Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 25 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (30)III. ÚS 448/2017
PDF · 276.67 KB
No categories available
III. ÚS 448/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Martinom Olosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného porušenia
ústavného princípu právnej istoty zaručeného v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 11 Co 471/2014-75 z 23. februára 2015
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 291/2015-98 z 28. februára
2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 10. mája 2017
sa (obchodné meno
(ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie jeho v záhlaví označených základných práv rozsudkom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 471/2014-75 z 23. februára 2015 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 5 Cdo 291/2015-98
z 28. februára 2017.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou
8. februára 2013 domáhal od žalovanej Sociálnej poisťovni (ďalej len „žalovaná“)
zaplatenia sumy 1 589,25 € s prísl. z titulu bezdôvodného obohatenia.
3. Tejto žalobe predchádzal stav vyvolaný žalovanou, ktorá výzvou z 9. apríla 2008
žiadala od sťažovateľa úhradu tejto sumy podľa § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“)
tvrdiac, že pracovný úraz, ktorý sa stal jeho zamestnancovi ,
bol spôsobený zavineným a protiprávnym konaním sťažovateľa. Na základe tejto výzvy
sťažovateľ listom z 25. apríla 2008 uznal dobrovoľné splnenie povinnosti a v roku 2008
uhradil žalovanej v ôsmich splátkach sumu vo výške 1 589,25 € ako náhradu škody
z dôvodu výplaty nemocenských dávok jeho zamestnancovi (poškodenému) pri liečbe
pracovného úrazu.
4. Sťažovateľ svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia odôvodnil poukazom
na rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 9 Co 154/2012 z 11. októbra 2012, v ktorom bolo
podľa jeho názoru jednoznačne judikované, že nárok žalovanej na vyplatenie tejto sumy
bol neopodstatnený. Až z tohto rozhodnutia sa sťažovateľ dozvedel, že nebolo jeho
povinnosťou uhradiť žalovanej túto istinu. Na dôkladnejšie vykreslenie skutkového stavu
sťažovateľ uviedol, že „p. bol ako zamestnanec poistencom v systéme
sociálneho poistenia. ako i ja ako jeho zamestnávateľ sme žalobcovi platili
poistné na sociálne poistenie, ktoré bolo príjmom žalobcu. Postup žalobcu pri vymáhaní
„nároku" tak plne popieral podstatu sociálneho poistenia a odo mňa úmyselne a aktívne
vylákal plnenie bez právneho dôvodu, čo som sa dozvedel až zo záväzného právneho názoru
krajského súdu v konaní 9Co 154/2012. Je nezákonné, aby zamestnávateľ platil poistné
a v prípade prac. úrazu i tak musel nahrádzať všetky vyplatené dávky. Poistenie podľa
zákona č. 461/2003 Z.z. od 01.01.2004 zamestnávateľa ochraňovať pred rizikom
ekonomickej záťaže pre prípad jeho zodpovednosti za škodu vzniknutú v dôsledku
pracovného úrazu alebo choroby z povolania jeho zamestnancom, ktorá mu vyplýva
zo Zákonníka práce. Na strane žalovaného tak došlo vyplatením sumy 47.878,- Sk
obohatením bez právneho dôvodu. Žalovaný ma v podstate úmyselne zavádzal,
keď ma písomne vyzýval na zaplatenie tejto sumy a pod hrozbou súdneho vymáhania
ju žiadal odo mňa uhradiť, čo som pod tlakom žalovaného a najmä v šoku z ťažkého úrazu
zamestnanca nakoniec učinil.“.
5. Žalovaná namietala premlčanie nároku sťažovateľa. Argumentovala tým,
že ak by aj došlo k bezdôvodnému obohateniu, nemala úmysel bezdôvodne sa obohatiť,
keďže konala v dobrej viere na základe právne relevantných dokladov a s poukazom
na presvedčenie o správnosti výkladu a aplikácie § 238 zákona o sociálnom poistení.
6. Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 2 C 116/2013
z 19. mája 2014 žalobe sťažovateľa vyhovel. Na odvolanie žalovanej však krajský súd
rozhodnutie okresného súdu zmenil a žalobu zamietol z dôvodu uplatnenia premlčaného
práva. Sťažovateľ následne podal proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie,
ktoré najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 291/2015 z 28. februára 2017 zamietol.
