Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 277/2017
PDF · 196.79 KB
No categories available
III. ÚS 277/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom
zastúpených advokátkou JUDr. Vladimírou Houdek Běhalovou, advokátska
kancelária, Rastislavova 68, Košice, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 772/2014 z 23. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2016
doručená sťažnosť a , obaja bytom (ďalej
len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 1 Co 772/2014 z 23. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského
súdu“).
Z predloženej sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 24 C 8/2010 zo 16. mája 2014 v konaní o určenie, že nehnuteľnosti
patria do dedičstva, bola navrhovateľom uložená povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť
trovy sťažovateľom spolu v sume 4 111,13 €. Proti označenému uzneseniu okresného súdu
podali navrhovatelia, ako aj sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
napadnutým uznesením tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil
a zaviazal navrhovateľov nahradiť sťažovateľom trovy konania, pozostávajúce zo sumy
33 € ako súdneho poplatku za odvolanie proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia
a sumy 581,58 € z titulu právneho zastúpenia, pričom náhradu trov odvolacieho konania
účastníkom nepriznal.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že krajský súd pri rozhodovaní o trovách konania
aplikoval ustanovenie § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), hoci v okolnostiach veci nešlo
len o nehnuteľnosti určené na bývanie, keďže v predmetnom konaní išlo nielen o to,
či stavba ‒rodinný dom patrí do dedičstva, ale zároveň aj pozemok, na ktorom stavba stojí,
ako aj priľahlý pozemok kvalifikovaný ako záhrady vo výmere cca 778 m2.
Sťažovatelia v sťažnosti argumentujú dôvodovou správou k vyhláške a tvrdia,
že krajský súd nezaujal ústavne konformný výklad aplikovaného ustanovenia vyhlášky,
pretože „účelom zákonodarcu bolo ochrániť predovšetkým spotrebiteľov, ak predmetom
konania je ich obydlie“, pričom priľahlý pozemok nemožno považovať za obydlie, resp.
za jeho súčasť.
2
Na základe uvedeného sťažovatelia sa domnievajú, že napadnutým uznesením
krajského súdu boli porušené ich označené práva, preto navrhli, aby ústavný súd o ich
sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie ich označených práv napadnutým
uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec mu vráti
na ďalšie konanie a sťažovateľom prizná náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
1. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo
porušené ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ide o uznesenie, ktorým všeobecný súd rozhodol o náhrade trov
konania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné
zdôrazniť, že námietky sťažovateľov síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého
súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách
konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľov nepochybne
negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa
názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako
námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej,
resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).
Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov
smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho
konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje
spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných
práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.
Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo
a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď
4
zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym
spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bola
lebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný
súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia okresného súdu.
Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa
zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva
aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko
z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti
podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho uznesenia uviedol:
„Citované ustanovenie teda upravuje osobitný spôsob výpočtu základnej sadzby
tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby, a to v tom, že táto sa nevypočítava
z tarifnej hodnoty veci, ktorá je predmetom konania, ale z paušálnej sumy predstavujúcej
1/13 výpočtového základu. Výkladom tohto ustanovenia možno dospieť k záveru,
že zákonodarca takýto spôsob výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny založil na posúdení
6
vzťahu advokáta poskytujúceho právnu službu vo vzťahu k svojmu klientovi a to v tom,
že v prípade, ak je jeho klientom fyzická osoba a predmet konania sa týka nehnuteľnosti
určenej na bývanie, vypočítava sa základná sadzba tarifnej odmeny z 1/13 výpočtového
základu. V tomto ustanovení niet ďalšej špecifikácie v tom, aby takáto bola obmedzená
na záver, že uvedená nehnuteľnosť je určená na bývanie konkrétnej fyzickej osoby, teda ani
osoby klienta. Takáto viazanosť je iba vo vzťahu k ďalšej vete tohto ustanovenia, podľa
ktorej sa rovnaký postup má dodržať aj v situácii, ak takáto nehnuteľnosť bez ohľadu,
že táto nie je určená na bývanie, slúži na takýto účel a to vo vzťahu k označenej fyzickej
osobe - klienta. Vzťah tejto fyzickej osoby teda je rozhodujúci iba vo vzťahu k takej
nehnuteľnosti, ktorá nie je určená na bývanie, ale na takýto účel tomuto klientovi slúži.
