Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 1/2017
PDF · 321.32 KB
No categories available
II. ÚS 1/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Leškovou, Advokátska
kancelária, Plzeňská 2, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 C 433/2012 (predtým vedenom pod sp. zn. 10 C 35/2011) a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 433/2012
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 433/2012
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €
(slovom tisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume
452,61 € (slovom štyristopäťdesiatdva eur a šesťdesiatjeden centov), ktorú j e Okresný súd
Prešov p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. Kataríny Leškovej, Advokátska
kancelária, Plzeňská 2, Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 1/2017-10 z 11. januára 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej aj
„okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 433/2012 (predtým
vedenom pod sp. zn. 10 C 35/2011).
2. Zo sťažnosti a z jej doplnení vyplynulo, najmä, že:
«(...) Sťažovateľ napáda postup odporcu v konaní sp. zn. 16C/433/2012 (predtým
sp. zn. 10C/35/2011), lebo v jeho priebehu boli porušené jeho základné práva, ktoré
zaručuje:
- čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov“
- čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd „právo, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná“.
Zbytočné prieťahy súdneho konania nastali najmä od 01.08.2011. Postup odporcu
vo veci v priebehu skoro 5 rokov sa javí ako zmätočný a vyznačujúci sa pretrvávajúcimi
neprimeranými prieťahmi, čím odporca pričinil sťažovateľovi dlhotrvajúci stav právnej
neistoty.
Krajsky súd v Prešove zrušil 5 zmätočných a neústavných uznesení odporcu.
Krajsky súd v Košiciach rozhodol sťažovateľovu námietku postúpenia odporcom veci
miestne nepríslušnému súdu a vec odporcovi vrátil.
(...) Sťažovateľ pod sp. zn. 10C/35/2011 dňa 10.2.2011 doručil odporcovi návrh
ktorým sa domáhal súdnej a právnej ochrany svojich právom chránených záujmov, svojej
osobnosti, svojich základných, občianskych a zákonných práv, zasiahnutých v dôsledku
trestnej a protizákonnej činnosti iných osôb.
Odporca namiesto poskytnutia sťažovateľovi efektívnej právnej a súdnej ochrany,
vykonával v priebehu bezmála 5 rokov množstvo neefektívnych úkonov, ktoré nesmerovali
k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa a nesúviseli s odstránením protiprávneho stavu
pre sťažovateľa, ale naopak túto právnu neistotu prehlbovali.
Odvolací súd (Krajský súd v Prešove a Krajský súd v Košiciach) podľa odvolaní
a námietok sťažovateľa zrušil, resp. zmenil 5 zmätočných a porušujúcich práva sťažovateľa
uznesení a uznal za nesprávne upovedomenia, ktorými odporca postupoval v rozpore
s ústavou a zákonom .
- Na základe odvolania sťažovateľa voči uzneseniu odporcu z 01.8.2011 č. k.
10C/35/2011-46, ktorým odporca neoprávnene zamietol sťažovateľov návrh na
zabezpečenie dôkazu a nariadenie predbežného opatrenia Krajský súd v Prešove uznesením
z 10.11.2011 napadnuté uznesenie zmenil, nariadil požadované sťažovateľom predbežné
opatrenie a vrátil vec návrhu o dôkazoch odporcovi na rozhodovanie .
- Na základe odvolania sťažovateľa voči uzneseniu odporcu z 29.11.2011 č. k.
10C/35/2011-71, ktorým odporca neoprávnene zamietol sťažovateľov návrh na
zabezpečenie dôkazu, Krajský súd v Prešove uznesením z 24.02.2012 zrušil napadnuté
uznesenie a vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie.
