Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 569/2017
PDF · 306.44 KB
No categories available
I. ÚS 569/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M.I.M. Prešov, s. r. o.,
Slovenská 69, Prešov, zastúpenej advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Gelnická 33,
Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf 55/2016 z 3. júla 2017
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti M.I.M. Prešov, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. septembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M.I.M. Prešov, s. r. o. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Sžf 55/2016 z 3. júla 2017 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 3. júla 2017“ alebo
„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Prešov I (ďalej len
„daňový úrad“) dodatočným platobným výmerom č. 724/230/19219/11/Poll zo 4. apríla
2011 (ďalej len „rozhodnutie daňového úradu zo 4. apríla 2011“) vyrubil sťažovateľke
rozdiel dane z pridanej hodnoty za február 2006 v sume 177 007,90 €, ktorý bol na
odvolanie sťažovateľky potvrdený rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky
(ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. I/225/11672-77239/2011/990813-r z 22. júla 2011
(ďalej len „rozhodnutie daňového riaditeľstva z 22. júla 2011“). V konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu iniciovanom sťažovateľkou Krajský súd
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 S 34/2011 zo 14. decembra 2012
(ďalej len „rozsudok krajského súdu zo 14. decembra 2012“) zrušil rozhodnutie daňového
riaditeľstva z 22. júla 2011, ako aj prvostupňové rozhodnutie daňového úradu zo 4. apríla
2011 a najvyšší súd v odvolacom konaní svojím rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 22/2013
zo 6. novembra 2013 potvrdil rozsudok krajského súdu zo 14. decembra 2012.
3. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 Sžf 22/2013 zo 6. novembra 2013 uviedol:
„Na základe všetkých uvedených skutočností vo vzájomnej súvislosti súd dospel k záveru, že
sa v tejto veci možno stotožniť s názorom žalovaného o tom, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, keď dostatočne a vierohodne nepreukázal dodanie tovaru nadobudnutého od
spoločnosti V prejednávanom prípade tak bola spochybnená samotná
existencia tovaru v rozsahu deklarovanom v dokladoch. Správca dane preveruje pôvod
tovaru a prostredníctvom dokazovania odstraňuje vzniknuté pochybnosti. Žalobca mal
podľa názoru odvolacieho súdu predložiť také doklady, ktorých vierohodnosť vo vzťahu
k ich obsahu by bola preukázaná, mal teda povinnosť preukázať pravdivosť svojich tvrdení,
že so sporným tovarom skutočne obchodoval a že ho dodal svojmu odberateľovi v rozsahu
uvedenom v daňovom doklade.
Predmetný tovar v rámci obchodných transakcií uzatvorených medzi spoločnosťami
spoločnosťou a nakoniec žalobcom - M.I.M. Prešov,
s.r.o., nezmenil miesto uskladnenia, pričom mal byť predmetný tovar skladovaný
v priestoroch ktoré nemala žiadna zo zúčastnených
spoločností prenajaté a nikto ani predmetné spoločnosti v objekte uskladnenia nepoznal.
Výsledky dokazovania jednoznačne spochybnili reálny základ deklarovaných zdaniteľných
obchodov. V daňovom konaní je potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal
všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti
za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči
fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH.
Ďalšou námietkou, ktorú v konaní uplatnil žalobca, je nedodržanie zákonnej lehoty
stanovenej na výkon daňovej kontroly (§ 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb.). Výkon daňovej
kontroly má byť podľa tohto ustanovenia ukončený do šiestich mesiacov odo dňa jej
začatia. Kontrola môže byť primerane predĺžená, najviac však o šesť mesiacov.
V tejto súvislosti poukazujeme na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
III. ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010, ktorý zdôraznil, že lehota na výkon daňovej kontroly
je lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným
limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Daňová kontrola je
procesom smerujúcim k obstaraniu dôkazného prostriedku - protokolu a nemožno ju
vykonávať dlhšie, než ustanovuje zákon. Aj v rámci výkonu daňovej kontroly je potrebné
rešpektovať zásadu zákonnosti a primeranosti. Ak daňová kontrola nebola vykonaná
v súlade so zákonom, protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného
prostriedku.
