Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 501/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť Košického golfového klubu, Alejová 11, Košice,

zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Milichovským, Krmanova 14, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

ods. 3 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 22. februára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Košického golfového klubu o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2017

doručená sťažnosť Košického golfového klubu, Alejová 11, Košice (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“), základného

práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 22. februára 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalovaný bol účastníkom

konania o zaplatenie 28 214,56 € s príslušenstvom v konaní vedenom na Okresnom súde

Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Predmetom konania bol

nárok žalobcu za fakturovanú elektrickú energiu na základe zmluvy o združenej dodávke

energie uzavretej s právnym predchodcom sťažovateľa. Okresný súd v označenej veci

rozhodol rozsudkom z 26. januára 2016 tak, že sťažovateľa zaviazal uhradiť žalovanú sumu

aj s príslušenstvom. Sťažovateľ nespokojný s rozhodnutím súdu prvého stupňa podal

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že ho ako vecne

správny potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ktorý považuje za arbitrárny a nedávajúci relevantné odpovede na jeho

námietky. Ďalej spochybňuje závery vo veci konajúcich súdov a predostiera svoj vlastný

pohľad na vec. Vychádzajúc z vlastného právneho posúdenia veci, dospieva k záveru, že

napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho označené práva.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol tak, že vysloví porušenie označených práv sťažovateľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší, vec mu

vráti na ďalšie konanie a prizná sťažovateľovi náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v a práva zaručeného v

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľ namieta, že vo veci

konajúce súdy favorizovali protistranu, pretože vychádzali len z fakturovaných čiastok

bez toho, aby žalobca predložil relevantný dôkaz o uskutočnenej dodávke elektrickej

energie.

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

Ústavný súd sa, vychádzajúc z uvedeného, pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,

ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ako aj jeho predchádzajúcemu

postupu, zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,

že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných

práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj

všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

1. Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu

do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, ktorého sa mal dopustiť tým, že na jeho právnu argumentáciu uplatnenú

v odvolaní nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil prvostupňový

rozsudok okresného súdu. Sťažovateľ zároveň namieta aj arbitrárnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu, keď tvrdí, že jeho právne závery, ako aj závery prvostupňového

súdu sú založené len na tvrdeniach a faktúrach žalobcu, pričom v konaní nebol predložený

dôkaz o rozsahu dodanej elektrickej energie. Sťažovateľ nesúhlasí s výrokom napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu ako vecne

správny.

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, ústavný súd sa oboznámil s tou časťou odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

„28. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav na základe dokazovania, ktoré

vo veci vykonal. Svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z vykonaného

dokazovania vyplynuli. Prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo

a vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa (procesný predpis účinný v čase

rozhodovania súdu prvej inštancie), a to každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane

toho, čo uviedli strany sporu.

29. K námietke odvolateľa o nepreukázaní rozsahu dodávky elektrickej energie

odvolací súd udáva:

30. (procesný predpis, účinný v čase rozhodovania súdu prvej

inštancie) zakotvuje povinnosť strany sporu označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Súdne konanie je konaním dôkazným, čo znamená, že stranu sporu zaťažuje v konaní

povinnosť tvrdenia a povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy preukazujúce jeho

pravdivosť. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdenia, alebo povinnosť navrhnúť

na svoje tvrdenie dôkazy, alebo navrhnutými dôkazmi nebudú jej tvrdenia preukázané,

dostáva sa do procesnej situácie dôkaznej núdze, kedy súdu neostáva iné, len zhodnotiť túto

situáciu v jeho neprospech vo výsledku (v rozhodnutí vo veci samej), lebo tvrdená

skutočnosť nebola preukázaná.

31. Z v znení účinnom v rozhodnom čase vyplýva,

že ak má odberateľ elektriny pochybnosti o správnosti merania údajov určeným meradlom,

požiada prevádzkovateľa distribučnej sústavy alebo prevádzkovateľa prenosovej sústavy

o preskúšanie, pričom títo sú povinní do 30 dní od doručenia žiadosti zabezpečiť

preskúšanie meradla.

32. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný ako odberateľ mal možnosť požiadať

o úradné preskúšanie meradla, ak tak neurobil; potom sa v konaní nemôže brániť

nesprávnosťou žalobcom fakturovaného množstva elektriny a nesprávnosťou fakturácie.

Uvedená možnosť pre žalovaného vyplýva aj z Prílohy č. 1 bodu III 6 Zmluvy o združenej

dodávke elektriny.

33. Bolo v konaní preukázané, že prevádzkovateľ distribučnej siete postupoval

v súlade s článkom 111.1 Obchodných podmienok, pričom na danom odbernom mieste bol

uskutočnený diaľkový odpočet dát prostredníctvom externej komunikačnej jednotky.

