Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 183/2017
PDF · 268.42 KB
No categories available
I. ÚS 183/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny
Mochnáčovej o prijatej sťažnosti , ,
zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.,
Zámocká 6954/5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal Mandzák,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Co 436/2012 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Co 436/2012 p o r u š e n é b o l o .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 374,80 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiat
centov) na účet obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.,
Zámocká 6954/5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 183/2017-12 z 29. marca 2017 prijal v zmysle ustanovenia § 25 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Co 436/2012 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2.1 Porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka [v procesnom postavení žalobkyne v konaní o ochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33 193,91 eur pôvodne vedenom
na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 39 C 306/2007, pozn.]
vidí v postupe odvolacieho súdu, ktorý „... neuskutočnil v odvolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 2Co/436/2012 žiadne relevantné úkony smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu
veci...
Krajský súd v Bratislave, ako všeobecný súd, nezabezpečil v danej právnej veci taký
procesný postup, ktorý by odstránil stav právnej neistoty sťažovateľky a v dôsledku tohto
postupu všeobecného súdu stav právnej neistoty sťažovateľky naďalej trvá.“.
2.2 Podľa názoru sťažovateľky „... prieťahy v predmetnom odvolacom konaní neboli
spôsobené právnou a faktickou zložitosťou veci. Taktiež zo správania účastníka nemožno
vyvodiť záver, že svojím konaním spôsobil prieťahy v súdnom konaní...
... prieťahy v súdnom konaní boli spôsobené postupom všeobecného súdu,
nakoľko od podania odvolania sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava V dňa 29. 10. 2012 nevykonal Krajský súd v Bratislave žiadny právne relevantný
úkon, ktorý by smeroval k meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu veci v odvolacom
konaní.“.
3. S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu sťažovateľka v podanej
ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 436/2012, aby krajskému súdu prikázal
vo veci konať bez zbytočných prieťahov a jej priznal primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 10 000 eur, ako i úhradu trov konania.
4.1 Na základe výzvy ústavného súdu bolo ústavnému súdu faxovým podaním
16. mája 2017 (doplneným o písomnú formu 22. mája 2017) doručené vyjadrenie krajského
súdu č. 1SprV/222/17 zo 16. mája 2017, v rámci ktorého predseda krajského súdu
JUDr. Ľuboš Sádovský okrem uvedenia stručnej chronológie úkonov krajského súdu
v napadnutom konaní a oznámenia súhlasu s upustením od ústneho pojednávania vo veci
zaujal toto stanovisko:
„... v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 39C/306/2007 sa
žalobkyňa ... žalobou podanou dňa 27. 09. 2007 domáha ochrany
osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy. Požadovala ospravedlnenie spôsobom v
žalobe uvedeným a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000,- Sk (33 193,91 eur).
Rozsudkom č. k. 39C/306/2007-278 zo dňa 05. 09. 2012 súd prvej inštancie žalobe
sčasti vyhovel (v ospravedlnení ako morálnom zadosťučinení, v náhrade nemajetkovej ujmy
v sume 2 000 eur) a sčasti (v náhrade nemajetkovej ujmy presahujúcej sumu 2 000 eur do
33 193,91 eur) žalobu zamietol. Stranám sporu nepriznal právo na náhradu trov konania.
Na základe odvolania žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola
žaloba vo zvyšku zamietnutá a vo výroku o náhrade trov konania, bola vec predložená
odvolaciemu súdu dňa 06. 12. 2012. Predmetom odvolacieho konania tak zostali nároky
žalobkyne v rozsahu ich zamietnutia a náhrady trov konania a vo zvyšnej časti zostalo
konanie právoplatne skončené.
Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2Co/436/2012-352 zo dňa 07. 03. 2017
zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku napadnutom odvolaním a vec mu v rozsahu
zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd pred vydaním uznesenia č. k.
2Co/436/2012-350 zo dňa 07. 03. 2017 rozhodol, že v konaní pokračuje s právnym
nástupcom žalovaného. Pochybenia súdu prvej inštancie a úlohy uložené súdu prvej
inštancie v ďalšom konaní odvolací súd uviedol v bode 11 a nasl. zrušujúceho uznesenia.
