Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 436/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Futej & Partners, s. r. o.,

Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. marca 2017

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 23. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 22. marca 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 23. marca 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom č. k. -209 zo 6. mája 2014 zamietol

návrh, ktorým sa sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal proti Slovenskej republike,

zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej len „NBS“), ako odporkyni zaplatenia sumy

46 470,59 € s prísl. predstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom odporkyne pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO

DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“ alebo „družstvo“)

a obchodníka s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s. (ďalej len „obchodník

s cennými papiermi“). Sťažovateľ svoj návrh odvodzoval zo skutočnosti, že v máji 2010 sa

dozvedel, že obchodník s cennými papiermi s družstvom k 30. 4. 2010 skončil činnosť, že

tento družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a že z tohto

dôvodu družstvo nemá prostriedky na výplatu sťažovateľom zverených prostriedkov

družstvu vrátane ich zhodnotenia. Sťažovateľ uvádzal, že peňažné prostriedky do družstva

vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že družstvo a aj obchodník s cennými

papiermi sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS, a teda že bude zabezpečené

ich riadne fungovanie, a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú

zhodnotené v garantovanej výške.

2.1 Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd

napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok a v odôvodnení v úvode uviedol:

„Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal

dokazovanie, správne vec právne posúdil a správny je aj záver súdu prvého stupňa, že

v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska

pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou družstva.

definuje nesprávny úradný postup v ustanovení

druhá veta tak, že okrem iného sa zaň považuje porušenie povinností orgánu verejnej moci

urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu

verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný

zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.“

Krajský súd následne prezentoval teoretické východiská posudzovania nesprávneho

úradného postupu a odkázal na relevantnú judikatúru v tejto oblasti. Následne krajský súd

pokračoval:

„Pokiaľ sa týka nesprávneho úradného postupu odporcu, ktoré spočíva v prijatí

nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu potom, ako odporca zistil

pochybenie obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči družstvu, odvolací súd v plnom

rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a v tomto smere

poukazuje na jeho dostatočné odôvodnenie.

K ďalšej námietke navrhovateľa, týkajúcej sa procesného pochybenia súdu prvého

stupňa v tom zmysle, že súd prvého stupňa na pojednávaní nevykonal riadne v zákonom

stanovenom rozsahu dokazovanie listinnými dôkazmi, odvolací súd uvádza, že z obsahu

zápisnice zo dňa 06.05.2014 vyplýva, že účastníci boli súdom riadne oboznámení s obsahom

predložených listinných dôkazov. Z obsahu predmetnej zápisnice jednoznačne vyplýva, že

súd oboznámil obsah spisu ako aj listinné dôkazy predložené účastníkmi konania tak

navrhovateľom ako aj odporcom.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto podľa odvolacieho súdu odvolacia námietka

navrhovateľa v tejto veci neobstojí.

Rozsudok súdu prvého stupňa je v jeho napadnutej časti, ktorou bol zamietnutý návrh

navrhovateľa o náhradu škody vecne správny a preto ho odvolací súd v tejto časti

s poukazom na ust. potvrdil.“

2.2 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, pričom

namietal prítomnosť dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“). O dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že

dovolanie odmietol, a to s tým záverom, že „najvyšší súd poukazuje na prijaté zjednocujúce

stanovisko, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 2/2016, nakoľko dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) obsahuje

vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Správnosť takéhoto

nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov

potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu... Pokiaľ žalobca namietal, že postup súdu

v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd

uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia

(obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a rozhodnutia najvyššieho súdu,

napríklad sp. zn. , , ,

a ). ... Nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá

(viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.

, , , , ,

, a ). Nejde totiž o vadu konania, ktorá bola

uvedená v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený

v alebo ako zakladajúci prípustnosť dovolania.“.

3. Podľa sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych

a skutkových záveroch, ktoré sú podľa jeho názoru zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným

súdom preskúmať. Nápravou napadnutého rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd podľa

mienky sťažovateľa odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti napadnutému

rozsudku krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu tak

podľa názoru sťažovateľa nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický

výklad práva. Konkrétne podľa sťažovateľa ide o nasledujúce závery:

(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a ,

(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka

s cennými papiermi voči družstvu, či sekundárnu zodpovednosť družstva voči

sťažovateľovi,

(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej

v konkurze družstva.

