Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 397/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť I

, zastúpeného advokátom JUDr. Vojtechom Pettym, Hlavná 98, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -649

z 21. októbra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. apríla 2017 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -649

z 21. októbra 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. apríla 2017 p o r u š e n é b o l i .

3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -649 z 21. októbra 2015

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. apríla 2017

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú p o v i n n é

spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume

468,51 € (slovom štyristošesťdesiatosem eur a päťdesiatjeden centov) na účet advokáta

JUDr. Vojtecha Pettyho, Hlavná 98, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta

2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -649

z 21. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. apríla 2017

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Priebeh konania

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajský súd

potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 C 135/2009-

599 z 25. marca 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým bola zamietnutá

žaloba sťažovateľa o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru z 26. marca 2009,

ktorá bola daná sťažovateľovi zamestnávateľom , pred tým

(žalovaným v konaní), ako aj určenia, že jeho pracovný pomer trvá, a náhrady mzdy.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol z dôvodu neprípustnosti.

3. Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv rozsudkom krajského súdu,

ako aj uznesením najvyššieho súdu a prezentuje svoju rozsiahlu sťažnostnú argumentáciu,

v podstatnej časti ktorej namieta nesprávne a nedostatočne odôvodnené závery krajského

súdu týkajúce sa dôvodnosti potvrdenia rozsudku okresného súdu, resp. dôvodnosti

zamietnutia jeho žaloby, a nesprávne a nedostatočne odôvodnené závery najvyššieho súdu

o neprípustnosti ním podaného dovolania.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým

vysloví porušenie ním označených základných a iných práv rozsudkom krajského súdu

a uznesením najvyššieho súdu, tieto zruší a vec vráti na ďalšie konanie najvyššiemu súdu,

alternatívne krajskému súdu, prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €

voči najvyššiemu súdu a v sume 1 500 € voči krajskému súdu a náhradu trov konania.

5. Ústavný súd uznesením č. k. -20 z 31. augusta 2017 prijal sťažnosť

sťažovateľa podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie

konanie.

6. Krajský súd sa vyjadril podaním sp. zn. doručeným ústavnému

súdu 28. septembra 2017 a najvyšší súd podaním č. k. -62,

doručeným ústavnému súdu 12. októbra 2017. Sťažovateľ k týmto vyjadreniam na výzvu

ústavného súdu zaujal stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 31. októbra 2017.

7. Sťažovateľ, krajský súd i najvyšší súd vo svojich vyjadreniach vyjadrili súhlas

s upustením od ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2

. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci

od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na obsah sťažnosti, jej príloh a doručených

vyjadrení dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zhrnutie predmetu namietaného konania a záverov všeobecných súdov

8. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že predmetom posudzovaného konania je

určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalovaným sťažovateľovi ako

zamestnancovi 26. marca 2009 podľa z dôvodu

závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť (ako to zhrnul okresný

súd v rozsudku) tým, že

„(1.) dňa 26.3.2008 vystavil objednávku č. VU500180592 na realizáciu zákazky

oprava priestorov starej budovy prevádzky a pre spoločnosť

bez riadneho výberového konania v rozpore s Technicko-organizačným postupom

TOP-VULK-P-001-01 Nakupovanie, vydanie č. 5. Prílohou faktúry

č. 2008/138 je súpis vykonaných prác, ktorý však neobsahuje podrobný súpis prác v zmysle

všeobecných dodacích podmienok odporcu,

(2.) dňa 19.9.2008 vystavil pre spoločnosť objednávku

č. VU410181735 na opravu cestného osvetlenia na hlavných cestách , pričom došlo

k porušeniu pravidiel tým, že členom výberovej komisie nebol zástupca určený ,

neboli stanovené kritériá pre hodnotenie ponúk ešte pred odoslaním dopytov a prijatím

ponúk, zápis zo zasadnutia výberovej komisie nebol označený evidenčným číslom, do

výberového konania boli zaradené ponuky, ktoré neboli v zalepených obálkach a neboli

označené elektronickou dátumovou pečiatkou a ktoré mali byť automaticky z ďalšieho

posudzovania vyradené, spoločnosť bola telefonicky kontaktovaná počas

zasadnutia výberovej komisie s tým, že oficiálne odstúpenie z výberového konania bolo

doručené spoločnosti až nasledujúci deň 4.7.2008 po uzavretí výberového

konania,

(3.) nenahlásil zamestnávateľovi, že jeho rodinní príslušníci (svokor, svokra, matka)

boli zamestnancami spoločnosti (jediným spoločníkom a konateľom je

) príp. firmy bol opakovane

prítomný na stavbe rodinného domu navrhovateľa v mestskej časti ,

nakoľko tento druh finančného dojednania podlieha v zmysle Princípov č. 07/2005

Konflikt záujmov schvaľovacej procedúre. Tieto skutočnosti svedčia o nadštandardnom

vzťahu navrhovateľa so štatutárnym zástupcom a majiteľom obchodnej spoločnosti, ktorá

patrila medzi najvýznamnejších obchodných partnerov odporcu, o čom svedčí aj fakt, že

spoločnosť vyfakturovala odporcovi v priebehu roka 2008 za dodávky

služieb celkovo čiastku presahujúcu 24.000.000,- Sk. Dňa 5.7.2007 navštívil stavbu

rodinného domu navrhovateľa v mestskej časti zamestnanec odporcu

na služobnom motorovom vozidle Citroen ŠPZ patriacom odporcovi

počas pracovnej doby.

