Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 134/2018
PDF · 161.66 KB
No categories available
III. ÚS 134/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 C 97/2016 a jeho uznesením sp. zn. 10 C 97/2016 z 8. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. marca 2018 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 C 97/2016 a jeho uznesením sp. zn. 10 C 97/2016 z 8. novembra 2017.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 29. júna 2016 na okresnom
súde návrh na vydanie rozkazu na plnenie podľa § 174b Občianskeho súdneho poriadku
(v čase podania žaloby platného a účinného zákona), ktorým sa domáhala, aby okresný súd
rozkazom na plnenie zaviazal odporcu (spoločnosť ) vykonávať
správu domu a plniť povinnosti ustanovené zákonom Národnej rady Slovenskej republiky
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov
ako správca.
Okresný súd 9. augusta 2016 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku.
Sťažovateľka poplatok zaplatila, no vzniesla námietku, že jej bol súdny poplatok vyrubený
v rozpore so zákonom Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, na čo jej bol súdny
poplatok uznesením vrátený.
Sťažovateľka uvádza, že z dôvodu, že okresný súd o žalobe nekonal, podala
17. októbra 2016 návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorému okresný súd
čiastočne vyhovel, keď 21. októbra 2016 neodkladné opatrenie vydal. Proti neodkladnému
opatreniu podal odporca odvolanie, ktorému Krajský súd v Bratislave 16. decembra 2016
vyhovel, neodkladné opatrenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu.
Medzitým sťažovateľka podala 28. októbra 2016 v poradí druhý návrh na vydanie
neodkladného opatrenia, ktorý bol okresným súdom 21. novembra 2016 zamietnutý
pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľky. Sťažovateľka bola totiž
ako žalobca členom núteného procesného spoločenstva tvoreného všetkými vlastníkmi
bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome a na strane žalobcu označenie
týchto vlastníkov absentovalo. Sťažovateľka ako žalobca nepreukázala aktívnu legitimáciu
v spore podľa § 78 Civilného sporového poriadku.
Sťažovateľka podala 15. novembra 2016 v poradí tretí návrh na vydanie
neodkladného opatrenia, pričom, ako sama uvádza, každý z jej návrhov bol rozdielny
obsahom, o ktorom okresný súd rozhodol tak, že ho 22. novembra 2016 zamietol
z rovnakých dôvodov ako v prípade druhého návrhu na vydanie neodkladného opatrenia
(nepreukázanie aktívnej legitimácie v spore).
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že okresný súd konal ďalej len s ňou napriek
skutočnosti, že 4. januára 2017 podala návrh, aby do konania pristúpili všetci vlastníci
nehnuteľnosti, a na pojednávaní 8. novembra 2017 okresný súd rozhodol tak, že žalobu
zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť trovy konania vo výške 100 %.
V okamihu, keď okresný súd rozhodol, už uplynula zákonom ustanovená lehota jedného
roka, v ktorej bol správca bytového domu ( ) aj po podaní výpovede
zo zmluvy o výkone správy povinný plniť povinnosti správcu nehnuteľnosti. Okresný súd
tak stratil aj hypotetickú vyhliadku uplatniť svoju právomoc chrániť práva sťažovateľky.
4. Sťažovateľka namieta, že okresný súd ju svojimi rozhodnutiami v konaní
sp. zn. 10 C 97/2016 uviedol do omylu o platnej právnej úprave a o jej subjektívnych
právach a namiesto toho, aby konanie o sťažovateľkinej žalobe zastavil, pokračoval
v konaní o žalobe, ako keby žaloba bol podaná správne.
Sťažovateľka vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 5 ústavy a v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu
argumentuje tým, že okresný súd jej za vlastný nesprávny úradný postup uložil povinnosť
nahradiť trovy konania vo výške 100 %. Sťažovateľka uviedla, že „Súd ukončil konanie
s odkazom na neexistenciu aktívnej legitimácie sťažovateľky podať vo veci žalobu,
no ak sťažovateľka nebola aktívne legitimovaná pre účasť v konaní, potom nebola aktívne
legitimovaná od samého začiatku konania a súd nesmel konať o jej žalobe od okamihu
doručenia žaloby... V okolnostiach prípadu Okresný súd Bratislava V svoju zákonom
určenú podmienku zanedbal, neskúmal, či sú splnené podmienky vedenia konania a touto
svojou nedbanlivosťou zapríčinil, že začal konanie a viedol súdne konanie, ktoré nemalo
spôsobilosť skončiť sa právoplatným rozhodnutím o žalobe, lebo podľa súdu OS BA V
žalobu podala neoprávnená osoba. Trovy takéhoto konania vznikli bez právneho dôvodu.“.