Odporca následné Uznesenie odvolacieho súdu z 24.02.2012 sťažovateľovi
nedoručil, čím zbavil jeho procesných a ústavných práv. Nezákonnosť nedoručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu vytkol odporcovi Krajský súd v Prešove v uznesení
z 30.04.2013 na str. 3 (stred), citát: „V prvom rade odvolací súd poukazuje na ust. § 225
O.s.p. a teda možno súhlasiť s tvrdeniami odvolateľa, že prvostupňový súd pochybil, pokiaľ
mu takéto rozhodnutie o odvolaní nedoručil“
- Na základe námietky sťažovateľa voči upovedomeniu odporcu z 27.1.2012 ktorým
vec bola neoprávnene postúpená nepríslušnému súdu OS KE I, Krajský súd v Košiciach
uznesením z 28.9.2012 č. k. 3NcC/31/2012 určil, že príslušným na konanie vo veci
sťažovateľa je odporca.
Veci po vrátení o 8 mesiacov z nepríslušného súdu bola pridelená sp. zn.
- Na základe odvolania sťažovateľa voči uzneseniu odporcu z 19.12.2012 č. k.
16C/433/2012-133, ktorým odporca zamietol sťažovateľov návrh na zabezpečenie dôkazu,
Krajský súd v Prešove uznesením z 30.04.2013 zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec
odporcovi na ďalšie konanie.
Odvolací súd na str. 4 uznesenia z 30.04.2013 usmernil odporcu, citát: „Obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných organov Slovenskej republiky (porovnaj IV. ÚS 252/04,
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23.11.2010 sp. zn. 5Cdo 218/2010)“
- Odporca vytýčil na 30.08.2013 jediné od podania žaloby 10.2.2011, pojednávanie
vo veci, avšak bezdôvodne v rozpore s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. nepojednával pre žiadnym
spôsobom neospravedlnenú neprítomnosť riadne predvolaného žalovaného a jeho právneho
zástupcu (viď súdny spis), čím taktiež spôsobil neoprávnené prieťahy konania. Ďalšie súdne
pojednávanie bolo vytýčené až po uplynutí 8 mesiacov na 26.02.2014
- Na základe odvolania sťažovateľa voči uzneseniu odporcu z 12.9.2011 č. k.
10C/35/2011-51, ktorým bolo neoprávnene zastavené konanie vo veci návrhu sťažovateľa,
Krajský súd v Prešove uznesením z 26.11.2013 zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec
odporcovi na ďalšie konanie.
- Dňa 26.2.2014 bolo nariadené jediné pojednávanie (ktoré odporca mohol a mal
vykonať ešte v 2011), odporca vec sťažovateľa rozhodol Rozsudkom z 26.2.2014 č. k.
16C/433/2012-269 tak, že neopodstatnene odmietol návrh sťažovateľa v jeho základnej
časti ktorou sa domáhala súdna ochrana osobnosti a poškodených práv proti žalovanému,
ktorý používa neplatnú zmluvu. V časti, ktorou sa sťažovateľ dožadoval zakázať žalovanému
zneužívať jeho osobne údaje odporca návrhu vyhovel.
- Na základe odvolania sťažovateľa voči Rozsudku odporcu z 26.2.2014 č. k.
16C/433/2012-269, Krajský súd v Prešove Rozsudkom z 24.06.2015, potvrdil rozsudok
odporcu vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a v prevyšujúcej časti rozsudok zrušil
a vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie.
Sťažovateľ je toho názoru, že nemožno očakávať právnu istotu a mať legitímne
očakávania spravodlivosti tam, kde súd bráni v uplatnení práva, koná irelevantne
a porušuje právo. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu (I. ÚS 242/2015-39)
„Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. II. ÚS 221/04)
Podľa názoru sťažovateľa je ústavne neudržateľné, aby odporca preukázanými
zmätočnými, neefektívnymi a neústavnými úkonmi smerujúcimi k prehĺbeniu právnej
neistoty sťažovateľa spôsobil neprimerané neopodstatnené prieťahy v konaní a porušil jeho
právo na spravodlivý súdny proces.
Pri tomto odporca od dňa podania žalobného návrhu sťažovateľom do dňa podania
tejto sťažnosti neodstránil závadný protiprávny stav. (...)
2. Odmietnutie odporcom poskytnúť rýchlu a účinnú ochranu porušeným právam
sťažovateľa, umožňovalo žalovanému používať neexistujúce práva z napadnutej pred
odporcom zmluvy na ujmu sťažovateľovi a to ako pred exekučným súdom, tak aj pred inými
právnickými a fyzickými osobami, čo trvalo celú dobu neefektívneho konania odporcu.
