Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 520/2017
PDF · 199.31 KB
No categories available
III. ÚS 520/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
12. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Čukanovou, H. Meličkovej 26, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v spojení s právom na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu
pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd, práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na pokojné
užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12, čl. 13, čl. 16, čl. 19
ods. 1, 2 a 3, čl. 21 ods. 1, čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta a jeho
uznesením č. k. 11 Er 63/2001-465 z 29. januára 2016 a postupom Krajského súdu v Trnave
a jeho uznesením č. k. 10 CoE 309/2016-688 z 11. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. januára 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v spojení s právom na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru,
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 2 listiny,
práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12, čl. 13, čl. 16, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 21 ods. 1, čl. 35
ústavy, čl. 14 a čl. 17 dohovoru postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný
súd“) a jeho uznesením č. k. 11 Er 63/2001-465 z 29. januára 2016 (ďalej len „napadnuté
uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
a jeho uznesením č. k. 10 CoE 309/2016-688 z 11. októbra 2016 (ďalej len „napadnuté
uznesenie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením
odmietol návrh sťažovateľky ako povinnej na vydanie doplňujúceho uznesenia.
3. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
„Na základe návrhu oprávneného a na základe exekučného titulu - vykonateľného
rozhodnutia notárskej zápisnice č. N 634/198 NZ 581/1998 spísanej dňa 24. 09. 1998
na notárskom úrade JUDr. Otta Szaba, notára so sídlom v Galante, Mierové námestie 4, sa
začalo exekučné konanie o vymoženie pohľadávky pre oprávneného. Tunajší súd poveril
vykonaním exekúcie súdneho exekútora poverením č. 5202 004748* zo dňa 18. 01. 2001.
Súd exekúciu uznesením č. k. Er/63/2001-264 zo dňa 05. 06. 2003 v spojení
s uznesením Krajského súdu Trnava č. k. 10CoE/60/2003-302 zo dňa 30. 04. 2004 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú. Predmetné uznesenia v časti vyhlásenia exekúcie
za neprípustnú nadobudli právoplatnosť dňa 21. 07. 2004. Uznesením tunajšieho súdu
č. k. 11Er/63/2001-352 zo dňa 10. 11. 2005 v spojení s uznesením Krajského súdu Trnava
č. k. 10CoE/18/2006-370 zo dňa 31. 10. 2007 bola exekúcia zastavená. Predmetné
uznesenia nadobudli právoplatnosť dňa 14. 01. 2008.
Povinný doručil dňa 03. 12. 2015 na tunajší súd špecifikáciu trov exekučného
konania za poskytnutie právnych služieb v celkovej výške 4 443,89 Eur. ...
Súd v prvom rade posudzoval podanie povinného podľa jeho obsahu, podľa ktorého
ho posúdil ako návrh na vydanie doplňujúceho uznesenia o trovách konania v zmysle
ustanovenia § 166 ods. 1 OSP. Ako ďalšie kritérium súd skúmal, či bola dodržaná lehota
na podanie návrhu zo strany povinného. V prípade, že povinná bola toho právneho názoru,
že súd musí rozhodnúť o náhrade trov konania, ktoré jej vznikli v exekučnom konaní, jedinú
možnosť, kedy mohla chýbajúce rozhodnutie o náhrade trov konania namietať, a teda podať
návrh na vydanie doplňujúceho uznesenia, bolo po rozhodnutí súdu o zastavení exekúcie.
Vzhľadom na to, že uznesenie Okresného súdu Galanta č. k. 11 Er/63/2001-352 o zastavení
exekúcie, a teda aj konania, bolo vydané dňa 10. 11. 2005, a povinnej doručené dňa
28. 02. 2006, a uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 10CoE/18/2006-370 o potvrdení
zastavenia exekúcie bolo vydané dňa 31. 10. 2007 a povinnej doručené dňa 14. 01. 2008,
povinná zmeškala lehotu na podanie návrhu na vydanie doplňujúceho uznesenia.
Súd teda v danom prípade nemohol rozhodovať o vyhovení alebo nevyhovení návrhu
povinnej, pretože tento nebol podaný v zákonom stanovenej lehote a musel návrh povinnej
odmietnuť.“
4. Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie,
o ktorom krajský súd rozhodol svojím napadnutým uznesením tak, že napadnuté uznesenie
okresného súdu zrušil.
5. Krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:
«Odvolací súd nezdieľa názor súdu prvej inštancie, ktorý podanie povinnej
z 27. 11. 2015 zn. „ - špecifikácia trov exekučného konania.“ podľa obsahu
posúdil ako návrh na vydanie doplňujúceho uznesenia vo vzťahu k uzneseniu Okresného
súdu Galanta z 10. 11. 2005 č. k. 11 Er/63/2001-352 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Trnave z 31. 10. 2007 č. k. 10CoE/18/2006-370. Odvolací súd je názoru, že v prípade
uvedeného podania povinnej sa podľa jeho obsahu jednalo o návrh na rozhodnutie
o trovách exekúcie účastníkov (rozumej vo vzťahu oprávnený - povinná), keďže súd prvej
inštancie vyhradil takéto rozhodnutie samostatnému uzneseniu (viď odôvodnenie uznesenia
Okresného súdu Galanta z 10. 11. 2005 č. k. 11Er/63/2001-352), ktoré doposiaľ nebolo
vydané, bolo zatiaľ rozhodnuté iba o trovách súdneho exekútora (uznesením Okresného
súdu Galanta z 3. 6. 2015 č. k. 11Er/63/2001-389).
