Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 373/2018
PDF · 128.73 KB
No categories available
III. ÚS 373/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
18. septembra 2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Ivanom, advokátska kancelária,
Námestie SNP 41, Zvolen, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na osobnú slobodu podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky
a práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 13/2017 z 30. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. augusta 2018 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Ivanom, advokátska
kancelária, Námestie SNP 41, Zvolen, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na osobnú slobodu podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
a na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 13/2017 z 30. mája 2018 (ďalej
len „namietané uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v rámci trestného
stíhania vedeného voči jeho osobe pre trestný čin útoku na verejného činiteľa
podľa ustanovení § 323 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov uznesením Okresného súdu Prievidza (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 121/2015 z 23. októbra 2015 podľa ustanovenia § 72 ods. 2
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku, kde súčasne okresný súd podľa ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného
poriadku neprijal písomný sľub sťažovateľa a ani jeho návrh na nahradenie väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) na základe sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 2 Tpo 84/2015
z 3. novembra 2015, ktorým napadnuté prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu zrušil,
podľa ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku prijal písomný sľub sťažovateľa
a podľa ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nahradil jeho väzbu dohľadom
probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu krajského
súdu 29. decembra 2016 dovolanie, ktoré najvyšší súd namietaným uznesením
podľa ustanovenia § 382 písm. b) odmietol.
3. Sťažovateľ považuje namietané uznesenie najvyššieho súdu za „nezákonné
a protiústavné“ a v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu okrem iného argumentuje:
„Porušovateľ sa v prvom rade podľa môjho názoru, mal zamerať na dôvody môjho
dovolania, ktoré sú aj v súčasnej dobe vážne a podstatné, čo však neurobil, a tým došlo
k porušeniu môjho práva na spravodlivý proces. Zjavne dôvodné dovolanie ohľadom
konania, ktorým došlo k niekoľkým závažným porušeniam zákona bolo odmietnuté
a odôvodnené len tým, že nieže by nebolo dôvodné, ale podané proti rozhodnutiu
proti ktorému nie je prípustné.“
4. Opierajúc sa o všetky uvedené skutočnosti, sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje,
aby vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy a práv
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu, toto uznesenie zrušil a vrátil jeho
vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom
tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49
až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho
odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
6. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
7. Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv garantovaných ústavou
a dohovorom v postupe najvyššieho súdu, ktorý sa podľa vyjadrenia sťažovateľa vôbec
nevenoval dôvodom dovolania, ktoré prezentoval v uplatnenom mimoriadnom opravnom
prostriedku, a podané dovolanie odmietol s odôvodnením, že bolo podané proti takému typu
rozhodnutia, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
8. K ochrane základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá
je ústavným súdom poskytovaná v rámci konania o sťažnostiach fyzických a právnických
osôb podľa čl. 127 ústavy, poukazuje ústavný súd na svoju ustálenú judikatúru zakotvujúcu
tieto základné postuláty:
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy
v spojení s čl. 51 ústavy; (napr. III. ÚS 406/2014)].
Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy (ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon) a aby bolo toto rozhodovanie zároveň pokryté jej ústavne konformným
výkladom a aplikáciou (napr. III. ÚS 406/2014).
Rámec povinností orgánov verejnej moci, proti ktorým smeruje právo na súdnu a inú
právnu ochranu, upravuje čl. 2 ods. 2 ústavy, zakotvujúci princíp právneho štátu – viazanosť
verejnej moci právom, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každé konanie súdu,
resp. iného orgánu verejnej moci, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. ak orgán verejnej
moci nekoná v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, protirečí príkazu ústavnej normy
(napr. III. ÚS 406/2014).
9. Ústavný súd odkazuje na odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu,
v ktorom tento náležite prezentoval relevantnú právnu úpravu aplikovanú vo veci
sťažovateľa, a síce ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré obsahujú taxatívny
výpočet typov rozhodnutí, voči ktorým Trestný poriadok umožňuje podať dovolanie
(zo strany obvineného). Je na prvý pohľad zjavné a nespochybniteľné, že väzobné
rozhodnutie do taxatívneho výpočtu uvedeného v ustanovení § 368 ods. 2 Trestného
poriadku nie je zahrnuté. Najvyšší súd, ktorý aplikoval dotknuté ustanovenia Trestného
poriadku a odmietol podané dovolanie konštatujúc, že sťažovateľ podal dovolanie
proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, postupoval v plnom súlade
so zákonom, tak ako mu to ukladá relevantná právna norma. Najvyšší súd, ktorý postupoval
spôsobom, ktorý mu ukladá zákon, nemohol nijakým spôsobom zasiahnuť do základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj do ďalších
v sťažnosti namietaných práv.
10. Ústavný súd vzhľadom na uvedené kvalifikuje sťažovateľom formulované
námietky porušenia všetkých označených práv garantovaných ústavou a dohovorom
namietaným uznesením najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnené.
11. Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia, teda o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre jej zjavnú
neopodstatnenosť podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom sa
už vzhľadom na právnu irelevanciu nezaoberal zjavným nedostatkom sťažnosti sťažovateľa,
ktorým je chýbajúca plná moc udelená sťažovateľom advokátovi pre účely zastupovania
v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2018