Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 163/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou Mrg. Mag. Monikou Korbášovou, advokátska kancelária,

Námestie SNP 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na inú

právnu ochranu zaručeného v a základného práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeným v

Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry Bratislava I v konaní vedenom

pod sp. zn. a jej uznesením z 30. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. septembra 2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na inú právnu

ochranu zaručeného v (ďalej len „“)

a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48

ods. 2 postupom Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jej uznesením z 30. júna 2017.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva

Policajného zboru, odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia vyšetrovania, Bratislava I (ďalej

len „vyšetrovateľ Policajného zboru“) uznesením pod ČVS: ORP-313/1-VYS-B1-2017

z 19. apríla 2017 podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol vec podozrenia

z pokračujúceho prečinu krivého obvinenia podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorá bola

iniciovaná trestným oznámením sťažovateľa.

3. Proti rozhodnutiu vyšetrovateľa Policajného zboru podal sťažovateľ sťažnosť,

ktorú okresná prokuratúra napadnutým uznesením č. k. -7 z 30. júna 2017

podľa ako nie dôvodnú zamietla.

4. Sťažovateľ uvádza, že dôvodom pre podanie trestného oznámenia boli „dve

trestné oznámenia podané voči jeho osobe pre podozrenie zo spáchania trestného činu

sprenevery podľa a trestného činu porušovania povinnosti pri

správe cudzieho majetku podľa , prípadne iné.“, ktoré boli

odmietnuté uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru pod ČVS: ORP-1088/4-VYS-B1-

2015 z 31. marca 2016, a teda neviedli k jeho trestnému stíhaniu. Je presvedčený, že „osoby

podávajúce trestné oznámenie voči jeho osobe... nemohli pravdivo prezentovať im známe

skutočnosti... Podľa názoru sťažovateľa ide o jednoznačný zlý úmysel. Na zlý úmysel

poukázal aj v tom, že podávatelia opakovane dopĺňali trestné oznámenia (a dá sa

predpokladať, že sa aj domáhali trestného stíhania sťažovateľa), ale v rozhodnutí OP BA I

sa v odôvodnení len uvádza všeobecné právne konštatovanie bez ich vzťahu k predmetným

skutočnostiam vo veci podaných trestných oznámení.“.

5. Rozhodnutie okresnej prokuratúry sťažovateľ považuje za arbitrárne, „keď na

jednej strane konštatuje, že sa nepreukázali skutočnosti nasvedčujúce naplneniu

subjektívnej a objektívnej stránky trestného činu krivého obvinenia a tento názor

nedostatočne, resp. vôbec neodôvodnila, no na druhej strane sa stotožňuje s postupom

vyšetrovateľa, ktorý neumožnil sťažovateľovi prístup do spisu za účelom odstránenia

prípadných nejasností, či rozporov a práva aktívneho vstupu poškodeného do konania, ako

mu takéto právo priznáva a tento stav, nedostatok v postupe

vyšetrovateľa, nenapravila“.

6. Názor okresnej prokuratúry „na postavenie poškodeného, považuje sťažovateľ za

protiústavný. Ak by mal totiž platiť názor OP BA I a tiež jej postup v tomto konkrétnom

prípade, t. j. poprieť právo poškodeného nahliadať do spisu, vyjadrovať sa ku všetkým

skutočnostiam, ktoré sú obsahom spisu a zároveň, že osobu možno považovať za

poškodeného až vtedy, ak sa konštatuje, že bol spáchaný trestný čin, potom by poškodení

nadobudli svoje práva až právoplatnosťou rozhodnutia súdu o uznaní obžalovaného za

vinného. Lebo o skutočnosti, že bol spáchaný trestný čin, rozhoduje súd. Z uvedeného

názoru a postupu prokuratúry by teda vyplývalo, že práva stanovené poškodeným Trestným

poriadkom by im do času právoplatnosti rozhodnutia súdu o vine obžalovaného patriť

nemohli. Zároveň si sťažovateľ dovoľuje vyjadriť svoj názor, že poškodeným pri trestnom

čine krivého obvinenia je práve krivo obvinená osoba, a teda sťažovateľ.

umožňuje poškodenému aktívne vstupovať do trestného konania, čo bez nahliadania do

spisu nie je možné.“.

