa 20. 10. 1999 zaslala sťažovateľka konajúcemu

súdu vyjadrenie k predmetnej žalobe.

3. Dňa 17. 1. 2001 okresný súd vydal pokyn na doručenie vyjadrenia sťažovateľky

navrhovateľovi.

4. Okresný súd nariadil prvé pojednávanie vo veci na 5. 4. 2002, ktoré bolo

bez vykonania dokazovania v dôsledku ospravedlnenej neúčasti navrhovateľa a školenia

zákonného sudcu odročené na 24. 5. 2002.

5. Pojednávanie vytýčené na 24. 5. 2002 bolo v dôsledku ospravedlnenia sa právnej

zástupkyne navrhovateľa z dôvodu kolízie pojednávaní a napriek účasti sťažovateľky

i jej právneho zástupcu opäť bez pojednávania vo veci odročené uznesením súdu

na 19. 9. 2002.

6. Okresný súd dňa 10. 9. 2002 vydal pokyn na zmenu dátumu pojednávania

na 17. 10. 2002.

7. Dňa 17. 10. 2002 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, na ktorom boli vykonané

výsluchy účastníkov konania a iné dôkazy. Pojednávanie bolo následne odročené

na 16. 1. 2003.

8. Pojednávanie vo veci vytýčené na 16. 1. 2003 bolo odročené na 13. 3. 2003

na základe žiadosti sťažovateľky zo dňa 20. 1. 2003 z dôvodu jej pracovnej

zaneprázdnenosti.

9. Pojednávanie vo veci vytýčené na 13. 3. 2003 bolo na základe žiadosti právnej

zástupkyne navrhovateľa z dôvodu kolízie pojednávaní a z dôvodu školenia zákonnej

sudkyne odročené na 22. 5. 2003.

10. Dňa 22. 5. 2003 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie vo veci, na ktorom súd

vykonal dokazovanie a následne pojednávanie uznesením odročil na neurčito.

11. Uznesením zo dňa 6. 8. 2003 nariadil súd ďalšie pojednávanie vo veci

na 15. 10. 2003.

12. Dňa 15. 10. 2003 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, ktoré bolo odročené

na 4. 12. 2003.

13. Dňa 4. 12. 2003 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, na ktorom účastníci

konania požiadali o poskytnutie lehoty na mimosúdne dohodu, a pojednávanie bolo

z uvedeného dôvodu odročené na neurčito, s tým, že účastníci konania majú oznámiť súdu

v lehote do 1. marca 2004, či došlo k mimosúdnej dohode.

14. Okresnému súdu bolo 11. 2. 2004 doručené podanie navrhovateľa, v ktorom

oznámil súdu, že k uzavretiu mimosúdnej dohody medzi účastníkmi nedošlo.

15. Okresný súd vytýčil uznesením zo dňa 10. apríla 2006 ďalší termín pojednávania

vo veci na 7. 6. 2006.

16. Na pojednávaní vo veci dňa 7. 6. 2006 súd vykonal ďalšie dokazovanie vo veci

a pojednávanie odročil na 20. 9. 2006.

17. Dňa 20. 9. 2006 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, ktoré bolo po vykonanom

dokazovaní odročené na 22. 11. 2006.

18. Dňa 21. 9. 2006 doručila sťažovateľka súdu písomnosti ohľadne predmetu

konania. Následne 25. 9. 2006 okresný súd vydal pokyn na doručenie výzvy právnemu

zástupcovi sťažovateľky na doručenie požadovaných písomností a dňa 6. 10. 2006 pokyn

na doručenie urgencie uvedenej výzvy.

19. Dňa 3. novembra 2006 rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom

-28 o porušení základného práva navrhovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom Okresným súdom

Košice I pod. sp. zn. a priznal navrhovateľovi i primerané finančné

zadosťučinenie.

20. Dňa 22. 11. 2006 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci a ďalšie pojednávanie

bolo nariadené na 2. 2. 2007.

