Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 385/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T

96/2004 a jeho uznesením z 10. marca 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2011

doručená sťažnosť J. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), z obsahu ktorej vyplýva, že ňou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3

T 96/2004 a jeho uznesením z 10. marca 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie okresného

súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením zo 7. júna 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie

krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný

pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného

zákona účinného do 31. decembra 2005, pričom jeho trestná vec je vedená okresným súdom

pod sp. zn. .

Opatrením predsedu okresného súdu č. z 9. novembra 2007 bola

trestná vec sťažovateľa pridelená podľa rozvrhu práce predsedníčke senátu JUDr. E. B.

(ďalej aj „zákonná sudkyňa“).

Písomným podaním doručeným okresnému súdu 21. februára 2011 sťažovateľ

vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni, ktorú odôvodnil tým, že 16. februára

2011 podal proti nej trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ,

ku ktorému malo dôjsť tým, že na hlavnom pojednávaní konanom 21. októbra 2010

prečítala zápisnicu o konfrontácii medzi sťažovateľom a poškodenou, pričom na to neboli

splnené zákonné podmienky. Zákonná sudkyňa má „nepriateľský postoj k obžalovanému a

cielene a nezákonne útočí na jeho osobu, čím sú splnené podmienky na vylúčenie

predsedníčky senátu z vykonávania úkonov v jeho trestnej veci“ (citované z namietaného

uznesenia okresného súdu, pozn.).

Okresný súd uznesením sp. zn. z 10. marca 2011 o námietke zaujatosti

sťažovateľa rozhodol tak, že zákonnú sudkyňu nevylúčil z vykonávania úkonov v trestnej

veci sťažovateľa. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť.

Krajský súd o sťažnosti rozhodol uznesením sp. zn. zo 7. júna 2011 tak, že ju

ako nedôvodnú zamietol.

Zo sťažnosti, ako aj z priloženého uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 30. septembra 2010 tiež vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu žalobu o ochranu

osobnosti proti zákonnej sudkyni; táto vec bola označeným uznesením krajského súdu

prikázaná na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Martin, kde je vedená pod sp. zn.

.

Sťažovateľ tvrdí, že „ak je s procesnou sudkyňou jeho trestného konania v civilnom

súdnom spore, to samo o sebe zakladá nepriateľský vzťah, istú nevraživosť tak ako to má na

mysli ustanovenie ..

Samotný dôvod na vylúčenie procesnej sudkyne podľa sťažovateľa nastal vznikom

konfliktu medzi ním a procesnou sudkyňou podaním žaloby v civilnom spore. Ak okresný

súd za takýchto podmienok vykonáva úkon trestného konania, keď procesný sudca je v

konflikte s obžalovaným, porušuje a neguje svojím konaním právo obžalovaného na

spravodlivý súdny proces.“.

Rovnako pochybil podľa názoru sťažovateľa krajský súd, keď jeho sťažnosti

nevyhovel a nevylúčil zákonnú sudkyňu z konania.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Žiline porušil právo sťažovateľa J. M. v konaní vedenom pod sp.

zn. zakotvené v ako aj právo

zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na

spravodlivé súdne konanie a spravodlivý súdny proces.

2. Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 7. júna 2011, sp. zn. -1824

v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. porušil právo

sťažovateľa J. M. zakotvené v ako aj právo

zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na

spravodlivé súdne konanie a spravodlivý súdny proces.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline zo

dňa 7. júna 2011, sp. zn. -1824 a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie

Krajskému súdu v Žiline.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Krajskému súdu v Žiline povinnosť

uhradiť trovy konania právnemu zástupcovi sťažovateľa v lehote 15 dní od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov

advokátov na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a k jeho uzneseniu z 10. marca 2011

V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. marca

2011, ku ktorému malo podľa neho dôjsť tým, že zákonná sudkyňa nebola vylúčená

z vykonávania úkonov trestného konania v jeho trestnej veci, ústavný súd považoval za

potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc podľa je založená na princípe

subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému uzneseniu okresného súdu sťažnosť

(čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

túto časť sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

2. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a k jeho uzneseniu zo 7. júna 2011

V súvislosti s námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil proti postupu krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu zo 7. júna 2011, ústavný súd

v prvom rade poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (mutatis mutandis , ). Preto nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). Ak

ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. ,

).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že kľúčové námietky proti

namietanému uzneseniu krajského súdu spočívajú v tom, že krajský súd nevylúčil zákonnú

sudkyňu z konania a rozhodovania jeho trestnej veci napriek tomu, že podal proti nej

21. februára 2011 trestné oznámenie, a tiež to, že proti nej vedie občianskoprávne konanie

o ochranu osobnosti.

Pre účely preskúmania opodstatnenosti námietok sťažovateľa ústavný súd preskúmal

odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Z obsahu trestného spisu vyplýva, obžalovaný svojim písomným podaním... vzniesol

námietku zaujatosti voči predsedníčke senátu JUDr. E. B., ktorá koná a rozhoduje v jeho

trestnej veci. Vznesenie námietky zaujatosti odôvodnil tým, že na menovanú predsedníčku

senátu podal trestné oznámenie...

Dôsledným preskúmaním obsahu spisového materiálu ani krajský súd nezistil, že by

objektívne boli preukázané také skutočnosti, ktoré by spochybňovali nezaujatosť

predsedníčky senátu JUDr. E. B.

