Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 569/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M.I.M. Prešov, s. r. o.,

Slovenská 69, Prešov, zastúpenej advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Gelnická 33,

Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 3. júla 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M.I.M. Prešov, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. septembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M.I.M. Prešov, s. r. o. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv na súdnu ochranu podľa

a 2 (ďalej len „“), práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 3. júla 2017 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 3. júla 2017“ alebo

„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Prešov I (ďalej len

„daňový úrad“) dodatočným platobným výmerom č. /Poll zo 4. apríla

2011 (ďalej len „rozhodnutie daňového úradu zo 4. apríla 2011“) vyrubil sťažovateľke

rozdiel dane z pridanej hodnoty za február 2006 v sume 177 007,90 €, ktorý bol na

odvolanie sťažovateľky potvrdený rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky

(ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. I/225/11672-77239/2011/990813-r z 22. júla 2011

(ďalej len „rozhodnutie daňového riaditeľstva z 22. júla 2011“). V konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu iniciovanom sťažovateľkou Krajský súd

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. zo 14. decembra 2012

(ďalej len „rozsudok krajského súdu zo 14. decembra 2012“) zrušil rozhodnutie daňového

riaditeľstva z 22. júla 2011, ako aj prvostupňové rozhodnutie daňového úradu zo 4. apríla

2011 a najvyšší súd v odvolacom konaní svojím rozsudkom sp. zn.

zo 6. novembra 2013 potvrdil rozsudok krajského súdu zo 14. decembra 2012.

3. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. zo 6. novembra 2013 uviedol:

„Na základe všetkých uvedených skutočností vo vzájomnej súvislosti súd dospel k záveru, že

sa v tejto veci možno stotožniť s názorom žalovaného o tom, že žalobca neuniesol dôkazné

bremeno, keď dostatočne a vierohodne nepreukázal dodanie tovaru nadobudnutého od

spoločnosti V prejednávanom prípade tak bola spochybnená samotná

existencia tovaru v rozsahu deklarovanom v dokladoch. Správca dane preveruje pôvod

tovaru a prostredníctvom dokazovania odstraňuje vzniknuté pochybnosti. Žalobca mal

podľa názoru odvolacieho súdu predložiť také doklady, ktorých vierohodnosť vo vzťahu

k ich obsahu by bola preukázaná, mal teda povinnosť preukázať pravdivosť svojich tvrdení,

že so sporným tovarom skutočne obchodoval a že ho dodal svojmu odberateľovi v rozsahu

uvedenom v daňovom doklade.

Predmetný tovar v rámci obchodných transakcií uzatvorených medzi spoločnosťami

spoločnosťou a nakoniec žalobcom - M.I.M. Prešov,

s.r.o., nezmenil miesto uskladnenia, pričom mal byť predmetný tovar skladovaný

v priestoroch ktoré nemala žiadna zo zúčastnených

spoločností prenajaté a nikto ani predmetné spoločnosti v objekte uskladnenia nepoznal.

Výsledky dokazovania jednoznačne spochybnili reálny základ deklarovaných zdaniteľných

obchodov. V daňovom konaní je potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal

všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti

za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči

fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH.

Ďalšou námietkou, ktorú v konaní uplatnil žalobca, je nedodržanie zákonnej lehoty

stanovenej na výkon daňovej kontroly ( ). Výkon daňovej

kontroly má byť podľa tohto ustanovenia ukončený do šiestich mesiacov odo dňa jej

začatia. Kontrola môže byť primerane predĺžená, najviac však o šesť mesiacov.

V tejto súvislosti poukazujeme na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

-57 zo dňa 29.06.2010, ktorý zdôraznil, že lehota na výkon daňovej kontroly

je lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným

limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Daňová kontrola je

procesom smerujúcim k obstaraniu dôkazného prostriedku - protokolu a nemožno ju

vykonávať dlhšie, než ustanovuje zákon. Aj v rámci výkonu daňovej kontroly je potrebné

rešpektovať zásadu zákonnosti a primeranosti. Ak daňová kontrola nebola vykonaná

v súlade so zákonom, protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného

prostriedku.

