Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 584/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť

, vo veci namietaného

porušenia , a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dunajská Streda

sp. zn. z 30. decembra 2015 a uznesením Krajského súdu v Trnave

č. k. -475 z 5. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. januára 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia (ďalej len „“),

ods. 4 a čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 30. decembra 2015 a Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -475 z 5. januára 2016.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu

sp. zn. z 30. decembra 2015 ponechaný vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1

písm. a) a písm. c) a zároveň jeho väzba nebola nahradená dohľadom

probačného a mediačného úradníka podľa .

3. Proti rozhodnutiu okresného súdu sťažovateľ podal priamo do zápisnice sťažnosť.

O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením č. k. -475 z 5. januára 2016 tak,

že podľa napadnuté uznesenie okresného súdu

v celom rozsahu zrušil a podľa a

ponechal sťažovateľa vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c) Trestného

poriadku. Zároveň väzbu sťažovateľa nenahradil dohľadom probačného a mediačného

úradníka podľa .

4. Sťažovateľ namieta v prvom rade skutočnosť, že okresný súd 14. decembra 2015

zrušil ustanovenie jeho dovtedajšieho obhajcu s odôvodnením, že

sťažovateľ splnomocnil na zastupovanie . Sťažovateľ tvrdí, že

„nikoho nesplnomocnil“ a ani okresný súd „o zmenu právneho zastúpenia nežiadal“.

Na základe tohto tvrdí, že 30. decembra 2015, keď okresný súd rozhodoval o ďalšom trvaní

jeho väzby, bol bez právnej pomoci, hoci v jeho prípade išlo o povinnú obhajobu podľa § 37

ods. 1 písm. a) . Zároveň uvádza, že pri väzobnom výsluchu

na okresnom súde 30. decembra 2015 mu bolo uvedené, že mu bol 29. decembra 2015

ustanovený nový obhajca . Na základe uvedeného sťažovateľ namieta,

že v čase od 14. decembra 2015 do 29. decembra 2015 nemal vo veci obhajcu.

5. Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že

sťažnosť proti uzneseniu prvostupňového súdu bola podaná včas, avšak bez riadneho

odôvodnenia. V tejto súvislosti uvádza, že svoju sťažnosť odôvodnil už do zápisnice

o väzobnom výsluchu 30. decembra 2015. Sťažovateľ vytýka okresnému súdu skutočnosť,

že svoju sťažnosť doplnil aj o písomné zdôvodnenie, a to podaním zo 4. januára 2016,

o čom, ako uvádza, má aj doklad v podobe poštovej doručenky. Okresný súd však toto

podanie nepostúpil včas krajskému súdu, ktorý ho preto tento 5. januára 2016, keď

o sťažnosti sťažovateľa rozhodoval, nemal k dispozícii.

6. Svoju sťažnosť sťažovateľ doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 22. marca

2017, v ktorom v zásade zopakoval svoju sťažnostnú argumentáciu. Nad rámec prvotnej

sťažnosti uviedol, že v súdnom spise sa nachádza splnomocnenie, ktorým splnomocnil na

zastupovanie advokáta . Splnomocnenie však sťažovateľ nikdy

nepodpísal, podpis na splnomocenení bol preto podľa neho sfalšovaný účelovo z dôvodu,

aby ho okresný súd „za každú cenu stihol dať do súdnej väzby“. Sťažovateľ v doplnení

sťažnosti namietal tiež skutočnosť, že predvolanie na väzobný výsluch konaný

30. decembra 2015 mu nebolo doručené v lehote piatich pracovných dní vopred.

7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie jeho základného práva podľa a práva podľa a

ods. 3 dohovoru postupom okresného súdu pri rozhodovaní o väzbe v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 30. decembra 2015 ako aj postupom krajského

súdu v konaní pod sp. zn. a jeho uznesením z 5. januára 2016. Namietané

uznesenia žiadal sťažovateľ zrušiť a priznať mu primerané zadosťučinenie v sume 2 500 €.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

9. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

11. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

12. Z obsahu vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby

na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu

rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne

). Z tiež vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov

a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým

v je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej

slobody ().