Sťažovateľ musel celý ten čas zažívať zvýšený stres, poníženie, morálne a materiálne
ujmy nielen od protizákonného postupu žalovaného a navyše od protiústavného postupu
odporcu, ktorý uprel sťažovateľovi právo.
Aby dosiahnuť ústavnosti v postupe odporcu, sťažovateľ bol donútený v priebehu bez
mála 5 rokov, väčšinu svojho času venovať na ochranu týchto svojich práv vyhľadávaním
potrebnej pomoci a aj materiálnej pomoci od svojej rodiny, na ktorú dlhoročne v dôsledku
neposkytnutia včasnej súdnej ochrany bol odkázaný. Sťažovateľ pri tomto musí denno-
denne vyhľadávať stretnutia s právnikmi a rôznymi úradnými a neúradnými osobami, aby v
záujme ochrany svojich práv mohol prekonať postup odporcu.
V dôsledku neposkytnutia včasnej a účinnej ochrany súdnou mocou proti
nezákonnostiam sťažovateľ značne utrpel na kvalite svojho života, musí zažívať poníženie
stres, neistotu, čo sa odrazilo aj na jeho zdraví, psychickom stave a rodinných problémoch.
V dôsledku neposkytnutia včasnej súdnej ochrany odporcom sťažovateľ musí denno-denne
čeliť rôznym útokom proti sebe, proti svojmu majetku a osobnej cti a proti svojim právam.
Pre uvedené dôvody sťažovateľ požaduje finančné zadosťučinenie.
Podľa konštantnej judikatúry ÚS SR sú všeobecné súdy ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť a sú povinné zabezpečovať fyzickým osobám
presadzovanie ich práv, a zaväzujú sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými
zásahmi, pričom majú prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva
a slobody, čoho sa odporca nepridržiaval.
(...) Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd(...) vydal tento Nález
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
upravené v čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov
v konaní sp. zn. 16C/433/2012 (pred týmto sp. zn. 10C/35/2011), porušené bolo.
2. Základné právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov
v konaní sp. zn. 16C/433/2012 (pred týmto sp. zn. 10C/35/2011), porušené bolo.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva primerané
finančné zadosťučinenie v sume 3 tisíc Eur (slovom: tritisíc Eur), ktoré je jemu Okresný súd
Prešov povinný vyplatiť v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. Okresný súd Prešov je povinný zaplatiť do 2 mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 € na účet
advokátky JUDr. Kataríny Leškovej so sídlom, Plzenská č. 2, Prešov.»
Z doplnenia sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 15. marca 2016,
vyplýva, že: „(...) Sťažovateľ dopĺňa svoju sťažnosť tou skutočnosťou, že odporca prehĺbil
právnu neistotu sťažovateľa tým, že po zrušení odvolacím súdom dňom 24.06.2015
rozhodnutia v časti ktorej odporca sťažovateľovi nevyhovel a po vrátení mu veci na ďalšie
konanie, odporca do dňa podania tohto doplnenia, teda v priebehu skoro 9 mesiacov,
nevytýčil súdne pojednávanie vo veci žaloby sťažovateľa (ktorá povodne bola doručená
odporcovi dňa 10.2.2011). K náprave veci sťažovateľa nedochádza a odporca pokračuje v
prieťahoch v konaní.“
Doplnenie sťažnosti doručené ústavnému súdu 15. marca 2016 znie takto:
„Odporca v priebehu 10 mesiacov zo dňa postúpenia spisu z Krajského súdu
v Prešove, uznesením zo dňa 24.06.2015 ktorého bolo zrušené rozhodnutie odporcu, do
dnešného dňa nenariadil súdne pojednávanie v konaní a prehlbuje sa tým stav právnej
neistoty sťažovateľa.“
Z doplnenia sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 31. mája 2016, vyplýva,
že: „Dňa 13. mája 2016 právnej zástupkyni sťažovateľa Okresný súd v Prešove doručil
krátke dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 24.6.2015 sp. zn.
