Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 149/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca)

a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. novembra 2018 a namietaného porušenia jeho základných práv

podľa , , a

a podľa čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa

čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. septembra 2016 v spojení s postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 15. decembra 2009 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“),

doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 7. mája 2019, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. novembra 2018 a namietaného porušenia jeho základných práv

podľa , , a a podľa

ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 14. septembra 2016 v spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 15. decembra 2009.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Mestský súd Brno, Česká

republika vydal 30. októbra 2009 pod sp. zn. na sťažovateľa európsky

zatýkací rozkaz pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin vraždy podľa vtedy

v Českej republike platného a účinného znenia ustanovenia § 219 zákona č. 160/1961 Sb.

Trestní zákon. Krajský súd uznesením sp. zn. z 15. decembra 2009 rozhodol,

že sa podľa vtedy platného a účinného znenia ustanovenia

Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o európskom zatýkacom rozkaze“) európsky

zatýkací rozkaz vykoná, a teda sťažovateľ bude vydaný na trestné stíhanie do Českej

republiky. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal priamo na verejnom zasadnutí

sťažnosť, ktorú 16. decembra 2009 písomne odôvodnil. Následne bol 21. decembra 2009

na trestné stíhanie do Českej republiky vydaný.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ dôvodí: „KS BA mi dňa 16. 12. 2009 doručil

písomne odôvodnené vyhotovenie uznesenia o výkone EZR na ktoré dňa 17. 12. 2009

vyznačil právoplatnosť na dňa 15. 12. 2009 a vykonateľnosť na dňa 16. 12. 2009 a to všetko

napriek skutočnosti, že som si na verejnom zasadnutí konané dňa 15. 12. 2009 ponechal

lehotu na vyjadrenie sa k opravnému prostriedku, ktorý som aj následne 16. 12. 2009

podal.“ V ústavnej sťažnosti namieta, že bol na trestné stíhane do Českej republiky vydaný

nezákonne, pretože rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 15. decembra 2009

nebolo v čase vydania jeho osoby právoplatné a ani vykonateľné, a to vzhľadom

na skutočnosť, že voči predmetnému rozhodnutiu uplatnil sťažnosť ako riadny opravný

prostriedok, ktorý mal podľa vtedy platného a účinného ustanovenia § 21 ods. 6 zákona

o európskom zatýkacom rozkaze odkladný účinok, pričom o tejto sťažnosti nebolo v čase

jeho vydania ešte rozhodnuté. S touto skutočnosťou spája sťažovateľ aj námietku porušenia

jeho základných práv na právnu pomoc a na obhajobu, keďže podľa jeho vyjadrenia

po vyznačení právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia krajského súdu o vydaní

sťažovateľa na trestné stíhanie došlo k zrušeniu jemu pôvodne ustanoveného obhajcu,

a teda počas celého konania o ním uplatnenej sťažnosti, ktorú proti predmetnému

rozhodnutiu podal, nebol zastúpený obhajcom i napriek skutočnosti, že v jeho prípade boli

s odkazom na ustanovenie § 19 zákona o európskom zatýkacom rozkaze dané dôvody

povinnej obhajoby.

4. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že o sťažnosti sťažovateľa,

ktorú proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 15. decembra 2009 uplatnil,

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 14. septembra 2016, a to tak,

že ju podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol ako neprípustnú

s odôvodnením, že sťažovateľ neuplatnil žiaden zo zákonom o európskom zatýkacom

rozkaze definovaných dôvodov, pre ktorý by mohlo dôjsť k odmietnutiu vykonania

európskeho zatýkacieho rozkazu. O dovolaní sťažovateľa uplatnenom proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. septembra 2016 rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 29. novembra 2018, ktorým dovolanie podľa § 382

písm. f) odmietol, dôvodiac skutočnosťou, že dovolanie bolo uplatnené

proti takému rozhodnutiu, ktoré nepatrí do zákonom vymedzenej skupiny rozhodnutí,

proti ktorým je tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný.

