Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 163/2018
PDF · 265.01 KB
No categories available
III. ÚS 163/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou Mrg. Mag. Monikou Korbášovou, advokátska kancelária,
Námestie SNP 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na inú
právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeným v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry Bratislava I v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Pn/180/17/1101 a jej uznesením z 30. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. septembra 2017 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na inú právnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy postupom Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Pn/180/17/1101 a jej uznesením z 30. júna 2017.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva
Policajného zboru, odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia vyšetrovania, Bratislava I (ďalej
len „vyšetrovateľ Policajného zboru“) uznesením pod ČVS: ORP-313/1-VYS-B1-2017
z 19. apríla 2017 podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol vec podozrenia
z pokračujúceho prečinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ktorá bola
iniciovaná trestným oznámením sťažovateľa.
3. Proti rozhodnutiu vyšetrovateľa Policajného zboru podal sťažovateľ sťažnosť,
ktorú okresná prokuratúra napadnutým uznesením č. k. 4 Pn/180/17/1101-7 z 30. júna 2017
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nie dôvodnú zamietla.
4. Sťažovateľ uvádza, že dôvodom pre podanie trestného oznámenia boli „dve
trestné oznámenia podané voči jeho osobe pre podozrenie zo spáchania trestného činu
sprenevery podľa § 213 Trestného zákona a trestného činu porušovania povinnosti pri
správe cudzieho majetku podľa § 237 Trestného zákona, prípadne iné.“, ktoré boli
odmietnuté uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru pod ČVS: ORP-1088/4-VYS-B1-
2015 z 31. marca 2016, a teda neviedli k jeho trestnému stíhaniu. Je presvedčený, že „osoby
podávajúce trestné oznámenie voči jeho osobe... nemohli pravdivo prezentovať im známe
skutočnosti... Podľa názoru sťažovateľa ide o jednoznačný zlý úmysel. Na zlý úmysel
poukázal aj v tom, že podávatelia opakovane dopĺňali trestné oznámenia (a dá sa
predpokladať, že sa aj domáhali trestného stíhania sťažovateľa), ale v rozhodnutí OP BA I
sa v odôvodnení len uvádza všeobecné právne konštatovanie bez ich vzťahu k predmetným
skutočnostiam vo veci podaných trestných oznámení.“.
5. Rozhodnutie okresnej prokuratúry sťažovateľ považuje za arbitrárne, „keď na
jednej strane konštatuje, že sa nepreukázali skutočnosti nasvedčujúce naplneniu
subjektívnej a objektívnej stránky trestného činu krivého obvinenia a tento názor
nedostatočne, resp. vôbec neodôvodnila, no na druhej strane sa stotožňuje s postupom
vyšetrovateľa, ktorý neumožnil sťažovateľovi prístup do spisu za účelom odstránenia
prípadných nejasností, či rozporov a práva aktívneho vstupu poškodeného do konania, ako
mu takéto právo priznáva Trestný poriadok a tento stav, nedostatok v postupe
vyšetrovateľa, nenapravila“.
6. Názor okresnej prokuratúry „na postavenie poškodeného, považuje sťažovateľ za
protiústavný. Ak by mal totiž platiť názor OP BA I a tiež jej postup v tomto konkrétnom
prípade, t. j. poprieť právo poškodeného nahliadať do spisu, vyjadrovať sa ku všetkým
skutočnostiam, ktoré sú obsahom spisu a zároveň, že osobu možno považovať za
poškodeného až vtedy, ak sa konštatuje, že bol spáchaný trestný čin, potom by poškodení
nadobudli svoje práva až právoplatnosťou rozhodnutia súdu o uznaní obžalovaného za
vinného. Lebo o skutočnosti, že bol spáchaný trestný čin, rozhoduje súd. Z uvedeného
názoru a postupu prokuratúry by teda vyplývalo, že práva stanovené poškodeným Trestným
poriadkom by im do času právoplatnosti rozhodnutia súdu o vine obžalovaného patriť
nemohli. Zároveň si sťažovateľ dovoľuje vyjadriť svoj názor, že poškodeným pri trestnom
čine krivého obvinenia je práve krivo obvinená osoba, a teda sťažovateľ. Trestný poriadok
umožňuje poškodenému aktívne vstupovať do trestného konania, čo bez nahliadania do
spisu nie je možné.“.
