Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 448/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Martinom Olosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného porušenia

ústavného princípu právnej istoty zaručeného v

rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -75 z 23. februára 2015

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -98 z 28. februára

2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 10. mája 2017

sa (obchodné meno

(ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie jeho v záhlaví označených základných práv rozsudkom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -75 z 23. februára 2015 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -98

z 28. februára 2017.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou

8. februára 2013 domáhal od žalovanej Sociálnej poisťovni (ďalej len „žalovaná“)

zaplatenia sumy 1 589,25 € s prísl. z titulu bezdôvodného obohatenia.

3. Tejto žalobe predchádzal stav vyvolaný žalovanou, ktorá výzvou z 9. apríla 2008

žiadala od sťažovateľa úhradu tejto sumy podľa

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“)

tvrdiac, že pracovný úraz, ktorý sa stal jeho zamestnancovi ,

bol spôsobený zavineným a protiprávnym konaním sťažovateľa. Na základe tejto výzvy

sťažovateľ listom z 25. apríla 2008 uznal dobrovoľné splnenie povinnosti a v roku 2008

uhradil žalovanej v ôsmich splátkach sumu vo výške 1 589,25 € ako náhradu škody

z dôvodu výplaty nemocenských dávok jeho zamestnancovi (poškodenému) pri liečbe

pracovného úrazu.

4. Sťažovateľ svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia odôvodnil poukazom

na rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 11. októbra 2012, v ktorom bolo

podľa jeho názoru jednoznačne judikované, že nárok žalovanej na vyplatenie tejto sumy

bol neopodstatnený. Až z tohto rozhodnutia sa sťažovateľ dozvedel, že nebolo jeho

povinnosťou uhradiť žalovanej túto istinu. Na dôkladnejšie vykreslenie skutkového stavu

sťažovateľ uviedol, že „p. bol ako zamestnanec poistencom v systéme

sociálneho poistenia. ako i ja ako jeho zamestnávateľ sme žalobcovi platili

poistné na sociálne poistenie, ktoré bolo príjmom žalobcu. Postup žalobcu pri vymáhaní

„nároku" tak plne popieral podstatu sociálneho poistenia a odo mňa úmyselne a aktívne

vylákal plnenie bez právneho dôvodu, čo som sa dozvedel až zo záväzného právneho názoru

krajského súdu v konaní . Je nezákonné, aby zamestnávateľ platil poistné

a v prípade prac. úrazu i tak musel nahrádzať všetky vyplatené dávky. Poistenie podľa

od 01.01.2004 zamestnávateľa ochraňovať pred rizikom

ekonomickej záťaže pre prípad jeho zodpovednosti za škodu vzniknutú v dôsledku

pracovného úrazu alebo choroby z povolania jeho zamestnancom, ktorá mu vyplýva

zo . Na strane žalovaného tak došlo vyplatením sumy 47.878,- Sk

obohatením bez právneho dôvodu. Žalovaný ma v podstate úmyselne zavádzal,

keď ma písomne vyzýval na zaplatenie tejto sumy a pod hrozbou súdneho vymáhania

ju žiadal odo mňa uhradiť, čo som pod tlakom žalovaného a najmä v šoku z ťažkého úrazu

zamestnanca nakoniec učinil.“.

5. Žalovaná namietala premlčanie nároku sťažovateľa. Argumentovala tým,

že ak by aj došlo k bezdôvodnému obohateniu, nemala úmysel bezdôvodne sa obohatiť,

keďže konala v dobrej viere na základe právne relevantných dokladov a s poukazom

na presvedčenie o správnosti výkladu a aplikácie § 238 zákona o sociálnom poistení.

6. Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 19. mája 2014 žalobe sťažovateľa vyhovel. Na odvolanie žalovanej však krajský súd

rozhodnutie okresného súdu zmenil a žalobu zamietol z dôvodu uplatnenia premlčaného

práva. Sťažovateľ následne podal proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie,

ktoré najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 28. februára 2017 zamietol.

7. Sťažovateľ nasmeroval svoju sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu

i najvyššieho súdu, pričom opätovne zopakoval a predostrel svoj právny pohľad na vec

prezentovaný pred všeobecnými súdmi. Uvádza, že napadnutými rozhodnutiami došlo

k neprípustnému zásahu do jeho označených práv z dôvodu zaujatia nesprávneho právneho

názoru k otázke premlčania bezdôvodného obohatenia. Tvrdenia krajského súdu

i najvyššieho súdu o neúmyselnom obohatení žalovaného sú podľa názoru sťažovateľa

„v hrubom rozpore so súdnou praxou s prvkami svojvôle a arbitrárnosti. Nakoľko išlo

zo strany žalovaného o úmyselné obohatenie, platí 10-ročná objektívna premlčacia doba.

