Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 121/2020
PDF · 490.09 KB
No categories available
IV. ÚS 121/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2020
prerokoval námietku zaujatosti sudcov III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky
Mojmíra Mamojku a Petra Straku vznesenú vo veci ústavnej sťažnosti ,
, , vedenej na Ústavnom súde
Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 89/2019 zúčastnenou osobou
, , , a takto
rozhodol:
Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Mojmír Mamojka a Peter Straka
n i e s ú v y l ú č e n í z konania a rozhodovania vo veci vedenej na Ústavnom súde
Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 89/2019.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Vo veci ústavnej sťažnosti , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vedenej na Ústavnom súde
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) pod sp. zn. III. ÚS 89/2019 vzniesla
zúčastnená osoba , ,
(ďalej len „zúčastnená osoba“), námietku zaujatosti proti sudcom ústavného súdu
Mojmírovi Mamojkovi a Petrovi Strakovi.
2. Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 9. mája 2019 ústavnú sťažnosť, ktorou
namieta porušenie základného práva podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn.
12 C 215/2010 z 20. septembra 2016, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 11 Co 127/2017 z 8. februára 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 130/2018 z 13. februára
2019.
3. Uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 89/2019 z 5. novembra 2019 bola
ústavná sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 21
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu prijatá na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietnutá. Citovaným
uznesením ústavného súdu bol zároveň Okresnému súdu Košice I uložený zákaz, aby bol
v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. 23 C 37/2018 vydaný rozsudok vo veci samej
alebo uznesenie, ktorým sa konanie končí, a to až do právoplatného skončenia konania
ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti.
4. Ústavný súd vyzval zúčastnenú osobu na prípadné vyjadrenie sa k ústavnej
sťažnosti výzvou doručenou jej 3. decembra 2019.
5. V podaní doručenom ústavnému súdu osobne 3. decembra 2019 zúčastnená osoba
namietla nezákonnosť zloženia senátu ústavného súdu rozhodujúceho o ústavnej sťažnosti
sťažovateľky vedenej pod sp. zn. III. ÚS 89/2019 a predostrela ústavnému súdu „návrh na
rozhodnutie podľa čl. VI ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky...
a návrh na autoremedúrne zrušenie uznesenia o prijatí ústavnej sťažnosti a dočasného
opatrenia z dôvodu nezákonne zloženého senátu ústavného súdu, ktorý vo veci rozhodol.“.
6. V konkrétnostiach zúčastnená osoba zdôrazňuje, že zákonným senátom
oprávneným vo veci predmetnej ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu
9. mája 2019, konať a rozhodnúť je v súlade s príslušnými ustanoveniami rozvrhu práce
ústavného súdu platného a účinného v čase napadnutia veci na ústavnom súde prvý senát
ústavného súdu v zložení: sudkyňa Jana Baricová a sudcovia Miroslav Duriš a Mojmír
Mamojka. Pokiaľ preto o prijatí predmetnej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
a dočasnom opatrení rozhodol tretí senát ústavného súdu zložený zo sudcov Mojmíra
Mamojku, Petra Straku a Martina Vernarského, ústavný súd rozhodoval v nesprávnom
zložení, „nakoľko JUDr. Peter Straka a JUDr. Vernarský nemali právomoc v tejto veci
rozhodovať a stali sa sudcami ústavného súdu až 16.10.2019.“.
7. Na podklade uvedených skutočností zúčastnená osoba namieta, že „dvaja z troch
sudcov boli dosadení v rozpore so zákonom a za porušenia čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 38
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd...“, a žiada o „zrušenie dočasného opatrenia
i uznesenia o prijatí ústavnej sťažnosti“ a zároveň o to, aby bola vec predložená predsedovi
ústavného súdu na zaujatie zásadného stanoviska k nezákonne zloženému senátu ústavného
súdu v súlade s čl. VI bodom 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“), podľa
ktorého v prípade pochybnosti, či vec patrí do pôsobnosti senátu, rozhodne o povahe veci
na účely jej pridelenia predseda ústavného súdu.