2Co107/2014-324, ktoré právny zástupca protistrany JUDr. D. Blišťan doručil Okresnému
súdu ešte pred 9 mesiacmi a teda dňa 22. septembra 2015.
Zároveň právnej zástupkyni sťažovateľa spolu s krátkym dovolaním, doručil súd dňa
13. mája 2016 aj doplnenie tohto dovolania právneho zástupcu protistrany doručené
Okresnému súdu v Prešove dňa 28 októbra 2015.
Z uvedeného vyplýva, že odporca sa opakovane dopustil ničím neopodstatnených
prieťahov v konaní, prehĺbil stav právnej neistoty sťažovateľa a opakovane porušil jeho
základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov, ako aj zásadu právnej istoty.“
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:
okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. SprO/265/2017, SprU/3002/2017
zo 16. februára 2017 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k vyjadreniu okresného
súdu z 9. marca 2017.
3.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol chronológiu úkonov
vykonaných v danej veci, „ktoré je možné vyčítať z elektronického registra“, pretože spis sa
„nachádza na Najvyššom súde SR z dôvodu dovolania, ktoré podal žalovaný“, a dodal tieto
relevantné skutočnosti:
„(...) je zrejmé, že Okresný súd Prešov postupoval vo veci bez zbytočných prieťahov,
k prvostupňovému rozhodnutiu došlo po roku aj troch mesiacoch, a to aj za situácie, kedy
bol spis dvakrát na krajskom súde z dôvodu rozhodnutia o odvolaní v procesných úkonoch.
Spis bol právoplatne skončený rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 24.06.2015. Vo veci
súd aj pribral tlmočníka do ruského jazyka, rozhodnutia sa prekladali, čo tiež spôsobilo
mierne zdržanie. Tlmočník bol pribratý na základe žiadosti vedľajšieho účastníka
.
Čo sa týka skutkovej a právnej zložitosti sporu, k tej sa nemôžem vyjadriť. Spis je na
Najvyššom súde SR, zákonný sudca, ktorý vo veci rozhodoval, je na medzinárodnej stáži
v Štrasburgu.
Z pripojených procesných úkonov podľa registra je ale zrejmé, že Okresný súd
Prešov vo veci nespôsobil prieťah. (...)
Čo sa týka ústneho pojednávania pred ústavným súdom, súhlasíme s prejednaním
veci bez ústneho pojednávania v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.“
3.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedu
okresného súdu v posudzovanom konaní zaujala toto stanovisko:
„(...) Predseda súdu svoje vyjadrenie, ktorým popiera prieťahy v súdnom konaní
opiera o prehľad úkonov vykonaných súdom v priebehu bezmála 5 rokov. Z obsahu
sťažnosti sťažovateľa je pritom zrejmé, že tento namieta práve početné a neefektívne úkony
súdu počas súdneho konania (vrátane uznesení zrušených krajským súdom), ktoré
nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, ale naopak túto právnu neistotu
prehlbovali.
Z uvedených dôvodov bol predmetný spis na krajskom súde nie dvakrát, ako to je
uvedené vo vyjadrení predsedu súdu, ale päťkrát, pričom zakaždým boli nesprávne
a neefektívne rozhodnutia súdu prvej inštancie zrušené.
Fakt, že dňa 26.2.2014 bolo vo veci nariadené jediné pojednávanie (ktoré súd mohol
a mal vykonať ešte v r. 2011) na ktorom bol zároveň vyhlásený aj rozsudok sp. zn.:
16C/433/2012-269 (zrušený krajským súdom v časti, v ktorej súd žalobe sťažovateľa
nevyhovel) svedčí o tom, že vec nespadá pod prípady skutkovo a právne zložité.
Zároveň Ústavnému súdu SR oznamujeme, že súhlasíme s rozhodnutím veci bez
ústneho pojednávania.“
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu (ktorý si ústavný súd zapožičal od
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania
vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 16 C 433/2012 (predtým vedeného pod
sp. zn. 10 C 35/2011):
Dňa 11. februára 2011 podal sťažovateľ na okresnom súde proti
(ďalej len „odporca) žalobný návrh „o vyslovenie porušovania ľudských práv
a základných slobôd s prísl.“. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 10 C 35/2011.
