Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 356/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Vlastimilom Klepáčom,

Krmanova 16, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 30. januára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. decembra 2016 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. januára 2015 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na začatie konania domáhala

určenia manželského výživného v sume 3 319,39 €.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že „Okresný súd Košice I, rozsudkom

č. k. -296, zo dňa 20. 06. 2013 určil vyživovaciu povinnosť odporcu

voči sťažovateľke za obdobie od 1. 7. 2008 do 31. 7. 2008 vo výške 3.319,39 mesačne,

za obdobie od 1. 9. 2008 do 31. 3. 2009 vo výške 3.319,39 €

Dlžné výživné vzniklé za obdobie od 1. 7. 2008 do 31. 3. 2009 vo výške 26.555,12 €

súd povolil splácať v 4.400, €mesačných splátkach.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. -324, zo dňa 27. 01. 2014

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že zaviazal odporcu prispievať sťažovateľke

na výživu 663,88€ mesačne od 20.6.2008 do 29. 5. 2009 a v prevyšujúcej časti návrh

zamietol.

Dlžné výživné 7.503,27 € za obdobie od 20. 6. 2008 do 29. 5. 2009 zaviazal odporcu

zaplatiť sťažovateľke do 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

Okresný súd Košice I, uznesením č. k. -343, zo dňa 7. 8. 2014 nepriznal

účastníkom náhradu trov konania.

Sťažovateľku zaviazal nahradiť trovy štátu vo výške 379,58 € v lehote 3 dní odo dňa

právoplatnosti uznesenia na účet Okresného súdu Košice I.

Odporcu zaviazal nahradiť trovy štátu vo výške 379,58 € v lehote 3 dní odo dňa

právoplatnosti uznesenia na účet Okresného súdu Košice I.

Voči uzneseniu Okresného súdu Košice I podala odvolanie sťažovateľka aj odporca.

Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 30. 1. 2015, sp. zn.: -363

zmenil uznesenie Okresného súdu Košice I, -343 z 7. 8. 2014 tak, že

sťažovateľka je povinná nahradiť odporcovi trovy konania 3677,85 € v lehote 3 dní odo dňa

právoplatnosti uznesenia na účet jeho právneho zástupcu

a nahradiť štátu trovy konania 759,15 € v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti

uznesenia na účet Okresného súdu Košice I.“.

Sťažovateľka namieta, že „Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil, tým, že v tomto

prípade neboli splnené podmienky na nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 ods. 1

pretože navrhovateľka v rozhodnom období disponovala sumou 22.571,86 € ktoré

pochádzali zo spoločných úspor. Za rozhodné obdobie mala navrhovateľka k dispozícii viac

ako 1.700, € mesačne.

Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s majetkovými

pomermi na strane odporcu, ktorý v rozhodnom čase disponoval rovnako čiastkou

22.571,86 € zo spoločných úspor a okrem spoločných úspor jeho príjem za rozhodné

obdobie na rozdiel od navrhovateľky, ktorá sa starala o maloleté dieťa, bol 217.975, €.“.

Sťažovateľka uvádza, že napadnuté uznesenie „nie je dostatočne odôvodnené.

Odvolací súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam

a následne vec nesprávne právne posúdil.“.

Sťažovateľka krajskému súdu vytýka, že v napadnutom uznesení „konštatuje

že nejde o výnimočný prípad v zmysle , pretože sťažovateľka mala prístup

k spoločnému účtu a spoločným úsporám, jej výživa a uspokojovanie potrieb boli

zabezpečené a vzhľadom na výšku určeného manželského výživného nevznikol v rozhodnom

období medzi životnou úrovňou navrhovateľky a odporcu hrubý nepomer bez toho, aby

z odôvodnenia rozhodnutia bolo zrejmé, prečo nebola argumentácia sťažovateľky o použití

finančných prostriedkov zo spoločných úspor a o výške príjmu odporcu vzatá do úvahy,

v čom bola nesprávna, prečo súd nepovažuje nepomer medzi životnou úrovňou

navrhovateľky a odporcu za hrubý pri viac ako šesťnásobnom rozdiele medzi ich príjmami,

prečo súd vyložili skutkový stav. inak, prečo jej právna argumentácia bola v rozpore

s platnou právnou úpravou.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na spravodlivý proces podľa SR

bolo porušené právoplatným uznesením Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 30. 01. 2015,

č. k.: -363.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. 01. 2015, č. k.: -363

sa zrušuje.

Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia

advokátom do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , , ).

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu

krajského súdu za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu

krajského súdu z 30. januára 2015 (obdobne napr. , ).

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, že na jej strane neboli

dané okolnosti hodné osobitného zreteľa, tak ako ich upravoval § 150 Občianskeho súdneho

poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania krajského súdu (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľka odôvodňuje okolnosti hodné osobitného zreteľa podľa poukazom

na rozdielnu životnú úroveň manželov, pričom uvádza, že „[j]e nesporné, že odporca mal

počas obdobia, kedy navrhovateľka požadovala manželské výživné niekoľko násobne vyššiu

životnú úroveň, keďže jeho čistý mesačný príjem bol vtom období minimálne šesť krát vyšší.

Túto skutočnosť mal odvolací súd pri svojom rozhodovaní zohľadniť čo neurobil.“.

Sťažovateľka sa prostredníctvom svojich námietok snaží dosiahnuť iné právne

posúdenie nároku na náhradu trov konania. Kritériom na priznanie nároku na náhradu trov

konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje u navrhovateľa (žalobcu) aj u odporcu

(žalovaného) a závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu.

Krajský súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že v konaní bol úspešným

účastníkom odporca, keď konštatoval, že „[z] týchto dôvodov priznal úspešnému

účastníkovi, v tomto prípade odporcovi, náhradu trov konania“.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu

trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý

vo veci úspech nemal. Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov

konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia

záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba

tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne

náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti,

či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy

pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti

a dôkazy uplatniť. Ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke,

môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Krajský súd v tejto súvislosti v napadnutom uznesení uvádza, že dospel k „záveru, že

v tomto prípade neboli splnené zákonne podmienky na nepriznanie náhrady trov konania

podľa , pretože navrhovateľka v rozhodnom období disponovala sumou

22 571,86 €, ktoré pochádzali zo spoločných úspor účastníkov konania. Za rozhodné

obdobie mala navrhovateľka k dispozícii viac ako 1.700 € mesačne, čo predstavuje viac ako

dvojnásobok priemernej mzdy v rozhodnom období. Na základe týchto skutočností dospel

odvolací súd k názoru, nejde o výnimočný prípad v zmysle , pretože

navrhovateľka mala prístup k spoločnému účtu a spoločným úsporám, jej výživa

a uspokojovanie potrieb boli zabezpečené, a vzhľadom na výšku určeného manželského

výživného nevznikol v rozhodnom období medzi životnou úrovňou navrhovateľky a odporcu

hrubý nepomer. Z týchto dôvodov priznal úspešnému účastníkovi, v tomto prípade

odporcovi, náhradu trov konania.“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením, ktorým krajský súd

zmenil uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. zo 7. augusta 2014 tak, že

sťažovateľka je povinná nahradiť odporcovi (vzhľadom na jeho úspech vo veci) trovy

konania, boli porušené označené práva sťažovateľky.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých

je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že krajský súd svoj

právny názor primerane odôvodnil, nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel

ustanovení (ktorý bol platný a účinný v čase rozhodovania

všeobecných súdov) a jeho argumentácia nie je vnútorne rozporná.

Ústavný súd považoval za relevantné, že v pôvodnom konaní bola jediným

predmetom napadnutého uznesenia výlučne otázka trov konania – t. j. išlo o otázku

akcesorickú, ktorá priamo nesúvisela s konaním vo veci samej.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru týkajúcu sa rozhodnutí

všeobecných súdov o trovách konania, podľa ktorej vo všeobecnosti platí, že pochybenia

pri rozhodovaní o trovách konania spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu,

na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže

účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania,

t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej,

postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli

iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (, ,

, , , , ).

Pre intervenciu ústavného súdu je takto v takýchto prípadoch nevyhnutná zvýšená intenzita

namietaného porušenia označených práv.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza

do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy

zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie ako nedostatočnú na to, aby

na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať

spojitosť medzi napadnutým uznesením a namietaným porušením označených práv.

Napadnuté uznesenie nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením

základného práva podľa aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba

z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup

občianskoprávnych súdov v opravnom konaní (podobne aj , ).

S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2017