Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 18/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku a Martina Vernarského

(sudca spravodajca) prerokoval námietku zaujatosti ,

, , zastúpeného obchodnou spoločnosťou Lansky,

Ganzger & Partner Rechtsanwälte, spol. s r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin Jacko, vznesenú voči sudkyni Ústavného súdu

Slovenskej republiky Jane Laššákovej v konaní vedenom na Ústavnom súde Slovenskej

republiky pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sudkyňa Ústavného súdu Slovenskej republiky Jana Laššáková n i e j e

v y l ú č e n á z konania a rozhodovania vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej

republiky pod sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a námietka zaujatosti

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) vedie pod sp. zn.

konanie o ústavnej sťažnosti , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), jeho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

zaručeného a listiny, jeho práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 10 Co

21/2020-1975 z 18. septembra 2020. Sudkyňou spravodajkyňou v tejto veci je Jana

Laššáková ako členka II. senátu ústavného súdu.

2. Sťažovateľ sa v právnej veci žalobcu ,

(ďalej len „žalobca“), proti Slovenskej republike –

Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaný), vedenej na krajskom súde pod sp. zn. , domáhal vstupu

do konania v pozícii intervenienta na strane žalobcu. Označeným napadnutým uznesením

krajský súd vstup sťažovateľa do pozície intervenienta na strane žalobcu nepripustil.

Sťažovateľ pritom uvádza, že je „spoločník, konateľ, konkurzný veriteľ, zmenkový ručiteľ

a člen veriteľského výboru úpadcu...“.

3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že uvedená

kauza (nárok na náhradu škody voči štátu) bola už viackrát predmetom rozhodovania

na ústavnom súde. Ten naposledy nálezom č. k. -124 z 30. januára 2020

vyslovil porušenie základného práva žalovaného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

právoplatným medzitýmnym rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 14. augusta 2013, tento rozsudok zrušil a vec krajskému súdu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že predmetný nález považuje žalobca „za absolútny

právny exces, ktorý je nezákonný, zmätočný a je v rozpore s ustálenou rozhodovacou

praxou Ústavného súdu... a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca preto

prostredníctvom právneho zástupcu podal sťažnosť voči Slovenskej republike pred

Európsky súd pre ľudské práva. V nadväznosti na vyššie uvedené udalosti sa Sťažovateľ

rozhodol, že vstúpi do konania vedenom pred Krajským súdom v Bratislave ako intervenient

na strane Žalobcu aby mohol efektívnejšie brániť a uplatňovať svoje práva.“.

4. Podaním doručením ústavnému súdu 22. októbra 2020 sťažovateľ v konaní sp. zn.

vzniesol podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) námietku zaujatosti voči sudkyni ústavného súdu Jane Laššákovej.

5. V odôvodnení námietky zaujatosti sťažovateľ uviedol, že 10. septembra 2020

podal predsedovi ústavného súdu podnet na začatie disciplinárneho stíhania voči sudkyni

ústavného súdu Jane Laššákovej, a to jednak z dôvodu „nezákonného samovoľného

(arbitrárneho) rozhodnutia vo veci nálezu II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. -124“, ale aj na základe „podozrenia z nestrannosti a nezávislosti

súdu v zmysle ...“. V podnete sťažovateľ sformuloval i „žiadosť

o prešetrenie manipulácie pri rozhodovaní vo veci nálezu Ústavného súdu, sp. zn.

-124“. Napokon v podnete sťažovateľ uviedol, že „aj v kontexte

komunikácie v aplikácii Threema má dojem, že pri rozhodovacej činnosti JUDr. Jany

Laššákovej mohlo dochádzať k vonkajším vplyvom, ktoré mohli ovplyvňovať rozhodovaciu

prax II. senátu Ústavného súdu. Sťažovateľ zároveň žiadal aj iniciovanie trestného stíhania

v prípade zistenia skutočnosti zo strany predsedu Ústavného súdu SR.“.