... JUDr. Mária Hajdínová (predsedníčka krajského súdu konajúca v uvedenej
právnej veci; pozn.) skonštatovala, že išlo o vec právne a skutkovo náročnú, pričom vady
konania a rozhodnutia nemohol vyriešiť odvolací súd. Ak by aj odvolací súd tieto otázky
posúdil sám, nahradil by konanie pred súdom prvej inštancie a rozhodnutie súdu prvej
inštancie, čím by odňal stranám sporu právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd; predovšetkým možnosť strán sporu v riadnom opravnom konaní
realizovať práva, ale aj povinnosti, uložené im procesným predpisom. V tomto smere potom
ústavné právo strán sporu, teda aj sťažovateľky, na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd musí ustúpiť právu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právu na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Zo stanoviska uvedenej predsedníčky senátu tiež vyplýva, že senát 2Co, v ktorom
pôsobila od roku 2011, vybavoval a vybavuje všetku agendu patriacu do pôsobnosti senátov
občianskoprávneho kolégia odvolacieho súdu a od roku 2012 popri bežnom (vysokom)
nápade občianskoprávnych vecí do senátu 2Co (ale aj do ostatných senátov
občianskoprávneho kolégia) napadalo len od jednej spoločnosti (POHOTOVOSŤ, s.r.o.)
veľmi veľa vecí na rozhodnutie o námietke zaujatosti (pred vydaním rozhodnutia, ktoré by
bolo napadnuté odvolaním), ale aj na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniam
a rozsudkom; ustanovenie § 16 ods. 1 O. s. p. ukladalo nadriadenému súdu rozhodnúť
o námietke zaujatosti do 10 dní od predloženia veci. Okrem toho popri bežnom nápade vecí
od februára 2014 boli prideľované do tohto senátu (aj iným senátom občianskoprávneho
kolégia) na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniam a rozsudkom aj veci vo vzťahu k tomu
istému žalovanému: Slovenská republika - Národná banka Slovenska. Senát vybavoval
(od 1. 5. 2017 pôsobí JUDr. Mária Hajdínová v inom senáte) veci podľa nápadu majúc
na zreteli osobitné zásady, ktoré sú súčasťou Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave,
ktoré stanovujú veci, v ktorých senát pri rozhodovaní musí zachovať osobitnú rýchlosť,
výnimočnú rýchlosť, a teda ktoré musel a musí odvolací súd uprednostniť. Predmetná
právna vec do týchto kategórií nepatrila. Senát, ale aj všetky ostatné senáty
občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave, nestíhal vybavovať priebežný
mesačný nápad, nieto ešte popri tom veci napadnuté skôr; čím sa podľa názoru
JUDr. Márie Hajdínovej predĺžil primeraný čas na prípravu senátu odvolacieho súdu
na rozhodnutie (aj) v sťažnosťou napadnutej veci a nadväzne na uvedené má za to,
že rozhodnutie vo veci sp. zn. 2Co/436/2012 v mesiaci marec 2017 bolo zapríčinené výlučne
len z objektívnych dôvodov.
Vo svojom vyjadrení JUDr. Mária Hajdínová tiež zdôraznila, že skončením konania
sp. zn. 2Co/436/2012 pred Krajským súdom v Bratislave v mesiaci marec 2017 došlo
k odstráneniu stavu právnej neistoty a po tomto období už nedochádzalo k porušeniu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Počas konania sťažovateľka prieťahy
nenamietala, urobila tak až po jeho skončení (odvolací súd rozhodol dňa 07. 03. 2017,
sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podala podaním zo dňa 09. 03. 2017)
a nevysvetlila, prečo sa tak nestalo skôr, t. zn., že po skončení konania vedeného
pod sp. zn. 2Co/436/2012 už nie je možné údajné prieťahy v ňom reparovať.