V prejednávanom prípade daňová kontrola za obdobie február 2006 trvala od
18.06.2010 do 03.03.2011. Z uvedeného vyplýva, že táto kontrola netrvala nad rámec
ustanovený zákonom.
V rozhodnutí správcu dane č. 724/230/19219/11/Poll zo dňa 04.04.2011 boli použité
i zistenia z daňovej kontroly, ktorú vykonal správca dane u žalobcu na daň z pridanej
hodnoty za mesiac marec 2006, pri ktorej prekročil zákonom stanovenú dĺžku daňovej
kontroly. Predmetnú vec prejednával Krajský súd v Prešove na základe žaloby podanej
žalobcom pod sp. značkou 4S/25/2012. Rozsudkom zo dňa 07.02.2013 zrušil rozhodnutie
žalovaného i správcu dane, ktorými bola žalobcovi dorubená DPH za mesiac marec 2006
práve z dôvodu, že daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom, protokol z nej
tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku. Rozsudok bol
napadnutý odvolaním žalovaného a o odvolaní rozhodoval na Najvyššom súde Slovenskej
republiky senát 3S, pod sp. značkou 3Sžf/76/2013. Odvolací súd potvrdil rozsudok
krajského súdu.
Poukazujúc na vyššie uvedený nález ústavného súdu i rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci sp. značka 3Sžf/76/2013 je potrebné konštatovať, že daňové
orgány vo vyrubovacom konaní môžu použiť len legálne dôkazy. Za nezákonne získaný
dôkaz súd v tomto konaní musí považovať protokol o výsledku daňovej kontroly na daň
z pridanej hodnoty za mesiac marec 2006, na ktorý v tomto konaní daňové orgány
prihliadali, v preskúmavaných rozhodnutiach i v samotnom protokole o výsledkoch daňovej
kontroly za mesiac február 2006 naň odkazovali a vychádzali zo záverov v ňom
obsiahnutých.
Úlohou daňových orgánov v ďalšom konaní bude uvedené názory aplikovať (§ 250j
ods.7 O.s.p.) a v ďalšom konaní použiť len zákonne získané dôkazy (napr. obsah dožiadaní
a výpovede svedkov, atď.)...“
4. Daňový úrad spravujúc sa závermi vyslovenými v rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sžf 22/2013 zo 6. novembra 2013 vo vzťahu k jeho skoršiemu rozhodovaniu
vo veci rozdielu v sume nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za február 2006
v prípade sťažovateľky opätovne rozhodnutím č. 9701401/5/5480592/2014/FedV
z 22. decembra 2014 (ďalej len „rozhodnutie daňového úradu z 22. decembra 2014“) podľa
§ 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil
sťažovateľke rozdiel v sume nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty v sume
177 007,90 € za február 2006. Uvedené rozhodnutie na odvolanie sťažovateľky potvrdilo
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) rozhodnutím
č. 1100305/1/215055/2015/5057 z 25. mája 2015 (ďalej len „rozhodnutie finančného
riaditeľstva z 25. mája 2015“). V konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho
orgánu iniciovanom sťažovateľkou krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 28/2015-92 z 22. marca
2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 22. marca 2016“) zamietol žalobu sťažovateľky
o preskúmanie rozhodnutia finančného riaditeľstva z 25. mája 2015 a najvyšší súd
v odvolacom konaní napadnutým rozsudkom z 3. júla 2017 potvrdil rozsudok krajského
súdu z 22. marca 2016 ako vecne správny.
5. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 3. júla 2017 konštatoval, že nezákonnosť,
ktorá bola dôvodom zrušenia skorších rozhodnutí daňových orgánov vo veci nadmerného
odpočtu sťažovateľky za február 2006 (a ktorá spočívala v tom, že daňové orgány pri
svojom skoršom rozhodovaní prihliadali na nezákonné získaný dôkaz, a to protokol
o výsledku daňovej kontroly sťažovateľky na daň z pridanej hodnoty za marec 2006,
vo svojich rozhodnutiach i v samotnom protokole o výsledkoch daňovej kontroly za február
2006 naň odkazovali a vychádzali zo záverov v ňom obsiahnutých) už nezaťažuje neskoršie
rozhodnutia daňových orgánov, pretože (v súlade so závermi vyslovenými v rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 22/2013 zo 6. novembra 2013, pozn.) závery v nich
vyslovené sa už opierali len o dôkazy získané zákonne.
6. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 3. júla 2017 k správnosti samotných
záverov daňových orgánov k vyrubeniu rozdielu nadmerného odpočtu dane z pridanej
hodnoty sťažovateľke za február 2006 uviedol: „4.23 Správca dane vykonal
v prejednávanej veci rozsiahle dokazovanie. Odvolací súd sa aj v tomto smere plne stotožnil
s tvrdením krajského súdu o tom, že žalobca nepreukázal, že tovar, z ktorého si uplatnil
odpočítanie dane z pridanej hodnoty, je tým istým tovarom, ktorý bol dodaný do
V daňovom konaní je to práve daňový subjekt, ktorý nesie dôkazné bremeno, a teda
dôsledkom akýchkoľvek pochybností a nezrovnalostí v dokazovaní je i prípadné neunesenie
dôkazného bremena na strane daňového subjektu a následne neuznanie odpočtu DPH, ktorý
si žalobca ako daňový subjekt uplatnil, čo nastalo po rozsiahlom konaní i v tomto
prípade...“
7. Sťažovateľka svoju sťažnostnú argumentáciu smerujúcu proti rozsudku
najvyššieho súdu z 3. júla 2017 sústredila do dvoch okruhov.
8. V prvom rade sťažovateľka vytýka najvyššiemu súdu nevysporiadanie sa s jej
odvolacími námietkami o nevysporiadaní sa krajského súdu s nesprávnymi,
nepreukázanými a neodôvodnenými závermi daňových orgánov o nepreukázaní dodania
tovaru do z ktorého si sťažovateľ uplatnil nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
za február 2006. V tomto okruhu sťažnostných námietok sťažovateľ konkrétne poukazuje na
obsah jednotlivých listinných dôkazov, resp. výpovedí svedkov a zdôrazňuje, že daňové
orgány tieto dôkazy nevyhodnotili vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi alebo na ich
obsah žiadnym spôsobom neprihliadali, s čím sa krajský súd a následne najvyšší súd nijak
nezaoberali napriek jeho žalobnej a neskôr odvolacej argumentácii.
9. V druhom okruhu sťažnostných námietok sťažovateľka vyjadruje nesúhlas
so záverom krajského súdu a následne najvyššieho súdu o zhojení použitia protokolu
o vykonaní daňovej kontroly za marec 2006 ako nezákonného dôkazu tým, že daňové
orgány v ďalšom konaní po zrušení ich skoršieho rozhodnutia už svoje závery neopierali
o samotný nezákonný protokol o kontrole za marec 2006, ale len o jednotlivé listinné
dôkazy a výsluchy získané daňovými orgánmi.
10. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti
rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie ňou označených základných a iných práv
(čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 13 dohovoru) rozsudkom najvyššieho
súdu z 3. júla 2017, zruší napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vráti vec mu na ďalšie
konanie a prizná sťažovateľke náhradu trov konania.
II.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
14. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú
dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na
ďalšie konanie.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol
na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,
aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci
súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv
a slobôd. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 13 dohovoru každý,
koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný
opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili
osoby pri plnení ich úradných povinností.