Odvolací súd má za to, že z obsahu spisu možno vyvodiť odôvodnený záver o tom,
že nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom konania je nehnuteľnosťou určenou na bývanie a to
bez ohľadu na to, ktorej konkrétnej osoby. Už samotná táto skutočnosť je dostatočným
základom pre postup výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny podľa tohto ustanovenia.
Odvolací súd navyše poukazuje na skutočnosť, že žalovaní ako klienti, ako aj ich syn
počas celého konania tvrdili, že uvedená nehnuteľnosť bola zakúpená za účelom
bývania žalovaných.
S poukazom na závery súdu prvého stupňa, ktoré vychádzali aj z právneho názoru
odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom uznesení pri posúdení, či sa má zachovať
výpočet základnej sadzby tarifnej odmeny podľa cit. ust. § 11 ods. 1 písm. c/ vyhlášky iba
vo vzťahu k nehnuteľnosti predstavujúcej rodinný dom, odvolací súd udáva, že sa s takýmto
názorom nestotožňuje a ani sa necíti byť viazaný takýmto názorom vysloveným iným
odvolacím senátom tunajšieho odvolacieho súdu. Má totiž za to, že z obsahu cit. § 11 ods. 1
písm. c/ vyplýva jednoznačný záujem zákonodarcu chrániť právo bývania fyzických osôb
aj takýmto zvýhodnením ich finančného zaťaženia vo vzťahu k cene právnej služby. Z tohto
hľadiska by bolo kontraproduktívne s týmto ustanovením, ak by mala byť osobitným
spôsobom vypočítaná základná sadzba tarifnej odmeny za pozemok, na ktorom uvedená
stavba stojí, prípadne ktorý je priľahlým pozemkom, užívanie ktorého je spojené s užívaním
samotnej stavby. Celú takúto nehnuteľnosť vrátane pozemku je teda potrebné posudzovať
ako jeden celok. V prípade opačného názoru by sa totiž zmaril význam tejto osobitnej
právnej úpravy.“
Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu
nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je v tomto smere dostatočným
spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil
pri rozhodovaní o námietkach sťažovateľov, pričom právne závery, na ktorých
je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru
ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na námietku sťažovateľov,
že pozemky nemožno považovať za súčasť obydlia pre účely stanovenia hodnoty právnej
služby, keď uviedol, že zmyslom a účelom predmetnej úpravy bolo posilniť ochranu
účastníkovi konania, ak predmetom konania sú nehnuteľnosti, ktoré sú určené na bývanie
alebo mu slúžia na bývanie.
Zjednodušene povedané, zmyslom a účelom predmetného ustanovenia § 11 ods. 1
písm. c) vyhlášky je chrániť právo bývania fyzických osôb, ktoré zahrňuje podľa názoru
ústavného súdu nielen samotnú stavbu, ktorá je určená na bývanie, ale prípadne aj ďalšie
nehnuteľnosti, ktoré sú funkčne súčasťou obydlia, resp. tvoria s obydlím jeden celok.
Takémuto právnemu názoru zodpovedá aj formulácia zákonodarcu, ktorý v predmetnom
8
ustanovení § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky použil výraz nehnuteľnosti a nie stavba alebo
obydlie.
Vychádzajúc z uvedeného uznesenie krajského súdu pri odôvodňovaní svojho
právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení
krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľov s obsahom uznesenia krajského súdu nie je
dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené sa nedomnieva, že by napadnuté uznesenie
krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné s označeným článkom ústavy,
listiny a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola
sťažovateľom ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. že by napadnutým uznesením krajského súdu bolo
porušené ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to vo svojej sťažnosti namietali,
preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu ústavný
súd konštatuje, že krajský súd sa riadne zaoberal námietkami sťažovateľov a ústavne
konformným spôsobom vysvetlil, prečo ich interpretácia predmetného ustanovenia
je v okolnostiach posudzovanej veci nenáležitá. Krajským súdom zvolená interpretácia
a aplikácia normy sledovala jej zmysel a účel, preto ústavný súd toto zistenie považuje
za dostačujúce pre konštatovanie, že neexistuje relevantná súvislosť medzi namietaným
porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu na jednej strane a napadnutým uznesením krajského súdu na strane druhej.
Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné aj túto časť sťažnosti sťažovateľov
odmietnuť v rámci jej predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez
právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2017
10