Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 363/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, vo veci namietaného

porušenia , 2 a 4 a , porušenia

základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods.

2 a a práv zaručených v , 3 a 4 a

ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 15. decembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. novembra 2016 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie , 2 a 4 a

1

(ďalej len „ústava“), porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods.

1 a 2, , a a práv zaručených v , 3 a 4

a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. a jeho uznesením z 15. decembra 2009.

2. Z obsahu sťažnosti aj jej príloh vyplýva, že Mestský súd Brno, Česká republika

vydal 30. októbra 2009 pod sp. zn. na sťažovateľa európsky zatýkací

rozkaz pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin vraždy podľa vtedy v Českej

republike platného a účinného znenia ustanovenia § 219 zákona č. 160/1961 Sb. Trestní

zákon.

3. Krajský súd uznesením sp. zn. z 15. decembra 2009 rozhodol,

že sa podľa vtedy platného a účinného znenia

o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o európskom zatýkacom rozkaze“) európsky

zatýkací rozkaz vykoná, a teda sťažovateľ bude vydaný na trestné stíhanie do Českej

republiky. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ priamo na verejnom zasadnutí

sťažnosť, ktorú 16. decembra 2009 písomne odôvodnil. Krajský súd však sťažovateľovi

«16. 12. 2009 doručil „právoplatné a vykonateľné uznesenie z 15. 12. 2009, sp. zn.

», na základe ktorého bol 21. decembra 2009 „odovzdaný do ČR na trestné

stíhanie“.

4. Sťažovateľ je presvedčený, že „predmetné uznesenie... ešte nenadobudlo

právoplatnosť ani vykonateľnosť, nakoľko proti tomuto rozhodnutiu bola zahlásená

a následne aj písomne podaná sťažnosť v zákonnej lehote“.

5. O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 15. decembra 2009

po viacerých jeho „sťažnostiach a žiadostiach“ rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. zo 14. septembra 2016, a to tak,

že ju podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol ako neprípustnú s tým,

že sťažovateľ neuplatnil žiaden zo zákonnom o európskom zatýkacom rozkaze

definovaných dôvodov, pre ktorý by mohlo dôjsť k odmietnutiu vykonania európskeho

zatýkacieho rozkazu.

6. Podľa slov sťažovateľa „tým, že Krajský súd v Bratislave správoplatnil uznesenie

dňa 15. 12. 2009 s vykonateľnosťou 16. 12. 2009, ktoré pripúšťa sťažnosť aj priznáva

odkladný účinok, a aj kde bola zahlásená sťažnosť, resp. vyjadrenie sa v zákonnej lehote už

na pojednávaní dňa 15. 12. 2009, sp. zn. , menovaný súd porušil vyššie

uvedené práva... a to

- odopretie opravného prostriedku (sťažnosti) proti rozhodnutiu z 15. 12. 2009...

- zrušenie obhajcu z dôvodu správoplatnenia rozhodnutia z 15. 12. 2009...,

- odopretie prebrať s obhajcom obhajobu v zmysle zahlásenej sťažnosti...,

- odopretie a nedodržanie zákonnej lehoty 3 dni na podanie sťažnosti, ktorá plynula

od 16. 12. 2009, kedy... bolo doručené uznesenie do 21. 12. 2009...“.

7. Porušenie základných práv zaručených v , 2 a 5 sťažovateľ

videl v tom, že krajský súd:

„- neakceptoval písomné podanie zahlásenej sťažnosti zo 16. 12. 2009...,

a bolo realizované „- neprocesné odovzdanie“ sťažovateľa „do ČR dňa

21. 12. 2009“. Sťažovateľ tvrdí, že k „odovzdaniu“ jeho „osoby na tr. stíhanie do ČR malo

v zmysle ust. o EZR dôjsť až po tomto právoplatnom

rozhodnutí, teda v roku 2016 s poukazom na ust. § 22 ods. 2, 3 zák. č. 403/3004 Z. z. o EZR,

kedy mala byť do tohto právoplatného rozhodnutia predlžovaná lehota väzby v zmysle ust.

o EZR, ktorá aj po predlžení podľa

Z. z. o EZR nesmie presiahnuť 90 dní, inak musí byť zadržaná osoba prepustená

na slobodu“.

