Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 397/2017
PDF · 389.92 KB
No categories available
I. ÚS 397/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť I
, zastúpeného advokátom JUDr. Vojtechom Pettym, Hlavná 98, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 704/2014-649
z 21. októbra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 68/2016 z 27. apríla 2017 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 704/2014-649
z 21. októbra 2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 68/2016 z 27. apríla 2017 p o r u š e n é b o l i .
3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 704/2014-649 z 21. októbra 2015
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 68/2016 z 27. apríla 2017
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú p o v i n n é
spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume
468,51 € (slovom štyristošesťdesiatosem eur a päťdesiatjeden centov) na účet advokáta
JUDr. Vojtecha Pettyho, Hlavná 98, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta
2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 704/2014-649
z 21. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 68/2016 z 27. apríla 2017
(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Priebeh konania
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajský súd
potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 C 135/2009-
599 z 25. marca 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým bola zamietnutá
žaloba sťažovateľa o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru z 26. marca 2009,
ktorá bola daná sťažovateľovi zamestnávateľom , pred tým
(žalovaným v konaní), ako aj určenia, že jeho pracovný pomer trvá, a náhrady mzdy.
Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol z dôvodu neprípustnosti.
3. Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv rozsudkom krajského súdu,
ako aj uznesením najvyššieho súdu a prezentuje svoju rozsiahlu sťažnostnú argumentáciu,
v podstatnej časti ktorej namieta nesprávne a nedostatočne odôvodnené závery krajského
súdu týkajúce sa dôvodnosti potvrdenia rozsudku okresného súdu, resp. dôvodnosti
zamietnutia jeho žaloby, a nesprávne a nedostatočne odôvodnené závery najvyššieho súdu
o neprípustnosti ním podaného dovolania.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým
vysloví porušenie ním označených základných a iných práv rozsudkom krajského súdu
a uznesením najvyššieho súdu, tieto zruší a vec vráti na ďalšie konanie najvyššiemu súdu,
alternatívne krajskému súdu, prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €
voči najvyššiemu súdu a v sume 1 500 € voči krajskému súdu a náhradu trov konania.
5. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 397/2017-20 z 31. augusta 2017 prijal sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie
konanie.
6. Krajský súd sa vyjadril podaním sp. zn. 1 SprV 888/2017 doručeným ústavnému
súdu 28. septembra 2017 a najvyšší súd podaním č. k. KP 3/2017-62, Cpj 30/2017
doručeným ústavnému súdu 12. októbra 2017. Sťažovateľ k týmto vyjadreniam na výzvu
ústavného súdu zaujal stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 31. októbra 2017.
7. Sťažovateľ, krajský súd i najvyšší súd vo svojich vyjadreniach vyjadrili súhlas
s upustením od ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci
od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na obsah sťažnosti, jej príloh a doručených
vyjadrení dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Zhrnutie predmetu namietaného konania a záverov všeobecných súdov
8. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že predmetom posudzovaného konania je
určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalovaným sťažovateľovi ako
zamestnancovi 26. marca 2009 podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce z dôvodu
závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť (ako to zhrnul okresný
súd v rozsudku) tým, že
„(1.) dňa 26.3.2008 vystavil objednávku č. VU500180592 na realizáciu zákazky
oprava priestorov starej budovy prevádzky a pre spoločnosť
bez riadneho výberového konania v rozpore s Technicko-organizačným postupom
TOP-VULK-P-001-01 Nakupovanie, vydanie č. 5. Prílohou faktúry
č. 2008/138 je súpis vykonaných prác, ktorý však neobsahuje podrobný súpis prác v zmysle
všeobecných dodacích podmienok odporcu,
(2.) dňa 19.9.2008 vystavil pre spoločnosť objednávku
č. VU410181735 na opravu cestného osvetlenia na hlavných cestách , pričom došlo
k porušeniu pravidiel tým, že členom výberovej komisie nebol zástupca určený ,
neboli stanovené kritériá pre hodnotenie ponúk ešte pred odoslaním dopytov a prijatím
ponúk, zápis zo zasadnutia výberovej komisie nebol označený evidenčným číslom, do
výberového konania boli zaradené ponuky, ktoré neboli v zalepených obálkach a neboli
označené elektronickou dátumovou pečiatkou a ktoré mali byť automaticky z ďalšieho
posudzovania vyradené, spoločnosť bola telefonicky kontaktovaná počas
zasadnutia výberovej komisie s tým, že oficiálne odstúpenie z výberového konania bolo
doručené spoločnosti až nasledujúci deň 4.7.2008 po uzavretí výberového
konania,
(3.) nenahlásil zamestnávateľovi, že jeho rodinní príslušníci (svokor, svokra, matka)
boli zamestnancami spoločnosti (jediným spoločníkom a konateľom je
) príp. firmy bol opakovane
prítomný na stavbe rodinného domu navrhovateľa v mestskej časti ,
nakoľko tento druh finančného dojednania podlieha v zmysle Princípov č. 07/2005
Konflikt záujmov schvaľovacej procedúre. Tieto skutočnosti svedčia o nadštandardnom
vzťahu navrhovateľa so štatutárnym zástupcom a majiteľom obchodnej spoločnosti, ktorá
patrila medzi najvýznamnejších obchodných partnerov odporcu, o čom svedčí aj fakt, že
spoločnosť vyfakturovala odporcovi v priebehu roka 2008 za dodávky
služieb celkovo čiastku presahujúcu 24.000.000,- Sk. Dňa 5.7.2007 navštívil stavbu
rodinného domu navrhovateľa v mestskej časti zamestnanec odporcu
na služobnom motorovom vozidle Citroen ŠPZ patriacom odporcovi
počas pracovnej doby.
