Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 333/2017
PDF · 221.63 KB
No categories available
III. ÚS 333/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SONMAZI INVEST LIMITED,
Diagorou 4, Kermia Building, Office 601, Nicosia, Cyprus, zastúpenej advokátom
JUDr. Dušanom Repákom, Krížna 47, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Cb 1/2011 zo 16. júla 2015 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 36/2015 zo 14. decembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti SONMAZI INVEST LIMITED o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
elektronickou formou 3. apríla 2017 doručená sťažnosť SONMAZI INVEST LIMITED,
Diagorou 4, Kermia Building, Office 601, Nicosia, Cyprus (ďalej len „sťažovateľka“),
doplnená písomným podaním doručeným 6. apríla 2017, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 10 Cb 1/2011 zo 16. júla 2015 (ďalej len „rozsudok súdu prvého stupňa“)
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Obo 36/2015 zo 14. decembra 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky
bol v procesnom postavení žalobcu účastníkom konania o náhradu škody v sume
18 016 825,24 € s príslušenstvom, kde žalovaným bol Fond Národného majetku Slovenskej
republiky (ďalej len „FNM“). Krajský súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn.
36 Cb 61/2002 z 9. januára 2006, ktorým žalobu zamietol. Právny predchodca sťažovateľky
podal proti uvedenému rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 2 Obo 175/2007 zo 6. februára 2008 tak, že rozsudok potvrdil ako vecne
správny. Na podnet právneho predchodcu sťažovateľky podal generálny prokurátor
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podľa § 243e ods. 1 v spojení
s § 243f ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 M ObdV 5/2009 z 31. marca 2011 tak, že uvedené
rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Krajský súd v konaní vedenom už pod sp. zn. 10 Cb 1/2011 rozhodol opätovne
rozsudkom zo 25. septembra 2014 tak, že odporcu zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu
17 684 886,38 € s príslušenstvom. V odvolacom konaní rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 2 Obo 54/2014 z 9. apríla 2015 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd po vrátení veci odvolacím súdom
rozhodol rozsudkom zo 16. júla 2015, ktorým žalobu sťažovateľky zamietol. O odvolaní
proti rozsudku prvého stupňa rozhodoval opätovne najvyšší súd ako súd odvolací, ktorý
napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.
3. Sťažovateľka v sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s rozsudkom súdu prvého
stupňa a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré považuje za arbitrárne porušujúce
jej označené práva. Argumentuje tým, že krajský súd nerešpektoval rozhodnutie najvyššieho
súdu o mimoriadnom dovolaní, ktorý podľa názoru sťažovateľky konštatoval a ustálil
porušenie povinnosti FNM ako predpoklad pre uplatnenie nároku na náhradu škody.
Ďalej argumentuje a polemizuje s právnymi názormi a závermi vo veci konajúcich súdov
a tvrdí, že v okolnostiach posudzovanej veci boli splnené všetky predpoklady na priznanie
nároku na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť tým, že FNM neoprávnene vylúčil právneho
predchodcu sťažovateľky z verejnej obchodnej súťaže.
2
4. Na základe uvedeného sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil nálezom porušenie jej
označených základných práv napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu,
napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu. Sťažovateľka sa
taktiež domáha priznania náhrady trov právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
9. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvého stupňa, ústavný súd poukazuje na princíp
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je
daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd
preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený napadnutý rozsudok krajského
súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania najvyšší súd, ktorý bol
oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.
10. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti rozsudku
súdu prvého stupňa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,
11. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ústavný súd považuje ešte
pred rámcovým preskúmaním námietok sťažovateľky za žiaduce poukázať na skutočnosť,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
4
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
12. Vychádzajúc z okolností posudzovaného prípadu považuje ústavný súd
za vhodné pripomenúť, že v danej veci už bola nastolená právna istota právoplatným
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 175/2007 zo 6. februára 2008, ktorá bola
prelomená na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom,
pričom mimoriadne dovolanie bolo podané výlučne z dôvodu, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci.
13. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že aj z početnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP
k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu
verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie
a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie.
V zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty
právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade
alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti
prípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však nemožno
považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna
istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je
nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna
zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len
z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto
mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť
iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003,
sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas
s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou
odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007,
sťažnosť č. 20887/03, bod 29).