(4.) v služobnom počítači navrhovateľa sa nachádzali obrázky erotického charakteru

uložené pod jeho užívateľským menom a heslom, na čo bol opakovane upozornený dňa

19.11.2008 a 14.1.2009.

Opísaným konaním odporca mal za to, že navrhovateľ porušil základné povinnosti

zamestnanca, ktoré vyplývajú z ustanovení a to , , a ,

základné povinnosti vedúceho zamestnanca, ktoré vyplývajú z ust. § 82 písm. a) a e)

, ustanovenia Pracovného poriadku spoločnosti odporcu, ust. Kódexu

etického správania spoločnosti Princípy č. 07/2005 Konflikt

záujmov a ustanovenia TOP-VULK-P-0001-01 nakupovanie, vydanie č. 5.“.

9. Pracovný pomer, z ktorého bola sťažovateľovi daná výpoveď, bol založený

pracovnou zmluvou so vznikom pracovného pomeru dňom 1. januára 2005 a dojednaným

druhom práce – riaditeľ a počnúc od 1. októbra 2007 s dojednaným druhom práce –

generálny riaditeľ, ako to konštatoval okresný súd zhodne so stranami sporu.

10. Konajúcim súdom bola známa aj skutočnosť, že sťažovateľ bol v rozhodnom

období predsedom trojčlenného predstavenstva akciovej spoločnosti, teda zamestnávateľa

(podľa údajov obchodného registra členstvo sťažovateľa v predstavenstve trvalo od

13. januára 2005 do 13. januára 2009. Popri sťažovateľovi boli ďalšími dvoma členmi

predstavenstva do 20. júna 2008 a a následne

a . Po zániku funkcie sťažovateľa 13. januára 2009 vznikla

v apríli a máji 2009 funkcia ďalším novým trom členom predstavenstva popri trvaní funkcie

a , počet členov predstavenstva sa tým zmenil na päť

osôb, pozn.).

11. Okresný súd prvotne vyhodnotil ako nedôvodnú námietku sťažovateľa

o nezachovaní subjektívnej lehoty pre danie výpovede, ktorú sťažovateľ odôvodňoval

vedomosťou predstavenstva zamestnávateľa o konaniach vytýkaným mu vo výpovedi

v bodoch 1 a 2 v čase presahujúcom dva mesiace, t. j. subjektívnu lehotu pre danie

výpovede. Sťažovateľ dôvodil, že objednávky, v súvislosti s vystavením a podpísaním

ktorých je mu vytýkané porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom, spolu s ním

stále podpisoval aj ďalší člen predstavenstva a z uvedeného dôvodu nemôže obstáť tvrdenie,

že žalovaný reprezentovaný predstavenstvom o konaní vytýkanom sťažovateľovi nemal

vedomosť už pri samotnom konaní. Okresný súd v podstate dôvodil, že vedomosť

jednotlivých členov predstavenstva (ktorú nevylúčil) nie je možné považovať za vedomosť

predstavenstva ako kolektívneho orgánu, pričom podporne poukázal na výpovede ostatných

členov predstavenstva, ktorí tvrdili, že v čase spolupodpisovania sporných objednávok

nemali vedomosť o tom, že týmto predchádzalo porušenie pravidiel výberu dodávateľov.

12. Okresný súd následne učinil záver, že sťažovateľ porušil pracovnú disciplínu

závažným spôsobom konaním vymedzeným v bodoch 1 a 2 jemu danej výpovede, pričom

konanie vymedzené v bodoch 3 a 4 výpovede hodnotili len ako porušenie pracovnej

disciplíny, ale nie závažné. Svoje závery zhrnul okresný súd takto:

„Dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ v dňoch 26.3.2008 a 19.9.2008

porušil svoje povinnosti podľa ust. , ust.

, ustanovenia pracovného poriadku odporcu a pravidlá TOP-VULK.P-

0001-01 Nakupovanie, vydanie č. 5, s ktorými bol riadne oboznámený a vlastnoručným

podpisom sa zaviazal ich dodržiavať, čím porušil pracovnú disciplínu. Pri posudzovaní

stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny súd zohľadnil to, že navrhovateľ pracovnú

disciplínu porušil úmyselne, vedomým nerešpektovaním citovaných ustanovení Zákonníka

práce a interných predpisov svojho zamestnávateľa tým, že porušoval a obchádzal pravidlá

svojho zamestnávateľa na nakupovanie prác a služieb, t.j. pri nakladaní s majetkom svojho

zamestnávateľa. S jeho tvrdením, že pravidlá TOP ho nezaväzovali, pretože boli vydané

jeho funkčne podriadeným zamestnancom podľa názoru súdu neobstojí, pretože aj z obsahu

uvedených pravidiel vyplýva, že sa vzťahujú na všetkých zamestnancov spoločnosti odporcu,

ktorí sa zúčastňujú na nakupovaní tovarov a služieb. Opísaného konania sa navrhovateľ

dopustil opakovane, v spolupráci s inými zamestnancami a navyše za situácie, keď zastával

funkciu generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva ako štatutárneho orgánu odporcu.

Z hľadiska svojej pracovnej pozície bol povinný nielen on sám dodržiavať (aj) vnútorné

predpisy svojho zamestnávateľa, ale dbať na ich dodržiavanie aj zo strany svojich

podriadených.

