Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 354/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti , zastúpenej GRABAN, TORMA

& PARTNERS, s. r. o., Kováčska 53, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Adrián Graban, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného

súdu Trenčín sp. zn. z 12. septembra 2013, rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 21. januára 2015 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. apríla 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. septembra 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“), práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného

súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. septembra 2013 (ďalej

len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 21. januára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 14. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným okresnému

súdu domáhal voči (ďalej len „žalovaný“) nároku na zaplatenie

sumy 2 762,95 € s príslušenstvom z titulu neuhradených fakturovaných súm účtovaných

sťažovateľom za dodávku elektrickej energie.

Vzhľadom na to, že nárok uplatnený sťažovateľom vyplýval z viacerých faktúr,

z ktorých vyplýval preplatok alebo nedoplatok, sťažovateľ zaslal okresnému súdu

špecifikáciu nároku z 22. marca 2013, „pričom z tohto prehľadu vyplýva aj to, prečo

je Žalovaný povinný zaplatiť žalovanú sumu a prečo práve v takejto výške, za akú spotrebu,

za aké obdobie, a ktoré preplatkové faktúry boli s ktorými nedoplatkovými faktúrami

započítané“.

O návrhu sťažovateľa rozhodol okresný súd napadnutým rozsudkom

z 12. septembra 2013 tak, že ho zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom z 21. januára 2015 tak, že rozsudok okresného súdu

potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu z 21. januára 2015 podal sťažovateľ dovolanie

z dôvodu, že tento rozsudok považoval za nedostatočne odôvodnený, arbitrárny

a nepreskúmateľný, čím mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom. O dovolaní

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením zo 14. apríla 2016 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ namieta, že napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu, ako aj

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sú arbitrárne, pričom z týchto rozhodnutí

nie je „zrejmé, na čom postavili súdy svoj právny názor, že nárok Sťažovateľa je v celom

rozsahu nedôvodný“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«59. Podľa Zmluvy bol Žalovaný povinný za dodanú elektrinu a ostatné poskytované

služby riadne platiť. Ako bolo uvedené vyššie v tejto Sťažnosti (napr. odseky 7, 8 a 9),

Žalovaný odobral od Sťažovateľa elektrinu v celkovom rozsahu 48.195 kWh, pričom počas

trvania zmluvného vzťahu zaplatil len za 17.898 kWh. V Rozsudku 1 nie je vôbec žiadna

zmienka o tom, že by sa s touto skutočnosťou nejakým spôsobom Porušovateľ v 1. rade

vysporiadal.

60. Rozsudok 1 je navyše rozporný sám o sebe...

61. V predošlom odseku citovanej časti Rozsudku 1 na jednej strane Porušovateľ

v 1. rade tvrdí, že „musela byť jej cena kompenzovaná jednostrannými zápočtami“,

a na druhej strane (dokonca v tej iste vete) tvrdí, že „zostalo neuhradených len uvedených

2.762,95 eur, teda menej ako jedna polovica.“

62. Ak mal Porušovateľ v 1. rade za to, že nárok Sťažovateľa je v celom rozsahu

nedôvodný, tak chcel zrejme tvrdiť to, že žalovaná suma musela byť kompenzovaná v celom

rozsahu. Ale iba o niekoľko slov ďalej uvádza, že výsledkom tejto kompenzácie bola suma

2.762,95 eur. Sťažovateľ práveže vykonal kompenzáciu, ktorej výsledkom bolo, že Žalovaný

zostal dlžný ešte 2.762,95 eur, ako uvádza aj Porušovateľ v1. rade. Sťažovateľovi vôbec nie

je zrejmé, čo má znamenať potom formulácia „musela byť jej cena kompenzovaná“.