... krajský súd konštatuje, že trestné konanie proti obžalovanému neprebieha za

takých okolností, ktoré sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o správnosti procesného postupu,

o spravodlivosti objektívnosti a nestrannosti orgánov činných v trestnom konaní, vrátane

súdu. Z vecného hľadiska treba pripomenúť, že prípadné námietky o chybnom procesnom

postupe, resp. nedodržaní základných zásad pri vykonávaní dôkazov

môžu procesné strany uplatniť v rámci použitia opravného prostriedku a nie sú dôvodom na

vylúčenie sudcu, resp. celého senátu z vykonávania úkonov trestného konania.

Pokiaľ ide o námietku zaujatosti obžalovaného, že podal trestné oznámenie na

predsedníčku senátu JUDr. E. B., a preto by mala byť vylúčená, odvolací súd uvádza, že

skutočnosť, že obžalovaný podal trestné oznámenie na predsedníčku senátu, ktorá

pojednáva trestnú vec obžalovaného, sama osebe nespĺňa zákonné podmienky uvedené v §

31 ods. 1 na jej vylúčenie z vykonávania úkonov v predmetnej trestnej veci. Ani

žaloba na ochranu osobnosti podaná obžalovaným v občianskom súdnom konaní proti

predsedníčke senátu, na ktorú poukazuje vo svojej sťažnosti, nie je dôvodom na vylúčenie z

vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej veci.

Krajský súd v tejto súvislosti uvádza, že úplné uplatnenie práv obžalovaného na

obhajobu v zmysle nevylučuje taký spôsob jeho obhajoby, ktorým

osočuje súd alebo sudcov. Obvinený sa môže obhajovať spôsobom, ktorý považuje pre seba

za najvhodnejší (teda aj osočovať a klamať), ale iba do tej miery, že nemôže svojou

výpoveďou lživo obviňovať zo spáchania trestného činu. K profesionálnym črtám osobnosti

sudcu patrí aj tolerancia k prípadným excesom obvineného v rámci svojej obhajoby, ale ani

také skutočnosti by nemali ovplyvniť nadhľad sudcu a jeho nezávislé vedenie konania

a rozhodovania... Podanie trestného oznámenia na osobu sudcu nemôže u skutočne

profesionálne konajúceho sudcu narušiť jeho rozhodovacie schopnosti tak, aby konal inak

ako v súlade so zákonom.

Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že vo veci činná predsedníčka senátu má nad

vecou nevyhnutný profesionálny nadhľad, ktorý nestratila ani za situácie, keď obžalovaný

inicioval občianskoprávny spor o ochranu osobnosti, v ktorom ju označil za porušovateľa

jeho práva na ochranu osobnosti a ktorý sa vedie na Okresnom súde Martin pod sp. zn.

. Obžalovanému sa ani podaním trestného oznámenia na konajúcu

predsedníčku senátu nepodarilo, tak ako sa domnieval, vytvoriť dôvod, ktorý by viedol k jej

vylúčeniu...“

V ďalšej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajský súd podrobne analyzuje

doterajší postup senátu okresného súdu, ktorého predsedníčkou je sudkyňa JUDr. E. B.,

v trestnej veci sťažovateľa a v nadväznosti na to konštatuje, že od jej pridelenia sa

„vykonalo iba jedno hlavné pojednávanie, a to prevažne z dôvodov na strane obžalovaného,

ktorý pokiaľ mu v účasti na hlavnom pojednávaní nebránili zdravotné dôvody, tak vznášal

námietky zaujatosti. Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že obžalovaný počas

celého trestného konania vzniesol v konaní pred súdom spolu 40 námietok zaujatosti (z toho

8 od pridelenia veci JUDr. E. B.), a to nielen voči vo veci konajúcim senátom (ich

predsedom a prísediacim), ale i voči sudcom tamojšieho okresného súdu, a sudcom

tunajšieho krajského súdu.

Vznesenie predmetnej námietky zaujatosti považuje nadriadený súd za čistú

obštrukciu.

Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno totiž prístup obžalovaného k nariadeným

hlavným pojednávaniam považovať za iný ako výslovne obštrukčný. Zo strany obžalovaného

nebola prejavená žiadna iniciatíva o prejednanie jeho trestnej veci, naopak z jeho konania

vyplýva evidentná snaha vyhnúť s ukončeniu predmetného trestného stíhania.“.

Na tomto základe krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa „ako nedôvodnú,

nakoľko napadnuté uznesenie okresného súdu považuje za správne a zákonné“.

Po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu i dôvodmi,

ktoré ho viedli k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 10. marca 2011, ústavný súd konštatoval, že je ústavne akceptovateľným

spôsobom odôvodnené a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za arbitrárne. Krajský

súd sa v ňom presvedčivým spôsobom vysporiadal s námietkami, ktoré sťažovateľ vzniesol

vo svojej sťažnosti (tieto sú zásade identické aj s námietkami, ktoré formuloval v sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu, pozn.), pričom závery, na ktorých je založené namietané

uznesenie, ústavný súd považuje v okolnostiach posudzovanej veci za správne, a teda

z ústavného hľadiska za konformné a udržateľné.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

namietaným postupom a uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa ani jeho práva podľa dohovoru,

a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez dôvodu zaoberať sa s ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011