Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 584/2017
PDF · 201.62 KB
No categories available
III. ÚS 584/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietaného
porušenia čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dunajská Streda
sp. zn. 2 T 171/2015 z 30. decembra 2015 a uznesením Krajského súdu v Trnave
č. k. 5 Tos 99/2015-475 z 5. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. januára 2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 5
ods. 4 a čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 2 T 171/2015 z 30. decembra 2015 a Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 5 Tos 99/2015-475 z 5. januára 2016.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu
sp. zn. 2 T 171/2015 z 30. decembra 2015 ponechaný vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1
písm. a) a písm. c) Trestného poriadku a zároveň jeho väzba nebola nahradená dohľadom
probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
3. Proti rozhodnutiu okresného súdu sťažovateľ podal priamo do zápisnice sťažnosť.
O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 Tos 99/2015-475 z 5. januára 2016 tak,
že podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku napadnuté uznesenie okresného súdu
v celom rozsahu zrušil a podľa § 238 ods. 3 a § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku
ponechal sťažovateľa vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c) Trestného
poriadku. Zároveň väzbu sťažovateľa nenahradil dohľadom probačného a mediačného
úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
4. Sťažovateľ namieta v prvom rade skutočnosť, že okresný súd 14. decembra 2015
zrušil ustanovenie jeho dovtedajšieho obhajcu s odôvodnením, že
sťažovateľ splnomocnil na zastupovanie . Sťažovateľ tvrdí, že
„nikoho nesplnomocnil“ a ani okresný súd „o zmenu právneho zastúpenia nežiadal“.
Na základe tohto tvrdí, že 30. decembra 2015, keď okresný súd rozhodoval o ďalšom trvaní
jeho väzby, bol bez právnej pomoci, hoci v jeho prípade išlo o povinnú obhajobu podľa § 37
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Zároveň uvádza, že pri väzobnom výsluchu
na okresnom súde 30. decembra 2015 mu bolo uvedené, že mu bol 29. decembra 2015
ustanovený nový obhajca . Na základe uvedeného sťažovateľ namieta,
že v čase od 14. decembra 2015 do 29. decembra 2015 nemal vo veci obhajcu.
5. Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že
sťažnosť proti uzneseniu prvostupňového súdu bola podaná včas, avšak bez riadneho
odôvodnenia. V tejto súvislosti uvádza, že svoju sťažnosť odôvodnil už do zápisnice
o väzobnom výsluchu 30. decembra 2015. Sťažovateľ vytýka okresnému súdu skutočnosť,
že svoju sťažnosť doplnil aj o písomné zdôvodnenie, a to podaním zo 4. januára 2016,
o čom, ako uvádza, má aj doklad v podobe poštovej doručenky. Okresný súd však toto
podanie nepostúpil včas krajskému súdu, ktorý ho preto tento 5. januára 2016, keď
o sťažnosti sťažovateľa rozhodoval, nemal k dispozícii.
6. Svoju sťažnosť sťažovateľ doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 22. marca
2017, v ktorom v zásade zopakoval svoju sťažnostnú argumentáciu. Nad rámec prvotnej
sťažnosti uviedol, že v súdnom spise sa nachádza splnomocnenie, ktorým splnomocnil na
zastupovanie advokáta . Splnomocnenie však sťažovateľ nikdy
nepodpísal, podpis na splnomocenení bol preto podľa neho sfalšovaný účelovo z dôvodu,
aby ho okresný súd „za každú cenu stihol dať do súdnej väzby“. Sťažovateľ v doplnení
sťažnosti namietal tiež skutočnosť, že predvolanie na väzobný výsluch konaný
30. decembra 2015 mu nebolo doručené v lehote piatich pracovných dní vopred.
7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6
ods. 3 dohovoru postupom okresného súdu pri rozhodovaní o väzbe v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 T 171/2015 a jeho uznesením z 30. decembra 2015 ako aj postupom krajského
súdu v konaní pod sp. zn. 5 Tos 99/2015 a jeho uznesením z 5. januára 2016. Namietané
uznesenia žiadal sťažovateľ zrušiť a priznať mu primerané zadosťučinenie v sume 2 500 €.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
9. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
11. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
12. Z obsahu čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby
na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu
rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne
III. ÚS 271/07). Z čl. 17 ods. 5 ústavy tiež vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov
a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým
v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej
slobody (II. ÚS 55/98).
13. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody
jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitie terminológie, keď čl. 5 dohovoru
výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy
takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej
slobody jednotlivca.
14. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (porov. medzi mnohými napr. I. ÚS 110/02, II. ÚS 60/08, II. ÚS 165/2011,
III. ÚS 168/05, IV. ÚS 92/04).
15. V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považuje za potrebné
poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
16. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 dohovoru došlo postupom okresného súdu
pri rozhodovaní o ďalšom ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní obžaloby v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 T 171/2015 a jeho uznesením z 30. decembra 2015, ako aj postupom
krajského súdu a jeho uznesením č. k. 5 Tos 99/2015-475 z 5. januára 2016, ktorým tento
zrušil v celom rozsahu uznesenie okresného súdu na základe sťažnosti sťažovateľa a sám
rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe a o nenahradení väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
K namietanému postupu a rozhodnutiu okresného súdu
17. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa
sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
18. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť
podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok. Túto možnosť
sťažovateľ aj využil a aj na základe jeho sťažnosti krajský súd napadnuté rozhodnutie
okresného súdu v celom rozsahu zrušil. Preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému postupu a rozhodnutiu krajského súdu
19. Podstatná časť sťažovateľových námietok podľa jeho názoru smerovala proti
nezákonnému postupu okresného súdu, ktorý krajský súd pri svojom rozhodovaní
v dostatočnej miere nereflektoval, keď rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe.
20. V prvom rade sťažovateľ namietal, že okresný súd zmätočne zrušil ustanovenie
jeho pôvodného obhajcu , ktorý ho zastupoval počas prípravného
konania, a to z dôvodu, že sťažovateľ mal udeliť plnú moc na zastupovanie inému
advokátovi. Následne mu bol 29. decembra 2015 okresným súdom ustanovený nový
obhajca .
21. Z obsahu zápisnice o výsluchu obvineného z 30. decembra 2015 vyplýva, že
sťažovateľ, tak ako to aj vo svojej sťažnosti tvrdí, nesúhlasil s ustanovením nového obhajcu.
22. Podľa § 37 ods. 1 Trestného poriadku po vznesení obvinenia musí mať obvinený
obhajcu už v prípravnom konaní, ak a) je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo
na pozorovaní v zdravotníckom ústave.
23. Podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku ak obvinený nemá obhajcu v prípade,
v ktorom ho musí mať, určí sa mu lehota na zvolenie obhajcu. Ak v tejto lehote nebude
obhajca zvolený, musí mu byť obhajca bez meškania ustanovený. Obhajcu ustanoví
a ustanovenie obhajcu zruší v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní
pred súdom predseda senátu.
24. Podľa § 41 ods. 1 Trestného poriadku ustanovený obhajca je povinný obhajobu
bez meškania prevziať.
25. Podľa § 43 ods. 1 Trestného poriadku zo závažných dôvodov môže byť
ustanovený obhajca na svoju žiadosť alebo žiadosť obvineného oslobodený od povinnosti
obhajovania a namiesto neho zvolený alebo ustanovený iný obhajca. Iný obhajca môže byť
obvinenému ustanovený aj vtedy, ak si ustanovený obhajca dlhodobo neplní svoje
povinnosti.
26. Podľa § 43 ods. 3 Trestného poriadku skôr zvolený alebo ustanovený obhajca je
však povinný plniť svoje povinnosti až do skutočného prevzatia obhajoby iným zvoleným
alebo ustanoveným obhajcom.
27. Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu ústavným súdom vyžiadanej zápisnice
okresného súdu ústavný súd zistil, že v čase rozhodovania okresného súdu o ďalšom trvaní
väzby sťažovateľa bol tento riadne zastúpený súdom ustanoveným obhajcom
, ktorý sa osobne väzobného výsluchu zúčastnil a k dôvodom
ďalšieho trvania väzby sťažovateľa zaujal stanovisko. Ako to vyplýva z citovaných
ustanovení Trestného poriadku, samotný nesúhlas obvineného s osobou, ktorá mu bola
za obhajcu ustanovená, nemá za následok oslobodenie obhajcu od povinnosti obhajovania.
