Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 211/2017
PDF · 162.77 KB
No categories available
I. ÚS 211/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti INLUX, s. r. o., Farského 26,
Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného
práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd,
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 207/2015 z 10. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti INLUX, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. mája 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti INLUX, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 11
listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 207/2015 z 10. februára 2016 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v právnom postavení
žalovanej účastníkom konania o zaplatenie sumy 4 404,83 € s príslušenstvom vedeného
na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 29 Cb 141/2013.
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 15. apríla 2015, ktorým bola sťažovateľke
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 124,83 € s príslušenstvom. Z dôvodu
sťažovateľkou podaného odvolania bol uvedený rozsudok okresného súdu v spojení
s opravným uznesením z 5. júna 2015 (ktorým bol opravený výrok o trovách konania,
pozn.) preskúmaný krajským súdom. Krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu
v spojení s opravným uznesením potvrdil a zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi
náhradu trov odvolacieho konania.
3. Podstata argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľky sa týka interpretácie
§ 675 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje lehotu na uplatnenie práva na odpustenie
alebo na poskytnutie zľavy z nájomného. Žalobcom uplatnený nárok predstavoval dlžné
nájomné za nebytové priestory, ktoré boli na základe nájomnej zmluvy prenechané
do užívania sťažovateľke. Sťažovateľka však nemohla časť prenajatých priestorov v období
od novembra 2008 až do júla 2010 riadne užívať, preto vzniesla kompenzačnú námietku
spočívajúcu v uplatnení nároku na zľavu z nájomného v zmysle § 674 Občianskeho
zákonníka. Tento nárok si sťažovateľka uplatnila proti žalobcovi listom z 19. júla 2010.
Všeobecné súdy na kompenzačnú námietku neprihliadli, pretože ju sťažovateľka uplatnila
po uplynutí prekluzívnej lehoty určenej v § 675 Občianskeho zákonníka (šesť mesiacov,
pozn.), ktorej začiatok súdy určili na čas, od kedy došlo k obmedzeniu užívania prenajatých
priestorov. Podľa sťažovateľky však „... právo na nájomné nie je jedno, ale vzniká za každý
deň užívania (resp. možnosti užívania) priestoru zo strany nájomcu“.
Sťažovateľka s takýmto výkladom § 675 Občianskeho zákonníka nesúhlasí, pretože
je podľa nej v rozpore s účelom zákona, ako aj s ustálenou judikatúrou. Napadnutý
rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 15. apríla 2015,
je podľa sťažovateľky v dôsledku týchto nedostatkov arbitrárny. V dôsledku arbitrárnosti
napadnutého rozsudku krajského súdu došlo „... nielen k porušeniu práva sťažovateľa
na spravodlivý proces, ale aj k zásahu do jeho práva na pokojné užívanie majetku“.
4. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie jej základných práv zaručených ústavou a listinou, ako aj práv
garantovaných dohovorom a dodatkovým protokolom (bod 1) napadnutým rozsudkom
krajského súdu a aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie
konanie.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
8. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva podľa čl. 20 ústavy
a čl. 11 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi základným právom na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie uvedených práv
je preto potrebné posudzovať spoločne. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup
k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
10. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali alebo v samotných
rozhodnutiach, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
11. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
právomoci všeobecných súdov preskúmal ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu.
Sťažovateľka vyjadruje zásadný nesúhlas s výkladom § 675 Občianskeho zákonníka, ktorý
v prejednávanej veci aplikoval okresný súd a s ktorým sa krajský súd plne stotožnil
postupom v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (platného a účinného
v čase vydania napadnutého rozsudku, pozn.).
12. Podľa § 675 Občianskeho zákonníka právo na odpustenie alebo na poskytnutie
zľavy z nájomného sa musí uplatniť u prenajímateľa bez zbytočného odkladu. Právo
zanikne, ak sa neuplatní do šiestich mesiacov odo dňa, keď došlo ku skutočnostiam toto
právo zakladajúcim.