Dňa 16. februára 2011 vydal okresný súd výzvu na zaplatenie súdneho poplatku,
ktorá bola sťažovateľovi doručená 29. marca 2011.
Dňa 6. apríla 2011 sťažovateľ požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Dňa 19. apríla 2011 okresný súd vydal výzvu adresovanú sťažovateľovi na
predloženie potvrdenia o osobných majetkových pomerov, ktoré následne sťažovateľ
predložil 26. mája 2011.
Dňa 21. júna 2011 okresný súd vydal uznesenie č. k. 10 C 35/2011-38, ktorým
nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.
Dňa 4. júla 2011 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na vydanie predbežného
opatrenia a zabezpečenie dôkazu.
Dňa 1. augusta 2011 vydal okresný súd uznesenie č. k. 10 C 35/2011-46, ktorým
zamietol sťažovateľov návrh na vydanie predbežného opatrenia.
Dňa 6. septembra 2011 podal sťažovateľ na okresnom súde „odvolanie“ proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 10 C 35/2011-46.
Dňa 12. septembra 2011 okresný súd uznesením č. k. 10 C 35/2011-51 zastavil
konanie o návrhu sťažovateľa pre nezaplatenie súdneho poplatku.
Dňa 19. septembra 2011 bol Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
predložený zo strany okresného súdu spis sp. zn. 10 C 35/2011 na základe sťažovateľom
podaného odvolania proti uzneseniu okresného súdu č. k. 10 C 35/2011-46.
Dňa 14. novembra 2011 podal sťažovateľ na okresnom súde spresnenie žalobného
petitu a žiadosti o zaplatenie súdneho poplatku.
Dňa 10. novembra 2011 vydal krajský súd uznesenie sp. zn. 20 Co 144/2011, ktorým
zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 10 C 35/2011-46 tak, že nariadil predbežné opatrenie
a vrátil vec okresnému súdu na rozhodnutie o návrhu sťažovateľa na zabezpečenie dôkazu.
Dňa 15. novembra 2011 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 22. novembra 2011 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 10 C 35/2011-51.
Dňa 29. novembra 2011 okresný súd uznesením č. k. 10 C 35/2011-71 zamietol
sťažovateľov návrh na zabezpečenie dôkazu.
Dňa 28. decembra 2011 odporca podal na okresnom súde námietku miestnej
nepríslušnosti okresného súdu.
Dňa 9. januára 2012 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti
uzneseniu č. k. 10 C 35/2011-71.
Dňa 13. januára 2012 vydal okresný súd výzvu adresovanú odporcovi na zaujatie
stanoviska k uvedenému odvolaniu sťažovateľa.
Dňa 16. januára 2012 odporca doručil okresnému súdu opätovne námietku miestnej
nepríslušnosti okresného súdu.
Dňa 31. januára 2012 bol krajskému súdu predložený spis s opravným prostriedkom
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 10 C 35/2011-71.
Dňa 24. februára 2012 krajský súd uznesením sp. zn. 20 Co 24/2012 zrušil uznesenie
okresného súdu č. k. 10 C 35/2011-71 a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.
Dňa 28. marca 2012 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 3. apríla 2012 okresný súd vydal upovedomenie adresované účastníkom konania
o postúpení veci Okresnému súdu Košice I.
Dňa 10. mája 2012 bol Okresnému súdu Košice I doručený spis okresného súdu
sp. zn. 10 C 35/2011 z dôvodu miestnej nepríslušnosti okresného súdu.
Dňa 19. septembra 2012 bol Krajskému súdu v Košiciach doručený nesúhlas
Okresného súdu Košice I s postúpením veci pôvodne vedenej na okresnom súde pod sp. zn.
Dňa 28. septembra 2012 vydal Krajský súd v Košiciach uznesenie sp. zn.
3 NcC 31/2012, ktorým rozhodol, že na konanie vo veci sťažovateľa je príslušný okresný
súd.
