Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 136/2018
PDF · 204.19 KB
No categories available
I. ÚS 136/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Mestická, Slovíková, s. r. o., Hviezdoslavova 6, Žilina, v mene
ktorej koná advokátka JUDr. Zuzana Slovíková, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5, čl. 6 ods. 1
a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresnej
prokuratúry Žilina č. k. 1 Pn 984/17/5511-17 z 30. januára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca
2018 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5, čl. 6 ods. 1
a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k.
1 Pn 984/17/5511-17 z 30. januára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresnej
prokuratúry“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 31. augusta 2017
trestné oznámenie, v ktorom namietala spáchanie viacerých trestných činov v súvislosti
so vstupom spoločnosti do likvidácie. Uznesením vyšetrovateľa Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Žiline, odboru kriminálnej polície ČVS: ORP-1229/3-
VYS-ZA-2017 z 8. novembra 2017 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa“) bola podľa § 197
ods. 1 písm. d) Trestného poriadku vec odmietnutá. Proti uzneseniu vyšetrovateľa podala
sťažovateľka osobne 16. novembra 2017 písomnú sťažnosť. Následne bolo sťažovateľke
8. februára 2018 doručené napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry, ktorým okresná
prokuratúra zamietla sťažnosť ako nedôvodnú.
3. Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii vyslovila nespokojnosť
s napadnutým uznesením okresnej prokuratúry, pričom v podstate svojej sťažnosti uviedla:
„Okresná prokuratúra v Žiline úplne obišla skutkový stav, bez riadneho odôvodnenia
schválila nesprávne zistene skutkového stavu vyšetrovateľom a jeho
nesprávne právne posúdenie, pričom taktiež obišla takmer všetky moje námietky z trestného
oznámenia z 31.08.2017, jeho doplnení a zo sťažnosti voči policajnému uzneseniu pod
značkou ČVS: ORP-1299/3-VYS-ZA-2017 prevzaté dňa 13.11.2017.
... Predmetné uznesenie okresnej prokuratúry... je plné úmyselných nepravdivých
skutkových a právnych tvrdení. Základom týchto lživých informácií je tvrdenie, že sa formou
trestného omámenia domáham riešenia pracovnoprávneho sporu. Žiadneho riešenia
pracovného sporu sa trestným omámením zo dňa 31.082017 nedomáham, ale oznamujem
naplnenie skratových podstát trestných činov, ktorými som bola dokázateľne poškodená ako
akcionár a ako zamestnanec spoločnosti... a likvidátora ako fyzickej
osoby. V súvislosti s týmto zavádzajúcim tvrdením je ďalšou nosnou lžou predmetného
uznesenia... tvrdenie, že môj pracovný pomer skončil dňom 31.10.2016. Znovu uvádzam, čo
je uvádzané fakticky vo všetkých písomnostiach danej veci a nepopierateľne dokázané, že
doposiaľ so mnou a zamestnávateľom... pracovný pomer rozviazaný nebol a tak som ani
nemala právny dôvod sa súdne domáhať neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Moja
pracovná zmluva je písomná a podľa § 40 ods. 2 občianskeho zákonníka písomne uzavretá
dohoda sa môže meniť alebo rušiť iba písomne.
Doposiaľ k písomnému rozviazaniu môjho pracovného pomeru teda nedošlo, takže
môj pracovný pomer trvá. Prokurátorka okresnej prokuratúry v Žiline zavádzajúco
odkazuje, že som bola členkou predstavenstva, čo však s danou vecou nemá nič spoločné,
a takisto rovnako zavádzajúco tvrdí, že som vraj bola dňa 08.11.2016 upovedomená, že môj
pracovný pomer skončil.
Orgány činné v trestnom konaní zavádzajúco a nelogicky dôvodia, že som bola
členkou predstavenstva, ako keby to mala byť okolnosť, ktorá vylučuje trestnú zodpovednosť
riaditeľa firmy..., predsedu predstavenstva... a následne likvidátora..., účtovníčky..., členov
dozornej rady... a ďalších osôb, ktoré umožnili menovaným nezákonné prevody vo firme
Prevod týchto áut prebehol bez môjho vedomia, bez schválenia predstavenstvom
a valným zhromaždením danej spoločnosti, čim jeho aktéri úmyselne naplnili skutkovú
podstatu trestných činov poškodzovania veriteľa a nevyplnenia mzdy a odstupného. Preto
boli orgány činné v trestnom konaní povinné chrániť moje práva a reparovať moje
poškodené pravá trestným stíhaním podozrivých.
