Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 536/2017
PDF · 223.9 KB
No categories available
III. ÚS 536/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
12. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK MS s. r. o., Galandova 3, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Miloslav Šimkovič, vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 4 ods. 1, čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 5 Co 376/2014 z 24. februára 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 14/2016 z 28. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2017
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1
písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základných práv podľa čl. 4 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 376/2014
z 24. februára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok odvolacieho súdu“) a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 14/2016
z 28. marca 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok dovolacieho súdu“).
Z predloženej sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky sa žalobou
doručenou Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhal určenia
neplatnosti kúpnej zmluvy a vypratania tam označených nehnuteľností. Okresný súd
v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 12 C 100/95 o žalobe sťažovateľky rozhodol rozsudkom
z 30. septembra 2005 (ďalej len „rozsudok súdu prvého stupňa“), ktorým určil, že kúpna
zmluva medzi predávajúcim (právnym predchodcom sťažovateľky, ktorý zomrel v priebehu
konania, pozn.) a kupujúcimi (a ich procesnými nástupcami dedičmi, pozn.) je neplatná,
a odporcom uložil povinnosť vypratať tam určené nehnuteľnosti. Ako dôvod neplatnosti
kúpnej zmluvy okresný súd uviedol skutočnosť, že geometrický plán netvoril s kúpnou
zmluvou jednu listinu (len kúpna zmluva naň odkazovala, pozn.). Proti uvedenému
rozsudku súdu prvého stupňa podali odvolanie odporcovia, o ktorom rozhodol krajský súd
v poradí tretím rozsudkom sp. zn. 5 Co 146/2009 z 23. marca 2010 tak, že rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil. Následne označený rozsudok krajského súdu bol nálezom ústavného
súdu sp. zn. IV. ÚS 15/2014 z 28. apríla 2014 zrušený a vec bola vrátená krajskému súdu
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd vec opätovne prejednal a na odvolacom
pojednávaní vyhlásil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, keďže dospel k záveru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť tak, že návrh sťažovateľky
je potrebné zamietnuť z dôvodu, že sťažovateľka na predmetnom určení už nemá viac
naliehavý právny záujem. Proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu sťažovateľka
podala dovolanie, v ktorom namietala odňatie možnosti konať pred súdom, ako aj to,
že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení
a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
2
podľa vtedy platného zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“). Najvyšší súd vzhľadom na zmenu rozsudku odvolacieho súdu
konštatoval prípustnosť dovolania v časti výroku, ktorým odvolací súd žalobu zamietol
a dovolanie sťažovateľky v tejto časti zamietol. V ostatnej časti napadnutého výroku
o trovách konania dovolanie odmietol ako procesne neprípustné na základe zistenia,
že rozsudok v tejto časti má formu uznesenia a podľa § 239 ods. 3 OSP dovolanie proti
rozhodnutiu o trovách konania nie je prípustné.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd, ako aj najvyšší súd vec nesprávne
právne posúdili, keď ignorovali podľa jej názoru rozhodujúce právne skutočnosti
pre posúdenie jej veci. Trvá na tom, že ako právny nástupca – dedič pôvodného účastníka
mala a má vždy právny záujem na určení, preto je presvedčená o tom, že označenými
rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej
označených práv. Sťažovateľka vychádzajúc zo svojho právneho posúdenia veci rozvíja
argumentáciu vo vzťahu k jednotlivým označeným právam a tvrdí, že sťažnosťou napadnuté
rozhodnutia všeobecných súdov sú arbitrárne, svojvoľné a vecne nesprávne. Tvrdí,
že napadnutý rozsudok dovolacieho súdu, jeho právny názor, že v okolnostiach
posudzovanej veci sťažovateľka už nemá právny záujem na požadovanom určení,
„je v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým s § 213 (dnes
§ 383 a 384 Civilného sporového poriadku) a súčasne aj v rozpore s ustálenou judikatúrou
najvyšších súdnych autorít, keď najvyšší súd neprihliadal na skutočnosť, že sťažovateľka má
vždy naliehavý právny záujem na určení, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi,
aj napriek skutočnosti, že v čase keď prebiehalo súdne konanie na Krajskom súde
v Bratislave sp. zn. 5 Co/376/2014 už nebola evidovaná ako vlastníčka nehnuteľností, ktoré
boli predmetom konania“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv
napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu a dovolacieho súdu, označené rozhodnutia
všeobecných súdov zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu
trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu v časti, v ktorej dovolací súd dovolanie sťažovateľky zamietol,
keďže ho už meritórne preskúmal na základe dovolania najvyšší súd, ktorý bol oprávnený
a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.