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
17. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
18. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj
Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na
spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997). Európsky súd pre ľudské práva zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý
súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument (argumenty),
ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr.
rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa
judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04,
19. Predmetom sťažnosti je predovšetkým námietka sťažovateľky, že napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny, svojvoľný, pretože právne závery v ňom vyslovené
sú neodôvodnené, a to tak s ohľadom na nerešpektovanie relevantnej judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdneho dvora“), ako aj vzhľadom na nereagovanie
a nevyvodenie náležitých záverov zo sťažovateľkou namietanej nezákonnosti postupu
daňových orgánov pri vykonávaní a vyhodnocovaní dôkazov, ako aj zo samotnej
sťažovateľkou namietanej nezákonnosti dôkazov.
20. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že v daňovom konaní sa rozhoduje
o právach a povinnostiach daňových subjektov a správca dane je povinný riadne zistiť
skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia uvádzané daňovým subjektom, prípadne
odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal správca dane počas daňovej kontroly. Daňové
konanie je svojou povahou správnym konaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov
verejnej správy, ale je možné identifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania
(porov. Vernarský, M. Procesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa
Šafárika v Košiciach, 2009, s. 11, 24 ‒25 a nasl.).
21. Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane
vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom
dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery
vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím
na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy
daní a v priebehu konania.
22. Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom správnom konaní, ako aj
v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka konania v tom
smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými argumentmi a tvrdeniami
účastníka vysporiadal.
23. Z rozhodnutí daňových orgánov vyplýva, že v priebehu správneho (daňového)
konania, súčasťou ktorého bola vykonaná daňová kontrola, vykonali dokazovanie listinnými
dôkazmi (najmä faktúrami, zmluvami, výsledkami dožiadaní), miestnym zisťovaním
a výpoveďami svedkov. Zo zistení daňových orgánov vyplýva, že bolo spochybnené
samotné dodanie tovaru sťažovateľke, ktorý mal byť ňou podľa predložených faktúr
a zmlúv dodaný odberateľovi do pričom tovar zistený v litovskom sklade dožiadaním
litovských daňových orgánov nebol podľa daňových orgánov stotožnený s tovarom
deklarovaným sťažovateľkou pre účely odpočtu dane z pridanej hodnoty.
24. Na odôvodnenie rozhodnutí daňových orgánov v danej veci a ich vysporiadanie
sa s námietkami sťažovateľky upozornil v napadnutom rozsudku aj najvyšší súd, a to
s poukazom na ním odobrené zistenia a závery krajského súdu a tiež stručnú reakciu
v odôvodnení napadnutého na argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa preukázania
uskutočnenia sporného zdaniteľného plnenia v časti odôvodnenia svojho rozsudku
citovanom v bode 7 tohto uznesenia.
25. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním
formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne
neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité
pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky alebo nezohľadnil
tvrdenia sťažovateľky o nevysporiadaní sa s jej námietkami. Odôvodnenie napadnutého
rozsudku a právny názor najvyššieho súdu ústavný súd hodnotí ako ústavne aprobovateľné,
logické a materiálne i formálne im nemožno vytknúť nesúlad s princípmi základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
26. Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd
dospel k záveru, že skutkové okolnosti zistené daňovými orgánmi odôvodňovali
pochybnosti o tom, že došlo k zdaniteľnému plneniu tak, ako ho deklarovala sťažovateľka.
Bolo potom vecou daňového subjektu, aby tieto pochybnosti správcu dane jednoznačným
spôsobom odstránil. Takto vznesená požiadavka podľa názoru ústavného súdu extenzívnym
spôsobom nerozširuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu nad rámec zákona.
27. V tomto smere je potrebné poukázať na čl. 246 smernice Rady 2006/112 ES
o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“), ktorý ukladá
daňovému subjektu povinnosť zabezpečiť vierohodnosť pôvodu faktúry („Po celé obdobie
uchovávania faktúr musí byť zaručená vierohodnosť ich pôvodu a neporušenosť ich obsahu,
ako aj ich čitateľnosť.“), teda potvrdenie totožnosti dodávateľa, resp. poskytovateľa alebo
vyhotoviteľa faktúry. Tento článok smernice bol transponovaný do právneho poriadku § 71
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o DPH“), a tento má vplyv napríklad aj na odpočty DPH, ale aj na uvádzaný
skutkový stav.
28. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu
rozhodovania daňového úradu) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie
totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila
faktúru. Podľa § 71 ods. 3 zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu rozhodovania
daňového úradu) zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu,
neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie
faktúry.
29. V neposlednom rade je možné poukázať na § 70 zákona o DPH, ktorý ukladá
(a rovnako ukladal aj v čase daňovej kontroly a rozhodovania daňového úradu) platiteľovi
dane povinnosť viesť podrobné záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období
o dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách. Inak povedané, zákon
o DPH ukladá daňovému subjektu povinnosť viesť záznamy o tovare a službách a v rámci
daňovej kontroly je povinný aj na ich základe preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia
tovaru a služby.
30. Prevedené na skutkový stav vo veci sťažovateľky, pri vykonaní daňovej kontroly
daňovými orgánmi bola sťažovateľka povinná preukázať reálnosť tvrdených obchodov
a bolo na správcovi dane, aby v prípade, že mal pochybnosti o pravosti faktúry alebo
pochybnosti o iných skutočnostiach súvisiacich s dodaným plnením, konkretizoval svoje
zistenia, pochybnosti a výhrady. Bolo na sťažovateľke, aby v reakcii na priebeh
vyrubovacieho konania hodnoverne preukázala reálnosť zdaniteľných obchodov aj inými
dôkaznými prostriedkami (teda nielen predložením faktúr a zmlúv) preukazujúcimi jej
tvrdenia o reálnosti zdaniteľných obchodov tak, ako ich deklarovala v predložených
dokladoch. Správca dane po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov dospel k záveru, že
zo strany sťažovateľky nedošlo k predloženiu takých dokladov a dôkazov, ktoré by jeho
pochybnosti o uskutočnení zdaniteľného obchodu odstránili.
31. V súvislosti s námietkami sťažovateľky vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov
daňovými orgánmi ústavný súd považuje za vhodné poukázať aj na vzťahujúce sa závery
vyslovené Najvyšším správnym súdom Českej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“),
v rozsudku sp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27. januára 2012, kde k problematike dokazovania
uviedol: „Nejvyšší správní soud se k otázce rozložení důkazního břemene v daňovém řízení
již opakovaně vyjádřil. Ustáleně přitom judikuje, že daňové řízení je postaveno na zásadě,
že každý daňový subjekt má povinnost sám daň přiznat, nese tedy břemeno tvrzení, ale také
povinnost toto své tvrzení doložit, t. j. nese i břemeno důkazní. Daňový subjekt má
povinnost prokazovat k výzvě správce daně jen ty skutečnosti, které sám tvrdí (nález
Ústavního soudu ze dne 24. 4. 1996, sp. zn. Pl. ÚS 38/95, všechna rozhodnutí tohoto soudu
jsou dostupná na http://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení prokazuje především svým účetnictvím
a jinými povinnými evidencemi a záznamy (např. rozsudky Nejvyššího správního soudu ze
dne 30. 1. 2008, čj. 2 Afs 24/2007-119, č. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne 22. 10. 2008, čj.
9 Afs 30/2008-86, ze dne 16. 7. 2009, čj. 1 Afs 57/2009-83, či ze dne 8. 7. 2010, čj.
1 Afs 39/2010 – 124, všechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na www.nssoud.cz).
Existence účetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně
bezvadných, sama o sobě zpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich
předmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006,
čj. 7 Afs 132/2004-99, ze dne 31. 12. 2008, čj. 8 Afs 54/2008-68). Správce daně proto může
vyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti účetnictví
a jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8 písm. c)
daňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti jeho
pochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou
v účetnictví daňového subjektu zaznamenány v rozporu se skutečností, je však povinen
prokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce
daně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti
o věrohodnosti, úplnosti, průkaznosti nebo správnosti účetnictví (srov. shora zmíněné
rozsudky čj. 2 Afs 24/2007-119, čj. 9 Afs 30/2008-86, čj. 1 Afs 39/2010-124, nález
Ústavního soudu ze dne 29. 10. 2002, sp. zn. II. ÚS 232/02).