V prejednávanom prípade daňová kontrola za obdobie február 2006 trvala od

18.06.2010 do 03.03.2011. Z uvedeného vyplýva, že táto kontrola netrvala nad rámec

ustanovený zákonom.

V rozhodnutí správcu dane č. /Poll zo dňa 04.04.2011 boli použité

i zistenia z daňovej kontroly, ktorú vykonal správca dane u žalobcu na daň z pridanej

hodnoty za mesiac marec 2006, pri ktorej prekročil zákonom stanovenú dĺžku daňovej

kontroly. Predmetnú vec prejednával Krajský súd v Prešove na základe žaloby podanej

žalobcom pod sp. značkou . Rozsudkom zo dňa 07.02.2013 zrušil rozhodnutie

žalovaného i správcu dane, ktorými bola žalobcovi dorubená DPH za mesiac marec 2006

práve z dôvodu, že daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom, protokol z nej

tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku. Rozsudok bol

napadnutý odvolaním žalovaného a o odvolaní rozhodoval na Najvyššom súde Slovenskej

republiky senát 3S, pod sp. značkou . Odvolací súd potvrdil rozsudok

krajského súdu.

Poukazujúc na vyššie uvedený nález ústavného súdu i rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veci sp. značka je potrebné konštatovať, že daňové

orgány vo vyrubovacom konaní môžu použiť len legálne dôkazy. Za nezákonne získaný

dôkaz súd v tomto konaní musí považovať protokol o výsledku daňovej kontroly na daň

z pridanej hodnoty za mesiac marec 2006, na ktorý v tomto konaní daňové orgány

prihliadali, v preskúmavaných rozhodnutiach i v samotnom protokole o výsledkoch daňovej

kontroly za mesiac február 2006 naň odkazovali a vychádzali zo záverov v ňom

obsiahnutých.

Úlohou daňových orgánov v ďalšom konaní bude uvedené názory aplikovať (§ 250j

ods.7 ) a v ďalšom konaní použiť len zákonne získané dôkazy (napr. obsah dožiadaní

a výpovede svedkov, atď.)...“

4. Daňový úrad spravujúc sa závermi vyslovenými v rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. zo 6. novembra 2013 vo vzťahu k jeho skoršiemu rozhodovaniu

vo veci rozdielu v sume nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za február 2006

v prípade sťažovateľky opätovne rozhodnutím č. 9701401/5/5480592/2014/FedV

z 22. decembra 2014 (ďalej len „rozhodnutie daňového úradu z 22. decembra 2014“) podľa

o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil

sťažovateľke rozdiel v sume nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty v sume

177 007,90 € za február 2006. Uvedené rozhodnutie na odvolanie sťažovateľky potvrdilo

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) rozhodnutím

č. 1100305/1/215055/2015/5057 z 25. mája 2015 (ďalej len „rozhodnutie finančného

riaditeľstva z 25. mája 2015“). V konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho

orgánu iniciovanom sťažovateľkou krajský súd rozsudkom č. k. -92 z 22. marca

2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 22. marca 2016“) zamietol žalobu sťažovateľky

o preskúmanie rozhodnutia finančného riaditeľstva z 25. mája 2015 a najvyšší súd

v odvolacom konaní napadnutým rozsudkom z 3. júla 2017 potvrdil rozsudok krajského

súdu z 22. marca 2016 ako vecne správny.

5. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 3. júla 2017 konštatoval, že nezákonnosť,

ktorá bola dôvodom zrušenia skorších rozhodnutí daňových orgánov vo veci nadmerného

odpočtu sťažovateľky za február 2006 (a ktorá spočívala v tom, že daňové orgány pri

svojom skoršom rozhodovaní prihliadali na nezákonné získaný dôkaz, a to protokol

o výsledku daňovej kontroly sťažovateľky na daň z pridanej hodnoty za marec 2006,

vo svojich rozhodnutiach i v samotnom protokole o výsledkoch daňovej kontroly za február

2006 naň odkazovali a vychádzali zo záverov v ňom obsiahnutých) už nezaťažuje neskoršie

rozhodnutia daňových orgánov, pretože (v súlade so závermi vyslovenými v rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. novembra 2013, pozn.) závery v nich

vyslovené sa už opierali len o dôkazy získané zákonne.

6. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 3. júla 2017 k správnosti samotných

záverov daňových orgánov k vyrubeniu rozdielu nadmerného odpočtu dane z pridanej

hodnoty sťažovateľke za február 2006 uviedol: „4.23 Správca dane vykonal

v prejednávanej veci rozsiahle dokazovanie. Odvolací súd sa aj v tomto smere plne stotožnil

s tvrdením krajského súdu o tom, že žalobca nepreukázal, že tovar, z ktorého si uplatnil

odpočítanie dane z pridanej hodnoty, je tým istým tovarom, ktorý bol dodaný do

V daňovom konaní je to práve daňový subjekt, ktorý nesie dôkazné bremeno, a teda

dôsledkom akýchkoľvek pochybností a nezrovnalostí v dokazovaní je i prípadné neunesenie

dôkazného bremena na strane daňového subjektu a následne neuznanie odpočtu DPH, ktorý

si žalobca ako daňový subjekt uplatnil, čo nastalo po rozsiahlom konaní i v tomto

prípade...“

7. Sťažovateľka svoju sťažnostnú argumentáciu smerujúcu proti rozsudku

najvyššieho súdu z 3. júla 2017 sústredila do dvoch okruhov.

8. V prvom rade sťažovateľka vytýka najvyššiemu súdu nevysporiadanie sa s jej

odvolacími námietkami o nevysporiadaní sa krajského súdu s nesprávnymi,

nepreukázanými a neodôvodnenými závermi daňových orgánov o nepreukázaní dodania

tovaru do z ktorého si sťažovateľ uplatnil nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty

za február 2006. V tomto okruhu sťažnostných námietok sťažovateľ konkrétne poukazuje na

obsah jednotlivých listinných dôkazov, resp. výpovedí svedkov a zdôrazňuje, že daňové

orgány tieto dôkazy nevyhodnotili vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi alebo na ich

obsah žiadnym spôsobom neprihliadali, s čím sa krajský súd a následne najvyšší súd nijak

nezaoberali napriek jeho žalobnej a neskôr odvolacej argumentácii.

9. V druhom okruhu sťažnostných námietok sťažovateľka vyjadruje nesúhlas

so záverom krajského súdu a následne najvyššieho súdu o zhojení použitia protokolu

o vykonaní daňovej kontroly za marec 2006 ako nezákonného dôkazu tým, že daňové

orgány v ďalšom konaní po zrušení ich skoršieho rozhodnutia už svoje závery neopierali

o samotný nezákonný protokol o kontrole za marec 2006, ale len o jednotlivé listinné

dôkazy a výsluchy získané daňovými orgánmi.

10. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti

rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie ňou označených základných a iných práv

( a 2 , dohovoru a dohovoru) rozsudkom najvyššieho

súdu z 3. júla 2017, zruší napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vráti vec mu na ďalšie

konanie a prizná sťažovateľke náhradu trov konania.

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

14. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú

dané dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na

ďalšie konanie.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa kto tvrdí, že bol

na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,

aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci

súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv

a slobôd. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 13 dohovoru každý,

koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný

opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili

osoby pri plnení ich úradných povinností.

