Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 501/2017
PDF · 217.12 KB
No categories available
III. ÚS 501/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť Košického golfového klubu, Alejová 11, Košice,
zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Milichovským, Krmanova 14, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2 Cob 93/2016 z 22. februára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Košického golfového klubu o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2017
doručená sťažnosť Košického golfového klubu, Alejová 11, Košice (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 2 Cob 93/2016 z 22. februára 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalovaný bol účastníkom
konania o zaplatenie 28 214,56 € s príslušenstvom v konaní vedenom na Okresnom súde
Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 33 Cb 91/2013. Predmetom konania bol
nárok žalobcu za fakturovanú elektrickú energiu na základe zmluvy o združenej dodávke
energie uzavretej s právnym predchodcom sťažovateľa. Okresný súd v označenej veci
rozhodol rozsudkom z 26. januára 2016 tak, že sťažovateľa zaviazal uhradiť žalovanú sumu
aj s príslušenstvom. Sťažovateľ nespokojný s rozhodnutím súdu prvého stupňa podal
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že ho ako vecne
správny potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým rozsudkom
krajského súdu, ktorý považuje za arbitrárny a nedávajúci relevantné odpovede na jeho
námietky. Ďalej spochybňuje závery vo veci konajúcich súdov a predostiera svoj vlastný
pohľad na vec. Vychádzajúc z vlastného právneho posúdenia veci, dospieva k záveru, že
napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho označené práva.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol tak, že vysloví porušenie označených práv sťažovateľa
napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší, vec mu
vráti na ďalšie konanie a prizná sťažovateľovi náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľ namieta, že vo veci
konajúce súdy favorizovali protistranu, pretože vychádzali len z fakturovaných čiastok
bez toho, aby žalobca predložil relevantný dôkaz o uskutočnenej dodávke elektrickej
energie.
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
Ústavný súd sa, vychádzajúc z uvedeného, pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,
ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ako aj jeho predchádzajúcemu
postupu, zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená.
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy
spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,
že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných
práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj
všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
1. Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu
do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorého sa mal dopustiť tým, že na jeho právnu argumentáciu uplatnenú
v odvolaní nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil prvostupňový
rozsudok okresného súdu. Sťažovateľ zároveň namieta aj arbitrárnosť napadnutého
rozsudku krajského súdu, keď tvrdí, že jeho právne závery, ako aj závery prvostupňového
súdu sú založené len na tvrdeniach a faktúrach žalobcu, pričom v konaní nebol predložený
dôkaz o rozsahu dodanej elektrickej energie. Sťažovateľ nesúhlasí s výrokom napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu ako vecne
správny.
Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa
zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, ústavný súd sa oboznámil s tou časťou odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti
podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:
„28. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav na základe dokazovania, ktoré
vo veci vykonal. Svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z vykonaného
dokazovania vyplynuli. Prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo
a vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. (procesný predpis účinný v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie), a to každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli strany sporu.
29. K námietke odvolateľa o nepreukázaní rozsahu dodávky elektrickej energie
odvolací súd udáva:
30. § 120 ods. 1 O. s. p. (procesný predpis, účinný v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie) zakotvuje povinnosť strany sporu označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súdne konanie je konaním dôkazným, čo znamená, že stranu sporu zaťažuje v konaní
povinnosť tvrdenia a povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy preukazujúce jeho
pravdivosť. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdenia, alebo povinnosť navrhnúť
na svoje tvrdenie dôkazy, alebo navrhnutými dôkazmi nebudú jej tvrdenia preukázané,
dostáva sa do procesnej situácie dôkaznej núdze, kedy súdu neostáva iné, len zhodnotiť túto
situáciu v jeho neprospech vo výsledku (v rozhodnutí vo veci samej), lebo tvrdená
skutočnosť nebola preukázaná.
31. Z § 5 ods. 6 zák. č. 656/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase vyplýva,
že ak má odberateľ elektriny pochybnosti o správnosti merania údajov určeným meradlom,
požiada prevádzkovateľa distribučnej sústavy alebo prevádzkovateľa prenosovej sústavy
o preskúšanie, pričom títo sú povinní do 30 dní od doručenia žiadosti zabezpečiť
preskúšanie meradla.
32. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný ako odberateľ mal možnosť požiadať
o úradné preskúšanie meradla, ak tak neurobil; potom sa v konaní nemôže brániť
nesprávnosťou žalobcom fakturovaného množstva elektriny a nesprávnosťou fakturácie.
Uvedená možnosť pre žalovaného vyplýva aj z Prílohy č. 1 bodu III 6 Zmluvy o združenej
dodávke elektriny.
33. Bolo v konaní preukázané, že prevádzkovateľ distribučnej siete postupoval
v súlade s článkom 111.1 Obchodných podmienok, pričom na danom odbernom mieste bol
uskutočnený diaľkový odpočet dát prostredníctvom externej komunikačnej jednotky.
