Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 8/2017
PDF · 826.74 KB
No categories available
PL. ÚS 8/2017
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2018 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Jany
Baricovej, Petra Brňáka, Miroslava Duriša, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Milana
Ľalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza
a Rudolfa Tkáčika prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky
JUDr. Jaromíra Čižnára na začatie konania o súlade zákona č. 340/2016 Z. z., ktorým sa
dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch
niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a ktorým
sa dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1
a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
1. Ustanovenie § 29o ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993
Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov v časti slovného spojenia „predsedovi kontrolného úradu
a podpredsedovi kontrolného úradu“; § 28e zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi
práv v znení neskorších predpisov; § 84f zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných
skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; § 186
ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a ustanovenie § 32 zákona č. 176/2015 Z. z. o komisárovi pre
deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov n i e s ú v s ú l a d e s čl. 1 ods. 1 prvou vetou
a s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Z a s t a v u j e konanie v časti týkajúcej sa ustanovenia § 140f zákona
č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
3. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I. Navrhovateľova argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
PL. ÚS 8/2017-11 na neverejnom zasadnutí pléna konanom 10. mája 2017 podľa § 25 ods.
3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie návrh generálneho prokurátora
Slovenskej republiky JUDr. Jaromíra Čižnára (ďalej len „navrhovateľ“) na začatie konania
o súlade zákona č. 340/2016 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňajú niektoré zákony
(ďalej aj „napadnutý zákon“ alebo „napadnutá právna úprava“, alebo „zákon č. 340/2016
Z. z.“), s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
2. Navrhovateľ uviedol, že napadnutým zákonom bola na obdobie roka 2017
pozastavená účinnosť ustanovení viacerých súvisiacich zákonov, ktoré upravujú
mechanizmus stanovenia výšky platu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj
„národná rada“) a na jeho základe aj platu ďalších verejných funkcionárov na príslušný
kalendárny rok, a to podľa vývoja vybraných ekonomických ukazovateľov
v predchádzajúcom kalendárnom roku. Týmito ekonomickými ukazovateľmi sú priemerná
nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky, schodok
rozpočtu verejnej správy a hrubý domáci produkt Slovenskej republiky. Plat poslanca
národnej rady, ktorý je základom pre určenie platu ostatných dotknutých verejných
činiteľov, bol napadnutým zákonom stanovený podľa jeho výšky dosiahnutej v roku 2011,
čím prakticky došlo k jeho zníženiu (pozri časť IV a V odôvodnenia). Podľa dôvodovej
správy k napadnutému zákonu bola cieľom tejto právnej úpravy úspora 3,5 milióna eur
z výdavkov štátneho rozpočtu v roku 2017. Okrem samotných poslancov národnej rady
namietal nesúlad napadnutého zákona s ústavou aj vo vzťahu k prezidentovi Slovenskej
republiky (ďalej aj „prezident“), členom vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „členovia
vlády“), predsedovi a podpredsedom Najvyššieho kontrolného úradu (ďalej aj „NKÚ“),
verejnému ochrancovi práv, riaditeľovi Národného bezpečnostného úradu (ďalej aj „NBÚ“),
štátnym zamestnancom vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo,
a vedúcim ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ako aj komisárovi pre deti
a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a napokon aj asistentom poslancov
národnej rady.
3. V zmysle navrhovateľovej argumentácie je napadnutý zákon v rozpore
s princípom legality vyplývajúcim z čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého síce národná rada
môže v rámci svojej právomoci prijať akýkoľvek zákon, avšak len pokiaľ neprekročí rámec
daný ústavou (navrhovateľ v tejto súvislosti spomenul aj materiálne jadro ústavy). V danom
prípade mala národná rada prekročiť ústavné limity svojej činnosti tým, že napadnutý zákon
prijala svojvoľne, t. j. bez toho, aby jeho prijatie odôvodňovali objektívne príčiny. Podľa
navrhovateľa totiž prekonanie hospodárskej krízy a následný ekonomický rast
v podmienkach Slovenskej republiky v posledných rokoch, ako aj každoročné zvýšenie
priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky
neodôvodňujú prijatie daného úsporného opatrenia, ktorého dopad na celkový štátny
rozpočet je navyše zanedbateľný. Z toho navrhovateľ vyvodil, že dôvody prijatia
predmetnej právnej úpravy uvedené v dôvodovej správe strácajú legitimitu a vyvolávajú
zdanie, že sú uvedené bez reálnej a spravodlivej príčiny, pričom skutočným cieľom je len
plnenie „akéhosi verejného politického záväzku z krízového obdobia na nezvyšovanie platov
vo verejnej správe“. Prijatie každého zákona musí byť podľa navrhovateľa materiálne
odôvodnené, pričom ústavný súd môže a má skúmať, či je táto podmienka splnená, pretože
len tak je zabezpečené dodržiavanie hodnôt a princípov, na ktorých je založený právny štát.
V súvislosti s touto argumentáciou poukázal navrhovateľ aj na skoršiu judikatúru ústavného
súdu (PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 38/95 a PL. ÚS 25/00), v zmysle ktorej porušenie princípu
legality „nespôsobuje to, že NR SR prijala zákon, ktorý obsahuje neústavný komponent, ale
to, že bol prijatý svojvoľne“.
4. Navrhovateľ ďalej namietal nesúlad napadnutého zákona s princípom právneho
štátu zakotveným v čl. 1 ods. 1 ústavy, a to z dôvodu, že je v rozpore s právnou istotou,
ktorá je integrálnou súčasťou tohto princípu. Podľa navrhovateľa majú totiž adresáti právnej
úpravy obsiahnutej v § 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z.
o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 120/1993 Z. z.“) legitímne očakávania, že výška
ich platu sa bude riadiť tam uvedenými pravidlami, pričom napadnutý zákon do tohto
očakávania zasiahol. V tejto súvislosti poukázal tiež na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“), v zmysle ktorej sa za majetok považujú aj veci, ktoré
do svojho vlastníctva nadobudne konkrétny subjekt v budúcnosti, ak to vzhľadom na všetky
okolnosti prípadu možno legitímne očakávať. Navrhovateľ potom pokračoval
v argumentácii tým, že dotknuté osoby očakávajú, že zákonom ustanovený plat a paušálne
náhrady dostanú počas celej doby výkonu svojej funkcie, pričom ich zmeny síce nie sú
vylúčené, nemôžu však byť svojvoľné. Nárok na plat sa tak stáva majetkovým právom
podľa čl. 20 ústavy, pri obmedzení ktorého je potrebné dbať na jeho podstatu a zmysel,
pričom takéto obmedzenie sa môže použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 4 ústavy).
5. Podľa navrhovateľa však v prípade napadnutého zákona absentuje už samotný cieľ
tohto obmedzenia, resp. deklarovaný cieľ nezodpovedá objektívnej skutočnosti, preto zásah
do vlastníckeho práva, ktorý bol uskutočnený napadnutým zákonom, nemôže požívať
ústavnú ochranu. Navrhovateľ tiež tvrdil, že napadnutý zákon by nesplnil ani kritériá testu
vhodnosti a racionálneho prepojenia medzi sledovaným cieľom a použitým obmedzením
základného práva. Podľa jeho názoru aj pri uplatnení princípu proporcionality vyznieva
pomeriavanie kolidujúcich ústavou chránených práv a hodnôt jednoznačne v prospech
zákonnej úpravy pred novelou vykonanou zákonom č. 340/2016 Z. z. Vyplýva to z toho, že
v danom prípade malá úspora výdavkov štátneho rozpočtu neobstojí oproti hodnote
predvídateľnosti tvorby zákonov, princípu právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní.
Na podporu svojich tvrdení navrhovateľ poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu Českej
republiky týkajúcu sa platov sudcov (Pl. ÚS 34/04, Pl. ÚS 55/05).
6. Z uvedených dôvodov preto navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Ustanovenia zákona č. 340/2016 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňajú niektoré zákony,
nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 13 ods. 4
II. Vyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky
7. Na základe výzvy ústavného súdu sa podaním doručeným 8. septembra 2017 ako
účastník konania („ten, proti ktorému návrh smeruje“ podľa § 21 ods. 1 zákona o ústavnom
súde) k návrhu vyjadrila Národná rada Slovenskej republiky. Vo svojom podaní opísala
vývoj právnej úpravy obsiahnutej v § 2 zákona č. 120/1993 Z. z. a poukázala na skutočnosť,
že v období od roku 1993, keď bol predmetný zákon prijatý, do roku 2010 bol plat poslanca
v jednotlivých kalendárnych rokoch určovaný trojnásobkom priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky (ďalej len „priemerná
mzda“) v predchádzajúcom kalendárnom roku. Aj v tomto období však dochádzalo
k podobnej úprave platových pomerov ako napadnutým zákonom, keď celkovo päťkrát boli
platy „zmrazené“, t. j. platnosť príslušných zákonných ustanovení bola pozastavená na
obdobie jedného roka s tým, že výška platu bola rovnaká ako výška vypočítaná
v predchádzajúcom kalendárnom roku. K ďalším zmenám došlo od roku 2011, odkedy sú
platy poslancov a v nadväznosti na to aj platy iných verejných funkcionárov určené okrem
priemernej mzdy aj ďalšími ekonomickými ukazovateľmi, ako to už bolo uvedené (bod
I.2 odôvodnenia tohto nálezu). Už v roku 2011 však došlo k prvému zásahu
do novovytvoreného mechanizmu určovania platov, keď sa na obdobie jedného roka
pozastavila účinnosť tohto mechanizmu a plat poslanca sa určil trojnásobkom priemernej
mzdy zníženej o 15 % a u ostatných ústavných činiteľov sa plat určil príslušným násobkom
platu poslanca zvýšeného alebo zníženého o 5 %. Od uvedeného roku sa potom každý rok
pozastavovala účinnosť § 2 zákona č. 120/1993 Z. z., ako aj ďalších súvisiacich predpisov
a pre poslancov sa stanovala výška platu vždy na úrovni roka 2011, čo malo vplyv aj na
platy ostatných verejných funkcionárov. Napadnutý zákon bol tak len zatiaľ posledným
v rade v podstate rovnakých opatrení.
8. Národná rada k svojmu vyjadreniu priložila aj vládny návrh napadnutého zákona
spolu s dôvodovou správou, z ktorej vyplýva, že „predmetný návrh zákona predpokladá
úsporu výdavkov štátneho rozpočtu v sume 3,5 mil. eur“. Okrem tejto informácie neboli
v dôvodovej správe uvedené žiadne ďalšie argumenty pre prijatie napadnutého zákona. Iné
dôvody pritom nezazneli ani na 11. schôdzi národnej rady 23. novembra 2016, na ktorej bol
napadnutý zákon prijatý, ako to vyplýva zo zápisnice z tejto schôdze, ktorá bola rovnako
k vyjadreniu národnej rady pripojená (dôvodová správa a zápisnica boli k vyjadreniu
priložené v súlade s § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Podľa uvedenej zápisnice sa totiž
minister financií Slovenskej republiky za predkladateľa návrhu zákona, ako aj poslanec
národnej rady vystupujúci ako spoločný spravodajca výborov národnej rady v podstate
obmedzili len na konštatovanie, že cieľom navrhovaného zákona je ponechať platy
dotknutých funkcionárov na úrovni roka 2016 (t. j. na úrovni roka 2011, pozri bod II. 7).
Okrem toho v rozprave vystúpil už len jeden poslanec národnej rady, ktorý návrh
napadnutého zákona kritizoval z dôvodu, že ide o nesystémové riešenie, a navrhoval prijatie
zákona, podľa ktorého by plat dotknutých osôb zostal na úrovni roka 2011, a to až dovtedy,
kým Slovenská republika nebude hospodáriť bez schodku verejnej správy. Týmto by sa
podľa názoru dotknutého poslanca predišlo každoročne sa opakujúcemu zásahu
do relevantnej právnej úpravy. Zo zápisnice z uvedenej schôdze tiež vyplýva, že za prijatie
napadnutého zákona hlasovalo 125 zo 146 prítomných poslancov, proti hlasovalo 21
poslancov a hlasovania sa nezdržal žiaden z prítomných poslancov národnej rady.
III. Vyjadrenie vlády Slovenskej republiky a Ministerstva financií Slovenskej
republiky
9. Ústavný súd v súlade s ustanoveniami § 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyzval
na podanie vyjadrenia prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky aj
vládu Slovenskej republiky, ktorá je v konaní o súlade právnych predpisov vedľajším
účastníkom. Vláda Slovenskej republiky v lehote stanovenej ústavných súdom svoje právo
podať vo veci vyjadrenie nevyužila, obmedzila sa len na vyjadrenie svojho súhlasu, aby
ústavný súd vo veci rozhodol bez nariadenia verejného ústneho pojednávania.