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

17. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

18. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj

Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na

spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý

súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument (argumenty),

ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr.

rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa

judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

19. Predmetom sťažnosti je predovšetkým námietka sťažovateľky, že napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny, svojvoľný, pretože právne závery v ňom vyslovené

sú neodôvodnené, a to tak s ohľadom na nerešpektovanie relevantnej judikatúry Súdneho

dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdneho dvora“), ako aj vzhľadom na nereagovanie

a nevyvodenie náležitých záverov zo sťažovateľkou namietanej nezákonnosti postupu

daňových orgánov pri vykonávaní a vyhodnocovaní dôkazov, ako aj zo samotnej

sťažovateľkou namietanej nezákonnosti dôkazov.

20. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že v daňovom konaní sa rozhoduje

o právach a povinnostiach daňových subjektov a správca dane je povinný riadne zistiť

skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia uvádzané daňovým subjektom, prípadne

odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal správca dane počas daňovej kontroly. Daňové

konanie je svojou povahou správnym konaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov

verejnej správy, ale je možné identifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania

(porov. Vernarský, M. Procesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa

Šafárika v Košiciach, 2009, s. 11, 24 ‒25 a nasl.).

21. Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane

vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom

dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery

vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím

na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy

daní a v priebehu konania.

22. Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom správnom konaní, ako aj

v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka konania v tom

smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými argumentmi a tvrdeniami

účastníka vysporiadal.

23. Z rozhodnutí daňových orgánov vyplýva, že v priebehu správneho (daňového)

konania, súčasťou ktorého bola vykonaná daňová kontrola, vykonali dokazovanie listinnými

dôkazmi (najmä faktúrami, zmluvami, výsledkami dožiadaní), miestnym zisťovaním

a výpoveďami svedkov. Zo zistení daňových orgánov vyplýva, že bolo spochybnené

samotné dodanie tovaru sťažovateľke, ktorý mal byť ňou podľa predložených faktúr

a zmlúv dodaný odberateľovi do pričom tovar zistený v litovskom sklade dožiadaním

litovských daňových orgánov nebol podľa daňových orgánov stotožnený s tovarom

deklarovaným sťažovateľkou pre účely odpočtu dane z pridanej hodnoty.

24. Na odôvodnenie rozhodnutí daňových orgánov v danej veci a ich vysporiadanie

sa s námietkami sťažovateľky upozornil v napadnutom rozsudku aj najvyšší súd, a to

s poukazom na ním odobrené zistenia a závery krajského súdu a tiež stručnú reakciu

v odôvodnení napadnutého na argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa preukázania

uskutočnenia sporného zdaniteľného plnenia v časti odôvodnenia svojho rozsudku

citovanom v bode 7 tohto uznesenia.

25. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním

formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne

neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité

pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky alebo nezohľadnil

tvrdenia sťažovateľky o nevysporiadaní sa s jej námietkami. Odôvodnenie napadnutého

rozsudku a právny názor najvyššieho súdu ústavný súd hodnotí ako ústavne aprobovateľné,

logické a materiálne i formálne im nemožno vytknúť nesúlad s princípmi základného práva

na súdnu ochranu podľa .

26. Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd

dospel k záveru, že skutkové okolnosti zistené daňovými orgánmi odôvodňovali

pochybnosti o tom, že došlo k zdaniteľnému plneniu tak, ako ho deklarovala sťažovateľka.

Bolo potom vecou daňového subjektu, aby tieto pochybnosti správcu dane jednoznačným

spôsobom odstránil. Takto vznesená požiadavka podľa názoru ústavného súdu extenzívnym

spôsobom nerozširuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu nad rámec zákona.

27. V tomto smere je potrebné poukázať na čl. 246 smernice Rady 2006/112 ES

o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“), ktorý ukladá

daňovému subjektu povinnosť zabezpečiť vierohodnosť pôvodu faktúry („Po celé obdobie

uchovávania faktúr musí byť zaručená vierohodnosť ich pôvodu a neporušenosť ich obsahu,

ako aj ich čitateľnosť.“), teda potvrdenie totožnosti dodávateľa, resp. poskytovateľa alebo

vyhotoviteľa faktúry. Tento článok smernice bol transponovaný do právneho poriadku § 71

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o DPH“), a tento má vplyv napríklad aj na odpočty DPH, ale aj na uvádzaný

skutkový stav.

28. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu

rozhodovania daňového úradu) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie

totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila

faktúru. Podľa § 71 ods. 3 zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu rozhodovania

daňového úradu) zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu,

neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie

faktúry.

29. V neposlednom rade je možné poukázať na § 70 zákona o DPH, ktorý ukladá

(a rovnako ukladal aj v čase daňovej kontroly a rozhodovania daňového úradu) platiteľovi

dane povinnosť viesť podrobné záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období

o dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách. Inak povedané, zákon

o DPH ukladá daňovému subjektu povinnosť viesť záznamy o tovare a službách a v rámci

daňovej kontroly je povinný aj na ich základe preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia

tovaru a služby.

30. Prevedené na skutkový stav vo veci sťažovateľky, pri vykonaní daňovej kontroly

daňovými orgánmi bola sťažovateľka povinná preukázať reálnosť tvrdených obchodov

a bolo na správcovi dane, aby v prípade, že mal pochybnosti o pravosti faktúry alebo

pochybnosti o iných skutočnostiach súvisiacich s dodaným plnením, konkretizoval svoje

zistenia, pochybnosti a výhrady. Bolo na sťažovateľke, aby v reakcii na priebeh

vyrubovacieho konania hodnoverne preukázala reálnosť zdaniteľných obchodov aj inými

dôkaznými prostriedkami (teda nielen predložením faktúr a zmlúv) preukazujúcimi jej

tvrdenia o reálnosti zdaniteľných obchodov tak, ako ich deklarovala v predložených

dokladoch. Správca dane po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov dospel k záveru, že

zo strany sťažovateľky nedošlo k predloženiu takých dokladov a dôkazov, ktoré by jeho

pochybnosti o uskutočnení zdaniteľného obchodu odstránili.

31. V súvislosti s námietkami sťažovateľky vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov

daňovými orgánmi ústavný súd považuje za vhodné poukázať aj na vzťahujúce sa závery

vyslovené Najvyšším správnym súdom Českej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“),

v rozsudku sp. zn. z 27. januára 2012, kde k problematike dokazovania

uviedol: „Nejvyšší správní soud se k otázce rozložení důkazního břemene v daňovém řízení

již opakovaně vyjádřil. Ustáleně přitom judikuje, že daňové řízení je postaveno na zásadě,

že každý daňový subjekt má povinnost sám daň přiznat, nese tedy břemeno tvrzení, ale také

povinnost toto své tvrzení doložit, t. j. nese i břemeno důkazní. Daňový subjekt má

povinnost prokazovat k výzvě správce daně jen ty skutečnosti, které sám tvrdí (nález

Ústavního soudu ze dne 24. 4. 1996, sp. zn. , všechna rozhodnutí tohoto soudu

jsou dostupná na http://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení prokazuje především svým účetnictvím

a jinými povinnými evidencemi a záznamy (např. rozsudky Nejvyššího správního soudu ze

dne 30. 1. 2008, čj. -119, č. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne 22. 10. 2008, čj.

-86, ze dne 16. 7. 2009, čj. -83, či ze dne 8. 7. 2010, čj.

– 124, všechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na www.nssoud.cz).

Existence účetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně

bezvadných, sama o sobě zpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich

předmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006,

čj. -99, ze dne 31. 12. 2008, čj. -68). Správce daně proto může

vyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti účetnictví

a jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8 písm. c)

daňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti jeho

pochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou

v účetnictví daňového subjektu zaznamenány v rozporu se skutečností, je však povinen

prokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce

daně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti

o věrohodnosti, úplnosti, průkaznosti nebo správnosti účetnictví (srov. shora zmíněné

rozsudky čj. -119, čj. -86, čj. -124, nález

Ústavního soudu ze dne 29. 10. 2002, sp. zn. ).