Pokud správce daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným
skutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení
a průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu
případu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje
zpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“
32. Ústavný súd zdôrazňuje, že v okolnostiach danej veci nebolo možné ustáliť ani
prípadnú rozpornosť záverov najvyššieho súdu s judikatúrou Súdneho dvora, keď podľa
jeho rozsudku sp. zn. C-18/13 je neodmysliteľne a kumulatívne spojené s právom na
odpočítanie dane, aby osoba dotknutá zdaniteľným obchodom bola jednak zdaniteľnou
osobou v zmysle tejto smernice, jednak využívala uvedené tovary a služby zakladajúce toto
právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných obchodov (plnení), a na vstupe
musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou. Pokiaľ splní daňový
subjekt uvedené podmienky, podľa Súdneho dvora právo na odpočítanie dane nemôže byť
v zásade zamietnuté. Avšak boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam
ako cieľ uznaný a podporovaný smernicou č. 2006/112 je podľa Súdneho dvora dôvodom,
prečo sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim
spôsobom dovolávať noriem práva Európskej únie vrátane práva na odpočet dane z pridanej
hodnoty.
33. V prerokovávanej veci je vzhľadom na zistenia daňových orgánov nepochybné,
že najvyšší súd pri posudzovaní zákonnosti ich rozhodnutí a postupu pri posúdení splnenia
podmienok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na strane sťažovateľky rozhodoval
v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, zohľadňujúc okolnosti a špecifiká danej veci.
34. Vo vzťahu k sťažnostnej námietke o nezákonnosti dôkazov, na ktorých daňové
orgány založili svoje rozhodnutia, ústavný súd konštatuje, že ani v tomto smere
nevyhodnotil argumenty sťažovateľky ako spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť
záverov najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku. Ústavný súd v tomto smere zdôrazňuje,
že daňové orgány sa v plnom rozsahu spravovali závermi najvyššieho súdu vyslovenými
v jeho rozsudku sp. zn. 3 Sžf 22/2013 zo 6. novembra 2013 citovanými v bode 3 tohto
uznesenia, keď v napadnutom rozsudku z 3. júla 2017 uviedol: „1.4... Podľa názoru
krajského súdu bol... postup správcu dane v čase výkonu daňovej kontroly za zdaňovacie
obdobie marec 2006 až do dňa zákonnej lehoty na jej ukončenie v súlade so zákonom
a dôkazy získané v tomto čase nenesú znaky nezákonnosti. Tieto dôkazy následne použil
správca dane aj vo vyrubovacom konaní za zdaňovacie obdobie február 2006 a na základe
týchto skutočností ako žalovaný, tak aj krajský súd považovali postup správcu dane… za
zákonný...
4.20 Žalovaný v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s použitím dôkazov získaných
počas daňovej kontroly zameranej na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec
2006 uviedol, že aj keď sa pripustí, že protokol z daňovej kontroly trvajúcej dlhšie ako jeden
rok v inom konaní má povahu nezákonne použitého dôkazného prostriedku, existujú
jednotlivé dôkazy, ktoré keď boli vykonané v zákonom stanovenej lehote, nemožno
považovať za nezákonne získané. Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na ukončenie
daňovej kontroly nevylučuje, aby sa ďalšie konanie vo veci vykonalo ako vyrubovacie
konanie vzhľadom na to, že kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2006 začala zákonným spôsobom
a všetky dôkazy vykonané až do dňa zákonnej lehoty na jej ukončenie boli získané zákonným
spôsobom. Žalovaný mal teda za to, že správca dane postupoval správne, keď v rozhodnutí
č. 9701401/5/5480592/2014/FedV zo dňa 22.12.2014 zohľadnil iba dôkazy získané počas
zákonnej daňovej kontroly za mesiac február 2006. Týmto postupom podľa žalovaného
správca dane nepoužil nezákonné dôkazy, a teda ani jeho rozhodnutie nie je nezákonné.