Žalovaný nespochybnil (v rozhodnom čase) chybnosť daného meradla ani chybnosť
fakturácie (viď vyššie), nepožiadal o jeho úradné preskúšanie. Písomným podaním
žalovaného - Reklamáciou faktúr - Návrh na ukončenie zmluvy dohodou - zo dňa
15. 2. 2012 je vytýkaná len fakturácia rezervovanej kapacity.
34. Podľa článku 9.2 Rozhodnutia úradu pre reguláciu sieťových odvetví
číslo 0062/2011/E zo dňa 1. 12. 2010 rezervovaná kapacita odberného miesta
je dvanásťmesačná, trojmesačná alebo mesačná rezervovaná kapacita. Hodnotu
rezervovanej kapacity je možné meniť v intervale hodnôt maximálnej a minimálnej hodnoty
rezervovanej kapacity pri zmene typu rezervovanej kapacity alebo po uplynutí doby,
na ktorú bola rezervovaná kapacita dohodnutá. Hodnota a typ rezervovanej kapacity platí
ďalej na príslušné obdobie až do uplatnenia novej zmeny v súlade s pravidlami na zmenu
RK. Mesačná rezervovaná kapacita platí ďalší mesiac, trojmesačná rezervovaná kapacita
platí ďalšie tri mesiace, dvanásťmesačná platí ďalších 12 mesiacov (článok 9.7.2)
35. Z vyššie uvedeného článku Rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví
vyplýva konkrétny postup jej stanovenia. Ak nebude požiadané o zmenu, tak hodnota a typ
RK platí ďalej na príslušné obdobie; teda v prejednávanej veci bola pre uvedené odberné
miesto žalovaného použitá k fakturácii distribučných poplatkov rezervovaná kapacita
na úrovni 100 KW s trojmesačným tipom (RK za obdobie 09-12/2010). Vzhľadom
k skutočnosti, že žalobca existenciu objednávky zmeny rezervovanej kapacity zo strany
žalovaného na rok 2011 poprel (už v oznámení o výsledku riešenia sťažnosti) dôkazné
bremeno o tom. že objednávka realizovaná bola, žalovaný neuniesol, nakoľko neprodukoval
dôkazy, ktoré by viedli k vysokej pravdepodobnosti tohto jeho tvrdenia.
36. K tvrdeniu odvolateľa. že na daný právny vzťah nie je možné aplikovať cenník
VSD, a.s., nakoľko jeho obsahom sa právny vzťah strán sporu neriadi, pretože žalovaný
nebol v právnom vzťahu s VSD a.s., ale so žalobcom; je potrebné uviesť, že v zmysle
článku 2 Zmluvy o združenej dodávke elektriny sa odberateľ zaviazal za dodávku elektriny,
prevzatie zodpovednosti za odchýlku, za distribúciu a prenos elektriny, za ostatné
regulované položky, platiť poplatky podľa cenníka príslušného PDS, pričom cenu za
prenos, distribúciu, systémové služby a ostatné regulované položky bude dodávateľ účtovať
odberateľovi podľa cenníka distribúcie príslušného PSD, vydaného na základe platného
a účinného cenového rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví.
37. Keďže tvrdené odvolacie dôvody neboli v prejednávanej veci dané, bol rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdený (§ 387 ods. 1 CSP).“
Predmetné rozhodnutie krajského súdu (nadväzujúce na právny názor okresného
súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov,
pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry
považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie
je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s krajským súdom prezentovaným
právnym názorom, že sťažovateľ v konaní neprodukoval a neoznačil dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, a preto bol v dôkaznej núdzi a musí znášať procesný neúspech. Navyše
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k spochybňovaniu množstva dodanej elektrickej
energie došlo nie pri reklamácii, ale až v konaní pred súdom, pričom sťažovateľ mal
možnosť v prípade pochybností požiadať prevádzkovateľa distribučnej sústavy
o preskúšanie meradla, respektíve zadovážiť dôkaz o tom, že fakturované množstvo energie
nezodpovedá skutočne dodanému množstvu, napr. argumentujúc konečným stavom
počítadla na meradle.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti
už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené.
Ústavný súd konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ
uviedol vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť právne závery
krajského súdu. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol
vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných
pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež
čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej sťažnosti. V napadnutom
rozsudku krajský súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe
aj prakticky aplikoval.
2. Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie svojho základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti,
nie je možné jednoznačne určiť, v čom vidí sťažovateľ porušenie tohto označeného
základného práva. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje
odôvodnenie ako východiskový rámec, teda nespĺňa podstatnú zákonom predpísanú
náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že sťažnosť v tejto jej časti
pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení
námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje
(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje v tejto časti náležitosti,
ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde,
a síce relevantné odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce
s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované
právne zastúpenie sťažovateľa sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľa (na zrušenie rozsudku krajského súdu a priznanie náhrady trov konania),
pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2017