Sťažovateľ uvádza, že táto cena bola práveže kompenzovaná. Akým konkrétnym spôsobom,

to uvádza Sťažovateľ v Špecifikácii nároku, ktorú si vyžiadal Porušovateľ v 1. rade, pretože

sa zrejme strácal v spletitosti jednotlivých faktúr. (uvedené Sťažovateľ Porušovateľovi

v 1. rade nevyčíta, avšak keď už si vyžiadal Špecifikáciu nároku, tak z nej mal vychádzať)

Prečo ale Porušovateľ v1. rade zamietol nárok Sťažovateľa, zostáva naďalej záhadou.

Z Rozsudku 1 sa to vyčítať nedá.

63. V nadväznosti na to, že Žalovaný zostal Sťažovateľovi dlžný za elektrinu

v hodnote 30.297 kWh..., ako vyplýva z odsekov 7, 8, 9 a 59 tejto Sťažnosti, o čom nebol

nikdy medzi Sťažovateľom a Žalovaným spor, mal Porušovateľ v 1. rade rozhodnúť

o nároku Sťažovateľa v súlade so zásadou iura novit curia.

64. Nie je totiž pochopiteľné, aby niekto, keď odobral 30.297 kWh elektriny, nemusel

platiť vôbec nič, ako sa nás snaží presvedčiť Porušovateľ v 1. rade. V súlade s nálezom

Ústavného súdu citovanom v odseku 55 tejto Sťažnosti, mal Porušovateľ v 1. rade, ak aj mal

za to, že Sťažovateľ porušil nejaké ustanovenie či už Zmluvy, alebo VOP, alebo

relevantných právnych predpisov, rozhodnúť tak, že časť nároku Sťažovateľovi prizná.

66. Argumentácia Porušovateľa v 1. rade uvedená v odseku 4 tejto Sťažnosti o tom,

že „Uvedené množstvá dodanej elektriny však nie sú pravdivé, pretože ako vyplynulo

z výpovede odporcu a písomnej komunikácie medzi účastníkmi, odporca už dňa 27. 2. 2009

nahlásil navrhovateľovi telefonicky stav elektromeru na odbernom mieste ako 41.294 kWh

vo vysokej tarife a 39.183 kWh v nízkej tarife. Bolo tak preukázané, že odporca

vo fakturovanom období faktúry č. 7010303939, od 3. 2. 2009 do 1. 2. 2010 nespotreboval

elektrinu v množstve v akom mu ju navrhovateľ fakturoval.“, nemôže v žiadnom prípade

zodpovedať otázku, prečo by mal byť nárok Sťažovateľa nedôvodný v celom rozsahu, keď

je preukázané, že Žalovaný za 30.297 kWh elektriny nezaplatil vôbec nič...

68. Nakoľko nárok Sťažovateľa je vyjadrení v peniazoch, a tento mu bol protiústavne

nepriznaný, máme za to, že Porušovateľ v 1. rade porušil aj právo Sťažovateľa vlastniť

majetok podľa článku 20 ods. 1 a právo na užívanie majetku

podľa článku 1 Dodatkového protokolu.»

Sťažovateľ namieta, že krajský súd v napadnutom rozsudku z 21. januára 2015

neodpovedal dostatočne na skutočnosti, ktoré uviedol v odvolaní. V tejto súvislosti ďalej

uvádza:

«73. ... aj odôvodnenie Rozsudku 2 je takisto nedostatočné, arbitrárne a absolútne

nepreskúmateľné... V Odvolaní sa Sťažovateľ obšírne vyjadroval k tomu, prečo je jeho

nárok dôvodný, pričom odkazoval na konkrétne ustanovenia VOP v znení účinnom

od 01. 01. 2010. Rovnako sa tiež obšírne venoval tomu, prečo bol spôsob fakturácie

Sťažovateľa, ako aj žalovaná suma správne a dôvodné. Máme za to, že len stručné

skonštatovanie Porušovateľa v 2. rade, že Porušovateľ v 1. rade rozhodol správne,

bez konfrontácie s dôvodmi uvedenými v Odvolaní, porušujú právo na súdnu ochranu podľa

SR a právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru.