Dňa 5. decembra 2012 postúpil Okresný súd Košice I spis sp. zn. 15 C 66/2012
(pôvodne vedený pred okresným súdom pod sp. zn. 10 C 35/2011) späť na okresný súd.
Dňa 11. decembra 2012 bol spis doručený na okresný súd a bola mu pridelená sp. zn.
Dňa 19. decembra 2012 vydal okresný súd uznesenie č. k. 16 C 433/2012-133,
ktorým návrh sťažovateľa na zabezpečenie dôkazu zamietol.
Dňa 18. februára 2013 doručil sťažovateľ okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu
č. k. 16 C 433/2012-133.
Dňa 1. marca 2013 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenom
odvolaní sťažovateľa.
Dňa 30. apríla 2013 krajský súd vydal uznesenie č. k. 21 Co 61/2013-150, ktorým
zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 16 C 433/2012-133 a vrátil vec okresnému súdu na
ďalšie konanie.
Dňa 6. mája 2013 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 15. mája 2013 okresný súd vydal výzvu adresovanú odporcovi na oznámenie
dožadovaných skutočností.
Dňa 19. júna 2013 bol okresnému súdu doručený návrh na
vstup do konania ako vedľajšej účastníčky na strane sťažovateľa.
Dňa 21. júna 2013 okresný súd vydal urgenciu adresovanú odporcovi na oznámenie
dožadovaných skutočností.
Dňa 23. júla 2013 boli okresnému súdu doručené zo strany sťažovateľa ďalšie
dôkazy k jeho žalobe.
Dňa 31. júla 2013 okresný súd vydal uznesenie č. k. 16 C 433/2012-167, ktorým
uložil odporcovi poriadkovú pokutu, a zároveň vydal uznesenie č. k. 16 C 433/2012-170,
ktorým vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením od ústneho
prerokovania veci.
Dňa 1. augusta 2013 okresný súd vyzval odporcu na doloženie dôkazu.
Dňa 6. augusta 2013 bola okresnému súdu doručená odpoveď odporcu na výzvu
okresného súdu.
Dňa 14. augusta 2013 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporcu proti
uzneseniu č. k. 16 C 433/2012-167.
Dňa 30. augusta 2013 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktoré sa nedostavil
odporca.
Dňa 4. septembra 2013 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa
smerujúce k zabezpečeniu účasti vedľajšieho účastníka v konaní.
Dňa 5. septembra 2013 okresný súd vydal uznesenie č. k. 16 C 433/2012-183,
ktorým zamietol návrh sťažovateľa na zabezpečenie dôkazu.
Dňa 11. októbra 2013 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh v zmysle § 58
a § 167 Občianskeho súdneho poriadku.
Dňa 23. októbra 2013 bol krajskému súdu predložený spis s opravným prostriedkom
oboch účastníkov konania.
Dňa 26. novembra 2013 krajský súd vydal uznesenie č. k. 5 Co 197/2013-191,
ktorým zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 10 C 35/2011-51 z 12. septembra 2011 a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a ktorým zrušil uznesenie okresného súdu č. k.
16 C 433/2012-167 z 31. júla 2013.
Dňa 16. decembra 2013 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 8. januára 2014 okresný súd vydal uznesenie č. k. 16 C 433/2012-198, ktorým
pribral do konania tlmočníka do ruského jazyka.
Dňa 10. januára 2014 okresný súd vyzval sťažovateľa na predloženie potvrdenia
o osobných a majetkových pomeroch.
Dňa 26. februára 2014 sa na okresnom súde konalo pojednávanie, na ktorom bol
vyhlásený rozsudok č. k. 16 C 433/2012-269, ktorým okresný súd uložil odporcovi zdržať
sa používania rodného čísla sťažovateľa a rodného čísla vedľajšieho účastníka na strane
navrhovateľa v exekučnom konaní a v prevyšujúcej časti návrh sťažovateľa zamietol.
Dňa 13. marca 2014 okresný súd uznesením č. k. 16 C 433/2012-273 priznal
tlmočníčke odmenu a náhradu hotových výdavkov.
Dňa 2. apríla 2014 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporcu proti rozsudku
okresného súdu č. k. 16 C 433/2012-269.