6. Berúc do úvahy všetky popísané okolnosti sťažovateľ v námietke zaujatosti

vyjadruje presvedčenie, že „voči sudkyni JUDr. Jane Laššákovej možno mať zásadne

pochybnosti o jej nezaujatosti vzhľadom na jej pomer k Sťažovateľovi... V danej situácii má

Sťažovateľ vážne pochybnosti či by JUDr. Jana Laššáková rozhodovala vo veci ústavnej

sťažnosti Sťažovateľa nezávisle a nestranne.“. Nadväzne cituje z rozhodovacej praxe

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ústavného súdu

i Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

7. V závere námietky zaujatosti sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že „v zmysle

dikcie existuje pomer sudkyne Ústavného súdu

Slovenskej republiky JUDr. Jany Laššákovej k účastníkovi konania (Sťažovateľovi)

a preto navrhujeme ústavnú sudkyňu JUDr. Janu Laššákovú vylúčiť z prejednávania

a rozhodovania ústavnej sťažnosti Sťažovateľa zo dňa 20. 10. 2020, sp. zn. “.

8. Sudkyňa Jana Laššáková sa k námietke zaujatosti vyjadrila listom z 29. októbra

2020, v ktorom uviedla, že «sa v predmetnej veci necítim byť zaujatá k sťažovateľovi, k jeho

právnemu zástupcovi, ani k ostatným účastníkom konania, ani k veci nemám žiadny pomer.

So sťažovateľom som nikdy neprišla do osobného styku, ani konfliktu a to, že sa sťažovateľ

vyjadruje kriticky k mojej osobe je jeho právom, neznamená to však, že by sa ma táto jeho

„kritika“ mala, resp. mohla nejako dotýkať a že by som i pod jej vplyvom mala

k sťažovateľovi vytvárať nejaký, resp. akýkoľvek vzťah, ako sa sťažovateľ mylne domnieva.».

Ku sťažovateľovej kritike nálezu vo veci sp. zn. namietaná sudkyňa

ústavného súdu konštatuje, že „sťažovateľ predovšetkým vyjadruje svoju nespokojnosť

s rozhodnutím. Táto jeho nespokojnosť nemôže zakladať dôvody vylúčenia sudcu ústavného

súdu..., pretože ide o okolnosti, ktoré spočívajú v jeho rozhodnutí v inej veci na ústavnom

súde.“. Napokon sudkyňa Jana Laššáková, citujúc ústavnou predpísaný sľub sudcu

ústavného súdu, uzatvára, že sťažovateľova „snaha o dehonestovanie mojej osoby sa ma

nedotýka natoľko, aby mohla v danej veci ovplyvniť môj profesionálny prístup ako sudkyne

ústavného súdu a nemám absolútne žiadny osobný záujem na výsledku konania. Vo vzťahu

k navrhovateľovi sa cítim neutrálne, nemám proti nemu žiadne sympatie ani antipatie, vec

budem posudzovať nestranne, nezávisle a nezaujato.“.

II.

Relevantná právna úprava

9. Podľa sudca ústavného súdu je vylúčený

z konania a rozhodovania vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom

konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho

nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu ústavného súdu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní

v iných veciach na ústavnom súde.

10. Podľa sudca ústavného súdu je vylúčený

z konania a rozhodovania vo veci aj vtedy, ak bol v tej istej veci činný pri výkone inej

funkcie alebo povolania, než je funkcia sudcu ústavného súdu.

11. Podľa účastník konania má právo vzniesť

námietku zaujatosti voči sudcom ústavného súdu, ktorí majú jeho vec prerokovať

a rozhodnúť. Námietku zaujatosti je účastník konania povinný vzniesť do desiatich dní odo

dňa, keď sa dozvedel o dôvodoch vylúčenia. Účastník konania je povinný uviesť, kedy sa

dozvedel o dôvodoch vylúčenia. Námietku zaujatosti musí účastník konania odôvodniť.

Sudca ústavného súdu, proti ktorému námietka smeruje, je povinný sa k námietke zaujatosti

vyjadriť. Na opakované námietky zaujatosti podané proti tomu istému sudcovi ústavného

súdu z toho istého dôvodu ústavný súd neprihliadne, ak už o predchádzajúcej rovnakej

námietke zaujatosti rozhodol.

12. Podľa prvej vety ak ide o rozhodovanie

v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného

súdu určený rozvrhom práce.

13. Podľa čl. IV bodu 1 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v účinnom znení (ďalej len „rozvrh

práce“) o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona

o ústavnom súde rozhoduje

a) prvý senát v zložení určenom v čl. II bode 3 písm. b), ak ide o sudcov štvrtého

senátu,

b) druhý senát, ak ide o sudcov prvého senátu,

c) tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu,

d) štvrtý senát, ak ide o sudcov tretieho senátu.

