Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 333/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SONMAZI INVEST LIMITED,

Diagorou 4, Kermia Building, Office 601, Nicosia, Cyprus, zastúpenej advokátom

JUDr. Dušanom Repákom, Krížna 47, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 16. júla 2015 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. decembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SONMAZI INVEST LIMITED o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

elektronickou formou 3. apríla 2017 doručená sťažnosť SONMAZI INVEST LIMITED,

Diagorou 4, Kermia Building, Office 601, Nicosia, Cyprus (ďalej len „sťažovateľka“),

doplnená písomným podaním doručeným 6. apríla 2017, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 16. júla 2015 (ďalej len „rozsudok súdu prvého stupňa“)

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 14. decembra 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky

bol v procesnom postavení žalobcu účastníkom konania o náhradu škody v sume

18 016 825,24 € s príslušenstvom, kde žalovaným bol Fond Národného majetku Slovenskej

republiky (ďalej len „FNM“). Krajský súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 9. januára 2006, ktorým žalobu zamietol. Právny predchodca sťažovateľky

podal proti uvedenému rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. zo 6. februára 2008 tak, že rozsudok potvrdil ako vecne

správny. Na podnet právneho predchodcu sťažovateľky podal generálny prokurátor

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podľa § 243e ods. 1 v spojení

s v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. marca 2011 tak, že uvedené

rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Krajský súd v konaní vedenom už pod sp. zn. rozhodol opätovne

rozsudkom zo 25. septembra 2014 tak, že odporcu zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu

17 684 886,38 € s príslušenstvom. V odvolacom konaní rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 9. apríla 2015 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd po vrátení veci odvolacím súdom

rozhodol rozsudkom zo 16. júla 2015, ktorým žalobu sťažovateľky zamietol. O odvolaní

proti rozsudku prvého stupňa rozhodoval opätovne najvyšší súd ako súd odvolací, ktorý

napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.

3. Sťažovateľka v sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s rozsudkom súdu prvého

stupňa a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré považuje za arbitrárne porušujúce

jej označené práva. Argumentuje tým, že krajský súd nerešpektoval rozhodnutie najvyššieho

súdu o mimoriadnom dovolaní, ktorý podľa názoru sťažovateľky konštatoval a ustálil

porušenie povinnosti FNM ako predpoklad pre uplatnenie nároku na náhradu škody.

Ďalej argumentuje a polemizuje s právnymi názormi a závermi vo veci konajúcich súdov

a tvrdí, že v okolnostiach posudzovanej veci boli splnené všetky predpoklady na priznanie

nároku na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť tým, že FNM neoprávnene vylúčil právneho

predchodcu sťažovateľky z verejnej obchodnej súťaže.

2

4. Na základe uvedeného sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil nálezom porušenie jej

označených základných práv napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu,

napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu. Sťažovateľka sa

taktiež domáha priznania náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

9. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvého stupňa, ústavný súd poukazuje na princíp

subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je

daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd

preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený napadnutý rozsudok krajského

súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania najvyšší súd, ktorý bol

oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

10. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti rozsudku

súdu prvého stupňa odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie (m. m. , , ,

).

11. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ústavný súd považuje ešte

pred rámcovým preskúmaním námietok sťažovateľky za žiaduce poukázať na skutočnosť,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), a preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

4

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

12. Vychádzajúc z okolností posudzovaného prípadu považuje ústavný súd

za vhodné pripomenúť, že v danej veci už bola nastolená právna istota právoplatným

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. februára 2008, ktorá bola

prelomená na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom,

pričom mimoriadne dovolanie bolo podané výlučne z dôvodu, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci.

13. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že aj z početnej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP

k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu

verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie

a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie.

V zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty

právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade

alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti

prípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však nemožno

považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna

istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je

nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna

zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len

z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto

mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť

iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003,

sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas

s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou

odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007,

sťažnosť č. 20887/03, bod 29).