Podľa tvrdenia odporcu predmetným konaním navrhovateľa nebola odporcovi

spôsobená žiadna škoda (aj keď odporca predložil súdu dôkazy o tom, že sa vedú trestné

konania v ktorých je aj voči navrhovateľovi vznesené obvinenie, avšak nie pre tie skutky sú

mu vytýkané vo výpovedi). Odporca potvrdil, že navrhovateľ nikdy nebol upozornený na

porušenie pracovnej disciplíny.

Opísané konanie navrhovateľa súd po zohľadnení všetkých rozhodujúcich

skutočností hodnotil ako konanie dosahujúce intenzitu tak závažného porušenia pracovnej

disciplíny, ktoré je právne postihnuteľné ako dôvod na výpoveď pre závažné porušenie

pracovnej disciplíny a preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Ďalšie dve vytýkané konania navrhovateľa a to porušenie konfliktu záujmov a výskyt

erotických obrázkov v pracovnom počítači navrhovateľa súd hodnotil ako porušenie

pracovnej disciplíny, avšak podľa názoru súdu toto konanie navrhovateľa nedosahovalo

takú intenzitu, aby bol dôvod na danie výpovede zo strany zamestnávateľa.“

13. Na základe uvedeného okresný súd uzavrel, že výpoveď bola daná sťažovateľovi

podľa z dôvodu závažného porušenia pracovnej

disciplíny v zákonnej lehote a dôvodne, a preto jeho žalobu zamietol, s čím sa v plnom

rozsahu stotožnil aj krajský súd, a preto na odvolanie sťažovateľa rozsudok okresného súdu

potvrdil.

14. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu ako

procesne neprípustné bez preskúmania vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dospel k záveru, že v konaní nedošlo

k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), keďže rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí, a preto ich nemožno považovať za

nepreskúmateľné. Najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania v intenciách svojho

stanoviska R 2/2016, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu 3. decembra

2015, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže zakladať prípustnosť dovolania

len výnimočne, ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje

zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu.

III.

Zhrnutie sťažnostnej argumentácie

15. Podľa sťažovateľa „bola vec pred všeobecnými súdmi prejednaná takým

spôsobom, aký neznesie rámec ústavnosti a naplnenia základných práv. Už prvostupňový

súd konal jednostranne, zamerajúc sa výlučne na jeden - dva vybrané východiskové body,

ktorými odôvodnil svoje rozhodnutie, a neriešil také zásadné námietky sťažovateľa, ktoré

mohli a mali mať úplne zásadný význam nielen pre výsledok konania, ale najmä pre

spravodlivý proces a naplnenie ústavného práva na nestranné prejednanie veci...

Krajský súd podľa názoru sťažovateľa následne úplne poprel podstatu inštitútu

odvolacieho konania (dvojstupňovosť konania pred všeobecnými súdmi), vec verejne ani

neprejednal, stotožnil sa formálne s neúplnými závermi prvostupňového súdu a hoci de iure

vyriešil odvolanie, de facto sa odmietol s vecou ďalej zaoberať. Dovolací súd už len

formálnym odmietnutím dovolania zavŕšil tento proces bez toho, aby sa sťažovateľ

dozvedel, prečo súd nesúhlasí s jeho zásadnou argumentáciou...“.

16. Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii poukazuje na vybrané skutkové

a právne otázky, ktorými sa podľa jeho názoru súdy konajúce v jeho veci riadne, resp.

vôbec nevysporiadali a neučinili správne závery.

17. Konkrétne sa podľa sťažovateľa konajúce súdy nevysporiadali s jeho námietkou,

že postup zamestnávateľa pri daní výpovede bol v rozpore so

o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších

predpisov, so zásadou rovnakého zaobchádzania podľa a priečil sa aj

dobrým mravom. Tieto námietky sťažovateľ v konaní „dôvodil tým, že... podpísanie dvoch

sporných objednávok žalobcom (čo súd uznal ako výpovedné dôvody medzi stovkami

objednávok), vykonali nielen žalobca, ale aj ďalší členovia predstavenstva a štatutárny

zástupcovia, a to , a dodatok aj , pričom obe tieto spolu

podpisujúce osoby výpoveď nedostali a zároveň práve tieto osoby v postavení členov

predstavenstva a štatutárnych zástupcov dali a podpísali výpoveď žalobcovi...“. Sťažovateľ

uviedol, že „V kontexte práve týchto okolností ani prípadná úvaha o práve zamestnávateľa

na autonómne rozhodovanie (koho prepustí a koho nie), pri aplikácii spravodlivého

posudzovania týchto faktov nemôže pred spravodlivosťou obstáť.“.

18. Sťažovateľ „ďalej v konaní pred všeobecnými súdmi tvrdil, že jemu daná

výpoveď nebola (ako zákonná podmienka) prerokovaná s odborovým orgánom, pretože

odborový orgán rokoval o okamžitom zrušení pracovného pomeru, nie o výpovedi, ktorú

žalobca dostal. To je ale iný právny inštitút, z čoho však súd nevyvodil žiadny jednoznačný

a jasný právny záver, žiaden zo všeobecných súdov sa k tejto právnej otázke nevyjadroval

a ani v odôvodneniach svojich rozhodnutí sa s touto opakovane namietanou námietkou

nezaoberal...“.