5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky priznané článkom 46 ods. I Ústavy Slovenskej
republiky Okresného súdu Bratislava a základné právo sťažovateľky pokojne užívať svoj
majetok zaručené druhou vetou článku 20 ods. 1 v spojení s článkom 20 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky a v spojení s článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 10C/97/2016-225 sa ruší
v rozsahu, v akom Okresný súd Bratislava V uložil sťažovateľke povinnosť uhradiť trovy
konania vo výške 100 %. Vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 127 odsek 3 Ústavy Slovenskej
republiky priznáva sťažovateľke za porušenie jej základného práva zaručeného článkom 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 20 ods. 1 v spojení s článkom 20 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v spojení s čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných práv primerané finančné zadosťučinenie 1.200,- euro. Okresný
súd Bratislava V je povinný vyplatiť toto primerané finančné zadosťučinenie do dvoch
mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle
Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet sťažovateľky.“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
10. Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba
vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov
a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu
verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
III.
13. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietaný postup okresného súdu v konaní,
v ktorom sa sťažovateľka ako vlastník bytu v bytovom dome domáhala vydania rozkazu
na plnenie povinností vyplývajúcich zo správy bytového domu proti správcovi bytového
domu, ktorý podal výpoveď zo zmluvy o správe, a to počas zákonom ustanovenej lehoty
jedného roka. K namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
došlo podľa sťažovateľky tým, že okresný súd konanie o jej žalobe nezastavil už
na začiatku, no napriek nedostatku aktívnej legitimácie so sťažovateľkou ďalej konal,
čím uplynula lehota jedného roka, počas ktorej sa sťažovateľka mohla domáhať od správcu
bytového domu vo výpovedi plnenia jeho povinností vyplývajúcich mu zo správy bytového
domu. Zároveň týmto postupom mal okresný súd porušiť aj základné právo sťažovateľky
podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 5 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, keďže jej uložil povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 100 % za vlastný
nesprávny úradný postup.
14. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv
a slobôd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je splnenie všeobecných a osobitných
náležitostí vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, ako aj ďalších procesných
podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd
stabilne pripomína, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak
náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je následne viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
15. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,
že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
16. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že k sťažnosti nebolo
pripojené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom,
ktoré v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde patrí medzi esenciálne náležitosti
návrhu na začatia pred ústavným súdom, a to napriek skutočnosti, že v predchádzajúcom
konaní pred ústavným súdom sťažovateľka túto náležitosť riadne splnila (I. ÚS 410/2017).
Navyše, podľa ustálenej judikatúry ústavný súd nie je povinný zistený rozsah nedostatkov
zákonom predpísaných náležitostí odstraňovať z úradnej povinnosti (I. ÚS 154/2014,
III. ÚS 392/2015). Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí podaní účastníkov konania (napr. III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010). Sťažovateľka navyše k sťažnosti nepredložila ani kópiu napadnutého
rozhodnutia okresného súdu, ktorá je osobitnou náležitosťou sťažnosti vyplývajúcou z § 50
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
17. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľky nie je
ústavne relevantným spôsobom odôvodnená, petit sťažnosti v bode 1 je neurčitý,
keď sťažovateľka neuvádza, či k porušeniu jej základných práv malo dôjsť postupom
okresného súdu alebo jeho rozhodnutím, pričom zároveň nešpecifikovala spisovú značku
konania a ani neidentifikovala rozhodnutie. V druhom bode petitu pritom žiada zrušiť
uznesenie okresného súdu, ktorým okresný súd rozhodol o náhrade trov konania, vo vzťahu
ku ktorému však podľa ustanovenia § 357 písm. m) Civilného sporového poriadku mala
sťažovateľka možnosť využiť opravný prostriedok, t. j. odvolanie.
18. Vzhľadom na nesplnenie podmienky obligatórneho právneho zastúpenia
sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom a vzhľadom na nedostatky samotnej sťažnosti
dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť v predloženej podobe nespĺňa zákonom
o ústavnom súde predpísané náležitosti, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol už pri predbežnom prerokovaní (podobne III. ÚS 262/2010,
III. ÚS 210/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010,
I. ÚS 57/2015, I. ÚS 337/2015).
19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2018