Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 18/2021
PDF · 242.21 KB
No categories available
III. ÚS 18/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku a Martina Vernarského
(sudca spravodajca) prerokoval námietku zaujatosti ,
, , zastúpeného obchodnou spoločnosťou Lansky,
Ganzger & Partner Rechtsanwälte, spol. s r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin Jacko, vznesenú voči sudkyni Ústavného súdu
Slovenskej republiky Jane Laššákovej v konaní vedenom na Ústavnom súde Slovenskej
republiky pod sp. zn. Rvp 2412/2020, a takto
rozhodol:
Sudkyňa Ústavného súdu Slovenskej republiky Jana Laššáková n i e j e
v y l ú č e n á z konania a rozhodovania vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej
republiky pod sp. zn. Rvp 2412/2020.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a námietka zaujatosti
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) vedie pod sp. zn.
Rvp 2412/2020 konanie o ústavnej sťažnosti , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), jeho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, jeho práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 10 Co
21/2020-1975 z 18. septembra 2020. Sudkyňou spravodajkyňou v tejto veci je Jana
Laššáková ako členka II. senátu ústavného súdu.
2. Sťažovateľ sa v právnej veci žalobcu ,
(ďalej len „žalobca“), proti Slovenskej republike –
Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len
„žalovaný), vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 10 Co 21/2020, domáhal vstupu
do konania v pozícii intervenienta na strane žalobcu. Označeným napadnutým uznesením
krajský súd vstup sťažovateľa do pozície intervenienta na strane žalobcu nepripustil.
Sťažovateľ pritom uvádza, že je „spoločník, konateľ, konkurzný veriteľ, zmenkový ručiteľ
a člen veriteľského výboru úpadcu...“.
3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že uvedená
kauza (nárok na náhradu škody voči štátu) bola už viackrát predmetom rozhodovania
na ústavnom súde. Ten naposledy nálezom č. k. II. ÚS 145/2019-124 z 30. januára 2020
vyslovil porušenie základného práva žalovaného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy právoplatným medzitýmnym rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 287/2013
zo 14. augusta 2013, tento rozsudok zrušil a vec krajskému súdu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že predmetný nález považuje žalobca „za absolútny
právny exces, ktorý je nezákonný, zmätočný a je v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou Ústavného súdu... a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca preto
prostredníctvom právneho zástupcu podal sťažnosť voči Slovenskej republike pred
Európsky súd pre ľudské práva. V nadväznosti na vyššie uvedené udalosti sa Sťažovateľ
rozhodol, že vstúpi do konania vedenom pred Krajským súdom v Bratislave ako intervenient
na strane Žalobcu aby mohol efektívnejšie brániť a uplatňovať svoje práva.“.
4. Podaním doručením ústavnému súdu 22. októbra 2020 sťažovateľ v konaní sp. zn.
vzniesol podľa § 50 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) námietku zaujatosti voči sudkyni ústavného súdu Jane Laššákovej.
5. V odôvodnení námietky zaujatosti sťažovateľ uviedol, že 10. septembra 2020
podal predsedovi ústavného súdu podnet na začatie disciplinárneho stíhania voči sudkyni
ústavného súdu Jane Laššákovej, a to jednak z dôvodu „nezákonného samovoľného
(arbitrárneho) rozhodnutia vo veci nálezu II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. II. ÚS 145/2019-124“, ale aj na základe „podozrenia z nestrannosti a nezávislosti
súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy...“. V podnete sťažovateľ sformuloval i „žiadosť
o prešetrenie manipulácie pri rozhodovaní vo veci nálezu Ústavného súdu, sp. zn.
II. ÚS 145/2019-124“. Napokon v podnete sťažovateľ uviedol, že „aj v kontexte
komunikácie v aplikácii Threema má dojem, že pri rozhodovacej činnosti JUDr. Jany
Laššákovej mohlo dochádzať k vonkajším vplyvom, ktoré mohli ovplyvňovať rozhodovaciu
prax II. senátu Ústavného súdu. Sťažovateľ zároveň žiadal aj iniciovanie trestného stíhania
v prípade zistenia skutočnosti zo strany predsedu Ústavného súdu SR.“.