Z hľadiska posúdenie subjektívnej premlčacej doby bolo pritom nesporné,

že o bezdôvodnom obohatení som sa dozvedel až dňa 04.12.2012, kedy mi bol doručený

zmeňujúci rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 11.10.2012,

v ktorom krajský súd vyslovil neexistencii práva žalovaného na akúkoľvek regresnú

náhradu a celú vec účastníkom detailne (po cca 5 pojednávaniach a jednej kasácii)

účastníkom právne vysvetlil a zmenil rozsudok okresného súdu. Uvedený deň je

rozhodujúcim pre začatie plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby. Je nelogické, že

by som žalovanému plnil za stavu, že by som mal vedomosť o neexistencii práva

žalovaného. Ak by som túto vedomosť mal, logicky by som žalovanému nič neplatil.

Subjektívna premlčacia doba tak logicky nemohla plynúť odo dňa vykonania platby.“.

Sťažovateľ je tak presvedčený o tom, že nárok uplatnil včas v 2-ročnej subjektívnej a v 10-

ročnej objektívnej premlčacej dobe. Zo strany žalovaného išlo o „hrubo nezákonné“

konanie, a preto ide o úmyselné obohatenie. Dôvodí, že právny omyl je podľa právnej teórie

irelevantný a „je úplne nerozhodné, že si žalovaný sám vyložil (resp. skôr dotvoril) zákon

podľa svojich potrieb a v môj neprospech. V danej veci navyše nešlo o žiaden právny omyl,

ale o cielené konanie a zavádzanie mojej osoby Rozhodujúcim pri bezdôvodnom obohatení

bola skutočnosť, že žalovaný plnenie bez právneho dôvodu aktívne a úmyselne vymáhal

a jeho celé konanie smerovalo k získaniu plnenia, na ktoré od počiatku nemal právny nárok,

avšak žalovaný neustále prezentoval opak. Ide tak zreteľne o úmysel získať bezdôvodné

obohatenie. Podstatné je, že v mojej veci žalovaný postupoval nezákonne a úmyselne

sa obohatil, čo je nesporné. “.

8. Okrem toho sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že ho počas odvolacieho konania

nevyzval, aby sa k možnému použitiu „iného ustanovenia právneho predpisu (§ 107 ods. 2

, pozn.) a inej možnosti právnej kvalifikácie vyjadril“, čím mu odňal

možnosť konať pred súdom.

9. V už uvedenom vidí sťažovateľ porušenie svojich v záhlaví označených práv.

Poukazuje pritom i na to, že Slovenská republika je podľa právnym

štátom a jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Záujmu

zachovania právnej istoty však podľa jeho názoru nezodpovedá taký stav, ktorý by „orgánu

štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona

a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. Len taký spôsob interpretácie práva

orgánmi aplikácie práva je súladný s požiadavkou materiálneho právneho štátu, ak spĺňa

požiadavku predvídateľnosti a stability rozhodnutí orgánov verejnej moci a takáto

interpretácia práva je jednotná vo všetkých prípadoch aplikácie práva. Metódy výkladu

práva by nemali byť arbitrárne alebo celkom svojvoľné, ale mali by zabezpečovať svoju

vnútornú zrozumiteľnosť a odôvodniteľnosť.“.

10. Na tomto základe sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vyplývajúce

z princípu právnej istoty zaručenom podľa

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 23.02.2015 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28.02.2017 porušené

bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 23.02.2015

a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28.02.2017

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní uhradiť spoločne

a nerozdielne sťažovateľovi ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu trovy

konania.“

11. Ústavný súd v okolnostiach danej veci považoval za vhodné vyžiadať ešte

v prípravnej fáze konania spisový materiál okresného súdu vedený pod sp. zn.

, ktorý bol ústavnému súdu doručený 6. júna 2017.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie.

14. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

15. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť, a preto prípadné

porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (, ,

).

19. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. K tomuto ustanoveniu

ústavný súd uvádza, že v ňom sú upravené základné garancie, resp. princípy fungovania

štátu, nie však základné práva a slobody.

