Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 405/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Futejom, CSc., Advokátska kancelária FUTEJ &

Partners, s. r. o., Radlinského 2788/2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 26. februára 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta

2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 26. februára 2015 (ďalej aj „rozsudok krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. apríla 2017 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«... Právnemu zástupcovi Sťažovateľa bolo dňa 28.07.2017 doručené uznesenie

Najvyššieho súdu č. k. zo dňa 27.04.2017 (ďalej len „Uznesenie

Najvyššieho súdu“), ktorým Najvyšší súd odmietol dovolanie Sťažovateľa proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 26.02.2015 (ďalej len „Rozsudok

Krajského súdu“), ktorým Krajský súd potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „Okresný súd“) č. k. (ďalej len „Rozsudok

Okresného súdu“) vydaný v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o zodpovednosti za škodu“).

... Krajský súd v rámci preskúmavania odvolania Sťažovateľa voči Rozsudku

Okresného súdu dospel k záveru, že odvolaním napadnutý Rozsudok Okresného súdu

potvrdil a odvolanie Sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Sťažovateľ následne podal

v zákonnej lehote proti Rozsudku Krajského súdu dovolanie na Najvyšší súd ako

mimoriadny opravný prostriedok s poukazom na ustanovenia § 237 písm. f) v spojení s 241

ods. 2 písm. a), b), c) (ďalej ako

„OSP“). Uznesením Najvyššieho súdu bolo dovolanie Sťažovateľa odmietnuté, poukazujúc

na neprípustnosť dovolania v danom prípade. ...

Sťažovateľ vložil svoje peňažné prostriedky do družstva

(ďalej len „Družstvo“) ako jeho člen. ...

Rozsudok Krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré sú

podľa názoru Sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným súdom preskúmať.

Nápravou uvedeného Rozsudku Krajského súdu sa Najvyšší súd odmietol zaoberať, keď

vyhodnotil dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany

Najvyššieho súdu a Krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať

formalistický výklad práva...

NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka

s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek

tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku

tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho

stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení' sama uviedla a potvrdila, že

vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie

schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu

investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinnosti

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred

zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj

dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP.

... Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý

bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1.6.2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné

uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno

vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba

v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo

zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú

dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí

v tomto znení už od 1.5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany

NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani

Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.

nedodržiavaní povolení na činnosť vy daných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný

dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie

a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,

ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo

činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov

dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla

vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu...

Súdy taktiež pri svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej

podstaty úpadcu – Družstva o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn.

...

Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom podľa § 9 Zákona o zodpovednosti za škodu nie je, aby poškodený preukázal

bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti za

škodu nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon

o zodpovednosti za škodu o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje

a dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych

vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že

prebiehajúce konkurzné konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby

o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval

. Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i , a to až do doby

právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že

občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je

subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.

... Sťažovateľ prostredníctvom dovolania adresovaného Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Rozsudok Krajského súdu

nevychádzal z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností a je

založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, nakoľko tieto zistenia

vychádzajú z vykonaného dokazovania Okresného súdu, ktoré je neúplné.

... Namieste je úvaha, že Najvyšší súd namietaným uznesením vybočil z ústavných

medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojim rozhodnutím Najvyšší súd de

facto odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu. Namietaným Uznesením Najvyššieho

súdu bola Sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu k spravodlivosti, proti ktorej už

Sťažovateľ nemá okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný prostriedok obrany a ochrany

svojich práv. Namietané Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v zmysle

ustálenej judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva zásahom do

práva na spravodlivý proces...

Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom, že

Najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie

Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené...

Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie odmietol

s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná procesná

vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru, že

Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle

platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme akých úvah

sa Najvyšší súd pri odmietnutí nim podaného dovolania pridržiaval.»

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 27.04.2017 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo dňa 26.02.2015 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa

27.04.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

26.02.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a

rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

8. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

9. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho

súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

10. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd

v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej

len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na

podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu

na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj proti označenému

rozsudku krajského súdu (napr. , , ).

11. Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že

sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

12. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

13. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných

práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

14. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ).

15. Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia

konštatuje, že hoci sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhom

doručila aj splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom,

predmetné splnomocnenie bolo udelené na podanie ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. apríla 2017.

16. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva

tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

17. Vyplývajúc z už uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenie

udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna

náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia

sťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ale len na

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu.

18. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní

účastníkov konania (napr. , , ,

, , , , ,

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení

sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto

povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen

začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom

ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti

úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“.

19. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta

sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

21. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je na stranách 3 až 7

napadnutého rozhodnutia zdôvodnený jasne, zrozumiteľne a presvedčivo. V odôvodnení

napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako procesne neprípustné, ústavne

konformným spôsobom sa vysporiadal s podstatnými dovolacími námietkami sťažovateľky,

pričom sa opieral o svoju vlastnú judikatúru, ako aj judikatúru ústavného súdu.

22. Ak sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

23. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa . Ústavný súd tiež

zdôrazňuje, že sťažnosti v obdobných veciach (skutkovo a právne rovnakých), v ktorých

sťažovateľov zastupoval advokát zastupujúci aj sťažovateľku, viackrát vo vzťahu

k najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu už odmietol ako zjavne neopodstatnené a tieto

rozhodnutia sú právnemu zástupcovi sťažovateľky dobre známe, pretože mu boli už riadne

doručené 30. decembra 2016 (napr. uznesenie sp. zn. z 23. novembra 2016)

a 2. januára 2017 (uznesenie sp. zn. z 30. novembra 2016) a podobne.

24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017