Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 277/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom

zastúpených advokátkou JUDr. Vladimírou Houdek Běhalovou, advokátska

kancelária, Rastislavova 68, Košice, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa , na súdnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 23. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2016

doručená sťažnosť a , obaja bytom (ďalej

len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „“), na súdnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 23. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského

súdu“).

Z predloženej sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 16. mája 2014 v konaní o určenie, že nehnuteľnosti

patria do dedičstva, bola navrhovateľom uložená povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť

trovy sťažovateľom spolu v sume 4 111,13 €. Proti označenému uzneseniu okresného súdu

podali navrhovatelia, ako aj sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil

a zaviazal navrhovateľov nahradiť sťažovateľom trovy konania, pozostávajúce zo sumy

33 € ako súdneho poplatku za odvolanie proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia

a sumy 581,58 € z titulu právneho zastúpenia, pričom náhradu trov odvolacieho konania

účastníkom nepriznal.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že krajský súd pri rozhodovaní o trovách konania

aplikoval ustanovenie § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), hoci v okolnostiach veci nešlo

len o nehnuteľnosti určené na bývanie, keďže v predmetnom konaní išlo nielen o to,

či stavba ‒rodinný dom patrí do dedičstva, ale zároveň aj pozemok, na ktorom stavba stojí,

ako aj priľahlý pozemok kvalifikovaný ako záhrady vo výmere cca 778 m2.

Sťažovatelia v sťažnosti argumentujú dôvodovou správou k vyhláške a tvrdia,

že krajský súd nezaujal ústavne konformný výklad aplikovaného ustanovenia vyhlášky,

pretože „účelom zákonodarcu bolo ochrániť predovšetkým spotrebiteľov, ak predmetom

konania je ich obydlie“, pričom priľahlý pozemok nemožno považovať za obydlie, resp.

za jeho súčasť.

2

Na základe uvedeného sťažovatelia sa domnievajú, že napadnutým uznesením

krajského súdu boli porušené ich označené práva, preto navrhli, aby ústavný súd o ich

sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie ich označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec mu vráti

na ďalšie konanie a sťažovateľom prizná náhradu trov konania.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo

porušené ich základné právo podľa a listiny a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ide o uznesenie, ktorým všeobecný súd rozhodol o náhrade trov

konania.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

zdôrazniť, že námietky sťažovateľov síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách

konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľov nepochybne

negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa

názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako

námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej,

resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. , ).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov

smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho

konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje

spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných

práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď

4

zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , ,

, , ).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bola

lebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný

súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia okresného súdu.

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva

aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko

z 29. 4. 1993, ).

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho uznesenia uviedol:

„Citované ustanovenie teda upravuje osobitný spôsob výpočtu základnej sadzby

tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby, a to v tom, že táto sa nevypočítava

z tarifnej hodnoty veci, ktorá je predmetom konania, ale z paušálnej sumy predstavujúcej

1/13 výpočtového základu. Výkladom tohto ustanovenia možno dospieť k záveru,

že zákonodarca takýto spôsob výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny založil na posúdení

6

vzťahu advokáta poskytujúceho právnu službu vo vzťahu k svojmu klientovi a to v tom,

že v prípade, ak je jeho klientom fyzická osoba a predmet konania sa týka nehnuteľnosti

určenej na bývanie, vypočítava sa základná sadzba tarifnej odmeny z 1/13 výpočtového

základu. V tomto ustanovení niet ďalšej špecifikácie v tom, aby takáto bola obmedzená

na záver, že uvedená nehnuteľnosť je určená na bývanie konkrétnej fyzickej osoby, teda ani

osoby klienta. Takáto viazanosť je iba vo vzťahu k ďalšej vete tohto ustanovenia, podľa

ktorej sa rovnaký postup má dodržať aj v situácii, ak takáto nehnuteľnosť bez ohľadu,

že táto nie je určená na bývanie, slúži na takýto účel a to vo vzťahu k označenej fyzickej

osobe - klienta. Vzťah tejto fyzickej osoby teda je rozhodujúci iba vo vzťahu k takej

nehnuteľnosti, ktorá nie je určená na bývanie, ale na takýto účel tomuto klientovi slúži.

