Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 504/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti LANCILLON LIMITED, Anastasi

Sioukri, 17, LORDOS CENTRAL COURT BLOCK 2, Fiat/Office A1, P.C. 3105,

Limassol, Cyprus, zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Košutom, Ševčenkova 13,

Bratislava, pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 14. augusta 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. januára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti LANCILLON LIMITED o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LANCILLON LIMITED (ďalej len

„sťažovateľka“) pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a jej práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. augusta

2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11. januára 2017

(ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka si ako žalobkyňa

na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) od žalovaných nárokovala

náhradu škody. Okresný súd žalobe vyhovel. Krajský súd v konaní o odvolaní napadnutým

rozhodnutím krajského súdu prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. Proti zrušeniu prvostupňového rozhodnutia podala sťažovateľka

dovolanie. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu dovolanie odmietol.

Podľa presvedčenia sťažovateľky napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo

porušené jej právo na spravodlivý proces a základné práva na zákonného sudcu a verejné

prerokovanie jej veci. Nosným dôvodom sťažnosti je tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie

krajského súdu, ktorým bolo zrušené prvostupňové rozhodnutie a vec vrátená okresnému

súdu na ďalšie konanie, je založené na neexistujúcej procesnej vade. Podľa názoru

sťažovateľky krajský súd nesprávne vyhodnotil zaujatosť vo veci konajúcej sudkyne

(zaujatosť sudkyne bola dôvodom zrušenia prvostupňového rozhodnutia). Podľa jej názoru

vec prejednávajúca sudkyňa zaujatá nebola a ústavnému súdu v sťažnosti predkladá dôvody,

na základe ktorých dospela k svojmu presvedčeniu. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu sťažovateľka atakuje z dôvodu, že podľa jej názoru najvyšší súd bol povolaný napraviť

tvrdené pochybenie krajského súdu a keďže tak neurobil, jeho rozhodnutie o odmietnutí

dovolania je tiež zaťažené vytýkanou vadou konania, resp. nesprávnym vyhodnotením

prípustnosti dovolania.

Spor s ohľadom na zaujatosť vec prejednávajúcej sudkyne je založený na tom, že

podľa názoru krajského súdu zaujatá sudkyňa nesprávne vyhodnotila skutočnosti, ktorými

bola jej zaujatosť v spore žalovanou stranou namietaná, a námietky zaujatosti lege artis

nepredložila nadriadenému súdu v zmysle na vec sa vzťahujúceho procesného predpisu.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd poukázal na blízky vzťah vec prejednávajúcej

sudkyne k jej právnemu zástupcovi s generálnou plnou mocou , avšak

podrobnejšie sa nezaoberal skutočnosťou, že počas celého konania sťažovateľku zastupoval

. Podrobne tiež tvrdí, že nie je možné považovať za jej právneho

zástupcu v zmysle dotknutej procesnej úpravy (

v rozhodnom znení) z dôvodu, že za podanie žaloby zaplatil

súdny poplatok, a ani z dôvodu, že v iných konaniach sťažovateľku na základe generálnej

plnej moci bežne zastupuje. Napokon tvrdí, že vo veci neprevzal

zastupovanie sťažovateľky práve z dôvodu, aby sa vyhol uvedeným pochybnostiam.

Podľa jej názoru krajský súd bližšie nevysvetľuje postavenie v prerokúvanej

veci a z jeho spoločnej pracovnej minulosti s vec prejednávujúcou sudkyňou nemožno

vyvodiť zaujatosť.

Keďže sťažovateľka je presvedčená o tom, že krajský súd a najvyšší súd

„aj s navijákom zhltli vyfabulovanú skutočnosť, že o vzťahu zákonnej sudkyne

a sa dozvedeli až v priebehu súdneho konania a teda,

že námietku zaujatosti podali včas“, a zároveň považuje za správne nepredloženie námietok

zaujatosti nadriadenému súdu vo veci konajúcou sudkyňou, a keďže nepredloženie

námietok nadriadenému súdu nepovažuje za spôsobilé dospieť k nesprávnemu rozhodnutiu

vo veci, z tohto základu odvodzuje tvrdenie o odňatí možnosti konať pred súdom, odňatí

veci zákonnému sudcovi, vykonaní dokazovania bez pojednávania (o skutočnostiach

týkajúcich sa zaujatosti sudkyne), nezákonnom dokazovaní v dovolacom konaní

a nelogickosti záverov v napadnutých rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho súdu.