8. V podaní adresovanom ústavnému súdu 10. decembra 2019 zúčastnená osoba
zdôraznila, že 29. novembra 2019 dostala anonymný list, z obsahu ktorého vyplýva,
že v predmetom konaní o ústavnej sťažnosti «mala „vybaviť“»
u predsedu tretieho senátu Mojmíra Mamojku prehru zúčastnenej osoby. Akcentujúc
korupčný charakter listu, zúčastnená osoba uvádza, že sa na účely preverenia pravdivosti
inkriminovaných tvrdení obrátila na Národnú kriminálnu agentúru. Z uvedených dôvodov
sa zúčastnená osoba obáva „možného vzťahu s , ktorá neustále
vyvíja tlak na nezákonné stíhanie mojej osoby a mojich blízkych...“, a zároveň zdôrazňuje,
že v danej veci bude začaté trestné konanie, takže prípadné procesné úkony zo strany
Národnej kriminálnej agentúry spočívajúce v preverovaní stykov a väzieb môžu spôsobiť,
že predseda tretieho senátu bude proti zúčastnenej osobe vystupovať zaujato.
9. Sudca ústavného súdu Peter Straka podľa zúčastnenej osoby otvorene vyjadroval
názory proti obchodnej spoločnosti , a ovplyvňoval súdne
konanie proti tejto obchodnej spoločnosti rozposielaním „e-mailov všetkým sudcom, aby
ovplyvňoval výsledky konania proti tejto spoločnosti. Môj Otec (menovec) tam pôsobil ako
predseda predstavenstva, čo je možné zistiť aj z verejných registrov, a preto anonymné
podanie má jasné a pravdivé kontúry a v tomto duchu som podal aj trestné oznámenie...
Informácie o tomto skrytom spore medzi sudcom JUDr. Strakom a mojím Otcom som sa
dozvedel až z anonymného podania a rozhovoru so svojim Otcom na túto tému dňa
29.11.2019.“.
10. V podaní, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 20. januára 2020, zúčastnená
osoba doplnila námietku zaujatosti vznesenú proti sudcovi ústavného súdu Mojmírovi
Mamojkovi o skutočnosti, ktoré vyplynuli z výpovede v kauze vraždy
a , týkajúce sa údajného vybavenia zrušenia väzobného stíhania
. vystupujúceho v predmetnej kauze vraždy v procesnom postavení
obžalovaného. Podľa zúčastnenej osoby «scenár opísaný v anonymnom podaní
o „vybavení“ veci a výpoveď svedka opisujú v podstate modus operandi
konania zúčastnených osôb. To posilňuje dôkaznú podstatu anonymného podania, a preto tu
podľa môjho názoru jestvuje pochybnosť, ktorá zakladá vylúčenie Prof. Mamojku z tohto
konania.».
11. Podľa zúčastnenej osoby „Každému právnikovi by sa v tomto svetla javil sudca
spravodajca a predseda senátu Prof. Mamojka ako minimálne zaujatý, pričom pochybnosti
voči jeho osobe sú zrejmé a sú preukázané minimálne v rovine pochybností.“.
II.
12. V súlade s § 49 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
sudca ústavného súdu je vylúčený z konania a rozhodovania vo veci, ak so zreteľom na jeho
pomer k veci, účastníkom konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať
pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú
okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu ústavného súdu v konaní o prerokúvanej veci
alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach na ústavnom súde.
13. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde účastník konania má právo vzniesť
námietku zaujatosti proti sudcom ústavného súdu, ktorí majú jeho vec prerokovať
a rozhodnúť. Námietku zaujatosti je účastník konania povinný vzniesť do desiatich dní
odo dňa, keď sa dozvedel o dôvodoch vylúčenia. Účastník konania je povinný uviesť, kedy
sa dozvedel o dôvodoch vylúčenia. Námietku zaujatosti musí účastník konania odôvodniť.
Sudca ústavného súdu, proti ktorému námietka smeruje, je povinný sa k námietke zaujatosti
vyjadriť. Na opakované námietky zaujatosti podané proti tomu istému sudcovi ústavného
súdu z toho istého dôvodu ústavný súd neprihliadne, ak už o predchádzajúcej rovnakej
námietke zaujatosti rozhodol.
