Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 520/2017
PDF · 626.92 KB
No categories available
II. ÚS 520/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti Hammerl Aviation Laundryservices s. r. o., M. R. Štefánika 2760/106, Malacky,
zastúpenej advokátskou kanceláriou Šiška & Partners s. r. o., Palisády 33, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Karol Šiška, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 CoKR 78/2015 z 9. októbra 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Hammerl Aviation Laundryservices s. r. o.
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Hammerl Aviation Laundryservices s. r. o.,
M. R. Štefánika 2760/106, Malacky (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),
zastúpenej advokátskou kanceláriou Šiška & Partners s. r. o., Palisády 33, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Karol Šiška, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
3 CoKR 78/2015 z 9. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) na základe návrhu navrhovateľa ‒ dlžníka, obchodnej spoločnosti
(ďalej len „dlžník“), uznesením sp. zn. 2 R 2/2014 zo 14. apríla 2014 začal
reštrukturalizačné konanie proti dlžníkovi. Predmetné uznesenie bolo zverejnené
v Obchodnom vestníku č. 76/2014 z 22. apríla 2014. Následne okresný súd uznesením
sp. zn. 2 R 2/2014 z 19. mája 2014 povolil reštrukturalizáciu dlžníka. Súčasne veriteľov
dlžníka vyzval, aby prihlásili svoje pohľadávky v lehote 30 dní od povolenia
reštrukturalizácie. Do funkcie reštrukturalizačného správcu bol ustanovený
, (ďalej len „reštrukturalizačný správca“). Predmetné
uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 97/2014 z 23. mája 2014.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „dňa 17. decembra 2014 sa konala
schvaľovacia schôdza veriteľov, predmetom ktorej bolo hlasovanie o schválení návrhu
reštrukturalizačného plánu Dlžníka zo dňa 14. novembra 2014. Sťažovateľ patriaci
do skupiny veriteľov č. 3 hlasoval proti schváleniu reštrukturalizačného plánu Dlžníka.“.
Uznesením sp. zn. 2 R 2/2014 z 12. augusta 2015 okresný súd zamietol návrh
dlžníka, aby súd prijatie reštrukturalizačného plánu, ktorý bol predmetom schvaľovania
na schvaľovacej schôdzi konanej 17. decembra 2014, v skupine č. 3 „Skupina
pre nezabezpečené pohľadávky 2“, nahradil svojím rozhodnutím. Okresný súd týmto
uznesením s poukazom na § 154 ods. 1 písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) zamietol reštrukturalizačný plán dlžníka
(o ktorom účastníci reštrukturalizačného konania hlasovali na zasadnutí schvaľovacej
schôdze konanej 17. decembra 2014). Predmetné uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom
vestníku č. 159/2015 z 19. augusta 2015.
Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 R 2/2014 z 12. augusta 2015 podal dlžník
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 CoKR 78/2015
z 9. októbra 2015. Napadnutým uznesením krajský súd nahradil súhlas skupiny veriteľov
č. 3 – „Skupina pre nezabezpečené pohľadávky 2“ s reštrukturalizačným plánom dlžníka,
o ktorom hlasovala schvaľovacia schôdza 17. decembra 2014, potvrdil reštrukturalizačný
plán dlžníka a reštrukturalizáciu dlžníka ukončil. Napadnuté uznesenie krajského súdu bolo
zverejnené v Obchodnom vestníku č. 208/2015 z 29. októbra 2015.
Podľa názoru sťažovateľky „došlo vydaním (napadnutého, pozn.) uznesenia zo strany
porušovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“.
Sťažovateľka argumentuje, že „základným právnym dôvodom, pre ktorý Okresný súd
Bratislava I zamietol reštrukturalizačný plán Dlžníka svojím uznesením zo dňa 12. 8. 2015,
bol jeho rozpor so zákonom č. 7/2005 Z. z..., konkrétne pre jeho rozpor s § 138 ods. 1
a § 158 ods. 1 ZKR. Nakoľko Okresný súd Bratislava I po zhodnotení osobitostí tohto
prípadu vyhodnotil uvedené porušenie ZKR o náležitostiach reštrukturalizačného plánu ako
podstatné, zamietol reštrukturalizačný plán Dlžníka podľa § 154 ods. 1 písm. a) ZKR.
Keďže Okresný súd Bratislava I aplikoval § 154 ods. 1 písm. a) ZKR, nezaoberal sa ďalej
podrobným skúmaním návrhu Dlžníka na nahradenie súhlasu skupiny veriteľov č. 3
s reštrukturalizačným plánom.“.
Podľa názoru sťažovateľky „reštrukturalizačný plán musí obsahovať aj právne
vysporiadanie sa s prihlásenými pohľadávkami veriteľov, ktoré boli správcom popreté
a ktoré boli v zákonnej lehote dotknutým veriteľom uplatnené na súde incidenčnou žalobou.
V prípade reštrukturalizácie Dlžníka sú takýmito pohľadávkami pohľadávky Sťažovateľa
v celkovej výške 1.274.831,32 EUR a pohľadávky spoločnosti
v celkovej výške 71.174,58 EUR. Reštrukturalizačný plán je totiž dokumentom, na základe
ktorého vznikajú, menia sa alebo zanikajú práva a záväzky účastníkov plánu a po jeho
potvrdení súdom je tento plán (najmä jeho záväzná časť) záväzný pre všetkých účastníkov
plánu (§ 132 ZKR). Vzhľadom na význam tohto dokumentu musí záväzná časť
reštrukturalizačného plánu obsahovať určenie všetkých práv a záväzkov, ktoré majú
účastníkom plánu vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť (§ 136 ods. 1 ZKR). Z § 136 ods. 2
ZKR zasa vyplýva, že ak je pre vznik, zmenu alebo zánik práva alebo záväzku potrebný
prejav vôle, záväzná časť reštrukturalizačného plánu musí obsahovať presné znenie tohto
prejavu vôle a listina obsahujúca tento prejav sa k plánu pripojí ako príloha.“.