13. Dohovor v a v sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody

jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitie terminológie, keď čl. 5 dohovoru

výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo

takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej

slobody jednotlivca.

14. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (porov. medzi mnohými napr. , , ,

, ).

15. V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považuje za potrebné

poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

16. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv podľa

a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 dohovoru došlo postupom okresného súdu

pri rozhodovaní o ďalšom ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní obžaloby v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. decembra 2015, ako aj postupom

krajského súdu a jeho uznesením č. k. -475 z 5. januára 2016, ktorým tento

zrušil v celom rozsahu uznesenie okresného súdu na základe sťažnosti sťažovateľa a sám

rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe a o nenahradení väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka podľa .

K namietanému postupu a rozhodnutiu okresného súdu

17. V zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa

sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

18. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť

podľa a nasl. ako riadny opravný prostriedok. Túto možnosť

sťažovateľ aj využil a aj na základe jeho sťažnosti krajský súd napadnuté rozhodnutie

okresného súdu v celom rozsahu zrušil. Preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

K namietanému postupu a rozhodnutiu krajského súdu

19. Podstatná časť sťažovateľových námietok podľa jeho názoru smerovala proti

nezákonnému postupu okresného súdu, ktorý krajský súd pri svojom rozhodovaní

v dostatočnej miere nereflektoval, keď rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe.

20. V prvom rade sťažovateľ namietal, že okresný súd zmätočne zrušil ustanovenie

jeho pôvodného obhajcu , ktorý ho zastupoval počas prípravného

konania, a to z dôvodu, že sťažovateľ mal udeliť plnú moc na zastupovanie inému

advokátovi. Následne mu bol 29. decembra 2015 okresným súdom ustanovený nový

obhajca .

21. Z obsahu zápisnice o výsluchu obvineného z 30. decembra 2015 vyplýva, že

sťažovateľ, tak ako to aj vo svojej sťažnosti tvrdí, nesúhlasil s ustanovením nového obhajcu.

22. Podľa po vznesení obvinenia musí mať obvinený

obhajcu už v prípravnom konaní, ak a) je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo

na pozorovaní v zdravotníckom ústave.

23. Podľa ak obvinený nemá obhajcu v prípade,

v ktorom ho musí mať, určí sa mu lehota na zvolenie obhajcu. Ak v tejto lehote nebude

obhajca zvolený, musí mu byť obhajca bez meškania ustanovený. Obhajcu ustanoví

a ustanovenie obhajcu zruší v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní

pred súdom predseda senátu.

24. Podľa ustanovený obhajca je povinný obhajobu

bez meškania prevziať.

25. Podľa zo závažných dôvodov môže byť

ustanovený obhajca na svoju žiadosť alebo žiadosť obvineného oslobodený od povinnosti

obhajovania a namiesto neho zvolený alebo ustanovený iný obhajca. Iný obhajca môže byť

obvinenému ustanovený aj vtedy, ak si ustanovený obhajca dlhodobo neplní svoje

povinnosti.

26. Podľa skôr zvolený alebo ustanovený obhajca je

však povinný plniť svoje povinnosti až do skutočného prevzatia obhajoby iným zvoleným

alebo ustanoveným obhajcom.

27. Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu ústavným súdom vyžiadanej zápisnice

okresného súdu ústavný súd zistil, že v čase rozhodovania okresného súdu o ďalšom trvaní

väzby sťažovateľa bol tento riadne zastúpený súdom ustanoveným obhajcom

, ktorý sa osobne väzobného výsluchu zúčastnil a k dôvodom

ďalšieho trvania väzby sťažovateľa zaujal stanovisko. Ako to vyplýva z citovaných

ustanovení , samotný nesúhlas obvineného s osobou, ktorá mu bola

za obhajcu ustanovená, nemá za následok oslobodenie obhajcu od povinnosti obhajovania.