13. Začiatok plynutia lehoty podľa § 675 Občianskeho zákonníka (šesť mesiacov,
pozn.) na uplatnenie zľavy z nájomného bol okresným súdom a následne krajským súdom
určený na čas, keď došlo k obmedzeniu v užívaní prenajatých priestoroch (v prípade
sťažovateľky na november 2008). Sťažovateľka si právo na zľavu z nájomného uplatnila
listom z 19. júla 2010, teda v čase, keď právo na poskytnutie zľavy z nájomného už zaniklo.
Podľa sťažovateľky však právo na poskytnutie zľavy z nájomného nie je viazané na okamih
vzniku prekážky v užívaní, ale na existenciu skutočností zakladajúcich právo na zľavu.
Právo na zľavu tak vzniká za každý deň trvania prekážky samostatne. Na potvrdenie tohto
právneho názoru sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na údajnú ustálenú judikatúru či prax
súdov, s ktorou je napadnutý rozsudok krajského súdu v „príkrom rozpore“. Sťažovateľka
v tejto súvislosti uvádza „stanovisko Najvyššieho súdu SSR, Cpj 11/77, z 15.6.1977,
R 14/1978“. Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému stanovisku považuje za potrebné uviesť,
že sa vzťahovalo na § 170 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo zrušené zákonom č. 509/1991
Zb., ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník. Týmto zákonom došlo
s účinnosťou od 1. januára 1992 k vypusteniu celej tretej, štvrtej a piatej časti Občianskeho
zákonníka; konkrétne § 152 až § 414 Občianskeho zákonníka.
14. Zmienené „stanovisko Najvyššieho súdu SSR, Cpj 11/77, z 15.6.1977,
R 14/1978“, ktoré tvorilo nosnú časť argumentácie uvedenej v sťažnosti, nebolo možné
aplikovať na prejednávanú vec. Navyše, ustanovenie vyše dvadsať rokov neplatného § 170
Občianskeho zákonníka upravovalo zásadne odlišné spoločenské pomery – tzv. osobné
užívanie bytov a úpravu úhrad za užívanie bytov a služby. V prípade sťažovateľky však išlo
o dlžné nájomné za nebytové priestory. Uplatnená argumentácia sťažovateľky preto nie je
spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Právny výklad a ani
závery krajského súdu nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov
v prejednávanom prípade už zmieneného § 675 Občianskeho zákonníka, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom
krajského súdu nestotožňuje, nie je sama osebe dôkazom jeho neústavnosti a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
15. Ústavný súd preto dospel k záveru, že argumentácia v tejto časti sťažnosti nie je
spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
16. Sťažovateľka tiež namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ústavy
a čl. 11 listiny, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažnosť vo vzťahu k týmto právam nie je kvalifikovane odôvodnená, hoci sťažovateľka je
zastúpená advokátom, ktorý ústavnú sťažnosť aj koncipoval. V sťažnosti je v tejto časti iba
uvedené, že došlo „... k zásahu do jej práva na pokojné užívanie majetku“. Ústavný súd
zdôrazňuje, že uvedenými ustanoveniami ústavy a listiny sa zaručuje ochrana vlastníctva,
vlastníckeho práva, právo dediť majetok či vyvlastnenie. V prípade čl. 1 dodatkového
protokolu ide o ochranu majetku. Sťažovateľka užívala nebytové priestory na základe
nájomnej zmluvy, pretože nebola ich vlastníkom. Preto napadnutým rozsudkom nemohlo
ani dôjsť k porušeniu týchto práv sťažovateľky hmotného charakteru. Z uvedeného je
zrejmé, že niet príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu
a namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 11 listiny či práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
17. Ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ani porušenia jej
základného práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 11 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu. Preto bola sťažnosť pri jej
predbežnom prerokovaní v celom rozsahu odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2017