21. Na pojednávaní vo veci uskutočnenom dňa 2. 2. 2007 okresný súd vykonal

dokazovanie a následne pojednávanie odročil na neurčito.

22. Dňa 26. 2. 2007 bol okresnému súdu doručený návrh právnej zástupkyne

navrhovateľa na vykonanie znaleckého dokazovania ohľadne stanovenia hodnoty

nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom vyporiadania bezpodielového vlastníctva účastníkov

konania. Dňa 27. 2. 2007 nariadil okresný súd termín hlavného pojednávania vo veci na

11. 4. 2007.

23. Dňa 11. 4. 2007 sa konalo pojednávanie vo veci, ktoré však bolo vzápätí

odročené z dôvodu neprítomnosti svedka na 16. 5. 2007.

24. Upovedomením zo dňa 11. 5. 2007 bolo účastníkom konania oznámené opätovné

odročenie pojednávania na 15. 6. 2007 z dôvodu žiadosti právnej zástupkyne navrhovateľa,

spolu s výzvou okresného súdu adresovanou účastníkom konania na predloženie písomných

podkladov.

25. Dňa 15. 6. 2007 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, na ktorom súd vykonal

dokazovanie a pojednávanie bolo odročené za účelom ďalšieho dokazovania na 12. 9. 2007.

26. Na žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľa bolo pojednávanie vo veci zo dňa

12. 9. 2007 odročené na 23. 11. 2007.

27. Dňa 23. 11. 2007 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie vo veci, na ktorom bolo

vykonané dokazovanie a pojednávanie bolo následne odročené na neurčito za účelom

znaleckého dokazovania.

28. Dňa 13. 3. 2008 okresný súd vydal uznesenie o ustanovení znalca, ktorým

stanovil znalcovi povinnosť vypracovať znalecký posudok do 30 dní odo dňa doručenia

súdneho spisu ohľadne určenia trhovej hodnoty rodinného domu a členského podielu

družstevného bytu ku dňu právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva.

29. Dňa 17. 3. 2008 súd telefonicky kontaktoval znalca za účelom zistenia adresy

na doručenie uznesenia a spisu. Súdny spis bol znalcovi zaslaný 5. 5. 2008. Znalec vykonal

miestnu ohliadku nehnuteľnosti, ktorá mala byť predmetom znaleckého posudku dňa

21. 5. 2008.

30. Dňa 1. 8. 2008 uznesením č. k. -343 rozhodol okresný súd

o znalečnom.

31. Dňa 8. 8. 2008 bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený znalecký

posudok.

32. Dňa 27. 8. 2008 bol spis postúpený na Krajský súd v Košiciach za účelom

rozhodnutia o odvolaní znalca voči výške znalečného.

33. Krajskému súdu bol spis doručený 5. 9. 2008.

34. Dňa 15. 10. 2009 rozhodol krajský súd uznesením č. k. -360

o odvolaní ohľadne výšky znalečného.

35. Spis bol doručený späť okresnému súdu 20. 11. 2009.

36. Okresný súd následne dňa 27. 11. 2009 nariadil termín pojednávania vo veci

na 10. 2. 2010.

37. Súd výzvou zo dňa 3. 12. 2009 vyzval súdneho znalca, aby oznámil súdu, k akému

okamihu sú stanovené ceny nehnuteľností (či k dátumu vypracovania znaleckého posudku,

alebo k roku 1999) a predvolaním zo dňa 3. 12. 2009 oznámil sťažovateľke nariadenie

pojednávania na 10. 2. 2010.

38. Nálezom -41 zo dňa 20. januára 2010 rozhodol Ústavný súd

Slovenskej republiky o porušení základného práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom Okresným súdom Košice I pod. sp. zn.

a priznal navrhovateľovi i primerané finančné zadosťučinenie.