19. Sťažovateľ vytýkal konajúcim súdom aj nesprávne závery v otázke zachovania

zákonnej lehoty na podanie výpovede a uviedol, že „ak s ním sporné objednávky

podpisoval(i) aj ďalší člen(ovia) predstavenstva, o dôvodoch výpovede vedeli od práve

tohto okamihu a od tohto okamihu vedel tým pádom o dôvodoch výpovede aj zamestnávateľ

(a teda zmeškal subjektívnu lehotu na podanie výpovede žalobcovi)...“.

20. Podľa názoru sťažovateľa «je tiež porušením ústavného práva na spravodlivý

proces, ak si súd vyberie z dvoch protichodných výpovedí v podstate korunného svedka,

člena predstavenstva a štatutárneho zástupcu tú svedeckú výpoveď, ktorá

korešponduje s jeho konečným rozhodnutím. Súd pritom skonštatoval, že dňa 20.05.2011

svedok vo svojej výpovedi pred súdom vyhlásil, že nedal výpoveď sťažovateľovi

na základe vlastného rozhodnutia a zároveň súd skonštatoval, že dňa 19.11.2013 už svedok

vypovedal tak, že výpoveď sťažovateľovi podpísal na základe vlastného

rozhodnutia (strana 18 rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 25.03.2014).

Žalobca v priebehu konania, v odvolaní aj dovolaní, opakovane poukazoval, že

svedok nekonal slobodne a jeho závažný právny úkon (výpoveď daná sťažovateľovi) je preto

neplatný, súd si ale vybral tú výpoveď a vyvodil ten právny názor, ktoré potom zodpovedali

jeho rozhodnutiu vo veci. Súd ďalej nevysvetlil, prečo prvú výpoveď (preukazujúcu

neslobodné konanie) neakceptoval, a naopak druhú, uskutočnenú po dodatočnom výsluchu

svedka na základe jeho opätovného predvolania na návrh žalovaného zamestnávateľa, už

áno...

Sťažovateľ sa domáha ochrany, aby tak zásadný rozpor v tak podstatnej okolnosti

vo vzťahu k samotnej podstate meritu veci (platnosti výpovede) bol súdom odstránený a nie

prehliadnutý, t.j. aby súdy jasne odôvodnili, prečo prvú svedeckú výpoveď, jasne

„zneplatňujúcu“ výpoveď z pracovného pomeru danú sťažovateľovi, nevyhodnotili ako

právne významnú a naopak, opakovanú výpoveď uplatnili bez odôvodnenia v neprospech

sťažovateľa...».

21. Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že „bol právne aj morálne mimoriadne poškodený aj

faktickým obvinením (výpovedným dôvodom), že sa v jeho počítači našli erotické obrázky...

Prvostupňový súd... tento výpovedný dôvod vyhodnotil ako porušenie pracovnej disciplíny,

hoci bez takej intenzity, aby bol daný dôvod na výpoveď (strana 27 druhého rozsudku súdu

prvého stupňa). Nijako sa potom ďalej nezaoberal s bezdôvodným obvinením a morálnym

ponížením sťažovateľa...“, pričom tieto závery boli učinené opomenutím porušenia práv na

ochranu súkromnej sféry, ktorá sa plne vzťahuje aj na pracovno-právne prostredie a vzťahy,

ako aj opomenutím výpovedí štatutárov žalovaného, ktorí vedomosť o tejto skutočnosti

nemali. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že „Ochrana osobných údajov

prostredníctvom elektronickej pošty prislúcha pod ochranu čl. 8 Európskeho dohovoru

a čl. 7 a 8 Charty základných ľudských práv“, zároveň poukazuje na to, že „Podľa článku 5

smernice 2002/58ES sú štáty Európskej únie povinné právnymi predpismi zabezpečiť

dôvernosť správ a príslušných prevádzkových dát prenášaných komunikačnými sieťami a sú

povinné zakázať počúvanie, odpočúvanie, ale aj uchovávanie a iné druhy narušovania

súkromia alebo dohľadu nad správami a príslušnými prevádzkovými dátami...“.

22. Ďalšou okolnosťou, s ktorou sa konajúce súdy nevysporiadali dostatočne

a správne, bola podľa sťažovateľa záväznosť „tzv. interného pravidla TOP-VULK-P-001

Nakupovanie, vydanie č. 5, ktoré vydal podriadený zamestnanec sťažovateľa a ktoré malo

regulovať pravidlá pri výberových konaniach. Sťažovateľ neuspel s tvrdením, že nie je

porušením pracovnej disciplíny, ak sa v dvoch zo stoviek prípadov neriadil predpisom,

vydaným na nižšej rozhodovacej úrovni, a neuspel ani po podávaní opravných

prostriedkov...

Podľa sťažovateľa ide o popretie princípu podriadenosti a nadriadenosti, ktorý je

samou podstatou riadenia vo všetkých obchodných spoločnostiach, ale aj inštitúciách mimo

podnikateľskej sféry, popretím ktorého by ktorýkoľvek nadriadený pracovník mohol byť

právne významne konfrontovaný s každým opačným rozhodovaním svojho podriadeného,

a to až vo význame dosahujúcom intenzitu pre zrušenie pracovného pomeru.