(4.) v služobnom počítači navrhovateľa sa nachádzali obrázky erotického charakteru
uložené pod jeho užívateľským menom a heslom, na čo bol opakovane upozornený dňa
19.11.2008 a 14.1.2009.
Opísaným konaním odporca mal za to, že navrhovateľ porušil základné povinnosti
zamestnanca, ktoré vyplývajú z ustanovení Zákonníka práce a to § 81 písm. a), b), c) a e),
základné povinnosti vedúceho zamestnanca, ktoré vyplývajú z ust. § 82 písm. a) a e)
Zákonníka práce, ustanovenia Pracovného poriadku spoločnosti odporcu, ust. Kódexu
etického správania spoločnosti Princípy č. 07/2005 Konflikt
záujmov a ustanovenia TOP-VULK-P-0001-01 nakupovanie, vydanie č. 5.“.
9. Pracovný pomer, z ktorého bola sťažovateľovi daná výpoveď, bol založený
pracovnou zmluvou so vznikom pracovného pomeru dňom 1. januára 2005 a dojednaným
druhom práce – riaditeľ a počnúc od 1. októbra 2007 s dojednaným druhom práce –
generálny riaditeľ, ako to konštatoval okresný súd zhodne so stranami sporu.
10. Konajúcim súdom bola známa aj skutočnosť, že sťažovateľ bol v rozhodnom
období predsedom trojčlenného predstavenstva akciovej spoločnosti, teda zamestnávateľa
(podľa údajov obchodného registra členstvo sťažovateľa v predstavenstve trvalo od
13. januára 2005 do 13. januára 2009. Popri sťažovateľovi boli ďalšími dvoma členmi
predstavenstva do 20. júna 2008 a a následne
a . Po zániku funkcie sťažovateľa 13. januára 2009 vznikla
v apríli a máji 2009 funkcia ďalším novým trom členom predstavenstva popri trvaní funkcie
a , počet členov predstavenstva sa tým zmenil na päť
osôb, pozn.).
11. Okresný súd prvotne vyhodnotil ako nedôvodnú námietku sťažovateľa
o nezachovaní subjektívnej lehoty pre danie výpovede, ktorú sťažovateľ odôvodňoval
vedomosťou predstavenstva zamestnávateľa o konaniach vytýkaným mu vo výpovedi
v bodoch 1 a 2 v čase presahujúcom dva mesiace, t. j. subjektívnu lehotu pre danie
výpovede. Sťažovateľ dôvodil, že objednávky, v súvislosti s vystavením a podpísaním
ktorých je mu vytýkané porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom, spolu s ním
stále podpisoval aj ďalší člen predstavenstva a z uvedeného dôvodu nemôže obstáť tvrdenie,
že žalovaný reprezentovaný predstavenstvom o konaní vytýkanom sťažovateľovi nemal
vedomosť už pri samotnom konaní. Okresný súd v podstate dôvodil, že vedomosť
jednotlivých členov predstavenstva (ktorú nevylúčil) nie je možné považovať za vedomosť
predstavenstva ako kolektívneho orgánu, pričom podporne poukázal na výpovede ostatných
členov predstavenstva, ktorí tvrdili, že v čase spolupodpisovania sporných objednávok
nemali vedomosť o tom, že týmto predchádzalo porušenie pravidiel výberu dodávateľov.
12. Okresný súd následne učinil záver, že sťažovateľ porušil pracovnú disciplínu
závažným spôsobom konaním vymedzeným v bodoch 1 a 2 jemu danej výpovede, pričom
konanie vymedzené v bodoch 3 a 4 výpovede hodnotili len ako porušenie pracovnej
disciplíny, ale nie závažné. Svoje závery zhrnul okresný súd takto:
„Dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ v dňoch 26.3.2008 a 19.9.2008
porušil svoje povinnosti podľa ust. § 81 písm. c) Zákonníka práce, ust. § 82 písm. e)
Zákonníka práce, ustanovenia pracovného poriadku odporcu a pravidlá TOP-VULK.P-
0001-01 Nakupovanie, vydanie č. 5, s ktorými bol riadne oboznámený a vlastnoručným
podpisom sa zaviazal ich dodržiavať, čím porušil pracovnú disciplínu. Pri posudzovaní
stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny súd zohľadnil to, že navrhovateľ pracovnú
disciplínu porušil úmyselne, vedomým nerešpektovaním citovaných ustanovení Zákonníka
práce a interných predpisov svojho zamestnávateľa tým, že porušoval a obchádzal pravidlá
svojho zamestnávateľa na nakupovanie prác a služieb, t.j. pri nakladaní s majetkom svojho
zamestnávateľa. S jeho tvrdením, že pravidlá TOP ho nezaväzovali, pretože boli vydané
jeho funkčne podriadeným zamestnancom podľa názoru súdu neobstojí, pretože aj z obsahu
uvedených pravidiel vyplýva, že sa vzťahujú na všetkých zamestnancov spoločnosti odporcu,
ktorí sa zúčastňujú na nakupovaní tovarov a služieb. Opísaného konania sa navrhovateľ
dopustil opakovane, v spolupráci s inými zamestnancami a navyše za situácie, keď zastával
funkciu generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva ako štatutárneho orgánu odporcu.