39. Dňa 10. 2. 2010 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci.

40. Dňa 15. 4. 2010 okresný súd uznesením č. k. -379 ustanovil znalca

na stanovenie trhovej ceny nehnuteľnosti ku dňu právoplatnosti rozsudku o rozvode

manželstva t. j. 17. 6. 1999 (doručené 23. 4. 2010)

41. Dňa 22. 7. 2010 sa uskutočnila ohliadka nehnuteľností znalcom.

42. Dňa 3. 8. 2010 vydal okresný súd uznesenie o predĺžení lehoty na vypracovanie

znaleckého posudku do 30. 9. 2010.

43. Dňa 11. 10. 2010 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok.

44. Pojednávanie vo veci vytýčené na 16. 3. 2011 (predvolanie doručené právnemu

zástupcovi sťažovateľky 1. 2. 2011) bolo odročené pre práceneschopnosť sudkyne

na 20. 4. 2011.

45. Dňa 20. 4. 2011 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, ktoré bolo za účelom

výsluchu znalca odročené na 1. 6. 2011.

46. Dňa 20. 5. 2011 sťažovateľka predložila súdu listiny, ako jej bolo uložené

na pojednávaní dňa 20. 4. 2011.

47. Dňa 1. 6. 2011 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci a súd vykonal vo veci

dokazovanie aj výsluchom znalca. Pojednávanie bolo odročené na 19. 8. 2011.

48. Dňa 19. 8. 2011 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený

rozsudok súdu prvého stupňa č. k. -503.

49. Rozsudok súdu prvého stupňa bol doručený právnemu zástupcovi navrhovateľky

21. 11. 2011.

50. Dňa 21. 11. 2011 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené opravné

uznesenie zo dňa 15. 11. 2011, č. k. -530.

51. Dňa 5. 12. 2011 podala sťažovateľka voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa

odvolanie.

52. Dňa 26. 1. 2012 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené opravné

uznesenie zo dňa 24. 1. 2012, č. k. -549

53. Dňa 27. 2. 2012 doručila sťažovateľka krajskému súdu vyjadrenie k odvolaniu

navrhovateľa.

54. Európsky súd pre ľudské práva rozhodol rozsudkom 31. mája 2012 na základe

sťažnosti navrhovateľa (sťažnosť č. 20986/10 zo dňa 29. marca 2010) o porušení

článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej

dĺžky súdneho konania.

55. Dňa 14. 5. 2013 rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením č. k.

559, na základe odvolaní účastníkov konania tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

56. Dňa 18. 6. 2013 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené uznesenie

odvolacieho súdu.

57. Dňa 18. 6. 2013 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené uznesenie

Okresného súdu Košice I zo dňa 12. 6. 2013, č. k. -568, o povinnosti zaplatiť

súdny poplatok za odvolanie zo dňa 12. 6. 2013. Uznesenie krajského súdu o zrušení

rozsudku súdu prvého stupňa bolo pritom okresnému súdu doručené 11. 6. 2013.

58. Dňa 19. 6. 2013 sťažovateľka podala odvolanie voči uzneseniu z dôvodu

nesprávne vyrubeného súdneho poplatku za odvolanie.

59. Dňa 18. 7. 2013 podala sťažovateľka dovolanie voči uzneseniu Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 14. mája 2013, č. k. -559.

60. Dňa 10. 9. 2013 vydal okresný súd výzvu adresovanú právnemu zástupcovi

sťažovateľky na predloženie plnej moci na zastupovanie sťažovateľky v dovolacom konaní

(doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky 12. 9. 2013).

61. Dňa 19. 9. 2013 oznámil právny zástupca sťažovateľky okresnému súdu

písomným podaním, že plnomocenstvo založené v spise v konaní vedenom pod. sp. zn.

sa výslovne vzťahuje i na dovolacie konanie.

62. Dňa 13. 11. 2013 vydal okresný súd opätovnú výzvu adresovanú právnemu

zástupcovi sťažovateľky na predloženie plnej moci na zastupovanie sťažovateľky

v dovolacom konaní.

63. Dňa 26. 11. 2013 doručil právny zástupca sťažovateľky súdu plnú moc

na zastupovanie sťažovateľky v dovolacom konaní.