Sťažovateľ neuspel ani s tvrdením, že sporné objednávky boli vysoko ziskové, čo bolo

hlavným poslaním jeho funkcie (dosahovanie zisku je samotná a zákonom definovaná

podstata podnikania aj meradlo pre hodnotenie miery úspešnosti výkonu funkcie

generálneho riaditeľa)…“.

23. Sťažovateľ ďalej uviedol, že «Nevyriešenou právnou otázkou zásadného právne

relevantného významu je aj tá právna skutočnosť, či žalovaný zamestnávateľ považoval

každé vytýkané konanie a každý zo štyroch dôvodov výpovede za závažné porušenie

pracovnej disciplíny jednotlivo alebo spolu v súhrne. Podľa sťažovateľa je výpoveď

zamestnávateľom chápaná ako celok, pretože zamestnávateľ

- výslovne neuviedol, že každý výpovedný dôvod chápe samostatne ako závažné

porušenie pracovnej disciplíny a ako samostatný výpovedný dôvod, naopak

- výslovne súhrne uviedol (až po vymenovaní všetkých výpovedných dôvodov), že

„horeuvedeným konaním“ (sťažovateľ) závažným spôsobom porušil základné povinnosti

zamestnanca.

Ak teda súdy polovicu z výpovedných dôvodov neuznali, mali výpoveď ako celok

odmietnuť a zbaviť ju legitimity a tým aj platnosti, a to bez ohľadu na to, či takto sťažovateľ

v konaní argumentoval (pretože ide o ochranu ústavného práva na prácu, ktorá požíva

vyššiu mieru súdnych povinnosti ex offo) a nerobiť „nadprácu“ iba v neprospech

sťažovateľa, ako sa to dialo predovšetkým na okresnom súde...».

24. V závere a k odôvodneniu požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ

uviedol, že „od roku 2009 pociťuje výrazné spoločenské poníženie, keď bol -

najjednoduchšie povedané - vyhodený z pozície úspešného generálneho riaditeľa

spoločnosti kvôli dvom objednávkam, ktorých boli stovky (!), či kvôli erotickým obrázkom,

o ktorých podľa zákona aj morálky sa nemal nikto dozvedieť a dozvedeli sa o tom stovky

zamestnancov.

Sťažovateľ, do vzniku tejto kauzy hodnotený ako nadpriemerný vedúci pracovník,

stratil svoje spoločenské aj pracovné postavenie (generálny riaditeľ podniku so stovkami

zamestnancov) a zároveň ekonomický status, čo postihlo aj jeho hmotné pomery a jeho

rodinu, preto primerané zadosťučinenie je náležité a jeho náhrada prislúcha všeobecným

súdom, ktoré sú za tento stav zodpovedné...“.

IV.

Vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu a stanovisko sťažovateľa

25. Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol:

«Odvolací súd rozhodol rozsudkom č. k. -649 zo dňa 21.10.2015 tak,

že potvrdil rozsudok okresného súdu.

Stotožnil sa so správnymi skutkovými zisteniami i právnym záverom okresného súdu

a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku, a preto na jeho dôvody v celom

rozsahu odkázal. Keďže okresný súd sa náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými

namietanými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci a svoje závery náležitým

spôsobom odôvodnil, k týmto záverom nemal odvolací súd čo dodať.

Tento postup zodpovedal v tom čase platnému ust. , .

Nepreskúmateľnosť rozsudku nebola zistená ani najvyšším súdom v dovolacom

konaní, ktorý v uznesení sp. zn. zo dňa 27. apríla 2017 konštatoval

nedôvodnosť argumentácie o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu.

Okresný súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie a náležíte zistil skutkový stav. Pri

hodnotení vykonaných dôkazov dôsledne postupoval podľa ust. , teda hodnotil

dôkazy nielen jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo...

Okresný súd sa zaoberal posúdením každého z tvrdených porušení pracovnej

disciplíny, uplatnených vo výpovedi z hľadiska, či naplňujú výpovedný dôvod podľa ust.

a zaoberal sa aj otázkou (ne)dodržania zákonnej

lehoty na uplatnenie výpovede z dôvodu podľa ust. .

Vyporiadal sa aj s otázkou záväznosti vnútorných predpisov žalovaného pre žalobcu.

Z vyššie uvedených dôvodov nenáležité je tvrdenie sťažovateľa, že „súd konal

jednostranne a zameral sa na jeden - dva východiskové body a neriešil zásadné námietky

sťažovateľa“, ako aj tvrdenie, že krajský súd sa formálne stotožnil s neúplnými závermi

prvostupňového súdu “...

Krajský súd sa v celom rozsahu pridržiava dôvodov uvedených v rozsudku č. k.

-649 dňa 21.10.2015 v nadväznosti na dôvody rozhodnutia okresného súdu.

Právne závery tohto rozhodnutia sú v súlade s ustálenou súdnou praxou i právnou teóriou.

K námietke sťažovateľa, že konajúce súdy sa nevysporiadali s jeho námietkou

postupu zamestnávateľa pri daní výpovede v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania,

v rozpore s antidiskriminačným zákonom a v rozpore s dobrými mravmi je potrebné dať do

pozornosti, že žalobca takýto dôvod neplatnosti v žalobe ani počas konania neuplatnil.

Prvýkrát tvrdí nerovnaký prístup k zamestnancom v podaní zo dňa 21.1.2014,

označenom ako „Záverečná reč žalobcu vo veci “.