Z hľadiska svojej pracovnej pozície bol povinný nielen on sám dodržiavať (aj) vnútorné
predpisy svojho zamestnávateľa, ale dbať na ich dodržiavanie aj zo strany svojich
podriadených.
Podľa tvrdenia odporcu predmetným konaním navrhovateľa nebola odporcovi
spôsobená žiadna škoda (aj keď odporca predložil súdu dôkazy o tom, že sa vedú trestné
konania v ktorých je aj voči navrhovateľovi vznesené obvinenie, avšak nie pre tie skutky sú
mu vytýkané vo výpovedi). Odporca potvrdil, že navrhovateľ nikdy nebol upozornený na
porušenie pracovnej disciplíny.
Opísané konanie navrhovateľa súd po zohľadnení všetkých rozhodujúcich
skutočností hodnotil ako konanie dosahujúce intenzitu tak závažného porušenia pracovnej
disciplíny, ktoré je právne postihnuteľné ako dôvod na výpoveď pre závažné porušenie
pracovnej disciplíny a preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.
Ďalšie dve vytýkané konania navrhovateľa a to porušenie konfliktu záujmov a výskyt
erotických obrázkov v pracovnom počítači navrhovateľa súd hodnotil ako porušenie
pracovnej disciplíny, avšak podľa názoru súdu toto konanie navrhovateľa nedosahovalo
takú intenzitu, aby bol dôvod na danie výpovede zo strany zamestnávateľa.“
13. Na základe uvedeného okresný súd uzavrel, že výpoveď bola daná sťažovateľovi
podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej
disciplíny v zákonnej lehote a dôvodne, a preto jeho žalobu zamietol, s čím sa v plnom
rozsahu stotožnil aj krajský súd, a preto na odvolanie sťažovateľa rozsudok okresného súdu
potvrdil.
14. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu ako
procesne neprípustné bez preskúmania vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dospel k záveru, že v konaní nedošlo
k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), keďže rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí, a preto ich nemožno považovať za
nepreskúmateľné. Najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania v intenciách svojho
stanoviska R 2/2016, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu 3. decembra
2015, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže zakladať prípustnosť dovolania
§ 237 ods. 1 písm. f) OSP len výnimočne, ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu.
III.
Zhrnutie sťažnostnej argumentácie
15. Podľa sťažovateľa „bola vec pred všeobecnými súdmi prejednaná takým
spôsobom, aký neznesie rámec ústavnosti a naplnenia základných práv. Už prvostupňový
súd konal jednostranne, zamerajúc sa výlučne na jeden - dva vybrané východiskové body,
ktorými odôvodnil svoje rozhodnutie, a neriešil také zásadné námietky sťažovateľa, ktoré
mohli a mali mať úplne zásadný význam nielen pre výsledok konania, ale najmä pre
spravodlivý proces a naplnenie ústavného práva na nestranné prejednanie veci...
Krajský súd podľa názoru sťažovateľa následne úplne poprel podstatu inštitútu
odvolacieho konania (dvojstupňovosť konania pred všeobecnými súdmi), vec verejne ani
neprejednal, stotožnil sa formálne s neúplnými závermi prvostupňového súdu a hoci de iure
vyriešil odvolanie, de facto sa odmietol s vecou ďalej zaoberať. Dovolací súd už len
formálnym odmietnutím dovolania zavŕšil tento proces bez toho, aby sa sťažovateľ
dozvedel, prečo súd nesúhlasí s jeho zásadnou argumentáciou...“.
16. Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii poukazuje na vybrané skutkové
a právne otázky, ktorými sa podľa jeho názoru súdy konajúce v jeho veci riadne, resp.
vôbec nevysporiadali a neučinili správne závery.
17. Konkrétne sa podľa sťažovateľa konajúce súdy nevysporiadali s jeho námietkou,
že postup zamestnávateľa pri daní výpovede bol v rozpore so zákonom č. 365/2004 Z. z.
o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších
predpisov, so zásadou rovnakého zaobchádzania podľa Zákonníka práce a priečil sa aj
dobrým mravom. Tieto námietky sťažovateľ v konaní „dôvodil tým, že... podpísanie dvoch
sporných objednávok žalobcom (čo súd uznal ako výpovedné dôvody medzi stovkami
objednávok), vykonali nielen žalobca, ale aj ďalší členovia predstavenstva a štatutárny
zástupcovia, a to , a dodatok aj , pričom obe tieto spolu
podpisujúce osoby výpoveď nedostali a zároveň práve tieto osoby v postavení členov
predstavenstva a štatutárnych zástupcov dali a podpísali výpoveď žalobcovi...“. Sťažovateľ
uviedol, že „V kontexte práve týchto okolností ani prípadná úvaha o práve zamestnávateľa
na autonómne rozhodovanie (koho prepustí a koho nie), pri aplikácii spravodlivého
posudzovania týchto faktov nemôže pred spravodlivosťou obstáť.“.
18. Sťažovateľ „ďalej v konaní pred všeobecnými súdmi tvrdil, že jemu daná
výpoveď nebola (ako zákonná podmienka) prerokovaná s odborovým orgánom, pretože
odborový orgán rokoval o okamžitom zrušení pracovného pomeru, nie o výpovedi, ktorú
žalobca dostal. To je ale iný právny inštitút, z čoho však súd nevyvodil žiadny jednoznačný
a jasný právny záver, žiaden zo všeobecných súdov sa k tejto právnej otázke nevyjadroval
a ani v odôvodneniach svojich rozhodnutí sa s touto opakovane namietanou námietkou
nezaoberal...“.