14. Vychádzajúc z uvedeného a skutočnosti, že vo veci konajúce súdy dospeli

k rovnakému výsledku ako v konaní, ktorého predchádzalo mimoriadnemu dovolaniu

podaného výlučne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, je dostačujúcim

pre záver, že bola rešpektovaná právna istota, ktorá bola nastolená skorším právoplatným

rozsudkom najvyššieho súdu, pretože v danej veci neexistovali mimoriadne okolnosti, ktoré

by odôvodňovali prelomenie tohto konečného a záväzného rozhodnutia. Skôr naopak,

výsledok, ku ktorému dospel najvyšší súd vo svojom napadnutom rozsudku, svedčí o tom,

že v okolnostiach posudzovanej veci nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľky,

ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha touto sťažnosťou.

15. Pokiaľ však ide o argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa nerešpektovania

záväzného názoru vysloveného najvyšším súdom, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka

nesprávne interpretuje závery dovolacieho súdu, pretože najvyšší súd síce podrobil kritike

obakonajúce súdy v otázke posúdenia, či FNM porušil právnu povinnosť zaradiť právneho

predchodcu sťažovateľky do súťaže, avšak ostatné predpoklady zodpovednosti FNM

za škodu, teda vznik škody a otázku kauzálneho nexu ponechal otvorenú s tým, že ju bude

potrebné skutkovo a právne vyhodnotiť. Preto argumentácia sťažovateľky, že z právneho

názoru vysloveného dovolacím súdom „nepochybne vyplýva, že základ uplatneného nároku

je daný“, je mylná a nezakladá sa na pravde.

16. Navyše, z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa a následne napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal všetkými relevantnými

námietkami sťažovateľky, keď poukazoval na nedostatky ponuky ‒návrhu právneho

predchodcu sťažovateľky, ktoré odôvodňovali postup FNM, keďže účasť v obchodnej

verejnej súťaži bola podmienená splnením viacerých formálnych a obsahových podmienok.

Vo veci konajúce súdy na základe vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že „zo strany

žalovaného nedošlo k žiadnemu protiprávnemu konaniu nezaradením ponuky žalobcu

do OVS, pričom ak by k zaradeniu ponuky žalobcu do obchodnej verejnej súťaže aj došlo,

neznamenalo by to, že by akcie spoločnosti SPaP, a.s. žalobca naozaj nadobudol

a následne, že by ako budúci akcionár dosahoval budúci zisk“. Najvyšší súd v súvislosti

s týmto záverom poukazoval na to, že aj keby bol právny predchodca sťažovateľky

do súťaže zaradený, jeho ponuka nemusela byť vyhodnotená ako víťazná už len z toho

6

dôvodu, že FNM mohol využiť ním vyhradené právo v súťažných podmienkach odmietnuť

všetky ponuky v zmysle v znení

neskorších predpisov. Najvyšší súd ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia upozornil aj

na skutočnosť, že „podmienky obchodnej verejnej súťaže neboli ďalej splnené ani tým, že

Zmluva o splátkovom úvere č. 670/2002 (v texte aj ako úverová zmluva), nebola

vymáhateľná a nepodmienená z dôvodu, že podľa čl. 1 bod 3, písm. d/ tejto zmluvy, veriteľ

(banka) nie je povinný poskytnúť úver v prípade, ak dlžník nesplní alebo poruší ktorúkoľvek

podmienku alebo povinnosť uvedenú v úverovej zmluve. Podľa bodu 5.2.2 predmetnej

úverovej zmluvy predloženej žalobcom (spoločnosťou ) bol tento dlžník

najneskôr v prvý pracovný deň predchádzajúci pracovnému dňu, v ktorom dôjde k prvému

čerpaniu úveru, vložiť na účet označený veriteľom (bankou) peňažné prostriedky vo výške

30 % kúpnej ceny (4 062 935.67 eur. resp. 122 400 000.- Sk). Bez posudzovania ďalších

podmienok obsiahnutých v predmetnej úverovej zmluve je preto zrejmé, že táto úverová

zmluva nebola v žiadnom prípade nepodmienenou v zmysle podmienok obchodnej verejnej

súťaže. Záväznosť a vymáhateľnosť takejto zábezpeky nemožno preukazovať iba Čestným

vyhlásením o preukazovaní legálneho pôvodu finančných prostriedkov, spoločnosti

, ktoré predkladal žalobca.“.