Na preukázanie tohto tvrdenia však neoznačil ani nenavrhol vykonať žiadne dôkazy,

a to ani na pojednávaní dňa 25.3.2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.

Právny zástupca sťažovateľa v úvode tohto pojednávania, ako aj po poučení súdom

podľa uviedol, že nemá ďalšie návrhy na dokazovanie a svoju záverečnú

reč predložil v písomnej forme. Nedomáhal sa skúmania ďalších dôvodov neplatnosti

výpovede ani nenavrhol vykonať dokazovanie na ďalšie dôvody neplatnosti.

Za tejto situácie nemožno vytýkať okresnému súdu, že sa s týmito dôvodmi

neplatnosti výpovede nezaoberal a odvolací súd na tieto skutočnosti nemohol prihliadnuť,

lebo neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie a nešlo o žiaden z prípadov podľa ust.

Pokiaľ sťažovateľ namieta nesprávne právne závery v otázke zachovania zákonnej

lehoty na danie výpovede, v otázke prerokovania výpovede s odborovým orgánom a v

otázke záväznosti interných predpisov, k tomu uvádzame, že právne posúdenie veci

neprináleží hodnotiť mimo konania o riadnych, či mimoriadnych opravných prostriedkoch a

v tomto smere poukazujeme na dôvody rozsudku okresného a krajského súdu.

K námietke sťažovateľa, že súd sa nezaoberal jeho bezdôvodným obvinením

a morálnym ponížením, pokiaľ ako výpovedný dôvod bol uvádzaný výskyt erotických

obrázkov v jeho pracovnom počítači, čo súd síce hodnotil ako porušenie pracovnej

disciplíny, avšak nedosahujúce intenzitu výpovedného dôvodu, je potrebné zdôrazniť, že

predmetom konania vo veci neboli nároky titulom zásahu do jeho osobnostných práv.

Predmetom konania bola neplatnosť výpovede danej sťažovateľovi z dôvodu

závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa sťažovateľ mal dopustiť opakovane.

Skutočnosť, že jeden zo skutkov uplatnených ako výpovedný dôvod súd vyhodnotil ako

porušenie pracovnej disciplíny v intenzite nedostatočnej pre uplatnenie výpovede, sama

o sebe neznamená, že došlo k zásahu do osobnostných práv sťažovateľa a súd túto otázku

neskúma ex offo.

Sťažovateľ ako žalobca si neuplatnil v konaní žiadne nároky titulom zásahu do jeho

osobnostných práv (práva na súkromie a pod.), nenáležité je preto vytýkať súdu, že sa

nezaoberal niečím, čo nebolo predmetom konania.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sa nestotožňujem s tvrdením sťažovateľa

o porušení jeho ústavných práv rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. .

Nestotožňujeme sa s dôvodmi sťažnosti a nesúhlasíme ani s priznaním finančného

zadosťučinenia...»

26. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) uznesením z 27. apríla

2017 sp. zn. odmietol dovolanie sťažovateľa podané proti potvrdzujúcemu

rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 21. októbra 2015 sp. zn. ako

neprípustné. Prípustnosť dovolania skúmal nielen v zmysle , ale aj z hľadiska

existencie vád uvedených v , pričom osobitne sa zaoberal sťažovateľom

namietanou vadou spočívajúcou v porušení práva na spravodlivý proces, ktorého súčasťou

je aj právo na riadne, zákonu zodpovedajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Ako

vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia najvyšší súd podrobne vysvetlil, prečo nepovažoval

odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu

prvého stupňa za také. ktoré by nespĺňalo parametre zákonného odôvodnenia. Z hľadiska

prípustnosti dovolania sa stručne vyjadril k tvrdeniu žalobcu, že konajúce súdy sa vôbec

nevyporiadali s jeho argumentáciou, podľa ktorej výpoveď je neplatná pre rozpor s

dobrými mravmi a prečo nepovažoval za vadu v zmysle . nesprávne

vyhodnotenie dôkazov. Najvyšší súd reagoval aj na námietky sťažovateľa spočívajúce v tom.

že konanie pred súdmi nižších súdov trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie veci, a že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Vyjadril sa aj k tomu. prečo nemohla byť preskúmaná vecná správnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu. Z rozhodnutia najvyššieho súdu je teda zrejmé,

prečo považoval dovolanie sťažovateľa za neprípustné a z akých dôvodov neobstoja

jednotlivé dovolacie námietky.

Uznesenie najvyššieho súdu tak v odpovediach, ktoré sa týkali prípustnosti

dovolania, nemožno vo veci sťažovateľa považovať za zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne. V danom prípade nemohli byť porušené sťažovateľom označené základné práva

vyplývajúce z SR a Listiny základných práv a slobôd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky sťažnosti nevyhovel a pre prípad ďalšieho konania súhlasí s upustením od

ústneho pojednávania...»

27. Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu a najvyššieho súdu

zotrval na dôvodnosti svojej sťažnosti v intenciách svojej doterajšej sťažnostnej

argumentácie, keď uviedol:

«Krajský súd zostáva v tej právnej polohe, že sa stotožnil so skutkovými zisteniami

i právnym záverom okresného súdu, ako aj že sa okresný súd vysporiadal so všetkými

namietanými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie a svoje závery náležitým

spôsobom odôvodnil.