V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že „problematickými v tejto veci sú najmä
popreté pohľadávky uplatnené na súde incidenčnou žalobou. Reštrukturalizačný plán
Dlžníka ich vo svojej záväznej časti rieši na strane č. 36 iba tak, že ich považuje
za nevymáhateľné za predpokladu, že Dlžník uzavrie s daným veriteľom osobitnú dohodu,
na základe ktorej sa incidenčná žaloba vezme späť. Iné právne vysporiadanie
sa s popretými pohľadávkami uplatnenými na súde incidenčnou žalobou
v reštrukturalizačnom pláne Dlžníka neexistuje, pričom prílohou tohto plánu nie je ani
žiadna listina obsahujúca prejav vôle Sťažovateľa vziať svoju incidenčnú žalobu späť,
ak dôjde k potvrdeniu plánu súdom.“.
Sťažovateľka namieta porušenie v petite sťažnosti označených základných práv
garantovaných ústavou napadnutým uznesením krajského súdu a v podstatnej časti svojej
sťažnostnej argumentácie uvádza, že „porušovateľ... mu znemožnil postup podľa § 161
ods. 3 písm. b) ZKR alebo podľa § 161 ods. 3 písm. c) ZKR... a ďalej neoprávnene zvýhodnil
ostatných účastníkov reštrukturalizačného konania (veriteľov), ktorí uvedené ustanovenia
ZKR môžu využívať...“. Podľa sťažovateľky „reštrukturalizačný plán musí právne riešiť
popreté pohľadávky“, avšak z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva,
že „podľa § 158 ods. 1 ZKR sa na popretú časť pohľadávky má plniť do súdnej alebo
notárskej úschovy až po schválení a potvrdení reštrukturalizačného plánu, a preto
ak k takému zloženiu finančných prostriedkov do úschovy nedošlo pred potvrdením plánu,
nie je to dôvodom pre jeho zamietnutie“.
V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje, že „Okresný súd Bratislava I nezamietol
reštrukturalizačný plán preto, že zo strany Dlžníka neboli zložené žiadne finančné
prostriedky do úschovy. Toto predsa ZKR nikde ani nežiada. Okresný súd Bratislava I
zamietol reštrukturalizačný plán (aj) preto, lebo absentovalo akékoľvek právne riešenie
popretých pohľadávok, čo má za následok okrem iného aj zmarenie postupu podľa § 158
ods. 1 ZKR.“.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu z 9. októbra 2015 sťažovateľka
ďalej uvádza:
„Porušenie práva na súdnu ochranu... vidí Sťažovateľ ešte v jednej veľmi dôležitej
skutočnosti. Okresný súd Bratislava I zamietol reštrukturalizačný plán Dlžníka svojim
uznesením zo dňa 12. 08. 2015 opierajúc sa o § 154 ods. 1 písm. a) ZKR. Porušovateľ
však postavil odôvodnenie svojho Uznesenia na rozsiahlom vysvetľovaní toho, prečo
Okresný súd Bratislava I nesprávne postupoval, keď reštrukturalizačný plán Dlžníka
neschválil podľa § 154 ods. 1 písm. c) ZKR. Porušovateľ odôvodňoval, prečo Okresný súd
Bratislava I mal nahradiť súhlas skupiny veriteľov č. 3 (do ktorej patril aj Sťažovateľ)
a že uspokojenie týchto veriteľov bude podstatne lepšie, ako keby bol na Dlžníka vyhlásený
konkurz. Lenže Okresný súd Bratislava I sa touto skutočnosťou zaoberal len veľmi okrajovo,
nebol to nosný dôvod zamietnutia reštrukturalizačného plánu Dlžníka, čo bolo v jeho
uznesení zo dňa 12. 08. 2015 aj vysvetlené...
Podstatné porušenie teda spočívalo v porušení ZKR, čo je predpoklad aplikácie
§ 154 ods. 1 písm. a) ZKR, a nie v postavení veriteľov, čo je predpokladom aplikácie § 152
ods. 1 písm. a) ZKR.
Porušovateľ sa teda v Uznesení významne venoval nesprávnym ustanoveniam ZKR,
o ktoré Okresný súd Bratislava I vôbec neopieral svoje uznesenie zo dňa 12. 08. 2015.
Na druhej strane sa Porušovateľ v Uznesení vôbec nevysporiadal s tým, prečo Okresný súd
Bratislava I nepostupoval správne, keď zamietol reštrukturalizačný plán podľa § 154 ods. 1
písm. a) ZKR, nakoľko plán v stave, v akom bol vyhotovený, podstatným spôsobom
porušoval ustanovenia ZKR o jeho náležitostiach a iné ustanovenia týkajúce sa plánu,
čo malo nepriaznivý vplyv na Sťažovateľa (absencia riešenia popretých pohľadávok
a porušenie § 139 ods. 1 druhá veta ZKR).“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoKR/78/2015 porušil
základné práva a slobody spoločnosti Hammerl Aviation Laundryservices s. r. o..., zaručené
v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 CoKR/78/2015-978 zo dňa 09. 10.
2015 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti Hammerl Aviation
Laundryservices s. r. o..., trovy právneho zastúpenia v sume 355,73 €... do rúk advokátskej
kancelárie Šiška & Partners, s. r. o..., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní je aj posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,
keď namietaným postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila
sťažovateľka, a to predovšetkým pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry sa ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie, či nie je sťažnosť sťažovateľky zjavne
neopodstatnená.
