Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 532/2017
PDF · 144.16 KB
No categories available
II. ÚS 532/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval vyhlásenie ,
, zastúpeného advokátkou
JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, o odmietnutí sudkyne Ústavného súdu
Slovenskej republiky Marianny Mochnáčovej pre jej predpojatosť vo veci vedenej
Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. I. ÚS 255/2017 a takto
rozhodol:
Sudkyňa Ústavného súdu Slovenskej republiky Marianna Mochnáčová
n i e j e v y l ú č e n á z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom
Slovenskej republiky pod sp. zn. I. ÚS 255/2017.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2017
doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Mariannou Lechmanovou,
Štúrova 20, Košice, súčasťou ktorej bola „námietka zaujatosti konajúcej sudkyne“
Marianny Mochnáčovej pre jej predpojatosť (konanie o sťažnosti vedené ústavným súdom
pod sp. zn. I. ÚS 255/2017).
Predmetom konania vedeného ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 255/2017
je rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 129/2009.
Sťažovateľ podanú námietku predpojatosti odôvodnil tým, že na sudkyňu ústavného
súdu Mariannu Mochnáčovú „podal trestné oznámenie pre korupčné správanie, ohováranie
osoby sťažovateľa a pod., a to priamo na Generálnu prokuratúru SR. Existencia podaného
trestného oznámenia bez ohľadu na výsledok trestného konania je odôvodnená
pre vylúčenie sudkyne z prejednávania právnej veci sťažovateľa, keďže vznikli dôvodné
pochybnosti o objektívnosti a nezaujatosti tejto sudkyne.“.
Sudkyňa ústavného súdu Marianna Mochnáčová vo svojom vyjadrení z 25. júla 2017
uviedla:
„Obdobnú námietku sťažovateľ vzniesol aj v konaniach vedených pod sp. zn.
Rvp 16880/2014, sp. zn. Rvp 5408/2015 a sp. zn. Rvp 6123/2015, o ktorých ústavný súd
rozhodol uzneseniami sp. zn. II. ÚS 381/2015 zo 17. júna 2015, sp. zn. II. ÚS 413/2015
z 23. júna 2015 a sp. zn. II. ÚS 528/2016 z 23. júna 2016.
Navrhujem preto, aby bolo ďalej postupované podľa § 28 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
Zároveň prehlasujem, že v predmetnej veci sa necítim byť predpojatá.“
II.
Podľa § 27 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
2
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sudca je
vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer
k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho
nepredpojatosti.
Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť,
že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú
k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho
pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho
pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho
predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania
vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre
predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.
Podľa § 28 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie
v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý
člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.
Podľa čl. IV odseku 1 písm. a) rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. marca 2017 do 28. februára 2018 v znení dodatku č. 1 k rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2017 do 28. februára 2018
(ďalej len „rozvrh práce“) o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 3
zákona o ústavnom súde rozhoduje druhý senát, ak ide o sudcov prvého senátu.
V súlade s čl. II ods. 3 rozvrhu práce II. senát ústavného súdu pracuje v tomto zložení
Ladislav Orosz – predseda senátu, Ľudmila Gajdošíková a Lajos Mészáros.
Ústavný súd v súvislosti s námietkou predpojatosti sťažovateľa zdôrazňuje, že
požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej vnímania.
Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden
osobný záujem na výsledku konania (porov. Barak, A. Judge in a Democracy. Princeton
University Press 2008, s. 101 a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem, že by takýto
záujem mohol mať. Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím
rovnosti účastníkov konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie vo vlastnej veci
(nemo iudex in causa sua; porov. bod 5 usnesení Nejvyššího správního soudu České
republiky z 11. 6. 2010, čj. Nao 46/2010-78; www.nssoud.cz), a vôbec o popretie zmyslu
súdnictva a práva. Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide
o základnú povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému.