7. Podľa slov sťažovateľa postupom vyšetrovateľa Policajného zboru a rovnako
postupom okresnej prokuratúry, ktorá zamietla jeho námietku odopretia mu práva
na oboznámenie sa s obsahom spisu, bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2
ústavy na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a v dôsledku porušenia tohto
práva bolo zároveň porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keď sa
nemohol „kvalifikovane zákonom stanoveným postupom domáhať ochrany svojho práva
pred iným orgánom, t. j. pred OČTK“. Ak sťažovateľovi „ako poškodenému nebolo
umožnené nazerať do spisu a realizovať svoje ústavné právo dané aj zákonom, potom nebol
schopný kvalifikovane a plne informovane napísať sťažnosť, ale ani reagovať na veci
uvedené v spise, či sú tam uvedené pravdivé alebo nepravdivé skutočnosti, či ide len o
uvedenie známych skutočností oznamovateľom“.
8. Základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy bolo zároveň porušené tým, že
okresná prokuratúra „nevenovala sťažnosti sťažovateľa náležitú pozornosť, keď ignorovala
doplnenú argumentáciu sťažovateľa ohľadom naplnenia subjektívnej a objektívnej stránky
trestného činu krivého obvinenia“.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:
„1. Základné práva podľa čl. 46 ods. 1 na poskytnutie
právnej ochrany pred iným orgánom SR a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
na vyjadrenie sa ku všetkým dôkazom postupom, konaním a rozhodnutím Okresnej
prokuratúry Bratislava I, spis. zn.: 4 Pn/180/17/1101 porušené boli.
2. Uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 30. 06. 2017, spis. zn.: 4
Pn/180/17/1101-7 sa zrušuje a Okresnej prokuratúre sa prikazuje, aby sa vo veci pod spis.
zn.: 4 Pn/180/17/1101 znovu konalo a rozhodlo.
3. Okresná prokuratúra Bratislava I je povinná uhradiť
trovy konania v sume 312,34 €... na účet jeho advokátky Mgr. Mag. Moniky
Korbášovej, AK: Nám. SNP 13, 811 06 Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
12. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
13. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
14. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom tohto
návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ
špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska
požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09,
IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným
subjektom (v tomto prípade vyšetrovateľom Policajného zboru) uvedeným v odôvodnení
sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.
15. Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základného práva na inú
právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresnej
prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Pn/180/17/1101 a jej uznesením z 30. júna
2017, ku ktorému malo dôjsť tým, že trestnému oznámeniu sťažovateľa nebolo vyhovené,
a to napriek jeho presvedčeniu, že všetky obligatórne znaky trestného činu, pre ktorý podal
trestné oznámenie, naplnené boli, ako aj tým, že mu ako poškodenému nebolo
vyšetrovateľom Policajného zboru umožnené nahliadnuť do spisu.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
18. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
19. Ešte pred posúdením námietok sťažovateľa ústavný súd považuje za žiaduce
pripomenúť, že nie je súčasťou systému orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa
čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
fyzických osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie
a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd) fyzických osôb
a právnických osôb, ku ktorým dospeli pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti
s rozhodovaním vo veci samej, ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto
orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery orgánov verejnej
moci rozhodujúcich o ochrane práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných
slobodách (m. m. III. ÚS 38/05).
20. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa smerujúcim proti napadnutému uzneseniu
okresnej prokuratúry ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou tiež konštatuje,
že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu je aj jemu zodpovedajúca povinnosť
orgánov činných v trestnom konaní zákonom ustanoveným spôsobom sa zaoberať podaním,
v ktorom dotknutá osoba oznamuje skutočnosti podľa nej nasvedčujúce tomu, že bol
spáchaný trestný čin, a o vybavení takého oznámenia dotknutú osobu riadne vyrozumieť.
Súčasťou tohto práva však nie je právo, aby orgány činné v trestnom konaní podaniu
oznamovateľa vyhoveli v tom zmysle, že rozhodnú podľa jeho predstáv (m. m. napr.
I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09). Ústavný súd opakovane
judikuje, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči konkrétne označenej
osobe (označeným osobám) na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi
ústavou garantované základné práva alebo slobody ustanovených v druhej hlavy ústavy
a ani ho nemožno z niektorého z ústavou garantovaných základných práv alebo slobôd
odvodiť (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 28/06).
21. Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poznamenáva, že jedným z charakteristických
znakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhanie
páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu.
Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či
bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie
tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie
bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych práv oznamovateľa trestného činu,
resp. poškodeného (m. m. I. ÚS 68/2012). Na účely ochrany individuálnych subjektívnych
práv ustanovuje právny poriadok Slovenskej republiky osobitné právne inštitúty „netrestnej
povahy“, ktorých uplatnenie má súkromnoprávny charakter a je plne v dispozícii osoby,
ktorá tvrdí, že konaním inej osoby došlo k zásahu do konkrétnych subjektívnych práv.
22. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné trestné oznámenie oznamovateľa
trestného činu riadne prešetriť a rozhodnúť o ňom. To sa vo veci sťažovateľa aj stalo. Jeho
trestné oznámenie bolo odmietnuté uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru z 19. apríla
2017 a následne napadnutým uznesením okresnej prokuratúry z 30. júna 2017 bola
zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru ako nedôvodná.
Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva:
„Stotožňujem sa s rozhodnutím policajta o odmietnutí trestného oznámenia
v predmetnej veci, keďže v danom prípade neboli naplnené obligatórne znaky skutkovej
podstaty trestného činu krivého obvinenia podľa § 345 Trestného zákona, ako ani iného
trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona. Policajt vo svojom uznesení
dostatočne zdôvodnil dôvody odmietnutia trestného oznámenia, s ktorými sa plne
stotožňujem a i v nadväznosti na tvrdenia sťažovateľa na tieto odkazujem.
.. .sťažovateľ v rámci svojej sťažnosti neuviedol žiadne nové, a zároveň z trestno –
právneho hľadiska relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie
v predmetnej veci. Čo sa týka dôvodov podanej sťažnosti, opätovne zdôrazňujem, že v danej
veci nedošlo k naplneniu tak objektívnej ako ani subjektívnej stránky trestného činu krivého
obvinenia, pričom v podrobnostiach odkazujem na odôvodnenie napádaného rozhodnutia
policajta. V konkrétnom prípade ide výlučne o spor súkromnoprávnej povahy a na riešenie
sporov vyplývajúcich z porušenia práv z oblasti súkromného práva sú kompetentné civilné
súdy resp. iné orgány, pričom orgány činné v trestnom konaní a ani trestný súd nie sú
oprávnené nahrádzať ich činnosť.
V danom prípade nie sú dané žiadne relevantné skutočnosti (takéto skutočnosti
nevyplývajú z trestného oznámenia, kompletného na vec sa vzťahujúceho spisového
materiálu, ako ani z podanej sťažnosti), ktoré by zakladali podozrenie o spáchaní trestného
činu krivého obvinenia podľa § 345 Trestného zákona, ako ani iného trestného činu
uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona. V tomto kontexte je potrebné reagovať i na
námietku sťažovateľa, že mu vyšetrovateľ neumožnil nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu.
Dôvody, pre ktoré nebolo oznamovateľovi umožnené nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu
boli oznamovateľovi policajtom oznámené. Dodávam, že postup policajta považujem za
správny, nakoľko v danom prípade tak, ako už bolo vyššie konštatované, nedošlo
k spáchaniu trestného činu, v dôsledku čoho nemožno oznamovateľa považovať
za poškodeného v trestno - právnom ponímaní. Inými slovami, keďže nedošlo k spáchaniu
trestného činu, nemožno oznamovateľa považovať za poškodeného trestným činom. Pre
úplnosť je potrebné uviesť, že Trestný poriadok oznamovateľovi právo nahliadať do
vyšetrovacieho spisu nepriznáva.
Ďalej uvádzam, že v rámci predprípravného konania dochádza k preskúmavaniu
obsahu podaného trestného oznámenia, pričom sa zisťuje, či z tohto trestného oznámenia
vyplývajú skutočnosti nasvedčujúce spáchanie trestného činu. Orgány činné v trestnom
konaní teda v rámci tohto štádia trestného konania zisťujú, či došlo k spáchaniu trestného
činu, pričom v prípade, ak z trestného oznámenia nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by
zakladali podozrenie o spáchaní trestného činu policajt nie je povinný a už vôbec nie je ani
oprávnený prešetrovať prostriedkami trestného práva veci, z ktorých takéto podozrenie
nevyplýva. Z podaného trestného oznámenia teda musia vyplývať také skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali záver, že bol spáchaný trestný čin. Nakoľko v danom prípade tomu tak nie je,
teda z podaného trestného oznámenia nevyplývajú skutočnosti odôvodňujúce spáchanie
trestného činu, vykonanie ďalších úkonov, zadovažovanie iných podkladov resp. riešenie
iných skutočností by v danej veci nemalo, svoje opodstatnenie.
