Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 83/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom Advokátskej kancelárie JUDr. Katunský,

JUDr. Kuzma a spol., Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného

práva podľa , práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 36

ods. 1 a 2 Listiny základných práv slobôd postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky vo veci vedenej pod č. 44203/2016-6l/D/329 a jeho prípisom z 18. augusta 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra

2016 doručená sťažnosť , (ďalej aj „sťažovateľka“),

ktorá aj v mene , , t. č. v Ústave na výkon trestu

odňatia slobody Leopoldov (ďalej aj „sťažovateľ“; spolu aj „sťažovatelia“), namietala

porušenie základného práva podľa (ďalej len

„ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných

práv slobôd (ďalej len „listina“) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo“) vo veci vedenej pod č. 44203/2016-6l/D/329 a jeho prípisom

z 18. augusta 2016.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že ministerstvo v namietanom konaní

pod č. 44203/2016-6l/D/329 odložilo podnet sťažovateľky na podanie dovolania z 26. apríla

2016 proti právoplatnému rozsudku Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 22. októbra 2014, ktorý bol podaný podľa § 369 ods. 1 a 5 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) v prospech sťažovateľa z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného

poriadku. Napadnutým rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 22. októbra 2014

bola schválená dohoda o vine a treste uzatvorená medzi prokurátorkou Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky a sťažovateľom. Ten bol uznaný vinným zo spáchania

obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), písm. c),

písm. d) a ods. 3 písm. c) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

3. Postup ministerstva pri vybavovaní podnetu považuje sťažovateľka za „neústavný,

nezákonný a nedôvodný“.

Sťažovateľka poukazuje na obsah odôvodnenia svojho podnetu, s ktorým sa podľa jej

názoru ministerstvo riadne nevysporiadalo, v dôsledku čoho hodnotí prístup ministerstva

ako nezákonný a formalistický.

4.1. Sťažovateľka svoj podnet na podanie dovolania odôvodnila tvrdením, že

„v operatívnom rozpracovaní, ako aj v prípravnom konaní, ktoré predchádzali vzneseniu

obvinenia, ako aj samotnej dohode o vine a treste a jej schváleniu súdom došlo zo strany

orgánov činných v trestnom konaní už od samého začiatku k závažným porušeniam

nezákonným postupom, ktorých dôsledkom bolo závažné porušenie

ľudských práv na obhajobu a práv na spravodlivý súdny proces“.

4.2. Sťažovateľka namietala tiež skutočnosť, že „vyšetrovateľ PPZ ÚBOK Bratislava

sp.zn.: PPZ-322/BOK-BA- 2012 dňa 8. novembra 2012 začal trestné stíhanie podľa § 199

ods. 1, ods. 2 pre zločin podľa , Tr. zákona“

napriek tomu, že už orgánom činným v trestnom konaní bolo už 7. mája 2013 známe, že

určité konkrétne osoby „sa dopustili spáchania trestného činu podľa § 172 Tr. zákona,

takže vyšetrovateľ bol povinný vydať uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré mal ihneď

oznámiť obvinenému už dňa 7.5.2013 a nie až dňa 12.novembra 2013“. Namiesto toho však

orgány činné v trestnom konaní «za použitia operatívno-informačných technických

prostriedkov naďalej kontaktovali a provokovali sťažovateľa v 2. rade „k zabezpečeniu

a predaju ďalšieho kokaínu, teda k spáchaniu ďalšej trestnej činnosti“».

4.3. Sťažovateľka ďalej v podnete adresovanom ministerstvu namietala, že

sťažovateľ nebol oboznámený s príkazmi na odpočúvanie týkajúcimi sa jeho

spoluobvineného.

4.4. Ďalšou zásadnou námietkou sťažovateľky bolo tvrdenie, že pri odhaľovaní

trestnej činnosti „bol použitý agent - príslušník polície cudzieho štátu“, na ktorého použitie

na území Slovenskej republiky „sa vyžadoval súhlas prezidenta Policajného zboru SR“,

ktorý sa však vo vyšetrovacom spise ani v jeho utajenej prílohe nenachádza.

4.5. Sťažovateľka tvrdila, že postupom orgánov činných v trestnom konaní došlo aj

k porušeniu v spojení s ,

„kde sa vyžaduje, aby agent bol na tento účel poverený ministrom vnútra SR. Avšak žiadny

takýto súhlas sa vo vyšetrovacom spise nenachádza, ani v jeho utajenej zložke. Napriek

skutočnosti, že sa prokuratúra na takýto súhlas vo svojich príkazoch, respektíve žiadostiach

na vydanie príkazov vo svojich odôvodneniach odvoláva, žiadna spisová značka na takúto

skutočnosť reálne nepoukazuje.“.