14. V úvodnej časti rozhodnutia považoval ústavný súd za nevyhnutné
s prihliadnutím na skutočnosť, že predmetom rozhodovania je námietka zaujatosti sudcov
ústavného súdu podaná zúčastnenou osobou, vyjadriť sa k otázke procesnej legitimácie
zúčastnenej osoby námietku zaujatosti v konaní o ústavnej sťažnosti podať.
15. Podľa § 32 zákona o ústavnom súde účastníkmi konania sú navrhovateľ, ten,
proti komu návrh na začatie konania smeruje, a osoby, o ktorých to ustanovuje tento zákon.
16. V súlade s § 33 zákona o ústavnom súde je zúčastnenou osobou osoba, ktorá je
alebo bola účastníkom konania pred orgánom verejnej moci, v ktorom bolo vydané
právoplatné rozhodnutie, prijaté opatrenie alebo vykonaný iný zásah, ktorým malo dôjsť
k porušeniu základných práv a slobôd navrhovateľa, ak § 140, § 194 alebo § 208
neustanovuje inak.
17. V súlade s § 125 zákona o ústavnom súde účastníkmi konania o ústavnej
sťažnosti sú sťažovateľ a orgán verejnej moci, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje.
18. V súlade s § 126 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd na predbežnom
prerokovaní prijme ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5), upovedomí o podanej
ústavnej sťažnosti zúčastnenú osobu. Zúčastnená osoba má právo vyjadriť sa k ústavnej
sťažnosti v lehote určenej ústavným súdom.
19. Z citovaných častí zákona o ústavnom súde vyplýva, že v konaní o ústavnej
sťažnosti je expressis verbis konkrétny rozsah a obsah procesných oprávnení a povinností
zúčastnenej osoby stanovený § 126 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého má zúčastnená
osoba právo byť upovedomená o ústavnej sťažnosti v prípade, ak je táto prijatá na ďalšie
konanie, a zároveň právo sa k tejto ústavnej sťažnosti vyjadriť.
20. Aj napriek uvedenému je však v prípade procesného oprávnenia podľa § 50
ods. 2 zákona o ústavnom súde a možnosti vzniesť námietku zaujatosti sudcu ústavného
súdu na mieste rozširujúci (extenzívny) výklad umožňujúci uvedené procesné oprávnenie
využiť okrem účastníkov konania aj zúčastnenej osobe. Ústavný súd k tomuto záveru vedú
nasledujúce skutočnosti.
21. Nestrannosť sudcu ako conditio sine qua non výkonu súdnej moci je
vo všeobecnosti nerozlučne spätá so základným právom účastníka konania na to, aby jeho
vec bola rozhodnutá nezávislým a nestranným sudcom podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, a to (aj)
v záujme zachovania princípu rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
22. Špecifikom konania o ústavnej sťažnosti je skutočnosť, že účastníctvo tu má
s prihliadnutím na § 125 zákona o ústavnom súde zásadne vertikálny charakter daný
predmetom konania, ktorým je rozhodovanie o (ne)porušení základných práv a slobôd
sťažovateľa (spravidla neúspešný účastník konania alebo neúspešná strana v spore
pred orgánom verejnej moci), ku ktorému (ne)došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom zo strany orgánu verejnej moci. Ide teda o spor medzi sťažovateľom
a orgánom verejnej moci. Rozhodnutie ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti však má,
či už priamo, alebo nepriamo, dosah na samotné horizontálne konanie medzi účastníkmi
konania, resp. stranami v spore pred orgánom verejnej moci (žalobca a žalovaný
či navrhovateľ a odporca), ktoré vertikálnemu sporu predchádzalo, a to bez ohľadu
na konkrétny výsledok rozhodnutia ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti. Je preto
žiaduce, aby v záujme riadneho výkonu súdnej moci v konaní pred ústavným súdom bolo
zachované právo nielen sťažovateľa a orgánu verejnej moci, ale aj zúčastnenej osoby
ako subjektu zúčastňujúceho sa konania vo veci ústavnej sťažnosti námietku zaujatosti
sudcu ústavného súdu vzniesť. Prípadné rozhodnutie ústavného súdu vo veci ústavnej
sťažnosti musia vnímať ako objektívne spravodlivé nielen orgán verejnej moci, proti
ktorému ústavná sťažnosť smeruje, ale aj obe strany v konaní pred týmto orgánom verejnej
moci, teda úspešná aj neúspešná strana v konaní pred ním.
