Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 469/2017
PDF · 124.73 KB
No categories available
I. ÚS 469/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť GABANA a. s. v likvidácii, Strojárska 2740, Snina,
zastúpenej advokátkou JUDr. Monikou Ilčišinovou, Herlianska 547, Vranov nad Topľou,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti
účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice II a jeho rozsudkom č. k. 12 C 1/2006-1151
z 25. septembra 2013 a postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho rozsudkom sp. zn.
5 Co 4/2017 zo 14. februára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť GABANA a. s. v likvidácii o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2017
doručená sťažnosť GABANA a. s. v likvidácii (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti
účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) a jeho
rozsudkom č. k. 12 C 1/2006-1151 z 25. septembra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom
sp. zn. 5 Co 4/2017 zo 14. februára 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka
v postupe a rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu, ktoré mali porušiť princíp
právnej istoty a zásady res iudicata tým, že rozhodovali o veci, o ktorej už bolo v minulosti
všeobecnými súdmi právoplatne rozhodnuté: „... nemôže súd nižšej inštancie po 16-tich
rokoch vysloviť iný právny názor, keď v danej veci konali desiatky iných súdov...“ Zároveň
sťažovateľka vidí porušenie zásady rei iudicata aj v tom, že zo strany okresného súdu
a krajského súdu malo dôjsť k posúdeniu zákonnosti skončeného exekučného konania.
Za rozporné so svojím právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy považuje sťažovateľka aj to,
že okresný súd rozhodol svojím rozsudkom „o neplatnosti zmlúv o kúpe a predaji
zaknihovaných cenných papierov a nie o neplatnosti prevodu 647 kusov akcií
ktorého sa žalobca v konečnom dôsledku domáhal“. Uvedeným
rozhodnutím došlo podľa názoru sťažovateľky „k prekročeniu rámca konania vymedzeného
žalobcom a súd rozhodol mimo predmetu konania“ , čím malo dôjsť k porušeniu zásady
„ne ultra petitum“. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namieta aj porušenie základného
práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré
malo nastať tým, že žalovaný v 6. rade nedal okresnému súdu súhlas na konanie v jeho
neprítomnosti.
II.
3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
5. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov
6. Ústavný súd skúmal sťažnosť z viacerých hľadísk a na základe informácie podanej
okresným súdom zo súdneho spisu zistil, že sťažovateľka podala proti namietanému
rozsudku krajského súdu 10. júla 2017 aj dovolanie, o ktorom ešte nebolo rozhodnuté.
7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
8. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáha ochrany uvedených práv
na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), a zároveň
aj na ústavnom súde, musí byť jej sťažnosť odmietnutá pre predčasnosť, pretože o ochrane
ňou označených práv, ktorých vyslovenia porušenia sa v konaní pred ústavným súdom
domáha, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.
9. Ústavný súd preto zaujal názor (I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09, III. ÚS 114/2010,
IV. ÚS 64/2010), že v prípade podania opravného prostriedku (odvolania či dovolania)
a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pre tento
prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu
o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie takejto sťažnosti považovaná za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010 a tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike z 12. 11. 2002, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54, alebo vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť
č. 31419/04, body 47 a 48).
10. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017