4.6. V súvislosti s procesným postupom orgánov činných v trestnom konaní

sťažovateľka uviedla, že sťažovateľ „pri svojom zadržaní a pri podpisovaní zápisníc

o vydaní veci nebol OČTK poučený o svojom práve žiadnym aktívnym spôsobom neprispieť

k svojmu obvineniu“.

4.7. Závažný procesný nedostatok majúci dopad na právo sťažovateľa na obhajobu

videla sťažovateľka aj v skutočnosti, že mu nebolo doručené uznesenie o pribratí znalca

vydané ešte pred vznesením obvinenia sťažovateľovi.

4.8. V priebehu trestného konania malo dôjsť aj k porušeniu §142 ods. 1 a §148

ods. 2 , a to v súvislosti s príkazom na vyšetrenie duševného stavu

sťažovateľa, keďže „zákon v čase vyšetrenia duševného stavu obvineného ustanovoval, že

vyšetrenie duševného stavu obvineného, ktorý je vo výkone väzby musia vykonať dvaja

znalci z odboru psychiatrie. V prípade bola uznesením pribratá len jedna

znalkyňa z odboru psychiatrie a to . Zákon ustanovuje, že

na vyšetrenie duševného stavu obvineného je potrebný príkaz sudcu pre prípravné konanie,

v tomto prípade však vyšetrovateľ rozhodol sám v rozpore so zákonom, súhlas sudcu nebol

vyžiadaný.“.

4.9. Podľa názoru sťažovateľky uvedeného v podnete adresovanom ministerstvu bola

v neprospech sťažovateľa aj tá skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní

„do vyšetrovacieho spisu ako aj na CD, ktoré sú súčasťou vyšetrovacieho spisu zaradili len

tie výpisy hovorov, ktoré sú v neprospech “.

5. Na porušenie zákona vytknuté v podnete „štátna tajomníčka vôbec nereagovala,

avšak tieto porušenia zákona z dôvodu nezákonnosti získania dôkazov, ako aj z dôvodu

nezákonnosti ich vykonania OČTK nadväzujú priamo na závažné porušenia práva

na obhajobu“.

6. Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky Anny CUKU a k nej pripojeného

, upravené v SR, a Dohovoru,

ods. 1, ods. 2 Listiny postupom ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vedenom

pod sp. zn. č. 44203/2016-61/D/329 zo dňa 18.8.2016.

Rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vedené pod sp. zn.

č.44203/2016-61/D/329 zo dňa 18.8.2016 o odložení podnetu sa rušia vec sa vracia

Ministerstvu spravodlivosti SR na ďalšie konanie.

Ministerstvo spravodlivosti SR je povinné uhradiť sťažovateľke trovy

konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €,

ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné jej vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

7. Prílohu sťažnosti tvorilo okrem iného aj podanie sťažovateľa označené ako

„Výslovný písomný súhlas“, v ktorom uviedol, že tento súhlas dáva „ ...

na podanie ústavnej sťažnosti proti Rozhodnutiu Ministerstvu spravodlivosti SR sp. zn.

-61/D/329 a zároveň sa pripájam k tejto sťažnosti“.

II.

8. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

10. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

11. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

12. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal

preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , , ).

14. Ústavný súd s ohľadom na obsah sťažnosti ustálil, že sťažovateľka namieta

porušenie označených základných práv a práv postupom ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky vedenom pod č. 44203/2016-61/D/329 a jeho prípisom z 18. augusta

2016, ku ktorému malo dôjsť tým, že ministerstvo nevyhovelo podnetu sťažovateľky

na podanie dovolania, ktoré podala v prospech , a to napriek splneniu

zákonných podmienok.

15. Úlohou ústavného súdu v danej veci je posúdiť, či ministerstvo tým,

že neakceptovalo podnet sťažovateľky na podanie dovolania, mohlo zasiahnuť do práv

sťažovateľov označených v petite sťažnosti.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16.1. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

16.2. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

16.3. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

16.4. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinnosti.

17. Ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre uvádza, že nie je orgánom ochrany

zákonnosti, ale ochrany ústavnosti. Porušenie zákonnosti je súčasne porušením ústavnosti

v prípade, ak má za následok a je v priamej príčinnej súvislosti s porušením konkrétneho

ústavného článku ().