7. Sťažovateľ nasmeroval svoju sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu
i najvyššieho súdu, pričom opätovne zopakoval a predostrel svoj právny pohľad na vec
prezentovaný pred všeobecnými súdmi. Uvádza, že napadnutými rozhodnutiami došlo
k neprípustnému zásahu do jeho označených práv z dôvodu zaujatia nesprávneho právneho
názoru k otázke premlčania bezdôvodného obohatenia. Tvrdenia krajského súdu
i najvyššieho súdu o neúmyselnom obohatení žalovaného sú podľa názoru sťažovateľa
„v hrubom rozpore so súdnou praxou s prvkami svojvôle a arbitrárnosti. Nakoľko išlo
zo strany žalovaného o úmyselné obohatenie, platí 10-ročná objektívna premlčacia doba.
Z hľadiska posúdenie subjektívnej premlčacej doby bolo pritom nesporné,
že o bezdôvodnom obohatení som sa dozvedel až dňa 04.12.2012, kedy mi bol doručený
zmeňujúci rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co 154/2012 zo dňa 11.10.2012,
v ktorom krajský súd vyslovil neexistencii práva žalovaného na akúkoľvek regresnú
náhradu a celú vec účastníkom detailne (po cca 5 pojednávaniach a jednej kasácii)
účastníkom právne vysvetlil a zmenil rozsudok okresného súdu. Uvedený deň je
rozhodujúcim pre začatie plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby. Je nelogické, že
by som žalovanému plnil za stavu, že by som mal vedomosť o neexistencii práva
žalovaného. Ak by som túto vedomosť mal, logicky by som žalovanému nič neplatil.
Subjektívna premlčacia doba tak logicky nemohla plynúť odo dňa vykonania platby.“.
Sťažovateľ je tak presvedčený o tom, že nárok uplatnil včas v 2-ročnej subjektívnej a v 10-
ročnej objektívnej premlčacej dobe. Zo strany žalovaného išlo o „hrubo nezákonné“
konanie, a preto ide o úmyselné obohatenie. Dôvodí, že právny omyl je podľa právnej teórie
irelevantný a „je úplne nerozhodné, že si žalovaný sám vyložil (resp. skôr dotvoril) zákon
podľa svojich potrieb a v môj neprospech. V danej veci navyše nešlo o žiaden právny omyl,
ale o cielené konanie a zavádzanie mojej osoby Rozhodujúcim pri bezdôvodnom obohatení
bola skutočnosť, že žalovaný plnenie bez právneho dôvodu aktívne a úmyselne vymáhal
a jeho celé konanie smerovalo k získaniu plnenia, na ktoré od počiatku nemal právny nárok,
avšak žalovaný neustále prezentoval opak. Ide tak zreteľne o úmysel získať bezdôvodné
obohatenie. Podstatné je, že v mojej veci žalovaný postupoval nezákonne a úmyselne
sa obohatil, čo je nesporné. “.
8. Okrem toho sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že ho počas odvolacieho konania
nevyzval, aby sa k možnému použitiu „iného ustanovenia právneho predpisu (§ 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka, pozn.) a inej možnosti právnej kvalifikácie vyjadril“, čím mu odňal
možnosť konať pred súdom.
9. V už uvedenom vidí sťažovateľ porušenie svojich v záhlaví označených práv.
Poukazuje pritom i na to, že Slovenská republika je podľa čl. 1 ods. 1 ústavy právnym
štátom a jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Záujmu
zachovania právnej istoty však podľa jeho názoru nezodpovedá taký stav, ktorý by „orgánu
štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona
a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. Len taký spôsob interpretácie práva
orgánmi aplikácie práva je súladný s požiadavkou materiálneho právneho štátu, ak spĺňa
požiadavku predvídateľnosti a stability rozhodnutí orgánov verejnej moci a takáto
interpretácia práva je jednotná vo všetkých prípadoch aplikácie práva. Metódy výkladu
práva by nemali byť arbitrárne alebo celkom svojvoľné, ale mali by zabezpečovať svoju
vnútornú zrozumiteľnosť a odôvodniteľnosť.“.
10. Na tomto základe sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vyplývajúce
z princípu právnej istoty zaručenom podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co 471/2014 zo dňa 23.02.2015 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 291/2015 zo dňa 28.02.2017 porušené
bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co 471/2014 zo dňa 23.02.2015
a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 291/2015 zo dňa 28.02.2017
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní uhradiť spoločne
a nerozdielne sťažovateľovi ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu trovy
konania.“
11. Ústavný súd v okolnostiach danej veci považoval za vhodné vyžiadať ešte
v prípravnej fáze konania spisový materiál okresného súdu vedený pod sp. zn.