64. Dňa 21. 11. 2013 vydal okresný súd výzvu na zaplatenie súdneho poplatku

za dovolanie.

65. Dňa 25. 3. 2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k.

dovolanie sťažovateľky odmietol. Uznesenie bolo doručené okresnému

súdu 24. 4. 2015.

66. Dňa 9. 10. 2015 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené predvolanie

na pojednávanie vo veci vytýčené na deň 20. 11. 2015.

67. Dňa 20. 11. 2015 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, na ktorom okresný súd

vykonal dokazovanie a odročil pojednávanie na 18. 12. 2015.

68. Dňa 1. 12. 2015 doručila sťažovateľka okresnému súdu dokumenty v zmysle

uznesenia z pojednávania dňa 20. 11. 2015.

69. Dňa 18. 12. 2015 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci a pojednávanie bolo opäť

odročené na neurčito za účelom znaleckého dokazovania.

70. Dňa 11. 1. 2016 doručila sťažovateľka okresnému súdu písomné vyjadrenie, ako

jej bolo uložené súdom na poslednom pojednávaní vo veci.“

Sťažovateľka po poukázaní na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(napr. , , , , , ), ako

aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Frydlender v. France) zastáva názor,

že prerokúvaná vec nie je právne ani skutkovo zložitá, čo konštatoval aj ústavný súd

vo svojich rozhodnutiach č. k. -28 a č. k. -41, ktorými rozhodol

o porušení základného práva navrhovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov

v predmetnom konaní.

Sťažovateľka uvádza, že dĺžka napadnutého konania jej spôsobuje nesmierne

ťažkosti, pretože jej možnosť nakladania s majetkom, ktorý je predmetom bezpodielového

vlastníctva manželov, je sťažená a v niektorých prípadoch úplne znemožnená. Sťažovateľka

sa tak už viac ako 16 rokov nachádza v stave právnej neistoty, čo sa týka jej majetku.

Vo vzťahu k jej správaniu v napadnutom konaní sťažovateľka uvádza, že napriek

tomu, že dvakrát požiadala o odročenie pojednávania, táto skutočnosť podľa jej názoru

nemohla žiadnym spôsobom prispieť k takým zásadným prieťahom, aké vznikli

v napadnutom konaní. Sťažovateľka je toho názoru, že vždy včas reagovala na výzvy

okresného súdu a plnila si povinnosti uložené okresným súdom.

Zároveň poukazuje na to, že sa sťažnosťami na prieťahy v napadnutom konaní

adresovanými predsedovi okresného súdu podľa a nasl.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov domáhala

nápravy. Prvú sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní podal právny zástupca

sťažovateľky 1. apríla 2008 (Spr 32/2008, pozn.) a druhú sťažnosť podala sťažovateľka

17. septembra 2013 (Spr 116/2013, pozn.). Dňa 21. októbra 2013 bol sťažovateľke

doručený prípis predsedu okresného súdu zo 4. októbra 2013, ktorým jej bolo oznámené,

že jej sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní je dôvodná.

Vo vzťahu k postupu okresného súdu v napadnutom konaní sťažovateľka uvádza,

že aj ústavný súd v náleze č. k. -28 z 3. novembra 2006 obdobia

od 20. októbra 1999 do 17. januára 2001, od 27. marca 2001 do 17. januára 2002

a od 11. februára 2004 do 10. apríla 2006 označil za časové úseky, v ktorých došlo

v dôsledku správania sa a nečinnosti okresného súdu k zbytočným prieťahom v konaní.

Napriek týmto nálezom ústavného súdu, ako aj opakovaným sťažnostiam na prieťahy

v konaní adresovaným predsedovi okresného súdu zo strany sťažovateľky okresný súd

podľa sťažovateľky naďalej koná v napadnutom konaní spôsobom, ktorý má za následok,

že zbytočné prieťahy v konaní pokračujú, v dôsledku čoho konanie vo veci trvá už viac

ako 16 rokov (v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu, pozn.).