10. Ústavný súd však na podanie vyjadrenia vyzval aj Ministerstvo financií
Slovenskej republiky (§ 31 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a to predovšetkým v záujme
zistenia, aké by boli platy dotknutých verejných činiteľov, ak by nedošlo k prijatiu
napadnutej právnej úpravy. Ministerstvo financií Slovenskej republiky na výzvu ústavného
súdu uvedené údaje poskytlo podaním doručeným 24. novembra 2017, ktoré sú obsiahnuté
v bode V odôvodnenia tohto nálezu. Okrem týchto údajov však ústavný súd považuje za
dôležitú aj skutočnosť, že podľa vyjadrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky
neboli okrem zníženia platov dotknutých verejných funkcionárov prijaté žiadne iné osobitné
opatrenia na zníženie výdavkov štátneho rozpočtu.
IV. K formálnej stránke návrhu na začatie konania, k zastaveniu konania v časti
týkajúcej sa zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a k rozsahu prieskumu ústavného súdu
11. Navrhovateľom napadnutý zákon č. 340/2016 Z. z. je podľa svojho obsahu
výlučne novelizáciou viacerých súvisiacich zákonov, ktoré (okrem iného) určujú platy
poslancov národnej rady a ďalších funkcionárov vymenovaných v bode I.2 odôvodnenia.
Ústavný súd sa už v minulosti (pozri napr. PL. ÚS 42/95, PL. ÚS 8/2013) zaoberal návrhmi,
v ktorých bola napadnutá novela zákona, a nie samotný novelizovaný zákon, a svoj prístup
sformuloval v týchto veciach takto: „... skutočnosť, či navrhovateľ napadne novelizovaný
alebo novelizujúci predpis (formálne kritérium), z hľadiska prieskumu nemá rozhodujúci
význam, pretože ústavný súd nakoniec aj tak musí posúdiť ústavnosť právnej normy ako
celku, ktorá vzniká spojením týchto predpisov dohromady (materiálne kritérium). Na úrovni
výroku ústavný súd favorizuje vyslovenie nesúladu novelizovaného, a nie novelizujúceho
predpisu...“ (podrobnejšie pozri PL. ÚS 8/2013, bod 18 odôvodnenia). V súlade s týmito
závermi sa aj v tomto prípade stali predmetom prieskumu a vo výroku sú uvedené samotné
novelizované zákony, resp. ich príslušné ustanovenia, a nie novelizujúci napadnutý zákon.
K (vôbec nie krátkemu) prehľadu novelizovaných zákonov ústavný súd pristúpi v bode IV
odôvodnenia.
12. Jedným z viacerých novelizovaných predpisov bol aj zákon č. 400/2009 Z. z.
o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „zákon č. 400/2009 Z. z.“), do ktorého bolo napadnutým zákonom doplnené
prechodné ustanovenie § 140f (čl. IV zákona č. 340/2016 Z. z.). Návrh na začatie konania sa
preto týkal aj § 140f zákona č. 400/2009 Z. z. a v tomto rozsahu bol taktiež prijatý na ďalšie
konanie. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie však celý zákon č. 400/2009 Z. z. stratil
platnosť, pretože bol zrušený s účinnosťou od 1. júna 2016, a to zákonom č. 55/2017 Z. z.
o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „zákon č. 55/2017 Z. z.“ alebo „zákon o štátnej službe“). Ústavný súd preto
konanie v časti týkajúcej sa § 140f zákona č. 400/2009 Z. z. zastavil, pričom postupoval
v zmysle § 41a zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd zastaví konanie
o súlade právnych predpisov, ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred
vyhlásením nálezu ústavného súdu (pozri bod II výroku tohto nálezu).
13. S prijatím zákona č. 55/2017 Z. z. tiež súvisí otázka rozsahu prieskumu
ústavného súdu vo veci samej, pretože obsahuje takmer totožné ustanovenia ako § 140f
zákona č. 400/2009 Z. z., vo vzťahu ku ktorému bolo konanie zastavené. V zmysle § 140f
zákona č. 400/2009 Z. z. platilo, že „Štátnemu zamestnancovi vo verejnej funkcii
v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, na ktorého sa vzťahuje ustanovenie § 83 ods. 4,
a vedúcemu ostatného ústredného orgánu štátnej správy patrí v roku 2017 funkčný plat
vo výške platu poslanca národnej rady ustanoveného na rok 2017 osobitným predpisom
zníženého o 5 %.“. Text tohto zákonného ustanovenia odkazoval na § 83 ods. 4 zákona
č. 400/2009 Z. z., z ktorého vyplývalo, že „Funkčný plat na účely tohto zákona je aj plat
vo výške platu poslanca národnej rady, ktorý patrí štátnemu zamestnancovi vo verejnej
funkcii v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, a vedúcemu ostatného ústredného
orgánu štátnej správy; tomuto štátnemu zamestnancovi nepatria platové náležitosti podľa
§ 81 písm. b) až f) a náhrady podľa § 82.“. Okrem toho v § 140f zákona č. 400/2009 Z. z.
nasledovala po slovách „osobitným predpisom“ poznámka pod čiarou, ktorá vysvetľovala,
že týmto predpisom je zákon č. 120/1993 Z. z.
14. Zákon č. 55/2017 Z. z. už od svojho prijatia obsahuje prechodné ustanovenie
§ 186 ods. 3, podľa ktorého „Štátnemu zamestnancovi vo verejnej funkcii v služobnom
úrade, ktorým je ministerstvo, vedúcemu ostatného ústredného orgánu štátnej správy
a členovi rady, na ktorých sa vzťahuje § 126 ods. 4, patrí od účinnosti tohto zákona
do 31. decembra 2017 funkčný plat vo výške platu poslanca národnej rady ustanoveného na
rok 2017 osobitným predpisom zníženého o 5 %.“. Ustanovenie § 126 ods. 4 zákona
č. 55/2017 Z. z. pritom znie: „Funkčný plat na účely tohto zákona je aj plat vo výške platu
poslanca národnej rady, ktorý patrí štátnemu zamestnancovi vo verejnej funkcii
v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, vedúcemu ostatného ústredného orgánu štátnej
správy a členovi rady; tomuto štátnemu zamestnancovi nepatria platové náležitosti podľa
§ 124 písm. b) až f) a náhrady podľa § 125.“ Rovnako aj v § 186 ods. 3 zákona č. 55/2017
Z. z. po slovách „osobitným predpisom“ nasleduje poznámka pod čiarou odkazujúca na
15. Vychádzajúc z oboch zákonných ustanovení (§ 140f zákona č. 400/2009 Z. z.
a § 186 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z.), ako aj ich kontextu, možno uzavrieť, že obsahujú
totožnú právnu úpravu platov vo vzťahu k štátnym zamestnancom vo verejnej funkcii
v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, a vedúcim ostatných ústredných orgánov štátnej
správy (nie však vo vzťahu k členom rady, pozri uvedené ďalej). V tejto časti sú preto
navrhovateľom pôvodne napadnuté zákonné ustanovenia (§140f zákona č. 400/2009 Z. z.)
naďalej súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, aj keď formálne v inom
právnom predpise, ako bol uvedený v návrhu na začatie konania. V podobných súvislostiach
už ústavný súd v minulosti uviedol, že „ochranu ústavnosti poskytovanú ústavným súdom
treba chápať materiálne. To tiež znamená, že v prípade, ak ustanovenie ústavy, s ktorým
mal byť napadnutý právny predpis, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie v nesúlade, stratí
platnosť počas konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov, avšak predmet
jeho úpravy sa stane v dôsledku novelizácie ústavy predmetom iného ustanovenia ústavy,
nič nebráni tomu, aby ústavný súd v konaní pokračoval, pretože ústavný problém možného
nesúladu právnych predpisov stále trvá a záujem na ochrane ústavnosti vyžaduje jeho
vyriešenie.“ (rozhodnutie vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/01, s. 10 odôvodnenia). Uvedený záver
ústavného súdu možno v tomto prípade parafrázovať tak, že ak po začatí konania o súlade
právnych predpisov stratí napadnutý právny predpis platnosť, avšak predmet jeho právnej
úpravy sa v dôsledku prijatia nového zákona stal predmetom iného zákonného ustanovenia,
resp. iného zákona, nič nebráni tomu, aby ústavný súd v konaní pokračoval. Aj v tomto
prípade ústavný problém možného nesúladu právnych predpisov trvá a záujem na ochrane
ústavnosti vyžaduje jeho riešenie. Napokon, ústavný súd pristupoval k ochrane ústavnosti
materiálnym spôsobom a pokračoval v konaní o súlade právnych predpisov aj v dvoch
iných veciach (sp. zn. PL. ÚS 22/06, s. 22 až 24 a PL. ÚS 17/08, s. 77 a 78), v ktorých došlo
po začatí konania k určitým formálnym, ale aj materiálnym zmenám v napadnutej právnej
úprave, pričom jej podstata zostala zachovaná. V tejto súvislosti ústavný súd tiež uviedol, že
ak došlo len k formálnej zmene napadnutého zákonného ustanovenia, keď sa toto
ustanovenie presunulo do iného odseku príslušného paragrafu, nie je tu možné hovoriť
o zmene predmetu konania (pozri PL. ÚS 22/06).
16. Uvedený postup nemožno uplatniť pre ďalších adresátov dotknutej právnej
úpravy, ktorými sú členovia rady (pozri § 186 ods. 3, § 126 ods. 4 a tiež aj § 12 a nasl.
zákona č. 55/2017 Z. z.). Rada totiž vznikla až prijatím zákona č. 55/2017 Z. z., preto
nemožno povedať, že sa návrh na začatie konania týkal aj platových pomerov jej členov.
Vo vzťahu k členom rady sa však ústavný súd riadil § 40 zákona o ústavnom súde, ktorý
umožňuje aj prieskum ďalších ako napadnutých zákonných ustanovení, pričom vychádzal
z toho, že pokiaľ ide o platové pomery, členovia rady majú identické postavenie ako štátni
zamestnanci vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, a vedúci
ostatných ústredných orgánov štátnej správy (k tomu tiež pozri napr. PL. ÚS 12/05, s. 27).
Z dôvodov uvedených v bodoch 11 až 15 preto ústavný súd preskúmal v tomto konaní aj
súlad celého § 186 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. s ústavou.
17. Ako už bolo uvedené, navrhovateľ napadol spornú právnu úpravu aj vo vzťahu
k prezidentovi Slovenskej republiky, pričom odkazoval na § 10 zákona č. 120/1993 Z. z.
Predmetné zákonné ustanovenia však okrem platu prezidenta počas výkonu jeho funkcie
(§ 10 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z.) upravujú platové pomery prezidenta aj po skončení
výkonu funkcie. Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 120/1993 Z. z. totiž platí, že „Prezidentovi
po skončení výkonu jeho funkcie patrí doživotne plat vo výške platu poslanca podľa § 2
ods. 1 a 2.“. Navrhovateľ výslovne nerozlišoval medzi „prezidentom počas výkonu
funkcie“ (ďalej aj „prezident“) a „prezidentom po skončení výkonu funkcie“, samotný zákon
však medzi nimi rozdiel robí, a to práve v tu podstatnej otázke platu. Na rozdiel od
„prezidenta po skončení výkonu funkcie“ má totiž „prezident“ nárok na plat vo výške „4-
násobku platu poslanca mesačne“ (§ 10 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z.). V tejto súvislosti
treba vziať do úvahy, že napadnutá právna úprava v § 29o zákona č. 120/1993 Z. z.
ustanovuje, že v roku 2017 patrí prezidentovi plat v rovnakej výške ako v roku 2016,
a odkazuje na § 29g zákona č. 120/1993 Z. z., ktorý ustanovuje, že „V roku 2011 patrí
mesačne prezidentovi plat vo výške 4-násobku platu poslanca.“. Je preto zrejmé, že tieto
ustanovenia na „prezidenta po skončení funkcie“ nedopadajú, pretože v opačnom prípade
by mal mať rovnaký príjem ako prezident vo funkcii, čo zjavne nie je v súlade s účelom
zákona. Kvôli vynechaniu prezidenta po skončení funkcie z napadnutej právnej úpravy §
29o zákona č. 120/1993 Z. z. však tiež nie je možné ani tvrdiť, že sa naňho vzťahuje
zníženie platu podľa platu poslanca na úrovni roku 2011, pretože na plat prezidenta po
skončení funkcie sa podľa § 10 ods. 2 zákona č. 120/1993 Z. z. vzťahuje výlučne § 2 ods. 1
18. Na tomto mieste treba pripomenúť skutočnosť, že plat poslanca národnej rady je
základom aj pre určenie platu generálneho riaditeľa Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
(ďalej aj „TASR“). Podľa § 13 ods. 3 zákona č. 385/2008 Z. z. o Tlačovej agentúre
Slovenskej republiky a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov totiž
„Generálnemu riaditeľovi patrí mesačná mzda rovnajúca sa dvojnásobku platu poslanca
národnej rady.“. Po uvedenej vete nasleduje poznámka pod čiarou, ktorá však odkazuje
výlučne na § 2 zákona č. 120/1993 Z. z., z čoho vyplýva, že § 29o zákona č. 120/1993 Z. z.
sa platu generálneho riaditeľa TASR nedotýka. Toto ustanovenie je totiž vo vzťahu k § 2
zákona č. 120/1993 Z. z. lex specialis a vzťahuje len na tam výslovne uvedené osoby
(k tomu porovnaj aj právnu úpravu týkajúcu sa verejného ochrancu práv, riaditeľa NBÚ,
resp. štátnych zamestnancov či komisárov pre deti a osoby so zdravotným postihnutím
v časti IV odôvodnenia). V tejto súvislosti si je ústavný súd tiež vedomý, že poznámka pod
čiarou nemá záväzný charakter (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Obo 51/2010), avšak ako informačná a výkladová pomôcka umožňuje
vo vzťahu ku generálnemu riaditeľovi TASR uvedený záver.