18. Ministerstvo v napadnutom prípise č. 44203/2016-61/D/329 z 18. augusta 2016

k jednotlivým námietkam sťažovateľky uviedlo:

«Vykonaným prieskumným konaním trestného spisu Okresného súdu Bratislava I,

sp. zn. a podnetu na podanie dovolania bolo zistené, že rozsudkom zo dňa

22.10.2014 bolo schválená dohoda o vine a treste uzatvorená medzi prokurátorkou

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a obv. , ktorý bol uznaný

vinným zo spáchania v bodoch 1) - 5) rozsudku obzvlášť závažného zločinu nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi v bode 1) spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného

zákona a v bodoch 2) - 5) samostatne podľa § 172 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d), ods. 3

písm. c) .

Vzhľadom na uvedené s poukazom na ustanovenie ,

podľa ktorého proti rozsudku, ktorým súd schválil dohodu o vine a treste, nie je prípustné

podať dovolanie okrem dovolania z dôvodu podľa ,

ktorý prestavuje len závažné porušenie práva obvineného na obhajobu, je možné podať

dovolanie v danom prípade len na podklade dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

písm. c) .

Prieskumným konaním predmetného trestného spisu však naplnenie dovolacieho

dôvodu v zmysle zistené nebolo.

Vo veci námietky ohľadom porušenia ustanovenia ,

je možné poukázať na to, že zákonnou podmienkou pre okamžité vydanie uznesenia

o vznesení obvinenia je, že na základe zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver

o spáchaní trestného činu určitou osobou. Rozhodnutie o vznesení obvinenia spočíva

v hodnotení nazhromaždených dôkazov a zistení, pri ktorom sa už uplatňuje zásada

hodnotenia dôkazov podľa vnútorného presvedčenia ustanovená v § 2 ods. 6 Trestného

poriadku primárne vo vzťahu k záveru, že trestný čin spáchala určitá osoba. Presvedčenie

odôvodnenosti tohto záveru nie je však totožné s presvedčením o vine, aj keď s ním

spravidla splýva. Výraz „dostatočne“ nasvedčuje, že sa nevyžaduje istota, ale stačí

dostatočne zdôvodnená pravdepodobnosť Po zistení takejto miery pravdepodobnosti je

povinnosťou vyšetrovateľa obvinenie vzniesť a poskytnúť tak osobe voči ktorej bolo toto

obvinenie vznesené všetky práva, ktoré má ako obvinený a vyplývajú z .

Vyšetrovateľ na základe svojich odborných znalostí a skúseností musí posúdiť, či sú splnené

podmienky pre vznesenie obvinenia v zmysle . Preskúmať

odôvodnenosť rozhodnutia vyšetrovateľa môže zasa v rámci svojho procesného oprávnenia

prokurátor, čo sa aj po vydaní uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia

v danom prípade stalo.

Pokiaľ ide o námietku ohľadom toho, že obvinenie mohlo byť vznesené už dňa

07.05.2013, je potrebné vzhľadom na vyššie uvedeného podotknúť, že v danom prípade bolo

s ohľadom na rozsiahlosť trestnej činnosti potrebné zabezpečiť viaceré dôkazy a stotožniť

viacero osôb, čo sa podarilo len na základe ďalšieho operatívneho zisťovania

a vyšetrovania aj za použitia informačno-technických prostriedkov.

V prípade argumentácie ohľadom vydaných príkazov na odposluch spoluobvineného

a nemožnosti oboznámiť sa s vydanými príkazmi a obsahom

telekomunikačnej prevádzky možno konštatovať, že táto nie je opodstatnená. Prieskumom

trestného spisu bolo totiž zistené, že s predmetnými príkazmi a obsahom prepisov hovorov

sa oboznámil tak obhajca ako aj následne zvolený obhajca

a samozrejme aj sám obvinený a to jednak pri preštudovaní spisu v dňoch

07.07.2014 a 16.07.2014, ako aj pri podpise vyhlásenia o mlčanlivosti dňa

02.05.2014. Taktiež bolo obvinenému na základe jeho požiadavky umožnené nazrieť

do spisu už dňa 24.01.2014, pričom pri tomto úkone bol prítomný aj jeho obhajca.