II.1 K namietanému porušeniu označených práv podľa a dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 23. februára 2015

20. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

21. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (pozri. , ). Ak ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo

slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (, ).

22. Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv rozhodnutím

krajského súdu a žiada zrušiť jeho rozsudok sp. zn. z 23. februára 2015.

Krajský súd označeným rozhodnutím rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu zmenil

a žalobu sťažovateľa zamietol. Vzhľadom na to, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom

2016, t. j. za účinnosti v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“), dovolací súd postupujúc podľa § 470 ods. 2 Civilného

sporového poriadku posúdil prípustnosť dovolania v zmysle (dovolanie

je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej).

23. Skutočnosť, že proti uzneseniu krajského súdu mal sťažovateľ k dispozícii

mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), ktorý aj využil, založili dôvod na odmietnutie

sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.2 K namietanému porušeniu označených práv podľa a dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2017

24. Sťažovateľ predovšetkým tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu,

pričom podrobnejšie odôvodnenie porušenia tohto svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, ako aj ústavného princípu právnej istoty

podľa rozviedol v sťažnosti obdobne, ako to už urobil v konaní

pred všeobecnými súdmi. V prospech svojho sťažnostného petitu prednáša v zásade

dve námietky. Prvá námietka sa týka nesprávnej aplikácie § 107 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Podľa názoru sťažovateľa sa žalovaná na jeho úkor bezdôvodne obohatila

úmyselne, a preto sa mala uplatniť 10-ročná objektívna premlčacia doba, ktorá v čase

podania žaloby ešte neuplynula. Všeobecné súdy tak pochybili keď v súvislosti s plynutím

premlčacích dôb uzavreli, že v danom prípade nešlo o úmyselné získanie bezdôvodného

obohatenia. Tvrdí, že žalovaná od neho regresnú náhradu vymáhala aktívne a úmyselne

„pod pohrôžkou exekúcie“, keď ho písomne vyzývala na plnenie, na ktoré nemala právo.

Podľa jeho názoru nie je vo verejnom záujme konať v rozpore so zákonom a vymáhať

neexistujúce právo na úkor poisteného. Z obsahu ústavnej sťažnosti je tak zrejmé,

že sťažovateľ od ústavného súdu očakáva prehodnotenie záveru, ku ktorému dospel krajský

súd a v nadväznosti naň i najvyšší súd. Okrem toho sťažovateľ druhou sťažnostnou

námietkou vo všeobecnosti napáda postup krajského súdu, ktorý ho údajne nevyzval, aby sa

k možnému použitiu iného ustanovenia právneho predpisu a inej možnosti právnej

kvalifikácie vyjadril. V čom konkrétnom vidí odňatie možnosti konať pred odvolacím

súdom, však sťažovateľ neuvádza.

25. V úvode je potrebné najskôr zdôrazniť, že podľa konštantnej judikatúry ústavný

súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný

súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách ( mutatis mutandis , , ,

). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia,

resp. jeho odôvodnenia.

26. Ústavný súd taktiež pripomína, že nie je opravným súdom právnych názorov

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

najvyšším súdom, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

27. Podľa právo na vydanie plnenia

z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,

že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

28. Podľa najneskôr sa právo na vydanie

plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné

obohatenia, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

29. Pre účely overenia opodstatnenosti námietok predostretých sťažovateľom

sa ústavný súd oboznámil s obsahom spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn.

a v rámci neho i s napadnutým rozhodnutím sp. zn.

z 28. februára 2017, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa zamietol. V jeho obsahu

najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd nárok žalobcu nezamietol z dôvodu uplynutia

subjektívnej premlčacej doby či jej nesprávne určeného počiatku, ale z dôvodu, že už pred

podaním žaloby došlo k uplynutiu objektívnej premlčacej doby. Najvyšší súd tento právny

záver krajského súdu považoval za správny a v relevantnej časti odôvodnenia svojho

rozhodnutia uviedol: „Pre stanovenie počiatku plynutia objektívnej premlčacej

doby ... je rozhodujúci okamih, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo. Všeobecne je týmto

dňom ten deň, kedy by si oprávnená osoba mohla svoje právo na vydanie bezdôvodného

obohatenia uplatniť po prvý krát, t.j. kedy by mohla podať žalobu (actio nata), pričom nie je

rozhodujúce, či bola v situácii, ktorá mu uplatnenie práva prípadne znemožňovala ...