Sťažovateľka považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že aj po rozhodnutiach

ústavného súdu a jeho príkaze, aby okresný súd konal bez zbytočných prieťahov, okresný

súd postupuje naďalej spôsobom, ktorý spôsobuje predlžovanie konania nad primeranú

dobu. V tejto súvislosti poukazuje najmä na obdobie od 23. novembra 2007

do 27. novembra 2009 a tiež obdobie od 10. februára 2010 do 16. marca 2011. Podľa nej

napriek tomu, že v týchto obdobiach boli vypracované znalecké posudky, okresný súd mal

postupovať dôraznejšie voči znalcom vo vzťahu k dodržiavaniu lehôt na vypracovanie

znaleckých posudkov. Sťažovateľka tiež namieta, že okresnému súdu trvalo dva mesiace,

kým zaslal súdny spis znalcovi (od 17. marca 2008 do 5. mája 2008). Zároveň poukazuje

na to, že okresný súd v konaní ustanovuje znalca už po tretíkrát k rovnakému predmetu

znaleckého posudku. Sťažovateľka zastáva názor, že aj keď okresný súd v ostatnom čase

nariaďuje pojednávania, dokazovanie vykonáva spôsobom, v dôsledku ktorého sa konanie

naďalej predlžuje nad primeranú mieru, a predlžuje sa tak stav právnej neistoty na strane

účastníkov konania.

Podľa sťažovateľky k celkovým prieťahom v konaní prispel aj krajský súd v konaní

vedenom pod sp. zn. , keď neprimerane dlhú dobu rozhodoval o odvolaní

znalca proti uzneseniu o znalečnom. Sťažovateľka poukazuje na to, že spis bol krajskému

súdu doručený 5. septembra 2008, no krajský súd rozhodol o odvolaní uznesením č. k.

-360 až 15. októbra 2009.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní pred Okresným súdom Košice I vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní pred Krajským súdom v Košiciach vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

3. Okresnému súdu Košice I sa prikazuje konať v konaní vedenom pod sp. zn.

bez zbytočných prieťahov.

4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 16 000 €

(slovom šestnásť tisíc eur), ktoré je jej Okresný súd Košice I povinný zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €

(slovom tisíc eur), ktoré je jej Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 363,78 € (slovom tristošestdesiattri eur a 78 centov) na účet jej právneho

zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Výzvou z 10. októbra 2016 ústavný súd požiadal okresný súd o zapožičanie ich spisu

vedeného pod sp. zn. , ktorý bol ústavnému súdu zapožičaný

24. októbra 2016.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -28

zo 4. novembra 2016 ju podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) v časti týkajúcej sa porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní prijal na ďalšie

konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval prípisom

zo 7. decembra 2016 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k vecnej stránke prijatej

sťažnosti a k otázke vhodnosti ústneho pojednávania.

Dňa 20. marca 2017 bol ústavnému súdu doručený prípis predsedu okresného súdu

sp. zn. zo 14. marca 2017, v ktorom po zrekapitulovaní chronológie

úkonov, ktoré okresný súd v napadnutom konaní vykonal, k vecnej stránke prijatej sťažnosti

predseda okresného súdu uviedol: „Predmetná vec po právnej stránke nie je zložitá. Značný

stupeň zložitosti predstavuje skutková stránka veci. Súd v priebehu doterajšieho konania

vypočul viacerých svedkov a štyri krát nariadil vo veci znalecké dokazovanie.

Súd v konaní nariadil množstvo pojednávaní, vykonal rozsiahle dokazovanie, ale

aj napriek tomu do dnešného dňa vec nie je rozhodnutá.

Aj keď som nezistil v konaní dlhšie obdobia absolútnej nečinnosti, celková dĺžka

konania je z hľadiska práva na rýchly a spravodlivý proces neakceptovateľná, preto som

toho názoru, že sťažnosť účastníkov je čiastočne dôvodná.