Pokud správce daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným

skutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení

a průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu

případu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje

zpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“

32. Ústavný súd zdôrazňuje, že v okolnostiach danej veci nebolo možné ustáliť ani

prípadnú rozpornosť záverov najvyššieho súdu s judikatúrou Súdneho dvora, keď podľa

jeho rozsudku sp. zn. C-18/13 je neodmysliteľne a kumulatívne spojené s právom na

odpočítanie dane, aby osoba dotknutá zdaniteľným obchodom bola jednak zdaniteľnou

osobou v zmysle tejto smernice, jednak využívala uvedené tovary a služby zakladajúce toto

právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných obchodov (plnení), a na vstupe

musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou. Pokiaľ splní daňový

subjekt uvedené podmienky, podľa Súdneho dvora právo na odpočítanie dane nemôže byť

v zásade zamietnuté. Avšak boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam

ako cieľ uznaný a podporovaný smernicou č. 2006/112 je podľa Súdneho dvora dôvodom,

prečo sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim

spôsobom dovolávať noriem práva Európskej únie vrátane práva na odpočet dane z pridanej

hodnoty.

33. V prerokovávanej veci je vzhľadom na zistenia daňových orgánov nepochybné,

že najvyšší súd pri posudzovaní zákonnosti ich rozhodnutí a postupu pri posúdení splnenia

podmienok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na strane sťažovateľky rozhodoval

v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, zohľadňujúc okolnosti a špecifiká danej veci.

34. Vo vzťahu k sťažnostnej námietke o nezákonnosti dôkazov, na ktorých daňové

orgány založili svoje rozhodnutia, ústavný súd konštatuje, že ani v tomto smere

nevyhodnotil argumenty sťažovateľky ako spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť

záverov najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku. Ústavný súd v tomto smere zdôrazňuje,

že daňové orgány sa v plnom rozsahu spravovali závermi najvyššieho súdu vyslovenými

v jeho rozsudku sp. zn. zo 6. novembra 2013 citovanými v bode 3 tohto

uznesenia, keď v napadnutom rozsudku z 3. júla 2017 uviedol: „1.4... Podľa názoru

krajského súdu bol... postup správcu dane v čase výkonu daňovej kontroly za zdaňovacie

obdobie marec 2006 až do dňa zákonnej lehoty na jej ukončenie v súlade so zákonom

a dôkazy získané v tomto čase nenesú znaky nezákonnosti. Tieto dôkazy následne použil

správca dane aj vo vyrubovacom konaní za zdaňovacie obdobie február 2006 a na základe

týchto skutočností ako žalovaný, tak aj krajský súd považovali postup správcu dane… za

zákonný...

4.20 Žalovaný v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s použitím dôkazov získaných

počas daňovej kontroly zameranej na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec

2006 uviedol, že aj keď sa pripustí, že protokol z daňovej kontroly trvajúcej dlhšie ako jeden

rok v inom konaní má povahu nezákonne použitého dôkazného prostriedku, existujú

jednotlivé dôkazy, ktoré keď boli vykonané v zákonom stanovenej lehote, nemožno

považovať za nezákonne získané. Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na ukončenie

daňovej kontroly nevylučuje, aby sa ďalšie konanie vo veci vykonalo ako vyrubovacie

konanie vzhľadom na to, že kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2006 začala zákonným spôsobom

a všetky dôkazy vykonané až do dňa zákonnej lehoty na jej ukončenie boli získané zákonným

spôsobom. Žalovaný mal teda za to, že správca dane postupoval správne, keď v rozhodnutí

č. 9701401/5/5480592/2014/FedV zo dňa 22.12.2014 zohľadnil iba dôkazy získané počas

zákonnej daňovej kontroly za mesiac február 2006. Týmto postupom podľa žalovaného

správca dane nepoužil nezákonné dôkazy, a teda ani jeho rozhodnutie nie je nezákonné.