Žalovaný nespochybnil (v rozhodnom čase) chybnosť daného meradla ani chybnosť

fakturácie (viď vyššie), nepožiadal o jeho úradné preskúšanie. Písomným podaním

žalovaného - Reklamáciou faktúr - Návrh na ukončenie zmluvy dohodou - zo dňa

15. 2. 2012 je vytýkaná len fakturácia rezervovanej kapacity.

34. Podľa článku 9.2 Rozhodnutia úradu pre reguláciu sieťových odvetví

číslo 0062/2011/E zo dňa 1. 12. 2010 rezervovaná kapacita odberného miesta

je dvanásťmesačná, trojmesačná alebo mesačná rezervovaná kapacita. Hodnotu

rezervovanej kapacity je možné meniť v intervale hodnôt maximálnej a minimálnej hodnoty

rezervovanej kapacity pri zmene typu rezervovanej kapacity alebo po uplynutí doby,

na ktorú bola rezervovaná kapacita dohodnutá. Hodnota a typ rezervovanej kapacity platí

ďalej na príslušné obdobie až do uplatnenia novej zmeny v súlade s pravidlami na zmenu

RK. Mesačná rezervovaná kapacita platí ďalší mesiac, trojmesačná rezervovaná kapacita

platí ďalšie tri mesiace, dvanásťmesačná platí ďalších 12 mesiacov (článok 9.7.2)

35. Z vyššie uvedeného článku Rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví

vyplýva konkrétny postup jej stanovenia. Ak nebude požiadané o zmenu, tak hodnota a typ

RK platí ďalej na príslušné obdobie; teda v prejednávanej veci bola pre uvedené odberné

miesto žalovaného použitá k fakturácii distribučných poplatkov rezervovaná kapacita

na úrovni 100 KW s trojmesačným tipom (RK za obdobie 09-12/2010). Vzhľadom

k skutočnosti, že žalobca existenciu objednávky zmeny rezervovanej kapacity zo strany

žalovaného na rok 2011 poprel (už v oznámení o výsledku riešenia sťažnosti) dôkazné

bremeno o tom. že objednávka realizovaná bola, žalovaný neuniesol, nakoľko neprodukoval

dôkazy, ktoré by viedli k vysokej pravdepodobnosti tohto jeho tvrdenia.

36. K tvrdeniu odvolateľa. že na daný právny vzťah nie je možné aplikovať cenník

VSD, a.s., nakoľko jeho obsahom sa právny vzťah strán sporu neriadi, pretože žalovaný

nebol v právnom vzťahu s VSD a.s., ale so žalobcom; je potrebné uviesť, že v zmysle

článku 2 Zmluvy o združenej dodávke elektriny sa odberateľ zaviazal za dodávku elektriny,

prevzatie zodpovednosti za odchýlku, za distribúciu a prenos elektriny, za ostatné

regulované položky, platiť poplatky podľa cenníka príslušného PDS, pričom cenu za

prenos, distribúciu, systémové služby a ostatné regulované položky bude dodávateľ účtovať

odberateľovi podľa cenníka distribúcie príslušného PSD, vydaného na základe platného

a účinného cenového rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví.

37. Keďže tvrdené odvolacie dôvody neboli v prejednávanej veci dané, bol rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdený ( ).“

Predmetné rozhodnutie krajského súdu (nadväzujúce na právny názor okresného

súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov,

pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s krajským súdom prezentovaným

právnym názorom, že sťažovateľ v konaní neprodukoval a neoznačil dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení, a preto bol v dôkaznej núdzi a musí znášať procesný neúspech. Navyše

z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k spochybňovaniu množstva dodanej elektrickej

energie došlo nie pri reklamácii, ale až v konaní pred súdom, pričom sťažovateľ mal

možnosť v prípade pochybností požiadať prevádzkovateľa distribučnej sústavy

o preskúšanie meradla, respektíve zadovážiť dôkaz o tom, že fakturované množstvo energie

nezodpovedá skutočne dodanému množstvu, napr. argumentujúc konečným stavom

počítadla na meradle.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti

už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené.

Ústavný súd konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ

uviedol vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť právne závery

krajského súdu. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol

vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných

pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s a tiež

čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej sťažnosti. V napadnutom

rozsudku krajský súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe

aj prakticky aplikoval.

2. Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie svojho základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa . Vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti,

nie je možné jednoznačne určiť, v čom vidí sťažovateľ porušenie tohto označeného

základného práva. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje

odôvodnenie ako východiskový rámec, teda nespĺňa podstatnú zákonom predpísanú

náležitosť ustanovenú v .

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že sťažnosť v tejto jej časti

pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení

námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje

(m. m. , , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných

náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , a iné).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje v tejto časti náležitosti,

ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje a ,

a síce relevantné odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce

s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované

právne zastúpenie sťažovateľa sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (na zrušenie rozsudku krajského súdu a priznanie náhrady trov konania),

pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2017