19. K predchádzajúcim bodom je potrebné tiež dodať, že opačný výklad ustanovení
týkajúcich sa prezidenta po skončení funkčného obdobia, resp. generálneho riaditeľa TASR
by bol rozširujúcim výkladom § 29o zákona č. 120/1993 Z. z. v neprospech nositeľov práv
chránených ústavou (čl. 20 ústavy, pozri aj časť VI odôvodnenia tohto nálezu), čo znamená,
že by nebol ústavne konformný. Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne pripomína, že „ak
sú k dispozícii viaceré možnosti výkladu právnej normy, je potrebné uprednostniť tú
z alternatív, ktorá zaisťuje najväčšiu ochranu základných práv a slobôd.“ (pozri napr.
PLz. ÚS 3/2014, s. 19). Ústavný súd ďalej konštatuje, že nie je žiaden zrejmý dôvod, pre
ktorý boli zo „šetrenia výdavkov štátneho rozpočtu“ vynechaní práve spomínaní verejní
funkcionári, čo tiež prispieva k výkladovým ťažkostiam týkajúcim sa relevantnej právnej
úpravy (nie je celkom zrejmý jej účel, resp. tento účel je spochybňovaný jej
nekoncepčnosťou). Spomenutý nedostatok právnej úpravy však musí znášať štát a nemožno
z neho vyvodzovať obmedzenie práv adresátov tam, kde je právna úprava nejasná.
Vzhľadom na uvedené dôvody možno uzavrieť, že platové pomery prezidenta po skončení
funkcie a generálneho riaditeľa TASR nie sú napadnutým zákonom dotknuté, a preto nie sú
ani predmetom prieskumu ústavného súdu v danej veci. Uvedené skutočnosti len dokresľujú
zložitosť (zákonodarcom od roku 2011 každoročne opakovanej) nesystémovej úpravy
platových pomerov verejných funkcionárov a mieru precíznosti pri jej príprave. Ku kvalite
relevantnej právnej úpravy sa ústavný súd ešte vráti v ďalších častiach odôvodnenia.
20. Pokiaľ ide o rozsah prieskumu ústavného súdu, je dôležité poukázať aj na
skutočnosť, že hoci sa argumentácia navrhovateľa týkala výlučne platov verejných
funkcionárov, ním navrhovaný výrok rozhodnutia (petit návrhu) sa týkal celého
napadnutého zákona, t. j. aj tých ustanovení, ktoré upravujú nárok na paušálne náhrady
niektorých ústavných činiteľov, resp. verejných funkcionárov (k tomu pozri tiež
nasledujúcu časť IV odôvodnenia tohto nálezu). Išlo o poslancov národnej rady, členov
vlády a prezidenta Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedov NKÚ, predsedu NBÚ,
verejného ochrancu práv, komisára pre deti a komisára pre osoby so zdravotným
postihnutím. Vychádzajúc z petitu návrhu sa preto ústavný súd musel zaoberať aj tými
časťami napadnutého zákona, ktoré sa týkali paušálnych náhrad uvedených verejných
funkcionárov.
21. Neprehľadnosť napadnutej právnej úpravy, ktorú už ústavný súd spomenul, je
zvýraznená, aj pokiaľ ide o problematiku paušálnych náhrad. Napadnutá právna úprava
napríklad v § 29o zákona č. 120/1993 Z. z. v súvislosti s prezidentom uvádza, že mu
paušálne náhrady patria vo výške určenej v roku 2011. Predmetné ustanovenie tiež
v zátvorke odkazuje na § 29g zákona č. 120/1993 Z. z., ktoré sa ale paušálnymi náhradami
verejných funkcionárov vôbec nezaoberá. Napadnutá právna úprava je tak vo vzťahu
k paušálnym náhradám prezidenta nadbytočná, pretože výška týchto náhrad je určená už
ustanovením § 11 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z., pričom v zmysle tohto zákonného
ustanovenia sú paušálne náhrady prezidenta stanovené pevnou a nemennou sumou, ktorá je
rovnaká každý rok, a to už od účinnosti zákona č. 120/1993 Z. z. (ide o sumu 1 327,76 eur,
resp. do 1. decembra 2008 išlo o sumu 40 000 slovenských korún). Keďže napadnutá právna
úprava nemá na výšku paušálnych náhrad prezidenta žiaden vplyv, nebude v tejto časti
predmetom prieskumu ústavného súdu. Ústavný súd taktiež dodáva, že napadnutou právnou
úpravou nemohlo dôjsť vo vzťahu k paušálnym náhradám prezidenta k žiadnej úspore
verejných zdrojov.
22. Pozoruhodným spôsobom sa napadnutá právna úprava dotýka aj paušálnych
náhrad predsedu a podpredsedov NKÚ, ktoré sa majú rovnako riadiť výškou určenou v roku
2011 (§ 29o zákona č. 120/1993 Z. z.). V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť, že na
rozdiel od ostatných verejných činiteľov nie sú paušálne náhrady predsedu a podpredsedov
NKÚ určené násobkom priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, resp. pevnou sumou, ale v zmysle
§ 21a zákona č. 120/1993 Z. z. sa určujú uznesením národnej rady. Predmetné zákonné
ustanovenia pritom nič nehovoria o tom, v akých intervaloch má národná rada takého
uznesenia prijímať, a už vôbec nič nehovorí o tom, či sa výška týchto náhrad má odvíjať
od konkrétnych ekonomických ukazovateľov. Tieto náhrady preto možno určiť jedným
uznesením národnej rady na viacero rokov, alebo dokonca trvalo, pričom výška náhrady je
závislá len od úvahy národnej rady. Ústavnému súdu pritom nie je známe žiadne vyjadrenie
či rozhodnutie, ktorým by sa národná rada zaviazala tieto paušálne náhrady každoročne
zvyšovať. Napadnutú právnu úpravu je preto potrebné v tejto časti vnímať len ako
rozhodnutie národnej rady, že v roku 2017 nebude prijímať iné uznesenie, než aké platilo
v roku 2011. Z tohto pohľadu nie je napadnutá právna úprava, pokiaľ ide o paušálne
náhrady predsedu a podpredsedov NKÚ, ústavne problematická a rovnako ako pri
prezidentovi nebude v tejto časti predmetom prieskumu ústavného súdu.
23. Pokiaľ ide o paušálne náhrady poslancov národnej rady, verejného ochrancu
práv, komisára pre deti a komisára pre osoby so zdravotným postihnutím, tieto sú v zmysle
príslušnej legislatívy (pozri časť IV odôvodnenia tohto nálezu) určené násobkom priemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok (ďalej len ,,priemerná mesačná mzda“). Napadnutá právna
úprava potom stanovila, že základom pre určenie paušálnej náhrady pre rok 2017 nie je
priemerná mesačná mzda za rok 2016 vo výške 912 eur, ale priemerná mesačná mzda za rok
2010 vo výške 769 eur (údaje o výške mzdy sú získané z webového sídla Štatistického
úradu Slovenskej republiky). V dôsledku prijatia napadnutej právnej úpravy tak došlo
k faktickému zníženiu paušálnych náhrad u dotknutých subjektov, v dôsledku čoho ústavný
súd musí preskúmať napadnutú právnu úpravu aj v tejto časti. To platí podobne aj pre
riaditeľa NBÚ, u ktorého je výška paušálnych náhrad určená percentom z jeho platu;
v dôsledku zníženia samotného platu preto dochádza automaticky aj k zníženiu jeho
paušálnej náhrady. Vzhľadom na spôsob určenia paušálnych náhrad priamo zákonom
a spôsob zásahu do tejto zákonnej úpravy, ktorý je obdobný ako pri samotnom plate
verejných činiteľov, ako aj na skutočnosť, že paušálne náhrady možno považovať aj za
súčasť platu (benefit) dotknutých verejných funkcionárov, bude ústavný súd pre potreby
tohto rozhodnutia v ďalšom texte na príslušných miestach týkajúcich sa zásahov
do ústavných práv pod pojmom plat v prípade poslancov národnej rady, verejného ochrancu
práv, komisára pre deti, komisára pre osoby so zdravotným postihnutím a riaditeľa NBÚ
zahŕňať aj ich zákonom ustanovené paušálne náhrady. Uvedené sa vzťahuje obdobne aj na
členov vlády, u ktorých možno paušálne náhrady rovnako považovať za súčasť ich platu
(majetkové plnenie, na ktoré zákon priznáva nárok v súvislosti s výkonom príslušnej
verejnej funkcie). Keďže výška týchto náhrad je v zmysle § 14 ods. 1 zákona
č. 120/1993 Z. z. určovaná uznesením vlády, napadnutou právnou úpravou, ktorou výšku
paušálnych náhrad určila národná rada, bola priamo dotknutá zákonom ustanovená
právomoc vlády. Z hľadiska predmetu konania pred ústavným súdom je relevantná
skutočnosť, že bola obmedzená možnosť zvýšenia týchto paušálnych náhrad nad úroveň
roka 2017 (resp. in fine roka 2011). Pri posudzovaní ústavnosti daného zásahu spôsobeného
napadnutou právnou úpravou však nadobúda rozhodujúci význam skutočnosť, že napadnutá
právna úprava bola navrhnutá samotnou vládou, t. j. nemožno predpokladať, že by prípadné
uznesenie vlády v tejto otázke bolo odlišné. Podrobnejšia argumentácia a závery ústavného
súdu k tejto otázke sú obsiahnuté v časti IX.2 odôvodnenia tohto nálezu.
V. Relevantná právna úprava
24. V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza napadnutú právnu úpravu tak, ako
je obsiahnutá v jednotlivých novelizovaných zákonoch. Pre presnosť bude táto právna
úprava v zátvorke doplnená aj príslušným ustanovením navrhovateľom napadnutého zákona
č. 340/2016 Z. z. V súvislosti s každým novelizovaným zákonom sú však najprv uvádzané
aj ustanovenia súvisiace so spornou právnou úpravou, bez znalosti ktorých nie je možné
účinky napadnutej právnej úpravy posúdiť a vyhodnotiť.
V.1 Zákon č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov
25. Pre pochopenie účinkov napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k zákonu
č. 120/1993 Z. z. je nevyhnutné aj uvedenie tých častí zákona, ktoré vo všeobecnosti
upravujú mechanizmus určenia platov a paušálnych náhrad príslušných verejných
funkcionárov. Vo vzťahu k poslancom národnej rady ide o § 2 ods. 1 a 2, resp. § 4 zákona
č. 120/1993 Z. z.:
«§ 2
Platové pomery poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
(1) Poslancovi Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len ,,poslanec“) patrí plat
vo výške trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok znížený podľa odseku 2 zaokrúhlený
nahor na celé euro (ďalej len ,,plat poslanca“), začínajúc dňom zvolenia za poslanca
Národnej rady Slovenskej republiky...
(2) Zníženie podľa odseku 1 sa rovná
a) 0,15 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu
roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy
Slovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny
rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava,
zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa
plat poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,07,
b) 0,1 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu
roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy
Slovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny
rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava,
zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa
plat poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,05 a nižší ako 0,07,
c) 0,05 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu
roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy
Slovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny
rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava,
zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa
plat poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,03 a nižší ako 0,05...
§ 4
(1) Poslancovi patria diéty a náhrady ďalších výdavkov spojených s výkonom jeho
funkcie (ďalej len ,,paušálne náhrady“) vo výške 1,8-násobku priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci
kalendárny rok, ak má trvalý pobyt v Bratislavskom kraji, zaokrúhlené nahor na celé euro
a vo výške 2,1-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, ak má trvalý pobyt mimo
Bratislavského kraja, zaokrúhlené nahor na celé euro.»
26. Dôležité je aj ustanovenie § 4a zákona č. 120/1993 Z. z., ktoré (okrem iného)
upravuje odmenu asistentov poslancov národnej rady:
„(1) Na zabezpečenie výkonu poslaneckého mandátu poskytne kancelária národnej
rady poslancovi primerane vybavenú kanceláriu v priestoroch kancelárie národnej rady.