6. Berúc do úvahy všetky popísané okolnosti sťažovateľ v námietke zaujatosti
vyjadruje presvedčenie, že „voči sudkyni JUDr. Jane Laššákovej možno mať zásadne
pochybnosti o jej nezaujatosti vzhľadom na jej pomer k Sťažovateľovi... V danej situácii má
Sťažovateľ vážne pochybnosti či by JUDr. Jana Laššáková rozhodovala vo veci ústavnej
sťažnosti Sťažovateľa nezávisle a nestranne.“. Nadväzne cituje z rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ústavného súdu
i Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
7. V závere námietky zaujatosti sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že „v zmysle
dikcie § 49 ods. 1 zákona o Ústavnom súde existuje pomer sudkyne Ústavného súdu
Slovenskej republiky JUDr. Jany Laššákovej k účastníkovi konania (Sťažovateľovi)
a preto navrhujeme ústavnú sudkyňu JUDr. Janu Laššákovú vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania ústavnej sťažnosti Sťažovateľa zo dňa 20. 10. 2020, sp. zn. 2412/2020“.
8. Sudkyňa Jana Laššáková sa k námietke zaujatosti vyjadrila listom z 29. októbra
2020, v ktorom uviedla, že «sa v predmetnej veci necítim byť zaujatá k sťažovateľovi, k jeho
právnemu zástupcovi, ani k ostatným účastníkom konania, ani k veci nemám žiadny pomer.
So sťažovateľom som nikdy neprišla do osobného styku, ani konfliktu a to, že sa sťažovateľ
vyjadruje kriticky k mojej osobe je jeho právom, neznamená to však, že by sa ma táto jeho
„kritika“ mala, resp. mohla nejako dotýkať a že by som i pod jej vplyvom mala
k sťažovateľovi vytvárať nejaký, resp. akýkoľvek vzťah, ako sa sťažovateľ mylne domnieva.».
Ku sťažovateľovej kritike nálezu vo veci sp. zn. II. ÚS 145/2019 namietaná sudkyňa
ústavného súdu konštatuje, že „sťažovateľ predovšetkým vyjadruje svoju nespokojnosť
s rozhodnutím. Táto jeho nespokojnosť nemôže zakladať dôvody vylúčenia sudcu ústavného
súdu..., pretože ide o okolnosti, ktoré spočívajú v jeho rozhodnutí v inej veci na ústavnom
súde.“. Napokon sudkyňa Jana Laššáková, citujúc ústavnou predpísaný sľub sudcu
ústavného súdu, uzatvára, že sťažovateľova „snaha o dehonestovanie mojej osoby sa ma
nedotýka natoľko, aby mohla v danej veci ovplyvniť môj profesionálny prístup ako sudkyne
ústavného súdu a nemám absolútne žiadny osobný záujem na výsledku konania. Vo vzťahu
k navrhovateľovi sa cítim neutrálne, nemám proti nemu žiadne sympatie ani antipatie, vec
budem posudzovať nestranne, nezávisle a nezaujato.“.
II.
Relevantná právna úprava
9. Podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je vylúčený
z konania a rozhodovania vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom
konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu ústavného súdu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní
v iných veciach na ústavnom súde.
10. Podľa § 49 ods. 2 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je vylúčený
z konania a rozhodovania vo veci aj vtedy, ak bol v tej istej veci činný pri výkone inej
funkcie alebo povolania, než je funkcia sudcu ústavného súdu.
11. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde účastník konania má právo vzniesť
námietku zaujatosti voči sudcom ústavného súdu, ktorí majú jeho vec prerokovať
a rozhodnúť. Námietku zaujatosti je účastník konania povinný vzniesť do desiatich dní odo
dňa, keď sa dozvedel o dôvodoch vylúčenia. Účastník konania je povinný uviesť, kedy sa
dozvedel o dôvodoch vylúčenia. Námietku zaujatosti musí účastník konania odôvodniť.
Sudca ústavného súdu, proti ktorému námietka smeruje, je povinný sa k námietke zaujatosti
vyjadriť. Na opakované námietky zaujatosti podané proti tomu istému sudcovi ústavného
súdu z toho istého dôvodu ústavný súd neprihliadne, ak už o predchádzajúcej rovnakej
námietke zaujatosti rozhodol.
12. Podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie
v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného
súdu určený rozvrhom práce.
13. Podľa čl. IV bodu 1 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v účinnom znení (ďalej len „rozvrh
práce“) o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona
o ústavnom súde rozhoduje
a) prvý senát v zložení určenom v čl. II bode 3 písm. b), ak ide o sudcov štvrtého
senátu,
b) druhý senát, ak ide o sudcov prvého senátu,
c) tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu,
d) štvrtý senát, ak ide o sudcov tretieho senátu.