Pred samotným posudzovaním opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd považoval
za žiaduce poukázať na limity ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré sú
predurčené ústavnou konštrukciou siedmej hlavy ústavy označenej nadpisom „Súdna moc“.
Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Sťažovateľka namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu
jej základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá musí mať základ v platnom
právnom poriadku, resp. v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne
má každý právo na to, aby sa v jeho veci príslušný všeobecný súd vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Do práva na spravodlivý proces, ktorý tvorí integrálnu súčasť základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 248/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov
konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bolo
zmenené uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 R 2/2014 z 12. augusta 2015 o zamietnutí
reštrukturalizačného plánu tak, že súhlas skupiny veriteľa č. 3 ‒ skupina pre nezabezpečené
pohľadávky 2, bol nahradený, reštrukturalizačný plán bol potvrdený a reštrukturalizačné
konanie spoločnosti (dlžníka) skončené.
Sťažovateľka vytýka napadnutému uzneseniu krajského súdu zverejnenému
v Obchodnom vestníku to, že v jeho odôvodnení absentuje vysporiadanie sa s prihlásenými
pohľadávkami veriteľov, ktoré boli správcom popreté a ktoré boli v zákonnej lehote
dotknutým veriteľom uplatnené na súde incidenčnou žalobou (popretá pohľadávka
sťažovateľky v celkovej výške 1 274 831,32 € a veriteľa v celkovej
sume 71 174,58 €). Sťažovateľka ďalej namieta, že krajský súd sa v napadnutom uznesení
nevysporiadal s nosným dôvodom zamietnutia reštrukturalizačného plánu dlžníka okresným
súdom podľa § 154 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý je založený
na závere, že reštrukturalizačný plán podstatným spôsobom porušuje ustanovenia zákona
o konkurze a reštrukturalizácii. V ďalšej argumentácii sťažovateľka podrobne obhajuje
dôvodnosť a správnosť uznesenia okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu
a v závere svojej sťažnostnej argumentácie namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „v rovine“ základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy tým,
že „mu svojím Uznesením znemožnil postup podľa § 161 ods. 3 písm. b) ZKR alebo podľa
§ 161 ods. 3 písm. c) ZKR... čím... neoprávnene zvýhodnil ostatných účastníkov
reštrukturalizačného konania (veriteľov), ktorí uvedené ustanovenia ZKR môžu využívať...“.
V nadväznosti na podstatu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky ústavný súd
konštatuje, že právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkurznom
a reštrukturalizačnom konaní vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy. Podrobnosti o pôsobnosti
súdov a konaní pred nimi vo vymedzených veciach ustanoví v zmysle splnomocňovacieho
ustanovenia ústavy (čl. 143 ods. 2 ústavy) zákon. Týmto zákonom vo vzťahu ku konkurzu
a reštrukturalizácii je zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý v rámci tretej časti
nazvanej „Reštrukturalizácia“ upravuje v ôsmej hlave aj ingerenciu všeobecných súdov
v procese reštrukturalizácie formou potvrdenia plánu súdom (§ 153 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii) alebo zamietnutia plánu súdom v zákonom ustanovených prípadoch
[§ 154 ods. 1 písm. a) až h) zákona o konkurze a reštrukturalizácii].
Zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že pokiaľ uznesenie všeobecného
súdu o potvrdení reštrukturalizačného plánu obsahuje aj rozhodnutie o skončení
reštrukturalizácie, dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí plánu je, že súd jedným
(tým istým) rozhodnutím zastaví reštrukturalizačné konanie dlžníka, začne konkurzné
konanie proti dlžníkovi a vyhlási na jeho majetok konkurz (§ 154 ods. 3 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii). Predovšetkým z dôvodu závažnosti právnych dôsledkov zamietnutia
reštrukturalizačného plánu súdom zákon o konkurze a reštrukturalizácii ustanovuje pre tieto
prípady dvojinštančné konanie, keďže proti uzneseniu okresného súdu pripúšťa podanie
odvolania. Okruh subjektov oprávnených podať odvolanie je však výrazne limitovaný,
keďže medzi nich patrí len predkladateľ plánu, a v prípade veriteľského návrhu
na povolenie reštrukturalizácie je ním podľa § 133 ods. 2 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii aj správca (porovnaj I. ÚS 200/2011).
Na základe uvedených ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii rozhodoval
vo veci povolenej reštrukturalizácie dlžníka aj krajský súd, ktorého úlohou bolo rozhodnúť
o odvolaní dlžníka proti v poradí už druhému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 R 2/2014
z 12. augusta 2015 o zamietnutí reštrukturalizačného plánu dlžníka. Krajský súd ako
odvolací súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 CoKR 78/2015 z 9. októbra 2015 zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa z 12. augusta 2015 tak, že nahradil súhlas skupiny veriteľa
č. 3 ‒ skupina pre nezabezpečené pohľadávky 2, s reštrukturalizačným plánom dlžníka,
o ktorom hlasovala schvaľovacia schôdza 17. decembra 2014, potvrdil reštrukturalizačný
plán dlžníka prijatý schvaľovacou schôdzou 17. decembra 2014 a reštrukturalizáciu dlžníka
ukončil.