7. Podľa slov sťažovateľa postupom vyšetrovateľa Policajného zboru a rovnako

postupom okresnej prokuratúry, ktorá zamietla jeho námietku odopretia mu práva

na oboznámenie sa s obsahom spisu, bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2

na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a v dôsledku porušenia tohto

práva bolo zároveň porušené základné právo sťažovateľa podľa , keď sa

nemohol „kvalifikovane zákonom stanoveným postupom domáhať ochrany svojho práva

pred iným orgánom, t. j. pred OČTK“. Ak sťažovateľovi „ako poškodenému nebolo

umožnené nazerať do spisu a realizovať svoje ústavné právo dané aj zákonom, potom nebol

schopný kvalifikovane a plne informovane napísať sťažnosť, ale ani reagovať na veci

uvedené v spise, či sú tam uvedené pravdivé alebo nepravdivé skutočnosti, či ide len o

uvedenie známych skutočností oznamovateľom“.

8. Základné právo zaručené v bolo zároveň porušené tým, že

okresná prokuratúra „nevenovala sťažnosti sťažovateľa náležitú pozornosť, keď ignorovala

doplnenú argumentáciu sťažovateľa ohľadom naplnenia subjektívnej a objektívnej stránky

trestného činu krivého obvinenia“.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:

„1. Základné práva podľa čl. 46 ods. 1 na poskytnutie

právnej ochrany pred iným orgánom SR a podľa

na vyjadrenie sa ku všetkým dôkazom postupom, konaním a rozhodnutím Okresnej

prokuratúry Bratislava I, spis. zn.: 4 Pn/180/17/1101 porušené boli.

2. Uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 30. 06. 2017, spis. zn.: 4

Pn/180/17/1101-7 sa zrušuje a Okresnej prokuratúre sa prikazuje, aby sa vo veci pod spis.

zn.: 4 Pn/180/17/1101 znovu konalo a rozhodlo.

3. Okresná prokuratúra Bratislava I je povinná uhradiť

trovy konania v sume 312,34 €... na účet jeho advokátky Mgr. Mag. Moniky

Korbášovej, AK: Nám. SNP 13, 811 06 Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

12. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

13. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

14. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom tohto

návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ

špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska

požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. ,

, , ). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným

subjektom (v tomto prípade vyšetrovateľom Policajného zboru) uvedeným v odôvodnení

sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.

15. Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základného práva na inú

právnu ochranu zaručeného v a základného práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v postupom okresnej

prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. a jej uznesením z 30. júna

2017, ku ktorému malo dôjsť tým, že trestnému oznámeniu sťažovateľa nebolo vyhovené,

a to napriek jeho presvedčeniu, že všetky obligatórne znaky trestného činu, pre ktorý podal

trestné oznámenie, naplnené boli, ako aj tým, že mu ako poškodenému nebolo

vyšetrovateľom Policajného zboru umožnené nahliadnuť do spisu.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

18. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

19. Ešte pred posúdením námietok sťažovateľa ústavný súd považuje za žiaduce

pripomenúť, že nie je súčasťou systému orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach podľa týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

fyzických osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie

a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd) fyzických osôb

a právnických osôb, ku ktorým dospeli pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti

s rozhodovaním vo veci samej, ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto

orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery orgánov verejnej

moci rozhodujúcich o ochrane práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných

slobodách (m. m. ).

20. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa smerujúcim proti napadnutému uzneseniu

okresnej prokuratúry ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou tiež konštatuje,

že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu je aj jemu zodpovedajúca povinnosť

orgánov činných v trestnom konaní zákonom ustanoveným spôsobom sa zaoberať podaním,

v ktorom dotknutá osoba oznamuje skutočnosti podľa nej nasvedčujúce tomu, že bol

spáchaný trestný čin, a o vybavení takého oznámenia dotknutú osobu riadne vyrozumieť.

Súčasťou tohto práva však nie je právo, aby orgány činné v trestnom konaní podaniu

oznamovateľa vyhoveli v tom zmysle, že rozhodnú podľa jeho predstáv (m. m. napr.

, , , ). Ústavný súd opakovane

judikuje, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči konkrétne označenej

osobe (označeným osobám) na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi

garantované základné práva alebo slobody ustanovených v druhej hlavy

a ani ho nemožno z niektorého z garantovaných základných práv alebo slobôd

odvodiť (napr. , ).

21. Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poznamenáva, že jedným z charakteristických

znakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhanie

páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu.

Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či

bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie

tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie

bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych práv oznamovateľa trestného činu,

resp. poškodeného (m. m. ). Na účely ochrany individuálnych subjektívnych

práv ustanovuje právny poriadok Slovenskej republiky osobitné právne inštitúty „netrestnej

povahy“, ktorých uplatnenie má súkromnoprávny charakter a je plne v dispozícii osoby,

ktorá tvrdí, že konaním inej osoby došlo k zásahu do konkrétnych subjektívnych práv.

22. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné trestné oznámenie oznamovateľa

trestného činu riadne prešetriť a rozhodnúť o ňom. To sa vo veci sťažovateľa aj stalo. Jeho

trestné oznámenie bolo odmietnuté uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru z 19. apríla

2017 a následne napadnutým uznesením okresnej prokuratúry z 30. júna 2017 bola

zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru ako nedôvodná.

Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva:

„Stotožňujem sa s rozhodnutím policajta o odmietnutí trestného oznámenia

v predmetnej veci, keďže v danom prípade neboli naplnené obligatórne znaky skutkovej

podstaty trestného činu krivého obvinenia podľa , ako ani iného

trestného činu uvedeného v osobitnej časti . Policajt vo svojom uznesení

dostatočne zdôvodnil dôvody odmietnutia trestného oznámenia, s ktorými sa plne

stotožňujem a i v nadväznosti na tvrdenia sťažovateľa na tieto odkazujem.

.. .sťažovateľ v rámci svojej sťažnosti neuviedol žiadne nové, a zároveň z trestno –

právneho hľadiska relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie

v predmetnej veci. Čo sa týka dôvodov podanej sťažnosti, opätovne zdôrazňujem, že v danej

veci nedošlo k naplneniu tak objektívnej ako ani subjektívnej stránky trestného činu krivého

obvinenia, pričom v podrobnostiach odkazujem na odôvodnenie napádaného rozhodnutia

policajta. V konkrétnom prípade ide výlučne o spor súkromnoprávnej povahy a na riešenie

sporov vyplývajúcich z porušenia práv z oblasti súkromného práva sú kompetentné civilné

súdy resp. iné orgány, pričom orgány činné v trestnom konaní a ani trestný súd nie sú

oprávnené nahrádzať ich činnosť.

V danom prípade nie sú dané žiadne relevantné skutočnosti (takéto skutočnosti

nevyplývajú z trestného oznámenia, kompletného na vec sa vzťahujúceho spisového

materiálu, ako ani z podanej sťažnosti), ktoré by zakladali podozrenie o spáchaní trestného

činu krivého obvinenia podľa , ako ani iného trestného činu

uvedeného v osobitnej časti . V tomto kontexte je potrebné reagovať i na

námietku sťažovateľa, že mu vyšetrovateľ neumožnil nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu.

Dôvody, pre ktoré nebolo oznamovateľovi umožnené nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu

boli oznamovateľovi policajtom oznámené. Dodávam, že postup policajta považujem za

správny, nakoľko v danom prípade tak, ako už bolo vyššie konštatované, nedošlo

k spáchaniu trestného činu, v dôsledku čoho nemožno oznamovateľa považovať

za poškodeného v trestno - právnom ponímaní. Inými slovami, keďže nedošlo k spáchaniu

trestného činu, nemožno oznamovateľa považovať za poškodeného trestným činom. Pre

úplnosť je potrebné uviesť, že oznamovateľovi právo nahliadať do

vyšetrovacieho spisu nepriznáva.

Ďalej uvádzam, že v rámci predprípravného konania dochádza k preskúmavaniu

obsahu podaného trestného oznámenia, pričom sa zisťuje, či z tohto trestného oznámenia

vyplývajú skutočnosti nasvedčujúce spáchanie trestného činu. Orgány činné v trestnom

konaní teda v rámci tohto štádia trestného konania zisťujú, či došlo k spáchaniu trestného

činu, pričom v prípade, ak z trestného oznámenia nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by

zakladali podozrenie o spáchaní trestného činu policajt nie je povinný a už vôbec nie je ani

oprávnený prešetrovať prostriedkami trestného práva veci, z ktorých takéto podozrenie

nevyplýva. Z podaného trestného oznámenia teda musia vyplývať také skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali záver, že bol spáchaný trestný čin. Nakoľko v danom prípade tomu tak nie je,

teda z podaného trestného oznámenia nevyplývajú skutočnosti odôvodňujúce spáchanie

trestného činu, vykonanie ďalších úkonov, zadovažovanie iných podkladov resp. riešenie

iných skutočností by v danej veci nemalo, svoje opodstatnenie.

