Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 536/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

12. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK MS s. r. o., Galandova 3, Bratislava, v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Miloslav Šimkovič, vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a , základných práv podľa ,

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 24. februára 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1

písm. a), , a (ďalej len

„ústava“), základných práv podľa čl. 4 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. februára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok odvolacieho súdu“) a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. marca 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok dovolacieho súdu“).

Z predloženej sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky sa žalobou

doručenou Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhal určenia

neplatnosti kúpnej zmluvy a vypratania tam označených nehnuteľností. Okresný súd

v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 o žalobe sťažovateľky rozhodol rozsudkom

z 30. septembra 2005 (ďalej len „rozsudok súdu prvého stupňa“), ktorým určil, že kúpna

zmluva medzi predávajúcim (právnym predchodcom sťažovateľky, ktorý zomrel v priebehu

konania, pozn.) a kupujúcimi (a ich procesnými nástupcami dedičmi, pozn.) je neplatná,

a odporcom uložil povinnosť vypratať tam určené nehnuteľnosti. Ako dôvod neplatnosti

kúpnej zmluvy okresný súd uviedol skutočnosť, že geometrický plán netvoril s kúpnou

zmluvou jednu listinu (len kúpna zmluva naň odkazovala, pozn.). Proti uvedenému

rozsudku súdu prvého stupňa podali odvolanie odporcovia, o ktorom rozhodol krajský súd

v poradí tretím rozsudkom sp. zn. z 23. marca 2010 tak, že rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil. Následne označený rozsudok krajského súdu bol nálezom ústavného

súdu sp. zn. z 28. apríla 2014 zrušený a vec bola vrátená krajskému súdu

na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd vec opätovne prejednal a na odvolacom

pojednávaní vyhlásil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, keďže dospel k záveru,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť tak, že návrh sťažovateľky

je potrebné zamietnuť z dôvodu, že sťažovateľka na predmetnom určení už nemá viac

naliehavý právny záujem. Proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu sťažovateľka

podala dovolanie, v ktorom namietala odňatie možnosti konať pred súdom, ako aj to,

že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení

a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

2

podľa vtedy platného v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“). Najvyšší súd vzhľadom na zmenu rozsudku odvolacieho súdu

konštatoval prípustnosť dovolania v časti výroku, ktorým odvolací súd žalobu zamietol

a dovolanie sťažovateľky v tejto časti zamietol. V ostatnej časti napadnutého výroku

o trovách konania dovolanie odmietol ako procesne neprípustné na základe zistenia,

že rozsudok v tejto časti má formu uznesenia a podľa dovolanie proti

rozhodnutiu o trovách konania nie je prípustné.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd, ako aj najvyšší súd vec nesprávne

právne posúdili, keď ignorovali podľa jej názoru rozhodujúce právne skutočnosti

pre posúdenie jej veci. Trvá na tom, že ako právny nástupca – dedič pôvodného účastníka

mala a má vždy právny záujem na určení, preto je presvedčená o tom, že označenými

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej

označených práv. Sťažovateľka vychádzajúc zo svojho právneho posúdenia veci rozvíja

argumentáciu vo vzťahu k jednotlivým označeným právam a tvrdí, že sťažnosťou napadnuté

rozhodnutia všeobecných súdov sú arbitrárne, svojvoľné a vecne nesprávne. Tvrdí,

že napadnutý rozsudok dovolacieho súdu, jeho právny názor, že v okolnostiach

posudzovanej veci sťažovateľka už nemá právny záujem na požadovanom určení,

„je v rozpore s ustanoveniami , predovšetkým s (dnes

a 384 ) a súčasne aj v rozpore s ustálenou judikatúrou

najvyšších súdnych autorít, keď najvyšší súd neprihliadal na skutočnosť, že sťažovateľka má

vždy naliehavý právny záujem na určení, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi,

aj napriek skutočnosti, že v čase keď prebiehalo súdne konanie na Krajskom súde

v Bratislave sp. zn. už nebola evidovaná ako vlastníčka nehnuteľností, ktoré

boli predmetom konania“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv

napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu a dovolacieho súdu, označené rozhodnutia

všeobecných súdov zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu

trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu v časti, v ktorej dovolací súd dovolanie sťažovateľky zamietol,

keďže ho už meritórne preskúmal na základe dovolania najvyšší súd, ktorý bol oprávnený

a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

4

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku

odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým žalobu sťažovateľky zamietol, odmietol

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , , ).

Pokiaľ ide o výrok najvyššieho súdu, ktorým dovolanie odmietol, tento výrok sa

týkal náhrady trov konania a bol riadne odôvodnený, pričom krajský súd vychádzal

zo zásady úspešnosti vo veci samej ( ). Inými slovami povedané, výrok

o trovách konania ako súčasť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu bol závislý

od výroku rozsudku vo veci samej. Dôvody hodné osobitného zreteľa krajský súd videl

najmä v zmene okolností dôležitých pre posúdenie veci spôsobených zmenou právnej

úpravy v priebehu konania. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje výrok

o trovách napadnutého rozsudku odvolacieho súdu za ústavne konformný, preto konštatuje

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v časti, ktorým sťažovateľka napádala rozsudok

odvolacieho súdu v časti výroku o náhrade trov konania ako rozhodnutie, ktorým mali byť

porušené jej označené práva.

2. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstata jej argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia

napadnutého rozsudku v súvislosti s odôvodnením nedostatku naliehavého právneho záujmu

sťažovateľky na požadovanom určení.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ). Uvedené rovnako platí aj pre čl. 36

ods. 1 listiny.

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

6

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Podľa názoru ústavného súdu kľúčovou otázkou bolo posúdiť, či argumentácia

krajského súdu týkajúca sa nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom

určení uvedená v odôvodnení napadnutého rozsudku je dostatočná a ústavne konformná,

keďže najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil s právnym záverom

krajského súdu, že za daných okolností už sťažovateľka v čase rozhodovania krajského súdu

nemala právny záujem na tomto určení. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom a dôvodmi

uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý konštatoval, že

„podaním zo dňa 30. 09-2014 navrhovateľka zobrala svoj návrh v celom rozsahu späť

a žiadala konanie zastaviť. Uviedla, že na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku

Krajského súdu v Bratislave -414 zo dňa 23. 03. 2010 prebehlo dedičské

konanie po poručiteľovi a predmetné nehnuteľnosti ktoré sú predmetom

sporu nadobudla do svojho výlučného vlastníctva. Navrhovateľka a v súčasnej dobe už

nie je vlastníčkou predmetných nehnuteľností...

Odporcovia so späťvzatím návrhu nesúhlasili a tak odvolací súd uznesením zo dňa

24. 02. 2015 nepripustil späťvzatie návrhu sťažovateľky.

Odvolací súd opätovne prejednal vec podľa na odvolacom

pojednávaní podľa , pričom dospel k záveru, že navrhovateľka

na predmetnom konaní nemá viac naliehavý právny záujem.“.

Predmetom konania v posudzovanej veci na základe pripustenej zmeny petitu návrhu

bolo určenie, že označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po výlučnom vlastníkovi

(s. 7 druhý odsek napadnutého rozsudku odvolacieho súdu).

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ako aj zo záveru uvedenom v odôvodnení

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, že „ak je v katastri nehnuteľností ako vlastník

zapísaná iná osoba, ako poručiteľ, a ak je medzi touto osobou a dedičom sporná otázka

platnosti právneho úkonu, na základe ktorého sa nadobudlo vlastníctvo ku spornej

nehnuteľnosti, nie je ani súd v konaní o dedičstve oprávnený túto spornú otázku riešiť

a v nadväznosti na to posudzovať, či bol poručiteľ ku dňa svojej smrti vlastníkom spornej

nehnuteľnosti. V takomto prípade však platí, že dedič na určení, že určitá vec bola ku smrti

poručiteľa jeho vlastníctvom, naliehavý právny záujem má“, ako aj rozhodnej skutočnosti,

že sťažovateľka nadobudla ako právny nástupca po nebohom sporné

nehnuteľnosti v dedičskom konaní, vylučuje, aby v čase rozhodovania krajského súdu

existoval právny záujem na určení, že sporné nehnuteľnosti patria do vlastníctva poručiteľa.

Právny záujem na požadovanom určení dediča by bol v prípade, ak by sporné nehnuteľnosti

neboli predmetom dedičského konania. Keďže sporné nehnuteľnosti nepochybne boli

predmetom dedičstva a nadobudla ich práve sťažovateľka, ktorá ich následne scudzila,

je logický a ústavne konformne odôvodnený právny záver, že v čase rozhodovania

krajského súdu už sťažovateľka nemala právny záujem na požadovanom určení, preto ak sa

najvyšší súd s týmto záverom krajského súdu stotožnil, nemožno to považovať za prejav

arbitrárnosti.

Ďalším namietaným dôvodom arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

bola námietka sťažovateľky, že sa s jej argumentom o inej vade konania najvyšší súd

nevysporiadal ústavne konformne. Tvrdila totiž, že od 24. februára 2015 nemala v spore

aktívnu vecnú legitimáciu, a preto odvolací súd pochybil, keď dostatočne neskúmal

podmienky konania a konanie nezastavil. Najvyšší súd k namietanej vade konania uviedol,

že nezistil takúto vadu konania a je potrebné rozlišovať medzi procesnou spôsobilosťou

a hmotnoprávnou vecnou legitimáciou. Zároveň uviedol, že sťažovateľka mala spôsobilosť

byť účastníčkou konania, preto k označenej vade nedošlo. Uvedený právny záver v kontexte

okolností prípadu je logický, rešpektuje ustálené názory na túto problematiku v právnej

vede, ako aj v judikatúre vyšších súdnych autorít, s ktorou sa ústavný súd stotožňuje.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje nedôvodnosť tejto námietky sťažovateľky

o arbitrárnosti záveru najvyššieho súdu o neexistencii inej vady konania, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Ústavný súd tak konštatuje, že nezistil relevantnú spojitosť medzi namietaným

porušením označených práv na súdnu ochranu a spravodlivé konanie na jednej strane