Je to ten formalistický prístup, ktorý nie je možné považovať za dostatočné

odôvodnenie rozhodnutí a pre ktorý sa táto vec nachádza na ústavnom súde. Ide

o všeobecné konštatovanie zaužívanou právnou formulkou bez vyhodnotenia skutočného

posúdenia veci tak, či bola vec posúdená v rozmere zachovanej ústavnosti a zo strany

krajského súdu ide v podstate o „pokračovanie“, pripadne opakovanie jeho rozsudku. To

dokumentuje aj jedno z konštatovaní krajského súdu, že „okresný súd vo veci vykonal

rozsiahle dokazovanie a náležíte zistil skutkový stav.“ Prijatím takýchto výrokov by

sťažovateľ zostal v tej istej vedomostnej rovine poznania právneho posúdenia svojich

argumentov a tým celej veci rozpísanej v ústavnej sťažnosti, v akej zostal po vydaní

napadnutého rozhodnutia krajského súdu, t.j. že sa nedočkal a teda dodnes ani nepozná

odpovede na svoje závažné právne otázky (príkladmo rovnaké osoby podpisujú sporné

objednávky a jedna osoba vypovedá druhú, porušenie práv v časti „erotické obrázky“,

vyčlenenie „úspešných“ výpovedných dôvodov od „neúspešných“, hoci boli podané súhrne

atď. atď.). O ktorejkoľvek z nastolených otázok ak by súd v konaní rozhodol, mohol nastať

úplný zvrat vo veci samej a preto práve v tomto prípade neobstojí ani tvrdenie, že súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky...

Rovnako aj vyjadrenie Najvyššieho súdu konštatuje, že tento súd podrobne vysvetlil,

„prečo nepovažoval odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v kontexte s dôvodmi

uvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa za také. ktoré by nespĺňalo parametre zákonného

odôvodnenia.“

Všeobecné súdy tak podľa sťažovateľa vybočili z rámca ústavnosti, keď

nezodpovedali a nevyriešili zásadné právne otázky, čím argumentujúcej strane sporu odňali

prístup k spravodlivosti, zvlášť s ohľadom na skutočnosť, že ide o posudzovanie platnosti

a zachovania pracovného pomeru. Oba súdy vo svojich stanoviskách argumentujú

dodržaním procesných predpisov, len sťažovateľ sa nedočkal výkladu hmotného práva

ku svojim argumentom opísaným v sťažnosti...»

V.

Právne východiská a vlastné závery ústavného súdu

28. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

29. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch...

30. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného

súdu vyplýva, že základné právo podľa aj právo podľa

dohovoru v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, pričom „Právo na

spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je

z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko

z 9. 12. 1994).

31. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (napr. , , ).

32. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už konštatoval, že v konaní

o sťažnosti podľa v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by

vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať

pravdivosť skutkových tvrdení (). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza,

že aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v.

United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom) sa pod spravodlivým

súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka

súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne

a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

33. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-

procesnými zásadami upravenými v ústave.

34. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

35. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či požadované limity

spravodlivého súdneho konania boli v prípade sťažovateľa dodržané a či sa náležité

posúdenie veci sťažovateľa odrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých

právnych a skutkovo relevantných otázok, teda aj v náležitom odôvodnení namietaných

rozhodnutí.

36. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

v spojení s rozsudkom okresného súdu a sťažnostnou argumentáciou sústredil svoju

pozornosť na ich vlastné závery v otázke platnosti výpovede danej sťažovateľovi

z pracovného pomeru a konštatuje, že tieto závery nie je možné hodnotiť ako ústavne

súladné vzhľadom na absenciu ich presvedčivého odôvodnenia.

37. V prvom rade sa v odôvodnení záverov okresného súdu, s ktorými sa stotožnil

krajský súd, prelína poukaz na postavenie sťažovateľa ako zamestnanca aj ako člena

štatutárneho orgánu zamestnávateľa, a to bez toho, aby okresný súd čo i len v minimálnom

rozsahu venoval pozornosť vymedzeniu a rozlíšeniu činností vykonávaných sťažovateľom

v týchto odlišných statusoch. Osobitne opomenul okresný súd jednoznačne a odôvodnene

subsumovať konania eventuálne opomenutia vytýkané sťažovateľovi v jemu danej výpovedi

pod činnosti vyplývajúce z jeho pracovnej náplne, keď pri ich posudzovaní poukazuje na

postavenie sťažovateľa ako predsedu predstavenstva zamestnávateľa. Najmä, ak z dôvodov

rozsudku okresného súdu nevyplýva oprávnenie sťažovateľa ako zamestnanca

k akémukoľvek podpisovaniu vo výpovedi rozporovaných objednávok či faktúr v mene

zamestnávateľa, naopak, zo záverov okresného súdu je možné usúdiť, že podpisovanie

v mene spoločnosti bolo v pôsobnosti členov predstavenstva z titulu tohto členstva, a nie

z titulu ich súčasného zamestnania. Za stavu, keď podľa zákonnej úpravy i ustálenej

judikatúry je neprípustný výkon činnosti vyplývajúcich z členstva v štatutárnom orgáne

v pracovnom pomere (čo nevylučuje výkon iných činností člena štatutárneho orgánu

v pracovnom pomere), bolo potrebné v danom prípade dôsledne diferencovať činnosti

vykonávané sťažovateľom.