Sťažovateľka namietajúc závery uvedené vo výrokovej časti napadnutého uznesenia
krajského súdu zakladá svoju argumentáciu na podpore správnosti záverov vyslovených
okresným súdom v uznesení z 12. augusta 2015 o zamietnutí reštrukturalizačného plánu,
ktoré okresný súd odôvodnil takto:
„Dňa 25. 07. 2014 sa konala prvá schôdza veriteľov, ktorá zvolila 3-členný
veriteľský výbor v zložení: Slovenská republika – Daňový úrad Bratislava, Sociálna
poisťovňa so sídlom v Bratislave,
Dňa 17. 12. 2014 sa konala schvaľovacia schôdza. Dňa 29. 12. 2014 bola súdu
doručená zápisnica zo schvaľovacej schôdze spolu s návrhom na potvrdenie
reštrukturalizačného plánu súdom a na nahradenie súhlasu skupiny veriteľov.
Dňa 23. 12. 2014 bola súdu doručená žiadosť o zamietnutie reštrukturalizačného
plánu, podaná veriteľom Hammerl Aviation Laundryservices s. r. o..., v ktorej veriteľ
uvádza, že má za to, že Plán je postavený na nesprávnych zavádzajúcich skutočnostiach, je
neudržateľný a dokonca nezákonný.
Súd uznesením z 13. 01. 2015, č. k. 2 R/2/2014-872, reštrukturalizačný plán Dlžníka
zamietol.
Dňa 05. 02. 2015 bolo súdu doručené odvolanie Dlžníka... voči uzneseniu Okresného
súdu Bratislava I, č. k. 2 R/2/2014-872 o zamietnutí reštrukturalizačného plánu zo dňa
13. 01. 2015.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25. 02. 2015... č. k. 3 CoKR/9/2015-943...
uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 R/2/2014-872 zo dňa 13. 01. 2015 zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Dňa 20. 07. 2015 bolo súdu doručené nedatované podanie Dlžníka, v ktorom
oznamuje súdu, že so spoločnosťou Hammerl Aviation Laundryservices s. r. o... vedie
mimosúdne rokovanie, ktorého cieľom je urovnanie vzájomných sporných nárokov. Dlžník
od tohto rokovania očakáva, že Veriteľ vezme späť prihlášku pohľadávok. Podľa názoru
Dlžníka, ak Veriteľ stratí postavenie účastníka nebude potrebné, aby sa súd ďalej zaoberal
jeho námietkami proti schválenému reštrukturalizačnému plánu.
Odvolací súd svoje rozhodnutie, ktorým zrušil odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu odôvodnil tak, že po preskúmaní predmetného rozhodnutia súdu
prvého stupňa napadnutého odvolaním, odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa
sa vo svojom zamietavom stanovisku týkajúceho sa potvrdenia reštrukturalizačného plánu
návrhom na nahradenie súhlasu skupiny veriteľov nezaoberal, tento návrh žiadnym
spôsobom nehodnotil, ako aj nie je zrejmé z predloženého rozhodnutia akým spôsobom
sa vysporiadal s námietkou dlžníka ohľadne spriaznenej osoby veriteľa Hammerl Aviation
Laundryservices s. r. o. s dlžníkom v súvislosti s uspokojením pohľadávky takto označeného
veriteľa po vyhlásení konkurzu. Na základe uvedeného odvolací súd mal za to, keďže súd
prvého stupňa o návrhu na nahradenie súhlasu nerozhodol tak, ako upravuje § 152 ods. 3
zákona č. 7/2005 Z. z..., odvolací súd nemôže rozhodovať o nahradené súhlasu skupiny
veriteľov, nakoľko toto nebolo predmetom úvah prvostupňového súdu vo vydanom
rozhodnutí.
Avšak odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, že jednou
z podmienok vysporiadania sa s plnením popretej pohľadávky v zmysle § 158 ods. 1 ZKR
je zloženie plnenia pripadajúce na popretú časť pohľadávky do súdnej alebo notárskej
úschovy. Túto skutočnosť ani jeden z účastníkov (povinných osôb) nepreukázal,
čo by zakladalo dôvodnosť zamietnutia reštrukturalizačného plánu, tak ako súd prvého
stupňa uviedol...“
Na základe uvedených skutočností okresný súd ako súd prvého stupňa opätovne
preskúmal spisový materiál, predložený reštrukturalizačný plán, ako aj žiadosť sťažovateľky
o zamietnutie reštrukturalizačného plánu súdom a dospel k záveru, že „predložený
reštrukturalizačný plán sa napriek ustanoveniu § 138 ods. 1 ZKR a § 158 ods. 1 ZKR
nijakým spôsobom nevysporiadal s plnením na popretú pohľadávku veriteľa Hammerl
Aviaton Laundryservices s. r. o. v prípade jej určenia incidenčným súdom. Zároveň bola
na Okresnom súde Bratislava I v zákonnej lehote, podaná aj incidenčná žaloba ďalšieho
veriteľa Dlžníka spoločnosti .., ktorého pohľadávky boli tiež popreté,
na určenie týchto pohľadávok. Konanie je vedené pod sp. zn. 11 Cbi/37/2014.
V zmysle § 154 ods. 1 písm. a) ZKR súd uznesením zamietne plán ak boli podstatným
spôsobom porušené ustanovenia tohto zákona o náležitostiach plánu, postupe pri príprave
plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce sa plánu, ak to malo nepriaznivý
vplyv na niektorého z účastníkov plánu.
Vzhľadom na absenciu riešenia uspokojenia popretých pohľadávok veriteľov
v prípade ich určenia incidenčným súdom, súd aj s prihliadnutím na skutočnosť, že sa jedná
o pohľadávky v značnej výške, má súd s poukázaním aj na právny názor odvolacieho súdu,
že jednou z podmienok vysporiadania sa s plnením popretej pohľadávky v zmysle § 158
ods. 1 ZKR je zloženie plnenia pripadajúce na popretú časť pohľadávky do súdnej alebo
notárskej úschovy a absencia tohto riešenia zakladá dôvodnosť zamietnutia
reštrukturalizačného plánu za to, že sa v tomto prípade došlo k porušeniu iných ustanovení
týkajúcich sa plánu a to podstatným spôsobom, ktoré má nepriaznivý vplyv na dotknutých
účastníkov plánu.