Ide o objektívne určený počiatok behu premlčacej doby, ktorý sa odvíja od právnych

skutočností, prípadne udalostí, ktorých vznik či existencia sú nezávislé od úrovne vedomia

(znalostí) oprávneného subjektu zodpovednostného vzťahu. Odvolací súd správne určil

počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby na deň, kedy žalobca uhradil za žalovanú

(ako tvrdil neoprávnene) poslednú splátku vyplateného nemocenského, t.j. 22. decembra

2008.“

30. Najvyšší súd ďalej v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval,

že predpokladá 3-ročnú objektívnu premlčaciu dobu a 10-ročná

premlčacia doba sa uplatní iba v prípade ak ten, kto sa domáha vydania bezdôvodného

obohatenia tvrdí a preukáže, že bezdôvodné obohatenie bolo na jeho úkor získané úmyselne.

Následne vychádzal z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v

(s. 8 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pozn.) a uzavrel, že rozhodujúcim znakom

úmyselného konania je predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil,

o tom, že svojím konaním získava (úmysel priamy) alebo získať môže (úmysel nepriamy)

plnenie, ktoré mu nepatrí a na ktoré nemá nárok. Aplikujúc uvedené na prípad sťažovateľa

zhrnul, že „žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal (a ani odvolací súd nezistil) žiadne

také skutkové okolnosti, ktoré by viedli k záveru, že žalovaná pri vymáhaní regresného

nároku podľa postupovala s úmyslom získať od žalobcu plnenie,

na ktoré nemá nárok a ani také okolnosti, ktoré by preukazovali vedomosť žalovanej

(resp. jej zamestnanca) o tom, že koná v rozpore so zákonom a neoprávnene vymáha

regresný nárok. Skutočnosť, že žalovaná aktívne vymáhala peňažné plnenie od žalobcu

nepreukazuje jej vedomosť o tom, že na plnenie, ktoré vymáhala nemala nárok a získavala

ho bez právneho dôvodu, ani jej úmysel obohatiť sa týmto spôsobom na úkor žalobcu.

Povinnosť žalovanej postupovať aktívne a vymáhať škodu od tretích osôb, ktorá vznikla

výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania, jej ako verejnoprávnej

inštitúcii poverenej plnením úloh v zmysle vyplýva priamo

zo zákona.“

31. K tomu ústavný súd dodáva, že vedomosť žalovanej o tom, že plnenie jej nepatrí

alebo jej bolo poskytnuté omylom, sa neprezumuje. Sťažovateľ, ktorý sa domáha vrátenia

plnenia, musí preukázať, že žalovaná vedela alebo z okolností musela predpokladať,

že jej vyplatená suma nepatrí, čo sa v danom prípade nepreukázalo. Citujúc z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia „žalovaná počas celého konania zastávala názor, že postupovala

v súlade s § 238 zákona a uviedla aj argumenty na podporu svojich tvrdení, pričom

neuviedla, že by svoj postup v obdobných prípadoch ako u žalobcu akokoľvek menila.

V konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či záväzné judikáty,

v ktorých by už sporná otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského voči

zamestnávateľovi bola riešená a z ktorých by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej

voči žalobcovi ... a ktoré by dokazovali, že žalovaná mala vedomosť o nesprávnosti svojho

postupu a o tom, že nemá zákonný podklad na vymáhanie regresných nárokov na dávkach

nemocenského voči žalobcovi. ... Keďže v konaní nebol preukázaný ani priamy ani

nepriamy úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, nevznikol ani

dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Z týchto dôvodov bol správny

záver odvolacieho súdu, že právo žalobcu je premlčané, pretože 3-ročná objektívna

premlčacia doba začala plynúť dňa 22. decembra 2008 (uhradením poslednej finančnej

čiastky žalobcu v prospech žalovanej) a uplynula dňa 22. decembra 2011, t.j. pred podaním

žaloby na súd dňa 8. februára 2013.“.