Dňa 3. a 17. apríla 2014 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa
a vedľajšej účastníčky proti rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 433/2012-269.
Dňa 22. apríla 2014 okresný súd vyzval účastníkov konania na zaplatenie poplatkov
za podané odvolania.
Dňa 30. mája 2014 bol krajskému súdu predložený spis s podanými odvolaniami
účastníkov konania.
Dňa 24. júna 2015 krajský súd vyhlásil rozsudok č. k. 2 Co 107/2014-324, ktorým
potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 433/2012-269 z 26. februára 2014 vo výroku,
ktorým bolo žalobe vyhovené, a vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil
vec na ďalšie konanie.
Dňa 27. júla 2015 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 17. septembra 2015 okresný súd vydal uznesenie č. k. 16 C 433/2012-331,
ktorým vyzval sťažovateľa, aby špecifikoval svoj žalobný návrh.
Dňa 22. septembra 2015 bolo okresnému súdu doručené dovolanie odporcu proti
rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 107/2014-324.
Dňa 9. októbra 2015 okresný súd vydal uznesenie č. k. 16 C 433/2012-342, ktorým
vyzval odporcu, aby doplnil svoje dovolanie.
Dňa 28. októbra 2015 bolo okresnému súdu doručené doplnenie dovolania podaného
odporcom.
Dňa 9. novembra 2015 okresný súd vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku
za podané dovolanie.
Dňa 9. mája 2016 okresný súd uznesením č. k. 16 C 433/2012-373 priznal odporcovi
oslobodenie od súdnych poplatkov.
Dňa 11. mája 2016 okresný súd zaslal dovolanie odporcu sťažovateľovi na
vyjadrenie.
Dňa 1. júla 2016 bol spis sp. zn. 16 C 433/2012 doručený Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na rozhodnutie o dovolaní odporcu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní „o vyslovenie porušovania ľudských práv a základných slobôd s prísl.“
vedenom pôvodne pod sp. zn. 10 C 35/2011 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn.
16 C 433/2012 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj
v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
v napadnutom konaní bolo po skutkovej stránke zložitejšie, pretože pôvodný žalobný návrh
sťažovateľa bol nejasný, všeobecný („o vyslovenie porušovania ľudských práv a základných
slobôd s prísl.“), a aby bolo možné o ňom rozhodovať, musel byť dopĺňaný. Až po
„špecifikáciách“ návrhu bolo možné konštatovať, že sťažovateľ sa v jeho základnej časti
domáha ochrany osobnosti, ako aj zákazu zneužívania osobných údajov.
Po právnej stránke možno danú vec považovať za štandardnú, nijako sa
nevymykajúcu bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
Ústavný súd v daných súvislostiach poukazuje aj na to, že predmetom napadnutého
občianskoprávneho konania je ochrana osobnosti, t. j. vec, ktorej povaha si vyžaduje
osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania (napr.
II. ÚS 71/2016), pričom konanie v časti o zákaz zneužívania osobných údajov bolo
právoplatne skončené, avšak práve vo vzťahu k ochrane osobnosti napadnuté konanie
pokračuje.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej
veci, treba poukázať predovšetkým na to, že, ako to z chronológie úkonov vykonaných
v napadnutom konaní vyplýva (pozri bod II tohto nálezu), k predĺženiu napadnutého
konania prispel aj samotný sťažovateľ najmä tým, že podal nekvalifikovaný návrh, preto
musel doplňovať, upresňovať predmet žalobného návrhu. V týchto súvislostiach už ústavný
súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy (a rovnako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže mať svoju plnú relevanciu len pri
takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové
a formálne náležitosti (napr. II. ÚS 10/01, I. ÚS 41/02).