Mám za to, že policajt po správnom posúdení predmetného trestného oznámenia –
zohľadňujúc a vysporiadajúc sa so všetkými relevantnými skutočnosťami spolu so
zadováženým spisovým materiálom rozhodol zákonne o odmietnutí predmetnej veci, keďže
neboli naplnené všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu krivého
obvinenia podľa § 345 Trestného zákona ako ani iného trestného činu uvedeného
v osobitnej časti Trestného zákona.“
23. Ústavný súd poznamenáva, že vyšetrovateľ Policajného zboru odmietnutie veci
trestného oznámenia sťažovateľa podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku v uznesení
ČVS: ORP-313/1-VYS-B1-2017 z 19. apríla 2017 odôvodnil tým, že:
„Trestného činu krivého obvinenia podľa § 345 Trestného zákona sa dopustí ten, kto
iného lživo obviní z trestného činu v úmysle privodiť jeho trestné stíhanie. Lživo obviniť
znamená vedome nepravdivo informovať o skutkových okolnostiach, teda o tom, kedy, kde
a ako mal byť trestný čin spáchaný a kto je jeho páchateľ. Obvinenie spočíva v konaní
páchateľa, ktoré môže byť podnetom na trestné stíhanie konkrétnej nevinnej osoby. Nezáleží
na forme oznámenia ani na tom, komu je obvinenie oznámené ak páchateľ koná so
zámerom, aby sa napokon dostalo do rúk orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu
a bolo podnetom k trestnému stíhaniu nevinnej osoby. Subjektívna stránka vyžaduje
úmyselné zavinenie spolu s pohnútkou privodiť trestné stíhanie iného. Vyslovenie
domnienky, prípade podozrenia na niekoho, že tento spáchal trestný čin nemožno považovať
za vedome lživé, a teda krivé obvinenie. Podmienkou trestnej zodpovednosti je, že páchateľ
si je vedomý nepravdivosti svojich informácií. Páchateľ si musí byť vedomý, že ním
uvádzané tvrdenia sú nepravdivé, teda že uvádzané skutočnosti sú úplne vymyslené alebo
podstatne zmenené.
Naplnenie objektívnej stránky trestného činu krivého obvinenia vyžaduje, aby
páchateľ iného lživo obvinil zo spáchania trestného činu, pričom podľa § 8 TZ trestným
činom je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v TZ...
Zmyslom postupu orgánov činných v trestnom konaní pred začatím trestného
stíhania je preverenie existujúcich indícií nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin
a následné vyhodnotenie a právne posúdenie skutkových zistení. Uvedenej potrebe tiež
zodpovedá rozsah dokazovania v tomto štádiu trestného konania (§ 196 ods. 2 Trestného
poriadku), ktorý sa obmedzuje len na zistenie základných skutočností a teda odôvodnenosti
prípadného začatia trestného stíhania.
V súvislosti s horeuvedeným poukazujem na to, že vo veci nebola naplnená ani
objektívna stránka, ani subjektívna stránka trestného činu krivého obvinenia. Tak pani
ako aj v zastúpení vychádzali pri podávaní
trestných oznámení len zo skutočností, ktoré im boli známe a preukázateľné (boli doložené
zápisnicami zo zhromaždení ). Napr. p. preukázala, že
žiadna odmena nebola písomne odhlasovaná. Zo
zápisníc vyplýva, že o odmene ústne rokovali, ale nikdy ju písomne neschválili, nikdy o nej
nehlasovali. Z toho vyplýva aj absencia úmyslu niekoho krivo obviniť, veď tak pani
, ako aj pán len prezentovali im známe skutočnosti, ktoré sformulovali
do záveru o podozrení zo spáchania trestného činu. A na tom nič nemení ani skutočnosť, že
vyšetrovateľ PZ mal v konaní ČVS: ORP-1088/4-VYS-B1-2015 iný právny názor na
problematiku vyplatenia odmien ako oznamovatelia.
Na záver sa pripájam k vyšetrovateľovi PZ, ktorý uznesením o odmietnutí rozhodol
pod ČVS: ORP-1088/4-VYS-B1-2015, že trestné právo je prostriedkom ultima ratio, čiže
krajným riešením určitých negatívnych konaní a nie je možne, aby bolo používané na
riešenie vzťahov zasahujúcich do iných právnych oblastí alebo že by dokonca prostriedky
trestného práva nahradzovali rozhodovaciu činnosť iných organov, ktoré sú oprávnené
konať. A spor medzi p. a predstaviteľmi je predovšetkým
súkromnoprávnym sporom a v prvom rade by mal byť riešený pred civilným súdom.“
24. Okresná prokuratúra sa teda stotožnila so záverom vyšetrovateľa Policajného
zboru o potrebe odmietnutia sťažovateľom podaného trestného oznámenia a zvýraznila
samotnú skutočnosť, že v danom prípade nedošlo k naplneniu objektívnej ani subjektívnej
stránky trestného činu krivého obvinenia. Zároveň vyšetrovateľ Policajného zboru (s čím sa
okresná prokuratúra stotožnila) jasne a zreteľne opísal, za akých okolností dochádza
k naplneniu obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu krivého obvinenia,
a súčasne uviedol presvedčivé argumenty, že v danej veci k tomu nedošlo. Ústavný súd
nepovažuje za potrebné na tomto mieste opakovať dôvody uvedené v rozhodnutiach
orgánov činných v trestnom konaní, pretože ich považuje za zrozumiteľné bez potreby ich
doplňovania a „vysvetľovania“.