Keďže napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie nie je rozhodnutím vo veci samej
a dôvody, pre ktoré bolo vydané neexistovali, odvolaciemu súdu neostávalo iné, než ho
podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušiť.
Ďalší procesný postup súdu prvej inštancie po zrušení nemeritórneho rozhodnutia
bude spočívať v tom, že rozhodne o trovách exekúcie účastníkov.»
6. Ústavný súd musí konštatovať, že pomerne rozsiahla predložená sťažnosť
sťažovateľky (34 strán) s množstvom príloh je značne neprehľadná a chaoticky napísaná,
mnohé jej časti sú nelogicky a bez akýchkoľvek súvislostí pospájané do textu, čo ju robí
značne nezrozumiteľnou.
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„základné ľudské právo sťažovateľky na súdnu ochranu, priznané v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné
ľudské právo na spravodlivý proces, priznané v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s právom na účinný prostriedok
nápravy zaručený v čl. 13 Dohovoru o ľudských právach, základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov priznané čl. 48 ods. 2 ústavy SR, základné právo na právnu
pomoc podľa čl. 47 ods. 2 a ods. 3, právo na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny
základných ľudských práv a slobôd základné právo na vlastníctvo priznané čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základné ľudské právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
v spojení s právom podľa čl. 1. ods. 1 , s čl. 2 ods. 2 a ods. 3, s čl. 12 a čl. 13 , čl. 16 a čl. 19
ods. 1 , ods. 2 a ods. 3, čl. 21 ods. 1 Ústavy SR a v spojení s čl. 35 ústavy SR, v spojení
s čl. 14 a čl. 17 Dohovoru... v spravodlivosti ako celku:
1. nesprávnym procesným postupom krajského súdu Trnava, jeho Uznesením
č. k. 10 CoE 309/2016-688 zo dňa 11. októbra 2016 a jeho právnym záverom, nesprávnym
procesným postupom Okresného súdu Galanta a jeho Uznesením č. k. 11 Er/63/2001-465
zo dňa 29. januára 2016, jeho právnym záverom, a postupom, ktorý od 18. 01. 2001
predchádza ich vydaniu, v spravodlivosti procesu ako celku, ako aj dĺžkou celého konania
porušené bolo.
2. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50 000.- EUR, okresný
súd Galanta je povinný sťažovateľke zaplatiť 40 000.- Eur, krajský súd Trnava je povinný
sťažovateľke do 2 mesiacov odo dňa vydania nálezu zaplatiť 10 000.- Eur.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Ako už ústavný súd uviedol, sťažnosť sťažovateľky, predovšetkým jej
odôvodnenie, je značne neprehľadné a chaoticky napísané, mnohé jeho časti sú nelogicky
a bez akýchkoľvek súvislostí pospájané do textu, čo robí sťažnosť značne nezrozumiteľnou.
11. Ústavný súd pripomína, že uplatnenie jeho právomocí je viazané na splnenie
viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1
ústavy, § 20 a § 49 a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný
súd opakovane uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak
náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Osobitne to platí
v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú
zastúpené advokátom (III. ÚS 334/09).
12. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ
(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
13. Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti významné procesné
dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav,
z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem
opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne
argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania
ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa
čl. 127 ústavy je teda vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich
v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd
rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou
konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej
samosprávy, súdu atď.).
14. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému
súdu, v predloženej podobe neobsahuje relevantné a dostatočne zrozumiteľné odôvodnenie,
teda nespĺňa podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde.
15. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok
pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení
námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje
(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
16. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
17. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou
starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom
a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa
svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť
poskytovaných právnych služieb.
18. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej
služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé
vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to
splnené zákonom ustanovené predpoklady.
19. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, zohľadniac aj to, že sťažovateľka bola
zastúpená advokátkou, ústavný súd odmietol jej sťažnosť pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
20. Ústavný súd zároveň uvádza, že vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného
súdu nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti, poukazujúc na princíp subsidiarity.
21. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
22. Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,
ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,
že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie okresného súdu, keďže ho už preskúmal
na základe odvolania sťažovateľky krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný
poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.
23. Pre úplnosť tiež ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
krajského súdu je sťažnosť neprípustná.
24. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľka proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu podala dovolanie, ktoré bolo okresnému súdu
doručené 5. januára 2017. Ku dňu rozhodovania o sťažnosti ešte nebolo rozhodnuté
Najvyšším súdom Slovenskej republiky o dovolaní sťažovateľky.
25. Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
26. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,
podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
27. Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému uzneseniu krajského
súdu sťažovateľkou vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy
vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených
námietkach porušenia označených práv, ak je zrejmé, že sťažovateľka podala dovolanie,
pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené.
28. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,
keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá
aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...
29. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní.
30. V závere ešte ústavný súd dodáva, že sťažovateľka v sťažnosti namietala aj
porušenie ňou označených základných práv postupom, ktorý od 18. januára 2001
predchádza vydaniu napadnutého uznesenia okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľka
opäť namieta postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 63/2001, avšak
v súvislosti s uvedeným už ústavný súd o danej veci rozhodol, a to uznesením
sp. zn. III. ÚS 647/2016 zo 4. októbra 2016, na ktoré sťažovateľka v podanej sťažnosti
aj poukázala a ktorým bola odmietnutá jej predchádzajúca sťažnosť týkajúca sa aj postupu
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 63/2001. V tejto časti by tak bolo
možné sťažnosť posúdiť ako neprípustnú.
31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2017