19. Sťažovateľ vytýkal konajúcim súdom aj nesprávne závery v otázke zachovania
zákonnej lehoty na podanie výpovede a uviedol, že „ak s ním sporné objednávky
podpisoval(i) aj ďalší člen(ovia) predstavenstva, o dôvodoch výpovede vedeli od práve
tohto okamihu a od tohto okamihu vedel tým pádom o dôvodoch výpovede aj zamestnávateľ
(a teda zmeškal subjektívnu lehotu na podanie výpovede žalobcovi)...“.
20. Podľa názoru sťažovateľa «je tiež porušením ústavného práva na spravodlivý
proces, ak si súd vyberie z dvoch protichodných výpovedí v podstate korunného svedka,
člena predstavenstva a štatutárneho zástupcu tú svedeckú výpoveď, ktorá
korešponduje s jeho konečným rozhodnutím. Súd pritom skonštatoval, že dňa 20.05.2011
svedok vo svojej výpovedi pred súdom vyhlásil, že nedal výpoveď sťažovateľovi
na základe vlastného rozhodnutia a zároveň súd skonštatoval, že dňa 19.11.2013 už svedok
vypovedal tak, že výpoveď sťažovateľovi podpísal na základe vlastného
rozhodnutia (strana 18 rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 25.03.2014).
Žalobca v priebehu konania, v odvolaní aj dovolaní, opakovane poukazoval, že
svedok nekonal slobodne a jeho závažný právny úkon (výpoveď daná sťažovateľovi) je preto
neplatný, súd si ale vybral tú výpoveď a vyvodil ten právny názor, ktoré potom zodpovedali
jeho rozhodnutiu vo veci. Súd ďalej nevysvetlil, prečo prvú výpoveď (preukazujúcu
neslobodné konanie) neakceptoval, a naopak druhú, uskutočnenú po dodatočnom výsluchu
svedka na základe jeho opätovného predvolania na návrh žalovaného zamestnávateľa, už
áno...
Sťažovateľ sa domáha ochrany, aby tak zásadný rozpor v tak podstatnej okolnosti
vo vzťahu k samotnej podstate meritu veci (platnosti výpovede) bol súdom odstránený a nie
prehliadnutý, t.j. aby súdy jasne odôvodnili, prečo prvú svedeckú výpoveď, jasne
„zneplatňujúcu“ výpoveď z pracovného pomeru danú sťažovateľovi, nevyhodnotili ako
právne významnú a naopak, opakovanú výpoveď uplatnili bez odôvodnenia v neprospech
sťažovateľa...».
21. Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že „bol právne aj morálne mimoriadne poškodený aj
faktickým obvinením (výpovedným dôvodom), že sa v jeho počítači našli erotické obrázky...
Prvostupňový súd... tento výpovedný dôvod vyhodnotil ako porušenie pracovnej disciplíny,
hoci bez takej intenzity, aby bol daný dôvod na výpoveď (strana 27 druhého rozsudku súdu
prvého stupňa). Nijako sa potom ďalej nezaoberal s bezdôvodným obvinením a morálnym
ponížením sťažovateľa...“, pričom tieto závery boli učinené opomenutím porušenia práv na
ochranu súkromnej sféry, ktorá sa plne vzťahuje aj na pracovno-právne prostredie a vzťahy,
ako aj opomenutím výpovedí štatutárov žalovaného, ktorí vedomosť o tejto skutočnosti
nemali. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že „Ochrana osobných údajov
prostredníctvom elektronickej pošty prislúcha pod ochranu čl. 8 Európskeho dohovoru
a čl. 7 a 8 Charty základných ľudských práv“, zároveň poukazuje na to, že „Podľa článku 5
smernice 2002/58ES sú štáty Európskej únie povinné právnymi predpismi zabezpečiť
dôvernosť správ a príslušných prevádzkových dát prenášaných komunikačnými sieťami a sú
povinné zakázať počúvanie, odpočúvanie, ale aj uchovávanie a iné druhy narušovania
súkromia alebo dohľadu nad správami a príslušnými prevádzkovými dátami...“.
22. Ďalšou okolnosťou, s ktorou sa konajúce súdy nevysporiadali dostatočne
a správne, bola podľa sťažovateľa záväznosť „tzv. interného pravidla TOP-VULK-P-001
Nakupovanie, vydanie č. 5, ktoré vydal podriadený zamestnanec sťažovateľa a ktoré malo
regulovať pravidlá pri výberových konaniach. Sťažovateľ neuspel s tvrdením, že nie je
porušením pracovnej disciplíny, ak sa v dvoch zo stoviek prípadov neriadil predpisom,
vydaným na nižšej rozhodovacej úrovni, a neuspel ani po podávaní opravných
prostriedkov...
Podľa sťažovateľa ide o popretie princípu podriadenosti a nadriadenosti, ktorý je
samou podstatou riadenia vo všetkých obchodných spoločnostiach, ale aj inštitúciách mimo
podnikateľskej sféry, popretím ktorého by ktorýkoľvek nadriadený pracovník mohol byť
právne významne konfrontovaný s každým opačným rozhodovaním svojho podriadeného,
a to až vo význame dosahujúcom intenzitu pre zrušenie pracovného pomeru.