23. Nevyhnutnosť extenzívneho výkladu § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nepriamo podporuje aj znenie § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sú
okolnosťami majúcimi podstatný vplyv na rozhodnutie o (ne)zaujatosti sudcu ústavného
súdu okolnosti determinujúce pomer sudcu ústavného súdu k prejednávanej veci,
účastníkom konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom.
24. Pokiaľ právna úprava § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde nepochybne priznáva
procesné oprávnenie vzniesť námietku zaujatosti sudcu ústavného súdu pre okolnosti
dotýkajúce sa vzťahu sudcu k zúčastnenej osobe, potom sa javí ako nedôvodne reštriktívne
a obmedzujúce neumožniť aj zúčastnenej osobe vzniesť námietku zaujatosti a namietať ňou
napríklad aj okolnosti odôvodňujúce vzťah sudcu ústavného súdu k niektorému z účastníkov
konania, ktorými sú v súlade s § 125 zákona o ústavnom súde v konaní o ústavnej sťažnosti
sťažovateľ alebo orgán verejnej moci, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje.
25. Pokiaľ vzbudiť pochybnosti o nestrannosti sudcu ústavného súdu môže jeho
vzťah k zúčastnenej osobe, ktorý môže byť poznačený (aj) neakceptovateľnou osobnou
animozitou, potom je logickým dôsledkom takéhoto stavu aj možnosť samotnej zúčastnenej
osoby, ktorej sa výsledok konania pred ústavným súdom môže priamo alebo nepriamo
dotknúť, predniesť svoju pochybnosť o nezaujatosti sudcu ústavného súdu. Len týmto
spôsobom sa zabezpečí základná povinnosť sudcu ústavného súdu konať v každom prípade
nezávisle a nestranne, aby sa zabezpečilo to, že každej „zúčastnenej strane“ sa dostane
spravodlivého súdneho procesu (k tomu pozri aj bod 60 odporúčania CM/Rec (2010) 12
Výboru ministrov členským štátom o sudcoch: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť
prijatého Výborom ministrov Rady Európy 17. novembra 2010 na 1098. zasadnutí
zástupcov ministrov).
26. Zavedenie inštitútu zúčastnenej osoby bolo dôsledkom rozhodovania Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorý vo svojich viacerých rozhodnutiach
akcentoval nevyhnutnosť legislatívneho ukotvenia postavenia protistrany sťažovateľa
(úspešnej strany v konaní pred príslušným orgánom verejnej moci), ktorá sa často o konaní
vo veci ústavnej sťažnosti dozvedela až následne po znovuotvorení konania
pred všeobecnými súdmi po rozhodnutí ústavného súdu o ústavnej sťažnosti. Predmetom
kritiky ESĽP sa tak stala absencia zákonného základu na intervenciu úspešnej strany
v konaní pred orgánom verejnej moci v konaní o ústavnej sťažnosti (k tomu pozri rozsudok
vo veci Frisancho Perrea proti Slovensku z 21. 7. 2015, sťažnosť č. 383/13, body 72 a 73).