Stav právnej neistoty sťažovateľky bol odstránený tým, že odvolací súd rozhodol dňa
07.03. 2017 o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, po čom už k porušeniu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nedochádzalo; tým sa skončilo aj možné
porušovanie práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. V tejto súvislosti
odkázala JUDr. Mária Hajdínová na ustálenú prax Ústavného súdu Slovenskej republiky
(napr. rozhodnutia vo veciach vedených pod sp.zn. I. ÚS 161/02, I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02,
I. ÚS 116/02, I. ÚS 235/03. IV. ÚS 215/07, IV. ÚS 263/08. m. m. III. ÚS 24/04,
III. ÚS 224/05, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 235/05, IV. ÚS 43/04, I. ÚS 6/03, I. ÚS 116/02,
I. ÚS 86/02, II. ÚS 73/05, IV. 287/09, I. ÚS 155/07, I. ÚS 154/03), z ktorej vyplýva,
že podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty. Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť
po právoplatnom skončení konania. Ústavný súd poskytuje ochranu tomuto základnému
právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď porušenie namietaného
práva ešte trvalo; mohlo dochádzať.“
4.2 V rámci chronológie procesných úkonov napadnutého konania predseda
krajského súdu uviedol:
„06. 12. 2012 - predloženie veci na konanie a rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky
(žalobkyne) proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 05. 09. 2012
č. k. 39C/306/2007-278,
- 07. 03. 2017 - vydanie uznesení č. k. 2Co 436/2012-350 a č. k. 2Co 436/2012-352
- 28. 03. 2017 - zaslanie uznesení č. k. 2Co 436/2012-350, č. k. 2Co 436/2012-352
zo dňa 07. 03. 2017 a súdneho spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 39C/306/2007
Okresnému súdu Bratislava V.“
5. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení z 31. mája 2017 v nadväznosti na vyjadrenie
predsedu krajského súdu (body 4.1 a 4.2) v plnom rozsahu zotrvala na tvrdeniach
obsiahnutých v ňou podanej ústavnej sťažnosti a nad rámec už uvedeného zastala názor, že
«... neobstojí tvrdenie, že v súdnom spore o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej
ujmy išlo o vec právne a skutkovo náročnú. Odkazujúc na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 688/2014 zo 4. februára 2015 poukazujeme na skutočnosť, že ani
právne či skutkovo náročný spor nesmie trvať neprimerane dlhú dobu...
Nemožno súhlasiť s tvrdením Krajského súdu v Bratislave, že v danom prípade išlo
o skutkovo a právne náročnú vec, nakoľko pri rozhodnutí o odvolaní vychádzal z ustálenej
judikatúry v skutkovo totožných veciach. Túto skutočnosť potvrdzuje aj citácia zo str. 10
uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.03.2017 sp. zn. 2Co/436/2012-352...
Prihliadajúc na uvedené máme za to, že odvolací súd nemusel v danej právnej veci
vytvárať nové právne názory, ale v podstate sa jednalo o prípad, ktorý s prihliadnutím na
všetky okolnosti mohol jednoducho a promptne rozhodnúť už skôr ako v marci 2017.
Je nepochopiteľné, prečo odvolací súd nevykonával žiadne úkony a rozhodol o odvolaní
proti rozsudku súdu prvej inštancie po takmer piatich rokoch, hoci mal z vlastnej činnosti
vedomosti o skutkovo totožných právnych veciach, na základe ktorých mohol argumentovať
a rozhodnúť. Nakoľko v danom spore šlo o právo na ochranu osobnosti, práve z týchto
dôvodov by súd mal rozhodnúť efektívne a pružne vzhľadom na situáciu, keďže neskoré
rozhodnutie by sa už mohlo minúť účinku. Dovolíme si zdôrazniť, že žaloba bola podaná
ešte v roku 2007 a daný súdny spor po 10 rokoch stále nie je právoplatne skončený, keďže
po vrátení veci odvolacím súdom na súd prvého stupňa, je pojednávanie vytýčené
až na mesiac september 2017.
Z chronológie úkonov uvádzaných v závere vyjadrenia je možné preukázať,
že od predloženia veci na konanie a rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V zo dňa 05. 09. 2012 č. k. 39C/306/2007-278 Krajskému súdu
v Bratislave cez vydanie uznesení Krajským súdom v Bratislave dňa 07. 03. 2017 č. k.
2Co/436/2012-350 a č. k. 2Co/436/2012-352 až po zaslanie predmetných uznesení
dňa 28. 03. 2017 ubehlo takmer 5 rokov. Máme za to, že konanie Krajského súdu
v Bratislave sa vyznačuje nečinnosťou, nakoľko svojím postupom v predmetnej veci spôsobil
zbytočné prieťahy, a tým porušil právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl.6 ods. 1 Dohovoru...