Súd zároveň pri opätovnom rozhodovaní vo veci s poukázaním na uznesenie
odvolacieho súdu rozširuje v odôvodnení svoje úvahy týkajúce sa spriaznenej osoby veriteľa
Hammerl Aviaton Laundryservices s. r. o. s Dlžníkom v súvislosti s uspokojením pohľadávky
takto označeného veriteľa po vyhlásení konkurzu. Súd dospel k záveru, že porovnaniu
uspokojenia dotknutého veriteľa v reštrukturalizačnom konaní a v konkurznom konaní
je závislé na výsledku tak incidenčného konania, ako aj ďalších skutočností, ktorých
existencia sa môže prejaviť až v samotnom konkurznom konaní. Súd však uvádza,
že v prípade potvrdenia plánu súdom by sa veritelia s popretými pohľadávkami ocitli
v prípade ich následného priznania v incidenčnom konaní v stave právnej neistoty s ťažko
dostupnými a procesne náročnými prostriedkami ochrany, čím by bolo nepriaznivo
zasiahnuté do ich vlastníckych práv v súčasnosti popretým pohľadávkam. Takýto stav
právnej neistoty nemá oporu v právnom poriadku, je stavom nežiaducim, výrazne zhoršuje
postavenie veriteľov a oslabuje právnu istotu adresátov práva. Súd na základe uvedeného
nemôže jeho vznik a existenciu odobriť tým, že potvrdí predložený plán...
Vzhľadom na absenciu riešenia uspokojenia popretých pohľadávok
v reštrukturalizačnom pláne sa veritelia nebudú môcť domáhať neúčinnosti plánu vo vzťahu
k dotknutým pohľadávkam, nakoľko nebude možné určiť kedy a akým spôsobom mal Dlžník
zložiť plnenie do súdnej alebo notárskej úschovy, a teda nebude ani možné definovať
porušenie tejto povinnosti zo strany Dlžníka.
Súd zároveň posúdil aj návrh Dlžníka na nahradenie súhlasu skupiny č. 3 - Skupina
pre nezabezpečené pohľadávky 2 s reštrukturalizačným plánom dlžníka..., o ktorom
účastníci reštrukturalizačného plánu hlasovali na zasadnutí schvaľovacej schôdze konanej
dňa 17. 12. 2014. Súd s poukázaním na právny názor odvolacieho súdu konštatuje, že môže
nahradiť súhlas niektorej skupiny, v ktorej nebol prijatý návrh pri splnení zákonných
podmienok... Nahradenie súhlasu súdom neprichádza do úvahy, ak by súd zistil niektorý
z dôvodov na zamietnutie plánu (§ 154), v takom prípade návrh na potvrdenie
reštrukturalizácie zamietne bez ďalšieho, ako aj rozhodne - zamietne návrh na nahradenie
súhlasu bez ďalšieho jeho skúmania. V tomto prípade súd prvého stupňa dospel k záveru,
že neboli dané zákonné dôvody na potvrdenie predloženého plánu na schválenie, účel § 158
ods. 1 ZKR by bol prijatím plánu zmarený. Predložený reštrukturalizačný plán neuvádza
splatnosť plnenia (absentuje zloženie plnenia do súdnej alebo notárskej úschovy,
ako aj vzdanie sa plnenia s poukazom na Dohodu o urovnaní), a preto o návrhu
na potvrdenie reštrukturalizačného plánu ako aj o návrhu na nahradenie súhlasu rozhodol
tak, že ich zamietol.“.
Krajský súd na rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že v danom prípade
sú splnené podmienky pre nahradenie chýbajúceho súhlasu skupiny veriteľa č. 3 – skupina
pre nezabezpečené pohľadávky 2, s reštrukturalizačným plánom v zmysle § 152 ods. 1
písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Súčasne dospel k rozdielnemu záveru
od záverov okresného súdu v otázke naplnenia zákonných predpokladov na zamietnutie
reštrukturalizačného plánu súdom v zmysle § 154 ods. 1 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, keď nevzhliadol zákonnú prekážku na schválenie plánu súdom. Krajský
súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia predovšetkým uviedol,
že „...mal z predloženého spisu jednoznačne preukázané, že napadnutým uznesením
odvolaním, súd prvého stupňa po zrušujúcom rozhodnutí sp. zn. 3 CoKR 9/2015 opakovane
vo veci rozhodol a zamietol návrh na nahradenie súhlasu skupiny veriteľov č. 3 -
nezabezpečené pohľadávky a súčasne reštrukturalizačný plán dlžníka podľa § 154 ods. 1
písm. c/ ZKR zamietol z hore uvedených dôvodov. Je možné súhlasiť s názorom dlžníka
odvolateľa v tom zmysle, že reštrukturalizačný plán zahŕňa postup pri riešení, uspokojovaní
zistených pohľadávok s mierou a výškou uspokojovania ako takého...
Podľa § 154 ods. 1 ZKR, súd uznesením zamietne plán, ak
a/ boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia tohto zákona o náležitostiach
plánu, postupe pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce sa
plánu, ak to malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu,
b/ prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných
výhod niektorému účastníkovi plánu,
c/ plán nebol prijatý schvaľovacou schôdzou alebo dlžníkom; to neplatí, ak súd
nahradil ich súhlas svojím rozhodnutím,
d/ plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.