Sťažovateľ neuspel ani s tvrdením, že sporné objednávky boli vysoko ziskové, čo bolo
hlavným poslaním jeho funkcie (dosahovanie zisku je samotná a zákonom definovaná
podstata podnikania aj meradlo pre hodnotenie miery úspešnosti výkonu funkcie
generálneho riaditeľa)…“.
23. Sťažovateľ ďalej uviedol, že «Nevyriešenou právnou otázkou zásadného právne
relevantného významu je aj tá právna skutočnosť, či žalovaný zamestnávateľ považoval
každé vytýkané konanie a každý zo štyroch dôvodov výpovede za závažné porušenie
pracovnej disciplíny jednotlivo alebo spolu v súhrne. Podľa sťažovateľa je výpoveď
zamestnávateľom chápaná ako celok, pretože zamestnávateľ
- výslovne neuviedol, že každý výpovedný dôvod chápe samostatne ako závažné
porušenie pracovnej disciplíny a ako samostatný výpovedný dôvod, naopak
- výslovne súhrne uviedol (až po vymenovaní všetkých výpovedných dôvodov), že
„horeuvedeným konaním“ (sťažovateľ) závažným spôsobom porušil základné povinnosti
zamestnanca.
Ak teda súdy polovicu z výpovedných dôvodov neuznali, mali výpoveď ako celok
odmietnuť a zbaviť ju legitimity a tým aj platnosti, a to bez ohľadu na to, či takto sťažovateľ
v konaní argumentoval (pretože ide o ochranu ústavného práva na prácu, ktorá požíva
vyššiu mieru súdnych povinnosti ex offo) a nerobiť „nadprácu“ iba v neprospech
sťažovateľa, ako sa to dialo predovšetkým na okresnom súde...».
24. V závere a k odôvodneniu požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ
uviedol, že „od roku 2009 pociťuje výrazné spoločenské poníženie, keď bol -
najjednoduchšie povedané - vyhodený z pozície úspešného generálneho riaditeľa
spoločnosti kvôli dvom objednávkam, ktorých boli stovky (!), či kvôli erotickým obrázkom,
o ktorých podľa zákona aj morálky sa nemal nikto dozvedieť a dozvedeli sa o tom stovky
zamestnancov.
Sťažovateľ, do vzniku tejto kauzy hodnotený ako nadpriemerný vedúci pracovník,
stratil svoje spoločenské aj pracovné postavenie (generálny riaditeľ podniku so stovkami
zamestnancov) a zároveň ekonomický status, čo postihlo aj jeho hmotné pomery a jeho
rodinu, preto primerané zadosťučinenie je náležité a jeho náhrada prislúcha všeobecným
súdom, ktoré sú za tento stav zodpovedné...“.
IV.
Vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu a stanovisko sťažovateľa
25. Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol:
«Odvolací súd rozhodol rozsudkom č. k. 2 Co 704/2012-649 zo dňa 21.10.2015 tak,
že potvrdil rozsudok okresného súdu.
Stotožnil sa so správnymi skutkovými zisteniami i právnym záverom okresného súdu
a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku, a preto na jeho dôvody v celom
rozsahu odkázal. Keďže okresný súd sa náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými
namietanými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci a svoje závery náležitým
spôsobom odôvodnil, k týmto záverom nemal odvolací súd čo dodať.
Tento postup zodpovedal v tom čase platnému ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p..
Nepreskúmateľnosť rozsudku nebola zistená ani najvyšším súdom v dovolacom
konaní, ktorý v uznesení sp. zn. 6 Cdo 68/2016 zo dňa 27. apríla 2017 konštatoval
nedôvodnosť argumentácie o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu.
Okresný súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie a náležíte zistil skutkový stav. Pri
hodnotení vykonaných dôkazov dôsledne postupoval podľa ust. § 132 O.s.p., teda hodnotil
dôkazy nielen jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo...
Okresný súd sa zaoberal posúdením každého z tvrdených porušení pracovnej
disciplíny, uplatnených vo výpovedi z hľadiska, či naplňujú výpovedný dôvod podľa ust.
§ 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce a zaoberal sa aj otázkou (ne)dodržania zákonnej
lehoty na uplatnenie výpovede z dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce.
Vyporiadal sa aj s otázkou záväznosti vnútorných predpisov žalovaného pre žalobcu.
Z vyššie uvedených dôvodov nenáležité je tvrdenie sťažovateľa, že „súd konal
jednostranne a zameral sa na jeden - dva východiskové body a neriešil zásadné námietky
sťažovateľa“, ako aj tvrdenie, že krajský súd sa formálne stotožnil s neúplnými závermi
prvostupňového súdu “...
Krajský súd sa v celom rozsahu pridržiava dôvodov uvedených v rozsudku č. k.
2 Co 704/2014-649 dňa 21.10.2015 v nadväznosti na dôvody rozhodnutia okresného súdu.
Právne závery tohto rozhodnutia sú v súlade s ustálenou súdnou praxou i právnou teóriou.
K námietke sťažovateľa, že konajúce súdy sa nevysporiadali s jeho námietkou
postupu zamestnávateľa pri daní výpovede v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania,
v rozpore s antidiskriminačným zákonom a v rozpore s dobrými mravmi je potrebné dať do
pozornosti, že žalobca takýto dôvod neplatnosti v žalobe ani počas konania neuplatnil.