27. Základom následnej právnej regulácie postavenia zúčastnenej osoby v konaní
o ústavnej sťažnosti podľa zákona o ústavnom súde tak bolo (okrem iných) zohľadniť
názory a záujmy zúčastnených osôb ako obrany proti ústavnej sťažnosti [V súlade s § 126
zákona o ústavnom súde ak ústavný súd na predbežnom prerokovaní prijme ústavnú
sťažnosť na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5), upovedomí o podanej ústavnej sťažnosti
zúčastnenú osobu. Zúčastnená osoba má právo vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti v lehote
určenej ústavným súdom.]. Argument, podľa ktorého záujem zúčastnenej osoby
ako úspešnej strany v konaní pred orgánom verejnej moci de facto chráni samotný orgán
verejnej moci, ktorý rozhodnutie v prospech zúčastnenej osoby vydal, podľa ESĽP nemohol
obstáť. Aj preto záujmy orgánu verejnej moci, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje,
a úspešnej strany v konaní pred týmto orgánom (zúčastnená osoba) nemožno v konaní
o ústavnej sťažnosti stotožňovať, resp. považovať ich za totožné (k tomu pozri aj rozsudok
ESĽP vo veci Frisancho Perrea proti Slovensku z 21. 7. 2015, sťažnosť č. 383/13, bod 74).
28. Aj uvedené nosné dôvody objavujúce sa v rozhodovacej činnosti ESĽP sú
v prospech vnímania procesnej možnosti zúčastnenej osoby predniesť svoju pochybnosť
o nezaujatosti sudcu ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti. Odôvodnená obava
zo zaujatosti sudcu ústavného súdu tak môže vzniknúť aj v prípade, že medzi sudcom
ústavného súdu a inou osobou zúčastňujúcou sa na konaní existuje osobný priateľský vzťah
alebo osobná nevraživosť. Vylúčenie možnosti zúčastnenej osoby namietať okolnosti
odôvodňujúce napr. osobnú nevraživosť sudcu k nej je proti konceptu vylúčenia sudcu
z prejednávania a rozhodovania vo veci ústavnej sťažnosti. Je totiž nepravdepodobné,
že túto skutočnosť by v prospech zúčastnenej osoby namietal sám sťažovateľ
ako protistrana zúčastnenej osoby v konaní pred príslušným orgánom verejnej moci
či samotný orgán verejnej moci ako účastník konania o ústavnej sťažnosti. Už pritom bolo
zdôraznené, že záujmy orgánu verejnej moci ako účastníka konania o ústavnej sťažnosti nie
sú totožné so záujmami zúčastnenej osoby ako úspešnej strany v konaní pred týmto
orgánom (pozri k tomu bod 27 tohto uznesenia).
29. Koncept zabezpečenia nestranného rozhodovania ústavného súdu, ktoré nemožno
vnímať ako výsadu či privilégium sudcov ústavného súdu, ale ako základnú povinnosť
sudcov ústavného súdu a zároveň aj štrukturálny prvok súdneho systému
(m. m. II. ÚS 381/2017), sa s prihliadnutím na už uvedené nevyhnutne musí prejaviť aj
v procesnom postavení zúčastnenej osoby, resp. v rozsahu jej procesných oprávnení
v kontexte možnosti vznesenia námietky zaujatosti. Požiadavka nestrannosti sudcu
ústavného súdu rozhodujúceho vo veci ústavnej sťažnosti sa dotýka samotnej podstaty
spravodlivosti a jej vnímania. Procesná situácia charakterizovaná absenciou možnosti
zúčastnenej osoby namietať sudcu ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti, rozhodnutie
o ktorej sa priamo alebo nepriamo dotkne postavenia zúčastnenej osoby, požiadavku
spravodlivosti rozhodovania nenapĺňa.
30. Ústavno-konformný je preto extenzívny výklad § 50 ods. 2 zákona o ústavnom
súde, ktorý dovoľuje dospieť k záveru, že vzniesť námietku zaujatosti sudcu ústavného súdu
môže aj zúčastnená osoba.
31. S prihliadnutím na skutočnosti uvádzané v bodoch 8 a 9 tohto uznesenia ústavný
súd konštatuje, že námietku zaujatosti zúčastnená osoba vzniesla v lehote desiatich dní
odo dňa, keď sa o dôvodoch vylúčenia dozvedela.
32. V súlade s § 51 ods. 2 prvou vetou zákona o ústavnom súde ak ide
o rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný
senát ústavného súdu určený rozvrhom práce.
33. Podľa čl. IV bodu 1 písm. d) rozvrhu práce o vylúčení sudcu pri rozhodovaní
v senáte podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde rozhoduje štvrtý senát, ak ide
o sudcov tretieho senátu.