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. septembra 2016 predkladá námietku „nezákonného zloženia

senátu“, v rámci ktorej v konkrétnosti dôvodí takto: „Sudkyňa JUDr. Gabriela Šimonová

rozhodovala a konala o mnou podanej sťažnosti ako predsedníčka senátu NS SR

pod sp. zn. 3Tost v roku 2016 a zároveň v súvislosti s tou istou sťažnosťou zo 16. 12. 2009

konala ešte v roku 2010 ako predsedníčka Krajského súdu v Bratislave s odkazom

na Spr. 3044/2010 z 29. 1. 2010, Spr. 3044/2010 z 31. 5. 2010, Spr. 3044/2010

zo 7. 10. 2010. Predmetnú skutočnosť som v čase rozhodovania NS SR nemohol namietať,

nakoľko sa jedná o novú, resp. o skutočnosť, ktorá nebola vopred známa v pôvodnom

konaní a zároveň som uvedený právny stav nemal s kým konzultovať, keďže rozhodnutím

KS BA z 15. 12. 2009 došlo k protizákonnému zrušeniu môjho ustanoveného obhajcu

JUDr. Illášová. V danom prípade NS SR zo 14. 9. 2016 pod sp. zn. sa jedná

o nezákonné rozhodnutie, kde predsedníčka JUDr. Gabriela Šimonová mala postupovať

v zmysle a nie o mojej sťažnosti rozhodovať po 6 rokoch a 10 mesiacoch

v nezákonnom zložení senátu 3Tost so sudcom, ktorý mal byť z rozhodovania a konania

vylúčený.“

6. V nadväznosti na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ v ústavnej sťažnosti

formuluje aj námietku porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa v konaní vedenom pred krajským

súdom pod sp. zn. a v konaní vedenom pred najvyšší súdom

pod sp. zn. , a dôvodí, že„... v konaní o EZR od roku 2009 až doposiaľ t. j.

do roku 2019 ešte stále neni o výkone EZR a vydaní mojej osoby na trestné stíhanie do ČR

vedené na KS BA pod sp. zn. právoplatné a vykonateľné rozhodnutie“.

7. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ predkladá námietku porušenia jeho základného

práva na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom aj vo vzťahu k rozhodnutiu

dovolacieho súdu. V konkrétnosti na tomto mieste argumentuje: „O podanom dovolaní

z 20. 9. 2018 rozhodoval NS SR dňa 29. 11. 2018, sp. zn. v zložení senátu

z predsedu senátu JUDr. Libora Dulu a sudcov JUDr. Štefana Michalíka, JUDr. Petra

Paludu, JUDr. Petra Szaba a JUDr. Františka Moznera, ktorý rozhodol, že dovolanie

podľa odmieta. Podľa je sudca vylúčený z

rozhodovania na súde vyššieho stupňa ak sa zúčastnil rozhodovania na súde nižšieho

stupňa a naopak. V tomto prípade NS SR pod sp. zn. je sudca JUDr. Štefan

Michalík, ktorý rozhodoval ako predseda senátu NS SR pod sp. zn. zo 7. 10.

2016 a pod sp. zn. zo 4. 1. 2017 o mnou podanej sťažnosti z 27. 7. 2016

proti KS BA z 15. 12. 2009, sp. zn. vo veci prieťahov v súdnom konaní, kedy

vydal Opatrenie s konštatovaním prieťahov v konaní, resp. existenciu prieťahu v konaní na

KS BA pod sp. zn. na čo sa v podanom dovolaní poukazovalo na strane 4, a

zároveň s tou istou vecou konal a rozhodoval aj ako člen senátu NS SR dňa 29. 11. 2018

pod sp. zn. vo veci dovolania. V tomto prípade NS SR pod sp. zn.

9/2018 je sudca JUDr. František Mozner, ktorý rozhodoval ako člen senátu NS SR pod

sp. zn. z 28. 11. 2017 o mnou podanej sťažnosti z 25. 9. 2017 proti KS BA,

sp. zn. vo veci prieťahov v súdnom konaní, kde mnou podanú sťažnosť NS SR

pod sp. zn. podľa zamietol na čo vo vyjadrení

KP BA z 12. 10. 2018 pod sp. zn. -33 k dovolaniu prokurátora na strane

2 poukazuje aj na rozhodnutie NS SR , a zároveň s tou istou vecou konal

a rozhodoval aj ako člen senátu NS SR dňa 29. 11. 2018 pod sp. zn. vo veci

dovolania.“

8. Sťažovateľ v závere ústavnej sťažnosti hodnotí dovolacie rozhodnutie najvyššieho

súdu ako nezákonné, prezentujúc toto svoje stanovisko: «S poukazom na porušenie práva

na spravodlivý proces podľa opierajúc sa o a

ods. 1 Dohovoru (kde spravodlivý proces predstavuje celé jadro Dohovoru) a odkazom

na rozhodnutie NS SR pod sp. zn. , ktorý názorne konštatuje úspešnosť

uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa „Pokiaľ

ide o porušenie zákona v tejto súvislosti NS SR už stabilne v rámci svojej rozhodovacej