2 C 116/2013, ktorý bol ústavnému súdu doručený 6. júna 2017.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie.
14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
15. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
18. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť, a preto prípadné
porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (IV. ÚS 195/07, III. ÚS 470/2010,
19. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. K tomuto ustanoveniu
ústavný súd uvádza, že v ňom sú upravené základné garancie, resp. princípy fungovania
štátu, nie však základné práva a slobody.
II.1 K namietanému porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 471/2014 z 23. februára 2015
20. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
21. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (pozri. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo
slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
22. Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv rozhodnutím
krajského súdu a žiada zrušiť jeho rozsudok sp. zn. 11 Co 471/2014 z 23. februára 2015.
Krajský súd označeným rozhodnutím rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu zmenil
a žalobu sťažovateľa zamietol. Vzhľadom na to, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom
2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“), dovolací súd postupujúc podľa § 470 ods. 2 Civilného
sporového poriadku posúdil prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 1 OSP (dovolanie
je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej).
23. Skutočnosť, že proti uzneseniu krajského súdu mal sťažovateľ k dispozícii
mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), ktorý aj využil, založili dôvod na odmietnutie
sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 291/2015 z 28. februára 2017
24. Sťažovateľ predovšetkým tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu,
pričom podrobnejšie odôvodnenie porušenia tohto svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj ústavného princípu právnej istoty
podľa čl. 1 ods. 1 ústavy rozviedol v sťažnosti obdobne, ako to už urobil v konaní
pred všeobecnými súdmi. V prospech svojho sťažnostného petitu prednáša v zásade
dve námietky. Prvá námietka sa týka nesprávnej aplikácie § 107 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Podľa názoru sťažovateľa sa žalovaná na jeho úkor bezdôvodne obohatila
úmyselne, a preto sa mala uplatniť 10-ročná objektívna premlčacia doba, ktorá v čase
podania žaloby ešte neuplynula. Všeobecné súdy tak pochybili keď v súvislosti s plynutím
premlčacích dôb uzavreli, že v danom prípade nešlo o úmyselné získanie bezdôvodného
obohatenia. Tvrdí, že žalovaná od neho regresnú náhradu vymáhala aktívne a úmyselne
„pod pohrôžkou exekúcie“, keď ho písomne vyzývala na plnenie, na ktoré nemala právo.
Podľa jeho názoru nie je vo verejnom záujme konať v rozpore so zákonom a vymáhať
neexistujúce právo na úkor poisteného. Z obsahu ústavnej sťažnosti je tak zrejmé,
že sťažovateľ od ústavného súdu očakáva prehodnotenie záveru, ku ktorému dospel krajský
súd a v nadväznosti naň i najvyšší súd. Okrem toho sťažovateľ druhou sťažnostnou
námietkou vo všeobecnosti napáda postup krajského súdu, ktorý ho údajne nevyzval, aby sa
k možnému použitiu iného ustanovenia právneho predpisu a inej možnosti právnej
kvalifikácie vyjadril. V čom konkrétnom vidí odňatie možnosti konať pred odvolacím
súdom, však sťažovateľ neuvádza.
25. V úvode je potrebné najskôr zdôrazniť, že podľa konštantnej judikatúry ústavný
súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný
súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia,
resp. jeho odôvodnenia.
26. Ústavný súd taktiež pripomína, že nie je opravným súdom právnych názorov
najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu
je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
najvyšším súdom, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,
resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
27. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
28. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné
obohatenia, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
29. Pre účely overenia opodstatnenosti námietok predostretých sťažovateľom
sa ústavný súd oboznámil s obsahom spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn.
2 C 116/2013 a v rámci neho i s napadnutým rozhodnutím sp. zn. 5 Cdo 291/2015
z 28. februára 2017, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa zamietol. V jeho obsahu
najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd nárok žalobcu nezamietol z dôvodu uplynutia
subjektívnej premlčacej doby či jej nesprávne určeného počiatku, ale z dôvodu, že už pred
podaním žaloby došlo k uplynutiu objektívnej premlčacej doby. Najvyšší súd tento právny
záver krajského súdu považoval za správny a v relevantnej časti odôvodnenia svojho
rozhodnutia uviedol: „Pre stanovenie počiatku plynutia objektívnej premlčacej
doby ... je rozhodujúci okamih, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo. Všeobecne je týmto
dňom ten deň, kedy by si oprávnená osoba mohla svoje právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia uplatniť po prvý krát, t.j. kedy by mohla podať žalobu (actio nata), pričom nie je
rozhodujúce, či bola v situácii, ktorá mu uplatnenie práva prípadne znemožňovala ...