8

a napadnutým rozsudkom dovolacieho súdu, ktorým dovolanie sťažovateľky zamietol.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Okolnosť, že sťažovateľka má

na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom dovolacieho súdu nesúhlasí, ešte sama

osebe nemôže spôsobiť porušenie jej označených práv. V tejto súvislosti ústavný súd

navyše dodáva, že jej tvrdenie, že mala právny záujem na určení, je v logickom rozpore s jej

procesným návrhom na späťvzatie návrhu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie a 2 , ako aj listiny

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že namietaný článok 12

ods. 1 , ako aj listiny má charakter všeobecného ústavného princípu

a primárne neformuluje základné právo ani slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Ústavný súd v prípade stabilne judikuje, že tu ide o pozitívny záväzok

štátu premietnuť do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia,

ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci

Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch (, ).

Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci konať a rozhodnúť o porušení uvedenej

ústavnej normy v konaní podľa . Uvedené obdobne platí aj

pre namietané porušenie . Na tomto základe ústavný súd túto časť

sťažnosti sťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Pokiaľ ide o namietané porušenie , ústavný súd

konštatuje, že v odôvodnení sťažnosti absentuje akákoľvek argumentácia, na základe čoho

sa sťažovateľka domnieva, že došlo k porušeniu označeného článku . Ústavný súd

preto konštatuje, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje odôvodnenie ako východiskový

rámec, teda nespĺňa podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1

.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť v tejto jej časti

pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení

námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje

(m. m. , , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných

náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , a iné).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje v tejto časti

náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje a zákon

o ústavnom súde, a síce relevantné odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti

obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd aj

so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky sťažnosť v tejto časti

odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Sťažovateľka ďalej namietala, že napadnutým rozsudkom dovolacieho súdu došlo

k porušeniu princípu rovnosti účastníkov súdneho konania a tým aj k porušeniu jej

základného práva podľa postupom krajského súdu, ktorý konal

so žalovanými v II. a IV. rade, a to aj napriek tomu, že po svojom zosnulom otcovi

nezdedili nehnuteľnosti, teda z dôvodu spornosti ich pasívnej legitimácie v spore.

10

V uvedenom sťažovateľka badala okrem iného aj porušenie označeného základného práva

podľa . Keďže odôvodnenie tejto časti sťažnosti je v rozpore s konečným

návrhom, teda petitom sťažnosti, keďže v petite žiada vysloviť porušenie označeného

základného práva podľa napadnutým rozsudkom a nie jeho postupom,

argumentácia je nielen nemiestna, ale aj nelogická. Napriek uvedenému ústavný súd

konštatuje, že v postupe krajského súdu ani v odôvodnení jeho samotného rozhodnutia

nezistil indíciu, ktorá by bola spôsobilá vyvolať namietané porušenie princípu rovnosti

účastníkov konania, preto túto časť sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že konal so žalovanými v II. a IV. rade, ústavný súd

konštatuje a dodáva, že primárne dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľky bola

skutočnosť, že v čase rozhodovania neexistoval právny záujem na požadovanom určení.

Nesprávne posúdenie pasívnej vecnej legitimácie by prichádzalo do úvahy až vtedy, ak by

bol právny záujem na danom určení, čoho opak bol zistený v napadnutom konaní, preto je

táto právna otázka v okolnostiach prípadu bez významu a dopadu na jej označené základné

právo.

Sťažovateľka tiež namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa a listiny, ako aj práva podľa dodatkového

protokolu napadnutým rozsudkom dovolacieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti

konštatuje, že najvyšší súd sa riadne zaoberal námietkami sťažovateľky a ústavne

konformným spôsobom vysvetlil, prečo jej dovolanie nebolo v časti dôvodné, a preto ho

zamietol, a v časti neprípustné, preto v okolnostiach prípadu interpretácia a aplikácia na vec

vzťahujúcich sa noriem sledovala ich zmysel a účel. Tento záver najvyššieho súdu považuje

ústavný súd za dostačujúci pre konštatovanie, že neexistuje relevantná súvislosť medzi

namietaným porušením základného práva podľa a podľa

listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu na jednej strane a napadnutým rozsudkom

dovolacieho súdu na strane druhej. Ďalším dôvodom je aj skutočnosť, že v dôsledku

zamietnutia dovolania sa jej právne postavenie nezhoršilo a nijako nezasiahlo do jej

majetkových práv, pretože ochrany vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam sa

domohla v dedičskom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už o ďalších

požiadavkách sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2017

12