17. Pokiaľ ide o údajnú škodu, ktorú v rámci konania sťažovateľka uplatňovala,

najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol, že „napriek tejto skutočnosti, odvolací

súd k uplatnenej škode žalobcu pozostávajúcej zo skutočnej škody a ušlého zisku uvádza,

že ani jedna z uvedených škôd nevznikla. Skutočnú škodu žalobca uplatňuje spolu v sume

3 585 000.- Sk, ktorá pozostáva z registračného poplatku 125 000,- Sk, spracovateľského

poplatku za vystavenie úverovej zmluvy 1 020 000,- Sk, vypracovanie due diligence

1 590 000,- Sk, odmeny finančného poradcu 650 000,- Sk a hodnoty mediálnej kampane

200 000,- Sk. Podľa žalobcu sa nejedná o náhradu nákladov spojených s účasťou v súťaži,

ale náhrady toho, čo by bolo vynaložené ako investícia za účelom dosiahnutia zisku.

S takýmto argumentom žalobcu nemožno súhlasiť, keďže ide o sumu odvodenú jeho

účasťou v obchodnej verejnej súťaži. Tieto výdavky žalobcovi vznikli v súvislosti so

splnením podmienok Plánu predaja, bez ohľadu na to. či by v obchodnej verejnej súťaži bol

uspel alebo nie. Odvolací súd pre zdôraznenie uvádza, že žiaden z účastníkov obchodnej

verejnej súťaže, v zmysle podmienok tejto súťaže, nemal nárok na náhradu ním

vynaložených nákladov, nakoľko podľa Plánu predaja na str. 5. všetky náklady v súvislosti s

účasťou v súťaži znáša záujemca. Náklady záujemcov vynaložené v súvislosti s ich účasťou

v obchodnej verejnej súťaži nepredstavujú v danom prípade žiadnu škodu. Zvyšnú výšku

škody si žalobca uplatnil titulom ušlého zisku. K určeniu výšky ušlého zisku sa vyjadrila

znalecká organizácia v znaleckom posudku na základe uznesenia Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 06. 05. 2005, č. k. -216, ktorá dospela k záveru, že údaje

použité na jeho výpočet, resp. určenie tohto ušlého zisku nie sú vierohodné a na ich základe

sa nedá presne určiť predpokladaný zisk. Navyše, žalobcom nárokovaná výška škody

vo forme ušlého zisku je nejasná, neurčitá a najmä nepreukázaná, tak ako na to poukázal aj

súd prvej inštancie.“.

18. Uvedené závery najvyššieho súdu, že neboli splnené predpoklady na priznanie

nároku na náhradu škody, sú odôvodnené logicky, vychádzajú z vykonaného dokazovania

a sú presvedčivé. Podľa názoru ústavného súdu ich rozhodne nemožno považovať

za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

19. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

20. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

8

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

21. Vzhľadom na uvedené úvahy argumentácia najvyššieho súdu (ani krajského

súdu) nevykazuje znaky procesného excesu, ktorý by bol z ústavného hľadiska

neakceptovateľný. Ústavný súd preto nemá dôvod do napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu svojím rozhodnutím zasahovať, pretože podľa jeho názoru medzi jeho obsahom

a obsahom základného práva garantovaných neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení.

22. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1

, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na vyčerpávajúce a presvedčivé odôvodnenie

napadnutého rozsudku nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným porušením

označeného základného práva a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd

v tejto súvislosti ďalej dodáva, že najvyšší súd sa riadne zaoberal námietkami sťažovateľky

a ústavne konformným spôsobom vysvetlil, prečo v jej veci bol uplatnený nárok nedôvodný

vzhľadom na nepreukázanie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, preto

interpretácia a aplikácia na vec vzťahujúcich sa noriem sledovala ich zmysel a účel.

23. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

24. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ostatnými v nej uplatnenými návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2017

10