Prvýkrát tvrdí nerovnaký prístup k zamestnancom v podaní zo dňa 21.1.2014,
označenom ako „Záverečná reč žalobcu vo veci 19 C 135/2009“.
Na preukázanie tohto tvrdenia však neoznačil ani nenavrhol vykonať žiadne dôkazy,
a to ani na pojednávaní dňa 25.3.2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.
Právny zástupca sťažovateľa v úvode tohto pojednávania, ako aj po poučení súdom
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. uviedol, že nemá ďalšie návrhy na dokazovanie a svoju záverečnú
reč predložil v písomnej forme. Nedomáhal sa skúmania ďalších dôvodov neplatnosti
výpovede ani nenavrhol vykonať dokazovanie na ďalšie dôvody neplatnosti.
Za tejto situácie nemožno vytýkať okresnému súdu, že sa s týmito dôvodmi
neplatnosti výpovede nezaoberal a odvolací súd na tieto skutočnosti nemohol prihliadnuť,
lebo neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie a nešlo o žiaden z prípadov podľa ust.
Pokiaľ sťažovateľ namieta nesprávne právne závery v otázke zachovania zákonnej
lehoty na danie výpovede, v otázke prerokovania výpovede s odborovým orgánom a v
otázke záväznosti interných predpisov, k tomu uvádzame, že právne posúdenie veci
neprináleží hodnotiť mimo konania o riadnych, či mimoriadnych opravných prostriedkoch a
v tomto smere poukazujeme na dôvody rozsudku okresného a krajského súdu.
K námietke sťažovateľa, že súd sa nezaoberal jeho bezdôvodným obvinením
a morálnym ponížením, pokiaľ ako výpovedný dôvod bol uvádzaný výskyt erotických
obrázkov v jeho pracovnom počítači, čo súd síce hodnotil ako porušenie pracovnej
disciplíny, avšak nedosahujúce intenzitu výpovedného dôvodu, je potrebné zdôrazniť, že
predmetom konania vo veci neboli nároky titulom zásahu do jeho osobnostných práv.
Predmetom konania bola neplatnosť výpovede danej sťažovateľovi z dôvodu
závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa sťažovateľ mal dopustiť opakovane.
Skutočnosť, že jeden zo skutkov uplatnených ako výpovedný dôvod súd vyhodnotil ako
porušenie pracovnej disciplíny v intenzite nedostatočnej pre uplatnenie výpovede, sama
o sebe neznamená, že došlo k zásahu do osobnostných práv sťažovateľa a súd túto otázku
neskúma ex offo.
Sťažovateľ ako žalobca si neuplatnil v konaní žiadne nároky titulom zásahu do jeho
osobnostných práv (práva na súkromie a pod.), nenáležité je preto vytýkať súdu, že sa
nezaoberal niečím, čo nebolo predmetom konania.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sa nestotožňujem s tvrdením sťažovateľa
o porušení jeho ústavných práv rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 2 Co 704/2014.
Nestotožňujeme sa s dôvodmi sťažnosti a nesúhlasíme ani s priznaním finančného
zadosťučinenia...»
26. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) uznesením z 27. apríla
2017 sp. zn. 6 Cdo 68/2016 odmietol dovolanie sťažovateľa podané proti potvrdzujúcemu
rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 21. októbra 2015 sp. zn. 2 Co 704/2014 ako
neprípustné. Prípustnosť dovolania skúmal nielen v zmysle § 238 O.s.p., ale aj z hľadiska
existencie vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p., pričom osobitne sa zaoberal sťažovateľom
namietanou vadou spočívajúcou v porušení práva na spravodlivý proces, ktorého súčasťou
je aj právo na riadne, zákonu zodpovedajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Ako
vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia najvyšší súd podrobne vysvetlil, prečo nepovažoval
odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu
prvého stupňa za také. ktoré by nespĺňalo parametre zákonného odôvodnenia. Z hľadiska
prípustnosti dovolania sa stručne vyjadril k tvrdeniu žalobcu, že konajúce súdy sa vôbec
nevyporiadali s jeho argumentáciou, podľa ktorej výpoveď je neplatná pre rozpor s
dobrými mravmi a prečo nepovažoval za vadu v zmysle §237 ods. 1 písm. f/ Osp. nesprávne
vyhodnotenie dôkazov. Najvyšší súd reagoval aj na námietky sťažovateľa spočívajúce v tom.
že konanie pred súdmi nižších súdov trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie veci, a že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Vyjadril sa aj k tomu. prečo nemohla byť preskúmaná vecná správnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu. Z rozhodnutia najvyššieho súdu je teda zrejmé,
prečo považoval dovolanie sťažovateľa za neprípustné a z akých dôvodov neobstoja
jednotlivé dovolacie námietky.
Uznesenie najvyššieho súdu tak v odpovediach, ktoré sa týkali prípustnosti
dovolania, nemožno vo veci sťažovateľa považovať za zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne. V danom prípade nemohli byť porušené sťažovateľom označené základné práva
vyplývajúce z Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky sťažnosti nevyhovel a pre prípad ďalšieho konania súhlasí s upustením od
ústneho pojednávania...»
27. Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu a najvyššieho súdu
zotrval na dôvodnosti svojej sťažnosti v intenciách svojej doterajšej sťažnostnej
argumentácie, keď uviedol:
«Krajský súd zostáva v tej právnej polohe, že sa stotožnil so skutkovými zisteniami
i právnym záverom okresného súdu, ako aj že sa okresný súd vysporiadal so všetkými
namietanými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie a svoje závery náležitým
spôsobom odôvodnil.