Z pohľadu ľudsko-právneho, z pohľadu práva na nestranného sudcu ako komponentu
práva na spravodlivý proces vyvinul Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) dve
previazané stránky nestrannosti. Táto judikatúra sa vyvíja už viac ako 30 rokov (Piersack
v. Belgium, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok z 1. 10. 1982; Pohoska v. Poland, sťažnosť
č. 33530/06, rozsudok z 10. 1. 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku
objektívnu, a tie sú overované rovnomennými testami. Európsky súd pre ľudské práva
zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak vo
všeobecnosti (Olujić v. Croatia, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok z 5. 2. 2005, bod 57), ale
osobitne pri objektívnom teste (Kinský v. The Czech Republic, sťažnosť č. 42856/06,
rozsudok z 9. 2. 2012, bod 87). Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP absencia zaujatosti či
predsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná už spomenutým subjektívnym
a objektívnym testom. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobné
presvedčenie, postoj sudcu, resp. jeho záujem v prejednávanej veci. Osobná nestrannosť
sudcu sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto „opakom“ môže byť sudcom
prejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad sudca z osobných dôvodov
vyhradí prejednanie veci pre seba. Požiadavka nestrannosti nemôže byť dostatočne naplnená
len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania. Na subjektívny test
teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či sudca vykazuje legitímne
pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektíva nestranného
pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti. „Justice must not only be done, it must
also be seen to be done.“ Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné skutočnosti,
ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle môže mať aj
zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy v spoločnosti
4
vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Daktaras v. Lithuania,
sťažnosť č. 42095/98, rozsudok z 10. 10. 2000, bod 32). Pozícia namietajúceho má
v objektívnom teste dôležitý význam, avšak rozhodujúce je, či je jeho obava aj objektívne
akceptovateľná.
V predmetnej veci sťažovateľ namieta, že podal na sudkyňu trestné oznámenie a že
táto skutočnosť bez ďalšieho a bez ohľadu na výsledok trestnej veci má viesť k jej
vylúčeniu. Z uznesenia sp. zn. II. ÚS 413/2015 (bod 4) ústavný súd zistil, že námietka
sťažovateľa môže tiež súvisieť s rozhodovaním vo veci sp. zn. I. ÚS 579/2014, kde I. senát
ústavného súdu rozhodol o porušení práv sťažovateľa s tým, že mu nebolo priznané
finančné zadosťučinenie.
Vychádzajúc z vyjadrenia sudkyne, možno konštatovať, že o subjektívnu zaujatosť tu
nejde, a nemožno o nej uvažovať ani z iných skutočností.
Z hľadiska objektívneho testu by sa mohlo na prvý pohľad, ľudsky prirodzene, zdať,
že samotné podanie trestného oznámenia vzbudí v označenej osobe negatívne emócie, a tak
predpojatosť. Právny pohľad je však odlišný. Podaním trestného oznámenia by účastník
konania mohol manipulovať s pozíciou zákonného sudcu, ktorá je objektívne daná. Okrem
tohto sudcovia by mali byť vybavení takou profesionalitou, ktorá ich robí odolnými proti
takýmto podnetom (Zvlášť konanie o prieťahoch je rutinnou súčasťou rozhodovacej
činnosti ústavného súdu.). Samotné podanie trestného oznámenia bez pristúpenia iných
relevantných skutočností nemôže viesť k vylúčeniu sudcov. Ústavný súd to vo vzťahu k
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky naznačil v uznesení sp. zn. IV. ÚS 385/2011.
Taktiež nie je dôvodom vylúčenia sudcu postup v iných konaniach (v súlade s § 53
ods. 3 Civilného sporového poriadku ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré
spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku
zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.).
V uznesení sp. zn. II. ÚS 413/2015 ústavný súd uviedol, že rozhodovanie podľa § 28
ods. 2 zákona o ústavnom súde na základe vyhlásenia sťažovateľa zo 14. mája 2015 nie je
v tomto prípade dôvodné. Z obsahu predloženého vyhlásenia je totiž zrejmé, že
sťažovateľom uplatnený dôvod vylúčenia sudkyne Marianny Mochnáčovej spočíva
primárne v postupe prvého senátu vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 579/2014, kde prvý
senát ústavného súdu síce rozhodol o porušení práv sťažovateľa, ale mu nepriznal primerané
finančné zadosťučinenie. Podľa názoru ústavného súdu podanie trestného oznámenia
nemôže byť automaticky samo osebe dôvodom na jeho vylúčenie z rozhodovania
o sťažnosti sťažovateľa, ktorý trestné oznámenie podal. Keďže po preskúmaní vyhlásenia
sťažovateľa zo 14. mája 2015 a vyjadrenia sudkyne ústavného súdu Marianny Mochnáčovej
z 18. mája 2015 druhý senát ústavného súdu nezistil také skutočnosti, ktoré by podľa § 27
ods. 1 zákona o ústavnom súde viedli k jej vylúčeniu z výkonu sudcovskej funkcie v danej
veci, rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia (obdobne aj uznesenie
ústavného súdu II. ÚS 528/2016 z 23. júna 2016).
Ústavný súd konštatuje, že podanie trestného oznámenia samostatne, prípadne
s trestným oznámením súvisiacim s postupom sudkyne Marianny Mochnáčovej
v predchádzajúcom konaní sp. zn. I. ÚS 579/2014 nenapĺňajú podmienky na vylúčenie
sudkyne pre predpojatosť, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2017
6