Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 338/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosti 1. obchodnej spoločnosti LEVICKÉ MLIEKÁRNE, a. s.,

Júrska cesta 2, Levice, zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom Madejom, Mýtna 42,

Bratislava; 2. obchodnej spoločnosti Zeelandia, s. r. o., Družstevná 44, Rozhanovce,

zastúpenej obchodnou spoločnosťou JUDr. Marián Prievozník, PhD., advokát, s. r. o.,

Krmanova 1, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Marián Prievozník,

PhD.; 3. obchodnej spoločnosti Bibby Factoring Slovakia, a. s., Prievozská 4D, Bratislava,

zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom Madejom, Mýtna 42, Bratislava; 4. obchodnej

spoločnosti REMY COINTREAU SLOVAKIA, s. r. o., Košická 56, Bratislava, zastúpenej

advokátom JUDr. Róbertom Madejom, Mýtna 42, Bratislava; 5. obchodnej spoločnosti

Unilever Slovensko, spol. s r. o., Karadžičova 10, Bratislava, zastúpenej advokátom

JUDr. Róbertom Madejom, Mýtna 42, Bratislava; a 6. obchodnej spoločnosti Slovenská

konsolidačná, a. s., Cintorínska 21, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou

JUDr. Marián Prievozník, PhD., advokát, s. r. o., Krmanova 1, Košice, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. Marián Prievozník, PhD.; pre namietané porušenie ich základného

práva vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva

na rovnosť účastníkov v konaní podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Bratislava I č. k. -2979 z 10. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosti 1. obchodnej spoločnosti LEVICKÉ MLIEKÁRNE, a. s., 2. obchodnej

spoločnosti Zeelandia, s. r. o., 3. obchodnej spoločnosti Bibby Factoring Slovakia, a. s.,

4. obchodnej spoločnosti REMY COINTREAU SLOVAKIA, s. r. o., 5. obchodnej

spoločnosti Unilever Slovensko, spol. s r. o., a 6. obchodnej spoločnosti Slovenská

konsolidačná, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťami podľa (ďalej len

„ústava“) doručenými Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

29. novembra 2016, 6. decembra 2016, 20. decembra 2016, 21. decembra 2016

a 22. decembra 2016 sa 1. obchodná spoločnosť LEVICKÉ MLIEKÁRNE, a. s., Júrska

cesta 2, Levice; 2. obchodná spoločnosť Zeelandia, s. r. o., Družstevná 44, Rozhanovce;

3. obchodná spoločnosť Bibby Factoring Slovakia, a. s., Prievozská 4D, Bratislava;

4. obchodná spoločnosť REMY COINTREAU SLOVAKIA, s. r. o., Košická 56, Bratislava;

5. obchodná spoločnosť Unilever Slovensko, spol. s r. o., Karadžičova 10, Bratislava;

a 6. obchodná spoločnosť Slovenská konsolidačná, a. s., Cintorínska 21, Bratislava (ďalej aj

„sťažovateľka v 1. rade“, „sťažovateľka v 2. rade“, sťažovateľka v 3. rade“, „sťažovateľka

vo 4. rade“, „sťažovateľka v 5. rade“, „sťažovateľka v 6. rade“ alebo spolu „sťažovateľky“),

domáhali vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie ich v záhlaví

označených základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -2979 z 10. októbra 2016 zverejneným v Obchodnom

vestníku 24. októbra 2016 a ktorým by napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľky zároveň požiadali o priznanie náhrady trov konania,

ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

2. Zo sťažností a z príloh k nim pripojených vyplýva, že okresný súd uznesením

č. k. -843 zo 17. marca 2016 zverejneným v Obchodnom vestníku

29. marca 2016 povolil reštrukturalizáciu dlžníka – obchodnej spoločnosti Retail Value

Stores, a. s., Panónska cesta 16, Bratislava (ďalej len „dlžník“), ustanovil do funkcie

správcu, vyzval veriteľov, aby prihlásili svoje pohľadávky, a určil rozsah právnych úkonov

dlžníka, ktoré podliehajú súhlasu správcu.

3. Veriteľský výbor dlžníka na svojom zasadnutí 19. augusta 2016 nadpolovičnou

väčšinou prítomných členov schválil predložený záverečný návrh reštrukturalizačného

plánu dlžníka a odporučil, aby účastníci plánu oprávnení o schválení plánu hlasovať

hlasovali za jeho prijatie; zápisnica z tohto zasadnutia bola zverejnená v Obchodnom

vestníku 30. augusta 2016.

4. V rámci prípravy schvaľovacej schôdze veriteľov dlžníka boli pre účely hlasovania

o prijatí reštrukturalizačného plánu vytvorené štyri skupiny: skupina č. 1 – nezabezpečení

veritelia, skupina č. 2 – nezabezpečení veritelia, ktorých pohľadávky by sa v konkurze

uspokojovali v poradí ako podriadené pohľadávky 1, skupina č. 3 – nezabezpečení veritelia,

ktorých pohľadávky by sa v konkurze uspokojovali v poradí ako podriadené pohľadávky 2,

a skupina č. 4 – akcionári.