Krajský súd v Bratislave vo svojom vyjadrení uvádza rozhodnutia ústavného súdu,
podľa ktorých je účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie
stavu právnej neistoty, pričom tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom
skončení konania. Hoci k vydaniu predmetných uznesení Krajského súdu došlo dňa
07. 03. 2017, tie boli doručené Okresnému súdu Bratislava V dňa 28. 03. 2017 a právnemu
zástupcovi sťažovateľky až dňa 03. 04. 2017, čiže v čase podania ústavnej sťažnosti nemohli
byť právoplatné, a to v zmysle ustanovenia § 238 ods. 2 Civilného sporového poriadku,
podľa ktorého “Ak proti uzneseniu nemožno podať odvolanie alebo sťažnosť, je právoplatné
doručením“. Súdne konanie v predmetnej právnej veci sťažovateľky ako také rovnako
nemožno považovať za právoplatne skončené, keďže Krajský súd v Bratislave predmetnými
uzneseniami zo dňa 07. 03. 2017 zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava V
a vec mu vrátil na nové konanie a zároveň rozhodol, že v konaní pokračuje s právnym
nástupcom žalovaného. Z uvedeného vyplýva, že neobstojí tvrdenie, že sťažovateľka sa
domáha ochrany svojich práv až po právoplatnom skončení konania, podaním ústavnej
sťažnosti dňa 09. 03. 2017, nakoľko je v predmetnej právnej veci vytýčený termín
pojednávania na deň 13. 09. 2017 na súde prvej inštancie.
Na podporu argumentácie si dovolíme uviesť, že účelom konania pred ústavným
súdom, v ktorom sa domáha vyslovenia, že došlo k porušeniu práva z dôvodu zásahu
do práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je iba odstránenie právnej
neistoty, ale jedná sa predovšetkým aj o naplnenie reparačnej a satisfakčnej funkcie.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti na ústavnej sťažnosti trváme a navrhujeme,
aby ústavný súd rozhodol o ústavnej sťažnosti sťažovateľky sp. zn. I. ÚS 183/2017 tak, ako
je uvedené v petite predmetnej ústavnej sťažnosti zo dňa 09. 03. 2017 s tým, že vzhľadom
na skutočnosť, že medzičasom došlo Krajským súdom v Bratislave k vydaniu zrušujúceho
rozhodnutia vo veci, upúšťame od bodu č. 2 navrhovaného petitu. ktorý znel: „Krajskému
súdu v Bratislave prikazuje, aby vo veci vedenej pod sp. zn.: 2Co/436/2012 konal
bez zbytočných prieťahov.“, nakoľko je daný bod s ohľadom na vzniknuté okolnosti
už bezpredmetný. V ostatnej časti trváme na ústavnej sťažnosti.».
Sťažovateľka si zároveň uplatnila náhradu trov konania za dva úkony právnych
služieb vo výške 374,80 eur vrátane dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)
a ústavnému súdu oznámila svoj súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie predmetu podanej ústavnej sťažnosti. Prerokovanie
veci na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená
povahou namietaného porušenia práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani
za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne
rozhodnutie, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom krajského súdu bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote
(I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).
II.
7. Lustráciou ústavného súdu bolo zistené, že uznesenie krajského súdu
č. k. 2 Co 436/2012-352 zo 7. marca 2017, ktorým bol rozsudok okresného súdu
č. k. 39 C 306/2007-278 z 5. septembra 2012 zrušený a ktorým bola vec vrátená okresnému
súdu na ďalšie konanie, nadobudol právoplatnosť 4. apríla 2017.
III.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
9. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v rámci ústavnou sťažnosťou napadnutého konania.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
11. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno
v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
12. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota
osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
13. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
14. Keďže konanie začalo za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), táto povinnosť súdu a sudcu
vychádzala z dikcie ustanovenia § 6 OSP, ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná.
Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej aj „CSP“), ktorý nahradil Občiansky súdny poriadok a ktorý vo svojich
ustanoveniach upravuje zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania v čl. 17. Podľa § 157
ods. 1 CSP súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania (obdobne § 100 ods. 1
OSP).
15. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04, I. ÚS 398/2016) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá,
ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka
súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu
veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02,
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
16.1 Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom odvolacieho
konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 436/2012 bolo rozhodovanie
o podanom odvolaní voči rozsudku okresného súdu č. k. 39 C 306/2007-278 z 5. septembra
2012 vo veci ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 33 193,91 eur
s príslušenstvom.