Z uvedených dôvodov sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

zo 14. augusta 2015 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý proces podľa dohovoru a napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 11. januára 2017 bolo porušené jej

základné právo na súdnu ochranu podľa , základné právo na zákonného

sudcu podľa , základné právo na verejné prerokovanie jej veci

podľa a právo na spravodlivý proces podľa dohovoru, aby

napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby

sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Predmetom sťažnosti je tvrdenie o nesprávnom vyhodnotení zaujatosti vec

prejednávajúcej sudkyne krajským súdom, z ktorého je potom odvodzované porušenie

označených práv v záhlaví tohto rozhodnutia napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

Keďže k sťažovateľkou požadovanému zjednaniu nápravy v konaní o dovolaní nedošlo,

je tvrdenie o porušení označených práv uplatnené aj vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

najvyššieho súdu. Rozhodujúcim momentom v spore je teda posúdenie opodstatnenosti

záveru o zaujatosti vec prejednávajúcej sudkyne.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj

právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ).

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(m. m. ). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(napr. , , ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých

sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje

podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania

môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku

z 21. 1. 1999).

Čo sa týka napadnutého rozhodnutia krajského súdu, krajský súd svoje rozhodnutie

odôvodnil takto: „Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že odporcovia 1/ a 2/ vzniesli proti vec

prejednávajúcej sudkyni dve námietky zaujatosti, v ktorých namietali skutočnosti, na ktoré

poukázali aj v odvolaní. Vo svojom vyjadrení k námietke zaujatosti doručenej súdu dňa

17.6.2013 sudkyňa uviedla, že ju považuje za oneskorene podanú. Ďalej uviedla, že

bol jej manželom do decembra 2010, od februára 2010 nežijú v spoločnej

domácnosti, nakoľko jej bývalý manžel mal už v tom čase vytvorenú spoločnú domácnosť

so svojou súčasnou manželkou. V súvislosti s uviedla, že jej pre ňu úplne

neznáma osoba, nepamätá sa, že by sa s ním bola stretla pri založení spoločnosti

. Jej činnosť v spoločnostiach bola obmedzená len na formálny podpis

dokumentov a taktiež podľa jej názoru sa na adrese nachádzalo len registrové

sídlo spoločnosti, nakoľko sa počas jej pôsobenia v advokátskej kancelárii nachádzali len

zamestnanci resp. partneri advokáti advokátskej kancelárie . Pokiaľ ide

o námietky týkajúce sa ustanovenia znaleckej organizácie rozhodovania

o návrhu na zloženie preddavkov podľa § 141a a nepredloženie odvolania odporcov 1/ a 2/

voči rozhodnutiu, tieto označila za námietky týkajúce sa postupu súdu v konaní, ktoré

podľa § 14 ods. 3 O s p. nezakladajú dôvod pre jej vylúčenie z prejednávanej veci.

Vzhľadom na uvedené namietaná sudkyňa vec nepredložila na prejednanie

nadriadenému súdu. Sudkyňa nepredložila nadriadenému súdu ani ďalšiu námietku

zaujatosti vznesenú odporcom 1/ a 2/, ktorá bola doručená konajúcemu súdu dňa

23.7.2013. Opätovne poukázala na to, že pána nepozná, počas pôsobenia v

spoločnosti , a.s. sa nekonalo žiadne valné zhromaždenie, na ktorom by boli

fyzicky prítomní akcionári, resp. členovia kontrolných a výkonných orgánov, akékoľvek

dokumenty podpísala tak, ako všetci klienti advokátskej kancelárie, že im vyhotovené

dokumenty boli kanceláriou doručené kuriérom na podpis s presným vyznačeným, akým

spôsobom sa má podpis overiť. Ani druhú námietku nepredložila nadriadenému súdu,

nakoľko obsahuje rovnaké okolnosti ako prvá námietka (vzťah a

zákonnej sudkyne).

Podľa , na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada

odvolací súd len ak má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V danom prípade odvolací súd nerozhodoval o námietkach zaujatosti podľa § 16

, nakoľko bola vec pridelená inému sudcovi z dôvodu odchodu namietanej sudkyne

na materskú dovolenku a rodičovskú dovolenku dňom 22.10.2013 a to dodatkom č. 8

k rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava III na rok 2013.