Postup súdu pri potvrdzovaní reštrukturalizačného plánu ako aj nahradenie súhlasu
jednej skupiny veriteľov súdom upravuje § 151 až § 155 ZKR...
Podľa § 152 ods. 1 ZKR, ak za prijatie plánu v niektorej zo skupín nehlasovala
potrebná väčšina, predkladateľ plánu sa môže v návrhu na potvrdenie plánu domáhať,
aby súd prijatie plánu v skupine nahradil svojím rozhodnutím, ak
a/ účastníci plánu zaradení do skupiny hlasujúcej proti prijatiu plánu nebudú
na základe plánu v zjavne horšom postavení, v akom by boli v prípade neprijatia plánu; súd
pritom vychádza z ich pravdepodobného uspokojenia v konkurznom konaní v deň začatia
reštrukturalizačného konania, pričom vychádza z údajov uvedených v pláne,
ak sa nepreukáže opak,
b/ väčšina zo skupín zostavených podľa plánu hlasovala za prijatie plánu potrebnou
väčšinou a
c/ za prijatie plánu hlasovali prítomní veritelia s nadpolovičnou väčšinou hlasov
počítaných podľa zistenej sumy ich zistených pohľadávok...
Len pokiaľ sú splnené všetky uvedené podmienky, môže súd nahradiť súhlas niektorej
skupiny, v ktorej nebol dosiahnutý potrebný počet hlasov. O nahradení súhlasu súd
rozhoduje v rozhodnutí, ktorým rozhodne o zamietnutí alebo potvrdení plánu...
Súd prvého stupňa sa pri zamietavom stanovisku o potvrdenie reštrukturalizačného
plánu a s návrhom na nahradenie súhlasu skupiny veriteľov zaoberal a skonštatoval
spriaznenosť osoby veriteľa - Hammerl Aviation Laundryservices s. r. o. s dlžníkom
v súvislosti s uspokojením pohľadávky takto označeného veriteľa po vyhlásení konkurzu,
v tom zmysle, že uspokojenie dotknutého veriteľa (s popretou pohľadávkou)
v reštrukturalizačnom konaní a v konkurznom konaní je závislé na výsledku incidenčného
konania, ako aj ďalších skutočností, ktoré sa môžu prejaviť až v samotnom konkurznom
konaní a označená situácia preto navodzuje stav právnej neistoty a nemá oporu v právnom
poriadku, je stavom nežiaducim, ktorý výrazne zhoršuje postavenie veriteľov a tento stav nie
je možné zhojiť schválením predloženého plánu zo strany súdu.
Odvolací súd mal za to, že v tomto prípade boli dané podmienky na použitie
ust. § 152 ods. 1 písm. a/ a b/ ZKR s tým, že uvádzané dôvody ohľadne spriaznenosti
označeného veriteľa s dlžníkom a uspokojenie spriazneného veriteľa Hammerl Aviation
Laundryservices spol. s. r. o. vo výške 30 % nezakladá predpoklad dôvodov na zamietnutie
plánu s poukazom na ust. § 154 ZKR. Samotná reštrukturalizácia prebieha podľa plánu,
ak tento plán bude schválený a potvrdený súdom. Plán má určený obsah (§ 132)
a za predpokladu, že plán je schválený veriteľským výborom, je veriteľský výbor povinný
bezodkladne požiadať správcu o zvolanie schvaľovacej schôdze, ktorá sa v tomto prípade
konala dňa 17. 12. 2014 a väčšinou hlasov predložený plán schválila. Do plánu sa zahŕňajú
len tie pohľadávky, ktorú sú zapísané v zozname pohľadávok, teda tie, ktoré sa prihlasujú
prihláškou. Schválenie plánu schvaľovacou schôdzou veriteľov je jedným zo zákonných
predpokladov pre potvrdenie plánu súdom. Súd potvrdí plán, ak sú splnené podmienky
určené v § 153 ZKR, inak plán zamietne. To platí i v prípade nahradenia súhlasu skupiny
veriteľov súdom z dôvodu zachovania sanačného konania a ekonomickej záchrany dlžníka.
Je potrebné súhlasiť s tvrdením odvolateľa v tom zmysle, že v prípade vyhlásenia
konkurzu bude uspokojovanie veriteľov vrátane veriteľov s popretými pohľadávkami, závislé
od výšky speňaženého majetku zo všeobecnej podstaty úpadcu, pričom označený veriteľ
podľa § 95 ods. 3 ZKR by bol uspokojený až po úplnom uspokojení ostatných veriteľov,
na základe čoho nie je možné konštatovať neprimeranosť, nevýhodnosť a nepriaznivé
zasiahnutie do vlastníckych práv označeného veriteľa (veriteľov) s popretými
pohľadávkami, spôsobujúce právnu neistotu a zhoršenie ich postavenia.
Podstatou inštitútu reštrukturalizácie je poskytnutie právnej ochrany dlžníkovi
pred veriteľmi, ako aj zachovanie a sanácia ekonomickej aktivity dlžníka a ozdravenie
podnikateľského prostredia pri čiastočnom uspokojení veriteľov. Výsledkom sanačných
postupov je čiastočné (úplné) uspokojenie pohľadávok veriteľov, pričom vo zvyšku
ich pohľadávky na rozdiel od likvidačného konkurzu zanikajú a oddlženému dlžníkovi
sa dáva nová možnosť pokračovať v podnikateľskej činnosti.
V záujme toho, aby reštrukturalizácia bola úspešná, zákon umožňuje aby súd
nahradil súhlas jednej skupiny veriteľov, v ktorej sa nedosiahol potrebný počet hlasov
pri zachovaní zákonných podmienok uvedených v § 152 ods. 1, 2 a § 154 ZKR za splnenia
zákonných podmienok.“.