14. Keďže podľa čl. II bodu 3 rozvrhu práce je sudkyňa Jana Laššáková členkou

druhého senátu ústavného súdu, o voči nej vznesenej námietke zaujatosti rozhodoval

podľa čl. IV bodu 1 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. januára 2021 do 31. decembra 2021 tretí senát v zložení Robert Šorl–

predseda senátu, Peter Straka a Martin Vernarský – členovia senátu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej

vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá

žiaden osobný záujem na výsledku konania (porov. Barak, A. Judge in a Democracy.

Princeton University Press, 2008. s. 101 a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem,

že by takýto záujem mohol mať. Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len

popretím rovnosti účastníkov konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie

vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5 uznesenia Najvyššieho správneho

súdu Českej republiky č. Nao 46/2010-78 z 11. 6. 2010, dostupné na internete:

www.nssoud.cz) a vôbec o popretie zmyslu súdnictva a práva.

16. Ústavný súd už vo svojej predošlej judikatúre konštatoval, že z pohľadu práva

na nestranného sudcu ako komponentu práva na spravodlivý proces vyvinul ESĽP dve

previazané stránky nestrannosti a judikatúru k nim rozvíja už viac ako 30 rokov

(porov. Piersack v. Belgicko, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok ESĽP z 1. 10. 1982; Pohoska

v. Poľsko, sťažnosť č. 33530/06, rozsudok ESĽP z 10. 1. 2012).

17. Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku objektívnu, a tie sú overované

rovnomennými testami. ESĽP zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti

v súdnictvo, a to jednak vo všeobecnosti (porov. Olujić v. Chorvátsko, sťažnosť

č. 22330/05, rozsudok ESĽP z 5. 2. 2005, bod 57), ale osobitne pri objektívnom teste

(porov. Kinský v. Česká republika, sťažnosť č. 42856/06, rozsudok ESĽP z 9. 2. 2012, bod

87). Pri rozhodovaní o tom, či v danom prípade existuje legitímny dôvod na obavy, že istý

sudca nie je nestranný, hľadisko namietateľa je dôležité, ale nie je rozhodujúce; rozhodujúce

je, či tieto obavy môžu byť považované za objektívne odôvodnené (porov. Thorgeir

Thorgeirson v. Island, sťažnosť č. 13778/88, rozsudok ESĽP z 25. 6. 1992, bod 51).

18. Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP absenciou zaujatosti či predsudku vo veci,

pričom nestrannosť môže byť overovaná už spomenutým subjektívnym a objektívnym

testom.

19. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie,

postoj sudcu, resp. jeho záujem v prerokúvanej veci. Osobná nestrannosť sudcu sa

predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto „opakom“ môže byť sudcom prejavené

nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad sudca z osobných dôvodov vyhradí

prerokovanie veci pre seba.

20. Vychádzajúc z vyjadrenia sudkyne Jany Laššákovej, možno konštatovať,

že o subjektívnu zaujatosť tu nejde, a nemožno o nej uvažovať ani z iných skutočností

uvedených sťažovateľom v jeho námietke. Požiadavka nestrannosti však nemôže byť

dostatočne naplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania.

21. Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma,

či sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá

perspektíva nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti („Justice must

not only be done, it must also be seen to be done“). Podľa ESĽP musí byť ustálené,

či existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti

sudcov, a v tomto zmysle môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je

dôvera, ktorú musia súdy v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných

účastníkov konania (porov. Daktaras v. Litva, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok ESĽP

z 10. 10. 2000, bod 32). Ústavný súd dodáva, že súčasne s dôverou, na ktorú musia súdy

v demokratickej spoločnosti ašpirovať, je cez ňu „v stávke“ aj autorita súdnych rozhodnutí.

22. Podstata sťažovateľovej námietky zaujatosti vznesenej v konaní vedenom

pred ústavným súdom pod sp. zn. voči sudkyni Jane Laššákovej je založená

na dvoch dôvodoch. Sťažovateľ v prvom rade poukazuje na jej participáciu pri rozhodovaní

vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. . Následne konkretizuje

okolnosti podnetu na začatie disciplinárneho konania voči menovanej sudkyni, s ktorým sa

sťažovateľ 10. septembra 2020 obrátil na predsedu ústavného súdu a ktorého odôvodnenie

si ako východisko stanovilo práve rozhodovanie namietanej sudkyne ústavného súdu

vo veci sp. zn. .