14. Keďže podľa čl. II bodu 3 rozvrhu práce je sudkyňa Jana Laššáková členkou
druhého senátu ústavného súdu, o voči nej vznesenej námietke zaujatosti rozhodoval
podľa čl. IV bodu 1 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. januára 2021 do 31. decembra 2021 tretí senát v zložení Robert Šorl–
predseda senátu, Peter Straka a Martin Vernarský – členovia senátu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej
vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá
žiaden osobný záujem na výsledku konania (porov. Barak, A. Judge in a Democracy.
Princeton University Press, 2008. s. 101 a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem,
že by takýto záujem mohol mať. Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len
popretím rovnosti účastníkov konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie
vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5 uznesenia Najvyššieho správneho
súdu Českej republiky č. Nao 46/2010-78 z 11. 6. 2010, dostupné na internete:
www.nssoud.cz) a vôbec o popretie zmyslu súdnictva a práva.
16. Ústavný súd už vo svojej predošlej judikatúre konštatoval, že z pohľadu práva
na nestranného sudcu ako komponentu práva na spravodlivý proces vyvinul ESĽP dve
previazané stránky nestrannosti a judikatúru k nim rozvíja už viac ako 30 rokov
(porov. Piersack v. Belgicko, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok ESĽP z 1. 10. 1982; Pohoska
v. Poľsko, sťažnosť č. 33530/06, rozsudok ESĽP z 10. 1. 2012).
17. Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku objektívnu, a tie sú overované
rovnomennými testami. ESĽP zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti
v súdnictvo, a to jednak vo všeobecnosti (porov. Olujić v. Chorvátsko, sťažnosť
č. 22330/05, rozsudok ESĽP z 5. 2. 2005, bod 57), ale osobitne pri objektívnom teste
(porov. Kinský v. Česká republika, sťažnosť č. 42856/06, rozsudok ESĽP z 9. 2. 2012, bod
87). Pri rozhodovaní o tom, či v danom prípade existuje legitímny dôvod na obavy, že istý
sudca nie je nestranný, hľadisko namietateľa je dôležité, ale nie je rozhodujúce; rozhodujúce
je, či tieto obavy môžu byť považované za objektívne odôvodnené (porov. Thorgeir
Thorgeirson v. Island, sťažnosť č. 13778/88, rozsudok ESĽP z 25. 6. 1992, bod 51).
18. Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP absenciou zaujatosti či predsudku vo veci,
pričom nestrannosť môže byť overovaná už spomenutým subjektívnym a objektívnym
testom.
19. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie,
postoj sudcu, resp. jeho záujem v prerokúvanej veci. Osobná nestrannosť sudcu sa
predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto „opakom“ môže byť sudcom prejavené
nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad sudca z osobných dôvodov vyhradí
prerokovanie veci pre seba.
20. Vychádzajúc z vyjadrenia sudkyne Jany Laššákovej, možno konštatovať,
že o subjektívnu zaujatosť tu nejde, a nemožno o nej uvažovať ani z iných skutočností
uvedených sťažovateľom v jeho námietke. Požiadavka nestrannosti však nemôže byť
dostatočne naplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania.
21. Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma,
či sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá
perspektíva nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti („Justice must
not only be done, it must also be seen to be done“). Podľa ESĽP musí byť ustálené,
či existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti
sudcov, a v tomto zmysle môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je
dôvera, ktorú musia súdy v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných
účastníkov konania (porov. Daktaras v. Litva, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok ESĽP
z 10. 10. 2000, bod 32). Ústavný súd dodáva, že súčasne s dôverou, na ktorú musia súdy
v demokratickej spoločnosti ašpirovať, je cez ňu „v stávke“ aj autorita súdnych rozhodnutí.
22. Podstata sťažovateľovej námietky zaujatosti vznesenej v konaní vedenom
pred ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 2412/2020 voči sudkyni Jane Laššákovej je založená
na dvoch dôvodoch. Sťažovateľ v prvom rade poukazuje na jej participáciu pri rozhodovaní
vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 145/2019. Následne konkretizuje
okolnosti podnetu na začatie disciplinárneho konania voči menovanej sudkyni, s ktorým sa
sťažovateľ 10. septembra 2020 obrátil na predsedu ústavného súdu a ktorého odôvodnenie
si ako východisko stanovilo práve rozhodovanie namietanej sudkyne ústavného súdu
vo veci sp. zn. II. ÚS 145/2019.
23. Pokiaľ ide o prvý dôvod, pre ktorý by podľa sťažovateľa mala byť sudkyňa Jana
Laššáková vylúčená z konania a rozhodovania veci sp. zn. Rvp 2412/2020, ústavný súd
odkazuje na § 49 ods. 1 druhú vetu zákona o ústavnom súde, podľa ktorej dôvodom
na vylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu
ústavného súdu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach
na ústavnom súde.
24. Sudkyňa Jana Laššáková bola ako členka druhého senátu ústavného súdu účastná
na rozhodovaní vo veci sp. zn. II. ÚS 145/2019. O náleze č. k. II. ÚS 145/2019-124
z 30. januára 2020 rozhodoval senát ústavného súdu v zložení: Ľuboš Szigeti – predseda
senátu, Jana Laššáková a Peter Molnár – členovia senátu. V nazeraní sťažovateľa má byť
dôvodom vylúčenia menovanej sudkyne ústavného súdu okolnosť spočívajúca v jej
rozhodovaní v inej veci (II. ÚS 145/2019). Keďže zákon o ústavnom súde (§ 49 ods. 1
druhá veta) takto druhovo konkretizovanú okolnosť ako dôvod spochybňujúci nezaujatosť
namietaného sudcu ústavného súdu explicitne nepripúšťa, ústavný súd ju vo väzbe
na sťažovateľov petit vyhodnotil ako nedôvodnú.
25. Druhým dôvodom nastoľujúcim podľa obsahu posudzovanej námietky relevantné
pochybnosti o nezaujatosti sudkyne Jany Laššákovej pri konaní a rozhodovaní o ústavnej
sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 2412/2020 má byť skutočnosť, že sťažovateľ
10. septembra 2020 podal predsedovi ústavného súdu podnet na navrhovanie začatia
disciplinárneho konania voči menovanej sudkyni. Nadväzne sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku
podania podnetu na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania vznikol pomer
namietanej sudkyne k nemu, ktorý odôvodňuje pochybnosti o jej nezaujatosti.
26. Ústavný súd už vo veci sp. zn. II. ÚS 532/2017 judikoval, že „z hľadiska
objektívneho testu by sa mohlo na prvý pohľad, ľudsky prirodzene, zdať, že samotné
podanie trestného oznámenia vzbudí v označenej osobe negatívne emócie, a tak
predpojatosť. Právny pohľad je však odlišný. Podaním trestného oznámenia by účastník
konania mohol manipulovať s pozíciou zákonného sudcu, ktorá je objektívne daná. Okrem
tohto sudcovia by mali byť vybavení takou profesionalitou, ktorá ich robí odolnými proti
takýmto podnetom... Samotné podanie trestného oznámenia bez pristúpenia iných
relevantných skutočností nemôže viesť k vylúčeniu sudcov.“.
27. Ak teda podanie trestného oznámenia, ktoré odráža navonok prejavené
podozrenie oznamovateľa o spáchaní spoločensky najzávažnejších protiprávnych konaní
sudcu, nie je v ponímaní ústavného súdu ako jediný dôvod spôsobilé viesť ku vzniku
pochybností o nezaujatosti sudcu pri konaní a rozhodovaní vo veci oznamovateľa, tým
menej (argumentum a maiori ad minus) možno hľadať pochybnosti o nezaujatosti sudcu
ústavného súdu v konaní a rozhodovaní vo veci sťažovateľa, ktorý oprávnenému
navrhovateľovi (predsedovi ústavného súdu) adresoval podnet na začatie disciplinárneho
konania na takéhoto sudcu ústavného súdu.
28. Rozhodovacia prax, z ktorej sťažovateľ na podporu svojich záverov
o pochybnostiach namietanej sudkyne cituje na strane 3 jeho námietky zaujatosti,
nepotvrdzuje podľa názoru ústavného súdu dôvodnosť jeho argumentácie. V uznesení
z 29. apríla 2013 v konaní sp. zn. 1 Nc 7/2013 totiž najvyšší súd celkom zrozumiteľne
uviedol, že „samotná okolnosť disciplinárneho stíhania sama o sebe nemôže vzbudiť
pochybnosti o objektivite sudcu“. Okrem toho však najvyšší súd v uvedenej veci ďalej
zdôraznil, že „v danej veci sú tu prítomné aj súvislosti a tie už môžu založiť pochybnosti
o objektivite... rozhodovania“. Ústavný súd tu podčiarkuje, že išlo o prípad, keď na základe
podnetu účastníka občianskeho súdneho konania už bol oprávneným navrhovateľom podaný
návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudkyni všeobecného súdu. Nadväzne
po tom, ako námietkový senát najvyššieho súdu zistil, že k faktu začatého disciplinárneho
konania pristúpila aj skutočnosť medializácie informácií o disciplinárnom konaní proti
namietanej sudkyni, došlo k aktivácii teórie zdania v miere, ktorá si vyžadovala vylúčenie
namietanej sudkyne.
29. Vo veci rozhodovanej ústavným súdom však oprávnený navrhovateľ (predseda
ústavného súdu) návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudkyni Jane Laššákovej
dosiaľ nepodal. Následne tak ani nedošlo k ďalšej pristupujúcej skutočnosti, ktorou sa
vyznačoval sťažovateľom precedentálne uvádzaný prípad (prípadná medializácia). Preto
kauza rozhodovaná najvyšším súdom nemôže byť vyhodnotená na prospech záveru
o existencii pochybností o nezaujatosti sudkyne Jany Laššákovej.
30. Napriek tomu ústavný súd neopomenul, že sťažovateľ neargumentuje svojím
podnetom na podanie disciplinárneho návrhu proti menovanej sudkyni ústavného súdu
izolovane, ale, odkazujúc na odôvodnenie tohto podnetu adresovaného predsedovi
ústavného súdu (sťažovateľ jeho fotokópiu priložil k námietke zaujatosti), sprostredkúva
ďalšie dôvody. Sú nimi:
- politizácia voľby sudcov ústavného súdu,
- sťažovateľovo „podozrenie“, že II. senát ústavného súdu «cca týždeň
pred rozhodnutím II. ÚS 145/2019-124... v ktorom vyhovel ústavnej sťažnosti, mal na danú
vec iný názor a chcel pôvodne rozhodnúť o zamietnutí ústavnej sťažnosti... avšak, zrejme
nastali „okolnosti“, ktoré II. Senát ústavného súdu prostredníctvom J. Laššákovej
v poslednej chvíli presvedčili o prípustnosti ústavnej sťažnosti, napriek jej úplnému rozporu
s ustálenou rozhodovacou praxou... O tejto skutočnosti existuje digitálna stopa, ktorá by
mala preukazovať, že so spisom sa krátko pred rozhodnutím, t. j. 30. 1. 2020
manipulovalo...»,
- sťažovateľom vyslovená domnienka, „či nemohlo prísť k ovplyvňovaniu
rozhodovacej činnosti II. Senátu Ústavného súdu“, a to kvôli komunikácii v aplikácii
Threema, «medzi neprávoplatne odsúdeným podnikateľom M. Kočnerom a väzobne
stíhaným podnikateľom N. Bödörom, kde je minimálne na 2 miestach spomínaná sudkyňa...
J. Laššáková v kontexte toho, že patrí medzi tých sudcov, ktorí sú im po „ruke“ a je možné
ich ovplyvniť», ako aj
- skutočnosť, že „J. Laššáková bola aj dlhoročnou poslankyňou za stranu SMER-SD,
straníckou kolegyňou Ľubomíra Jahnátka – Ministra pôdohospodárstva...
v inkriminovaných rokoch 2012 – 2016, kedy sa rozhodovalo o náhrade škody
na všeobecných súdoch (neskôr koaličná kolegyňa ministerky za SNS Gabriely Matečnej)“.
31. Pokiaľ ide o prvý uvedený dôvod, ústavný súd konštatuje, že je formulovaný
veľmi všeobecne a nekonkrétne. Nenaznačuje totiž žiadnu uchopiteľnú, a tým relevantnú
súvislosť charakterizujúcu vzťah medzi namietanou sudkyňou ústavného súdu Janou
Laššákovou a sťažovateľom, ktorá by mohla vzbudiť pochybnosti o jej nezaujatosti
pri prejednávaní veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2412/2020. Akceptácia tohto dôvodu by
de facto znamenala potrebu vylúčiť menovanú sudkyňu ústavného súdu zo všetkých vecí,
na rozhodovaní ktorých by sa mala na ústavnom súde podieľať. Preto ho nemožno
akceptovať ako doplňujúci dôvod jej vylúčenia.
32. Podozrenie o zmene právneho názoru v II. senáte ústavného súdu,
ktorý prejednával vec sp. zn. II. ÚS 145/2019, zotrvalo v sťažovateľovej argumentácii
skutočne len v pozícii podozrenia. Sťažovateľ dôvodí „digitálnou stopou“ o manipulácii
spisom krátko pred rozhodnutím (30. januára 2020). Údajnú digitálnu stopu však nijako
nekonkretizuje ani nenavrhuje, akým smerom by sa prípadné iniciatívne vyšetrovanie
ústavného súdu malo uberať. Za týchto okolností námietkový senát ústavného súdu musí
vyhodnotiť tento doplňujúci argument iba ako špekuláciu, na ktorej pochybnosti
o nezaujatosti sudkyne ústavného súdu Jany Laššákovej nemožno založiť.
33. Pokiaľ ide o komunikáciu v aplikácii Threema, ktorú sťažovateľ vo svojom
podnete adresovanom predsedovi ústavného súdu cituje, ústavný súd konštatuje, že ide
o dialóg osôb odlišných od sudkyne Jany Laššákovej. Nevyplýva z neho, že by mal priamu
väzbu na sťažovateľa alebo ktorúkoľvek jeho vec prejednávanú ústavným súdom. Samotný
sťažovateľ v tejto súvislosti v námietke zaujatosti formuluje iba predpoklad,
že v nadväznosti na komunikáciu v aplikácii Threema „mohlo dochádzať k vonkajším
vplyvom, ktoré mohli ovplyvňovať rozhodovaciu prax II. senátu...“. Schopnosť tohto
dôvodu spochybniť nezaujatosť namietanej sudkyne v sťažovateľovej veci je tak navyše
založená na extrémne hypotetickom predpoklade, a je preto oslabená do takej miery, že ho
nemožno z hľadiska rozhodovania o vylúčení vo veci sp. zn. Rvp 2412/2020 vyhodnotiť
ako relevantný.
34. Napokon ústavný súd hodnotí ako notorietu, že sudkyňa ústavného súdu Jana
Laššáková bola straníckou kolegyňou niekdajšieho ministra pôdohospodárstva a rozvoja
vidieka Slovenskej republiky. Odhliadnuc od toho, že formulovaný dôvod skôr naznačuje
vzťah namietanej sudkyne k prejednávanej veci, nie k sťažovateľovi, ústavný súd uvádza,
že sudkyňa Jana Laššáková už v minulosti sama oznámila skutočnosti, ktoré by z dôvodu jej
pôsobenia ako poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky mohli nastoliť pochybnosti
o jej nezaujatosti (vec PL. ÚS 4/2018). Jej popísané pôsobenie vo sfére praktickej politiky
ústavný súd vtedy nevyhodnotil ako zakladajúce pochybnosti o jej nezaujatosti (uznesenie
č. k. PL. ÚS 4/2018-13 zo 7. februára 2018). Išlo pritom o situáciu, keď sa v pozícii
sudkyne ústavného súdu mala zúčastniť rozhodovania pri abstraktnej kontrole ústavnosti
zákona, za ktorý ako poslankyňa zákonodarného orgánu sama hlasovala. Je tak evidentné,
že v uvedenej skoršej veci bol jej vzťah k veci rozhodovanej ústavným súdom podstatne
intenzívnejší, než je to z dôvodu jej „politickej minulosti“ v teraz súdenej veci, kde
sťažovateľ poukazuje iba na jej angažovanosť v tej istej politickej strane, ktorej nominant
zastával pozíciu vedúceho funkcionára rezortu, v realizácii kompetencie ktorého má
skutkový a právny pôvod sťažovateľova kauza. Ústavný súd na základe jej oznámenia
vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2018, ku ktorému došlo v krátkom časovom odstupe od ukončenia
jej pôsobenia ako poslankyne parlamentu, menovanú sudkyňu nevylúčil. Tým menej možno
konštatovať pochybnosti o jej nezaujatosti v kauze odohrávajúcej sa na ústavnom súde
s podstatne dlhším časovým odstupom od ukončenia jej politického pôsobenia. Navyše,
samotný fakt kolegiality medzi namietanou sudkyňou ústavného súdu a vedúcim
funkcionárom rezortu pôdohospodárstva, v ktorom sporná kauza vznikla, nie je možné
považovať za preukazujúci takú intenzitu jej vzťahu k predmetnej veci
alebo k sťažovateľovi, ktorá by odôvodňovala pochybnosti o jej nezaujatosti.
35. Ústavný súd je preto presvedčený, že vnímanie nestrannosti sudcov ústavného
súdu si nevyžaduje vylúčenie sudkyne ústavného súdu Jany Laššákovej z konania
a rozhodovania vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2412/2020, preto rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2021
Robert Šorl
predseda senátu