Poslanec si môže zriadiť aj inú kanceláriu okrem kancelárie uvedenej v prvej vete.
(2) Na výkon odborných a administratívnych prác spojených s činnosťou poslaneckej
kancelárie poskytne kancelária národnej rady poslancovi asistenta, s ktorým po dohode
s poslancom uzavrie zmluvu o zabezpečení služieb asistenta poslanca. Predpokladom na
výkon funkcie asistenta poslanca je minimálne ukončené úplné stredné všeobecné vzdelanie
alebo úplné stredné odborné vzdelanie. Poslanec môže mať najviac troch asistentov.
Odmena pre asistentov poslanca a výdavky na prevádzku poslaneckej kancelárie nesmú
presiahnuť sumu ustanovenú v odseku 3. Asistent môže vykonávať funkciu len pre jedného
poslanca.
(3) Odmena asistenta poslanca a výdavky na prevádzku poslaneckej kancelárie
podľa odseku 1 druhej vety predstavuje počas 12 po sebe nasledujúcich mesiacov spolu 2,7-
násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej
republiky za predchádzajúci kalendárny rok zaokrúhlené nahor na celé euro s platnosťou
od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, keď bude podľa § 27 potvrdená výška
priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky;
uhrádza ich kancelária národnej rady. Podrobnosti uhrádzania ustanoví národná rada
uznesením.“
27. Platové pomery prezidenta Slovenskej republiky počas výkonu funkcie
sú upravené v § 10 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z.:
«Prezidentovi Slovenskej republiky (ďalej len ,,prezident“) patrí plat vo výške 4-
násobku platu poslanca mesačne, začínajúc prvým dňom mesiaca, v ktorom zložil ústavou
predpísaný sľub.“
28. Pokiaľ ide výšku platu a paušálnych náhrad členov vlády Slovenskej republiky,
platí § 12 prvá veta, resp. § 14 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z.:
«Členovi vlády Slovenskej republiky (ďalej len ,,člen vlády“) patrí plat vo výške 1,5-
násobku platu poslanca mesačne, začínajúc prvým dňom mesiaca, v ktorom zložil ústavou
predpísaný sľub.
...
Členovi vlády patria paušálne náhrady vo výške, ktorú určí vláda Slovenskej
republiky (ďalej len ,,vláda“) uznesením.»
29. Výška platu predsedu a podpredsedov NKÚ je určená § 20 prvou a druhou vetou
«Predsedovi Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len
,,predseda kontrolného úradu“) patrí plat vo výške 1,5-násobku platu poslanca mesačne,
začínajúc prvým dňom mesiaca, v ktorom bol zvolený. Podpredsedovi Najvyššieho
kontrolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len ,,podpredseda kontrolného úradu“) patrí
plat vo výške 1,3-násobku platu poslanca mesačne, začínajúc prvým dňom mesiaca,
v ktorom bol zvolený.»
30. Samotným navrhovateľom napadnutým ustanovením obsiahnutým v právnom
predpise, ktorým je zákon č. 120/1993 Z. z., je § 29o ods. 1 a 2 uvedeného zákona
(čl. I zákona č. 340/2016 Z. z.), ktorý suspendoval účinnosť všetkých už uvedených
ustanovení týmto spôsobom:
„(1) Poslancovi, prezidentovi, členovi vlády, predsedovi kontrolného úradu
a podpredsedovi kontrolného úradu patrí v roku 2017 plat a paušálne náhrady vo výške
určenej v roku 2011 (§ 29g).
(2) Odmena asistenta poslanca a výdavky na prevádzku poslaneckej kancelárie
zriadenej podľa § 4a ods. 1 druhej vety sú v roku 2017 rovnaké ako v roku 2011.“
31. S týmto sporným ustanovením úzko súvisí aj § 29g zákona č. 120/1993 Z. z.,
ktorého relevantné ustanovenia znejú:
„(1) V roku 2011 zníženie podľa § 2 ods. 2 je 15 %.
(2) V roku 2011 patrí mesačne prezidentovi plat vo výške 4-násobku platu poslanca.
(3) V roku 2011 patrí mesačne členovi vlády plat vo výške 1,5-násobku platu
poslanca zníženého ešte o 5 %. ...
(5) V roku 2011 patrí mesačne predsedovi kontrolného úradu plat vo výške 1,5-
násobku platu poslanca zvýšeného o 5 %.
(6) V roku 2011 patrí mesačne podpredsedovi kontrolného úradu plat vo výške 1,3-
násobku platu poslanca zvýšeného o 5 %...“
V.2 Zákon č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov
(ďalej len ,,zákon č. 564/2001 Z. z.“)
32. Ako relevantnú právnu úpravu z hľadiska predmetu konania pred ústavným
súdom je vo vzťahu k zákonu č. 564/2001 Z. z. potrebné uviesť § 26 prvú vetu tohto
zákona:
„Platové pomery verejného ochrancu práv, paušálne náhrady a náhrady ďalších
výdavkov súvisiacich s vykonávaním tejto funkcie sú rovnaké ako platové pomery, paušálne
náhrady a náhrady ďalších výdavkov poslanca národnej rady vo funkcii podpredsedu
národnej rady určené osobitným predpisom.“
Po slovách „osobitným predpisom“ nasleduje poznámka pod čiarou, ktorá odkazuje
na celý zákon č. 120/1993 Z. z.
33. Napadnutým ustanovením odkladajúcim účinnosť už uvedenej právnej úpravy
je § 28e zákona č. 564/2001 Z. z. (čl. II zákona č. 340/2016 Z. z.):
„V roku 2017 sú platové pomery verejného ochrancu práv, paušálne náhrady
a náhrady ďalších výdavkov súvisiacich s vykonávaním tejto funkcie rovnaké ako platové
pomery, paušálne náhrady a náhrady ďalších výdavkov poslanca národnej rady vo funkcii
podpredsedu národnej rady ustanovené osobitným predpisom, pričom plat verejného
ochrancu práv sa zvýši o 5 %.“
V tomto zákonnom ustanovení po slovách „osobitným predpisom“ nasleduje
poznámka pod čiarou odkazujúca na § 29o zákona č. 120/1993 Z. z.
V.3 Zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 215/2004 Z. z.“)
34. Zákon č. 215/2004 Z. z. vo svojom § 71a ods. 1 a 3 upravuje mechanizmus
určenia platu a paušálnych náhrad riaditeľa NBÚ takto:
„Riaditeľovi úradu patrí mesačne funkčný plat vo výške platu poslanca Národnej
rady Slovenskej republiky, začínajúc prvým dňom mesiaca, v ktorom bol zvolený... Funkčný
plat sa zaokrúhľuje na celé euro nahor...
Riaditeľovi úradu patrí na pokrytie nevyhnutných výdavkov za služby a iných
osobných výdavkov súvisiacich s vykonávaním funkcie paušálna náhrada mesačne vo výške
54 % funkčného platu. Paušálna náhrada sa určuje pevnou sumou zaokrúhlenou na celé
euro nahor.“
Po slovách „poslanca Národnej rady Slovenskej republiky“ nasleduje poznámka pod
čiarou, ktorá odkazuje na § 2 zákona č. 120/1993 Z. z.
35. Takto stanovený mechanizmus určenia platu bol na rok 2017 pozastavený
napadnutým § 84f zákona č. 215/2004 Z. z. (čl. III zákona č. 340/2016 Z. z.):
„Riaditeľovi úradu v roku 2017 patrí mesačne funkčný plat vo výške platu poslanca
Národnej rady Slovenskej republiky ustanoveného na rok 2017 osobitným predpisom.“
Po slovách osobitným predpisom nasleduje poznámka pod čiarou odkazujúca na
§ 29o zákona č. 120/1993 Z. z., ktorá je potrebná, keďže § 71a odkazuje výlučne na § 2
zákona č. 120/1993 Z. z. V dôsledku poznámky pod čiarou k § 84f uvedeného zákona sa
ozrejmuje zámer zákonodarcu použiť na úpravu platu riaditeľa NBÚ v roku 2017
ustanovenie § 29o zákona č. 120/1993 Z. z. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o úpravu
odmeňovania, je prístup zákonodarcu k tvorbe právnych predpisov veľmi otázny. Ústavný
súd má na mysli neprehľadnosť a nejednoznačnosť právnej úpravy, ktorej výklad je závislý
od poznámok pod čiarou, ktoré majú, ako to už bolo uvedené, len nezáväzný charakter.
V.4 Zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov
36. Vychádzajúc z argumentácie obsiahnutej v časti III bodoch 11 až 15 odôvodnenia
tohto nálezu, ústavný súd rekapituluje, že z hľadiska predmetu konania je relevantným
ustanovením zákona č. 55/2017 Z. z. jeho § 126 ods. 4:
„Funkčný plat na účely tohto zákona je aj plat vo výške platu poslanca národnej
rady, ktorý patrí štátnemu zamestnancovi vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je
ministerstvo, vedúcemu ostatného ústredného orgánu štátnej správy a členovi rady; tomuto
štátnemu zamestnancovi nepatria platové náležitosti podľa § 124 písm. b) až f) a náhrady
podľa § 125.“
37. Právnou úpravou, ktorá je predmetom prieskumu ústavného súdu, je § 186 ods. 3
zákona č. 55/2017 Z. z. (porovnaj s čl. IV. zákona č. 340/2016 Z. z. a časťou III bodmi
11 až 15 odôvodnenia tohto nálezu):
„Štátnemu zamestnancovi vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je
ministerstvo, vedúcemu ostatného ústredného orgánu štátnej správy a členovi rady, na
ktorých sa vzťahuje § 126 ods. 4, patrí od účinnosti tohto zákona do 31. decembra 2017
funkčný plat vo výške platu poslanca národnej rady ustanoveného na rok 2017 osobitným
predpisom zníženého o 5 %.“
Po slovách ,,osobitným predpisom“ nasleduje poznámka pod čiarou odkazujúca na
§ 29o zákona č. 120/1993 Z. z.
V.5 Zákon č. 176/2015 Z. z. o komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby
so zdravotným postihnutím a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 176/2015 Z. z.“)
38. Výška platov komisára pre deti a komisára pre osoby so zdravotným postihnutím
je upravená spoločne v § 20 ods. 2 zákona č. 176/2015 Z. z.:
„Komisárovi patrí plat v rovnakej sume ako poslancovi národnej rady a paušálne
náhrady súvisiace s výkonom jeho funkcie v rovnakej sume ako diéty a náhrady ďalších
výdavkov spojených s výkonom funkcie poslanca národnej rady s trvalým pobytom
v Bratislavskom kraji.“
39. Napadnutým ustanovením zákona č. 176/2015 Z. z. je § 32 tohto zákona
(čl. V zákona č. 340/2016 Z. z.):
„V roku 2017 patrí komisárovi plat v rovnakej sume ako poslancovi národnej rady
a paušálne náhrady súvisiace s výkonom jeho funkcie v rovnakej sume ako diéty a náhrady
ďalších výdavkov spojených s výkonom funkcie poslanca národnej rady s trvalým pobytom
v Bratislavskom kraji ustanovené na rok 2017 osobitným predpisom.“
Poznámka pod čiarou k tomuto zákonnému ustanoveniu odkazuje na § 29o zákona
VI. Faktické dôsledky napadnutej právnej úpravy
40. Vychádzajúc z informácií poskytnutých Ministerstvom financií Slovenskej
republiky ústavný súd uvádza, že ak by sa výška platu poslanca národnej rady riadila § 2
zákona č. 120/1993 Z. z., predstavovala by sumu 2 736 eur mesačne. V dôsledku prijatia
napadnutého zákona však plat poslanca národnej rady v roku 2017 predstavoval len čiastku
1 961 eur mesačne (táto informácia je dostupná aj na webovom sídle národnej rady).
Rozdiel v plate v neprospech poslancov tak v roku 2017 predstavoval sumu 775 eur
mesačne. Uvedené platí aj pre platy komisárov pre deti a pre osoby so zdravotným
postihnutím. U členov vlády predstavoval tento rozdiel čiastku 1 309,50 eur mesačne
(4 104 eur, resp. 2 794,50 eur); u prezidenta Slovenskej republiky čiastku 3 100 eur
mesačne (10 944 eur, resp. 7 844 eur); u predsedu Najvyššieho kontrolného úradu sumu
1 015,40 eur mesačne (4 104 eur, resp. 3 088,60 eur); u podpredsedov Najvyššieho
kontrolného úradu sumu 880 eur mesačne (3 556,80 eur, resp. 2 676,80 eur); u verejného
ochrancu práv sumu 677 eur mesačne (2 736 eur, resp. 2 059,10 eur); u štátnych
zamestnancov vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, a u vedúcich
ostatných ústredných orgánov štátnej správy sumu 873,05 eur mesačne (2 736 eur, resp.
1 862,95 eur); u členov rady podľa zákona č. 55/2017 Z. z. sumu 775 eur mesačne
(2 736 eur, resp. 1 961 eur); u riaditeľa Národného bezpečnostného úradu sumu 775 eur
mesačne (2 736 eur, resp. 1 961 eur).