23. Pokiaľ ide o prvý dôvod, pre ktorý by podľa sťažovateľa mala byť sudkyňa Jana

Laššáková vylúčená z konania a rozhodovania veci sp. zn. , ústavný súd

odkazuje na druhú vetu , podľa ktorej dôvodom

na vylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu

ústavného súdu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach

na ústavnom súde.

24. Sudkyňa Jana Laššáková bola ako členka druhého senátu ústavného súdu účastná

na rozhodovaní vo veci sp. zn. . O náleze č. k. -124

z 30. januára 2020 rozhodoval senát ústavného súdu v zložení: Ľuboš Szigeti – predseda

senátu, Jana Laššáková a Peter Molnár – členovia senátu. V nazeraní sťažovateľa má byť

dôvodom vylúčenia menovanej sudkyne ústavného súdu okolnosť spočívajúca v jej

rozhodovaní v inej veci (). Keďže (

druhá veta) takto druhovo konkretizovanú okolnosť ako dôvod spochybňujúci nezaujatosť

namietaného sudcu ústavného súdu explicitne nepripúšťa, ústavný súd ju vo väzbe

na sťažovateľov petit vyhodnotil ako nedôvodnú.

25. Druhým dôvodom nastoľujúcim podľa obsahu posudzovanej námietky relevantné

pochybnosti o nezaujatosti sudkyne Jany Laššákovej pri konaní a rozhodovaní o ústavnej

sťažnosti vedenej pod sp. zn. má byť skutočnosť, že sťažovateľ

10. septembra 2020 podal predsedovi ústavného súdu podnet na navrhovanie začatia

disciplinárneho konania voči menovanej sudkyni. Nadväzne sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku

podania podnetu na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania vznikol pomer

namietanej sudkyne k nemu, ktorý odôvodňuje pochybnosti o jej nezaujatosti.

26. Ústavný súd už vo veci sp. zn. judikoval, že „z hľadiska

objektívneho testu by sa mohlo na prvý pohľad, ľudsky prirodzene, zdať, že samotné

podanie trestného oznámenia vzbudí v označenej osobe negatívne emócie, a tak

predpojatosť. Právny pohľad je však odlišný. Podaním trestného oznámenia by účastník

konania mohol manipulovať s pozíciou zákonného sudcu, ktorá je objektívne daná. Okrem

tohto sudcovia by mali byť vybavení takou profesionalitou, ktorá ich robí odolnými proti

takýmto podnetom... Samotné podanie trestného oznámenia bez pristúpenia iných

relevantných skutočností nemôže viesť k vylúčeniu sudcov.“.

27. Ak teda podanie trestného oznámenia, ktoré odráža navonok prejavené

podozrenie oznamovateľa o spáchaní spoločensky najzávažnejších protiprávnych konaní

sudcu, nie je v ponímaní ústavného súdu ako jediný dôvod spôsobilé viesť ku vzniku

pochybností o nezaujatosti sudcu pri konaní a rozhodovaní vo veci oznamovateľa, tým

menej (argumentum a maiori ad minus) možno hľadať pochybnosti o nezaujatosti sudcu

ústavného súdu v konaní a rozhodovaní vo veci sťažovateľa, ktorý oprávnenému

navrhovateľovi (predsedovi ústavného súdu) adresoval podnet na začatie disciplinárneho

konania na takéhoto sudcu ústavného súdu.

28. Rozhodovacia prax, z ktorej sťažovateľ na podporu svojich záverov

o pochybnostiach namietanej sudkyne cituje na strane 3 jeho námietky zaujatosti,

nepotvrdzuje podľa názoru ústavného súdu dôvodnosť jeho argumentácie. V uznesení

z 29. apríla 2013 v konaní sp. zn. totiž najvyšší súd celkom zrozumiteľne

uviedol, že „samotná okolnosť disciplinárneho stíhania sama o sebe nemôže vzbudiť

pochybnosti o objektivite sudcu“. Okrem toho však najvyšší súd v uvedenej veci ďalej

zdôraznil, že „v danej veci sú tu prítomné aj súvislosti a tie už môžu založiť pochybnosti

o objektivite... rozhodovania“. Ústavný súd tu podčiarkuje, že išlo o prípad, keď na základe

podnetu účastníka občianskeho súdneho konania už bol oprávneným navrhovateľom podaný

návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudkyni všeobecného súdu. Nadväzne

po tom, ako námietkový senát najvyššieho súdu zistil, že k faktu začatého disciplinárneho

konania pristúpila aj skutočnosť medializácie informácií o disciplinárnom konaní proti

namietanej sudkyni, došlo k aktivácii teórie zdania v miere, ktorá si vyžadovala vylúčenie

namietanej sudkyne.