32. Ústavný súd sa tak z obsahu napadnutého rozsudku vo vzťahu k prvej sťažnostnej

námietke presvedčil, že najvyšší súd zrozumiteľným a pomerne vyčerpávajúcim spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa zamietol. Z jeho záverov nevyplýva

jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

prepisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Práve naopak, príslušné

ustanovenia upravujúce problematiku premlčania bezdôvodného obohatenia interpretoval

a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,

sú logické, legitímne a právne akceptovateľné. Ako už bolo uvedené, pri práve na vydanie

plnenia z bezdôvodného obohatenia je stanovená dvojitá premlčacia doba, a to subjektívna

(dvojročná) a objektívna (trojročná, resp. desaťročná). Ich začiatok je stanovený odlišne

a ich vzájomný vzťah je taký, že sú na sebe nezávislé čo do svojho plynutia, jeho začiatku

aj konca. Ak skončí plynutie niektorej z nich, tak ako tomu bolo v prípade sťažovateľa,

právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Pokiaľ teda márne uplynula aspoň

jedna z uvedených lehôt a je vznesená námietka premlčania, právo sa premlčí a nemožno

ho priznať. Z toho pohľadu bolo v prerokovávanej veci už bezpredmetné zaoberať

sa začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej doby. Slovami najvyššieho súdu

„Keďže v prejednávanej veci došlo k uplynutiu 3-ročnej objektívnej premlčacej doby ešte

pred podaním žaloby, skutočnosť, že ešte neuplynula subjektívna premlčacia doba,

už nemohla zvrátiť následky žalovanou vznesenej námietky premlčania spočívajúce

v zamietnutí žaloby.“.

33. Po oboznámení s obsahom spisu ústavný súd nepovažuje za dôvodnú ani druhú

námietku sťažovateľa. Na tvrdenie sťažovateľa, že mu bola odňatá možnosť konať

pred odvolacím súdom tým, že sa mu údajne znemožnilo vyjadriť sa k odlišnému právnemu

posúdeniu veci, už najvyšší súd reagoval, keď vo svojom rozhodnutí uviedol, že „oba súdy

nižšieho stupňa (okresný súd a krajský súd, pozn.) aplikovali na vec rovnaké zákonné

ustanovenie, a to s poukazom na žalovanou vznesenú

námietku premlčania... Skutočnosť, že odvolací súd zaujal iný právny názor pri aplikácii

toho istého zákonného ustanovenia, t.j. že v danom prípade sa uplatní 3-ročná objektívna

premlčacia doba z dôvodu nepreukázaného úmyslu žalovanej bezdôvodne sa obohatiť

na úkor žalobcu, nezakladala povinnosť odvolacieho súdu postupovať podľa § 213 ods. 2

Preto ani nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalobu konať pred súdom, keď odvolací

súd rozhodol na základe toho istého zákonného ustanovenia. Žalobca sa k otázke

premlčania svojho nároku a dĺžky premlčacej doby vyjadril tak v priebehu konania

pred súdom prvej inštancie (viď zápisnica z pojednávania pred súdom prvej inštancie

z 19. mája 2014, č. l. 42 spisu), ako aj v rámci odvolacieho konania (viď vyjadrenie žalobcu

k odvolaniu žalovanej zo 17. septembra 2014, č. l. 66-67 spisu). Nebola preto dôvodná ani

námietka žalobcu, že sa nemal možnosť vyjadriť k otázkam týkajúcim sa aplikácie § 107

ods. 2 , k dĺžke premlčacej doby, či k možnej aplikácii 3-ročnej

premlčacej doby, keď tieto skutočnosti boli medzi stranami sporu sporné už v priebehu

konania pred súdom prvej inštancie.“.

34. Z napadnutého rozhodnutia je teda zrejmé, že najvyšší súd sa zaoberal

námietkami sťažovateľa (obsahovo úplne zhodnými s tými, ktorými odôvodňuje i ústavnú

sťažnosť, pozn.), čo vedie ústavný súd ku konštatovaniu, že sťažovateľ v tomto konaní

dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ

sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu a napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ), čo v danom

prípade ústavný súd nevzhliadol.

35. K obom námietkam preto ústavný súd spoločne uvádza, že pri predbežnom

prerokovaní nezistil existenciu takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa

ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by

po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť

k záveru o ich porušení, preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

36. V súvislosti s namietaným porušením ústavný súd zdôrazňuje,

že má charakter ústavného princípu, a preto je vždy implicitnou súčasťou

rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

(m. m. , ). Ustanovenia tohto článku 1 sú teda

súčasťou základných princípov a vzhľadom na to nemôžu plniť poslanie priamo

aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach () o porušení

základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave (m. m. ,

). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných

práv alebo slobôd podľa a dohovoru, možno v tomto konaní uvažovať o porušení

len v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody.

V posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého základného

práva alebo slobody, a preto nemohol dospieť ani k záveru o porušení

a z rovnakého dôvodu, ako je uvedené v bode 35, odmietol aj túto časť sťažnosti

sťažovateľa.

37. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa

v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2017