činnosti zdôrazňuje, že také porušenie by malo svojou povahou a vážnosťou zodpovedať

porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá

i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.“ Z uvedeného

je zrejme, že aj toto uplatňovanie dovolacieho dôvodu v podanom dovolaní z 20. 9. 2018

bolo opodstatnené a spôsobilé na dovolacie konanie pred NS SR, aby došlo k náprave mnou

uvádzaných a podložených porušení zákonov a práv v predchádzajúcich konaniach.»

9. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv

podľa a podľa a listiny, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. novembra 2018 a jeho základných práv

podľa , , a a podľa

ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 14. septembra 2016 v spojení s postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. decembra 2009, označené rozhodnutia

zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

10. Vec sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Lajosovi

Mészárosovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu uplynulo 16. februára 2019.

Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“)

bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi a v zmysle čl. II bodu 3

rozvrhu práce bola predbežne prejednaná v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana

Laššáková (predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár a Ľuboš Szigeti.

II.

11. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246

ods. 1 a 2 sa tento zákon použije aj na konania začaté

do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

14. Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 56

ods. 2 ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho

pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania: a) na prerokovanie

ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia

podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie

právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý

je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný

oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

15. Ťažiskovou otázkou ústavnej sťažnosti sťažovateľa, od ktorej sa odvíja aj ďalšia

nadväzujúca argumentácia, je námietka sťažovateľa o nezákonnom postupe krajského súdu

v súvislosti s vykonaním európskeho zatýkacieho rozkazu, keď bolo pristúpené k realizácii

vydávacieho rozhodnutia predtým, ako bolo rozhodnuté o sťažovateľom uplatnenej

sťažnosti majúcej v zmysle relevantnej právnej úpravy odkladný účinok.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 2, a podľa listiny a práv podľa a 3

písm. b) a c) dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. decembra 2009

16. Podľa je návrh na začatie konania

neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov,

v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky

konania boli splnené.

17. Z evidencie rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ

už v minulosti podal ústavnému súdu ústavnú sťažnosť, obsahom ktorej bola identická

námietka smerujúca proti postupu krajského súdu, realizovaného bezprostredne po vydaní

uznesenia sp. zn. z 15. decembra 2009, kde krajský súd umožnil,

aby bol sťažovateľ vydaný do Českej republiky na trestné stíhane napriek tomu, že uvedené

rozhodnutie v tom čase nebolo právoplatné a ani vykonateľné, keďže proti nemu

bola sťažovateľom podaná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, ktorý mal podľa vtedy

platného a účinného ustanovenia § 21 ods. 6 zákona o európskom zatýkacom rozkaze

odkladný účinok a o tejto sťažnosti ešte nebolo rozhodnuté. Ústavný súd rozhodol

o predmetnej námietke, resp. o časti ústavnej sťažnosti, ktorá túto námietku obsahovala

uznesením sp. zn. z 30. mája 2017 tak, že ju odmietol ako podanú

oneskorene.

18. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto

uznesenia ústavný súd, vychádzajúc z

v spojitosti s , ústavnú sťažnosť v označenej časti

namietaného porušenia práv podľa , , a podľa

čl. 38 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. decembra 2009

odmietol podľa ako neprípustnú.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a podľa listiny

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

19. Z evidencie rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že námietku

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a podľa listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. sťažovateľ formuloval už vo svojej predchádzajúcej ústavnej

sťažnosti, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn.

z 30. mája 2017 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

20. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd, vychádzajúc z § 56 ods. 2 písm. d)

v spojitosti s , ústavnú

sťažnosť v označenej časti namietaného porušenia práv podľa

a podľa čl. 38 ods. 2 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. odmietol podľa

ako neprípustnú.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 2, a podľa listiny a práv podľa a 3

písm. b) a c) dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. septembra 2016

21. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta

odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

22. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. septembra 2016

nadobudlo právoplatnosť vyhlásením 14. septembra 2016 [§ 184 ods. 1 písm. b) bod 3,

a v spojení s a s

ods. 4 ]. Sťažovateľovi bolo predmetné uznesenie podľa jeho vlastného

vyjadrenia doručené 23. septembra 2016. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená

12. februára 2019 (podaná na poštovú prepravu 11. februára 2019), teda po vyše dvoch

rokoch od právoplatnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, resp. po vyše dvoch

rokoch od doručenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľovi.

23. Ústavný súd sa na tomto mieste musel vysporiadať s relevantnou otázkou,

či sťažnosť smerujúca proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nie je podaná

oneskorene.

24. Ústavný súd si je vedomý právneho názoru, ktorý opakovane vo svojej judikatúre

vyslovil [akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53, 54] a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu druhostupňového súdu (porov. napr. , ). Tieto

závery sa však nemôžu vzťahovať na situáciu, keď právny poriadok explicitne vylučuje

podanie mimoriadneho opravného prostriedku (napr. dovolania) voči určitému rozhodnutiu,

resp. je vylúčená možnosť, aby najvyšší súd posúdil prípustnosť dovolania s ohľadom

na dovolacie dôvody, keďže jeho neprípustnosť je daná ex lege bez ohľadu na prítomnosť

dovolacích dôvodov. Ide o situáciu upravenú v ustanoveniach

ods. 1 a 2 citovaného zákona v spojení s ustanovením § 382 písm. f) citovaného zákona,

kde taxatívne (v ) vypočítava rozhodnutia (ak Trestný

poriadok neustanovuje inak), voči ktorým je prípustné dovolanie (za splnenia podmienok

ustanovených v v spojení s ustanoveniami ).

A contrario je teda voči iným rozhodnutiam druhostupňového súdu dovolanie neprípustné

(ak neustanovuje inak) bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú naplnené

dovolacie dôvody upravené v ustanoveniach a dovolací súd

je povinný odmietnuť dovolanie bez preskúmania veci a bez ohľadu na prítomnosť

dovolacích dôvodov (obdobne pozri sp. zn. ).

25. Sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. septembra 2016, ktorým najvyšší súd zamietol sťažnosť

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 15. decembra 2009 o vydaní

sťažovateľa na trestné stíhanie do Českej republiky. Proti predmetnému druhostupňovému

uzneseniu najvyššieho súdu nie je v zmysle ustanovenia

dovolanie prípustné, čo konštatoval dovolací súd vo svojom uznesení sp. zn.

z 29. novembra 2018. Pre úplnosť ústavný súd dopĺňa, že neupravuje

odlišne uvedené závery ani v treťom diele ôsmej hlavy tretej časti

(§ 393 až § 405a) upravujúcom obnovu konania. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ

(zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) mohol a mal vedieť, že dovolanie proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nie je prípustné a podané dovolanie bude

odmietnuté pre neprípustnosť vyplývajúcu z . Keďže proti

druhostupňovému uzneseniu najvyššieho súdu dovolanie právny poriadok explicitne

vylučoval, bol sťažovateľ oprávnený podať ústavnú sťažnosť ústavnému súdu priamo proti

napadnutému druhostupňovému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. septembra 2016 v lehote predpokladanej ustanovením § 124 zákona o ústavnom

súde.

26. Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd uzatvára, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. septembra 2016 je nutné považovať za podanú oneskorene, keďže ústavná sťažnosť

nebola podaná v lehote určenej ustanovením a lehotu

na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno na základe podaného dovolania

a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o jeho neprípustnosti považovať za zachovanú

z dôvodov uvedených v bodoch 24 a 25 odôvodnenia tohto uznesenia (obdobne pozri

sp. zn. ). Ústavný súd tak ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia

základných práv podľa , , a podľa

ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. zo 14. septembra 2016 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. f)

ako oneskorene podanú.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. novembra 2018

27. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predostrel námietku porušenia všetkých

označených práv podľa , listiny a dohovoru postupom najvyššieho súdu v dovolacom

konaní a dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorú opiera o repetíciu argumentov,

ktoré predostrel vo vzťahu k druhostupňovému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu

v spojení s prvostupňovým postupom a uznesením krajského súdu (rozhodovanie o vydaní

sťažovateľa na trestné stíhanie do Českej republiky). Sťažovateľ s odkazom na uvedenú

argumentáciu hodnotí dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu ako nezákonné, pričom túto

argumentáciu rozširuje aj o námietku porušenia jeho základného práva na prerokovanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom, ktorú opiera o tvrdenie, že o jeho dovolaní

rozhodovali sudcovia, ktorí mali byť v zmysle relevantnej právnej úpravy z konania

a rozhodovania o ním uplatnenom dovolaní vylúčení.