74. Ak už aj Porušovateľ v 2. rade odkazoval na ustanovenia VOP, je zrejmé, že si

pri rozhodovaní o Odvolaní pozeral úplne iné znenie VOP... Je v priamom rozpore so

zásadami spravodlivého súdneho konania, aby Porušovateľ v 2. rade pri odpovediach

na argumentáciu Sťažovateľa „si zobral do ruky“ VOP z nesprávneho obdobia. Takisto

treba vziať do úvahy, že Porušovateľ v 2. rade nenariadil v tejto veci pojednávanie, a teda

až z Rozsudku 2 sa Sťažovateľ dozvedel, že Porušovateľ v 2. rade celý čas „pracoval

s nesprávnymi VOP“. Opätovne zdôrazňujeme, že v Odvolaní Sťažovateľ explicitne uvádzal,

že sa jedná o VOP účinné od 01. 01. 2010.

75. Je teda zrejmé, že Porušovateľ v 2. rade namiesto toho, aby napravil arbitrárnosť

a nepreskúmateľnosť Rozsudku 1 tým, že by Rozsudok 1 zrušil, event. zmenil, sám vydal

Rozsudok 2, ktorý trpí rovnakými vadami, ako Rozsudok 1, čím porušil tie isté ústavné

práva Sťažovateľa ako Porušovateľ v 1. rade.»

Podľa sťažovateľa aj najvyšší súd porušil napadnutým uznesením označené práva

tým, že dospel k svojvoľnému záveru, že okresný súd a krajský súd napadnuté rozsudky

odôvodnili riadne, čím nenapravil ním vytýkané nedostatky. Na tomto základe možno

aj odôvodnenie napadnutého uznesenia považovať za nedostatočné. Sťažovateľ namieta,

že najvyšší súd sa nevyjadril «k tomu, či je normálne, že Porušovateľ v 2. rade vychádza

z nesprávneho dôkazu... Keď Porušovateľ v 2. rade uviedol, že citovaný bod sa vo VOP

nenachádza, pričom je zrejmé, že daný bod sa vo VOP nachádza, tak sa to inak ako odňatie

možnosti konať pred súdom nemôže nazývať. Porušovateľ v 2. rade ani nevyzval

Sťažovateľa na vyjadrenie, že prečo (podľa mylného názoru Porušovateľa v 2. rade)

odkazuje v Odvolaní na bod, ktorý neexistuje.

82. Porušovateľ v 3. rade odkázal na svoje stanovisko č. 1/2016... podľa názoru

Sťažovateľa práveže o taký prípad (pozn. - keď nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia

vykazuje znaky (až) vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ alebo vady

„zásadnej, hrubej a podstatnej“) práveže ide.

83. Sťažovateľ v Odvolaní uviedol, že Žalovaný elektrinu spotreboval. Táto

skutočnosť nebola v konaní sporná. Napriek tomu Porušovateľ v 2. rade potvrdil Rozsudok

1, ktorým Porušovateľ v 1. rade nárok Sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Sťažovateľ

vyčítal Porušovateľovi v 1. rade, že nemôže celý nárok zamietnuť, pretože elektrina

spotrebovaná bola (a zo strany Žalovaného zostalo ešte nezaplatených 30.297 kWh), avšak

Porušovateľ v 2. rade túto skutočnosť prehliadol, alebo sa jej odmietol venovať.

84. Porušovateľ v 3. rade alibisticky uviedol, že Rozsudok 1 a Rozsudok 2 sú riadne

odôvodnené, pričom... sa nevysporiadal s argumentáciu uvedenou v Dovolaní (prečo má

Sťažovateľ za to, že Rozsudok 2 je nedostatočne odôvodnený). Citované odôvodnenie

Uznesenia v odseku 39 nemôže podľa nášho názoru spĺňať náležitosti riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia, nakoľko sa v tomto odôvodnení Porušovateľ v 3. rade

nijakým spôsobom konkrétne nevyjadruje ku konkrétnemu prípadu, t. j. k Odvolaniu.