29. Vo veci rozhodovanej ústavným súdom však oprávnený navrhovateľ (predseda

ústavného súdu) návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudkyni Jane Laššákovej

dosiaľ nepodal. Následne tak ani nedošlo k ďalšej pristupujúcej skutočnosti, ktorou sa

vyznačoval sťažovateľom precedentálne uvádzaný prípad (prípadná medializácia). Preto

kauza rozhodovaná najvyšším súdom nemôže byť vyhodnotená na prospech záveru

o existencii pochybností o nezaujatosti sudkyne Jany Laššákovej.

30. Napriek tomu ústavný súd neopomenul, že sťažovateľ neargumentuje svojím

podnetom na podanie disciplinárneho návrhu proti menovanej sudkyni ústavného súdu

izolovane, ale, odkazujúc na odôvodnenie tohto podnetu adresovaného predsedovi

ústavného súdu (sťažovateľ jeho fotokópiu priložil k námietke zaujatosti), sprostredkúva

ďalšie dôvody. Sú nimi:

- politizácia voľby sudcov ústavného súdu,

- sťažovateľovo „podozrenie“, že II. senát ústavného súdu «cca týždeň

pred rozhodnutím -124... v ktorom vyhovel ústavnej sťažnosti, mal na danú

vec iný názor a chcel pôvodne rozhodnúť o zamietnutí ústavnej sťažnosti... avšak, zrejme

nastali „okolnosti“, ktoré II. Senát ústavného súdu prostredníctvom J. Laššákovej

v poslednej chvíli presvedčili o prípustnosti ústavnej sťažnosti, napriek jej úplnému rozporu

s ustálenou rozhodovacou praxou... O tejto skutočnosti existuje digitálna stopa, ktorá by

mala preukazovať, že so spisom sa krátko pred rozhodnutím, t. j. 30. 1. 2020

manipulovalo...»,

- sťažovateľom vyslovená domnienka, „či nemohlo prísť k ovplyvňovaniu

rozhodovacej činnosti II. Senátu Ústavného súdu“, a to kvôli komunikácii v aplikácii

Threema, «medzi neprávoplatne odsúdeným podnikateľom M. Kočnerom a väzobne

stíhaným podnikateľom N. Bödörom, kde je minimálne na 2 miestach spomínaná sudkyňa...

J. Laššáková v kontexte toho, že patrí medzi tých sudcov, ktorí sú im po „ruke“ a je možné

ich ovplyvniť», ako aj

- skutočnosť, že „J. Laššáková bola aj dlhoročnou poslankyňou za stranu SMER-SD,

straníckou kolegyňou Ľubomíra Jahnátka – Ministra pôdohospodárstva...

v inkriminovaných rokoch 2012 – 2016, kedy sa rozhodovalo o náhrade škody

na všeobecných súdoch (neskôr koaličná kolegyňa ministerky za SNS Gabriely Matečnej)“.

31. Pokiaľ ide o prvý uvedený dôvod, ústavný súd konštatuje, že je formulovaný

veľmi všeobecne a nekonkrétne. Nenaznačuje totiž žiadnu uchopiteľnú, a tým relevantnú

súvislosť charakterizujúcu vzťah medzi namietanou sudkyňou ústavného súdu Janou

Laššákovou a sťažovateľom, ktorá by mohla vzbudiť pochybnosti o jej nezaujatosti

pri prejednávaní veci vedenej pod sp. zn. . Akceptácia tohto dôvodu by

de facto znamenala potrebu vylúčiť menovanú sudkyňu ústavného súdu zo všetkých vecí,

na rozhodovaní ktorých by sa mala na ústavnom súde podieľať. Preto ho nemožno

akceptovať ako doplňujúci dôvod jej vylúčenia.