41. Pokiaľ ide o paušálne náhrady poslancov národnej rady, platí, že ak by sa ich
výška riadila § 4 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z., predstavovala by u poslanca s trvalým
pobytom v Bratislavskom kraji sumu 1 642 eur a u poslanca s trvalým bydliskom mimo
Bratislavského kraja sumu 1 916 eur. V dôsledku prijatia napadnutého zákona však
predstavuje výška paušálnych náhrad u poslanca s trvalým bydliskom v Bratislavskom kraji
sumu 1 385 eur mesačne a u poslanca s trvalým bydliskom mimo Bratislavského kraja sumu
1 615 eur mesačne. Rozdiel v neprospech poslancov tak predstavuje sumu 257 eur mesačne,
resp. sumu 301 eur mesačne. Uvedené platí primerane aj pre verejného ochrancu práv,
a pokiaľ ide o oboch komisárov, rozdiel vo výške paušálnych náhrad v ich neprospech
spôsobený prijatím napadnutej právnej úpravy predstavuje sumu 257 eur mesačne, t. j. ako
u poslancov národnej rady s trvalým bydliskom v Bratislavskom kraji. Pokiaľ ide
o paušálne náhrady riaditeľa Národného bezpečnostného úradu, rozdiel v jeho neprospech
predstavuje sumu 418,80 eur mesačne (1 477,50 eur, resp. 1 059 eur).
VII. Referenčné a súvisiace články ústavy
42. Navrhovateľ označil ako referenčné normy tieto články ústavy:
Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú
ideológiu ani náboženstvo (čl. 1 ods. 1 ústavy).
Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.
Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 4 ústavy).
Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký
zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu
nepožíva. Dedenie sa zaručuje (čl. 20 ods. 1 ústavy).
43. Okrem referenčných noriem však ústavný súd považuje za potrebné uviesť aj
súvisiacu ústavnú úpravu čl. 36 písm. a) ústavy, v zmysle ktorej majú zamestnanci právo na
spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky s tým, že zákon im zabezpečuje najmä
„právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú
úroveň“. Súvislosť tohto ustanovenia s predmetom konania je zrejmá, keďže takmer
u všetkých dotknutých osôb došlo prijatím napadnutej právnej úpravy k zásahu do ich
odmeny za vykonanú prácu. Takmer všetky dotknuté osoby totiž možno považovať za
„zamestnancov“ v tom slova zmysle, že im zákon za ich prácu stanovuje pevne určený
pravidelný mesačný príjem, t. j. nejde o podnikateľov, u ktorých je odmena za prácu
absolútne závislá od dosiahnutých výsledkov podnikateľskej činnosti. Výnimkou sú v tomto
smere len asistenti poslancov, ktorým sa však bude ústavný súd osobitne venovať v časti
IX.1 odôvodnenia tohto nálezu. V tomto ohľade je dôležitá skutočnosť, že podľa názoru
ústavného súdu u žiadnej z dotknutých osôb nedochádza faktickým znížením odmeny
k zásahu do jej dôstojnej životnej úrovne. Mesačný plat poslanca národnej rady
predstavoval v roku 2011 v peňažnom vyjadrení sumu 1 961 eur, čo je o viac ako 1 000 eur
vyššia suma, ako bola priemerná hrubá mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky
za rok 2017 (ide o sumu 954 eur, zdroj webové sídlo Štatistického úradu Slovenskej
republiky). Aj najnižšia odmena stanovená podľa napadnutej právnej úpravy patriaca
štátnym zamestnancom podľa § 186 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. predstavuje sumu
1 862,95 eur mesačne, čo sa približuje dvojnásobku sumy 954 eur. Táto skutočnosť
odôvodňuje bez podrobnejšieho skúmania záver, že v podmienkach Slovenskej republiky
zaručuje odmena za prácu aj podľa napadnutej právnej úpravy všetkým dotknutým osobám
ich postaveniu primeranú životnú úroveň. Uvedené konštatovanie je dôležité z toho
hľadiska, že do istej miery limituje možnosti ústavného súdu zasahovať do napadnutej
právnej úpravy, keďže touto úpravou nie je ohrozená dôstojnosť dotknutých osôb. V tomto
kontexte je potrebné uviesť, že čím je odmena za prácu podľa napadnutej právnej úpravy
vyššia, tým sú hranice zásahu ústavného súdu vzhľadom na mieru voľnosti uváženia
zákonodarcu pri prijímaní legislatívy týkajúcej sa sociálnej či hospodárskej politiky užšie.
VIII. K legitímnym očakávaniam
44. Návrh na začatie konania vo svojom odôvodnení obsahuje závažný argumentačný
problém. Ak totiž navrhovateľ okrem iného tvrdí, že prijatou právnou úpravou boli narušené
legitímne očakávania adresátov, že sa ich platové pomery v roku 2017 nebudú napadnutým
zákonom (znovu) dočasne meniť, nie je možné toto tvrdenie prijať u členov vlády
a poslancov národnej rady. Bola to totiž vláda Slovenskej republiky, ktorá podala návrh na
prijatie napadnutého zákona [čl. 87 ods. 1 a čl. 119 písm. a) ústavy] a tento zákon následne
schválili poslanci národnej rady [čl. 86 písm. a) ústavy]. Uvedené však platí aj pre
prezidenta, keďže tento napadnutý zákon sám podpísal pred jeho publikovaním v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky [čl. 102 ods. 1 písm. f) ústavy]. Prezident pritom mal
k dispozícii ústavou dané možnosti zasiahnuť, ak by bol napadnutý zákon podľa jeho názoru
v rozpore s ústavou. Prvou z týchto možností bolo vrátenie zákona národnej rade
s pripomienkami [čl. 102 ods. 1 písm. o) ústavy], druhou možnosťou bolo podanie návrhu
na začatie konania o súlade napadnutého zákona s ústavou [čl. 130 ods. 1 písm. b) ústavy].
Keďže prezident žiadnu z uvedených možností nevyužil, nie je možné tvrdiť, že legitímne
očakával, že jeho platové pomery nebudú dotknuté. Z odlišných dôvodov nemožno hovoriť
o existencii legitímnych očakávaní ani u členov rady podľa zákona č. 55/2017 Z. z., pretože
ich platové pomery boli napadnutým zákonom upravené od samého počiatku vzniku ich
funkcie (pozri body IV.12 a IV.16 odôvodnenia tohto nálezu). Osobitnú kategóriu
predstavujú napokon aj asistenti poslancov, ktorým sa ústavný súd bude bližšie venovať
v nasledujúcej časti odôvodnenia. Existenciu legitímnych očakávaní treba podrobiť
prieskumu aj pri ostatných adresátoch napadnutej právnej úpravy. Ústavný súd v tomto
smere vychádza z judikatúry ESĽP týkajúcej sa ochrany majetku podľa čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“).
45. V tejto judikatúre možno rozoznať dva druhy alebo dve línie rozhodnutí
týkajúcich sa legitímnych očakávaní (pozri Sigron, M. Legitimate expectations. Intersentia,
2014. s. 4 a 5, resp. s. 176). Samotný ESĽP konštatoval existenciu rôznych línií týchto
rozhodnutí vo veci Bélané Nagy proti Maďarsku, sťažnosť č. 53080/13 (pozri bod 77 a 78,
v ktorých sa hovorí o „different lines of cases concerning legitimate expectations“). Toto
rozhodnutie odkazovalo okrem iného aj na vec Kopecký proti Slovenskej republike,
sťažnosť 44912/98, v ktorom sú tieto línie opísané a rozlíšené (pozri bod 45 a k nemu
bod 48 odôvodnenia, „another aspect of legitimate expectations“). Prvá línia rozhodnutí
(a to aj historicky) je reprezentovaná rozhodnutím vo veci Pine Valley Developments Ltd
a ďalší proti Írsku, sťažnosť č. 12742/87, resp. neskôr aj Stretch proti Spojenému
kráľovstvu, sťažnosť č. 44277/98; druhá línia je reprezentovaná rozhodnutím vo veci
Pressos Compania Naviera S. A. a ďalší proti Belgicku, sťažnosť č. 17849/91.
46. Pri rozhodnutí Pressos Compania Naviera S. A. je dôležité si pripomenúť, že čl. 1
ods. 1 dodatkového dohovoru nikomu nezaručuje právo nadobudnúť majetok (pozri napr. aj
rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 42/2015, bod 101 odôvodnenia).
Z uvedeného dôvodu sa ochrana podľa tohto článku týka len existujúceho majetku,
v niektorých prípadoch však ESĽP poskytuje ochranu aj legitímnemu očakávaniu, že dôjde
k nadobudnutiu určitej „majetkovej“ hodnoty („asset“) (pozri Koivusaari a ďalší proti
Fínsku, sťažnosť č. 20690/06, s. 14 a 15). Práve v takýchto prípadoch slúži koncept
legitímnych očakávaní ako „posledná možnosť“ ako rozšíriť pojem „majetku“, a tým aj
ochranu podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu na nielen už existujúci majetok, ale aj na
dostatočne odôvodnené majetkové nároky (pozri Sigron, M. Legitimate expectations.
Intersentia, 2014. s. 161 a 162). Legitímne očakávania tak poskytujú ochranu podľa čl. 1
ods. 1 dodatkového protokolu určitej nezávisle existujúcej „majetkovej“ hodnote („asset“),
ktorá však sama osebe musí mať dostatočný základ vo vnútroštátnom práve, napríklad ak ju
potvrdzuje ustálená judikatúra súdov (Kopecký, body 51 a 52 odôvodnenia). Práve o tento
prípad išlo v rozhodnutí vo veci Pressos Compania Naviera S. A., kde „majetkovou“
hodnotou bola pohľadávka na náhradu škody, pričom oporou pre legitímne očakávania (t. j.
pre dôveru sťažovateľa) na nadobudnutie tejto hodnoty bola ustálená judikatúra súdov
v obdobných veciach (pozri samotné rozhodnutie, resp. Kopecký, bod 48 odôvodnenia).
47. Vo veci Pine Valley Developments Ltd. bola sťažovateľom spoločnosť, ktorá
(okrem iného) do svojho vlastníctva na základe kúpnej zmluvy nadobudla určitý pozemok
s cieľom postaviť na tomto pozemku budovy na prenájom. Svoje rozhodnutie o kúpe urobila
na základe existujúceho stavebného povolenia, ktoré však bolo neskôr zrušené z dôvodu, že
pri jeho vydaní prekročil príslušný orgán verejnej moci svoju právomoc. Zrušením
stavebného povolenia došlo k podstatnému zníženiu hodnoty pozemku, ktorý následne
spoločnosť so stratou predala (pozri samotné rozhodnutie ESĽP). V tomto prípade podľa
ESĽP došlo k zásahu do majetku sťažovateľa, pretože došlo k porušeniu dôvery sťažovateľa
v právny akt (stavebné povolenie), o platnosti ktorého nemal žiadne pochybnosti. Až
do chvíle zrušenia tohto povolenia mal sťažovateľ legitímne očakávania, že svoj majetok
(predmetný pozemok) bude môcť užívať stanoveným spôsobom a toto legitímne očakávanie
ESĽP považoval za „súčasť“ (component part) majetku sťažovateľa (pozri bod 51
odôvodnenia rozhodnutia ESĽP). Podobne v rozhodnutí vo veci Stretch považoval ESĽP
legitímne očakávania predĺženia nájomnej zmluvy, ku ktorému však nedošlo, založené
zmluvným dodatkom, za „pripojené“ (attached) k majetkovým právam nadobudnutým
nájomnou zmluvou (pozri rozhodnutie, resp. Kopecký, bod 46 odôvodnenia). Dôležitou
skutočnosťou je, že sťažovatelia majetok nadobúdali aj na základe dôvery v určitý akt
orgánu verejnej správy, ktorým bola definovaná možnosť konkrétneho užívania tohto
majetku a v dôsledku ktorého boli súčasťou nadobúdaného majetku aj legitímne očakávania
sťažovateľov. Rešpektovanie dôvery nadobúdateľov je pritom prejavom princípu právneho
štátu, z ktorého okrem iného vyplýva, že vo vnútroštátnom práve musí vždy existovať
právny nástroj ochrany pred svojvoľnými zásahmi štátnych orgánov do práv chránených
Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) (pozri
m. m. Bélané Nagy, bod 78 odôvodnenia).