Citovaný výňatok z odôvodnenia Uznesenia je iba všeobecným judikatórnym uvedením toho,

čo sa chápe podľa konštantnej judikatúry riadnym odôvodnením súdneho rozhodnutia.».

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1..., základné

právo na súdnu ochranu podľa , právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na ochranu majetku

podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu... rozsudkom Okresného súdu Trenčín

č. k. -174 zo dňa 12. 09. 2013, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -199 zo dňa 21. 01. 2015 a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 14. 04. 2016 porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k.: -174 zo dňa 12. 09. 2013,

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. -199 zo dňa 21. 01. 2015

a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

14. 04. 2016 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Trenčín, Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky

sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľovi v sume

363,79 EUR na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru a práva podľa

dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom okresného súdu z 12. septembra 2013

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým rozsudkom okresného

súdu z 12. septembra 2013. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity

ustanovený v a premietnutý aj do ,

z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc

preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu z 12. septembra 2013, pretože ho

preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa v tom čase účinného § 201 a nasl.

(ďalej aj „OSP“) krajský súd.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru a práva podľa

dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu z 21. januára 2015

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Krajský súd napadnutým rozsudkom z 21. januára 2015 potvrdil rozsudok okresného

súdu z 12. septembra 2013. Poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku, pričom následne

na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov uviedol tieto vlastné právne závery:

«Odvolací súd nepovažuje za naplnenie tohto dôvodu na odvolanie a zároveň ako

ani dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ tú skutočnosť, že podľa jeho názoru súd prvého

stupňa neuviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že predmetný vzťah medzi

účastníkmi je záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi jednak ustanoveniami zmluvy

ako aj všeobecnými obchodnými podmienkami.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa

vzťah medzi účastníkmi považoval za takýto vzťah, keď poukazuje na uzatvorenú zmluvu

o dodávke elektriny a povinnosti oboch účastníkov z nej vyplývajúce.

Pokiaľ ide o porušenia jednotlivých ustanovení všeobecných obchodných podmienok,

na ktoré poukazuje žalobca v odvolaní, tak v bode 9.3 oddielu IX − platobné podmienky

a fakturácia je uvedené, že faktúru za spotrebu elektriny vyhotoví dodávateľ na základe

odpočtu určeného meradla, vykonaného v súlade s prevádzkovým poriadkom alebo

odhadom, v prípade neprístupnosti určeného meradla vo faktúre za spotrebu elektriny

sa uvedie rozdiel medzi predpokladaným odberom, skutočným odberom elektriny a služieb

distribúcie.

Žalobca uplatňuje svoju pohľadávku voči žalovanému na základe faktúry

č. 7010303939, čo aj v priebehu konania ako aj v odvolaní opakovane zdôrazňuje.

V citovanej faktúre bola vyfakturovaná žalovanému suma za spotrebu za obdobie

od 03. 02. 2009 do 01. 02. 2010, a to celkovou sumou 5.624,50 eur. Táto faktúra pritom

nespĺňa náležitosti upravené v bode 9.3 všeobecných obchodných podmienok a navyše sám

žalobca ju následne opravoval a upravoval, pričom aj žalovaná suma nie je totožná

s fakturovanou, hoci to tak v žalobe uvádza. Zároveň je potrebné poukázať na to, že v

žalobe s veľmi stručným skutkovým dejom žalobca nesprávne uvádza aj dátum uzavretia

zmluvy o dodávke elektriny. Bod 9.6 oddielu IX, ktorý taktiež v odvolaní cituje žalobca sa

týka splatnosti faktúry, ktorá v danom prípade medzi účastníkmi nie je sporná, ale ide len

o správnosť vyfakturovanej sumy.

