Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 409/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. septembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa

Tkáčika o sťažnosti obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova 11,

Žilina, zastúpenej advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o.,

Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. František

Sedlačko, PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 15. mája 2014 a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 15. mája 2014 p o r u š e n é

b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 15. mája 2014

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti Prima

banka Slovensko, a. s., trovy konania v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri

eur a osemdesiatjeden centov) na účet advokátskej kancelárie SEDLAČKO

& PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -12 z 12. júna 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej

spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 15. mája 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalovaná bola účastníkom

konania vedenom na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

o vyhlásenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy.

Okresný súd v uvedenom konaní rozhodol čiastočným rozsudkom z 19. decembra 2013 tak,

že určil, že skončenie pracovného pomeru navrhovateľa je neplatné a jeho pracovný pomer

k sťažovateľke naďalej trvá. Proti označenému rozsudku okresného súdu sťažovateľka

podala odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že

rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí,

že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jej označené práva. Namieta

a argumentuje, že krajský súd „pri výklade relevantných zákonných ustanovení a ich

následnej aplikácii postupoval v rozpore s objektívnym právom. Odkaz na prekonanú

judikatúru možno považovať za jurisdikčnú svojvôľu, ktorá porušuje princíp

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princíp rovnosti sporových strán v konaní.

Namietané rozhodnutie je nespravodlivé, nesprávne a zásadným spôsobom narúša princíp

právnej istoty sťažovateľa.“.

3. Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie 26. júla 2017

vyzval krajský súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

4. Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 23. augusta 2017.

V jeho prílohe sa nachádzal zberný súdny spis a vyjadrenie predsedu krajského súdu, ktorý

k veci uviedol:

„... odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu jasným

a zrozumiteľným spôsobom sa vysporiadalo so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec

podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia,

z ktorého dôvodu ho nemožno považovať za nepreskúmateľné. Posúdenie jeho vecnej

správnosti alebo nesprávnosti nie je v mojej kompetencii, pretože takéto oprávnenie

prináleží súdu v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov pri splnení

predpokladov vyplývajúcich z . Z uvedeného dôvodu

ponechávam preto na posúdenie Ústavnému súdu SR, či postupom Krajského súdu v Nitre

došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky v rozsahu uvedenom v jej ústavnej

sťažnosti.“

5. Predseda krajského súdu v závere svojho vyjadrenia vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania vo veci.

6. Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku doručenom ústavnému súdu

13. septembra 2017 vyjadril súhlas s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní

pred ústavným súdom.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

12. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

13. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a )

(napr. , ).

14. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

15. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(mutatis mutandis , , , ).

16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

17. Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu

ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov (obdobne napr. , , ,

).

18. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri

ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného

súdu, boli relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj

sťažovateľkou napadnutý rozsudok krajského súdu.

19. Základnou a najzávažnejšou námietkou sťažovateľky bolo to, že krajský súd

svoje rozhodnutie oprel a odôvodnil s poukazom na rozhodovaciu prax podľa právnej

úpravy, ktorá v čase podania výpovede nebol platná a účinná, pretože použitá judikatúra sa

vzťahovala k v znení neskorších

predpisov platného do 2. júla 2001 (ďalej len „starý “) , ktorý bol už zrušený

a nahradený aktuálnym v znení neskorších

predpisov (ďalej len „aktuálny “).

20. Podľa starého zamestnávateľ môže dať

zamestnancovi výpoveď, ak sú u zamestnanca dané dôvody, pre ktoré by s ním

zamestnávateľ mohol okamžite zrušiť pracovný pomer, alebo pre závažné porušenie

pracovnej disciplíny; pre sústavné menej závažné porušovanie pracovnej disciplíny možno

dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v dobe posledných šiestich mesiacov v súvislosti

s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.

21. Podľa aktuálneho , sú u zamestnanca

dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo

pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie pracovnej

disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch

v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.

22. Okresný súd pri posudzovaní platnosti výpovede danej sťažovateľkou

v odôvodnení svojho rozsudku ako súdu prvej inštancie sp. zn.

z 19. decembra 2013 dospel k záveru, že výpoveď bola daná neplatne, pretože dôvod

výpovede nebol skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom.

S týmto právnym záverom sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nestotožnil

a dospel k opačnému názoru, že výpoveď daná navrhovateľovi bola dostatočne skutkovo

vymedzená, no napriek uvedenému dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je

potrebné potvrdiť, keďže je vecne správne, avšak z iných dôvodov. Svoj napadnutý

rozsudok odôvodnil tým, že „aj keď výpoveď zo dňa 04. 02. 2013 považoval za dostatočne

skutkovo vymedzenú v zmysle ustanovenia , pre naplnenie

predpokladov ustanovenia v danej veci neboli splnené

podmienky. Z ustálenej judikatúry NS SR vyplýva, že dve menej závažné porušenia

pracovnej disciplíny nie sú jej sústavným menej závažným porušovaním (R 5/1994)

a o sústavné menej závažné porušenie pracovnej disciplíny ide vtedy, ak sa zamestnanec

dopustil najmenej troch porušení pracovnej disciplíny, ktoré dosahujú intenzitu menej

závažného porušenia pracovných povinnosti a medzi ktorými je primeraná časová súvislosť

(R 46/1997. rozsudok NS SR sp. zn. ;). Odvolací súd dospel k záveru, že ak došlo

u navrhovateľa k dvom menej závažným porušeniam pracovnej disciplíny (v auguste 2012 a

v decembri 2012), medzi ktorými je primeraná časová súvislosť a i keď odporca po prvom

porušení pracovnej disciplíny upozornil navrhovateľa na možnosť dať mu výpoveď z tohto

dôvodu, neboli dané podmienky pre danie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka

práce, pretože pre naplnenie tohto výpovedného dôvodu je potrebné, aby došlo k najmenej

trom porušeniam pracovnej disciplíny, ktoré dosahujú intenzitu menej závažného porušenia

pracovných povinnosti v primeranej časovej súvislosti. Okrem toho odvolací súd

pri posudzovaní platnosti výpovede vzal do úvahy i osobu navrhovateľa ako zamestnanca

a dĺžku jeho pracovného pomeru u odporcu, vzhľadom k jeho doterajšiemu plneniu

pracovných povinností, situáciu a okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu pracovnej

disciplíny menej závažným spôsobom, ale tiež dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre

zamestnávateľa a tiež to, že zamestnávateľovi škoda nevznikla a po zohľadnení všetkých

týchto okolností dospel k záveru, že záver súdu prvého stupňa o neplatnosti výpovede danej

odporcom navrhovateľovi je správny, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219

ods. 1 ako vecne správne potvrdil.“.

23. Aj v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127

ods. 1 ústavný súd uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu,

v rámci ktorej uprednostní ten výklad právnej normy, ako aj súvisiacich právnych noriem,

ktorý zabezpečí plnohodnotnú, respektíve plnohodnotnejšiu realizáciu

garantovaných práv (, ).

24. Ústavný súd vo veci sp. zn. rozhodol, že: „Otázku právomoci

všeobecného súdu z hľadiska upraveného práva na súdnu ochranu (

) treba posudzovať v zmysle , podľa ktorého výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov musí byť v súlade s “, pričom vo veci sp. zn. tiež potvrdil,

že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne súladným spôsobom,

môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd.

25. Právo na súdnu ochranu zaručené v je zabezpečené aj

procesnými zárukami, medzi ktoré patrí i právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

vyžaduje, aby rozhodnutie bolo náležite odôvodnené. Povinnosťou všeobecného súdu je

uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.

Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej

stránky rozhodnutia (napr. m. m. , , ).