V čase rozhodovania okresného súdu teda celkom nepochybne sťažovateľ mal zabezpečenú

povinnú obhajobu kvalifikovaným obhajcom, ktorý v priebehu procesného úkonu súdu aj

aktívne v prospech sťažovateľa pôsobil.

28. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa tvrdenia sťažovateľa, že nebol o konaní

výsluchu informovaný v lehote piatich pracovných dní vopred, ústavný súd už v tejto

súvislosti uviedol, že zo súčasného znenia vyplýva, že súd

pri rozhodovaní o väzbe v zásade musí obvineného vypočuť, zákon však už neustanovuje,

že sa tak deje na verejnom zasadnutí. Povinnosť informovať obvineného o konaní úkonu

v lehote piatich pracovných dní vopred pritom zákonodarca viaže na konanie verejného

zasadnutia ( ) a hlavného pojednávania (

). Z obsahu zápisnice okresného súdu z 30. decembra 2015 naopak

výslovne vyplýva, že sa jedná o výsluch obvineného, nie o verejné zasadnutie. Pokiaľ

sťažovateľ tvrdí, že svoj výsluch žiadal práve s poukazom na nedodržanie lehoty piatich

pracovných dní odročiť, ústavný súd poznamenáva, že takáto žiadosť sťažovateľa sa

v obsahu zápisnice nenachádza. Z obsahu sťažnosti sťažovateľa taktiež nijako nevyplýva

ani argumentácia o tom, ako konkrétne bolo jeho oneskoreným upovedomením o konaní

výsluchu sťažené jeho právo na obhajobu (inak povedané, ako sa chcel na obhajobu

pripraviť inak v prípade, že by mu bolo upovedomenie doručené v ním namietanej lehote).

29. Sťažovateľ namietal tiež skutočnosť, že okresný súd postúpil vec na rozhodnutie

o jeho sťažnosti krajskému súdu bez toho, aby počkal na doručenie písomného odôvodnenia

sťažnosti, ktorú podal do zápisnice počas svojho výsluchu 30. decembra 2015. Sťažovateľ

tvrdí, že písomné odôvodnenie sťažnosti okresnému súdu vopred avizoval a následne ho

podal 4. januára 2016, teda v prvý možný pracovný deň po konaní výsluchu.

30. Z obsahu zápisnice o výsluchu obvineného z 30. decembra 2015 vyplýva, že

sťažovateľ, rovnako ako jeho obhajca po vyhlásení uznesenia a poučení o opravných

prostriedkoch podali proti uzneseniu sťažnosť. Prokurátor sa svojho práva podať sťažnosť

vzdal.

31. Okresný súd teda oznámil sťažovateľovi a jeho obhajcovi uznesenie o ponechaní

vo väzbe, ako aj o nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka

nad obvineným v súlade s jeho vyhlásením v ich

prítomnosti 30. decembra 2015. Od tohto momentu začala sťažovateľovi plynúť trojdňová

lehota na podanie sťažnosti ( ), ktorá uplynula 4. januára

2016. Sťažovateľ tvrdí, že sťažnosť podal hneď po oznámení uznesenia okresného súdu

a následne v posledný deň lehoty, ktorý bol zároveň prvým pracovným dňom od vyhlásenia

uznesenia, svoju sťažnosť doplnil o písomné odôvodnenie. Následne okresný súd predložil

spis krajskému súdu v súlade s . Krajský súd rozhodol

o sťažnosti 5. januára 2016.

32. Ústavný súd už pri posudzovaní obdobnej sťažnosti uviedol, že

v žiadnom svojom ustanovení výslovne neukladá sudcovi pre prípravné konanie povinnosť

pred predložením spisu nadriadenému súdu vyčkať na doručenie písomné doplnenie

dôvodov podanej sťažnosti, pokiaľ takéto uznesenie bolo obvinenému a jeho obhajcovi

riadne oznámené v ich prítomnosti a obvinený využil svoje právo podať

proti oznámenému uzneseniu sťažnosť priamo do zápisnice o výsluchu ().