Mám za to, že policajt po správnom posúdení predmetného trestného oznámenia –

zohľadňujúc a vysporiadajúc sa so všetkými relevantnými skutočnosťami spolu so

zadováženým spisovým materiálom rozhodol zákonne o odmietnutí predmetnej veci, keďže

neboli naplnené všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu krivého

obvinenia podľa ako ani iného trestného činu uvedeného

v osobitnej časti .“

23. Ústavný súd poznamenáva, že vyšetrovateľ Policajného zboru odmietnutie veci

trestného oznámenia sťažovateľa podľa v uznesení

ČVS: ORP-313/1-VYS-B1-2017 z 19. apríla 2017 odôvodnil tým, že:

„Trestného činu krivého obvinenia podľa sa dopustí ten, kto

iného lživo obviní z trestného činu v úmysle privodiť jeho trestné stíhanie. Lživo obviniť

znamená vedome nepravdivo informovať o skutkových okolnostiach, teda o tom, kedy, kde

a ako mal byť trestný čin spáchaný a kto je jeho páchateľ. Obvinenie spočíva v konaní

páchateľa, ktoré môže byť podnetom na trestné stíhanie konkrétnej nevinnej osoby. Nezáleží

na forme oznámenia ani na tom, komu je obvinenie oznámené ak páchateľ koná so

zámerom, aby sa napokon dostalo do rúk orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu

a bolo podnetom k trestnému stíhaniu nevinnej osoby. Subjektívna stránka vyžaduje

úmyselné zavinenie spolu s pohnútkou privodiť trestné stíhanie iného. Vyslovenie

domnienky, prípade podozrenia na niekoho, že tento spáchal trestný čin nemožno považovať

za vedome lživé, a teda krivé obvinenie. Podmienkou trestnej zodpovednosti je, že páchateľ

si je vedomý nepravdivosti svojich informácií. Páchateľ si musí byť vedomý, že ním

uvádzané tvrdenia sú nepravdivé, teda že uvádzané skutočnosti sú úplne vymyslené alebo

podstatne zmenené.

Naplnenie objektívnej stránky trestného činu krivého obvinenia vyžaduje, aby

páchateľ iného lživo obvinil zo spáchania trestného činu, pričom podľa trestným

činom je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v ...

Zmyslom postupu orgánov činných v trestnom konaní pred začatím trestného

stíhania je preverenie existujúcich indícií nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin

a následné vyhodnotenie a právne posúdenie skutkových zistení. Uvedenej potrebe tiež

zodpovedá rozsah dokazovania v tomto štádiu trestného konania (§ 196 ods. 2 Trestného

poriadku), ktorý sa obmedzuje len na zistenie základných skutočností a teda odôvodnenosti

prípadného začatia trestného stíhania.

V súvislosti s horeuvedeným poukazujem na to, že vo veci nebola naplnená ani

objektívna stránka, ani subjektívna stránka trestného činu krivého obvinenia. Tak pani

ako aj v zastúpení vychádzali pri podávaní

trestných oznámení len zo skutočností, ktoré im boli známe a preukázateľné (boli doložené

zápisnicami zo zhromaždení ). Napr. p. preukázala, že

žiadna odmena nebola písomne odhlasovaná. Zo

zápisníc vyplýva, že o odmene ústne rokovali, ale nikdy ju písomne neschválili, nikdy o nej

nehlasovali. Z toho vyplýva aj absencia úmyslu niekoho krivo obviniť, veď tak pani

, ako aj pán len prezentovali im známe skutočnosti, ktoré sformulovali

do záveru o podozrení zo spáchania trestného činu. A na tom nič nemení ani skutočnosť, že

vyšetrovateľ PZ mal v konaní ČVS: ORP-1088/4-VYS-B1-2015 iný právny názor na

problematiku vyplatenia odmien ako oznamovatelia.

Na záver sa pripájam k vyšetrovateľovi PZ, ktorý uznesením o odmietnutí rozhodol

pod ČVS: ORP-1088/4-VYS-B1-2015, že trestné právo je prostriedkom ultima ratio, čiže

krajným riešením určitých negatívnych konaní a nie je možne, aby bolo používané na

riešenie vzťahov zasahujúcich do iných právnych oblastí alebo že by dokonca prostriedky

trestného práva nahradzovali rozhodovaciu činnosť iných organov, ktoré sú oprávnené

konať. A spor medzi p. a predstaviteľmi je predovšetkým

súkromnoprávnym sporom a v prvom rade by mal byť riešený pred civilným súdom.“

24. Okresná prokuratúra sa teda stotožnila so záverom vyšetrovateľa Policajného

zboru o potrebe odmietnutia sťažovateľom podaného trestného oznámenia a zvýraznila

samotnú skutočnosť, že v danom prípade nedošlo k naplneniu objektívnej ani subjektívnej

stránky trestného činu krivého obvinenia. Zároveň vyšetrovateľ Policajného zboru (s čím sa

okresná prokuratúra stotožnila) jasne a zreteľne opísal, za akých okolností dochádza

k naplneniu obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu krivého obvinenia,

a súčasne uviedol presvedčivé argumenty, že v danej veci k tomu nedošlo. Ústavný súd

nepovažuje za potrebné na tomto mieste opakovať dôvody uvedené v rozhodnutiach

orgánov činných v trestnom konaní, pretože ich považuje za zrozumiteľné bez potreby ich

doplňovania a „vysvetľovania“.