4.21 … Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti príslušný orgán posudzuje,

či dôkazy boli získané a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu alebo či z tohto

hľadiska možno vyčítať aj určité chyby, t.j. či ide o dôkazy zabezpečené v súlade so

zákonom alebo o dôkazy nezákonné. Na dôkazy, ktoré boli získané alebo vykonané v

rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nemožno prihliadnuť. Iný postup

príslušného orgánu by mal za následok, že porušenie všeobecne záväzného právneho

predpisu by sa premietlo do skutkového stavu veci, ktorý zistil finančný orgán a v konečnom

dôsledku aj do rozhodnutia veci. Ak by správca dane prihliadol na nezákonné dôkazy a na

základe takýchto dôkazov by postavil skutkové zistenia, potom by konanie v predmetnej veci

zaťažil chybou, ktorá by mala za následok vecne nesprávne a v konečnom dôsledku aj

nezákonné rozhodnutie.

4.22 Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi krajského súdu ohľadom

toho, že daňová kontrola za zdaňovacie obdobie február 2006 nebola vykonaná v rozpore

so zákonom a jej dĺžka nepresiahla zákonom stanovenú lehotu. Správca dane v následnom

vyrubovacom konaní, v súlade s § 68 ods. 3 daňového poriadku, použil dôkazy získané

počas daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie február 2006, získané a vykonané v zákonnej

lehote na ukončenie daňovej kontroly, čím správca dane zhojil prípadnú nezákonnosť

použitých dôkazných prostriedkov. Podľa názoru odvolacieho súdu je nevyhnutné zdôrazniť,

že zvolený postup žalovaného a správcu dane je možné v takomto prípade akceptovať len

z dôvodu, že v predmetnej veci (mesiac február 2006) sa nejedná priamo o prípad daňovej

kontroly, v ktorej nebola dodržaná zákonom stanovená lehota (ako tomu bolo v mesiaci

marec 2006). Odvolací súd taktiež konštatuje, že správca dane dodržal lehotu na vyrubenie

dane, v súlade s ..“

35. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je z pohľadu popísaných záverov ústavne

udržateľný a dostatočne odôvodnený, preto neexistuje v tomto smere ústavne relevantný

dôvod na vyslovenie porušenia ústavných práv sťažovateľky po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie.

36. Právna vec sťažovateľky sa týka rozhodovania správnych orgánov v daňovom

konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci

daňové z dôvodu, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority

prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory Európskeho

súdu pre ľudské práva z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98,

rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 7. 2001, body 24 ‒31).

Výnimku Európskeho súdu pre ľudské práva nachádza v daňových prípadoch tam, kde

daňové konanie považuje za konanie trestné.

37. Nasledovaním uvedenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1 dohovoru autonómne (prípadne extenzívnejšie)

prihliadajúc pritom na skutočnosť, že správnym orgánom nedošlo k uloženiu sankcie za

porušenie právnej (zákonnej) povinnosti, ale išlo o vyrubenie dane, ktorú bola sťažovateľka

povinná platiť na základe daňových právnych predpisov v spojení s jej podnikateľskou

činnosťou a hospodárskym výsledkom (teda nedošlo k uloženiu sankcie, ktorá by bola

preventívno-represívneho charakteru, t. j. nie je naplnená požiadavka druhého kritéria

z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať

vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1

dohovoru v danom prípade; k tomu porov. Engel and Others v. Holandsko, č. 5100/71,

5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna Európskeho súdu pre ľudské práva

z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd odmieta sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

38. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe

a v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ani v kvalite

jeho odôvodnenia nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo

ústavnej neakceptovateľnosti, odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2017