32. Podozrenie o zmene právneho názoru v II. senáte ústavného súdu,

ktorý prejednával vec sp. zn. , zotrvalo v sťažovateľovej argumentácii

skutočne len v pozícii podozrenia. Sťažovateľ dôvodí „digitálnou stopou“ o manipulácii

spisom krátko pred rozhodnutím (30. januára 2020). Údajnú digitálnu stopu však nijako

nekonkretizuje ani nenavrhuje, akým smerom by sa prípadné iniciatívne vyšetrovanie

ústavného súdu malo uberať. Za týchto okolností námietkový senát ústavného súdu musí

vyhodnotiť tento doplňujúci argument iba ako špekuláciu, na ktorej pochybnosti

o nezaujatosti sudkyne ústavného súdu Jany Laššákovej nemožno založiť.

33. Pokiaľ ide o komunikáciu v aplikácii Threema, ktorú sťažovateľ vo svojom

podnete adresovanom predsedovi ústavného súdu cituje, ústavný súd konštatuje, že ide

o dialóg osôb odlišných od sudkyne Jany Laššákovej. Nevyplýva z neho, že by mal priamu

väzbu na sťažovateľa alebo ktorúkoľvek jeho vec prejednávanú ústavným súdom. Samotný

sťažovateľ v tejto súvislosti v námietke zaujatosti formuluje iba predpoklad,

že v nadväznosti na komunikáciu v aplikácii Threema „mohlo dochádzať k vonkajším

vplyvom, ktoré mohli ovplyvňovať rozhodovaciu prax II. senátu...“. Schopnosť tohto

dôvodu spochybniť nezaujatosť namietanej sudkyne v sťažovateľovej veci je tak navyše

založená na extrémne hypotetickom predpoklade, a je preto oslabená do takej miery, že ho

nemožno z hľadiska rozhodovania o vylúčení vo veci sp. zn. vyhodnotiť

ako relevantný.

34. Napokon ústavný súd hodnotí ako notorietu, že sudkyňa ústavného súdu Jana

Laššáková bola straníckou kolegyňou niekdajšieho ministra pôdohospodárstva a rozvoja

vidieka Slovenskej republiky. Odhliadnuc od toho, že formulovaný dôvod skôr naznačuje

vzťah namietanej sudkyne k prejednávanej veci, nie k sťažovateľovi, ústavný súd uvádza,

že sudkyňa Jana Laššáková už v minulosti sama oznámila skutočnosti, ktoré by z dôvodu jej

pôsobenia ako poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky mohli nastoliť pochybnosti

o jej nezaujatosti (vec ). Jej popísané pôsobenie vo sfére praktickej politiky

ústavný súd vtedy nevyhodnotil ako zakladajúce pochybnosti o jej nezaujatosti (uznesenie

č. k. -13 zo 7. februára 2018). Išlo pritom o situáciu, keď sa v pozícii

sudkyne ústavného súdu mala zúčastniť rozhodovania pri abstraktnej kontrole ústavnosti

zákona, za ktorý ako poslankyňa zákonodarného orgánu sama hlasovala. Je tak evidentné,

že v uvedenej skoršej veci bol jej vzťah k veci rozhodovanej ústavným súdom podstatne

intenzívnejší, než je to z dôvodu jej „politickej minulosti“ v teraz súdenej veci, kde

sťažovateľ poukazuje iba na jej angažovanosť v tej istej politickej strane, ktorej nominant

zastával pozíciu vedúceho funkcionára rezortu, v realizácii kompetencie ktorého má

skutkový a právny pôvod sťažovateľova kauza. Ústavný súd na základe jej oznámenia

vo veci sp. zn. , ku ktorému došlo v krátkom časovom odstupe od ukončenia

jej pôsobenia ako poslankyne parlamentu, menovanú sudkyňu nevylúčil. Tým menej možno

konštatovať pochybnosti o jej nezaujatosti v kauze odohrávajúcej sa na ústavnom súde

s podstatne dlhším časovým odstupom od ukončenia jej politického pôsobenia. Navyše,

samotný fakt kolegiality medzi namietanou sudkyňou ústavného súdu a vedúcim

funkcionárom rezortu pôdohospodárstva, v ktorom sporná kauza vznikla, nie je možné

považovať za preukazujúci takú intenzitu jej vzťahu k predmetnej veci

alebo k sťažovateľovi, ktorá by odôvodňovala pochybnosti o jej nezaujatosti.

35. Ústavný súd je preto presvedčený, že vnímanie nestrannosti sudcov ústavného

súdu si nevyžaduje vylúčenie sudkyne ústavného súdu Jany Laššákovej z konania

a rozhodovania vo veci vedenej pod sp. zn. , preto rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2021

Robert Šorl

predseda senátu