Rovnako bod 6.3 VOP, z ktorého vyvodzuje žalobca povinnosti žalovaného upravuje

len otázku reklamácie, a to tak, že dodávateľ reklamáciu prešetrí a výsledok

prešetrenia oznámi odberateľovi v lehote 30 dní od prijatia reklamácie písomne,

telefonicky, alebo e-mailom na adresu udané odberateľom. Rovnako postup týkajúci

sa kompenzácie odberu v danom prípade nie je upravený v bode 9.6 VOP, ako na to

poukazuje žalobca v odvolaní, keďže v citovanom ustanovení je upravená len splatnosť

faktúry tak, že splatnosť faktúry je 14 kalendárnych dní od dátumu jej vyhotovenia

a ak pripadne tento deň na sobotu, štátny sviatok alebo deň pracovného pokoja, dňom

splatnosti je najbližší nasledujúci pracovný deň.

Zároveň nie je zrejmé, z čoho vyvodzuje žalobca porušenie povinnosti žalovaným

s tým, že tieto povinnosti majú byť uvedené v bode 3.9 VOP, keď bod 3 oddielu III končí

pri bode 3.6 a bod 3.9 tento oddiel vôbec neobsahuje.

Žalobca napokon súdu prvého stupňa neopodstatnene vyčíta, že neakceptoval zhodné

vyhlásenia účastníkov o tom, že v čase kontroly bol počiatočný stav meradla týkajúci

sa vysokej spotreby 41697 kWh a nízkej spotrebe 39957 kWh.

V konaní bolo rovnako preukázané, že odber energie na predmetnom odbernom

mieste bol len do 03. 02. 2009, kedy aj žalovaný oznámil žalobcovi stav elektromera, avšak

podľa vyjadrenia samotného žalobcu len zodpovedný zamestnanec toto „zabudol“ poznačiť.

Vzhľadom na to, že aj pri kontrole 01. 02. 2010 bol zistený rovnaký stav elektromeru,

čo účastníci aj na pojednávaní súdu prvého stupňa zhodne prehlásili, nebol potom ani

dôvod na stanovenie platieb za ďalšie obdobie odhadom.

Dôvod na odvolanie podľa nepovažoval preto odvolací

súd za opodstatnene uplatnený.

Citovaný dôvod na odvolanie je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvého

stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho totiž je, že súd berie do úvahy

skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne,

že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov

účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov

pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť

získaných poznatkov.

Súdu prvého stupňa sa nedá vyčítať, že by bral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov

nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, alebo že by neprihliadal na skutočnosti,

ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. V konaní boli vypočutí

aj svedkovia, a to zamestnanci žalobcu, ktorí vypovedali len všeobecne o postupe

v súvislosti s ukončením odberu, na konkrétny prípad si nepamätali a neuviedli pre vec

žiadne podstatné okolnosti.

Odvolací súd zároveň nepovažuje opodstatnenú námietku nedostatočného

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Ustanovenie § 157 ods. 2 upravuje náležitosti odôvodnenia rozsudku tak,

že v odôvodnení uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,

ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie

napadnutého rozsudku tieto náležitosti spĺňa.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu potvrdil, keďže preskúmaním nezistil

opodstatnenosť dôvodov na odvolanie, uplatnených žalobcom v jeho odvolaní, najmä keď

v priebehu prvostupňového ani odvolacieho konania sa mu nepodarilo preukázať, ktoré

ustanovenia všeobecných obchodný podmienok žalovaný porušil a najmä opodstatnenosť

pohľadávky, ktorú žalobca v konaní uplatňuje.»

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu

ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

Ústavný súd preto preskúmal aj napadnutý rozsudok okresného súdu

z 12. septembra 2013, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa na zaplatenie špecifikovanej

sumy. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

„Navrhovateľ sa v konaní domáha zaplatenia nedoplatku 2.762,95 eur na cene

dodanej elektriny a ostatných služieb, ktorá vyplýva z faktúry č. 7010303939, po vykonaní

jednostranných započítaní vzájomných pohľadávok zo strany navrhovateľa. Uvedenou

faktúrou navrhovateľ vyfaktúroval odporcovi služby dodávky a distribúcie elektriny