8. Predovšetkým však sťažovateľ namieta prieťahy v konaní vedenom krajským

súdom pod sp. zn. , keď „o sťažnosti zo 16. 12. 2009 proti uzneseniu...

z 15. 12. 2009..., ktorá bola odstúpená na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR po uplynutí

lehoty 6 rokov a 8 mesiacov, kde k právoplatnému rozhodnutiu došlo po uplynutí 6 rokov

a 10 mesiacov od podania“.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie ním

označených článkov , ako aj porušenie jeho základných práv zaručených

a práv zaručených dohovorom, ako ich vymenoval, a to postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. decembra 2009. Zároveň

požadoval zrušiť napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Taktiež sa domáhal priznania mu primeraného finančného zadosťučinenia.

10. Napokon sťažovateľ požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom.

11. Podaním doručeným ústavnému súdu 23. februára 2017 sťažovateľ doplnil

sťažnosť predložením opatrenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. januára

2017, v ktorom „tento kompetentný orgán... potvrdil prieťah“ a z ktorého „jasne a zreteľne

vyplýva, že KS BA porušil... základné právo“ sťažovateľa „v SR“.

12. Opätovne svoju sťažnosť sťažovateľ doplnil podaním doručeným ústavnému

súdu 9. marca 2017, ktorým predložil „Vybavenie podaného podnetu... Generálnou

prokuratúrou SR... z 24. 2. 2017 pod.... č. V/1 PZ 1/17/1000-10... ktoré potvrdzuje,

že vydanie“ sťažovateľa „v extradičnom konaní nebolo v súlade so zákonom o európskom

zatýkacom rozkaze“. Rovnako mala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len

„generálna prokuratúra“) potvrdiť, že sťažnosť sťažovateľa „na nečinnosť súdu je v tejto

časti opodstatnená“, avšak prokuratúra ako taká za to nenesie žiadnu zodpovednosť.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa

odseku 1, obnovil stav pred porušením.

15. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

16. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

17. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

18. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

19. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 51 ods. 1

, porušenie základných práv zaručených v , 2 a 5, a 2,

ods. 2, a a práv zaručených v , 3 a 4 a

a 3 písm. b) a c) dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 15. decembra 2009.

20. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

21. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

22. Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,

že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

23. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

24. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

25. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

26. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

27. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

28. Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní

pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

29. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

30. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

31. Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú.

32. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:...

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

33. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

34. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

35. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

36. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú...

K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práv zaručených , 3 a 4 dohovoru postupom a rozhodnutím

krajského súdu

37. Zo sťažnosti sťažovateľa podanej ústavnému súdu vyplýva, že namietaným je

postup a rozhodnutie krajského súdu v konaní, predmetom ktorého bolo rozhodovanie

a rozhodnutie o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného súdnym orgánom

Českej republiky. V tomto konaní sa teda a priori nerozhodovalo o osobnej slobode, ktorej

bol sťažovateľ pozbavený už skôr na základe iného rozhodnutia, ktoré však aktuálna

sťažnosť podľa neobsiahla. Keďže predmetom konania vedeného

krajským súdom pod sp. zn. nebolo ani trestné stíhanie sťažovateľa,

ani rozhodnutie o pozbavení jeho osoby osobnej slobody [v napadnutom rozhodnutí

absentuje (nie však v rozpore so zákonom) tomu zodpovedajúci výrok] tak, ako to má na

mysli , aplikácia týchto ustanovení na prípad sťažovateľa neprichádza

do úvahy.

38. Rovnako sa z uvedeného dôvodu na vec sťažovateľa nevzťahujú ani ustanovenia

čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru, ktoré takisto pre svoje uplatnenie vyžadujú namietanie konania

alebo rozhodnutia všeobecného súdu, ktorého predmetom bolo priame rozhodovanie

alebo rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody konkrétnej fyzickej osoby.

39. Z uvedeného vyplýva, že medzi sťažovateľom označenými základnými právami

zaručenými v , 2 a 5 a právami zaručenými v , 3 a 4 dohovoru

a napadnutým postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 15. decembra 2009 absentuje akákoľvek príčinná súvislosť, čo predstavuje

dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto časti podľa ako

zjavne neopodstatnenej.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru postupom a rozhodnutím

krajského súdu

40. Už zo samotného znenia citovaného vyplýva, že tento sa

vzťahuje na rozhodnutia orgánov verejnej správy. Krajský súd, ktorý vo veci sťažovateľa

rozhodoval o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu, rozhodne za takýto orgán

nemožno považovať, t. j. krajský súd nie je orgánom verejnej správy, preto je aj v tejto časti

sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnenou.