33. Z hľadiska práva obvineného predložiť svoje argumenty proti väzbe pritom nie

je významné, či obvinený využije právo podať sťažnosť bezprostredne po vyhlásení

uznesenia alebo si ponechá pre svoje rozhodnutie zákonnú lehotu. V kontexte sťažnosti nie

je pre posúdenie zachovania práva podľa a dohovoru rozhodujúca

schopnosť obvineného podanú sťažnosť súčasne aj odôvodniť, ale podstatné je, či procesný

postup súdu umožňoval obvinenému tak urobiť, a to aj za pomoci jeho obhajcu.

34. Otázkou preto ostáva, či postupom krajského súdu, ktorý bol formálne v súlade

so zákonom, bola aj reálne zachovaná možnosť sťažovateľa oboznámiť sa s dôvodmi

rozhodnutia okresného súdu a účinne napadnúť právny názor okresného súdu, že sú splnené

formálne a materiálne podmienky na jeho ponechanie vo väzbe.

35. Podľa názoru ústavného súdu mal sťažovateľ túto možnosť zachovanú.

Sťažovateľovi bola pred vypočutím doručená obžaloba, vedel zo spáchania akého skutku je

podozrivý, z akých dôvodov aj ako je skutok právne posudzovaný. Vedel tiež, z ktorých

zákonných dôvodov a na základe akých skutkových okolností bol podaný návrh na jeho

ponechanie vo väzbe. Uznesenie bolo vyhlásené za prítomnosti sťažovateľa, čím bol

oboznámený s právnym názorom okresného súdu na splnenie podmienok pre ponechanie

vo väzbe, ako aj s dôvodmi tohto rozhodnutia. K dôvodnosti ďalšieho trvania väzby mal

možnosť sa vyjadriť, a toto svoje právo aj využil, tak sťažovateľ ako aj jeho obhajca už

v rámci väzobného výsluchu. Rovnako tak krajský súd v čase rozhodovania o sťažnosti

sťažovateľa mal k dispozícii argumentáciu sťažovateľa proti jeho ponechaniu vo väzbe,

ktorá bola súčasťou jeho prednesu, ako aj jeho obhajcu v rámci väzobného výsluchu. Nie je

tiež pravdivým tvrdenie sťažovateľa, že písomné dôvody svojej sťažnosti mohol dať

na poštovú prepravu najskôr 4. januára 2016, keďže najbližším pracovným dňom po konaní

väzobného výsluchu bol štvrtok 31. decembra 2015 a sťažovateľovi ani jeho obhajcovi nič

nebránilo reagovať formou písomného odôvodnenia sťažnosti bezodkladne. Navyše,

z obsahu sťažnosti nevyplývajú žiadne také tvrdenia sťažovateľa, z ktorých by bolo možné

vyvodiť, akým spôsobom nepredloženie jeho písomného odôvodnenia sťažnosti malo

za následok porušenie jeho práva na obhajobu.

36. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že podľa jeho ustálenej judikatúry

sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa

domáha, nielen označením príslušných článkov , ale musí ich konkretizovať aj

skutkovo (m. m. , ), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť

k ich porušeniu, a „navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy“. Podľa ústavného súdu má

nepredloženie dôkazov o tom, že k zásahu do práv sťažovateľa došlo, významné procesné

dôsledky, keďže sťažnosť tak vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení

námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje

(m. m. , , ). Sťažovateľ napriek tomu, že

vo svojej sťažnosti tvrdí, že disponuje poštovou doručenkou potvrdzujúcou podanie

písomného odôvodnenia sťažnosti 4. januára 2016, túto ústavnému súdu vo forme prílohy

k sťažnosti nepredložil, rovnako ako nepredložil ani samotné písomné odôvodnenie

sťažnosti, o ktorom tvrdí, že ho okresnému súdu zaslal.

37. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

38. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

nedostatkom v právnom zastúpení sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2017