Vychádzajúc z obsahu námietok odvolací súd je toho názoru, že všetky námietky

nesmerujú proti postupu sudkyne v konaní, a preto nebol v zmysle dôvod

ich nepredložiť nadriadenému súdu.

Podľa názoru odvolacieho súdu pri posudzovaní nestrannosti sudcu sa nevyžaduje

exaktné preukázanie vzťahu, ale postačí iba osvedčenie určitých okolností, ktoré objektívne

môžu spochybňovať nezaujatosť sudcu. Odvolací súd po posúdení vyjadrení sudkyne,

odporcov a predložených listinných dôkazov, týkajúcich sa jej vzťahu k

predovšetkým s ohľadom na jej vyjadrenie a obsah zápisnice z riadneho valného

zhromaždenia spoločnosti konaného dňa 2.5.2005 dospel k záveru, že

uvedené skutočnosti sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudkyne. Odvolací súd

sa stotožnil s názorom odvolateľov, že ak vyjadrenie sudkyne a je pravdivé,

znamená to, že valné zhromaždenie sa v roku 2005 vôbec nekonalo tak, ako to vyplýva

zo zápisnice o jeho priebehu, to teda nasvedčuje tomu, že sudkyňa ako zapisovateľka

a skrutátorka a ako overovateľ zápisnice vedome fingovali neexistujúcu

skutočnosť a to konanie valného zhromaždenia dňa 2.5.2005, ktoré v skutočnosti

neprebehlo, navyše v listine, ktorá bola určená orgánu verejnej moci (registrovému súdu)

za účelom vykonania zápisu orgánov do obchodného registra. Uvedené skutočnosti sú aj

podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé vyvolať predstavu o blízkom vzťahu a existencii

mimoriadnej dôvery medzi sudkyňou a .

Uvedenými skutočnosťami sa odporcovia bránili v poradí druhej nimi vznesenej

námietke, doručenej súdu prvého stupňa dňa 23.7.2013. Odvolací súd je toho názoru, že

uvedenú námietku uplatnili v lehote uvedenej v keďže sa o pochybnosti

o nestrannosti konajúcej sudkyne dozvedeli dňa 12.7.2013 na základe informácii z webovej

stránky denníka SME (Vyjadrenie sudkyne bolo v denníku SME publikované 11.7.2013).

Odvolací súd je toho názoru, že druhá námietka zaujatosti nemá povahu opakovanej

námietky v zmysle , nakoľko sa nezakladá na rovnakých skutočnostiach

ako pri prvej námietke, keďže vychádza z rozporov vo vyhlásení vec prejednávajúcej

sudkyne zo dňa 11.7.2013, ktoré urobila až po predložení prvej námietky zo dňa

16.6.2013.“

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil dôvod na prijatie sťažnosti v tejto jej časti

a odmietol ju pri predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25

ods. 2 .

Čo sa týka napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, najvyšší súd sa v odôvodnení

tohto rozhodnutia podrobne zaoberal posúdením prípustnosti dovolania, pričom existenciu

vád zakladajúcich prípustnosť dovolania nezistil. V odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal

námietkou nesprávneho posúdenia veci (nesprávneho rozhodnutia o tom, že vo veci

rozhodoval vylúčený sudca), námietkou, že vo veci neprebehlo riadne odvolacie konanie

a že súd rozhodol na základe dokazovania bez nariadeného pojednávania, ako aj námietkou

nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Závery obsiahnuté

v predmetnom rozhodnutí nevykazujú znaky svojvoľnosti či neodôvodnenosti a podľa

názoru ústavného súdu dávajú sťažovateľke zreteľnú odpoveď na dovolaním tvrdené

námietky. Pre obsiahlosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a tak isto

aj vzhľadom na to, že ústavný súd podrobil prieskumu napadnuté rozhodnutie krajského

súdu, nepovažuje za potrebné duplicitne poukazovať na zrejmú dôvodnosť napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu, ale v podrobnostiach odkazuje na s. 26 a nasl. predmetného

rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil dôvod na prijatie sťažnosti ani v tejto

jej časti a odmietol ju pri predbežnom prerokovaní taktiež z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnosti (zrušenie

napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2017