Po skutkovej a právnej stránke ide o štandardný predmet rozhodovania na odvolacom
súde a ústavný súd nezistil žiaden významný dôvod pre viac ako štvorročné trvanie
napadnutého odvolacieho konania. Samotný predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení
č. 1SprV/222/17 zo 16. mája 2017 (bod 4.1) odôvodnil niekoľkoročný priebeh odvolacieho
konania okrem iného i stavom súdneho oddelenia „2Co“ a potrebou prednostného
vybavovania iných vecí, teda výlučne len objektívnymi dôvodmi.
Ústavný súd však v súvislosti so zohľadnením zmienených objektívnych dôvodov
vedúcich ku vzniku prieťahov v napadnutom konaní zastáva názor, že v okolnostiach
posudzovanej veci pri efektívnejšom postupe krajského súdu bolo možné postupovať tak,
aby bol skôr odstránený stav právnej neistoty sťažovateľky.
16.2 Pri hodnotení ďalšieho kritéria, teda správania účastníkov súdneho konania,
ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by samotná sťažovateľka
akýmkoľvek spôsobom prispela k zbytočným prieťahom v konaní.
16.3 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup samotného krajského súdu.
Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a z pripojených dokumentov,
ako aj zo stanovísk účastníkov konania, ústavný súd konštatuje nečinnosť krajského súdu,
ktorá pri celkovej dĺžke odvolacieho konania (4 roky a 3 mesiace, pozn.) mala za následok
zistenie zbytočných prieťahov v konaní.
Podľa názoru ústavného súdu konanie, ktoré trvá dlhšie obdobie, už aj
s prihliadnutím na predmet konania, ako to bolo v danej veci, možno už len na základe jeho
posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. II. ÚS 3/09, III. ÚS 170/2010,
Lustráciou ústavného súdu bolo zistené, že predmetné ústavnému prieskumu
podliehajúce konanie napadlo na krajskom súde 6. decembra 2012. Krajský súd
v napadnutom odvolacom konaní viac ako 4 roky a 3 mesiace nekonal a až 7. marca 2017
uznesením č. k. 2 Co 436/2012-352 vo veci rozhodol tak, že rozsudok okresného
súdu č. k. 39 C 306/2007-278 z 5. septembra 2012 v odvolaním napadnutom výroku zrušil
a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Predmetné rozhodnutie
krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 4. apríla 2017.
17. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 436/2012 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
18. S ohľadom na právoplatnosť uznesenia krajského súdu č. k. 2 Co 436/2012-352
zo 7. marca 2017 (bod 7) ústavný súd (i s poukazom na vyjadrenie sťažovateľky ‒bod 5,
pozn.) o príkaze konať zo strany krajského súdu nerozhodoval.
IV.
19. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
20. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
21. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 eur.
22. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
23. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného krajským súdom
pod sp. zn. 2 Co 436/2012 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu
(body 16.1 až 16.3) ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 eur sťažovateľke
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 2
výroku nálezu).
Ústavný súd pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia zohľadnil
„účelovosť“ podanej ústavnej sťažnosti, ktorá bola zo strany sťažovateľky podaná
na poštovú prepravu 10. marca 2017, t. j. tri dni potom, ako krajský súd 7. marca 2013
vo veci rozhodol uznesením, ktorým rozsudok okresného súdu č. k. 39 C 306/2007-278
z 5. septembra 2012 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
24. Ústavný súd preto nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné
zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu 1 000 eur. Z uvedených dôvodov
ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
25. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom obchodnou spoločnosťou
Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, a ktoré si
sťažovateľka uplatnila za dva úkony v sume 374,80 eur (bod 5).
26. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
27. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2017 je 147,33 eur a hodnota režijného paušálu je 8,84 eur.
27.1 Ústavný súd vzhliadol za dôvodné priznať sťažovateľke úhradu trov právneho
zastúpenia za uplatnené dva vyúčtované úkony právnych služieb (prevzatie a prípravu
zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti) takto:
- za dva vykonané právne úkony v roku 2017 2 x po 147,33 eur, paušálna náhrada
nákladov 2 x po 8,84 eur a DPH v sume 62,47 eur.
27.2 Keďže sťažovateľka si uplatnila náhradu trov konania v sume 374,80 €, ústavný
súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.
28. Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet obchodnej spoločnosti
Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
29. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;
to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu (čl. 133 ústavy).
V Košiciach 14. júna 2017