V čase rozhodovania okresného súdu teda celkom nepochybne sťažovateľ mal zabezpečenú
povinnú obhajobu kvalifikovaným obhajcom, ktorý v priebehu procesného úkonu súdu aj
aktívne v prospech sťažovateľa pôsobil.
28. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa tvrdenia sťažovateľa, že nebol o konaní
výsluchu informovaný v lehote piatich pracovných dní vopred, ústavný súd už v tejto
súvislosti uviedol, že zo súčasného znenia § 72 ods. 2 Trestného zákona vyplýva, že súd
pri rozhodovaní o väzbe v zásade musí obvineného vypočuť, zákon však už neustanovuje,
že sa tak deje na verejnom zasadnutí. Povinnosť informovať obvineného o konaní úkonu
v lehote piatich pracovných dní vopred pritom zákonodarca viaže na konanie verejného
zasadnutia (§ 292 ods. 4 Trestného poriadku) a hlavného pojednávania (§ 247 ods. 1
Trestného poriadku). Z obsahu zápisnice okresného súdu z 30. decembra 2015 naopak
výslovne vyplýva, že sa jedná o výsluch obvineného, nie o verejné zasadnutie. Pokiaľ
sťažovateľ tvrdí, že svoj výsluch žiadal práve s poukazom na nedodržanie lehoty piatich
pracovných dní odročiť, ústavný súd poznamenáva, že takáto žiadosť sťažovateľa sa
v obsahu zápisnice nenachádza. Z obsahu sťažnosti sťažovateľa taktiež nijako nevyplýva
ani argumentácia o tom, ako konkrétne bolo jeho oneskoreným upovedomením o konaní
výsluchu sťažené jeho právo na obhajobu (inak povedané, ako sa chcel na obhajobu
pripraviť inak v prípade, že by mu bolo upovedomenie doručené v ním namietanej lehote).
29. Sťažovateľ namietal tiež skutočnosť, že okresný súd postúpil vec na rozhodnutie
o jeho sťažnosti krajskému súdu bez toho, aby počkal na doručenie písomného odôvodnenia
sťažnosti, ktorú podal do zápisnice počas svojho výsluchu 30. decembra 2015. Sťažovateľ
tvrdí, že písomné odôvodnenie sťažnosti okresnému súdu vopred avizoval a následne ho
podal 4. januára 2016, teda v prvý možný pracovný deň po konaní výsluchu.
30. Z obsahu zápisnice o výsluchu obvineného z 30. decembra 2015 vyplýva, že
sťažovateľ, rovnako ako jeho obhajca po vyhlásení uznesenia a poučení o opravných
prostriedkoch podali proti uzneseniu sťažnosť. Prokurátor sa svojho práva podať sťažnosť
vzdal.
31. Okresný súd teda oznámil sťažovateľovi a jeho obhajcovi uznesenie o ponechaní
vo väzbe, ako aj o nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka
nad obvineným v súlade s § 179 ods. 1 Trestného poriadku jeho vyhlásením v ich
prítomnosti 30. decembra 2015. Od tohto momentu začala sťažovateľovi plynúť trojdňová
lehota na podanie sťažnosti (§ 187 ods. 1 Trestného poriadku), ktorá uplynula 4. januára
2016. Sťažovateľ tvrdí, že sťažnosť podal hneď po oznámení uznesenia okresného súdu
a následne v posledný deň lehoty, ktorý bol zároveň prvým pracovným dňom od vyhlásenia
uznesenia, svoju sťažnosť doplnil o písomné odôvodnenie. Následne okresný súd predložil
spis krajskému súdu v súlade s § 190 ods. 2 Trestného poriadku. Krajský súd rozhodol
o sťažnosti 5. januára 2016.