Nepopierateľne som dokázala, že kriminálny prevod firemných áut za účtovnú a nie
trhovú cenu ma poškodí ako zamestnanca, pretože aj z najnižších trhových cien takýchto
ojazdených áut bolo možné uhradiť moju mzdu, odstupné, odchodné a nevyplatené stravné
lístky od 01.01.2016.
... Zo strany likvidátora mi nebolo umožnené nazrieť do účtovnej agendy/účtovných
dokladov firmy..., pričom rýchly úbytok financií v predmetnej firme nasvedčoval o ďalších
možných nekalých transakciách, ktoré prebehli bez môjho vedomia, a aj toto dôvodné
podozrenie a aj dokázaný kriminálny prevod firemných áut majú byť pre orgány činné
v trestnom konaní zákonným dôvodom, aby sa účtovným dokumentom venovali bližšie, na
čo majú právomoc.
... Predmetné uznesenie... lživo tiež konštatuje, že som vzhľadom na moju prítomnosť
na mimoriadnom valnom zhromaždení spoločnosti... mala úplnú vedomosť o majetkových
pomeroch v spoločnosti O kriminálnych prevodoch dvoch firemných áut som sa
však dozvedela omnoho neskôr a bolo zákonnou povinnosťou likvidátora
, aby odstránil protiprávny stav.
Na mimoriadnom valnom zhromaždení spoločnosti... však tento likvidátor odmietol
odpovedať na moje otázky a ja som za schválenie tejto účtovnej závierky nehlasovala.
Takisto prokurátorka okresnej prokuratúry v Žiline úmyselne a zavádzajúco
protiprávne legalizuje konanie vyšetrovateľa , ktorý odmietol stretnutie
so mnou a spísanie mojej výpovede do zápisnice (doslova mi povedal že na mňa nemá čas).
Podľa platných právnych noriem sú orgány činné v trestnom konaní so mnou zápisnicu po
prejavení mojej vôle spísať.
Načrtnutým postupom, vedome nesprávne zisteným skutkovým stavom a jeho vedome
nesprávnym právnym posúdením porušila okresná prokuratúra v Žiline moje právo na
osobnú bezpečnosť garantované článkom 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd... článok 46 ods. 1 Ústavy..., ktorý garantuje moje právo na inú právnu
ochranu a článku 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý garantuje toto právo tiež.“
4. Sťažovateľka v ďalšej časti svojej sťažnosti detailne opísala skutkový stav
súvisiaci so vstupom obchodnej spoločnosti , do likvidácie predajom dvoch
firemných áut spoločnosti, ako aj s priebehom valného zhromaždenia spoločnosti, ktoré sa
konalo 8. júna 2017, a zároveň vyslovila nespokojnosť s priebehom daného valného
zhromaždenia, so skončením jej pracovného pomeru s danou obchodnou spoločnosťou
(podľa názoru sťažovateľky k skončeniu pracovného pomeru nikdy nedošlo),
so skutočnosťou, že nedostala od spoločnosti mzdu, odchodné, odstupné, stravné lístky, ako
aj že jej nebola preplatená nevyčerpaná dovolenka. Následne detailne opísala svoje
vykonané úkony vo vzťahu k likvidátorovi spoločnosti a členom predstavenstva spoločnosti
a opätovne opísala svoje úkony súvisiace s podaním trestného oznámenia.
5. V závere svojej sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v jej veci
rozhodol týmto nálezom:
«1. A preto žiadam o vydanie nálezu, v ktorom sa skonštatuje, že práva garantované
článkom 46 ods. 1 ústavy porušené boli, a takisto že práva garantované článkom 5, článkom
6 ods. 1 a článkom 14 Dohovoru porušené boli.
2. Následne žiadam o skonštatovanie, že predmetné uznesenie okresnej prokuratúry
v Žiline pod značkou 1 Pn 984/17/5511-17 z dôvodu nesprávneho postupu, nesprávneho
zistenia skutkového stavu a jeho nesprávneho právneho posúdenie je nezákonné.