48. Pri oboch líniách rozhodnutí možno konštatovať, že definujú pojem majetok
podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a to tak, že stanovujú najnižšie prijateľné hranice
preto, aby bol určitý nárok považovaný za „majetok“ (v prípadoch reprezentovaných vecou
Pressos Compania Naviera S. A.); resp. tým, že integrálnou súčasťou majetku môžu byť
v určitých situáciách aj legitímne očakávania (v prípadoch reprezentovaných vecou Pine
Valley). Rozdiel medzi oboma líniami je v tom, že v prípadoch reprezentovaných vecou
Pressos Compania Naviera S. A. dochádza najprv k zásahu do práv sťažovateľa, pričom
legitímne očakávania spočívajú v dôvere, aká ochrana sa sťažovateľovi poskytne; zatiaľ
čo v prípadoch reprezentovaných vecou Pine Valley Development samotnému zásahu musí
predchádzať existencia legitímnych očakávaní ako súčasti už nadobudnutého majetku,
a je to práve dôvera sťažovateľa, ktorá je zásahom dotknutá (pozri podrobnejšie Sigron,
M. Legitimate expectations. Intersentia, 2014. s. 176, resp. s. 210). Uvedené postupy
poskytujú ochranu v zmysle dodatkového protokolu v konkrétnych druhoch prípadov, pre
konštatovanie zásahu do majetku však nie je použitie koncepcie legitímnych očakávaní
pravidelne potrebné. Príkladom môže byť aj nútené obmedzenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, ktorým sa ESĽP zaoberal vo veci Urbárska obec Trenčianske Biskupice
proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 74258/01, body 112 až 115 odôvodnenia (pozri napr.
aj PL. ÚS 42/2015, bod 51 odôvodnenia).
49. V rámci analýzy judikatúry ESĽP vo veciach týkajúcich sa platov verejných
funkcionárov, resp. štátnych zamestnancov možno dospieť k záveru, že pri konštatovaní
zásahu do práva na majetok ESĽP na pojem legitímnych očakávaní neodkazuje. Vo veci
Panfile proti Rumunsku, sťažnosť č. 13902/11, bola prijatým vnútroštátnym zákonom
vylúčená možnosť byť zamestnaný vo verejnej správe, ak dotknutá osoba súčasne poberala
výsluhový dôchodok v určitej výške. Dôvodom prijatia tejto úpravy bolo šetrenie verejných
prostriedkov. Podľa sťažovateľa, ktorý v dôsledku tejto legislatívnej úpravy prišiel
o možnosť vykonávať prácu a poberať súčasne plat a dôchodok, tak (okrem iného) došlo
aj k zásahu do jeho práva na majetok. ESĽP v tomto prípade konštatoval, že sporná
legislatíva zasiahla do práva na „pokojné užívanie majetku“ podľa prvej vety čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu, a to bez použitia koncepcie legitímnych očakávaní (pozri bod 19
odôvodnenia rozhodnutia vo veci Panfile). Vo veci Koufaki a ADEDY proti Grécku,
sťažnosti č. 57665/12 a č. 57657/12, bola predmetom prieskumu legislatíva, ktorá znížila
platy zamestnancov v štátnej správe, a to v reakcii na vývoj hospodárstva a finančnú krízu
v Grécku. Aj tu ESĽP konštatoval zásah do práva na „pokojné užívanie majetku“ podľa
čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a to rovnako bez použitia koncepcie legitímnych
očakávaní (pozri bod 34 odôvodnenia tohto rozhodnutia ESĽP). K tomuto druhu rozhodnutí
napokon patrí aj rozhodnutie týkajúce sa platov sudcov vo veci Savickas a ďalší proti Litve,
sťažnosť 66365/09. Vo vzťahu k otázke legitímnych očakávaní možno konštatovať, že
zákonom ustanovený nárok na plat požíva ochranu čl. 1 ods. 1 dodatkového dohovoru, a to
bez toho, aby bolo potrebné definovať plat ako majetok za pomoci legitímnych očakávaní
v zmysle rozhodnutia Pressos Compania Naviera S. A. alebo Pine Valley Development.
Napriek tomu však aj v prípadoch týkajúcich sa platových pomerov možno v niektorých
prípadoch koncepciu legitímnych očakávaní využiť.
50. Koncept legitímnych očakávaní sa totiž okrem samotnej definície majetku podľa
dodatkového protokolu využíva aj v rámci „fair balance“ testu (testu proporcionality, resp.
primeranosti zásahu), a to ako jeden z dôvodov v prospech subjektu, ktorého majetok bol
zásahom dotknutý. Ak dôjde nielen k zásahu do majetku, ale aj do legitímnych očakávaní,
sú pre ospravedlnenie zásahu potrebné závažnejšie argumenty. Uvedené platí tiež naopak,
neexistencia legitímnych očakávaní svedčí v neprospech adresáta zásahu (pozri
podrobnejšie Sigron, M. Legitimate expectations. Intersentia, 2014. s. 97, resp. s. 197
a 198).
51. Príkladom už uvedeného postupu môže byť rozhodnutie vo veci Kjartan
Ásmudsson proti Islandu, sťažnosť č. 60669/00. V tomto rozhodnutí ESĽP za majetok
považoval nárok na invalidný dôchodok, resp. odňatie nároku na tento dôchodok považoval
za zásah do pokojného užívania majetku (bod 40 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia
ESĽP). Koncepciu legitímnych očakávaní potom využil pri „fair balance“ teste, a to v bode
44 odôvodnenia, v ktorom konštatoval, že „... sťažovateľ sa mohol oprávnene odvolávať
na jeho osobné legitímne očakávanie, že jeho invalidita bude naďalej posudzovaná na
základe nespôsobilosti pre výkon jeho predchádzajúceho zamestnania“. Pre vysvetlenie
možno dodať, že v zmienenom prípade prijatá vnútroštátna legislatíva zmenila kritériá
posudzovania nároku na invalidný dôchodok tak, že základom sa stala nespôsobilosť
vykonávať akúkoľvek prácu, nielen konkrétnu prácu námorníka, ako to bolo podľa
predchádzajúcej úpravy. Legitímne očakávania sťažovateľa sa tak opierali o princíp právnej
istoty. V okolnostiach prípadu ESĽP taktiež konštatoval, že hoci štát má pri úprave
sociálneho zabezpečenia veľmi širokú mieru úvahy, predmetnou legislatívou bolo porušené
právo na majetok, a to z dôvodu, že išlo o neproporcionálne opatrenie, pretože
sťažovateľovi bol odňatý nárok na dôchodkové zabezpečenia v celom rozsahu (pozri bod 45
odôvodnenia uvedeného rozhodnutia ESĽP).
52. V tejto súvislosti možno pripomenúť časovo predchádzajúcu judikatúru
ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 25/05, ktorý v podstate zhodnej veci rozhodol
rovnako: „Vstup do existujúcich právnych vzťahov zavedením preskúmania trvania
invalidity na posúdenie nároku na invalidný dôchodok podľa nových, prísnejších kritérií,
ktoré môže mať za následok až zánik nároku na invalidný dôchodok a jeho výplatu, a to bez
akéhokoľvek vyváženia (keďže zákon o sociálnom poistení na vyvažovanie žiadny priestor
ani nevytvára), vyvoláva stav takej právnej neistoty z dôvodu priameho a neočakávaného
zásahu do minulých skutkových a právnych vzťahov, ktorý nemožno akceptovať, čo viedlo
ústavný súd k vysloveniu nesúladu tohto ustanovenia s čl. 1 ods. 1 ústavy.“ Možno preto
konštatovať, že ochrana princípu právneho štátu (právnej istoty) bola v tomto rozhodnutí
totožná ako vo veci Kjartan Ásmundson, kde bola ochrana poskytovaná legitímnym
očakávaniam v súvislosti s právom na majetok. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že
použitie koncepcie legitímnych očakávaní môže plniť podobnú funkciu ako ochrana
princípu právnej istoty. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že koncepcia legitímnych
očakávaní v judikatúre ESĽP, a to vo všetkých jej prejavoch, je založená okrem iného aj na
tomto princípe (pozri Sigron, M. Legitimate expectations. Intersentia, 2014. s. 207). Netreba
pritom zabúdať, že princíp právneho štátu, ktorý je jedným zo základných princípov
demokratickej spoločnosti, je bytostnou súčasťou všetkých článkov dohovoru (Bélané
Nagy, bod 112 odôvodnenia).
53. Dôvodom, pre ktorý sa ústavný súd venoval otázke legitímnych očakávaní ešte
pred samotným prieskumom, či došlo k zásahu do práva na majetok, je skutočnosť, že
v argumentácii navrhovateľa sa legitímne očakávania používali (hoci nie výslovne)
v súvislosti s definovaním pojmu majetku podľa čl. 20 ústavy a taktiež aj v súvislosti
s princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), t. j. v podobe, v akej by mohli byť
významné aj pre test proporcionality. Z uvedených záverov ústavného súdu vyplýva, že
v preskúmavanom prípade sa koncept legitímnych očakávaní nepoužije pri subsumovaní
platu pod pojem majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, resp. čl. 20 ústavy,
svoje miesto však môže mať pri hodnotení proporcionality zásahu do majetku.
IX. K zásahu do práva na majetok v zmysle judikatúry ESĽP
54. V už spomenutom rozhodnutí vo veci Panfile proti Rumunsku (pozri bod 49
odôvodnenia tohto nálezu) ESĽP konštatoval, že všeobecné princípy týkajúce sa čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu sú rovnako relevantné aj v prípadoch dôchodkov a platov. Spomedzi
týchto princípov je osobitne významná skutočnosť, že uvedený článok negarantuje právo
do budúcna poberať dôchodok alebo plat v určitej výške, pretože je na výlučnej úvahe štátu,
aké dávky (benefits) budú jeho zamestnanci poberať zo štátneho rozpočtu. Na druhej strane
však platí, že ak dôjde k zníženiu alebo odobratiu tejto dávky, môže ísť o zásah do majetku,
ktorý musí byť odôvodnený. Rozhodnutie ESĽP v tejto súvislosti odkazovalo na
rozhodnutie Kechko proti Ukrajine, sťažnosť č. 63134/00, kde sa zákonný nárok na
zvýšenie platu učiteľa o 20 % po odpracovaní viac ako desiatich rokov označoval rovnako
ako dávka (benefit). O tom, že pod pojmom dávky (benefits) možno v danom kontexte
rozumieť aj plat štátneho zamestnanca, napokon svedčí aj samotné rozhodnutie vo veci
Panfile, kde ESĽP uviedol, že napadnutá právna úprava znamenala zásah do pokojného
užívania majetku a týkala sa platov štátnych zamestnancov.
55. Skutočnosti, že uvedené závery judikatúry ESĽP sa vzťahujú tiež na platy
štátnych zamestnancov, nasvedčuje aj rozhodnutie vo veci Koufaki a ADEDY, v ktorom
ESĽP najprv vo všeobecnosti konštatoval, že prvou a najdôležitejšou požiadavkou
týkajúcou sa ochrany majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu je skutočnosť, aby
každý zásah do majetku bol stanovený zákonom, pričom musí sledovať legitímny cieľ
„vo verejnom záujme“. Takýto zásah tiež musí byť primeraný vo vzťahu k sledovanému
cieľu, čo inak povedané znamená, že musí byť nastolená spravodlivá rovnováha medzi
požiadavkami verejného záujmu spoločnosti a medzi ochranou základných práv jednotlivca.
Požadovaná rovnováha nie je nastolená tam, kde musí jednotlivec znášať neprimerané
bremeno (bod 32 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia ESĽP). Následne ESĽP poukázal na
závery rozhodnutia vo veci Panfile a v bode 34 odôvodnenia uzavrel, že zmena legislatívy,
ktorou boli znížené platy zamestnancov, predstavovala zásah do „pokojného užívania
majetku“ podľa prvej vety čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. K úplne totožným záverom
dospel ESĽP aj v už spomínanej veci Savickas týkajúcej sa zníženia platov sudcov, keď
v bode 91 odôvodnenia poukázal na zásah do pokojného užívania majetku podľa čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu. Možno teda uzavrieť, že zásah do legislatívy určujúcej plat štátnych
zamestnancov aktivuje ochranu podľa čl. 1 ods. 1 dohovoru, resp. že tento plat predstavuje
majetok v zmysle uvedeného článku.
56. Z judikatúry ESĽP je pritom zrejmé, že možnosti súdnej kontroly rozhodnutí
zákonodarcu v oblasti verejných výdavkov, resp. platov verejných funkcionárov sú veľmi
limitované. Platí totiž, že pojem „verejného záujmu“ je zo svojej podstaty veľmi rozsiahly
a každé rozhodnutie týkajúce sa rovnováhy medzi príjmami a výdavkami štátu sa bude vždy
zakladať aj na úvahách týkajúcich sa politických, ekonomických a sociálnych otázok.