5. Dňa 16. septembra 2016 sa uskutočnila schvaľovacia schôdza veriteľov dlžníka,

na ktorej sa podľa zápisnice z jej konania ako „veritelia - oprávnení hlasovať“ zúčastnili aj

sťažovateľka v 1. rade, sťažovateľka v 2. rade, sťažovateľka vo 4. rade, sťažovateľka

v 5. rade a sťažovateľka v 6. rade. Sťažovateľka v 3. rade sa schvaľovacej schôdze

zúčastnila tiež, avšak v dôsledku vady chýbajúceho úradne osvedčeného podpisu

substitučného splnomocniteľa jej správca neumožnil „vykonávať práva veriteľa“.

Z uvedenej zápisnice zároveň vyplýva, že možnosť písomne požiadať predkladateľa plánu

prostredníctvom správcu o podrobnejšie vysvetlenie ustanovení plánu, o opravu zjavnej

chyby v písaní alebo počítaní alebo inej zrejmej nesprávnosti plánu, o zaradenie svojej

pohľadávky do inej skupiny, ako bola zaradená predkladateľom plánu, o zaradenie svojho

majetkového práva akcionára do inej skupiny, ako bolo zaradené predkladateľom plánu,

o zaradenie svojej zabezpečenej pohľadávky do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky

v inom rozsahu ako v rozsahu určenom predkladateľom plánu, resp. o nižšie uspokojenie

svojej pohľadávky oproti jej uspokojeniu navrhnutému v záväznej časti plánu v prospech

inej skupiny pohľadávok vytvorenej v záväznej časti plánu v zmysle § 145 ods. 1 písm. a)

až f) o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) využili len dvaja

veritelia, a to Sociálna poisťovňa a obchodná spoločnosť Všeobecná zdravotná

poisťovňa, a. s., pričom s poukazom na „charakter“ ich pohľadávok namietli kategorizáciu,

resp. zaradenie pohľadávok do jednotlivých skupín pre nezabezpečených veriteľov,

v dôsledku čoho malo, podľa ich názoru, dôjsť k poskytnutiu neoprávnenej štátnej pomoci.

Po zodpovedaní otázok žiadateľov správca „vyzval prítomných zástupcov veriteľov, aby sa

vyjadrili k návrhu reštrukturalizačného plánu, resp. vzniesli prípadné námietky

k prezentovaným skutočnostiam alebo reštrukturalizačnému plánu. O slovo sa neprihlásil

žiaden z prítomných veriteľov.“. Po poučení veriteľov o spôsobe hlasovania

na schvaľovacej schôdzi veriteľov a o podmienkach požadovaných na prijatie

reštrukturalizačného plánu podľa sa pristúpilo k hlasovaniu,

pričom za prijatie reštrukturalizačného plánu hlasovala skupina č. 2 (100 % hlasov

veriteľov, na ktorých hlasy sa prihliada), skupina č. 3 (100 % hlasov veriteľov, na ktorých

hlasy sa prihliada) a skupina č. 4 (100 % hlasov akcionárov). Reštrukturalizačný plán

skupinou č. 1 prijatý nebol (za jeho prijatie hlasovalo 26,170 % hlasov veriteľov, na ktorých

hlasy sa prihliada a proti jeho prijatiu hlasovalo 73,830 % hlasov veriteľov, na ktorých hlasy

sa prihliada); do tejto skupiny boli zaradené aj pohľadávky sťažovateliek voči dlžníkovi

s tým, že oprávnenie hlasovať v zmysle

náležalo len sťažovateľke v 5. rade. V závere tejto zápisnice je uvedené, že spoluinvestor –

Ing. J. Š. vyzval (spoločnú) právnu zástupkyňu sťažovateľky v 6. rade (na schvaľovacej

schôdzi konajúcu „ako poverená osoba v zmysle zákona“ za Úrad pre reguláciu

elektronických komunikácií sa poštových služieb), Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja

vidieka Slovenskej republiky a Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Bratislava -

mesto, aby „sa vyjadrila k dôvodom, prečo štátne inštitúcie hlasovali proti prijatiu

reštrukturalizačného plánu“, na čo reagovala tak, že „vzniesla námietku proti prijatiu

plánu, pričom uviedla, že plánom ponúkané percentá uspokojenia sú nedostatočné a že

hlasovaním za prijatie plánu by došlo k poskytnutiu neoprávnenej štátnej pomoci“.

Následne správca „vyzval prítomných zástupcov veriteľov, aby uplatnili námietky

k priebehu schôdze, prípadne vzniesli odôvodnené námietky proti prijatiu

reštrukturalizačného plánu alebo aby uplatnili prípadné námietky proti vykonanému

hlasovaniu. Žiaden iný z prítomných zástupcov veriteľov námietku nevzniesol.“.

