Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 385/2011
PDF · 193.98 KB
No categories available
IV. ÚS 385/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T
96/2004 a jeho uznesením z 10. marca 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Tos 47/2011 a jeho uznesením zo 7. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2011
doručená sťažnosť J. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), z obsahu ktorej vyplýva, že ňou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3
T 96/2004 a jeho uznesením z 10. marca 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie okresného
súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Tos 47/2011 a jeho uznesením zo 7. júna 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie
krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný
pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona účinného do 31. decembra 2005, pričom jeho trestná vec je vedená okresným súdom
pod sp. zn. 3 T 96/2004.
Opatrením predsedu okresného súdu č. 1 SprR 458/07 z 9. novembra 2007 bola
trestná vec sťažovateľa pridelená podľa rozvrhu práce predsedníčke senátu JUDr. E. B.
(ďalej aj „zákonná sudkyňa“).
Písomným podaním doručeným okresnému súdu 21. februára 2011 sťažovateľ
vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni, ktorú odôvodnil tým, že 16. februára
2011 podal proti nej trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona,
ku ktorému malo dôjsť tým, že na hlavnom pojednávaní konanom 21. októbra 2010
prečítala zápisnicu o konfrontácii medzi sťažovateľom a poškodenou, pričom na to neboli
splnené zákonné podmienky. Zákonná sudkyňa má „nepriateľský postoj k obžalovanému a
cielene a nezákonne útočí na jeho osobu, čím sú splnené podmienky na vylúčenie
predsedníčky senátu z vykonávania úkonov v jeho trestnej veci“ (citované z namietaného
uznesenia okresného súdu, pozn.).
Okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 96/2004 z 10. marca 2011 o námietke zaujatosti
sťažovateľa rozhodol tak, že zákonnú sudkyňu nevylúčil z vykonávania úkonov v trestnej
veci sťažovateľa. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť.
Krajský súd o sťažnosti rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tos 47/2011 zo 7. júna 2011 tak, že ju
ako nedôvodnú zamietol.
Zo sťažnosti, ako aj z priloženého uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 NcC 19/2010
z 30. septembra 2010 tiež vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu žalobu o ochranu
osobnosti proti zákonnej sudkyni; táto vec bola označeným uznesením krajského súdu
prikázaná na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Martin, kde je vedená pod sp. zn.
Sťažovateľ tvrdí, že „ak je s procesnou sudkyňou jeho trestného konania v civilnom
súdnom spore, to samo o sebe zakladá nepriateľský vzťah, istú nevraživosť tak ako to má na
mysli ustanovenie § 31 ods. 1 Tr. por...
Samotný dôvod na vylúčenie procesnej sudkyne podľa sťažovateľa nastal vznikom
konfliktu medzi ním a procesnou sudkyňou podaním žaloby v civilnom spore. Ak okresný
súd za takýchto podmienok vykonáva úkon trestného konania, keď procesný sudca je v
konflikte s obžalovaným, porušuje a neguje svojím konaním právo obžalovaného na
spravodlivý súdny proces.“.
Rovnako pochybil podľa názoru sťažovateľa krajský súd, keď jeho sťažnosti
nevyhovel a nevylúčil zákonnú sudkyňu z konania.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd v Žiline porušil právo sťažovateľa J. M. v konaní vedenom pod sp.
zn. 3 T 96/2004 zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo
zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na
spravodlivé súdne konanie a spravodlivý súdny proces.
2. Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 7. júna 2011, sp. zn. 1 Tos/47/2011-1824
v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 3 T 96/2004 porušil právo
sťažovateľa J. M. zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo
zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na
spravodlivé súdne konanie a spravodlivý súdny proces.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline zo
dňa 7. júna 2011, sp. zn. 1 Tos/47/2011-1824 a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie
Krajskému súdu v Žiline.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Krajskému súdu v Žiline povinnosť
uhradiť trovy konania právnemu zástupcovi sťažovateľa v lehote 15 dní od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.“
Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov
advokátov na konanie pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 T 96/2004 a k jeho uzneseniu z 10. marca 2011
V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 96/2004 a jeho uznesením z 10. marca
2011, ku ktorému malo podľa neho dôjsť tým, že zákonná sudkyňa nebola vylúčená
z vykonávania úkonov trestného konania v jeho trestnej veci, ústavný súd považoval za
potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe
subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému uzneseniu okresného súdu sťažnosť
(čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
svojej právomoci.
2. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Tos 47/2011 a k jeho uzneseniu zo 7. júna 2011
V súvislosti s námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil proti postupu krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 47/2011 a jeho uzneseniu zo 7. júna 2011, ústavný súd
v prvom rade poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Ak
ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01,
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že kľúčové námietky proti
namietanému uzneseniu krajského súdu spočívajú v tom, že krajský súd nevylúčil zákonnú
sudkyňu z konania a rozhodovania jeho trestnej veci napriek tomu, že podal proti nej
21. februára 2011 trestné oznámenie, a tiež to, že proti nej vedie občianskoprávne konanie
o ochranu osobnosti.
Pre účely preskúmania opodstatnenosti námietok sťažovateľa ústavný súd preskúmal
odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Z obsahu trestného spisu vyplýva, obžalovaný svojim písomným podaním... vzniesol
námietku zaujatosti voči predsedníčke senátu JUDr. E. B., ktorá koná a rozhoduje v jeho
trestnej veci. Vznesenie námietky zaujatosti odôvodnil tým, že na menovanú predsedníčku
senátu podal trestné oznámenie...