3.1 Podľa vyjadrenia sťažovateľa NBS mala vedomosť o verejne známych

skutočnostiach, že činnosťou obchodníka s cennými papiermi a družstva vzniká

bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu však nekonala tak,

aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody. Podľa

názoru sťažovateľa nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že v rozhodnom čase NBS

vykonávala dohľad iba v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2

o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o cenných papieroch“) je a bolo podľa sťažovateľa zisťovanie a vyhodnocovanie

informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov aj ich

činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch (ktorý platí v tomto znení

už od 1. 5. 2007) družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj

obchodník s cennými papiermi patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany

NBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch mala podľa sťažovateľa NBS

zisťovať (čo v prípade družstva ani obchodníka s cennými papiermi podľa sťažovateľa

neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na

činnosť vydaných NBS družstvu a obchodníkovi s cennými papiermi.

3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy taktiež pri

svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej podstaty úpadcu ‒družstva

o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. , z ktorých podľa

sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje

možnosť sťažovateľa ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. . Existujúce

konkurzné konanie podľa sťažovateľa samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom,

ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu

a nerobí žalobu predčasnou.

3.3 Namieste je podľa sťažovateľa úvaha, že najvyšší súd napadnutým uznesením

vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím

rozhodnutím najvyšší súd podľa mienky sťažovateľa de facto odmietol jeho právo na súdnu

ochranu. Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom, že

najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver, a preto sťažovateľ považuje napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené.

4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 22.03.2017 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo dňa 23.03.2015 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa

22.03.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

23.03.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a

rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval

v čase podania dovolania a nasl. .

7.1 V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z v tom čase platného a účinného výslovne vyplývalo,

že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto

zákonného ustanovenia.

7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako

si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach (porov. ). Rovnako

ústavný súd rešpektuje výklad a aplikáciu ustanovení

upravujúcich dovolacie dôvody tak, ako si ich nastaví najvyšší súd. To sa týka aj v čase

rozhodovania najvyššieho súdu napadnutým uznesením platného a účinného dovolacieho

dôvodu podľa (odňatie možnosti konať pred súdom). Otázka

posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže

viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis ).

Najvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu prijal stanovisko občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a súdov Slovenskej republiky 1/2016), podľa ktorého: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia

zakladá inú vadu konania v zmysle .

Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa .“

7.3 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by

nemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.

7.4 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ

závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú

zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd

nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na

základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.

7.5 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania [resp. neexistencii dovolacích dôvodov podľa ,

na údajnú prítomnosť ktorých sťažovateľ poukazoval] je vzhľadom na skutkový stav

v sťažovateľovej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.

7.6 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K napadnutému rozsudku krajského súdu

8. Predmetom sťažnosti v tejto časti je predovšetkým námietka sťažovateľa, že

napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré

sú podľa názoru sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné.

9. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na

spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať

a rozhodnúť (). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené

procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle

, , , ).

9.1 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001,

bod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

10. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľa

a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak, či

vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku a právne závery krajského súdu v ňom

uvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo

možné konštatovať porušenie označených ústavných práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu.

10.1 Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,

ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom

predpísaným procesným postupom. Postup krajského súdu plne korešpondoval

so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami

kladenými a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.

10.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre

účely posudzovania dodržania dikcie , ako aj dohovoru nič vytknúť.

Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej

reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.

10.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie

ustanovení o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ZoZS“) odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič

ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených a

ods. 1 dohovoru, ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj

právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením,

obsahom i duchom.

10.4 Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je stručnejšieho rázu, ale je

vyčerpávajúce, krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov

okresného súdu, ale sám učinil závery vo veci sťažovateľa. Sťažovateľovi sa dostalo

odpovede na ťažiskové otázky rámcujúce vec sťažovateľa, a to čo sa týka povinností NBS

pri výkone dohľadu na finančnom trhu a splnenia podmienok upravených ZoZS pre vznik

nároku na náhradu škody. Tieto právne závery krajského súdu nie je potrebné zo strany

ústavného súdu v žiadnom smere dopĺňať alebo revidovať, ústavný súd na ne s ohľadom na

námietky sťažovateľa týkajúce sa dohľadu NBS na finančnom trhu plne odkazuje, keďže

podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a bohaté na relevantné a právne čisté

argumenty týkajúce sa aplikovateľnosti a interpretácie zákona o cenných papieroch a ZoZS.

10.5 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu

v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,

do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov

ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2017