32. Ústavný súd už pri posudzovaní obdobnej sťažnosti uviedol, že Trestný poriadok
v žiadnom svojom ustanovení výslovne neukladá sudcovi pre prípravné konanie povinnosť
pred predložením spisu nadriadenému súdu vyčkať na doručenie písomné doplnenie
dôvodov podanej sťažnosti, pokiaľ takéto uznesenie bolo obvinenému a jeho obhajcovi
riadne oznámené v ich prítomnosti a obvinený využil svoje právo podať
proti oznámenému uzneseniu sťažnosť priamo do zápisnice o výsluchu (III. ÚS 101/2013).
33. Z hľadiska práva obvineného predložiť svoje argumenty proti väzbe pritom nie
je významné, či obvinený využije právo podať sťažnosť bezprostredne po vyhlásení
uznesenia alebo si ponechá pre svoje rozhodnutie zákonnú lehotu. V kontexte sťažnosti nie
je pre posúdenie zachovania práva podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru rozhodujúca
schopnosť obvineného podanú sťažnosť súčasne aj odôvodniť, ale podstatné je, či procesný
postup súdu umožňoval obvinenému tak urobiť, a to aj za pomoci jeho obhajcu.
34. Otázkou preto ostáva, či postupom krajského súdu, ktorý bol formálne v súlade
so zákonom, bola aj reálne zachovaná možnosť sťažovateľa oboznámiť sa s dôvodmi
rozhodnutia okresného súdu a účinne napadnúť právny názor okresného súdu, že sú splnené
formálne a materiálne podmienky na jeho ponechanie vo väzbe.
35. Podľa názoru ústavného súdu mal sťažovateľ túto možnosť zachovanú.
Sťažovateľovi bola pred vypočutím doručená obžaloba, vedel zo spáchania akého skutku je
podozrivý, z akých dôvodov aj ako je skutok právne posudzovaný. Vedel tiež, z ktorých
zákonných dôvodov a na základe akých skutkových okolností bol podaný návrh na jeho
ponechanie vo väzbe. Uznesenie bolo vyhlásené za prítomnosti sťažovateľa, čím bol
oboznámený s právnym názorom okresného súdu na splnenie podmienok pre ponechanie
vo väzbe, ako aj s dôvodmi tohto rozhodnutia. K dôvodnosti ďalšieho trvania väzby mal
možnosť sa vyjadriť, a toto svoje právo aj využil, tak sťažovateľ ako aj jeho obhajca už
v rámci väzobného výsluchu. Rovnako tak krajský súd v čase rozhodovania o sťažnosti
sťažovateľa mal k dispozícii argumentáciu sťažovateľa proti jeho ponechaniu vo väzbe,
ktorá bola súčasťou jeho prednesu, ako aj jeho obhajcu v rámci väzobného výsluchu. Nie je
tiež pravdivým tvrdenie sťažovateľa, že písomné dôvody svojej sťažnosti mohol dať
na poštovú prepravu najskôr 4. januára 2016, keďže najbližším pracovným dňom po konaní
väzobného výsluchu bol štvrtok 31. decembra 2015 a sťažovateľovi ani jeho obhajcovi nič
nebránilo reagovať formou písomného odôvodnenia sťažnosti bezodkladne. Navyše,
z obsahu sťažnosti nevyplývajú žiadne také tvrdenia sťažovateľa, z ktorých by bolo možné
vyvodiť, akým spôsobom nepredloženie jeho písomného odôvodnenia sťažnosti malo
za následok porušenie jeho práva na obhajobu.
36. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že podľa jeho ustálenej judikatúry
sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa
domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj
skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť
k ich porušeniu, a „navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy“. Podľa ústavného súdu má
nepredloženie dôkazov o tom, že k zásahu do práv sťažovateľa došlo, významné procesné
dôsledky, keďže sťažnosť tak vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení
námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje
(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014). Sťažovateľ napriek tomu, že
vo svojej sťažnosti tvrdí, že disponuje poštovou doručenkou potvrdzujúcou podanie
písomného odôvodnenia sťažnosti 4. januára 2016, túto ústavnému súdu vo forme prílohy
k sťažnosti nepredložil, rovnako ako nepredložil ani samotné písomné odôvodnenie
sťažnosti, o ktorom tvrdí, že ho okresnému súdu zaslal.
37. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
38. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
nedostatkom v právnom zastúpení sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2017