34. Pokynom predsedu ústavného súdu zo 4. februára 2020 bola vec pridelená
štvrtému senátu ústavného súdu, ktorý v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce pracuje
v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.
35. K námietke zaujatosti vznesenej zúčastnenou osobou sa vo vyjadrení doručenom
ústavnému súdu 28. januára 2020 vyjadril sudca ústavného súdu Mojmír Mamojka, ktorý
zdôraznil, že vec nevykazuje explicitnosť a intenzitu predpojatosti, ktorá by spadala
pod subjektívny test, keďže pri riešení ústavných sťažností pridelených mu ako sudcovi
spravodajcovi sa subjektívne necítil byť zaujatý ani z dôvodu podaných invektívnych
podaní účastníkov konania. K dôvodom vylúčenia sudcu ústavného súdu vychádzajúcim
z mediálneho výstupu sudca ústavného súdu dodáva, že „ak by výroky... mali vyvolať i čo
najmenšie oprávnené pochybnosti o objektívnej nestrannosti sudcu ústavného súdu konať“
v predmetnej veci, nebráni sa tomu, aby vylúčený z rozhodovania v predmetnej veci bol.
36. K námietke zaujatosti vznesenej zúčastnenou osobou sa v podaní doručenom
ústavnému súdu 28. januára 2020 vyjadril aj sudca ústavného súdu Peter Straka, ktorý
zdôraznil, že zúčastnenú osobu a ani jej príbuzných a ani osoby na strane sťažovateľky
osobne nepozná a z dôvodu invektívnych podaní účastníkov konania sa subjektívne nikdy
necítil zaujatý. Ďalej zdôraznil, že je pre neho nepredstaviteľné, aby akákoľvek osoba
u neho ako sudcu ústavného súdu intervenovala. Argumentuje, že početná mailová
komunikácia medzi sudcami sa týka zjednocovania rozhodovania a k veci nemá žiadny
pomer.
37. Ku skutočnostiam nezákonnosti zloženia senátu ústavného súdu (body 5 až 7
tohto uznesenia) ústavný súd zdôrazňuje, že tieto nie sú relevantnými skutočnosťami
spôsobilými odôvodniť zaujatosť sudcu ústavného súdu (pre pomer sudcu ústavného súdu
k veci, účastníkom konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom). Skutočnosti uvádzané
v podaní doručenom ústavnému súdu 3. decembra 2019 podľa názoru ústavného súdu
neobsahujú skutočnosti relevantné vo veci (ne)zaujatosti sudcov ústavného súdu. Napokon
uvedené preukazuje aj návrh na rozhodnutie v predmetnom podaní, podľa ktorého sa
zúčastnená osoba domáha zrušenia uznesenia o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
a predloženia veci predsedovi ústavného súdu na zaujatie stanoviska k nezákonne
zloženému senátu ústavného súdu, a teda nie vylúčenia sudcu (sudcov) ústavného súdu
pre pochybnosti o ich nezaujatosti.
38. Ústavný súd po posúdení ďalších dôvodov uvedených v námietke zaujatosti
zúčastnenej osoby vznesenej proti sudcom ústavného súdu Mojmírovi Mamojkovi a Petrovi
Strakovi v konaní o ústavnej sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 89/2019
dospel k záveru, že dôvody, ktoré sú uvádzané v námietke zaujatosti, nie sú dostačujúce
na vznik pochybností o ich nezaujatosti pri rozhodovaní v danej veci.
39. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá
žiaden osobný záujem na výsledku konania (porov. BARAK, A. Judge in a Democracy.
Princeton University Press, 2008, s. 101 a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem,
že by takýto záujem mohol mať. Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len
popretím rovnosti účastníkov konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie
vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5 uznesenia Najvyššieho správneho
súdu Českej republiky č. k. Nao 46/2010-78 z 11. júna 2010; www.nssoud.cz), a vôbec
o popretie zmyslu súdnictva a práva. Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou
či privilégiom sudcov. Ide o základnú povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho
systému (m. m. II. ÚS 381/2017).