4
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku
odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým žalobu sťažovateľky zamietol, odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
Pokiaľ ide o výrok najvyššieho súdu, ktorým dovolanie odmietol, tento výrok sa
týkal náhrady trov konania a bol riadne odôvodnený, pričom krajský súd vychádzal
zo zásady úspešnosti vo veci samej (§ 142 ods. 1 OSP). Inými slovami povedané, výrok
o trovách konania ako súčasť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu bol závislý
od výroku rozsudku vo veci samej. Dôvody hodné osobitného zreteľa krajský súd videl
najmä v zmene okolností dôležitých pre posúdenie veci spôsobených zmenou právnej
úpravy v priebehu konania. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje výrok
o trovách napadnutého rozsudku odvolacieho súdu za ústavne konformný, preto konštatuje
zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v časti, ktorým sťažovateľka napádala rozsudok
odvolacieho súdu v časti výroku o náhrade trov konania ako rozhodnutie, ktorým mali byť
porušené jej označené práva.
2. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podstata jej argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia
napadnutého rozsudku v súvislosti s odôvodnením nedostatku naliehavého právneho záujmu
sťažovateľky na požadovanom určení.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97). Uvedené rovnako platí aj pre čl. 36
ods. 1 listiny.
Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
6
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
Podľa názoru ústavného súdu kľúčovou otázkou bolo posúdiť, či argumentácia
krajského súdu týkajúca sa nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení uvedená v odôvodnení napadnutého rozsudku je dostatočná a ústavne konformná,
keďže najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil s právnym záverom
krajského súdu, že za daných okolností už sťažovateľka v čase rozhodovania krajského súdu
nemala právny záujem na tomto určení. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom a dôvodmi
uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý konštatoval, že
„podaním zo dňa 30. 09-2014 navrhovateľka zobrala svoj návrh v celom rozsahu späť
a žiadala konanie zastaviť. Uviedla, že na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku
Krajského súdu v Bratislave 5Co 146/2009-414 zo dňa 23. 03. 2010 prebehlo dedičské
konanie po poručiteľovi a predmetné nehnuteľnosti ktoré sú predmetom
sporu nadobudla do svojho výlučného vlastníctva. Navrhovateľka a v súčasnej dobe už
nie je vlastníčkou predmetných nehnuteľností...
Odporcovia so späťvzatím návrhu nesúhlasili a tak odvolací súd uznesením zo dňa
24. 02. 2015 nepripustil späťvzatie návrhu sťažovateľky.
Odvolací súd opätovne prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. na odvolacom
pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O. s. p., pričom dospel k záveru, že navrhovateľka
na predmetnom konaní nemá viac naliehavý právny záujem.“.
Predmetom konania v posudzovanej veci na základe pripustenej zmeny petitu návrhu
bolo určenie, že označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po výlučnom vlastníkovi
(s. 7 druhý odsek napadnutého rozsudku odvolacieho súdu).
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ako aj zo záveru uvedenom v odôvodnení
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, že „ak je v katastri nehnuteľností ako vlastník
zapísaná iná osoba, ako poručiteľ, a ak je medzi touto osobou a dedičom sporná otázka
platnosti právneho úkonu, na základe ktorého sa nadobudlo vlastníctvo ku spornej
nehnuteľnosti, nie je ani súd v konaní o dedičstve oprávnený túto spornú otázku riešiť
a v nadväznosti na to posudzovať, či bol poručiteľ ku dňa svojej smrti vlastníkom spornej
nehnuteľnosti. V takomto prípade však platí, že dedič na určení, že určitá vec bola ku smrti
poručiteľa jeho vlastníctvom, naliehavý právny záujem má“, ako aj rozhodnej skutočnosti,
že sťažovateľka nadobudla ako právny nástupca po nebohom sporné
nehnuteľnosti v dedičskom konaní, vylučuje, aby v čase rozhodovania krajského súdu
existoval právny záujem na určení, že sporné nehnuteľnosti patria do vlastníctva poručiteľa.
Právny záujem na požadovanom určení dediča by bol v prípade, ak by sporné nehnuteľnosti
neboli predmetom dedičského konania. Keďže sporné nehnuteľnosti nepochybne boli
predmetom dedičstva a nadobudla ich práve sťažovateľka, ktorá ich následne scudzila,
je logický a ústavne konformne odôvodnený právny záver, že v čase rozhodovania
krajského súdu už sťažovateľka nemala právny záujem na požadovanom určení, preto ak sa
najvyšší súd s týmto záverom krajského súdu stotožnil, nemožno to považovať za prejav
arbitrárnosti.