S ohľadom na námietku v prípade vydania vecí a „zákaze“ nútiť podozrivú osobu

k vydaniu vecí, ktoré ju spájajú s trestnou činnosťou je potrebné poukázať na znenie § 89

ods. 1 , podľa ktorého „kto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie,

je povinný ju na vyzvanie predložiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu; ak ju treba

na účely trestného konania zaistiť, je povinný vec na vyzvanie týmto orgánom vydať.

Pri vyzvaní ho treba upozorniť na to, že ak nevyhovie výzve, môže mu byť vec odňatá, ako aj

na iné následky nevyhovenia“.

Ustanovenie upravuje tzv. edičnú povinnosť, obsahom ktorej je povinnosť osoby,

ktorá má v dispozičnej moci vec dôležitú pre trestné konanie, aby ju vydala na vyzvanie

policajta, prokurátora alebo súdu. Následkom nevyhovenia výzve môže byť uloženie

poriadkovej pokuty, prípadne odovzdanie príslušnému orgánu na disciplinárne konanie, ale

aj odňatie veci ( ). Predpokladom tohto postupu je upozornenie

osoby na takúto možnosť, čo v danom prípade bolo aj zaznamenané zápisnicami o vydaní

vecí podľa a na základe ktorých bol aj obvinený poučený

o ustanovení a , čo potvrdil svojím

podpisom.

Rovnako možno za neopodstatnené považovať aj tvrdenie o porušení ustanovenia

, že všetky uznesenia o pribratí znalcov, či už pred alebo

po vznesení obvinenia mali byť doručené priamo obvinenému, aby voči nim mal možnosť

podať sťažnosť. Uvedenú argumentáciu opierate o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. zo dňa 20.06.2006.

Naproti tomu možno poukázať na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. zo dňa 16.12.2015, ktoré sa priamo aj k citovanému rozhodnutiu

Najvyššieho súdu vyjadruje. Podľa daného uznesenia Ústavného súdu v prípade

uvádzaného rozhodnutia Najvyššieho súdu, sp. zn. sa nejedná o Judikát vydaný

trestnoprávnym kolégiom, ale len o publikované rozhodnutie senátu v odbornom časopise.

Ústavný súd v danom rozhodnutí uvádza, že „samotné nedoručenie procesného rozhodnutia

akokoľvek súvisiaceho s dôkazom (napr. pribratie súdneho znalca v konaní na podanie

znaleckého posudku), ku ktorému sa má možnosť obvinený (obžalovaný) následne

v priebehu konania vyjadriť a vniesť voči nemu všetky (akékoľvek) výhrady, nemožno

považovať za právne významnú udalosť z pohľadu ústavnej ochrany základného práva

na obhajobu. Vo vzťahu k úspešnému namietaniu porušenia základných práv nepostačuje

tvrdenie, že sťažovateľovi nebolo doručené procesné rozhodnutie týkajúce sa zabezpečenia

dôkazného prostriedku, ak zároveň neoznačil žiadne reálne negatívne dôsledky a dopady

takéhoto postupu, ktoré by boli spôsobilé zasiahnuť do jeho základných práv“.

Uznesenia o pribratí znalcov, resp. do konania zo dňa 07.05.2013,

29.10.2013, 04.11.2013, 11.11.2013 boli vydané vyšetrovateľom v čase, keď bolo začaté

trestné stíhanie vo veci podľa , a preto nebolo potrebné ho

doručovať obvinenému, ktorý v tom čase ešte v pozícii obvineného nevystupoval. V tejto

súvislosti bolo právo obvineného na obhajobu zabezpečené následnou možnosťou

preštudovať vyšetrovací spis a oboznámiť sa s výsledkom znaleckého dokazovania ako aj

dodatočným zaslaním predmetných uznesení jeho obhajcovi. Čo sa týka uznesení o pribratí

znalcov zo dňa 20.11.2013 a dňa 03.12.2013 a teda vydaným po vznesení obvinenia, tieto

boli riadne doručené tak obvinenému ako aj jeho obhajcovi.

Posledný dôvod pre porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom vidíte v tom,

že súčasťou trestného spisu nie sú prepisy všetkých odpočúvaných hovorov, ktoré boli

zaznamenané v rámci príkazov na odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky vydaných

v predmetnom trestnom konaní. V súvislosti s touto námietkou ste poukazovali aj

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

26.02.2014, z ktorého vyplýva, že v rozhodovanej veci došlo k porušeniu práv obhajoby,

keď z vcelku nepochopiteľných dôvodov neboli predložené súdu zo strany obžaloby isté

dôkazy vykonané v prípravnom konaní“.