V týchto otázkach je potom miera úvahy zákonodarcu pri zavedení rôznych opatrení
sociálnej a ekonomickej politiky široká (k tomu porovnaj aj bod 43 odôvodnenia tohto
nálezu). ESĽP preto v zásade vždy rešpektuje úvahu zákonodarcu, či je konkrétne opatrenie
vo verejnom záujme, okrem prípadu, ak je toto rozhodnutie zjavne bez dostatočne
odôvodneného základu (manifestly without reasonable foundation). Vo veciach týkajúcich
sa všeobecnej úpravy spoločenských pomerov, kde sa v demokratickej spoločnosti názory
vždy rôznia, musí mať názor zákonodarcu vždy osobitnú váhu. Miera jeho úvahy je ešte
širšia, ak táto úvaha obsahuje hodnotenie priorít, pokiaľ ide o použitie limitovaných
prostriedkov štátneho rozpočtu na rôzne účely (pozri Koufaki a ADEDY, bod 31
odôvodnenia rozhodnutia ESĽP). Prihliadajúc na už uvedené všeobecné princípy judikatúry
ESĽP pristúpil ústavný súd v nasledujúcich bodoch odôvodnenia k hodnoteniu súladu
napadnutej právnej úpravy s čl. 20 ústavy a jej adresátov vzhľadom na významné odlišnosti
v ich postavení rozdelil do troch skupín.
X. K súladu napadnutej právnej úpravy s čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4
X.1 Asistenti poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
57. Ako už bolo uvedené, navrhovateľ do skupiny osôb, ktorých právo na majetok
malo byť napadnutým zákonom porušené, zaradil aj asistentov poslancov národnej rady
(ďalej aj „asistenti“, resp. „asistent“). Toto tvrdenie však nemá oporu v zákone č. 120/1993
Z. z., ktorý vo vzťahu k asistentom nezakotvuje žiadne majetkové právo v zmysle záverov
obsiahnutých v bodoch 54 až 56 odôvodnenia tohto nálezu. Uvedené je zrejmé už z účelu
zákona, ktorý upravuje platové pomery, funkčné príplatky a paušálne náhrady ústavných
činiteľov, ktorými sú okrem iného aj poslanci národnej rady, nie však ich asistenti.
V ustanoveniach § 4a zákona č. 120/1993 Z. z. (pozri bod 26 odôvodnenia tohto nálezu) sa
upravuje právo poslanca národnej rady na paušálnu náhradu vo forme príspevku na chod
jeho kancelárie a odmenu jeho asistenta, resp. asistentov. Ide o právo, ktoré poslanec
národnej rady môže, ale nemusí využiť. Nie je možné tvrdiť, že uvedené ustanovenie
zakladá právo akejkoľvek osoby na odmenu za činnosť asistenta poslanca a už vôbec nie
v konkrétnej výške. Tento záver je dôležitý aj pre zodpovedanie otázky, či by zvýšenie
príspevku na odmenu asistenta, ku ktorému by došlo, ak by nebol prijatý napadnutý zákon,
znamenalo aj zvýšenie odmeny pre tých asistentov, ktorí túto činnosť už pre konkrétneho
poslanca vykonávajú.
58. Podľa ústavného súdu je odpoveď záporná; ak totiž poslanec nemusí príspevok
na odmenu pre asistenta využiť vôbec, nemusí ani zvýšenie tohto príspevku využiť na
zvýšenie odmeny pre konkrétneho asistenta. Ide o vec, ktorá je predmetom ničím
neobmedzenej úvahy poslanca národnej rady. V tomto prípade by nemal asistent poslanca
nárok na ochranu majetku dokonca ani v zmysle rozhodnutia ESĽP vo veci Pressos
Compania Naviera S. A., pretože jeho prípadná požiadavka na zvýšenie odmeny by nemala
oporu v zákone č. 120/1993 Z. z., ktorý nijako neprikazuje poslancovi národnej rady zvýšiť
odmenu asistenta v závislosti od zvýšenia príspevku určeného na odmenu asistenta
(asistentov) poslanca a na výdavky na prevádzku poslaneckej kancelárie. Asistent by tak
vo vzťahu k zvýšeniu odmeny nemal ani legitímne očakávania, ale iba nádej (mere hope),
preto by jeho prípadná požiadavka na také zvýšenie nebola dostatočne odôvodnená pre
potreby čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu (pozri napr. Kopecký, bod 49 odôvodnenia).
Podobne aj ústavný súd v minulosti vyslovil: „Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1
ústavy nemožno však vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť
majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“
(rozhodnutie vo veci sp. zn. I. ÚS 128/95). V závere ústavný súd dodáva, že asistenti
poslancov svoju činnosť vykonávajú na základe živnostenského oprávnenia, nie sú teda ani
zamestnancami podľa čl. 36 ústavy (k tomu pozri § 4a ods. 3 zákona č. 120/1993 Z. z.
a uznesenie národnej rady č. 1179 z 8. júla 1998, ktoré je dostupné na webovom sídle
národnej rady).
59. Z uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu v časti týkajúcej sa
ustanovenia § 29o ods. 2 zákona č. 120/1993 Z. z. (bod III výroku tohto nálezu).
X.2 Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, členovia vlády Slovenskej republiky
a prezident Slovenskej republiky
60. Pri posudzovaní ústavnej súladnosti napadnutej právnej úpravy nie je možné
obísť osobitné postavenie poslancov národnej rady, keďže títo v rámci legislatívneho
procesu sami rozhodli o znížení svojich platov na rok 2017. Nemožno ich teda považovať za
„obete“ zásahu do majetkových práv, keďže boli pôvodcami tohto zásahu. Z už spomínanej
zápisnice zo schôdze národnej rady vyplýva, že prijatie napadnutej legislatívy podporilo
hlasovaním až 125 zo 150 poslancov národnej rady, pričom jediný kritický hlas v rozprave
požadoval, aby toto zníženie bolo na dobu neurčitú, t. j. dovtedy, kým Slovenská republika
nebude hospodáriť s vyrovnaným rozpočtom. Na základe týchto skutočností možno
povedať, že zo strany poslancov nezazneli žiadne námietky proti zníženiu ich platov.
Navyše, ako už bolo konštatované v bode 43 odôvodnenia tohto nálezu, zníženie platu
poslancov národnej rady v roku 2017 sa nedotklo ich dôstojnosti a nemohlo zásadne
negatívne vplývať na primerané uspokojovanie ich existenčných potrieb. V prípade
poslancov národnej rady teda možno hovoriť o vzdaní sa časti svojho majetku, čo je
možnosť vyplývajúca vo všeobecnosti aj z obsahu vlastníckeho práva (pozri rozhodnutie
ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 194/2017, s. 24). Ústavný súd preto nemá dôvod
preskúmavať rozhodnutie poslancov národnej rady znížiť svoj plat, keďže nejde o ústavne
relevantný problém. V podstate z rovnakých dôvodov nejde o ústavný problém ani u členov
vlády, keďže títo sami pripravili, schválili a podali do národnej rady návrh na prijate
napadnutého zákona. Ani u nich nie je možné povedať, že by boli „obeťami“ zásahu, resp.
že by bola ohrozená ich dôstojnosť a primerané hmotné zabezpečenie z hľadiska miery
závažnosti zásahu do ich majetku.
61. Vo vzťahu k prezidentovi Slovenskej republiky ide o situáciu podobnú, nie však
úplne rovnakú. Prezident totiž nebol pôvodcom sporného zákona, na druhej strane ale
nevyužil žiadnu z ústavou daných možností tento zákon napadnúť, resp. potvrdil ho aj
svojím podpisom, ako to už bolo skôr uvedené. Prezident má tiež primerane vážnosti
a významu svojej funkcie najvyšší plat zo všetkých dotknutých osôb, pričom tento plat je aj
po znížení v roku 2017 stále vysoko nad hranicou dôstojnej životnej úrovne (pozri aj bod 43
odôvodnenia tohto nálezu). Ani v tomto prípade preto sporná legislatíva nepredstavuje
ústavne relevantný problém vo vzťahu k majetkovým pomerom prezidenta.
62. Vo vzťahu k poslancom národnej rady, členom vlády a prezidentovi Slovenskej
republiky treba poukázať aj na predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej
«Zároveň ústavný súd podčiarkuje, že reštrikčné zásahy do platových pomerov ústavných
činiteľov, ktoré sa uskutočnili v ostatnom období, sú do značnej miery poznačené prvkami
populizmu aktuálnej parlamentnej väčšiny, ktoré nadobúdajú na intenzite spravidla
v súvislosti s blížiacimi sa parlamentnými voľbami. Navyše ide o reštrikčné zásahy, ktoré
vo svojej podstate nie sú spôsobilé riešiť problémy súvisiace s deficitom verejných financií
(úspory takto získané sú zjavne marginálne na to, aby mohli výraznejšie napomôcť
pozitívnemu vývoju vo sfére verejných financií). Ak sa takéto reštrikčné zásahy
do platových pomerov týkajú „politickej“ sféry (orgánov zákonodarnej a výkonnej moci),
tak sú zo strany ústavného súdu (až na extrémne vybočenia) v zásade tolerovateľné.»
(rozhodnutie vo veci sp. zn. PL. ÚS 27/2015, s. 32). V závere ústavný súd opakujúc dodáva,
že žiaden z uvedených verejných funkcionárov nemohol mať vzhľadom na ich účasť na
legislatívnom procese pri prijatí napadnutej legislatívy ani legitímne očakávania, že
k zníženiu jeho platu nedôjde, čo je ďalší dôvod, pre ktorý ústavný súd nepovažuje toto
zníženie vo vzťahu k uvedeným ústavným činiteľom za ústavne relevantný problém.
63. Ústavný súd preto nevyhovel návrhu v časti napadnutej právnej úpravy týkajúcej
sa platov a paušálnych náhrad poslancov národnej rady, prezidenta a členov vlády
Slovenskej republiky v roku 2017 (bod III výroku toho nálezu).
X.3 Ostatní adresáti napadnutej právnej úpravy
64. Ostatní adresáti právnej úpravy netvoria jednoliatu skupinu, spoločné však majú
to, že na rozdiel od poslancov národnej rady, členov vlády a prezidenta Slovenskej
republiky nemali títo verejní funkcionári priamu možnosť rozhodnutie o znížení svojho
platu ovplyvniť. Z tohto dôvodu ich možno považovať za „obete“ zásahu spôsobeného
napadnutou legislatívou a nemožno u nich hovoriť o vzdaní sa časti majetku. Okrem toho
vzhľadom na ich reálne možnosti ovplyvňovať legislatívu, resp. tvorbu politiky štátu, o nich
nemožno hovoriť ako o súčasti „politickej sféry“ v zmysle rozhodnutia ústavného súdu
vo veci sp. zn. PL. ÚS 27/2015. To osobitne platí pre tých verejných funkcionárov, ktorých
charakterizuje aj ich nezávislé postavenie. Takýmito verejnými funkcionármi sú predseda
a podpredsedovia NKÚ, keďže títo riadia nezávislý ústavný orgán (čl. 60 ods. 1 ústavy),
nezávislosť je definičným znakom aj verejného ochrancu práv (čl. 151a ods. 1 ústavy) a je
potrebné tiež prihliadnuť aj na nezávislosť komisára pre deti a komisára pre osoby
so zdravotným postihnutím zakotvenú na zákonnej úrovni (§ 2 ods. 2, resp. § 3 ods. 2
zákona č. 176/2015 Z. z.). V prípadoch týchto verejných funkcionárov (osobitne pokiaľ ide
o predsedu a podpredsedov NKÚ a verejného ochrancu práv) treba zásah do ich platu
posudzovať ešte striktnejšie, pretože môže znamenať aj ohrozenie ich nezávislosti, súčasťou
ktorej je v širšom zmysle slova aj materiálna nezávislosť (m. m. sp. zn. PL. ÚS 27/2015,
s. 23). Uvedené konštatovanie však neznamená, že títo verejní funkcionári majú, pokiaľ ide
o záruky ich nezávislosti vrátane materiálnej, rovnaké postavenie ako predstavitelia súdnej
moci, ktorá má špecifickú pozíciu v rámci princípu deľby štátnej moci. Napriek tejto
kvalitatívnej odlišnosti považuje ústavný súd aj v tomto prípade za potrebné pripomenúť, že
v prípade ak „sa... reštrikčné zásahy premietajú do platových pomerov tých zložiek
ústavného mechanizmu, ktoré by mali byť zo svojej podstaty (i ústavného textu) nezávislé,
tak je ústavnou povinnosťou ústavného súdu na ne reagovať prostredníctvom svojej
judikatúry“ (PL. ÚS 27/2015, s. 32).
65. Ústavný súd považuje závery uvedené v bodoch 54 až 56 odôvodnenia tohto
nálezu za aplikovateľné aj podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, t. j. že zákonom ustanovený plat je
majetkom, resp. majetkovým právom v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy a jeho zníženie
predstavuje zásah, ktorý možno považovať za jeho obmedzenie podliehajúce limitom
vyplývajúcim z čl. 13 ods. 4 ústavy. Ústavný súd preto pristúpil k vyhodnoteniu ústavnosti
zásahu do majetku dotknutých verejných funkcionárov, a to prostredníctvom tzv.
všeobecného testu proporcionality, keďže právo na majetok je základným právom prvej
generácie (k tomu pozri PL. ÚS 14/2014, s. 43 a s. 44 a tiež PL. ÚS 38/2015, s. 27).