40. Z pohľadu ľudsko-právneho a z pohľadu práva na nestranného sudcu
ako komponentu práva na spravodlivý proces vyvinul ESĽP dve previazané stránky
nestrannosti (Piersack proti Belgicku, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok z 1. 10. 1982; Pohoska
proti Poľsku, sťažnosť č. 33530/06, rozsudok z 10. 1. 2012). Nestrannosť má stránky
subjektívnu a objektívnu. Európsky súd pre ľudské práva zároveň zdôrazňuje význam
nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak vo všeobecnosti (Olujić
proti Chorvátsku, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok z 5. 2. 2005, bod 57), ale osobitne
pri objektívnom teste (Kinský proti Českej republike, sťažnosť č. 42856/06, rozsudok
z 9. 2. 2012, bod 87). Nestrannosťou je vo vnímaní ESĽP absencia zaujatosti či predsudku
vo veci a táto nestrannosť môže byť overovaná už spomenutým subjektívnym
a objektívnym testom. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobné
presvedčenie, postoj sudcu, resp. jeho záujem v prejednávanej veci. Osobná nestrannosť
sudcu sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto „opakom“ môže byť sudcom
prejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad sudca z osobných dôvodov
vyhradí prejednanie veci pre seba.
41. Požiadavka nestrannosti nemôže byť dostatočne naplnená len subjektívnym
testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania. Na subjektívny test teda plynule
nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či sudca vykazuje legitímne pochybnosti
z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektíva nestranného pozorovateľa
a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti („Justice must not only be done, it must also be seen
to be done.“). Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu
vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle môže mať aj zdanie určitú
dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy v spoločnosti vzbudzovať,
nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Daktaras proti Litve, sťažnosť
č. 42095/98, rozsudok z 10. 10. 2000, bod 32). Pozícia namietajúceho má v objektívnom
teste dôležitý význam, avšak rozhodujúce je, či je jeho obava aj objektívne akceptovateľná.
42. Z judikatúry ústavného súdu teda vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba
posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia
a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda
zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť (m. m. III. ÚS 16/00).
43. V predmetnej veci je nosným dôvodom, pre ktorý zúčastnená osoba vzniesla
námietky zaujatosti sudcov ústavného súdu Mojmíra Mamojku a Petra Straku, skutočnosť
podania trestného oznámenia na preverenie skutočností dotýkajúcich sa údajného
korupčného správania sudcov ústavného súdu (a ovplyvňovania výsledku konania
o ústavnej sťažnosti sťažovateľky), ktoré môže vyústiť do začatia trestného stíhania (body 8
a 9 tohto uznesenia).
44. Vychádzajúc z vyjadrenia sudcov ústavného súdu, možno konštatovať,
že o subjektívnu zaujatosť tu nejde a nemožno o nej uvažovať ani na podklade iných
skutočností.
45. Z hľadiska objektívneho testu by sa mohlo na prvý pohľad, ľudsky prirodzene,
zdať, že samotné podanie trestného oznámenia vzbudí v označenej osobe negatívne emócie,
a tak predpojatosť. Právny pohľad je však odlišný. Podaním trestného oznámenia by
účastník konania mohol manipulovať s pozíciou zákonného sudcu, ktorá je objektívne daná.
Okrem toho sudcovia by mali byť vybavení takou profesionalitou, ktorá ich robí odolnými
proti takýmto podnetom. Samotné podanie trestného oznámenia bez pristúpenia iných
relevantných skutočností nemôže viesť k vylúčeniu sudcov (m. m. II. ÚS 532/2017).
46. Vo vzťahu k sudcovi ústavného súdu Mojmírovi Mamojkovi síce zúčastnená
osoba predkladá ďalšie skutočnosti, ktoré podľa jej názoru odôvodňujú vylúčenie sudcu
ústavného súdu pre jeho zaujatosť, tieto však samy osebe a ani v nadväznosti na už
zúčastnenou osobou prezentované okolnosti nie sú spôsobilé objektívne vyvolať
pochybnosti o nezaujatosti sudcu ústavného súdu.