38. Ďalšou podstatnou otázkou, v ktorej závery okresného súdu i krajského súdu

charakterizuje zmätočnosť, bolo posúdenie zachovania subjektívnej lehoty na ukončenie

pracovného pomeru výpoveďou, keď okresný súd odôvodňoval svoje závery tzv.

vedomosťou predstavenstva ako kolektívneho orgánu o konaniach vytýkaných

sťažovateľovi, ktorú činil nezávislou od vedomosti členov predstavenstva ako jednotlivcov.

Podľa názoru ústavného súdu tieto svoje úvahy okresný súd nevysvetlil vyčerpávajúcim

spôsobom z hľadiska zásad logiky a najmä s ohľadom na to, že vedomosť je už zo svojej

podstaty kategóriou subjektívnou, t. j. vedomosť môže mať jedine fyzická osoba ako

prirodzený subjekt. Za tohto stavu akceptovanie tvrdenia ostatných spolupodpisujúcich

členov predstavenstva o tom, že oni o porušení pracovnej disciplíny vytýkanej

sťažovateľovi v čase spolupodpisovania nevedeli, sa javí ako záver predčasný bez

náležitého vyhodnotenia vierohodnosti ich výpovedí vo všetkých súvislostiach veci,

osobitne s ohľadom na možný dopad odlišného tvrdenia na ich členstvo v štatutárnom

orgáne, eventuálne pracovný pomer.

39. Ústavný súd v plnom rozsahu považuje za dôvodnú argumentáciu sťažovateľa,

v ktorej namieta, že okresný súd a tým ani krajský súd uspokojivo neriešili právnu otázku

zásadného významu, či podľa skutočného obsahu výpovede zamestnávateľ považoval každé

sťažovateľovi vo výpovedi vytýkané konanie za závažné porušenie pracovnej disciplíny

jednotlivo alebo spolu v súhrne. Sťažovateľ poukazuje na to, že zamestnávateľ výslovne

neuviedol, že každý výpovedný dôvod chápe samostatne ako závažné porušenie pracovnej

disciplíny, a výslovne súhrne uviedol po opise jemu vytýkaných konaní, že „horeuvedeným

konaním“ závažným spôsobom porušil základné povinnosti zamestnanca. Okresný súd však

bez toho, aby sa v dôvodoch svojho rozhodnutia venoval vyhodnoteniu skutočnej vôle

zamestnávateľa vyjadrenej vo výpovedi (neopomínajúc prísnosť pri zachovaní formálnych,

ako aj obsahových náležitostí výpovede z pracovného pomeru, čo nepripúšťa iný výklad

vôle zamestnávateľa, než aký vyplýva zo samotnej formulácie výpovede), posudzoval každé

konanie uvedené vo výpovedi samostatne, a nie v súhrne ako závažné porušenie pracovnej

disciplíny.

40. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti vzal do úvahy, že predmetom

posudzovaného konania je platnosť výpovede z pracovného pomeru a sťažovateľ namietal

predovšetkým porušenie základného práva na súdnu ochranu (a spravodlivý proces), ktoré

je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy

(zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,

následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca

popretie.

41. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu trpí

nedostatkami riadneho odôvodnenia takej intenzity, ktoré zakladajú porušenie základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a listiny, ako aj

jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1 tohto nálezu).

42. Ústavný súd zároveň konštatuje, že nedostatky odôvodnenia rozsudku krajského

súdu v okolnostiach veci boli spôsobilé založiť prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1

písm. f) a vzhľadom na to, že najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k inému

záveru, je nutné konštatovať aj porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a listiny, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie

sťažovateľa ako neprípustné odmietnuté (výrok 2 tohto nálezu) (pozri stanovisko

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. 2/2015 z 3. decembra 2015).

VI.

K zrušeniu napadnutých rozhodnutí, nárokom na finančné zadosťučinenie

a trovám konania

43. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,

takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

44. Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označených práv

sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu,

v súlade s tieto rozhodnutia zrušil a vrátil vec krajskému súdu na

ďalšie konanie, v ktorom bude tento viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6

) (výrok 3 tohto nálezu).

45. Pokiaľ sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia, ústavný súd

konštatuje, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(). V predmetnej veci vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv

napadnutými rozhodnutiami a ich zrušenie sa javí ako dostatočná ochrana z hľadiska

nápravy porušených práv sťažovateľa. Preto podľa názoru ústavného súdu neprichádza

v tomto prípade do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a uplatneným

nárokom sťažovateľa v tomto smere nevyhovel (výrok 5 tohto nálezu).

46. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním a náhradu ktorých si sťažovateľ uplatnil v sťažnosti.

47. Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa

vychádzal ústavný súd z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred

ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle ) je v zásade nevyjadriteľný

v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo s hodnotou

predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. ,

, ). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2017 je 147,33 € a hodnota režijného paušálu je 8,84 €.

48. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za

tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie

sťažnosti ústavnému súdu a stanovisko k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu)

v sume 468,51 € vrátane režijného paušálu (3 x 147,33 € + 3 x 8,84 €). Keďže právny

zástupca nepredložil ústavnému súdu osvedčenie o tom, že je platiteľom DPH, odmena za

poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje celkovú sumu

468,51 €.

49. Priznanú úhradu trov konania sú povinné zaplatiť sťažovateľovi spoločne

a nerozdielne krajský súd a najvyšší súd na účet jeho právneho zástupcu (§ 31a ods. 1

v spojení s ).

50. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2017