6. Na základe návrhu dlžníka z 23. septembra 2016 okresný súd napadnutým

uznesením nahradil súhlas skupiny č. 1 pre veriteľa popretých nezabezpečených

pohľadávok s prijatím reštrukturalizačného plánu dlžníka v znení, o ktorom hlasovala

schvaľovacia schôdza 16. septembra 2016, potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka, ktorý je

prílohou tohto uznesenia, v znení, o ktorom hlasovala schvaľovacia schôdza 16. septembra

2016, a ukončil reštrukturalizáciu dlžníka. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia vyplýva, že v rámci skúmania splnenia podmienok uvedených v § 152 ods. 1

okresný súd „preskúmal postavenie nezabezpečeného veriteľa

v prípade reštrukturalizácie a v prípade konkurzného konania, pričom pri skúmaní tejto

podmienky vychádzal z opisnej časti predloženého RP, z ktorého súdu nevyplýva, že tento

bude na základe plánu v zjavne horšom postavení, v akom by bol v prípade neprijatia plánu.

Súd môže skonštatovať, že konkurzné konanie je pre nezabezpečeného veriteľa menej

efektívne z hľadiska nákladov súvisiacich so starostlivosťou o majetok počas doby

konkurzného konania a nákladov na jeho speňaženie. Podľa záväznej časti plánu veriteľ

bude uspokojený vo výške 3 % v časovom horizonte 30 dní, čo je uspokojenie výhodnejšie

čo do výšky ako aj času splnenia. V prípade konkurzného konania sa dá predpokladať, že

veriteľ nebude uspokojený v uvedenom rozsahu (na rozdiel od reštrukturalizácie), nakoľko

v konkurznom konaní nedôjde k získaniu externých zdrojov, taktiež treba počítať s nákladmi

na speňaženie majetku, ktorý by tvoril oddelenú podstatu, s nákladmi správy a udržania

tejto podstaty a inými pohľadávkami proti podstate vrátane odmeny správcu, pričom

uvedené náklady by bolo nutné v prípade konkurzu dlžníka odpočítať od výťažku

zo speňaženia zabezpečeného majetku... Podľa , väčšina zo skupín

zostavených podľa plánu hlasovala za prijatie plánu potrebnou väčšinou... Zo záverov

schvaľovacej schôdze účastníkov plánu je zrejmé, že s reštrukturalizačným plánom súhlasili

veritelia, ktorých počet hlasov počítaný podľa zistenej sumy ich zistených pohľadávok

predstavoval 6.365.546 hlasov (54,314 %), zatiaľ čo proti hlasovali veritelia s počtom

5.354.427 hlasov počítanými podľa zistenej sumy ich zistených pohľadávok. Potrebná

nadpolovičná väčšina bola dosiahnutá, keďže za prijatie plánu hlasovalo 54,314 %

prítomných veriteľov.“.

7. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia zároveň vyplýva, že v rámci rozhodovania

o potvrdení prijatého reštrukturalizačného plánu sa okresný súd zaoberal podnetmi

viacerých veriteľov doručených mu po konaní schvaľovacej schôdze veriteľov, medzi inými

aj podnetom sťažovateľky v 3. rade, v ktorom okrem toho, že vzniesla námietku proti

„nezákonnému postupu správcu na schvaľovacej schôdzi veriteľov spočívajúcom v odňatí

práva účastníka plánu zúčastniť sa na schvaľovacej schôdzi a práva hlasovať

na schvaľovacej schôdzi“, spochybnila aj „správcom, resp. predkladateľom plánu

modelované uspokojenie v prípade konkurzného konania ku dňu začatia reštrukturalizácie,

a to vo vzťahu k miere uspokojenia, ktorej výšku namieta a uvádza, že výška a uspokojenie

v konkurze by mala predstavovať 35,5 %, namieta nesprávny odhad uspokojenia v konkurze

vo výške 2 % a v reštrukturalizácii 3 %, čo je v porovnaní s uvádzanými 35,5 % nižšie ako

v konkurze. Z odôvodnenia veriteľa predpokladaného výpočtu uvádza rozpor na strane

49 RP – nároky z titulu zmluvných pokút vo výške 3 000 000,- EUR, kde predpokladá,

že o túto sumu by bola suma záväzkov navýšená v prípade úspechu štátnych inštitúcií.

Veriteľ rozporuje aj údaje v tabuľke A17 plánu, strana 50 plánu uvádza, že náklady

v prípade konkurzu v sume 2 686 129,- EUR nie sú objektívne dosiahnuteľné a boli

zo strany predkladateľa plánu nadhodnotené. Veriteľ namieta aj výšku nákladov

na archiváciu v sume 100 000,- EUR vzhľadom na dĺžku existenciu dlžníka v tejto súvislosti

aj náklady na skladovanie v sume 288 000,- EUR a výšku dane z pozemkov

v sume 90 000, EUR, ktoré by pri predpoklade trvania konkurzu 4 roky boli

2 720 657,30 EUR, po prepočte by mali dosiahnuť sumu 99 528,10 EUR. Z predložených

výpočtov veriteľ dospel k sume 35,5 % miera uspokojenia. Veriteľ namieta aj započítanie

pohľadávok v sume 1 209 205,- EUR ,ktoré považuje za nezákonné, nakoľko k nemu došlo

po začatí reštrukturalizácie započítaním zložených preddavkov na základe nájomných zmlúv

dlžníka uzavretých s veriteľmi. Namietané je aj vytvorenie skupiny č. 3 v nadväznosti

na vyššie uvedené nezákonné započítanie, nakoľko vytvorenie uvedenej skupiny č. 3

považuje za účelové a tendenčné smerujúce k pluralizácii počtu skupín, nakoľko ide

o identickú skupinu pohľadávok ako skupina č. 2, avšak bez existencie skupiny č. 3 by

nemohol dlžník žiadať o nahradenie súhlasu skupiny.“.

8. V súvislosti s týmto podnetom sťažovateľky v 3. rade okresný súd konštatoval, že

vzhľadom na skutočnosť, že formálny nedostatok splnomocnenia predloženého jej právnym

zástupcom (ale aj ďalších veriteľov) „nebol do začiatku schvaľovacej schôdze odstránený,

správca v súlade s platnou právnou úpravou nepripustil týmto subjektom vykonávanie

hlasovacích práv a ďalších práv, ktoré by inak mohli vykonávať ako zástupcovia účastníkov

plánu. Súd má za to, že nedošlo uvedeným konaním správcu k naplneniu skutkovej podstaty

ustanovenia a preto podnet veriteľa vo vzťahu k meritu konania

považuje za nedôvodný.“. Vo vzťahu k ostatným námietkam sťažovateľky v 3. rade okresný

súd uviedol, že rozsah jeho skúmania „bol z hľadiska súdu obmedzený v rozsahu zákonných

obmedzení tak, ako vyplývajú z ustanovení § 152 ods. 1 ZoKR a nasl. Výslovne sa uvádza,

že súd pri posudzovaní splnenia podmienok na nahradenie súhlasu skupiny v rovine

vyhodnocovania lepšieho uspokojenia veriteľov v prípade reštrukturalizácie vychádza

z údajov v pláne, ak sa nepreukáže opak. Veriteľ žiadnym z predložených argumentov

neuviedol relevantný dôkaz výpočtu ním uvádzaných tvrdení, zotrvával v rovine

pochybností... Súd v tomto konaní o potvrdení RP zisťuje najmä porušenia povinností

v zmysle ustanovenia , teda vedúce k zamietnutiu plánu. V danom smere súd

sa zameral najmä na zistenia, či nedošlo k vadám pri príprave plánu a jeho náležitostiach.

Z predložených námietok veriteľa súd nevyhodnotil tieto tvrdenia ako rozporné

s predloženým RP, jeho obsahom alebo procesom jeho prípravy či prijímania schvaľovacou

schôdzou. Z týchto dôvodov súd k uvedeným parciálnym námietkam neprihliadal.

V nadväznosti na vyššie uvedené, súd vyjadruje názor, že prepočet hypotetického

uspokojenia pohľadávok veriteľov v konkurze je vždy odborným odhadom správcu

na základe podkladov predložených dlžníkom, po zistení jeho majetku a záväzkov, výšky

zistených pohľadávok, ich právneho dôvodu, predpokladanej náročnosti vedenia

konkurzného konania vzhľadom na rozsah činností a majetku dlžníka, časové obdobie

pôsobenia dlžníka na trhu a iných kritérií. Pokiaľ súdu nebolo preukázané, že v tomto

procese správca pochybil, alebo súdom takéto pochybenie nebolo zistené inak, súd

vychádza z údajov v opisnej časti plánu majúc na zreteli, že správca je odborne spôsobilá

osoba nesúca všetky riziká nesprávneho konania v súlade s príslušnou zákonnou úpravou.

Ohľadne námietky nezákonného započítania pohľadávky..., na základe ktorého malo dôjsť

k zániku pohľadávky dlžníka z titulu zložených preddavkov vo vzťahu k prenajímateľovi...

v celkovej výške 1.209.205,- EUR, prenajímateľ vo vzťahu k dlžníkovi skutočne redukoval

svoju pohľadávku z titulu nezaplateného nájomného, a to jednostranným oznámením

o zápočte, kde na započítanie použil pohľadávku dlžníka z titulu zloženého preddavku ako

zábezpeky. Nejednalo sa však o úkon dlžníka, ktorému by bolo možné v konkurze odporovať,

resp. o úkon dlžníka alebo veriteľa, ku ktorému došlo po začatí reštrukturalizačného

konania v rozpore s ustanovením § 114 ods. 1 písm. f) ZoKR. Prenajímateľ jednostranne

započítal svoje pohľadávky s pohľadávkou dlžníka ku dňu 09. 02. 2016, čo vyhodnocujem

ako jeho legitímny nárok, nakoľko zložená zábezpeka mala v súlade so zmluvou a zákonom

presne na tento účel slúžiť. Poznamenávam, že reštrukturalizačné konanie dlžníka bolo

začaté až dňa 18. 02. 2016. Ohľadne namietaného nesprávneho prepočtu uspokojenia

pohľadávok veriteľov v konkurze, súd konštatuje, že v zmysle ustanovenia

vychádza z opisnej časti plánu, pokiaľ sa nepreukáže opak. Obsahovými náležitosťami

podania veriteľa súdu opak preukázaný nebol, a to ani v pochybnostiach. Namietané

účelové vytvorenie skupín podľa zistenia súdu vychádzalo z ustanovení § 137 ods. 1, 2, 5

vzhľadom na právne dôvody a výšku zistených pohľadávok veriteľov... Namietaná

účelovosť vytvorenia skupiny pohľadávok, ktoré by sa v konkurze uspokojovali ako

podriadené 2, je nedôvodná vo vzťahu k výsledku hlasovania, pretože aj bez takto

vytvorenej skupiny by boli splnené zákonné podmienky na to, s prihliadnutím na hlasovanie

veriteľov na schvaľovacej schôdzi, aby dlžník mohol podať súdu návrh na postup podľa

ustanovenia .“.

9. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd konštatoval, že „v danej

právnej veci reštrukturalizácie dlžníka od uznesenia o schválení reštrukturalizácie nemá

zaznamenaný žiadny podnet, sťažnosť resp. podanie, ktorým by ktorýkoľvek z účastníkov

plánu, teda najmä veriteľov žiadal o prešetrenie úkonov dlžníka, dopytoval sa, žiadal

vysvetlenia, vyjadrenia alebo uviedol by akýkoľvek úkon smerujúci k spochybneniu

platnosti, legitímnosti procesu reštrukturalizácie.“. Vychádzajúc z nálezu ústavného súdu

sp. zn. zo 7. decembra 2011 okresný súd konštatoval, že „po preskúmaní

predchádzajúceho postupu správcu, dlžníka, veriteľov a veriteľských orgánov v tomto

reštrukturalizačnom konaní, ako aj predloženého reštrukturalizačného plánu, nezistil

skutočnosti predpokladané v , pre ktoré by musel reštrukturalizačný plán

zamietnuť. Reštrukturalizačný plán zároveň nie je v podstatnom rozpore so spoločným

záujmom veriteľov, keď za tento spoločný záujem je potrebné pokladať dosiahnutie čo

najvyššej miery uspokojenia pohľadávok veriteľov ( ) pri zachovaní aspoň

podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka tak, že v reštrukturalizačnom konaní možno

odôvodnene predpokladať väčší rozsah uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade

vyhlásenia konkurzu ( a )... Vzhľadom na to, že neexistujú

dôvody na zamietnutie reštrukturalizačného plánu, súd nahradil súhlas skupiny veriteľov

č. 1 pri hlasovaní na schvaľovacej schôdzi konanej dňa 16. 09. 2016 a reštrukturalizačný

plán v znení, o ktorom hlasovala schvaľovacia schôdza dňa 16. 09. 2016 potvrdil.

O skončení reštrukturalizácie rozhodol súd podľa ustanovenia .“.

10. S uvedenými závermi okresného súdu sťažovateľky nesúhlasia a vo svojich

sťažnostiach (a sťažovateľka v 1. rade aj v doplnení podania z 20. decembra 2016) opakujúc

argumenty uvádzané sťažovateľkou v 3. rade v jej podnete s poukazom na konkrétne

rozhodnutia ústavného súdu, ktoré boli vydané v súvislosti s inými reštrukturalizačnými

konaniami, zhodne namietajú, že okresný súd napadnutým uznesením zasiahol do ich

v záhlaví označených základných práv a slobôd, pretože:

- arbitrárne a svojvoľne rozhodol o tom, že predložený reštrukturalizačný plán pri

miere uspokojenia veriteľov na úrovni 3 % je v spoločnom záujme všetkých veriteľov,

- svojím rozhodnutím zbavil nezabezpečených veriteľov 97 % ich majetku, pretože

ním došlo k zániku 97 % pohľadávok nezabezpečených veriteľov,

- nerešpektoval jednoznačnú vôľu nielen najvýznamnejšej skupiny veriteľov, t. j.

nezabezpečených veriteľov zaradených do skupiny č. 1, ale ani spoločný záujem všetkých

veriteľov vyjadrený na hlasovaní na schvaľovacej schôdzi,

- jednoznačne uprednostnil záujem dlžníka pred záujmami jeho veriteľov,

- v rozpore s princípmi rovnosti účastníkov konania zohľadňoval viac záujem

akcionárov dlžníka a veriteľov, ktorých pohľadávky by boli v prípade konkurzu

uspokojované len ako podriadené pohľadávky,

- rezignoval na účelovosť a tendenčnosť predkladateľa reštrukturalizačného plánu,

ktorý vytvorením skupiny č. 2 a skupiny č. 3 obchádzal zákon s cieľom zabezpečiť si

zákonnú možnosť požiadať súd o nahradenie súhlasu skupiny č. 1 s prijatím

reštrukturalizačného plánu, hoci v zmysle mali byť

pohľadávky, ktoré by sa v konkurze uspokojovali v poradí ako podriadené pohľadávky,

zaradené do jednej skupiny,

- nerešpektoval požiadavku na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany

uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania a nezohľadnil

nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia na účastníkov konania,

- pri svojom rozhodovaní vychádzal z neúplného spisu, pretože výhrady (stanovisko)

sťažovateľky v 5. rade ako členky veriteľského výboru k dokumentu označenému ako

„Záverečný návrh reštrukturalizačného plánu dlžníka...“, ktoré podala vo forme písomného

stanoviska z 18. augusta 2016, ktoré bolo prečítané na zasadnutí veriteľského výboru

dlžníka konaného 19. augusta 2016 a na základe jej žiadosti malo tvoriť prílohu zápisnice

zo zasadnutia veriteľského výboru konaného v tento deň, sa v dôsledku konania spriaznenej

obchodnej spoločnosti v postavení predsedu veriteľského výboru (t. j. obchodnej

spoločnosti Kofola, a. s., Rajecká Lesná) a správcu nikdy nestali súčasťou súdneho spisu

a ani neboli ako súčasť zápisnice zverejnené v Obchodnom vestníku (30. augusta 2016).

11. Sťažovateľka v 6. rade vzhľadom na predmet svojej činnosti, ktorým je

„konsolidácia pohľadávok verejného sektora podľa zákona o pohľadávkach štátu“,

s poukazom na to, že 19. mája 2016 s Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka

Slovenskej republiky a 22. júna 2016 s Regionálnou veterinárnou a potravinovou správou

Bratislava - mesto uzavrela zmluvy o vymáhaní pohľadávok štátu, vo svojej sťažnosti

navyše namieta, že napadnutým uznesením okresný súd umožnil neoprávnené poskytnutie

štátnej pomoci dlžníkovi, pretože uspokojenie pohľadávok v rozsahu 3 % sa týka aj týchto

pohľadávok, ktoré vo svojej podstate predstavujú sankcie za správne delikty súvisiace

s podnikateľskou činnosťou dlžníka uložené mu právoplatnými a vykonateľnými

rozhodnutiami správnych orgánov. Podľa názoru sťažovateľky v 6. rade sa okresný súd

„zaoberal charakterom pohľadávok sťažovateľa, ktoré vyhodnotil za odlišné od ostatných

pohľadávok a ich vymožiteľnosť za neistú vzhľadom na prebiehajúce konania

o preskúmanie príslušných rozhodnutí o udelení pokút v súdnych konaniach. Z odôvodnenia

nie je možné zistiť, na základe ktorého ustanovenia alebo iného právneho predpisu súd

posudzoval charakter pohľadávok... Postup súdu nemá oporu v platnom práve, pretože

pohľadávky titulom uložených pokút sú z hľadiska právneho postavenia veriteľa

v reštrukturalizačnom konaní zhodné s pohľadávkami iných veriteľov. Ak by tomu tak

nebolo, mala byť pre túto skupinu veriteľov v reštrukturalizačnom pláne vytvorená osobitná

skupina nezabezpečených veriteľov... Spochybňovať za daného stavu vymožiteľnosť

pohľadávok sťažovateľa považuje za ničím neodôvodnené.“.

12. Sťažovateľky poukazujú aj na poslednú novelizáciu , ktorá

„v § 154 ods. 1 písm. g) s účinnosťou od 01. 03. 2017 ustanovuje ako obligatórny dôvod pre

zamietnutie reštrukturalizačného plánu súdom, ak je navrhovaná miera uspokojenia

pohľadávok nižšia ako 50 % výšky dotknutých pohľadávok. Aj keď právna norma

na predmetné reštrukturalizačné konanie priamo nedopadá, nepochybne poskytuje možnosť

výkladu aj vo vzťahu k súčasne účinnej právnej úprave. Možno konštatovať, že potreba

novelizácie bola vyvolaná nejednoznačnosťou právnej úpravy, ktorú dlžníci zneužívali

za účelom poškodzovania veriteľov, tak ako sa to stalo aj v tomto prípade.“.

13. Sťažovateľky zhodne tvrdia, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

nie je prípustný žiadny opravný prostriedok, pričom vylúčenie relevantného prostriedku

právnej ochrany podstatne zvyšuje riziko arbitrárnosti rozhodovania všeobecného súdu.

II.

14. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

15. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

16. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

17. V rámci predbežného prerokovania sťažností, ktorými sťažovateľky namietali

porušenie v záhlaví označených základných práv a slobôd napadnutým uznesením

okresného súdu, ústavný súd so zreteľom na nimi uplatnenú argumentáciu dospel k názoru,

že nie sú opodstatnené.

18. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu

patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných

práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú

dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv

a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté

s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že

orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,

nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu

takého postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym

postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť

nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu

na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade

s procesnými predpismi.

19. Právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom

konaní vyplýva z . Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi

aj vo vymedzených veciach ustanoví v zmysle splnomocňovacej ústavnej normy zákon

( ). V danom prípade je takýmto , ktorý

v rámci tretej časti nazvanej „Reštrukturalizácia“ upravuje v jej ôsmej hlave aj ingerenciu

všeobecných súdov v procese reštrukturalizácie formou potvrdenia reštrukturalizačného

plánu súdom (§ 153) alebo zamietnutia reštrukturalizačného plánu súdom v zákonom

ustanovených prípadoch [§ 154 ods. 1 písm. a) až f)].

20. Ochranu účastníkov reštrukturalizačného plánu nesúhlasiacich s plánom upravuje

a takto:

Účastník plánu, ktorý hlasoval proti prijatiu plánu a uplatnil do zápisnice

zo schvaľovacej schôdze odôvodnenú námietku proti prijatiu plánu, alebo účastník plánu,

ktorý môže byť poskytovateľom štátnej pomoci, má právo sa do 15 dní od zverejnenia

uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku domáhať, aby súd určil neúčinnosť

plánu voči nemu, ak

a) pohľadávky zaradené do rovnakej skupiny ako jeho zistená pohľadávka sa majú

podľa plánu uspokojiť v inej miere alebo iným spôsobom, čím sa veriteľom týchto

pohľadávok poskytla oproti nemu výhoda,

b) majetkové práva akcionárov zaradené do rovnakej skupiny ako jeho majetkové

právo akcionára sa majú podľa plánu uspokojiť v inej miere alebo iným spôsobom, čím sa

akcionárom týchto majetkových práv poskytla oproti nemu výhoda,

c) predkladateľ plánu nezaradil jeho zistenú pohľadávku do skupiny, ako požiadal

(§ 145), čím sa dostal do horšieho postavenia, v akom by bol bez prijatia plánu; súd pritom

vychádza z jeho pravdepodobného uspokojenia v konkurznom konaní,

d) predkladateľ plánu nezaradil jeho zistenú zabezpečenú pohľadávku do skupiny pre

zabezpečené pohľadávky v rozsahu, v akom požiadal (§ 145), čím sa dostal do horšieho

postavenia, v akom by bol bez prijatia plánu; súd pritom vychádza z jeho pravdepodobného

uspokojenia v konkurznom konaní,

e) splnením potvrdeného plánu dôjde k poskytnutiu neoprávnenej štátnej pomoci.

Právo domáhať sa neúčinnosti plánu podľa odseku 1 sa uplatňuje proti dlžníkovi

a preberajúcej osobe. Tejto neúčinnosti sa možno domáhať len vo vzťahu k dotknutej

pohľadávke alebo majetkovému právu akcionára.

21. Zo sťažností, ako aj z napadnutého uznesenia, ktoré tvorilo jej prílohu, vyplýva,

že ako sťažovateľky, tak aj okresný súd sa odvolávajú na nález ústavného súdu sp. zn.

zo 7. decembra 2011, ktorým judikoval:

„Reštrukturalizačné konanie je zložito štruktúrovaný právny proces, v ktorom je

všeobecný súd zaťažený povinnosťou zistiť a odhaliť, čo sa skrýva pod obsahom pojmu

spoločný záujem veriteľov, ktorý pri kolektívnom (spravidla postupnom, resp. neúplnom)

uspokojení veriteľov prima facie nekorešponduje s individuálnymi záujmami jednotlivých

veriteľov. Zmyslom a účelom reštrukturalizácie je zabránenie individuálnemu uplatňovaniu

či výkonu práv jednotlivých veriteľov v prospech ich kolektívneho uspokojenia.

Maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní

vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom je determinantom určujúcim spoločný záujem

veriteľov.

Pri zvažovaní potenciálneho uspokojenia veriteľov v konkurze vyhlásenom

v dôsledku zastavenia reštrukturalizácie pre zamietnutie plánu nemôže všeobecný súd

izolovane prihliadať na záujem jediného veriteľa, a to ani vtedy, ak ide o veriteľa, u ktorého

výška prihlásených a zistených pohľadávok z neho robí majoritného veriteľa. Naopak, jeho

povinnosťou je skúmať možnosť uspokojenia všetkých (aj minoritných) veriteľov

v likvidačnom konkurze. Túto jeho povinnosť možno vyvodiť zo základných zásad konkurzu

a reštrukturalizácie ( ), v zmysle ktorých je povinný postupovať tak,

aby sa dosiahla pre veriteľov čo najvyššia miera uspokojenia ich pohľadávok.

To znamená, že nositeľom a dohovorom garantovaného práva na súdnu

ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie nie je len majoritný veriteľ, ale všetci veritelia,

ktorí riadne a včas (spôsobom ustanoveným ) prihlásili svoje

pohľadávky.“

22. Podobné závery vyplývajú aj z nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 2. decembra 2015, resp. z nálezu sp. zn. zo 16. decembra 2015, v ktorom

ústavný súd znovu zdôraznil, že „Úloha súdu je aktívna a každý účastník plánu – vrátane

tých, ktorí boli na schvaľovacej schôdzi prehlasovaní – má právo na ochranu súdom pred

dôsledkami plánu, ktorý je v podstatnom rozpore so spoločnými záujmami veriteľov“.

23. Aj v danom prípade úloha ústavného súdu spočívala predovšetkým v posúdení,

či pri rešpektovaní požiadavky materiálnej rovnosti v reštrukturalizačnom konaní došlo

napadnutým uznesením okresného súdu k poskytnutiu spravodlivej súdnej ochrany.

24. Keďže ústavný súd nie je skutkovým súdom () a v zásade

nevykonáva dokazovanie, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkových

tvrdení účastníkov konaní pred všeobecnými súdmi, mimo rámca jeho pozornosti ostala

námietka sťažovateliek týkajúca sa „nesprávneho“ sčítania hlasov jednotlivých skupín

(nezabezpečených) veriteľov okresným súdom. Už v spomínanom náleze

sp. zn. zo 7. decembra 2011 totiž ústavný súd jednoznačne uviedol, že

„má... z hľadiska požiadavky na dodržanie zásad spravodlivosti v reštrukturalizácii výhrady

aj k meraniu postavenia jednotlivých veriteľov výlučne prizmou výšky nimi prihlásených

a zistených pohľadávok. Ak má súd spravodlivo posúdiť otázku naplnenia či nenaplnenia

spoločného záujmu veriteľov v reštrukturalizačnom pláne, nemôže celkom ignorovať ani

výšku prihlásenej pohľadávky z hľadiska jej významu pre konkrétneho veriteľa.