Dĺžku doterajšieho konania ovplyvnili do značnej miery aj samotní účastníci konania

podávaním rôznych procesných návrhov, opravných prostriedkov, niekedy aj zbytočných

a návrhy na dokazovanie nepredniesli súdu naraz a v začiatku pojednávania, ale postupne

podľa výsledku konania. Postoj účastníkov k prebiehajúcemu konaniu a ich podiel

zodpovednosti za výsledok doterajšieho konania navrhujem zohľadniť.“

Zároveň predseda okresného súdu vyjadril súhlas s tým, aby ústavný súd rozhodol

o sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.

Ústavný súd následne prípisom z 21. marca 2017 vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa, aby zaujal stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu, ktoré mu

v prílohe zaslal, ako aj k otázke vhodnosti ústneho pojednávania.

Stanovisko právneho zástupcu sťažovateľky bolo ústavnému súdu doručené

28. marca 2017. Právny zástupca v ňom uviedol: „... S názorom okresného súdu

sa nestotožňujeme z nasledujúcich dôvodov:

1. V súvislosti s tvrdením okresného súdu o tom, že sťažovateľky prispela svojim

správaním k celkovej k dobe trvania konania, poukazujeme na skutočnosť, že sťažovateľka

sa ospravedlnila z pojednávania vo veci jeden krát za 18 rokov.

2. K námietke okresného súdu, že k dĺžke konania prispeli i účastníci podávaním

niekedy i zbytočných opravných prostriedkov a procesných návrhov, treba zdôrazniť,

že podané odvolanie odvolací súd vyhodnotil ako dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Iba dovolanie podané sťažovateľkou bolo

odmietnuté....

5. Pokiaľ ide o návrhy sťažovateľky na vykonanie dokazovania, okrem tých, ktorých

vykonania sa opakovane dožaduje od roku 2007, ďalšia potreba dokazovať niektoré

skutočnosti vyplynula z rozhodnutia odvolacieho súdu. Treba zdôrazniť, že sťažovateľka

od roku 2007 navrhuje vykonať dokazovanie, ktoré odôvodňuje disparitné rozdelenie

majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, súdy však tieto ignorujú

− zo žiadneho rozhodnutia súdu prvej inštancie ani odvolacieho súdu nevyplýva, ako sa

vysporiadali s predloženými písomnými dôkazmi, čo z nich zistili, nehovoriac o tom,

že doposiaľ sťažovateľka k tejto otázke nebola vyslúchnutá, hoci to navrhovala...

7. Prieťahy na strane súdu sú pritom zrejmé. Už po podaní žaloby dňa 13. septembra

1999 bolo prvé pojednávanie vo veci nariadené až na 5. apríla 2002... Na strane okresného

súdu vznikli opätovné prieťahy v konaní aj za ďalšie obdobie, napr. v období december

2003 až jún 2006, ktoré okresný súd odôvodňuje práceneschopnosťou sudkyne a pridelením

veci novému sudcovi, ďalej od doručenia prvého znaleckého posudku dňa 5. júna 2008

sa pojednávanie uskutočnilo až dňa 10. marca 2010, obdobne po predložení druhého

znaleckého posudku dňa 11. októbra 2010 bolo pojednávanie vo veci vytýčené až na

16. marca 2011, a napokon, pojednávanie vo veci po doručení spisu okresnému súdu

Najvyšším súdom Slovenskej republiky bolo vytýčené až po uplynutí siedmych mesiacov,

nariadenie tretieho znaleckého dokazovania po šiestich mesiacoch odo dňa uskutočnenia

pojednávania, atď...“ Vzhľadom na uvedené právny zástupca sťažovateľky žiada,

aby ústavný súd rozhodol v súlade s petitom prerokúvanej ústavnej sťažnosti, a zároveň

vyjadril súhlas s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

V nadväznosti na vyjadrenia účastníkov konania ústavný súd využil možnosť podľa

a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

ktoré je garantované v , osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (,

).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa , resp. práva podľa dohovoru, vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu

vyplýva z účinného do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“),

ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,

aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby

sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Ústavný súd hodnotil postup okresného súdu v napadnutom konaní a jeho jednotlivé

procesné úkony podľa ustanovení účinného do 30. júna

2016, keďže prevažná časť úkonov okresného súdu bola vykonaná do 30. júna 2016.