Ďalším namietaným dôvodom arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
bola námietka sťažovateľky, že sa s jej argumentom o inej vade konania najvyšší súd
nevysporiadal ústavne konformne. Tvrdila totiž, že od 24. februára 2015 nemala v spore
aktívnu vecnú legitimáciu, a preto odvolací súd pochybil, keď dostatočne neskúmal
podmienky konania a konanie nezastavil. Najvyšší súd k namietanej vade konania uviedol,
že nezistil takúto vadu konania a je potrebné rozlišovať medzi procesnou spôsobilosťou
a hmotnoprávnou vecnou legitimáciou. Zároveň uviedol, že sťažovateľka mala spôsobilosť
byť účastníčkou konania, preto k označenej vade nedošlo. Uvedený právny záver v kontexte
okolností prípadu je logický, rešpektuje ustálené názory na túto problematiku v právnej
vede, ako aj v judikatúre vyšších súdnych autorít, s ktorou sa ústavný súd stotožňuje.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje nedôvodnosť tejto námietky sťažovateľky
o arbitrárnosti záveru najvyššieho súdu o neexistencii inej vady konania, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Ústavný súd tak konštatuje, že nezistil relevantnú spojitosť medzi namietaným
porušením označených práv na súdnu ochranu a spravodlivé konanie na jednej strane
8
a napadnutým rozsudkom dovolacieho súdu, ktorým dovolanie sťažovateľky zamietol.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Okolnosť, že sťažovateľka má
na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom dovolacieho súdu nesúhlasí, ešte sama
osebe nemôže spôsobiť porušenie jej označených práv. V tejto súvislosti ústavný súd
navyše dodáva, že jej tvrdenie, že mala právny záujem na určení, je v logickom rozpore s jej
procesným návrhom na späťvzatie návrhu.
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 4 ods. 1 listiny
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že namietaný článok 12
ods. 1 ústavy, ako aj čl. 4 ods. 1 listiny má charakter všeobecného ústavného princípu
a primárne neformuluje základné právo ani slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.
Ústavný súd v prípade čl. 12 ods. 2 ústavy stabilne judikuje, že tu ide o pozitívny záväzok
štátu premietnuť do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia,
ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci
Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch (III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011).
Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci konať a rozhodnúť o porušení uvedenej
ústavnej normy v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Uvedené obdobne platí aj
pre namietané porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy. Na tomto základe ústavný súd túto časť
sťažnosti sťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, ústavný súd
konštatuje, že v odôvodnení sťažnosti absentuje akákoľvek argumentácia, na základe čoho
sa sťažovateľka domnieva, že došlo k porušeniu označeného článku ústavy. Ústavný súd
preto konštatuje, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje odôvodnenie ako východiskový
rámec, teda nespĺňa podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť v tejto jej časti
pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení
námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje
(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje v tejto časti
náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon
o ústavnom súde, a síce relevantné odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti
obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd aj
so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky sťažnosť v tejto časti
odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Sťažovateľka ďalej namietala, že napadnutým rozsudkom dovolacieho súdu došlo
k porušeniu princípu rovnosti účastníkov súdneho konania a tým aj k porušeniu jej
základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu, ktorý konal
so žalovanými v II. a IV. rade, a to aj napriek tomu, že po svojom zosnulom otcovi
nezdedili nehnuteľnosti, teda z dôvodu spornosti ich pasívnej legitimácie v spore.
10
V uvedenom sťažovateľka badala okrem iného aj porušenie označeného základného práva
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Keďže odôvodnenie tejto časti sťažnosti je v rozpore s konečným
návrhom, teda petitom sťažnosti, keďže v petite žiada vysloviť porušenie označeného
základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom a nie jeho postupom,
argumentácia je nielen nemiestna, ale aj nelogická. Napriek uvedenému ústavný súd
konštatuje, že v postupe krajského súdu ani v odôvodnení jeho samotného rozhodnutia
nezistil indíciu, ktorá by bola spôsobilá vyvolať namietané porušenie princípu rovnosti
účastníkov konania, preto túto časť sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že konal so žalovanými v II. a IV. rade, ústavný súd
konštatuje a dodáva, že primárne dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľky bola
skutočnosť, že v čase rozhodovania neexistoval právny záujem na požadovanom určení.
Nesprávne posúdenie pasívnej vecnej legitimácie by prichádzalo do úvahy až vtedy, ak by
bol právny záujem na danom určení, čoho opak bol zistený v napadnutom konaní, preto je
táto právna otázka v okolnostiach prípadu bez významu a dopadu na jej označené základné
právo.
Sťažovateľka tiež namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutým rozsudkom dovolacieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti
konštatuje, že najvyšší súd sa riadne zaoberal námietkami sťažovateľky a ústavne
konformným spôsobom vysvetlil, prečo jej dovolanie nebolo v časti dôvodné, a preto ho
zamietol, a v časti neprípustné, preto v okolnostiach prípadu interpretácia a aplikácia na vec
vzťahujúcich sa noriem sledovala ich zmysel a účel. Tento záver najvyššieho súdu považuje
ústavný súd za dostačujúci pre konštatovanie, že neexistuje relevantná súvislosť medzi
namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1
listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu na jednej strane a napadnutým rozsudkom
dovolacieho súdu na strane druhej. Ďalším dôvodom je aj skutočnosť, že v dôsledku
zamietnutia dovolania sa jej právne postavenie nezhoršilo a nijako nezasiahlo do jej
majetkových práv, pretože ochrany vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam sa
domohla v dedičskom konaní.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už o ďalších
požiadavkách sťažovateľky nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2017
12