Je však potrebné podotknúť, že v uvedenej trestnej veci išlo o odlišný prípad, kedy

neboli do trestného spisu zaradené zápisnice z výsluchov svedkov, ktorých kópie predložila

aj obhajoba.

V predmetnom napádanom prípade je však namietané nesprístupnenie prepisov

všetkých odpočúvaných hovorov na základe použitia ITP a preto je potrebné poukázať

na znenie o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím

informačno- technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o ochrane pred odpočúvaním), podľa ktorého „ak sa majú informácie získané použitím

informačno- technického prostriedku použiť ako dôkaz v trestnom konaní, vyhotoví orgán

štátu písomný záznam s uvedením údajov o mieste, čase a zákonnosti použitia informačno-

technického prostriedku; k písomnému záznamu orgán štátu priloží záznam a jeho doslovný

prepis. Informácie získané použitím informačno-technického prostriedku, ktoré sa

nevzťahujú na dôvody jeho použitia uvedeného v žiadosti, sa môžu použiť ako dôkaz

v trestnom konaní, len ak sa týkajú trestnej činnosti, v súvislosti s ktorou možno použiť

informačno-technický prostriedok“.

V súvislosti s vyššie uvedeným a s poukazom na

doslovný prepis záznamu vyhotovuje príslušník útvaru Policajného zboru vykonávajúci

odpočúvanie v rozsahu zistených skutočností významných pre trestné konanie (§ 119 ods. 1

). Tento záznam obsahuje aj údaje o mieste, čase, orgáne, ktorý záznam

vyhotovil, a zákonnosti vykonávania odpočúvania. Uvedená skutočnosť kladie zvýšené

nároky najmä na príslušníka Policajného zboru, aby pri analýze odpočúvania

telekomunikačnej prevádzky označil tie rozhovory či ich pasáže, ktoré môžu byť významné

ako dôkaz pre trestné konanie. Pritom je zodpovedný za to, že v súlade s ustanovením § 2

ods. 10 vyhodnotí rozhodujúce skutočnosti významné pre posúdenie trestnej zodpovednosti

konkrétnej osoby (spravidla obvineného). Príslušník Policajného zboru zabezpečuje, aby

vybrané časti obsahovali spravidla celý rozhovor medzi účastníkmi telekomunikačnej

prevádzky, a tak nedošlo k možnému skresľovaniu jeho obsahu (vytrhnutiu z kontextu). Do

spisu sa zakladá prepis záznamu telekomunikačnej prevádzky, ktorý sa neutajuje.

Nakoľko vykonaním prieskumného konania napádaných rozhodnutí a trestného spisu

nebolo zistené naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, bol podnet na podanie dovolania odložený.»

19. Ústavný súd vychádzal pri posúdení sťažnosti zo svojej ustálenej judikatúry,

podľa ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne,

nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné

(napr. , , , ). Podnet na podanie

dovolania podľa nie je riadnym ani mimoriadnym

opravným prostriedkom a z hľadiska trestného procesného práva ho možno považovať iba

za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá

bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1

neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť podnetu.

Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či podá, alebo nepodá dovolanie

(táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie

dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže

mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana

(napr. m. m. , , , ,

).

20. Z uvedeného dôvodu minister spravodlivosti Slovenskej republiky, resp.

ministerstvo nemohlo odložením takéhoto podania, t. j. jeho neakceptovaním spôsobiť

namietané porušenie označeného práva sťažovateľky ani sťažovateľa. Sťažovateľka (v danej

veci ako podnecovateľka) mala právo len na to, aby sa ministerstvo jej podnetom zaoberalo,

náležite sa s ním vysporiadalo a o spôsobe jeho vybavenia ju vyrozumelo, k čomu v tejto

veci, ako to vyplýva z citovanej časti napadnutého prípisu, došlo spôsobom, ktorý nemožno

označiť za arbitrárny alebo ústavne neakceptovateľný.

21. Ministerstvo síce nereagovalo osobitne na všetky jednotlivé námietky

sťažovateľky uvedené v jej podnete, zaoberalo sa však všetkými námietkami relevantnými

vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa , ktorý ako

jediný prichádzal podľa odôvodneného názoru ministerstva do úvahy, pričom sťažovateľka

takéto vymedzenie rozsahu prieskumu jej podnetu (teda iba vo vzťahu k dôvodom možného

závažného porušenia práva obvineného na obhajobu) vo svojej sťažnosti ani nespochybňuje.

22. Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

23. Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2018