za obdobie od 3. 2. 2009 do 1. 2. 2010, pričom v tomto období mal navrhovateľ odporcovi

dodať do odberného miesta 13609 kWh vo vysokej tarife, takže konečný stav meradla

vo vysokej tarife bol 41697 kWh, a 4886 kWh v nízkej tarife, takže konečný stav meradla

v nízkej tarife bol 39957 kWh. Uvedené množstvá dodanej elektriny však nie sú pravdivé,

pretože ako vyplynulo z výpovede odporcu a písomnej komunikácie medzi účastníkmi,

odporca už dňa 27. 2. 2009 nahlásil navrhovateľovi telefonicky stav elektromeru

na odbernom mieste ako 41.294 kWh vo vysokej tarife a 39.183 kWh v nízkej tarife. Bolo tak

preukázané, že odporca vo fakturovanom období faktúry č. 7010303939, od 3. 2. 2009

do 1. 2. 2010, nespotreboval elektrinu v množstve v akom mu ju navrhovateľ fakturoval.

Pokiaľ aj bola zo strany odporcu vo fakturovanom období nejaká elektrina

spotrebovaná /s ohľadom na konečný stav elektromeru zistený pri reálnom odpočte dňa 9.

3. 2010/, musela byť jej cena kompenzovaná jednostrannými zápočtami, ktoré vykonal

navrhovateľ a ktorými z celkovej sumy 5.624,50 eur fakturovanej faktúrou č. 7010303939

zostalo neuhradených len uvedených 2.762,95 eur, teda menej ako jedna polovica.

Navrhovateľ tak nemá právo na zaplatenie ceny dodanej elektriny a ostatných

služieb podľa uvedenej faktúry č. 7010303939 a preto súd jeho návrh v celom rozsahu

zamietol.“

Z argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom

okresného súdu vyplýva záver, že sťažovateľ nepreukázal opodstatnenosť uplatnenej

pohľadávky. Konajúce súdy poukázali na to, že sťažovateľ si uplatnil nárok na zaplatenie

špecifikovanej sumy na základe faktúry č. 7010303939 za obdobie od 3. februára 2009

do 1. februára 2010. Krajský súd uviedol, že odber elektriny bol na uvedenom odbernom

mieste do 3. februára 2009 s tým, že žalovaný nahlásil stav elektromera 27. februára 2009,

pričom zamestnanci sťažovateľa mali opomenúť tieto skutočnosti zaznamenať. Konajúce

súdy poukázali tiež na nezhody v stavoch elektromera – išlo o nezhodu medzi stavom

elektromera podľa nahlásenia žalovaným k 27. februára 2009 a konečným stavom

elektromera pri reálnom odpočte 9. marca 2010. Aj na základe týchto skutočností okresný

súd dospel k záveru, že žalovaný nespotreboval vo fakturovanom období elektrinu

v množstve, v akom mu ju sťažovateľ fakturoval. Ústavný súd takto konštatuje,

že z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného

súdu dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov konajúce súdy dospeli k záveru,

že sťažovateľ nepreukázal opodstatnenosť uplatneného nároku, čo bolo dôvodom

na zmietnutie návrhu sťažovateľa. Tento právny záver ústavný súd nepovažuje za arbitrárny

a ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný. Uvedený právny záver je zároveň

dostatočným podkladom pre výrok konajúcich súdov o zamietnutí návrhu sťažovateľa

na zaplatenie špecifikovanej sumy.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom

odlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie

skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti

sebe stoja účastníci konania (strany), ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú

skutkovú situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania (strán), pri rozhodnutí

v prospech jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom

úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka

(porovnaj m. m. , ). Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza

v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru

sťažovateľa na predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také

pochybenia v postupe krajského súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny

rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv

sťažovateľa podľa , dohovoru a dodatkového protokolu.

Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru a práva podľa

dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu zo 14. apríla 2016

Argumentácia sťažovateľa, ktorou odôvodňuje porušenie označených práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté ako

neprípustné podľa v tom čase platného a účinného v spojení s

ods. 1 písm. c) , sa sústreďuje predovšetkým na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Sťažovateľ v dovolaní proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu namietal, že ním došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom podľa § 237

ods. 1 písm. f) , keďže toto rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne. Sťažovateľ

rovnako namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia, čím je daná existencia vady podľa , resp.

argumentoval tzv. inou vadou podľa .

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

tiež napr. , , , ).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania

sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal

s dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania,

sledujúc pritom skutočnosť, či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne

neopodstatnenú.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(napr. ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť

dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom dospel k záveru,

že dovolanie nie je podľa , a prípustné. Následne preskúmal dovolanie

proti napadnutému rozsudku krajského súdu s prihliadnutím na druhú vetu

aj z dôvodov uvedených v , a to predovšetkým z dôvodu existencie prípadnej

vady podľa , ktorej sa sťažovateľ dovolával. Najvyšší súd následne

uviedol:

«S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd

osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať

pred súdom...

K námietke dovolateľa, pokiaľ ide o nevykonaný dôkaz treba uviesť, že posúdenie

návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré dôkazy budú vykonané, je vecou

súdu (viď ), a nie účastníka konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky

to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie

určitého dôkazu môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú

vadu v zmysle (R 125/1999).

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu i prvostupňového súdu treba uviesť, že právo

na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa ako

aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní,

kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (); právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patri medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu.

Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti

súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (por. napr. nález -30). Ústavný súd

vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu aj prvostupňového súdu

spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle tak z

formálneho, ako aj obsahového hľadiska a preto ho nemožno považovať za

nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Jednotlivé časti

odôvodnenia a ich obsahová náplň zakladá v súhrne jeho zrozumiteľnosť i všeobecnú

interpretačnú presvedčivosť. Samotná skutočnosť, že odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozsudku nezodpovedá predstave navrhovateľa ešte neznamená, že mu tým bola odňatá

možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje tiež na Stanovisko

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

3. decembra 2015 k výkladu , publikovaného v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016, v zmysle

ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku. Ako sa uvádza v dôvodoch citovaného Stanoviska, „V súlade s právnymi

závermi vyjadrenými v rozhodnutiach ESĽP môže však o takýto výnimočný prípad ísť len

vtedy, keď nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazuje znaky (až) vady

„najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém" alebo vady „zásadnej, hrubej a podstatnej“,

prípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť náprava „justičného

omylu“. Len v takomto výnimočnom prípade môže uvedená okolnosť zakladať prípustnosť

dovolania podľa , lebo len takto charakterizovaný nedostatok

odôvodnenia rozhodnutia môže intenzitou svojich právnych dôsledkov prekročiť rámec tzv.

inej vady, v tomto ustanovení neuvedenej”.

V preskúmavanej veci však o takýto výnimočný prípad nejde.»

K ďalším námietkam sťažovateľa najvyšší súd uviedol:

„Navrhovateľ svoje dovolanie odôvodnil aj tým, že v konaní došlo k tzv. inej vade

konania ( ).

Iná vada je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantné, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle ustanovenia treba uviesť, že dovolací súd

môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode len vtedy,

keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné. O tento prípad však

v prejednávanej veci nejde.

Obsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu správnosti právneho

posúdenia veci konajúcimi súdmi ( )... Súd ale právnym

posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv

v zmysle (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým možno

odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď ). Nesprávne

právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle

lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom

účastníkovi konania neznemožní realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia

(viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. ).

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že navrhovateľ neopodstatnene

namietal, že v konaní mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ).“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd

sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími

námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému

rozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným

spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd

pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa

názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje

takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala

reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva

podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje,

preto použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu

sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia

porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení.

Ústavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o porušení

základného práva podľa , resp. práva podľa dodatkového

protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2017