Vychádzajúc však z toho, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu

právoplatne skončené, ústavný súd poukazuje na to, že 1. júla 2016 nadobudol účinnosť

(ďalej len „“). Podľa

ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , resp.

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje

pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie , resp.

ods. 1 dohovoru, vychádzajúc z toho, že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie

o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ústavný súd konštatuje, že

po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec, ktorá patrí do rozhodovacej

agendy všeobecného súdnictva, a preto napadnuté konanie nemožno považovať za právne

zložité. Na druhej strane ústavný súd uznáva, že potreba vykonania znaleckého dokazovania

signalizuje určitý stupeň skutkovej zložitosti veci, táto však nemôže byť v danej veci taká,

aby ospravedlňovala doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd

zastáva názor, že správanie sťažovateľky v napadnutom konaní napriek tomu,

že sťažovateľka celkovo dvakrát žiadala o odročenie pojednávanie, kde jedno bolo skutočne

odročené na základe jej žiadosti, v druhom prípade došlo k odročeniu z dôvodu na strane

okresného súdu, a nezúčastnila sa piatich nariadených pojednávaní, na ktorých však

bol prítomný jej právny zástupca, neprispelo výraznou mierou k doterajšej dĺžke konania.

Vo vzťahu k procesnej aktivite sťažovateľky, na ktorú vo svojom vyjadrení poukázal

aj predseda okresného súdu (predseda okresného súdu zastáva názor, že k doterajšej dĺžke

konania prispeli aj samotní účastníci konania podávaním rôznych procesných návrhov,

opravných prostriedkov a návrhov na dokazovanie, pozn.), ústavný súd poukazuje na to,

že uvedené síce mohlo prispieť k doterajšej dĺžke konania predovšetkým z dôvodu potreby

rozhodnúť o opravných prostriedkoch, na druhej strane však procesná aktivita sťažovateľky

nemôže ospravedlniť nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu, a už vôbec nie

to, že okresný súd vo veci právoplatne nerozhodol ani po uplynutí takmer 18 rokov

od začatia konania (v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky, pozn.).

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom

konaní.

Napadnuté konanie okresného súdu začalo ešte v roku 1999 (13. septembra 1999 bol

okresnému súdu doručený návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, a to sťažovateľky ako žalovanej a ako žalobcu, pozn.).

V jeho priebehu ústavný súd už dvakrát rozhodol, že v napadnutom konaní došlo

k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru ( a , pozn.), a dokonca

o porušení práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozhodol aj Európsky súd pre ľudské práva (rozsudok č. 20986/10 z 31. 5. 2012, pozn.),

napriek tomu okresný súd ani do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky

vo veci právoplatne nerozhodol.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým na tú skutočnosť, že

občianske súdne konanie, ktoré bez právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je

v predmetnej veci, teda takmer 18 rokov, je už samo osebe z ústavného hľadiska celkom

jednoznačne neprimerané a neospravedlniteľné (m. m. , ,

), a to bez ohľadu na skutočnosť, že ústavný súd nepripísal na ťarchu

okresného súdu obdobie, v ktorom sa spis okresného súdu nachádzal na krajskom súde

z dôvodu konaní o odvolaní, či už proti uzneseniu č. k. -343 z 1. augusta

2008 o znalečnom, alebo proti rozsudku okresného súdu č. k. -503

z 19. augusta 2011 v spojení s uznesením okresného súdu č. k. -530

z 15. novembra 2011 (ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd zrušil rozsudok

okresného súdu z dôvodu, že bol nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, ktorý spočíval

v tom, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu nespĺňalo zákonom predpísané náležitosti

a zároveň okresný súd aj nedostatočne zistil skutkový stav, krajský súd preto uložil

okresnému súdu, aby doplnil dokazovanie a určil rozsah bezpodielového spoluvlastníctva

manželov v súlade s jeho v rozhodnutí vysloveným právnym názorom, pozn.), a nakoniec

ani obdobie, keď sa spis okresného súdu nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej

republiky z dôvodu podaného dovolania.