Dôsledným preskúmaním obsahu spisového materiálu ani krajský súd nezistil, že by
objektívne boli preukázané také skutočnosti, ktoré by spochybňovali nezaujatosť
predsedníčky senátu JUDr. E. B.
... krajský súd konštatuje, že trestné konanie proti obžalovanému neprebieha za
takých okolností, ktoré sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o správnosti procesného postupu,
o spravodlivosti objektívnosti a nestrannosti orgánov činných v trestnom konaní, vrátane
súdu. Z vecného hľadiska treba pripomenúť, že prípadné námietky o chybnom procesnom
postupe, resp. nedodržaní základných zásad Trestného poriadku pri vykonávaní dôkazov
môžu procesné strany uplatniť v rámci použitia opravného prostriedku a nie sú dôvodom na
vylúčenie sudcu, resp. celého senátu z vykonávania úkonov trestného konania.
Pokiaľ ide o námietku zaujatosti obžalovaného, že podal trestné oznámenie na
predsedníčku senátu JUDr. E. B., a preto by mala byť vylúčená, odvolací súd uvádza, že
skutočnosť, že obžalovaný podal trestné oznámenie na predsedníčku senátu, ktorá
pojednáva trestnú vec obžalovaného, sama osebe nespĺňa zákonné podmienky uvedené v §
31 ods. 1 Tr. por. na jej vylúčenie z vykonávania úkonov v predmetnej trestnej veci. Ani
žaloba na ochranu osobnosti podaná obžalovaným v občianskom súdnom konaní proti
predsedníčke senátu, na ktorú poukazuje vo svojej sťažnosti, nie je dôvodom na vylúčenie z
vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej veci.
Krajský súd v tejto súvislosti uvádza, že úplné uplatnenie práv obžalovaného na
obhajobu v zmysle Trestného poriadku nevylučuje taký spôsob jeho obhajoby, ktorým
osočuje súd alebo sudcov. Obvinený sa môže obhajovať spôsobom, ktorý považuje pre seba
za najvhodnejší (teda aj osočovať a klamať), ale iba do tej miery, že nemôže svojou
výpoveďou lživo obviňovať zo spáchania trestného činu. K profesionálnym črtám osobnosti
sudcu patrí aj tolerancia k prípadným excesom obvineného v rámci svojej obhajoby, ale ani
také skutočnosti by nemali ovplyvniť nadhľad sudcu a jeho nezávislé vedenie konania
a rozhodovania... Podanie trestného oznámenia na osobu sudcu nemôže u skutočne
profesionálne konajúceho sudcu narušiť jeho rozhodovacie schopnosti tak, aby konal inak
ako v súlade so zákonom.
Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že vo veci činná predsedníčka senátu má nad
vecou nevyhnutný profesionálny nadhľad, ktorý nestratila ani za situácie, keď obžalovaný
inicioval občianskoprávny spor o ochranu osobnosti, v ktorom ju označil za porušovateľa
jeho práva na ochranu osobnosti a ktorý sa vedie na Okresnom súde Martin pod sp. zn.
10 C/4/2011. Obžalovanému sa ani podaním trestného oznámenia na konajúcu
predsedníčku senátu nepodarilo, tak ako sa domnieval, vytvoriť dôvod, ktorý by viedol k jej
vylúčeniu...“
V ďalšej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajský súd podrobne analyzuje
doterajší postup senátu okresného súdu, ktorého predsedníčkou je sudkyňa JUDr. E. B.,
v trestnej veci sťažovateľa a v nadväznosti na to konštatuje, že od jej pridelenia sa
„vykonalo iba jedno hlavné pojednávanie, a to prevažne z dôvodov na strane obžalovaného,
ktorý pokiaľ mu v účasti na hlavnom pojednávaní nebránili zdravotné dôvody, tak vznášal
námietky zaujatosti. Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že obžalovaný počas
celého trestného konania vzniesol v konaní pred súdom spolu 40 námietok zaujatosti (z toho
8 od pridelenia veci JUDr. E. B.), a to nielen voči vo veci konajúcim senátom (ich
predsedom a prísediacim), ale i voči sudcom tamojšieho okresného súdu, a sudcom
tunajšieho krajského súdu.
Vznesenie predmetnej námietky zaujatosti považuje nadriadený súd za čistú
obštrukciu.
Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno totiž prístup obžalovaného k nariadeným
hlavným pojednávaniam považovať za iný ako výslovne obštrukčný. Zo strany obžalovaného
nebola prejavená žiadna iniciatíva o prejednanie jeho trestnej veci, naopak z jeho konania
vyplýva evidentná snaha vyhnúť s ukončeniu predmetného trestného stíhania.“.
Na tomto základe krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa „ako nedôvodnú,
nakoľko napadnuté uznesenie okresného súdu považuje za správne a zákonné“.
Po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu i dôvodmi,
ktoré ho viedli k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
3 T/96/2004 z 10. marca 2011, ústavný súd konštatoval, že je ústavne akceptovateľným
spôsobom odôvodnené a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za arbitrárne. Krajský
súd sa v ňom presvedčivým spôsobom vysporiadal s námietkami, ktoré sťažovateľ vzniesol
vo svojej sťažnosti (tieto sú zásade identické aj s námietkami, ktoré formuloval v sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu, pozn.), pričom závery, na ktorých je založené namietané
uznesenie, ústavný súd považuje v okolnostiach posudzovanej veci za správne, a teda
z ústavného hľadiska za konformné a udržateľné.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
namietaným postupom a uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez dôvodu zaoberať sa s ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2011