47. V podaní doručenom ústavnému súdu 20. januára 2020 (bod 10 tohto uznesenia)
zúčastnená osoba predostiera argumentáciu, ktorou odôvodňuje „modus operandi“ konania
sudcu ústavného súdu Mojmíra Mamojku, a tým zdôrazňuje existenciu pochybnosti o jeho
nezaujatosti. Ústavný súd už z hľadiska teoretického upozornil, že test objektívnosti
(nestrannosti sudcu ústavného súdu) a zákonné dôvody nespôsobilosti sudcu vykonávať
svoju funkciu sa môžu prekrývať, ale nejde o totožné inštitúty (III. ÚS 724/2016).
48. Aj napriek tomu, že právnou garanciou sudcovskej nezávislosti je
neodvolateľnosť sudcu, zákonná právna úprava stanovuje presné podmienky disciplinárnej
zodpovednosti sudcu a jej inštitucionálne zabezpečenie je zároveň prostriedkom ochrany
práv účastníkov konania pred sudcovskou svojvôľou. Zúčastnená osoba predostiera
v podaní doručenom 20. januára 2020 argumentáciu, ktorou poukazuje vo všeobecnosti
na údajne nezákonné správanie sudcu ústavného súdu, nie však v kontexte prejednávanej
veci (ústavnej sťažnosti), ale v súvislosti s údajným vybavením zrušenia väzobného stíhania
v inej prejednávanej veci. Aj keď nemožno vylúčiť to, aby relevantné okolnosti boli
predmetom preskúmania v rámci prípadného disciplinárneho konania a následnej
disciplinárnej zodpovednosti sudcu ústavného súdu za predpokladu náležite odôvodneného
návrhu na začatie disciplinárneho konania a preukázania relevantných skutočností, tieto
samy osebe nie sú dostatočné, aby v štádiu pred prípadným začatím a vedením
disciplinárneho konania vzbudzovali pochybnosti o nezaujatosti sudcu ústavného súdu
pri prejednávaní veci ústavnej sťažnosti.
49. Disciplinárne konanie môže nasledovať v tom prípade, ak sudcovia nedokážu
plniť svoje povinnosti účinným a riadnym spôsobom. Takéto konanie musí byť vedené
nezávislým orgánom alebo súdom s garanciou spravodlivého procesu a poskytnutím práva
sudcovi namietať rozhodnutie a sankciu. Disciplinárne sankcie by mali byť primerané.
[k tomu pozri aj bod 69 odporúčania CM/Rec (2010) 12 Výboru ministrov členským štátom
o sudcoch: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť prijatého Výborom ministrov Rady
Európy 17. novembra 2010 na 1098. zasadnutí zástupcov ministrov]. Zúčastnenou osobou
namietanú údajnú nezákonnosť správania sudcu ústavného súdu preto ešte pred samotným
začatím disciplinárneho konania nemožno stotožňovať s dôvodnou a objektívne
akceptovateľnou obavou o pochybnostiach o nezaujatosti sudcu ústavného súdu.
Až prípadné začatie disciplinárneho konania na podklade náležitého a odôvodneného
návrhu a vyvodenie zodpovednosti za nezákonné správanie sudcu ústavného súdu sa môže
prejaviť následne aj na objektívnom teste nestrannosti sudcu ústavného súdu.
50. Vzhľadom na všetky už uvádzané skutočnosti ústavný súd konštatuje, že podanie
trestného oznámenia nemôže byť automaticky samo osebe dôvodom na vylúčenie sudcov
ústavného súdu z rozhodovania o predmetnej veci, v konaní o ktorej vystupuje zúčastnená
osoba ako oznamovateľ trestného oznámenia. Keďže ani po preskúmaní ďalších dôvodov
námietky zaujatosti sudcov ústavného súdu Mojmíra Mamojku a Petra Straku štvrtý senát
ústavného súdu nezistil také skutočnosti, ktoré by podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom
súde viedli k ich vylúčeniu z výkonu sudcovskej funkcie v danej veci, rozhodol tak, ako to
je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu