Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 409/2017
PDF · 210.47 KB
No categories available
III. ÚS 409/2017
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. septembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa
Tkáčika o sťažnosti obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova 11,
Žilina, zastúpenej advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o.,
Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. František
Sedlačko, PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 CoPr 2/2014 z 15. mája 2014 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 CoPr 2/2014 z 15. mája 2014 p o r u š e n é
b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 CoPr 2/2014 z 15. mája 2014
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti Prima
banka Slovensko, a. s., trovy konania v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri
eur a osemdesiatjeden centov) na účet advokátskej kancelárie SEDLAČKO
& PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 409/2017-12 z 12. júna 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej
spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
9 CoPr 2/2014 z 15. mája 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalovaná bola účastníkom
konania vedenom na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
15 Cpr 3/2013 o vyhlásenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy.
Okresný súd v uvedenom konaní rozhodol čiastočným rozsudkom z 19. decembra 2013 tak,
že určil, že skončenie pracovného pomeru navrhovateľa je neplatné a jeho pracovný pomer
k sťažovateľke naďalej trvá. Proti označenému rozsudku okresného súdu sťažovateľka
podala odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí,
že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jej označené práva. Namieta
a argumentuje, že krajský súd „pri výklade relevantných zákonných ustanovení a ich
následnej aplikácii postupoval v rozpore s objektívnym právom. Odkaz na prekonanú
judikatúru možno považovať za jurisdikčnú svojvôľu, ktorá porušuje princíp
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princíp rovnosti sporových strán v konaní.
Namietané rozhodnutie je nespravodlivé, nesprávne a zásadným spôsobom narúša princíp
právnej istoty sťažovateľa.“.
3. Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie 26. júla 2017
vyzval krajský súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
4. Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 23. augusta 2017.
V jeho prílohe sa nachádzal zberný súdny spis a vyjadrenie predsedu krajského súdu, ktorý
k veci uviedol:
„... odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu jasným
a zrozumiteľným spôsobom sa vysporiadalo so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec
podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia,
z ktorého dôvodu ho nemožno považovať za nepreskúmateľné. Posúdenie jeho vecnej
správnosti alebo nesprávnosti nie je v mojej kompetencii, pretože takéto oprávnenie
prináleží súdu v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov pri splnení
predpokladov vyplývajúcich z Civilného mimosporového poriadku. Z uvedeného dôvodu
ponechávam preto na posúdenie Ústavnému súdu SR, či postupom Krajského súdu v Nitre
došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky v rozsahu uvedenom v jej ústavnej
sťažnosti.“
5. Predseda krajského súdu v závere svojho vyjadrenia vyjadril súhlas s upustením
od ústneho pojednávania vo veci.
6. Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku doručenom ústavnému súdu
13. septembra 2017 vyjadril súhlas s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní
pred ústavným súdom.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
12. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
13. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)
(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).
14. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
15. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
17. Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu
ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
18. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri
ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného
súdu, boli relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj
sťažovateľkou napadnutý rozsudok krajského súdu.
19. Základnou a najzávažnejšou námietkou sťažovateľky bolo to, že krajský súd
svoje rozhodnutie oprel a odôvodnil s poukazom na rozhodovaciu prax podľa právnej
úpravy, ktorá v čase podania výpovede nebol platná a účinná, pretože použitá judikatúra sa
vzťahovala k § 46 ods. 1 písm. f) zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov platného do 2. júla 2001 (ďalej len „starý zákonník práce“) , ktorý bol už zrušený
a nahradený aktuálnym zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov (ďalej len „aktuálny zákonník práce“).
20. Podľa § 46 ods. 1 písm. f) starého zákonníka práce zamestnávateľ môže dať
zamestnancovi výpoveď, ak sú u zamestnanca dané dôvody, pre ktoré by s ním
zamestnávateľ mohol okamžite zrušiť pracovný pomer, alebo pre závažné porušenie
pracovnej disciplíny; pre sústavné menej závažné porušovanie pracovnej disciplíny možno
dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v dobe posledných šiestich mesiacov v súvislosti
s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.
21. Podľa § 63 ods. 1 písm. e) aktuálneho zákonníka práce, sú u zamestnanca
dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo
pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch
v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.
22. Okresný súd pri posudzovaní platnosti výpovede danej sťažovateľkou
v odôvodnení svojho rozsudku ako súdu prvej inštancie sp. zn. 15 Cpr 3/2013
z 19. decembra 2013 dospel k záveru, že výpoveď bola daná neplatne, pretože dôvod
výpovede nebol skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom.
S týmto právnym záverom sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nestotožnil
a dospel k opačnému názoru, že výpoveď daná navrhovateľovi bola dostatočne skutkovo
vymedzená, no napriek uvedenému dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
potrebné potvrdiť, keďže je vecne správne, avšak z iných dôvodov. Svoj napadnutý
rozsudok odôvodnil tým, že „aj keď výpoveď zo dňa 04. 02. 2013 považoval za dostatočne
skutkovo vymedzenú v zmysle ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce, pre naplnenie
predpokladov ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce v danej veci neboli splnené
podmienky. Z ustálenej judikatúry NS SR vyplýva, že dve menej závažné porušenia
pracovnej disciplíny nie sú jej sústavným menej závažným porušovaním (R 5/1994)
a o sústavné menej závažné porušenie pracovnej disciplíny ide vtedy, ak sa zamestnanec
dopustil najmenej troch porušení pracovnej disciplíny, ktoré dosahujú intenzitu menej
závažného porušenia pracovných povinnosti a medzi ktorými je primeraná časová súvislosť
(R 46/1997. rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 54/95;). Odvolací súd dospel k záveru, že ak došlo
u navrhovateľa k dvom menej závažným porušeniam pracovnej disciplíny (v auguste 2012 a
v decembri 2012), medzi ktorými je primeraná časová súvislosť a i keď odporca po prvom
porušení pracovnej disciplíny upozornil navrhovateľa na možnosť dať mu výpoveď z tohto
dôvodu, neboli dané podmienky pre danie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka
práce, pretože pre naplnenie tohto výpovedného dôvodu je potrebné, aby došlo k najmenej
trom porušeniam pracovnej disciplíny, ktoré dosahujú intenzitu menej závažného porušenia
pracovných povinnosti v primeranej časovej súvislosti. Okrem toho odvolací súd
pri posudzovaní platnosti výpovede vzal do úvahy i osobu navrhovateľa ako zamestnanca
a dĺžku jeho pracovného pomeru u odporcu, vzhľadom k jeho doterajšiemu plneniu
pracovných povinností, situáciu a okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu pracovnej
disciplíny menej závažným spôsobom, ale tiež dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre
zamestnávateľa a tiež to, že zamestnávateľovi škoda nevznikla a po zohľadnení všetkých
týchto okolností dospel k záveru, že záver súdu prvého stupňa o neplatnosti výpovede danej
odporcom navrhovateľovi je správny, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.“.
23. Aj v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127
ods. 1 ústavy ústavný súd uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu,
v rámci ktorej uprednostní ten výklad právnej normy, ako aj súvisiacich právnych noriem,
ktorý zabezpečí plnohodnotnú, respektíve plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou
garantovaných práv (IV. ÚS 96/06, II. ÚS 148/06).
24. Ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 37/95 rozhodol, že: „Otázku právomoci
všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) treba posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s ústavou“, pričom vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 tiež potvrdil,
že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne súladným spôsobom,
môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd.
25. Právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy je zabezpečené aj
procesnými zárukami, medzi ktoré patrí i právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
vyžaduje, aby rozhodnutie bolo náležite odôvodnené. Povinnosťou všeobecného súdu je
uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.
Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej
stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06, III. ÚS 107/07).
26. Ústavný súd pre preskúmaní veci konštatuje, že po zmene právnej úpravy
výpovede danej z dôvodu menej závažného porušenia pracovnej disciplíny pri výklade
a aplikácii § 63 ods. 1 písm. e) aktuálneho zákonníka práce nie je možné dospieť k záveru,
že je potrebné pre naplnenie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) aktuálneho zákonníka
práce, aby došlo k najmenej trom porušeniam pracovnej disciplíny, ktoré dosahujú intenzitu
menej závažného porušenia pracovných povinností v primeranej časovej súvislosti tak, ako
sa to podľa ustálenej súdnej praxe vytvorenej ešte za platnosti starého zákonníka práce
uplatňovalo, pretože takýto výklad bol podmienený sústavnosťou, ktorá sa podľa aktuálneho
zákonníka práce nevyžaduje, keďže zákonodarca zo zákonného textu vypustil slovo
sústavné. Naopak, z gramatického a logického výkladu § 63 ods. 1 písm. e) aktuálneho
zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ je oprávnený pristúpiť k výpovednému dôvodu
podľa citovaného ustanovenia za predpokladu, že zamestnanec v priebehu 6 mesiacov
dvakrát porušil pracovnú disciplínu a zároveň pri prvom menej závažnom porušení
pracovnej disciplíny bol písomne upozornený na možnosť výpovede, pričom toto porušenie
sa nemusí týkať tej istej povinnosti zamestnanca ani nemusí medzi dvoma porušeniami
pracovnej disciplíny existovať súvislosť.
27. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že dôvody, na ktorých stojí
napadnutý rozsudok krajského súdu, sú arbitrárne, nezodpovedajú textu aplikovaného § 63
ods. 1 písm. e) aktuálneho zákonníka práce, pričom interpretácia normy vybočuje z medzí
jej prípustnej interpretácie, t. j. takej, ktorá nie je v rozpore s textom normy (contra legem),
resp. takej, ktorá má oporu v samotnej norme a tam použitých výrazových prostriedkoch.
Ak pre uplatnenie hypotézy normy postačuje, že dôjde k menej závažnému porušeniu
pracovnej disciplíny potom, čo bol zamestnanec v období posledných šiestich mesiacov
v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede,
podľa názoru ústavného súdu je prejavom jurisdikčnej svojvôle, ak všeobecný súd pre
naplnenie tohto dôvodu výpovede požaduje, aby sa zamestnanec dopustil aspoň troch
porušení pracovnej disciplíny.
28. Ústavný súd ďalej konštatuje, že ak všeobecný súd svoje rozhodnutie oprel
o judikatúru, ktorá sa vzťahovala na ustanovenie právneho predpisu, ktoré bolo zmenené,
pričom v dôsledku podstatnej zmeny sa judikatúra vzťahujúca sa na skoršie ustanovenie
právneho predpisu stala obsolétnou (nepoužiteľnou), takéto rozhodnutie je potrebné
považovať za arbitrárne s dopadom na základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
29. Ústavný súd preto konštatuje, že krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého
rozsudku ústavne nesúladným spôsobom interpretoval relevantné ustanovenia právnych
predpisov týkajúcich sa podmienok aplikácie § 63 ods. 1 písm. e) aktuálneho zákonníka
práce, čím neposkytol súdnu ochranu sťažovateľke v požadovanej kvalite, preto dospel
k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil jej označené práva (bod 1 výroku
nálezu).
30. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
31. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, bolo pre dovŕšenie
ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp.
podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd zrušil
napadnuté uznesenie okresného súdu (bod 2 výroku nálezu).
32. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
III.
33. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca
sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 374,81 €.
34. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
35. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku
2016 v sume 884 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2017 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 147,33 €. Ďalej má právny zástupca
sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa
vyhlášky vykonané v roku 2017 po 8,84 €. Keďže právny zástupca sťažovateľky je zároveň
platiteľom dane z pridanej hodnoty, odmena a náhrady sa zvyšujú podľa § 18 ods. 3
vyhlášky o daň z pridanej hodnoty.
36. Keďže suma uplatnenej náhrady trov konania neprevyšovala sumu vypočítanú
ústavným súdom, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania v požadovanej
sume 374,81 €.
37. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1
Civilného sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).
38. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017