Je to ten formalistický prístup, ktorý nie je možné považovať za dostatočné
odôvodnenie rozhodnutí a pre ktorý sa táto vec nachádza na ústavnom súde. Ide
o všeobecné konštatovanie zaužívanou právnou formulkou bez vyhodnotenia skutočného
posúdenia veci tak, či bola vec posúdená v rozmere zachovanej ústavnosti a zo strany
krajského súdu ide v podstate o „pokračovanie“, pripadne opakovanie jeho rozsudku. To
dokumentuje aj jedno z konštatovaní krajského súdu, že „okresný súd vo veci vykonal
rozsiahle dokazovanie a náležíte zistil skutkový stav.“ Prijatím takýchto výrokov by
sťažovateľ zostal v tej istej vedomostnej rovine poznania právneho posúdenia svojich
argumentov a tým celej veci rozpísanej v ústavnej sťažnosti, v akej zostal po vydaní
napadnutého rozhodnutia krajského súdu, t.j. že sa nedočkal a teda dodnes ani nepozná
odpovede na svoje závažné právne otázky (príkladmo rovnaké osoby podpisujú sporné
objednávky a jedna osoba vypovedá druhú, porušenie práv v časti „erotické obrázky“,
vyčlenenie „úspešných“ výpovedných dôvodov od „neúspešných“, hoci boli podané súhrne
atď. atď.). O ktorejkoľvek z nastolených otázok ak by súd v konaní rozhodol, mohol nastať
úplný zvrat vo veci samej a preto práve v tomto prípade neobstojí ani tvrdenie, že súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky...
Rovnako aj vyjadrenie Najvyššieho súdu konštatuje, že tento súd podrobne vysvetlil,
„prečo nepovažoval odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v kontexte s dôvodmi
uvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa za také. ktoré by nespĺňalo parametre zákonného
odôvodnenia.“
Všeobecné súdy tak podľa sťažovateľa vybočili z rámca ústavnosti, keď
nezodpovedali a nevyriešili zásadné právne otázky, čím argumentujúcej strane sporu odňali
prístup k spravodlivosti, zvlášť s ohľadom na skutočnosť, že ide o posudzovanie platnosti
a zachovania pracovného pomeru. Oba súdy vo svojich stanoviskách argumentujú
dodržaním procesných predpisov, len sťažovateľ sa nedočkal výkladu hmotného práva
ku svojim argumentom opísaným v sťažnosti...»
V.
Právne východiská a vlastné závery ústavného súdu
28. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
29. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch...
30. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného
súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, pričom „Právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je
z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ (napr. Georgidias
v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko
z 9. 12. 1994).
31. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
32. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už konštatoval, že v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by
vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať
pravdivosť skutkových tvrdení (I. ÚS 200/2011). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza,
že aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v.
United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom) sa pod spravodlivým
súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka
súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne
a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.
33. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-
procesnými zásadami upravenými v ústave.
34. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
35. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či požadované limity
spravodlivého súdneho konania boli v prípade sťažovateľa dodržané a či sa náležité
posúdenie veci sťažovateľa odrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých
právnych a skutkovo relevantných otázok, teda aj v náležitom odôvodnení namietaných
rozhodnutí.
36. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu
v spojení s rozsudkom okresného súdu a sťažnostnou argumentáciou sústredil svoju
pozornosť na ich vlastné závery v otázke platnosti výpovede danej sťažovateľovi
z pracovného pomeru a konštatuje, že tieto závery nie je možné hodnotiť ako ústavne
súladné vzhľadom na absenciu ich presvedčivého odôvodnenia.
37. V prvom rade sa v odôvodnení záverov okresného súdu, s ktorými sa stotožnil
krajský súd, prelína poukaz na postavenie sťažovateľa ako zamestnanca aj ako člena
štatutárneho orgánu zamestnávateľa, a to bez toho, aby okresný súd čo i len v minimálnom
rozsahu venoval pozornosť vymedzeniu a rozlíšeniu činností vykonávaných sťažovateľom
v týchto odlišných statusoch. Osobitne opomenul okresný súd jednoznačne a odôvodnene
subsumovať konania eventuálne opomenutia vytýkané sťažovateľovi v jemu danej výpovedi
pod činnosti vyplývajúce z jeho pracovnej náplne, keď pri ich posudzovaní poukazuje na
postavenie sťažovateľa ako predsedu predstavenstva zamestnávateľa. Najmä, ak z dôvodov
rozsudku okresného súdu nevyplýva oprávnenie sťažovateľa ako zamestnanca
k akémukoľvek podpisovaniu vo výpovedi rozporovaných objednávok či faktúr v mene
zamestnávateľa, naopak, zo záverov okresného súdu je možné usúdiť, že podpisovanie
v mene spoločnosti bolo v pôsobnosti členov predstavenstva z titulu tohto členstva, a nie
z titulu ich súčasného zamestnania. Za stavu, keď podľa zákonnej úpravy i ustálenej
judikatúry je neprípustný výkon činnosti vyplývajúcich z členstva v štatutárnom orgáne
v pracovnom pomere (čo nevylučuje výkon iných činností člena štatutárneho orgánu
v pracovnom pomere), bolo potrebné v danom prípade dôsledne diferencovať činnosti
vykonávané sťažovateľom.