14. Vychádzajúc z uvedeného a skutočnosti, že vo veci konajúce súdy dospeli
k rovnakému výsledku ako v konaní, ktorého predchádzalo mimoriadnemu dovolaniu
podaného výlučne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, je dostačujúcim
pre záver, že bola rešpektovaná právna istota, ktorá bola nastolená skorším právoplatným
rozsudkom najvyššieho súdu, pretože v danej veci neexistovali mimoriadne okolnosti, ktoré
by odôvodňovali prelomenie tohto konečného a záväzného rozhodnutia. Skôr naopak,
výsledok, ku ktorému dospel najvyšší súd vo svojom napadnutom rozsudku, svedčí o tom,
že v okolnostiach posudzovanej veci nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľky,
ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha touto sťažnosťou.
15. Pokiaľ však ide o argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa nerešpektovania
záväzného názoru vysloveného najvyšším súdom, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka
nesprávne interpretuje závery dovolacieho súdu, pretože najvyšší súd síce podrobil kritike
obakonajúce súdy v otázke posúdenia, či FNM porušil právnu povinnosť zaradiť právneho
predchodcu sťažovateľky do súťaže, avšak ostatné predpoklady zodpovednosti FNM
za škodu, teda vznik škody a otázku kauzálneho nexu ponechal otvorenú s tým, že ju bude
potrebné skutkovo a právne vyhodnotiť. Preto argumentácia sťažovateľky, že z právneho
názoru vysloveného dovolacím súdom „nepochybne vyplýva, že základ uplatneného nároku
je daný“, je mylná a nezakladá sa na pravde.
16. Navyše, z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa a následne napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal všetkými relevantnými
námietkami sťažovateľky, keď poukazoval na nedostatky ponuky ‒návrhu právneho
predchodcu sťažovateľky, ktoré odôvodňovali postup FNM, keďže účasť v obchodnej
verejnej súťaži bola podmienená splnením viacerých formálnych a obsahových podmienok.
Vo veci konajúce súdy na základe vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že „zo strany
žalovaného nedošlo k žiadnemu protiprávnemu konaniu nezaradením ponuky žalobcu
do OVS, pričom ak by k zaradeniu ponuky žalobcu do obchodnej verejnej súťaže aj došlo,
neznamenalo by to, že by akcie spoločnosti SPaP, a.s. žalobca naozaj nadobudol
a následne, že by ako budúci akcionár dosahoval budúci zisk“. Najvyšší súd v súvislosti
s týmto záverom poukazoval na to, že aj keby bol právny predchodca sťažovateľky
do súťaže zaradený, jeho ponuka nemusela byť vyhodnotená ako víťazná už len z toho
6
dôvodu, že FNM mohol využiť ním vyhradené právo v súťažných podmienkach odmietnuť
všetky ponuky v zmysle § 287 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov. Najvyšší súd ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia upozornil aj
na skutočnosť, že „podmienky obchodnej verejnej súťaže neboli ďalej splnené ani tým, že
Zmluva o splátkovom úvere č. 670/2002 (v texte aj ako úverová zmluva), nebola
vymáhateľná a nepodmienená z dôvodu, že podľa čl. 1 bod 3, písm. d/ tejto zmluvy, veriteľ
(banka) nie je povinný poskytnúť úver v prípade, ak dlžník nesplní alebo poruší ktorúkoľvek
podmienku alebo povinnosť uvedenú v úverovej zmluve. Podľa bodu 5.2.2 predmetnej
úverovej zmluvy predloženej žalobcom (spoločnosťou ) bol tento dlžník
najneskôr v prvý pracovný deň predchádzajúci pracovnému dňu, v ktorom dôjde k prvému
čerpaniu úveru, vložiť na účet označený veriteľom (bankou) peňažné prostriedky vo výške
30 % kúpnej ceny (4 062 935.67 eur. resp. 122 400 000.- Sk). Bez posudzovania ďalších
podmienok obsiahnutých v predmetnej úverovej zmluve je preto zrejmé, že táto úverová
zmluva nebola v žiadnom prípade nepodmienenou v zmysle podmienok obchodnej verejnej
súťaže. Záväznosť a vymáhateľnosť takejto zábezpeky nemožno preukazovať iba Čestným
vyhlásením o preukazovaní legálneho pôvodu finančných prostriedkov, spoločnosti
, ktoré predkladal žalobca.“.
17. Pokiaľ ide o údajnú škodu, ktorú v rámci konania sťažovateľka uplatňovala,
najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol, že „napriek tejto skutočnosti, odvolací
súd k uplatnenej škode žalobcu pozostávajúcej zo skutočnej škody a ušlého zisku uvádza,
že ani jedna z uvedených škôd nevznikla. Skutočnú škodu žalobca uplatňuje spolu v sume
3 585 000.- Sk, ktorá pozostáva z registračného poplatku 125 000,- Sk, spracovateľského
poplatku za vystavenie úverovej zmluvy 1 020 000,- Sk, vypracovanie due diligence
1 590 000,- Sk, odmeny finančného poradcu 650 000,- Sk a hodnoty mediálnej kampane
200 000,- Sk. Podľa žalobcu sa nejedná o náhradu nákladov spojených s účasťou v súťaži,
ale náhrady toho, čo by bolo vynaložené ako investícia za účelom dosiahnutia zisku.
S takýmto argumentom žalobcu nemožno súhlasiť, keďže ide o sumu odvodenú jeho
účasťou v obchodnej verejnej súťaži. Tieto výdavky žalobcovi vznikli v súvislosti so
splnením podmienok Plánu predaja, bez ohľadu na to. či by v obchodnej verejnej súťaži bol
uspel alebo nie. Odvolací súd pre zdôraznenie uvádza, že žiaden z účastníkov obchodnej
verejnej súťaže, v zmysle podmienok tejto súťaže, nemal nárok na náhradu ním
vynaložených nákladov, nakoľko podľa Plánu predaja na str. 5. všetky náklady v súvislosti s
účasťou v súťaži znáša záujemca. Náklady záujemcov vynaložené v súvislosti s ich účasťou
v obchodnej verejnej súťaži nepredstavujú v danom prípade žiadnu škodu. Zvyšnú výšku
škody si žalobca uplatnil titulom ušlého zisku. K určeniu výšky ušlého zisku sa vyjadrila
znalecká organizácia v znaleckom posudku na základe uznesenia Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 06. 05. 2005, č. k. 36Cb/61/02-216, ktorá dospela k záveru, že údaje
použité na jeho výpočet, resp. určenie tohto ušlého zisku nie sú vierohodné a na ich základe
sa nedá presne určiť predpokladaný zisk. Navyše, žalobcom nárokovaná výška škody
vo forme ušlého zisku je nejasná, neurčitá a najmä nepreukázaná, tak ako na to poukázal aj
súd prvej inštancie.“.
18. Uvedené závery najvyššieho súdu, že neboli splnené predpoklady na priznanie
nároku na náhradu škody, sú odôvodnené logicky, vychádzajú z vykonaného dokazovania
a sú presvedčivé. Podľa názoru ústavného súdu ich rozhodne nemožno považovať
za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.
19. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
20. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
8
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
21. Vzhľadom na uvedené úvahy argumentácia najvyššieho súdu (ani krajského
súdu) nevykazuje znaky procesného excesu, ktorý by bol z ústavného hľadiska
neakceptovateľný. Ústavný súd preto nemá dôvod do napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu svojím rozhodnutím zasahovať, pretože podľa jeho názoru medzi jeho obsahom
a obsahom základného práva garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení.
22. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1
ústavy, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na vyčerpávajúce a presvedčivé odôvodnenie
napadnutého rozsudku nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným porušením
označeného základného práva a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd
v tejto súvislosti ďalej dodáva, že najvyšší súd sa riadne zaoberal námietkami sťažovateľky
a ústavne konformným spôsobom vysvetlil, prečo v jej veci bol uplatnený nárok nedôvodný
vzhľadom na nepreukázanie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, preto
interpretácia a aplikácia na vec vzťahujúcich sa noriem sledovala ich zmysel a účel.
23. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť, ktorou
sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
24. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ostatnými v nej uplatnenými návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2017
10