Ide o objektívne určený počiatok behu premlčacej doby, ktorý sa odvíja od právnych
skutočností, prípadne udalostí, ktorých vznik či existencia sú nezávislé od úrovne vedomia
(znalostí) oprávneného subjektu zodpovednostného vzťahu. Odvolací súd správne určil
počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby na deň, kedy žalobca uhradil za žalovanú
(ako tvrdil neoprávnene) poslednú splátku vyplateného nemocenského, t.j. 22. decembra
2008.“
30. Najvyšší súd ďalej v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval,
že Občiansky zákonník predpokladá 3-ročnú objektívnu premlčaciu dobu a 10-ročná
premlčacia doba sa uplatní iba v prípade ak ten, kto sa domáha vydania bezdôvodného
obohatenia tvrdí a preukáže, že bezdôvodné obohatenie bolo na jeho úkor získané úmyselne.
Následne vychádzal z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom zákone
(s. 8 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pozn.) a uzavrel, že rozhodujúcim znakom
úmyselného konania je predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil,
o tom, že svojím konaním získava (úmysel priamy) alebo získať môže (úmysel nepriamy)
plnenie, ktoré mu nepatrí a na ktoré nemá nárok. Aplikujúc uvedené na prípad sťažovateľa
zhrnul, že „žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal (a ani odvolací súd nezistil) žiadne
také skutkové okolnosti, ktoré by viedli k záveru, že žalovaná pri vymáhaní regresného
nároku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. postupovala s úmyslom získať od žalobcu plnenie,
na ktoré nemá nárok a ani také okolnosti, ktoré by preukazovali vedomosť žalovanej
(resp. jej zamestnanca) o tom, že koná v rozpore so zákonom a neoprávnene vymáha
regresný nárok. Skutočnosť, že žalovaná aktívne vymáhala peňažné plnenie od žalobcu
nepreukazuje jej vedomosť o tom, že na plnenie, ktoré vymáhala nemala nárok a získavala
ho bez právneho dôvodu, ani jej úmysel obohatiť sa týmto spôsobom na úkor žalobcu.
Povinnosť žalovanej postupovať aktívne a vymáhať škodu od tretích osôb, ktorá vznikla
výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania, jej ako verejnoprávnej
inštitúcii poverenej plnením úloh v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva priamo
zo zákona.“
31. K tomu ústavný súd dodáva, že vedomosť žalovanej o tom, že plnenie jej nepatrí
alebo jej bolo poskytnuté omylom, sa neprezumuje. Sťažovateľ, ktorý sa domáha vrátenia
plnenia, musí preukázať, že žalovaná vedela alebo z okolností musela predpokladať,
že jej vyplatená suma nepatrí, čo sa v danom prípade nepreukázalo. Citujúc z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia „žalovaná počas celého konania zastávala názor, že postupovala
v súlade s § 238 zákona a uviedla aj argumenty na podporu svojich tvrdení, pričom
neuviedla, že by svoj postup v obdobných prípadoch ako u žalobcu akokoľvek menila.
V konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či záväzné judikáty,
v ktorých by už sporná otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského voči
zamestnávateľovi bola riešená a z ktorých by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej
voči žalobcovi ... a ktoré by dokazovali, že žalovaná mala vedomosť o nesprávnosti svojho
postupu a o tom, že nemá zákonný podklad na vymáhanie regresných nárokov na dávkach
nemocenského voči žalobcovi. ... Keďže v konaní nebol preukázaný ani priamy ani
nepriamy úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, nevznikol ani
dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Z týchto dôvodov bol správny
záver odvolacieho súdu, že právo žalobcu je premlčané, pretože 3-ročná objektívna
premlčacia doba začala plynúť dňa 22. decembra 2008 (uhradením poslednej finančnej
čiastky žalobcu v prospech žalovanej) a uplynula dňa 22. decembra 2011, t.j. pred podaním
žaloby na súd dňa 8. februára 2013.“.