Odvolací súd má za to, že z obsahu spisu možno vyvodiť odôvodnený záver o tom,

že nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom konania je nehnuteľnosťou určenou na bývanie a to

bez ohľadu na to, ktorej konkrétnej osoby. Už samotná táto skutočnosť je dostatočným

základom pre postup výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny podľa tohto ustanovenia.

Odvolací súd navyše poukazuje na skutočnosť, že žalovaní ako klienti, ako aj ich syn

počas celého konania tvrdili, že uvedená nehnuteľnosť bola zakúpená za účelom

bývania žalovaných.

S poukazom na závery súdu prvého stupňa, ktoré vychádzali aj z právneho názoru

odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom uznesení pri posúdení, či sa má zachovať

výpočet základnej sadzby tarifnej odmeny podľa cit. ust. § 11 ods. 1 písm. c/ vyhlášky iba

vo vzťahu k nehnuteľnosti predstavujúcej rodinný dom, odvolací súd udáva, že sa s takýmto

názorom nestotožňuje a ani sa necíti byť viazaný takýmto názorom vysloveným iným

odvolacím senátom tunajšieho odvolacieho súdu. Má totiž za to, že z obsahu cit. § 11 ods. 1

písm. c/ vyplýva jednoznačný záujem zákonodarcu chrániť právo bývania fyzických osôb

aj takýmto zvýhodnením ich finančného zaťaženia vo vzťahu k cene právnej služby. Z tohto

hľadiska by bolo kontraproduktívne s týmto ustanovením, ak by mala byť osobitným

spôsobom vypočítaná základná sadzba tarifnej odmeny za pozemok, na ktorom uvedená

stavba stojí, prípadne ktorý je priľahlým pozemkom, užívanie ktorého je spojené s užívaním

samotnej stavby. Celú takúto nehnuteľnosť vrátane pozemku je teda potrebné posudzovať

ako jeden celok. V prípade opačného názoru by sa totiž zmaril význam tejto osobitnej

právnej úpravy.“

Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu

nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je v tomto smere dostatočným

spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil

pri rozhodovaní o námietkach sťažovateľov, pričom právne závery, na ktorých

je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru

ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na námietku sťažovateľov,

že pozemky nemožno považovať za súčasť obydlia pre účely stanovenia hodnoty právnej

služby, keď uviedol, že zmyslom a účelom predmetnej úpravy bolo posilniť ochranu

účastníkovi konania, ak predmetom konania sú nehnuteľnosti, ktoré sú určené na bývanie

alebo mu slúžia na bývanie.

Zjednodušene povedané, zmyslom a účelom predmetného ustanovenia § 11 ods. 1

písm. c) vyhlášky je chrániť právo bývania fyzických osôb, ktoré zahrňuje podľa názoru

ústavného súdu nielen samotnú stavbu, ktorá je určená na bývanie, ale prípadne aj ďalšie

nehnuteľnosti, ktoré sú funkčne súčasťou obydlia, resp. tvoria s obydlím jeden celok.

Takémuto právnemu názoru zodpovedá aj formulácia zákonodarcu, ktorý v predmetnom

8

ustanovení § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky použil výraz nehnuteľnosti a nie stavba alebo

obydlie.

Vychádzajúc z uvedeného uznesenie krajského súdu pri odôvodňovaní svojho

právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení

krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľov s obsahom uznesenia krajského súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené sa nedomnieva, že by napadnuté uznesenie

krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné s označeným článkom ,

listiny a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola

sťažovateľom ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1

, listiny, resp. že by napadnutým uznesením krajského súdu bolo

porušené ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to vo svojej sťažnosti namietali,

preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že krajský súd sa riadne zaoberal námietkami sťažovateľov a ústavne

konformným spôsobom vysvetlil, prečo ich interpretácia predmetného ustanovenia

je v okolnostiach posudzovanej veci nenáležitá. Krajským súdom zvolená interpretácia

a aplikácia normy sledovala jej zmysel a účel, preto ústavný súd toto zistenie považuje

za dostačujúce pre konštatovanie, že neexistuje relevantná súvislosť medzi namietaným

porušením základného práva podľa a práva podľa dodatkového

protokolu na jednej strane a napadnutým uznesením krajského súdu na strane druhej.

Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné aj túto časť sťažnosti sťažovateľov

odmietnuť v rámci jej predbežného prerokovania podľa

odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez

právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2017

10