38. Ďalšou podstatnou otázkou, v ktorej závery okresného súdu i krajského súdu
charakterizuje zmätočnosť, bolo posúdenie zachovania subjektívnej lehoty na ukončenie
pracovného pomeru výpoveďou, keď okresný súd odôvodňoval svoje závery tzv.
vedomosťou predstavenstva ako kolektívneho orgánu o konaniach vytýkaných
sťažovateľovi, ktorú činil nezávislou od vedomosti členov predstavenstva ako jednotlivcov.
Podľa názoru ústavného súdu tieto svoje úvahy okresný súd nevysvetlil vyčerpávajúcim
spôsobom z hľadiska zásad logiky a najmä s ohľadom na to, že vedomosť je už zo svojej
podstaty kategóriou subjektívnou, t. j. vedomosť môže mať jedine fyzická osoba ako
prirodzený subjekt. Za tohto stavu akceptovanie tvrdenia ostatných spolupodpisujúcich
členov predstavenstva o tom, že oni o porušení pracovnej disciplíny vytýkanej
sťažovateľovi v čase spolupodpisovania nevedeli, sa javí ako záver predčasný bez
náležitého vyhodnotenia vierohodnosti ich výpovedí vo všetkých súvislostiach veci,
osobitne s ohľadom na možný dopad odlišného tvrdenia na ich členstvo v štatutárnom
orgáne, eventuálne pracovný pomer.
39. Ústavný súd v plnom rozsahu považuje za dôvodnú argumentáciu sťažovateľa,
v ktorej namieta, že okresný súd a tým ani krajský súd uspokojivo neriešili právnu otázku
zásadného významu, či podľa skutočného obsahu výpovede zamestnávateľ považoval každé
sťažovateľovi vo výpovedi vytýkané konanie za závažné porušenie pracovnej disciplíny
jednotlivo alebo spolu v súhrne. Sťažovateľ poukazuje na to, že zamestnávateľ výslovne
neuviedol, že každý výpovedný dôvod chápe samostatne ako závažné porušenie pracovnej
disciplíny, a výslovne súhrne uviedol po opise jemu vytýkaných konaní, že „horeuvedeným
konaním“ závažným spôsobom porušil základné povinnosti zamestnanca. Okresný súd však
bez toho, aby sa v dôvodoch svojho rozhodnutia venoval vyhodnoteniu skutočnej vôle
zamestnávateľa vyjadrenej vo výpovedi (neopomínajúc prísnosť pri zachovaní formálnych,
ako aj obsahových náležitostí výpovede z pracovného pomeru, čo nepripúšťa iný výklad
vôle zamestnávateľa, než aký vyplýva zo samotnej formulácie výpovede), posudzoval každé
konanie uvedené vo výpovedi samostatne, a nie v súhrne ako závažné porušenie pracovnej
disciplíny.
40. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti vzal do úvahy, že predmetom
posudzovaného konania je platnosť výpovede z pracovného pomeru a sťažovateľ namietal
predovšetkým porušenie základného práva na súdnu ochranu (a spravodlivý proces), ktoré
je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy
(zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,
následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca
popretie.
41. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu trpí
nedostatkami riadneho odôvodnenia takej intenzity, ktoré zakladajú porušenie základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj
jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1 tohto nálezu).
42. Ústavný súd zároveň konštatuje, že nedostatky odôvodnenia rozsudku krajského
súdu v okolnostiach veci boli spôsobilé založiť prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1
písm. f) OSP a vzhľadom na to, že najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k inému
záveru, je nutné konštatovať aj porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie
sťažovateľa ako neprípustné odmietnuté (výrok 2 tohto nálezu) (pozri stanovisko
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. 2/2015 z 3. decembra 2015).
VI.
K zrušeniu napadnutých rozhodnutí, nárokom na finančné zadosťučinenie
a trovám konania
43. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,
takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
44. Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označených práv
sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu,
v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy tieto rozhodnutia zrušil a vrátil vec krajskému súdu na
ďalšie konanie, v ktorom bude tento viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6
zákona o ústavnom súde) (výrok 3 tohto nálezu).
45. Pokiaľ sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia, ústavný súd
konštatuje, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(IV. ÚS 210/04). V predmetnej veci vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv
napadnutými rozhodnutiami a ich zrušenie sa javí ako dostatočná ochrana z hľadiska
nápravy porušených práv sťažovateľa. Preto podľa názoru ústavného súdu neprichádza
v tomto prípade do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a uplatneným
nárokom sťažovateľa v tomto smere nevyhovel (výrok 5 tohto nálezu).
46. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním a náhradu ktorých si sťažovateľ uplatnil v sťažnosti.
47. Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa
vychádzal ústavný súd z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred
ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade nevyjadriteľný
v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo s hodnotou
predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03,
III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2017 je 147,33 € a hodnota režijného paušálu je 8,84 €.
48. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za
tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie
sťažnosti ústavnému súdu a stanovisko k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu)
v sume 468,51 € vrátane režijného paušálu (3 x 147,33 € + 3 x 8,84 €). Keďže právny
zástupca nepredložil ústavnému súdu osvedčenie o tom, že je platiteľom DPH, odmena za
poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje celkovú sumu
468,51 €.
49. Priznanú úhradu trov konania sú povinné zaplatiť sťažovateľovi spoločne
a nerozdielne krajský súd a najvyšší súd na účet jeho právneho zástupcu (§ 31a ods. 1
zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku).
50. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2017