3. Ďalej žiadam, aby z dôvodu reparácie mojich práv poškodených trestnými činmi
bolo prikázané okresnej prokuratúre v Žiline, aby konala na základe trestného oznámenia
zo dňa 31.08.7017.
4. Takisto žiadam od okresnej prokuratúry v Žiline náhradu finančnej nemateriálnej
ujmy, ktorú vzhľadom na závažnosť otázky zásadného právneho významu - situácie
vyčísľujem nasledovne:
4.1. V priebehu dvoch rokov sa v predmetnej firme predali niektoré
nehnuteľnosti pomerne vysokej hodnoty, : za budovu fámy
firma získala 235.000,- EUR (predané dňa 19.05.2015). Súčet súm, za ktoré boli
predané dva trojizbové podnikové byty je 78.000,- EUR (prvý predaný dňa 05.02.2014 za
53.000,- EUR + druhý byt predaný za 25 000,- EUR dňa 27.10.2014). Pred vstupom firmy
s troma zamestnancami do likvidácie však táto nemala už hotovosť ani na
výplaty (od 01.01.2016 sme kvôli insolventosti nedostávali stravné lístky). V priebehu rokov
(2014 -2016) predmetná firma však nevykonávala žiadnu činnosť a tak okrem
réžie nemala žiadne iné náklady. Ako som sa dozvedela až v čase záverečného valného
zhromaždenia, krátko pred vstupom firmy do likvidácie si dvaja členovia predstavenstva
a tajne odkúpili dve firemné autá za účtovnú cenu, čím ma
ako zamestnanca, ktorý takmer rak nedostával stravné lístky a už nedostával ani plat
poškodili trestným činom nevyplatenia mzdy a odstupného, keďže za účtovnú, čiže takmer
nulovú a nie trhovú cenu predali a v podstate spreneverili zdroje financovania aj stravných
lístkov, aj mojej mzdy a aj doplnkov k likvidačnému zostatku akcionárov. Svojvoľným
odmietaním dôvodného trestného stíhania dochádza k ťažko vyčísliteľným no obrovským
materiálnym, ale aj morálnym škodám.
4.2. Ku dňu 28.09. 2017, kedy so mnou poverený príslušník PZ SR spísal zápisnicu
o predbežnej škode, táto sa pohybovala vo výške 5.084,69 EUR. Touto sumou zároveň
vyčísľujem zároveň nemajetkovú morálnu a psychickú ujmu spôsobenú okresnou
prokuratúrou v Žiline.
5. Podľa § 53 zákona č. 38/1993 Z. z. v planom znení som vyčerpala všetky riadne
opravné prostriedky. Keďže ide o právoplatné konečné rozhodnutie okresnej prokuratúry
v Žiline a po neúspešnom podaní podania podľa zákona o prokuratúre sa v právnej praxi
poukazuje práve na preklúziu práva, ktorá sa viaže na právoplatné rozhodnutia prokuratúry
prvého stupňa, jediným účinným prostriedkom nápravy podľa platných noriem Slovenskej
republiky vrátane čl. 13 Dohovoru je podanie ústavnej sťažnosti.
6. Dátumom podľa § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení, kedy som
prevzala predmetné uznesenie okresnej prokuratúry v Žiline pod značkou
1 Pn 984/17/5511-17 v riadnej trojdňovej lehote je 08. február 2018. Túto ústavnú sťažnosť
podávam v zákonom prípustnej dvojmesačnej lehote.
7. Súhlasím s konaním o tejto ústavnej sťažnosti Ústavným súdom Slovenskej
republiky bez mojej prítomnosti a bez prítomnosti môjho právneho zástupcu.
8. Sťažovateľ žiada náhradu trov konania, ktoré súvisia s podaním tejto sťažnosti a
to náhradu za právne zastúpenie - odmenu advokátovi z hodnoty veci (z predmetu konania )
v zmysle Ministerstva spravodlivosti SR o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb. Hodnota požadovaného zadosťučinenia predstavuje
5.084,69 EUR a odmena za jeden úkon predstavuje 180,93 €, režijný paušál 9,21 €, a za 2
úkony predstavuje odmena 456,34 € (prevzatie a príprava zastupovania a písomné podanie
sťažnosti) + DPH.»