V okolnostiach prípadu totiž aj uspokojenie relatívne bezvýznamnej pohľadávky

menšinového veriteľa môže pre neho samotného (a jeho právny či sociálno-ekonomický

status) znamenať viac alebo toľko, ako uspokojenie pohľadávky(-ok) väčšinového

veriteľa.“.

25. Vzhľadom na obsah sťažnostných námietok (bod 10) ústavný súd konštatuje, že

poskytoval (všetkým) účastníkom reštrukturalizačného plánu, t. j. aj

sťažovateľkám, možnosť, aby svoje odôvodnené námietky proti reštrukturalizačnému plánu

prostredníctvom správcu uplatnili písomne najneskôr siedmy deň pred konaním

schvaľovacej schôdze, pričom odôvodnené námietky proti reštrukturalizačnému plánu, resp.

proti priebehu schvaľovacej schôdze mohli vzniesť aj počas jej konania 16. septembra 2016,

čo im správca umožnil (bod 5). Skutočnosť, že zápisnica zo zasadnutia veriteľského výboru

dlžníka konaného 19. augusta 2016, ktorá bola zverejnená v Obchodnom vestníku

30. augusta 2016, neobsahovala v prílohe písomné stanovisko sťažovateľky v 5. rade

k dokumentu označenému ako „Záverečný návrh reštrukturalizačného plánu dlžníka...“

z 18. augusta 2016, je pre rozhodnutie ústavného súdu v danej veci právne irelevantná.

Právne irelevantný je v danom prípade aj odkaz sťažovateliek na poslednú novelizáciu

, ktorá „v s účinnosťou od 01. 03. 2017

ustanovuje ako obligatórny dôvod pre zamietnutie reštrukturalizačného plánu súdom, ak je

navrhovaná miera uspokojenia pohľadávok nižšia ako 50 % výšky dotknutých

pohľadávok.“.

26. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu (body

6 až 9) ústavný súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,

pričom nezistil, že by tieto závery okresného súdu boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sa ústavný súd taktiež presvedčil, že okresný súd sa

námietkami sťažovateľky v 3. rade zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Skutočnosť, že sťažovateľky sa

s názorom okresného súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je

úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ). O taký prípad tu však nejde.

27. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že závery okresného

súdu nemožno hodnotiť inak ako ústavne súladné a poskytujúce spravodlivú súdnu ochranu

všetkým účastníkom reštrukturalizačného konania (veriteľom) pri zachovaní ich

garantovanej rovnosti v tomto konaní. A keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateliek na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom

z tohto uznesenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateliek vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 ani práva na ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ich sťažnosti v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnené.

28. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky v 6. rade, že napadnutým uznesením okresný

súd umožnil neoprávnené poskytnutie štátnej pomoci dlžníkovi (bod 9), ústavný súd

konštatuje, že pokiaľ sa ako účastníčka reštrukturalizačného plánu domnievala, že jeho

splnením dôjde k poskytnutiu neoprávnenej štátnej pomoci dlžníkovi v zmysle zákona

č. o úprave niektorých vzťahov v oblasti štátnej pomoci a minimálnej

pomoci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o štátnej pomoci), pretože 97 %

pohľadávok postúpených jej Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej

republiky a Regionálnou veterinárnou a potravinovou správou Bratislava - mesto sa de facto

stane právne nevymožiteľnými, mohla využiť svoje oprávnenie a domáhať sa určenia

neúčinnosti reštrukturalizačného plánu súdom, čo však neurobila, resp. ústavnému súdu

nepreukázala. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v 6. rade v tejto

časti odmietol podľa aj z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie.

29. Ústavný súd napokon konštatuje, že v danom prípade nezistil ani také

skutočnosti, ktoré by naznačovali, že sťažovateľkám nebola poskytnutá primeraná

príležitosť na uplatnenie ich procesných práv v reštrukturalizačnom konaní, preto z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa aj tú časť

sťažností, ktorými namietali porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa napadnutým uznesením okresného súdu. Citované

ustanovenie totiž zaručuje len procedurálnu rovnosť v určitom konaní, nie „rovnosť“

v zmysle rovnakého či dokonca želaného výsledku pre každého účastníka takéhoto konania.

V tejto súvislosti ústavný súd opätovne pripomína, že konkurzné a reštrukturalizačné právo

nie je spotrebiteľským právom, kde by mal súd chrániť či obhajovať záujem „slabšieho“

účastníka právneho vzťahu, ale zmyslom a účelom reštrukturalizácie je kolektívne

uspokojenie veriteľov a povinnosťou všetkých zúčastnených subjektov (vrátane súdov) je

postupovať tak, aby sa dosiahla čo najvyššia miera uspokojenia ich pohľadávok.

30. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateliek nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2017