Na uvedené správanie sťažovateľa nemohol ústavný súd neprihliadnuť pri úvahe
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Okrem uvedeného možno konštatovať, že sťažovateľ opakovane využil možnosť
podať opravné prostriedky a námietky podľa aktuálne platného Občianskeho súdneho
poriadku, avšak využitie možností daných účastníkom konania procesnými predpismi na
uplatňovanie a presadzovanie ich práv v konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania,
nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy
(mutatis mutandis I. ÚS 31/01). Využitím svojich práv na podanie opravných prostriedkov
teda sťažovateľ neprispel svojím správaním k zbytočným prieťahom v konaní, avšak musel
si byť vedomý toho, že tým prirodzene dochádza k oddialeniu rozhodnutia v jeho veci.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci
a predovšetkým poukazuje na to, že celkové trvanie predmetného konania ‒ včasti
o ochranu osobnosti ‒ takmer 6,5 rokov, je už samo osebe neprimerané, ato napriek tomu,
že vec sa cca jeden rok nachádzala na odvolacom súde, pričom toto obdobie nemožno
pripísať na ťarchu okresného súdu a postup krajského súdu sťažovateľom napadnutý nebol,
a taktiež napriek tomu, že v postupe okresného súdu nie sú významnejšie nečinnosti.
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou však pripomína, že nielen
nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v posudzovanej veci konal opakovane
neefektívne, v prvom rade keď „neúspešne“ postúpil vec Okresnému súdu Košice I, pričom
márne tak uplynula lehota siedmich mesiacov (od 3. apríla 2012 do 11. decembra 2012) bez
vykonávania akýchkoľvek úkonov v danej veci. Rovnako z dôvodu zjavne
neopodstatneného zastavenia napadnutého konania okresným súdom sa nemohlo konať
vo veci minimálne päť mesiacov (od 12. decembra 2012 do 6. mája 2013).
Napokon okresný súd síce v časti návrhu sťažovateľa o zákaz zneužívania osobných
údajov už 26. februára 2014 rozhodol a v tejto časti bolo rozhodnutie krajským súdom
24. júna 2015 aj potvrdené, avšak od vrátenia spisu odvolacím súdom (27. júla 2015) sa
okresný súd takmer jeden rok zaoberal iba dovolaním odporcu (vo vzťahu k právoplatnej
časti rozsudku č. k. 16 C 433/2012-269). Opomenul pritom napr. vyhotoviť vo veci
náhradný spis, aby mohol pokračovať v citlivej časti konania o ochranu osobnosti.
Za týchto okolností minimálne dva roky bolo treba pričítať na vrub okresnému súdu,
pretože toto obdobie uplynulo neefektívne, k čomu prispel okresný súd svojou nesprávnou
a nesústredenou činnosťou, pričom uvedená neefektívna činnosť, resp. nečinnosť okresného
súdu je v kontexte 6,5 rokov trvania napadnutého konania ničím neospravedlniteľná,
pretože počas minimálne dvoch rokov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať
k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ v predmetnej veci
počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom
článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu bez
akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú
z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné, pretože k uvedenej nečinnosti došlo
predovšetkým v dôsledku neefektívnej činnosti okresného súdu. Ústavný súd pritom už
opakovane uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov
spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda
vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok, pretože okresný súd o tej časti žalobného návrhu
sťažovateľa, ktorý sa týka ochrany osobnosti, ešte meritórne nerozhodol a taktiež v záujme
efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia
v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona
o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ požadoval priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, pretože
„v dôsledku neposkytnutia včasnej a účinnej ochrany súdnou mocou proti nezákonnostiam
sťažovateľ značne utrpel na kvalite svojho života, musí zažívať poníženie stres, neistotu, čo
sa odrazilo aj na jeho zdraví, psychickom stave a rodinných problémoch“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal
za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia
zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky
okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä aj na povahu veci, považuje za
primerané vo výške 1 500 €. Ústavný súd pritom prihliadol aj na to, že okresný súd už
v časti o návrhu sťažovateľa právoplatne rozhodol.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie ústavnej sťažnosti
z 28. októbra 2015 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 9. marca 2017).
Za dva úkony vykonané v roku 2015 patrí odmena v sume dvakrát po 139,83 € a režijný
paušál dvakrát po 8,39 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2017 patrí odmena v sume
147,33 € a režijný paušál 8,84 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho
zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 452,61 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júla 2017