41. Takisto vo veci sťažovateľa nešlo o rozhodovanie o občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, tak ako to pre

svoju aplikáciu vyžaduje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

42. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3

písm. b) a c) dohovoru, tieto sa vzťahujú na konanie prebiehajúce v zmysle čl. 6 ods. 1 tohto

článku, o ktoré však, ako to už bolo uvedené, v danej veci nejde.

43. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 2 a postupom a rozhodnutím krajského súdu

44. Sťažovateľ samotnému uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 15. decembra 2009 ako takému z hľadiska ústavnoprávnej relevancie po obsahovej ani

formálnej stránke fakticky nič nevytýka. Nenamieta, že by krajský súd takto rozhodnúť

nemohol alebo že by toto rozhodnutie bolo arbitrárne, prípadne neodôvodnené, v rozpore

s zakotvenými princípmi a pod., t. j. neuvádza žiadnu okolnosť, ktorá by vyvolávala

potrebu podrobenia prieskumu ústavnej konformity tohto rozhodnutia ústavným súdom.

45. Svedčí o tom aj skutočnosť, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. septembra 2016, ktorým bol opravný prostriedok sťažovateľa proti

napadnutému rozhodnutiu zamietnutý, sťažovateľ sťažnosťou pred ústavným súdom

nenapáda.

46. Z formulácie a koncepcie sťažnosti jednoznačne vyplýva, že namietaným

je predovšetkým postup krajského súdu realizovaný bezprostredne po vydaní rozhodnutia

z 15. decembra 2009, a to konkrétne, že umožnil, aby sťažovateľ bol vydaný do Českej

republiky na trestné stíhane napriek tomu, že uvedené rozhodnutie v tom čase nebolo

právoplatné a ani vykonateľné, keďže proti nemu bola sťažovateľom podaná sťažnosť ako

riadny opravný prostriedok, ktorý mal podľa vtedy platného a účinného § 21 ods. 6 zákona

o európskom zatýkacom rozkaze odkladný účinok a o tejto sťažnosti ešte nebolo

rozhodnuté.

47. S tým sťažovateľ spája aj porušenie práva na právnu pomoc a obhajobu, pretože

došlo k „zrušeniu obhajcu z dôvodu správoplatnenia rozhodnutia z 15. 12. 2009“

a k „odopretiu prebrať s obhajcom obhajobu v zmysle zahlásenej sťažnosti“.

48. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu...

49. Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene podľa . V prípade

podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom

súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. , , ).

50. Napriek tomu, že napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 15. decembra 2009 nadobudlo de iure právoplatnosť až vydaním rozhodnutia najvyššieho

súdu sp. zn. zo 14. septembra 2016, ktorým bolo v konečnom dôsledku

rozhodnuté o sťažnosti sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu, ústavný súd

vzhľadom na podstatu sťažnosti nemohol akceptovať ako moment, od ktorého bolo

potrebné počítať lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu, nadobudnutie právoplatnosti

napadnutého rozhodnutia.

51. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ napáda postup krajského

súdu, nie jeho rozhodnutie. Postup všeobecného súdu, o ktorom je sťažovateľ presvedčený,

že zasahuje do jeho základných práv alebo slobôd, je v takom prípade potrebné považovať

za „iný zásah“ v zmysle ustanovenia (pozri tiež

). Pri takto vymedzenom predmete sťažnosti je potom na začatie počítania zákonnej

dvojmesačnej lehoty podľa relevantným deň,

keď sa sťažovateľ mohol o inom zásahu dozvedieť.

52. Sťažovateľ sa v tomto konkrétnom prípade o zásahu do jeho základných práv

postupom krajského súdu nielen mohol, ale s určitosťou aj dozvedel v deň jeho fyzického

vydania (odovzdania) príslušným orgánom Českej republiky 21. decembra 2009, keďže,

ako sám tvrdí, k jeho vydaniu nemohlo dôjsť bez toho, aby bolo rozhodnuté o opravnom

prostriedku, ktorý mal odkladný účinok. Od tejto chvíle teda začala sťažovateľovi plynúť

lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu a táto bez akýchkoľvek

pochybností uplynula dávno pred tým, ako sa sťažovateľ skutočne svojou sťažnosťou

na ústavný súd obrátil (november 2016).

53. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že sťažovateľ využil jemu dostupné právne

prostriedky na ochranu svojich základných práv, ktoré v konečnom dôsledku majú

za následok „posunutie“ začatia plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu

do momentu oznámenia výsledku rozhodnutia o nich príslušným orgánom verejnej moci,

avšak v danom prípade ich sťažovateľ využil, ako uvádza, „sťažnosťami a žiadosťami

2010“. Aj od tohto obdobia (od roku 2010) nepochybne uplynula lehota na podanie

sťažnosti pre namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 2 a .

54. Vo veci sťažovateľa nebolo možné včasnosť podania sťažnosti ústavnému súdu

v tejto časti počítať ani od oznámenia (27. októbra 2016) rozhodnutia o jeho podaní

označeného ako „Sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní v zmysle ust. ...“

z 27. júla 2016 adresovaného najvyššiemu súdu „prostredníctvom“ krajského súdu, keďže

jednoznačne išlo o právny prostriedok ochrany základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2

(právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), a nie základných práv

zaručených čl. 46 ods. 1 (právo na súdnu ochranu), čl. 47 ods. 2 (právo na právnu pomoc)

a (právo na obhajobu) .

55. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

(namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. )

odmietol podľa ako podanú oneskorene.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených

postupom krajského súdu

56. Sťažovateľ tým, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 15. decembra 2009 rozhodol najvyšší súd až uznesením sp. zn.

zo 14. septembra 2016, namietal porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v .

57. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu, pričom k naplneniu

tohto práva dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho

orgánu (, , , ).

58. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

je teda požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu

orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza

z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako

účinný prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade,

že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo

(napr. , , ). Ústavný súd preto v rámci svojej

rozhodovacej činnosti (napr. , , , ,

, ) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa sa poskytuje

ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému

porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

59. V už právoplatne skončenej veci (v tomto prípade došlo k právoplatnému

skončeniu konania vydaním uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. septembra 2016) teda nemožno s prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu

namietať prieťahy v konaní, keďže tak možno urobiť iba v čase trvania zásahu

do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a teda iba

v prebiehajúcom konaní. Skutočnosť, že sťažovateľ namietal zásah do označeného

základného práva po právoplatnom skončení konania, je preto takisto dôvodom

na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenej.

K namietanému porušeniu , 2 a 4 a postupom

krajského súdu

60. Pokiaľ ide o namietané porušenie , ústavný súd uvádza, že aplikácia

tohto článku , keďže tento neupravuje konkrétne základné práva alebo slobody,

ale ich atribúty, sa v sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb v zásade viaže

na vyslovenie porušenia konkrétneho individuálne určeného základného práva alebo

slobody sťažovateľa (k čomu v tomto prípade nedošlo), a preto požiadavka na vyslovenie

porušenia , 2 a 4 bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo

slobode je zjavne neopodstatnená (pozri , , ,

, , ).

61. Absolútne irelevantnou, z dôvodu absencie úpravy základných práv alebo slobôd,

ktorých porušenia by sa mohol všeobecný súd dopustiť, je aj námietka porušenia čl. 51

ods. 1 napadnutým postupom alebo rozhodnutím krajského súdu. Inak povedané,

vzhľadom na úpravu obsiahnutú v je vylúčené, aby ho konajúci krajský

súd mohol v prípade sťažovateľa akýmkoľvek spôsobom porušiť.

62. To bolo dôvodom odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej.

63. Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, rozhodovanie o ktorých je podmienené

vyhovením sťažnosti vo vzťahu k návrhu na vyslovenie porušenia základného práva alebo

slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

64. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd

uvádza, že takejto žiadosti vyhovie, ak to odôvodňujú osobné, majetkové a zárobkové

pomery žiadateľa a ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nárokov na ochranu

ústavnosti. Ústavný súd v tomto prípade upustil od rozhodovania o tejto žiadosti z dôvodov

procesnej ekonómie, pretože ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by podľa

názoru ústavného súdu už nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti, ako je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2017