25. V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, zdôrazňuje, že ak orgány činné v trestnom konaní v danom prípade

po zvážení všetkých okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom

trestného oznámenia sťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani chránené

práva. Nikto totiž nemá právny nárok a už tobôž nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho

podaniu (trestnému oznámeniu) bolo vyhovené. Ak zistenia orgánov činných v trestnom

konaní nedávajú podklad na začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže

príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo pokračovať v konaní,

príp. nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo v ňom pokračovalo. Sťažovateľ ako

oznamovateľ trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho

oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby

výsledok konania zodpovedal jeho predstave (m. m. napr. ).

26. Vychádzajúc z už uvedeného, po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa, ako aj jej

príloh, ústavný súd dospel k záveru, že okresná prokuratúra sa v napadnutom uznesení,

v ktorom preskúmavala sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného

zboru, s námietkami sťažovateľa vysporiadala ústavne akceptovateľným spôsobom.

27. Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom zaručeným v , ku ktorému malo dôjsť

postupom vyšetrovateľa Policajného zboru spočívajúcom v neumožnení sťažovateľovi

nazrieť do spisu, ústavný súd poznamenáva, že z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplýva,

že vyšetrovateľ Policajného zboru tak urobil z dôvodu procesného postavenia sťažovateľa,

ktorého nepovažoval za poškodeného, ale za oznamovateľa. Za týchto okolností

s prihliadnutím na znenie sa javí postup vyšetrovateľa

Policajného zboru ako súladný s procesnoprávnym predpisom, ktorým sa konanie riadilo.

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou, v sťažnosti podanej ústavnému

súdu nekonkretizoval, či sa v trestnom konaní domáhal uznania jeho postavenia ako

poškodeného, a ak áno, aké právne prostriedky k tomu využil. Neuviedol ani dôvody,

o ktoré vyšetrovateľ Policajného zboru oprel verdikt o potrebe konania so sťažovateľom

„iba“ ako s oznamovateľom. Tieto okolnosti danej veci pripúšťajú dohady, ktoré v konaní

o požadovanej ústavnej ochrane základných práv a slobôd nie sú prípustné. Navyše, ústavný

súd nie je oprávnený skúmať a už vôbec nie rozhodnúť o tom, či sťažovateľ mal byť

orgánmi činnými v trestnom konaní akceptovaný ako osoba poškodená, ktorá disponuje

právom na nazeranie do spisu alebo nie. Ak by aj existovali dôvody, pre ktoré by bolo

možné viesť polemiku či už s názorom vyšetrovateľa Policajného zboru alebo okresnej

prokuratúry o procesnom postavení sťažovateľa v tejto veci, rozhodujúcim pre

ústavnoprávne posúdenie, či došlo alebo nedošlo k zásahu do základného práva sťažovateľa

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, je výsledok konania ako celku.

28. Z judikatúry ústavného súdu (napr. , ) obdobne ako

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. 6. 2002; ďalej len „ESĽP“) totiž vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú,

či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle až ,

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé

súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok

(m. m. , , , ).

29. Podľa poškodený je osoba, ktorej bolo trestným

činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli

porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.

30. Ústavný súd skúmal, či postup vyšetrovateľa Policajného zboru, „odobrený“

okresnou prokuratúrou, vyvolal svojím právnym významom taký závažný a zároveň ústavne

chybný dopad na ďalší priebeh konania o trestnom oznámení sťažovateľa, ktorého dôsledky

by významne vo vzťahu k nemu negatívne ovplyvnili konečné rozhodnutie.

31. Ak teda z výsledku šetrenia veci vyšetrovateľom Policajného zboru, ktorý

okresná prokuratúra v konečnom dôsledku schválila, vyplýva, že trestné oznámenie

sťažovateľa bolo potrebné odmietnuť, pretože neboli naplnené všetky obligatórne znaky

trestného činu, potom skutočne nemohol byť sťažovateľ osobou, ktorej by bola spôsobená

akákoľvek škoda trestným činom. Tento záver síce vyplynul až v závere konania o trestnom

oznámení sťažovateľa, avšak z materiálneho hľadiska predstavuje takú okolnosť, ktorá

postup orgánov činných v trestnom konaní robí ústavne udržateľným.

32. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25

ods. 2 pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

33. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného

vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd ( ), k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2018