Na tomto skutkovom a právnom základe krajský súd „... po preskúmaní predloženého spisu,
oboznámením sa s dôvodmi zamietnutia nahradenia súhlasu skupiny veriteľov 3,
ako aj zamietnutia plánu súdom a s odvolacími dôvodmi dlžníka, dospel k záveru, že neboli
naplnené zákonné predpoklady na zamietnutie plánu súdom v zmysle § 154 ods. 1 ZKR,
nakoľko nie je možné súhlasiť s vysloveným záverom o podstatnom porušení postavenia
veriteľov s popretými pohľadávkami tak, ako vyslovil súd prvého stupňa, vzhľadom
na uspokojenie vo výške 30 % pri vyslovení spriaznenosti označeného veriteľa s tým,
že tento by bol v nevýhodnejšom postavení pri schválení reštrukturalizačného plánu tak,
ako bol prijatý na schvaľovacej schôdzi veriteľov dňa 17. 12. 2014, oproti výsledku
uspokojenia pri vyhlásení konkurzu. Nakoľko odvolací súd nevzhliadol zákonnú prekážku
na schválenie plánu súdom (podstatné porušenie o náležitostiach plánu, o postupe
pri príprave plánu, o hlasovaní, zmeškanie lehoty a v neposlednom rade nebol preukázaný
a zistený rozpor so spoločným záujmom veriteľov - predložený plán zahŕňal uspokojenie
všetkých veriteľov s prihlásenými pohľadávkami, bez možnosti reálneho konštatovania
zvýhodnenia, resp. poskytnutia osobitných výhod niektorému z účastníkov.
Ohľadne námietky Veriteľa čo do postavenia dlžníka ako subdodávateľa Veriteľa
a ukončenia zmluvného vzťahu k termínu 30. 06. 2014 (31. 08. 2014) nie je možné
konštatovať, že sa jedná o konanie dlžníka zavádzajúce, resp. nekalé, naopak osvedčuje
aktivitu a snahu o zachovanie jeho podnikateľských aktivít.
Odvolací súd dospel k záveru, že vydané rozhodnutie je potrebné postupom podľa § 220
O. s. p. zmeniť a podľa § 152 ods. 1 písm. b/ a c/ ZKR (s účinnosťou od 1. januára 2012)
nahradiť súhlas skupiny veriteľa č. 3 a podľa § 153 ods. 1 ZKR predložený plán
reštrukturalizácie schváliť.“.
K (na základe odvolania dlžníka) preskúmavanému záveru okresného súdu o absencii
riešenia popretých pohľadávok sťažovateľky v reštrukturalizačnom pláne krajský súd
v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:
«Podľa § 158 ods. 1 ZKR, ak sa podľa plánu má plniť na popretú časť pohľadávky,
dlžník a preberajúca osoba sú povinní spoločne a nerozdielne zložiť plnenie pripadajúce
na popretú časť pohľadávky do súdnej alebo notárskej úschovy alebo v celom rozsahu
zabezpečiť splnenie tohto plnenia majetkom do 30 dní od splatnosti tohto plnenia; inak sa
plán voči veriteľovi vo vzťahu k dotknutej popretej pohľadávke stáva neúčinným.
Veriteľ, ktorému bola popretá pohľadávka a ktorý trvá na pohľadávke v takom
rozsahu, ako si ju prihlásil do reštrukturalizačného konania, musí podať žalobu o určenie
proti dlžníkovi. Ak sa podľa potvrdeného plánu má plniť na popretú časť pohľadávky, dlžník
a preberajúca spoločnosť sú povinní spoločne a nerozdielne zložiť plnenie pripadajúce
na popretú časť pohľadávky do súdnej alebo notárskej úschovy do 30 dní od splatnosti tohto
plnenia. Namiesto zloženia sumy môže dlžník a preberajúca osoba zabezpečiť pohľadávku
v lehote do 30 dní od splatnosti plnenia majetkom. Z citovaného ust. § 158 ods. 1 vzhľadom
na definíciu „potvrdeného plánu a plnenie na popretú časť pohľadávky s ním spojené“ má
za to, že uvedená podmienka zloženia finančných prostriedkov, resp. zabezpečenia
pohľadávky majetkom dlžníka, prichádza do úvahy pri schválenom pláne, a teda nemôže byť
podmienkou pri nahradení súhlasu skupiny alebo dlžníka a následne podmienkou
na potvrdenie plánu súdom v zmysle § 153 ZKR (pred schválením - potvrdením plánu súdom
ako takého).»
Ústavný súd sa oboznámil s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu
a na tomto základe dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľky na podporu správnosti
záverov okresného súdu nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa relevantne vysporiadal
so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne odôvodnil,
čo potvrdzujú citované časti odôvodnenia napadnutého uznesenia. Ústavný súd preto
nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu
veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu
do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2
Ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že vo veci konajúce súdy sa pri
rozhodovaní o návrhu na potvrdenie reštrukturalizačného plánu okrem skúmania jeho
obsahových náležitostí sústredili v podstatnej miere aj na námietky vznesené zo strany
sťažovateľky ako veriteľa ‒ účastníka reštrukturalizačného konania vedeného proti
dlžníkovi, v žiadosti doručenej správcovi 9. decembra 2014 (v zákonnej 7-dňovej lehote
pred konaním schvaľovacej schôdze), ako aj obsiahnuté v jej žiadosti o zamietnutie
reštrukturalizačného plánu doručenej okresnému súdu 23. decembra 2014.
V konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu okresný súd, ako aj krajský súd
skúmali okolnosti prihlásenia pohľadávok veriteľov vrátane pohľadávok sťažovateľky,
predovšetkým ich zaradenie do jednotlivých skupín vytvorených v pláne podľa § 137
zákona o konkurze a reštrukturalizácii na účely hlasovania o prijatí plánu. Rovnako skúmali
(aj keď rozdielne) aj otázku postavenia sťažovateľky ako účastníka plánu a osoby
spriaznenej s dlžníkom (ktorej podstatná časť prihlásených pohľadávok bola popretá a ňou
uplatnená v incidenčnom konaní) a spôsob navrhovaného uspokojovania jej pohľadávok
v reštrukturalizačnom pláne (pri porovnaní výsledku uspokojenia pohľadávok sťažovateľky
ako spriaznenej osoby v prípade vyhlásenia konkurzu). To všetko bolo potrebné posúdiť
vo vzťahu k namietanému porušeniu zásady rovnosti veriteľov (zo strany sťažovateľky)
garantovanej čl. 47 ods. 3 ústavy , a to z toho hľadiska, či tým nedošlo k naplneniu dôvodu
na zamietnutie plánu vyplývajúceho z § 154 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze
a reštrukturalizácii.
Pri preverovaní okolností, z ktorých krajský súd vychádzal v kontexte s obsahom
sťažnostných námietok sťažovateľky, ústavný súd dospel k záveru, že skutkové a právne
závery krajského súdu nie sú svojvoľné a z ústavného hľadiska neudržateľné, keďže neboli
prijaté ani v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces.
Ústavný súd pri hodnotení postupu krajského súdu vychádzal z celkového charakteru
a konštrukcie procesu reštrukturalizácie zakotveného v zákone o konkurze
a reštrukturalizácii, z ktorej nepochybne vyplýva, že zodpovednosť za priebeh a dosiahnutie
cieľa reštrukturalizačného konania je rozdelená medzi veriteľské orgány, správcu a súdy.
Súd je v zmysle § 131 zákona o konkurze a reštrukturalizácii poverený dohľadom nad
činnosťou dlžníka, správcu i veriteľských orgánov a v súvislosti s reštrukturalizačným
plánom je oprávnený rozhodovať o jeho potvrdení alebo o zamietnutí. Konajúci súd nemôže
reštrukturalizačný plán meniť ani vylepšovať, môže ho však uznesením zamietnuť vtedy,
ak bude naplnený niektorý z dôvodov ustanovených v § 154 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii.
Ústavný súd už vo svojej doterajšej judikatúre zvýraznil (II. ÚS 455/2012),
že zo znenia § 154 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že pri rozhodovaní
o potvrdení alebo zamietnutí reštrukturalizačného plánu je úlohou súdu hodnotiť, či bol
dodržaný zákonný postup pri tvorbe a schvaľovaní reštrukturalizačného plánu (formálne
hľadisko). Zákonodarca však vyžaduje, aby súd hodnotil aj to, či porušenie pravidiel tvorby
a schvaľovania reštrukturalizačného plánu malo nepriaznivý vplyv na niektorého
z účastníkov plánu, či sa neposkytujú osobitné výhody niektorému účastníkovi plánu alebo
či plán nie je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Na základe
uvedeného možno konštatovať, že zákonodarca vyžaduje, aby súd hodnotil aj to,
či reštrukturalizačný plán predstavuje také riešenie úpadku dlžníka alebo jeho hrozby,
ktoré je primerané, spravodlivé, férové, adekvátne a pod. (materiálne hľadisko).
V posudzovanom prípade krajský súd ako odvolací súd nezistil naplnenie zákonných
predpokladov na zamietnutie plánu v zmysle § 154 ods. 1 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii (keď nesúhlasil so záverom okresného súdu o podstatnom porušení
postavenia veriteľov s popretými pohľadávkami vzhľadom na uspokojenie vo výške 30 %
pri vyslovení spriaznenosti sťažovateľky).
V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti
napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek
vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto
aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej
akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych
názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktorým primárne prislúcha interpretácia aplikácia (bežných)
zákonov, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor
všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,
resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Ústavný súd nezistil existenciu skutočností, ktoré by signalizovali, že napadnuté
uznesenie krajského súdu je svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. také, ktoré popiera
podstatu a zmysel základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže
krajský súd postupoval v súlade so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii a prihliadal
pritom na účel a zmysel aplikovanej právnej úpravy.
Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti napadnutého
uznesenia krajského súdu nemôže byť samo osebe dôvodom porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z právnej úpravy reštrukturalizácie nemožno jednoznačne
vyvodiť, že by zákonodarca priznával v danej fáze konania veriteľom dlžníka subjektívne
právo na prípravu a schválenie reštrukturalizačného plánu. Konkurzný zákon priznáva
veriteľom výslovne len subjektívne právo na ochranu pred reštrukturalizačným plánom
a v procese jeho tvorby a schvaľovania, ktoré môže veriteľ prípadne uplatňovať aj v konaní
o potvrdení plánu súdom, a to napríklad vo forme podnetu na zamietnutie plánu
(II. ÚS 273/2012). Krajský súd neodmietol sťažovateľke (ako účastníkovi
reštrukturalizačného plánu) poskytnutie súdnej ochrany, reštrukturalizačným plánom sa na
základe odvolania predkladateľa plánu zaoberal a rozhodol o ňom. Ústavný súd preto
nenachádza takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu
a základným právom na súdnu ochranu ustanoveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a na rovnosť
účastníkov v konaní ustanoveným v čl. 47 ods. 3 ústavy, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom uvedeným v napadnutom uznesení
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu z 9. októbra 2015 neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity,
na základe ktorých by mohol po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie
sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy.
Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky
v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2017