28. Z obsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. novembra 2018 vyplýva, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382

písm. f) s odôvodnením, že bolo podané proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné, odkazujúc pritom na ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného

poriadku taxatívne vymedzujúce skupinu rozhodnutí, voči ktorým právna úprava podanie

dovolania pripúšťa.

29. K ochrane základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ktorá je ústavným súdom poskytovaná v rámci konania o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb podľa , poukazuje ústavný súd na svoju ustálenú

judikatúru zakotvujúcu tieto základné postuláty:

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,

aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

ods. 4 v spojení s ) [napr. ].

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy (ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom,

ktorý predpisuje zákon) a aby bolo toto rozhodovanie zároveň pokryté jej ústavne

konformným výkladom a aplikáciou (napr. ).

Rámec povinností orgánov verejnej moci, proti ktorým smeruje právo na súdnu a inú

právnu ochranu, upravuje , zakotvujúci princíp právneho štátu – viazanosť

verejnej moci právom, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každé konanie súdu,

resp. iného orgánu verejnej moci, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. ak orgán verejnej

moci nekoná v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, protirečí príkazu ústavnej normy

(napr. ).

30. Ústavný súd konštatuje, že explicitná právna úprava (§ 368 ods. 2 Trestného

poriadku) jasne vymedzuje skupinu rozhodnutí, voči ktorým je možné dovolanie uplatniť,

pričom uznesenie o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu (resp. uznesenie,

ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti sťažovateľa podanej voči takémuto uzneseniu) celkom

zjavne do uvedenej kategórie rozhodnutí nepatrí. Najvyšší súd, ktorý aplikoval dotknuté

ustanovenia a odmietol podané dovolanie konštatujúc, že sťažovateľ

podal dovolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, postupoval

v plnom súlade so zákonom, tak ako mu to ukladá relevantná právna norma. Najvyšší súd,

ktorý postupoval spôsobom, ktorý mu ukladá zákon, nemohol nijakým spôsobom zasiahnuť

do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ,

ako ani do ďalších v sťažnosti namietaných práv (obdobne pozri sp. zn. ).

V tejto súvislosti je celkom bezpredmetné zaoberať sa čiastkovou námietkou sťažovateľa

o porušení jeho základného práva na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. 1 totiž nie je samoúčelné, jeho účelom je zaistenie spravodlivosti konania.

V okolnostiach veci sťažovateľa je celkom nepochybné, že najvyšší súd, ktorý aplikoval

relevantnú právnu normu, ktorej text je absolútne jasný (bez potreby akejkoľvek

interpretácie) a prijal rozhodnutie, ktoré s touto právnou normou plne korešponduje,

spravodlivosť dovolacieho konania, ktoré je konečným cieľom práva na nestranný súd,

nepochybne naplnil.

31. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

32. Vychádzajúc z uvedených čiastkových záverov, ústavný súd posúdil ústavnú

sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia všetkých označených práv

podľa , listiny a dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. novembra 2018 ako zjavne

neopodstatnenú a ako takú ju podľa odmietol.

33. V závere sa ústavný súd vysporiadal aj so žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie

právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd poukazuje na svoju

ustálenú prax, v zmysle ktorej je jednou z podmienok vyhovenia žiadosti sťažovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom skutočnosť,

že v jeho prípade nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Keďže ústavný súd, tak ako to je uvedené v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto

rozhodnutia, skonštatoval dôvody pre odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľa

pre jej neprípustnosť, oneskorenosť a zjavnú neopodstatnenosť, teda jej zjavnú

bezúspešnosť, bolo bez právneho významu sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie

právneho zástupcu zaoberať.

34. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2019