4.21 … Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti príslušný orgán posudzuje,
či dôkazy boli získané a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu alebo či z tohto
hľadiska možno vyčítať aj určité chyby, t.j. či ide o dôkazy zabezpečené v súlade so
zákonom alebo o dôkazy nezákonné. Na dôkazy, ktoré boli získané alebo vykonané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nemožno prihliadnuť. Iný postup
príslušného orgánu by mal za následok, že porušenie všeobecne záväzného právneho
predpisu by sa premietlo do skutkového stavu veci, ktorý zistil finančný orgán a v konečnom
dôsledku aj do rozhodnutia veci. Ak by správca dane prihliadol na nezákonné dôkazy a na
základe takýchto dôkazov by postavil skutkové zistenia, potom by konanie v predmetnej veci
zaťažil chybou, ktorá by mala za následok vecne nesprávne a v konečnom dôsledku aj
nezákonné rozhodnutie.
4.22 Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi krajského súdu ohľadom
toho, že daňová kontrola za zdaňovacie obdobie február 2006 nebola vykonaná v rozpore
so zákonom a jej dĺžka nepresiahla zákonom stanovenú lehotu. Správca dane v následnom
vyrubovacom konaní, v súlade s § 68 ods. 3 daňového poriadku, použil dôkazy získané
počas daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie február 2006, získané a vykonané v zákonnej
lehote na ukončenie daňovej kontroly, čím správca dane zhojil prípadnú nezákonnosť
použitých dôkazných prostriedkov. Podľa názoru odvolacieho súdu je nevyhnutné zdôrazniť,
že zvolený postup žalovaného a správcu dane je možné v takomto prípade akceptovať len
z dôvodu, že v predmetnej veci (mesiac február 2006) sa nejedná priamo o prípad daňovej
kontroly, v ktorej nebola dodržaná zákonom stanovená lehota (ako tomu bolo v mesiaci
marec 2006). Odvolací súd taktiež konštatuje, že správca dane dodržal lehotu na vyrubenie
dane, v súlade s § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb...“
35. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je z pohľadu popísaných záverov ústavne
udržateľný a dostatočne odôvodnený, preto neexistuje v tomto smere ústavne relevantný
dôvod na vyslovenie porušenia ústavných práv sťažovateľky po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie.
36. Právna vec sťažovateľky sa týka rozhodovania správnych orgánov v daňovom
konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci
daňové z dôvodu, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority
prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory Európskeho
súdu pre ľudské práva z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98,
rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 7. 2001, body 24 ‒31).
Výnimku Európskeho súdu pre ľudské práva nachádza v daňových prípadoch tam, kde
daňové konanie považuje za konanie trestné.
37. Nasledovaním uvedenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1 dohovoru autonómne (prípadne extenzívnejšie)
prihliadajúc pritom na skutočnosť, že správnym orgánom nedošlo k uloženiu sankcie za
porušenie právnej (zákonnej) povinnosti, ale išlo o vyrubenie dane, ktorú bola sťažovateľka
povinná platiť na základe daňových právnych predpisov v spojení s jej podnikateľskou
činnosťou a hospodárskym výsledkom (teda nedošlo k uloženiu sankcie, ktorá by bola
preventívno-represívneho charakteru, t. j. nie je naplnená požiadavka druhého kritéria
z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať
vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1
dohovoru v danom prípade; k tomu porov. Engel and Others v. Holandsko, č. 5100/71,
5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna Európskeho súdu pre ľudské práva
z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd odmieta sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
38. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe
a v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ani v kvalite
jeho odôvodnenia nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo
ústavnej neakceptovateľnosti, odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2017