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj
osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona
o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
10. Podstatou výhrad sťažovateľky je, že okresná prokuratúra (a vo veci konajúce
okresné riaditeľstvo Policajného zboru) nevyhoveli trestnému oznámeniu a jej sťažnosti,
teda orgány činné v trestnom konaní trestne nestíhali konkrétne osoby ako obvinené
a nebola podaná obžaloba za opísané skutky.
11. Poukazujúc na už uvedené ústavný súd konštatuje, že v rámci svojej judikatúry
už v minulosti opakovane uviedol, že právo fyzickej osoby alebo právnickej osoby na
začatie alebo vedenie trestného konania voči označenej osobe, napr. na základe podaného
trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy
a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porovnaj
II. ÚS 42/00, II. ÚS 398/09, III. ÚS 233/2010, II. ÚS 340/2014, IV. ÚS 423/09, z novšej
judikatúry porovnaj napr. II. ÚS 620/2016).
12. Ústavný súd tiež vyslovil, že súčasťou práva na súdnu ochranu nie je ani právo
fyzickej osoby alebo právnickej osoby, aby na základe napr. podaného trestného oznámenia
bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu proti označeným osobám. Takéto základné
právo nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku (porovnaj I. ÚS 126/06,
II. ÚS 526/2013, III. ÚS 16/06, IV. ÚS 17/09). Inak povedané, právo na súdnu a inú právnu
ochranu nie je možné vykladať tak, že by garantovalo úspech v trestnom konaní či
zaručovalo právo na rozhodnutie, ktoré zodpovedá predstavám sťažovateľky.
13. Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená napr. na trestnom
oznámení voči tretej osobe) nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti
tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní [porovnaj Dziedzic v. Poľsko,
č. 50428/99, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
z 25. 11. 2003, bod 6; Helmers v. Švédsko, č. 11826/85, rozsudok ESĽP z 29. 10. 1991,
bod 29; Kusmierek v. Poľsko, č. 10675/02, rozsudok ESĽP z 21. 9. 2004, bod 48].
14. Právo na vznesenie obvinenia alebo trestné stíhanie inej osoby, alebo na podanie
obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práv podľa čl. 5, čl. 6 ods. 1, resp. čl. 14
dohovoru, ktorých porušenie namieta, preto k porušeniu označených práv napadnutým
uznesením okresnej prokuratúry nemohlo dôjsť. Uvedené zakladá právomoc ústavného súdu
odmietnuť sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
15. Ústavný súd taktiež poukazuje aj na návrh rozhodnutia (petit), ktorý skoncipovala
právna zástupkyňa sťažovateľky v záverečnej časti sťažnosti. Ústavný súd vo svojej
judikatúre opakovane vyslovil, že návrh rozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne,
určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy v spojení s § 50 ods. 1 a 3 zákona
o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie
ústavného súdu vo veci (m. m. II. ÚS 37/02, III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04). Ak ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní zistí, že návrh na rozhodnutie uvedené požiadavky nespĺňa,
môže takúto sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a to
zvlášť vtedy, ak je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom).
16. Poukazujúc na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkou predložený
návrh rozhodnutia vo veci samej (petit) nie je vymedzený presne, určito a zrozumiteľne,
teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre jeho rozhodnutie v uvedenej veci.
Navyše, sťažovateľka v petite podanej sťažnosti od ústavného súdu žiada vydanie
rozhodnutia o takých skutočnostiach, ktoré sú mimo rámca právomocí ústavného súdu,
v dôsledku čoho je sťažovateľkou formulovaný petit podanej sťažnosti nevykonateľný.
Tento nedostatok zakladá dôvod na odmietnutie sťažovateľkou podanej sťažnosti z dôvodu
nesplnenia zákonom prepísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
17. Vzhľadom na to ústavný súd konštatuje, že sťažnosť ako celok pôsobí zmätočne
a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení
základných práv (pri zastúpení kvalifikovanou právnou zástupkyňou) v konaní pred
ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013,
18. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky
právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
19. Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí
vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.
Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04,
IV. ÚS 168/05). Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura
scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr.
advokáta).
20. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri súčasnej danosti dôvodu na jej
odmietnutie pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a vzhľadom na odmietnutie
sťažnosti sa ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. apríla 2018