25. V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd, poukazujúc na svoju
doterajšiu judikatúru, zdôrazňuje, že ak orgány činné v trestnom konaní v danom prípade
po zvážení všetkých okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom
trestného oznámenia sťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani ústavou chránené
práva. Nikto totiž nemá právny nárok a už tobôž nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho
podaniu (trestnému oznámeniu) bolo vyhovené. Ak zistenia orgánov činných v trestnom
konaní nedávajú podklad na začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže
príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo pokračovať v konaní,
príp. nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo v ňom pokračovalo. Sťažovateľ ako
oznamovateľ trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho
oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby
výsledok konania zodpovedal jeho predstave (m. m. napr. II. ÚS 88/99).
26. Vychádzajúc z už uvedeného, po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa, ako aj jej
príloh, ústavný súd dospel k záveru, že okresná prokuratúra sa v napadnutom uznesení,
v ktorom preskúmavala sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného
zboru, s námietkami sťažovateľa vysporiadala ústavne akceptovateľným spôsobom.
27. Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom zaručeným v čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť
postupom vyšetrovateľa Policajného zboru spočívajúcom v neumožnení sťažovateľovi
nazrieť do spisu, ústavný súd poznamenáva, že z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplýva,
že vyšetrovateľ Policajného zboru tak urobil z dôvodu procesného postavenia sťažovateľa,
ktorého nepovažoval za poškodeného, ale za oznamovateľa. Za týchto okolností
s prihliadnutím na znenie § 69 ods. 1 Trestného poriadku sa javí postup vyšetrovateľa
Policajného zboru ako súladný s procesnoprávnym predpisom, ktorým sa konanie riadilo.
Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou, v sťažnosti podanej ústavnému
súdu nekonkretizoval, či sa v trestnom konaní domáhal uznania jeho postavenia ako
poškodeného, a ak áno, aké právne prostriedky k tomu využil. Neuviedol ani dôvody,
o ktoré vyšetrovateľ Policajného zboru oprel verdikt o potrebe konania so sťažovateľom
„iba“ ako s oznamovateľom. Tieto okolnosti danej veci pripúšťajú dohady, ktoré v konaní
o požadovanej ústavnej ochrane základných práv a slobôd nie sú prípustné. Navyše, ústavný
súd nie je oprávnený skúmať a už vôbec nie rozhodnúť o tom, či sťažovateľ mal byť
orgánmi činnými v trestnom konaní akceptovaný ako osoba poškodená, ktorá disponuje
právom na nazeranie do spisu alebo nie. Ak by aj existovali dôvody, pre ktoré by bolo
možné viesť polemiku či už s názorom vyšetrovateľa Policajného zboru alebo okresnej
prokuratúry o procesnom postavení sťažovateľa v tejto veci, rozhodujúcim pre
ústavnoprávne posúdenie, či došlo alebo nedošlo k zásahu do základného práva sťažovateľa
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, je výsledok konania ako celku.
28. Z judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,
rozsudok zo 4. 6. 2002; ďalej len „ESĽP“) totiž vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú,
či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé
súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
29. Podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným
činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli
porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.
30. Ústavný súd skúmal, či postup vyšetrovateľa Policajného zboru, „odobrený“
okresnou prokuratúrou, vyvolal svojím právnym významom taký závažný a zároveň ústavne
chybný dopad na ďalší priebeh konania o trestnom oznámení sťažovateľa, ktorého dôsledky
by významne vo vzťahu k nemu negatívne ovplyvnili konečné rozhodnutie.
31. Ak teda z výsledku šetrenia veci vyšetrovateľom Policajného zboru, ktorý
okresná prokuratúra v konečnom dôsledku schválila, vyplýva, že trestné oznámenie
sťažovateľa bolo potrebné odmietnuť, pretože neboli naplnené všetky obligatórne znaky
trestného činu, potom skutočne nemohol byť sťažovateľ osobou, ktorej by bola spôsobená
akákoľvek škoda trestným činom. Tento záver síce vyplynul až v závere konania o trestnom
oznámení sťažovateľa, avšak z materiálneho hľadiska predstavuje takú okolnosť, ktorá
postup orgánov činných v trestnom konaní robí ústavne udržateľným.
32. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
33. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného
vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2018