Ústavný súd poukazuje na to, že takéto neobyčajne dlhé konanie možno spravidla

už len na základe tejto skutočnosti považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným

v a v dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe

predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu

ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate. V predmetnom prípade

skúmanie všetkých neprimeraných postupov medzi jednotlivými úkonmi okresného súdu

je celkom jednoznačne nadbytočné, pretože o efektívnom postupe okresného súdu

v napadnutom konaní už prima facie nemožno hovoriť. Účel práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, a to odstránenie stavu právnej neistoty účastníkov konania

a požiadavka prejednania veci v primeranej lehote podľa dohovoru, ktorá vyplýva

zo všeobecnej zásady justice delayed, justice denied (oneskorená spravodlivosť, odopretá

spravodlivosť), v napadnutom konaní, ktoré trvá takmer 18 rokov bez právoplatného

rozhodnutia, nemožno posúdiť inak než ako porušujúci imperatív zakotvený v čl. 48 ods. 2

a v dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že predovšetkým neefektívnou

a nesústredenou činnosťou okresného súdu, ale aj jeho nečinnosťou (predovšetkým

v obdobiach od 20. októbra 1999 do 17. januára 2001, od 27. marca 2001 do 17. januára

2002 a od 11. februára 2004 do 10. apríla 2006, pozn.) došlo v napadnutom konaní

k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj jej práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku

nálezu).

III.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd už nálezom č. k. -28 z 3. novembra

2006 prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, nepovažoval za potrebné uložiť túto

povinnosť okresnému súdu opakovane.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

16 000 €, ktoré odôvodňuje tým, že okresný súd aj napriek predchádzajúcim rozhodnutiam

ústavného súdu v napadnutom konaní aj naďalej postupuje spôsobom, ktorý predlžuje stav

právnej neistoty sťažovateľky, čo sa týka jej majetkových práv, pričom doba tejto právnej

neistoty je podľa nej absolútne neprimeraná povahe sporu. Sťažovateľke nie je dosiaľ

známy rozsah majetku, ktorý by jej mal pripadnúť v rámci vysporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva, tento nemôže ani v pokojnom stave užívať a navyše je neustále

vystavovaná tlaku v súvislosti s nakladaním so spoločným majetkom. Priznaním

primeraného zadosťučinenia by tak ústavný súd podľa jej názoru zmiernil následky, ktoré

okresný súd svojím neefektívnym, neplynulým a nesústredeným konaním sťažovateľke

spôsobil.

Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie

finančného zadosťučinenia.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného

finančného zadosťučinenia je v prvom rade reparácia nemajetkovej ujmy sťažovateľa (m. m.

, tiež napr. ).

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie

vo veci sťažovateľky nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný

súd považoval priznanie sumy 7 000 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie

podľa (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré

jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiada o úhradu trov právneho zastúpenia v sume

363,78 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádza z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá

bola 858 € (za dva úkony v roku 2016 − prevzatie a príprava zastúpenia a podanie

sťažnosti), čo v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) činí 2 x 143 € a režijný paušál 2 x 8,58 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky),

a teda spolu predstavuje sumu 303,16 €. Pretože právny zástupca sťažovateľky preukázal,

že je platiteľom dane z pridanej hodnoty, predložením osvedčenia o registrácii pre daň,

ústavný súd v takom prípade zvyšuje priznanú úhradu o daň z pridanej hodnoty v rozsahu

20 % (60,63 €) podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, teda priznaná úhrada trov sťažovateľky by

celkovo podľa výpočtov ústavného súdu predstavovala sumu 363,79 €.

Keďže sťažovateľkou uplatnená suma trov konania (363,78 €) nie je v rozpore

s vyhláškou, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania v ňou požadovanej

sume (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú náhradu trov konania v uvedenej sume je okresný súd povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s

ods. 1 ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2017