26. Ústavný súd pre preskúmaní veci konštatuje, že po zmene právnej úpravy

výpovede danej z dôvodu menej závažného porušenia pracovnej disciplíny pri výklade

a aplikácii aktuálneho nie je možné dospieť k záveru,

že je potrebné pre naplnenie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) aktuálneho zákonníka

práce, aby došlo k najmenej trom porušeniam pracovnej disciplíny, ktoré dosahujú intenzitu

menej závažného porušenia pracovných povinností v primeranej časovej súvislosti tak, ako

sa to podľa ustálenej súdnej praxe vytvorenej ešte za platnosti starého

uplatňovalo, pretože takýto výklad bol podmienený sústavnosťou, ktorá sa podľa aktuálneho

nevyžaduje, keďže zákonodarca zo zákonného textu vypustil slovo

sústavné. Naopak, z gramatického a logického výkladu § 63 ods. 1 písm. e) aktuálneho

vyplýva, že zamestnávateľ je oprávnený pristúpiť k výpovednému dôvodu

podľa citovaného ustanovenia za predpokladu, že zamestnanec v priebehu 6 mesiacov

dvakrát porušil pracovnú disciplínu a zároveň pri prvom menej závažnom porušení

pracovnej disciplíny bol písomne upozornený na možnosť výpovede, pričom toto porušenie

sa nemusí týkať tej istej povinnosti zamestnanca ani nemusí medzi dvoma porušeniami

pracovnej disciplíny existovať súvislosť.

27. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že dôvody, na ktorých stojí

napadnutý rozsudok krajského súdu, sú arbitrárne, nezodpovedajú textu aplikovaného § 63

ods. 1 písm. e) aktuálneho , pričom interpretácia normy vybočuje z medzí

jej prípustnej interpretácie, t. j. takej, ktorá nie je v rozpore s textom normy (contra legem),

resp. takej, ktorá má oporu v samotnej norme a tam použitých výrazových prostriedkoch.

Ak pre uplatnenie hypotézy normy postačuje, že dôjde k menej závažnému porušeniu

pracovnej disciplíny potom, čo bol zamestnanec v období posledných šiestich mesiacov

v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede,

podľa názoru ústavného súdu je prejavom jurisdikčnej svojvôle, ak všeobecný súd pre

naplnenie tohto dôvodu výpovede požaduje, aby sa zamestnanec dopustil aspoň troch

porušení pracovnej disciplíny.

28. Ústavný súd ďalej konštatuje, že ak všeobecný súd svoje rozhodnutie oprel

o judikatúru, ktorá sa vzťahovala na ustanovenie právneho predpisu, ktoré bolo zmenené,

pričom v dôsledku podstatnej zmeny sa judikatúra vzťahujúca sa na skoršie ustanovenie

právneho predpisu stala obsolétnou (nepoužiteľnou), takéto rozhodnutie je potrebné

považovať za arbitrárne s dopadom na základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

29. Ústavný súd preto konštatuje, že krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého

rozsudku ústavne nesúladným spôsobom interpretoval relevantné ustanovenia právnych

predpisov týkajúcich sa podmienok aplikácie § 63 ods. 1 písm. e) aktuálneho zákonníka

práce, čím neposkytol súdnu ochranu sťažovateľke v požadovanej kvalite, preto dospel

k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil jej označené práva (bod 1 výroku

nálezu).

30. Podľa v spojení s a zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

31. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, bolo pre dovŕšenie

ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa , resp.

podľa a , a preto ústavný súd zrušil

napadnuté uznesenie okresného súdu (bod 2 výroku nálezu).

32. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

III.

33. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca

sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 374,81 €.

34. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

35. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku

2016 v sume 884 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke ( )

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2017 (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 147,33 €. Ďalej má právny zástupca

sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa

vyhlášky vykonané v roku 2017 po 8,84 €. Keďže právny zástupca sťažovateľky je zároveň

platiteľom dane z pridanej hodnoty, odmena a náhrady sa zvyšujú podľa § 18 ods. 3

vyhlášky o daň z pridanej hodnoty.

36. Keďže suma uplatnenej náhrady trov konania neprevyšovala sumu vypočítanú

ústavným súdom, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania v požadovanej

sume 374,81 €.

37. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s

) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

38. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017