32. Ústavný súd sa tak z obsahu napadnutého rozsudku vo vzťahu k prvej sťažnostnej
námietke presvedčil, že najvyšší súd zrozumiteľným a pomerne vyčerpávajúcim spôsobom
uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa zamietol. Z jeho záverov nevyplýva
jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
prepisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Práve naopak, príslušné
ustanovenia upravujúce problematiku premlčania bezdôvodného obohatenia interpretoval
a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,
sú logické, legitímne a právne akceptovateľné. Ako už bolo uvedené, pri práve na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia je stanovená dvojitá premlčacia doba, a to subjektívna
(dvojročná) a objektívna (trojročná, resp. desaťročná). Ich začiatok je stanovený odlišne
a ich vzájomný vzťah je taký, že sú na sebe nezávislé čo do svojho plynutia, jeho začiatku
aj konca. Ak skončí plynutie niektorej z nich, tak ako tomu bolo v prípade sťažovateľa,
právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Pokiaľ teda márne uplynula aspoň
jedna z uvedených lehôt a je vznesená námietka premlčania, právo sa premlčí a nemožno
ho priznať. Z toho pohľadu bolo v prerokovávanej veci už bezpredmetné zaoberať
sa začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej doby. Slovami najvyššieho súdu
„Keďže v prejednávanej veci došlo k uplynutiu 3-ročnej objektívnej premlčacej doby ešte
pred podaním žaloby, skutočnosť, že ešte neuplynula subjektívna premlčacia doba,
už nemohla zvrátiť následky žalovanou vznesenej námietky premlčania spočívajúce
v zamietnutí žaloby.“.
33. Po oboznámení s obsahom spisu ústavný súd nepovažuje za dôvodnú ani druhú
námietku sťažovateľa. Na tvrdenie sťažovateľa, že mu bola odňatá možnosť konať
pred odvolacím súdom tým, že sa mu údajne znemožnilo vyjadriť sa k odlišnému právnemu
posúdeniu veci, už najvyšší súd reagoval, keď vo svojom rozhodnutí uviedol, že „oba súdy
nižšieho stupňa (okresný súd a krajský súd, pozn.) aplikovali na vec rovnaké zákonné
ustanovenie, a to § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na žalovanou vznesenú
námietku premlčania... Skutočnosť, že odvolací súd zaujal iný právny názor pri aplikácii
toho istého zákonného ustanovenia, t.j. že v danom prípade sa uplatní 3-ročná objektívna
premlčacia doba z dôvodu nepreukázaného úmyslu žalovanej bezdôvodne sa obohatiť
na úkor žalobcu, nezakladala povinnosť odvolacieho súdu postupovať podľa § 213 ods. 2
O.s.p. Preto ani nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalobu konať pred súdom, keď odvolací
súd rozhodol na základe toho istého zákonného ustanovenia. Žalobca sa k otázke
premlčania svojho nároku a dĺžky premlčacej doby vyjadril tak v priebehu konania
pred súdom prvej inštancie (viď zápisnica z pojednávania pred súdom prvej inštancie
z 19. mája 2014, č. l. 42 spisu), ako aj v rámci odvolacieho konania (viď vyjadrenie žalobcu
k odvolaniu žalovanej zo 17. septembra 2014, č. l. 66-67 spisu). Nebola preto dôvodná ani
námietka žalobcu, že sa nemal možnosť vyjadriť k otázkam týkajúcim sa aplikácie § 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka, k dĺžke premlčacej doby, či k možnej aplikácii 3-ročnej
premlčacej doby, keď tieto skutočnosti boli medzi stranami sporu sporné už v priebehu
konania pred súdom prvej inštancie.“.
34. Z napadnutého rozhodnutia je teda zrejmé, že najvyšší súd sa zaoberal
námietkami sťažovateľa (obsahovo úplne zhodnými s tými, ktorými odôvodňuje i ústavnú
sťažnosť, pozn.), čo vedie ústavný súd ku konštatovaniu, že sťažovateľ v tomto konaní
dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ
sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu a napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých
odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo v danom
prípade ústavný súd nevzhliadol.
35. K obom námietkam preto ústavný súd spoločne uvádza, že pri predbežnom
prerokovaní nezistil existenciu takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by
po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť
k záveru o ich porušení, preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
36. V súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 ústavy ústavný súd zdôrazňuje,
že čl. 1 ods. 1 ústavy má charakter ústavného princípu, a preto je vždy implicitnou súčasťou
rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy (m. m. IV. ÚS 332/2012, IV. ÚS 119/07). Ustanovenia tohto článku 1 ústavy sú teda
súčasťou základných princípov ústavy a vzhľadom na to nemôžu plniť poslanie priamo
aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach (I. ÚS 176/07) o porušení
základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave ústavy (m. m. II. ÚS 821/00,
I. ÚS 485/2010). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných
práv alebo slobôd podľa ústavy a dohovoru, možno v tomto konaní uvažovať o porušení
čl. 1 ods. 1 ústavy len v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody.
V posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého základného
práva alebo slobody, a preto nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 1 ods. 1 ústavy
a z rovnakého dôvodu, ako je uvedené v bode 35, odmietol aj túto časť sťažnosti
sťažovateľa.
37. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa
v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2017