66. Uvedený test proporcionality je vo svojej podstate zhodný s tzv. „fair balance“
testom používaným ESĽP, ústavný súd preto využil odkazy aj na príslušnú judikatúru
ESĽP. Pokiaľ ide o samotný všeobecný test proporcionality, jeho prvým krokom je
posudzovanie napadnutej úpravy z hľadiska vhodnosti, resp. existencie dostatočne
dôležitého (legitímneho) cieľa a racionálnej väzby medzi napadnutou právnou normou
a cieľom (účelom) právnej úpravy. Platí, že „Samoúčelné obmedzenie základného práva je
z ústavného hľadiska neprípustné. Právna norma musí smerovať k naplneniu účelu, ktorý je
dostatočne dôležitý, aby odôvodnil (ospravedlnil) obmedzenie základného práva alebo
slobody. Ak uvedená právna norma nie je spôsobilá dosiahnuť sledovaný účel, tak ide
zo strany zákonodarcu o prejav svojvôle nezlučiteľný s princípom právneho štátu. (pozri
PL. ÚS 3/09, s. 71).
67. Ústavný súd konštatuje, že napadnutá právna úprava je problematická už v prvom
kroku testu proporcionality, keďže jej jediným „odôvodnením“ je úspora sumy 3,5 milióna
eur. Nejde tu však o odôvodnenie v pravom zmysle slova, zákonodarca totiž len oznámil,
čo chce dosiahnuť, nie však prečo to chce dosiahnuť. Inými slovami, z dôvodovej správy
a ani z rozpravy národnej rady nie je vôbec zrejmé, prečo je potrebné šetriť, resp. prečo je
potrebné šetriť práve týmto spôsobom a v tomto rozsahu; či ide o jedno z viacerých opatrení
prijatých pre účely racionalizácie verejných výdavkov, a ak áno, aké sú ďalšie opatrenia,
a napokon či sa prípadne ušetrené prostriedky využijú na iné účely. Možno preto povedať,
že v argumentácii zákonodarcu a vlády chýbajú skutočnosti týkajúce sa legitimity
sledovaného šetrenia verejných prostriedkov, keďže samotné šetrenie, ktoré je zásahom
do práva na majetok, by malo mať aj dostatočne konkrétny cieľ, resp. mali by si ho
vyžadovať konkrétne okolnosti. Zákonodarca, ako aj vláda v tejto otázke mlčí tam, kde sa
v obdobných prípadoch v judikatúre ESĽP na odôvodnenie zásahu do majetku spomína
racionalizácia verejných výdavkov, ktorá je diktovaná vo „výnimočnom kontexte globálnej
krízy vo finančnej a ekonomickej sfére“ (Panfile, bod 21 odôvodnenia rozhodnutia ESĽP);
resp. sa spomína existencia výnimočnej a v nedávnej histórii bezprecedentnej krízy, ktorá
bola okrem iného „najhoršou v posledných dekádach“ a „predstavovala vážne ohrozenie
národnej ekonomiky“ (Koufaki a ADEDY, bod 37 odôvodnenia rozhodnutia ESĽP).
68. Napriek vyjadreným pochybnostiam sa však ústavný súd v tomto prípade
priklonil k rešpektovaniu veľmi širokej miery úvahy zákonodarcu, ako to urobil už aj
v minulosti, keď skúmal ústavnosť zákonného zásahu do práva na majetok:
„Pretože účel preskúmavanej normy nebýva obvykle explicitne stanovený, jeho
identifikácia nemusí byť v konkrétnom prípade jednoznačná (m. m. PL. ÚS 23/06).
V posudzovanom prípade ústavný súd už... formuloval predbežný záver, že aj keď
vláda ako predkladateľka vládneho návrhu novely zákona... nedokázala presvedčivým
spôsobom preukázať verejný záujem na prijatí napadnutej právnej úpravy, možno z nej
implicitne vyvodiť minimálne všeobecný zámer (cieľ) zákonodarcu zabezpečiť zmenami
v platnej právnej úprave poistencom kvalitnejšie a efektívnejšie poskytovanie zdravotnej
starostlivosti, a to maximalizáciou využitia finančných prostriedkov z verejného
zdravotného poistenia na úhradu zdravotnej starostlivosti. Takto formulovaný cieľ (účel)
napadnutej právnej úpravy považuje ústavný súd za legitímny.“ (PL. ÚS 3/09, s. 71 a 72).
69. V okolnostiach tohto prípadu možno povedať, že hoci ani zákonodarca, ani vláda
v podstate vôbec neodôvodnili prijatie napadnutej právnej úpravy, zo samotnej úpravy sa dá
implicitne vyvodiť všeobecne prospešný zámer zníženia schodku verejných financií, t. j.
konsolidácie verejných výdavkov. Uvedené možno konštatovať s poukazom na skutočnosť,
že podľa § 1 ods. 2 zákona č. 357/2016 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2017 sa aj pre toto
obdobie predpokladal schodok štátneho rozpočtu. Na základe tejto skutočnosti ústavný súd
konštatuje splnenie podmienky legitímneho cieľa vo verejnom záujme. Vo veľmi podobnom
duchu napokon argumentoval aj ESĽP vo veci Savickas, keď v bode 92 odôvodnenia
poznamenal, že vychádzajúc z materiálov, ktoré mal k dispozícii, nevidí žiaden dôvod,
ktorý by odôvodňoval záver, že zákonodarca znížením platu štátnych zamestnancov
nesledoval verejný záujem.
70. Je však potrebné povedať, že napriek veľmi širokému chápaniu pojmu „verejný
záujem“ by pri iných čiastkových okolnostiach (napr. ak by bol rozpočet vyrovnaný alebo
prebytkový) mohol ústavný súd vysloviť protiústavnosť zásahu už na tomto mieste. Ústavný
súd už napokon aj v minulosti konštatoval: „Vychádzajúc zo všeobecne formulovaného
vyjadrenia predsedu národnej rady o potrebe vyhýbať sa nadmernému štátnemu deficitu,
ako aj len vo všeobecnej rovine formulovaného vyjadrenia vlády, v zmysle ktorého sa
reštriktívnym zásahom do platov sudcov reaguje na stav ekonomiky, a nepresvedčivé
argumenty obsiahnuté vo všeobecnej časti dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona
(parlamentná tlač č. 1202), ústavný súd konštatuje, že posudzovaný zásah zákonodarcu
nespĺňa už prvú (a pritom zásadnú) z kumulatívnych požiadaviek ústavnej
akceptovateľnosti reštrikčného zásahu do platových pomerov sudcov, teda že ide o zásah,
ktorý musí byť dostatočne odôvodnený nepriaznivou ekonomickou situáciou štátu.
Podmienku dostatočného (a teda ústavne akceptovateľného) odôvodnenia reštriktívneho
zásahu do platov sudcov totiž nemôže spĺňať jednoduchý odkaz na záväzok exekutívy
udržať deficit verejných financií pod úrovňou 3 % hrubého domáceho produktu, keďže
tento záväzok je trvalý a nemenný.“ (z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 27/2015).
Citované rozhodnutie sa však týkalo opakovaného zmrazenia platu sudcov, ktoré bolo
posudzované v súvislosti s porušením princípu nezávislosti súdnej moci, t. j. nie zásahu
do majetku. Táto argumentácia preto nie je v celom rozsahu použiteľná aj v tejto veci,
dôležitý je však dôraz na tom, že šetreniu verejných zdrojov by mala zodpovedať
nepriaznivá ekonomická situácia. Táto požiadavka bude zohľadnená aj v ďalších krokoch
testu proporcionality.
71. V rámci prvého kroku toho testu musí ešte ústavný súd zisťovať, či bola právna
norma vytvorená takým spôsobom, a tak dôkladne, aby bola spôsobilá dosiahnuť
identifikovaný cieľ (PL. ÚS 3/09, s. 72). Aj tu však ústavný súd naráža na určité
pochybnosti, pretože ak právna úprava smeruje ku konsolidácii verejných výdavkov
a skutočne znamená aj úsporu vo výške 3,5 milióna eur, jej veľkým nedostatkom je
skutočnosť, že nejde o systémové riešenie, ale len o dočasné opatrenie na obdobie jedného
roka. Keďže ide o výnimočný a len dočasný zásah, tento by mal reagovať na výnimočnú
situáciu, o čom však nie je vo vyjadreniach vlády a národnej rady žiadna zmienka. Osobitný
charakter posudzovaného opatrenia je zvýraznený aj tým, že šetrenie sa týkalo iba relatívne
úzkeho okruhu osôb, keďže platy veľkého počtu iných štátnych zamestnancov neboli takto
dotknuté. Práve skutočnosť, že nejde o systémové opatrenie, však uľahčuje ústavnému súdu
jeho nie jednoduché rozhodnutie preskúmať toto opatrenie, ktoré inak patrí do oblasti
vyhradenej zákonodarcovi. Ústavný súd totiž rešpektuje, že nie je jeho úlohou tvoriť
ekonomickú politiku štátu, uvedené opatrenie však nemožno považovať za kľúčové v tejto
politike, resp. nie je možné ho považovať za súčasť viacerých krokov, ktoré
s preskúmavaným opatrením úzko súvisia a boli by týmto prieskumom tiež priamo
dotknuté. V tejto situácii ústavný súd uzatvára, že „Nemožno... s určitosťou konštatovať, že
napadnutá právna úprava... je racionálne previazaná s legitímnym cieľom, a aj preto je
nutné uplatniť aj ďalší krok testu proporcionality.“ (opätovne PL. ÚS 3/09, s. 72).
72. Druhý krok testu „má preveriť, či zákonné obmedzenie... je naozaj nevyhnutné,
teda či na dosiahnutie legitímneho cieľa nie je k dispozícii menej obmedzujúci, menej
invazívny prostriedok. Myšlienka testu nevyhnutnosti spočíva v tom, že právna norma nemá
obmedzovať základné právo alebo slobodu viac, než je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa,
alebo inak, že právna norma má dosahovať cieľ najmenej ľudsko-právne drastickým
spôsobom.“ (pozri PL. ÚS 13/2012, s. 55). Ústavný súd tu konštatuje, že nie je v pozícii,
ktorá by mu umožňovala urobiť jednoznačný záver o možnosti dosiahnuť sledovaný cieľ aj
iným spôsobom. Je to z dôvodu, že rozhodnutie o vynakladaní obmedzených prostriedkov
štátneho rozpočtu je výsostne politické v tom smere, že má prostredníctvom volených
zástupcov vyjadrovať názor občanov na to, na aké účely majú byť prednostne spoločné
verejné zdroje vynaložené. Ak sa teda predstavitelia občanov rozhodli, že limitované
verejné zdroje je potrebné ušetriť na platoch tých verejných funkcionárov, ktorých plat sa
odvíja od platu poslancov národnej rady, nie je úlohou ústavného súdu principiálne túto
vôľu spochybňovať alebo nahrádzať. Ako už bolo uvedené, ústavný súd nemôže tvoriť
politiku štátu. Vzhľadom na nemožnosť jednoznačného záveru (obdobne ako v bode 71
týkajúcom sa otázky racionálnej previazanosti preskúmavanej právnej úpravy s legitímnym
cieľom, ktorý má sledovať) preto musí pristúpiť k tretiemu kroku testu proporcionality.
73. V treťom kroku testu proporcionality ústavný súd posudzuje sporný zásah najmä
z hľadiska jeho primeranosti vo vzťahu k zamýšľanému cieľu, resp. či príslušné legislatívne
opatrenie obmedzujúce základné práva alebo slobody nemôže svojimi negatívnymi
dôsledkami presahovať pozitíva stelesnené v presadení verejného záujmu sledovaného
týmto opatrením (pozri PL. ÚS 3/09, s. 71. a 72). Keďže ústavný súd už dospel k záveru, že
cieľom opatrenia malo byť šetrenie, resp. konsolidácia verejných financií, pre posúdenie
pozitívnych dopadov spornej legislatívy je potrebné vziať do úvahy, aký mala napadnutá
právna úprava dopad na podstatné ekonomické ukazovatele, resp. či stav ekonomiky
Slovenskej republiky vyžadoval rozhodnutie o šetrení verejných zdrojov. Tieto okolnosti
majú blízko k legitimite sledovaného cieľa, o ktorom už bolo pojednávané v bodoch 67 až
70 odôvodnenia tohto nálezu. Tretí krok testu sa tu preto do istej miery prelína s krokom
prvým. Tento prístup však možno vybadať aj v judikatúre ESĽP, ktorý v už spomínanej veci
Savickas po konštatovaní existencie legitímneho záujmu v rámci samotného vyvažovania
medzi zásahom a bremenom, ktoré niesol sťažovateľ, poukázal na skutočnosť, že zníženie
platov bolo dôsledkom „nečakanej rozpočtovej krízy“ (pozri bod 93 odôvodnenia vo veci
Savickas).
74. Pri hodnotení dopadu prijatého opatrenia na verejné výdavky musí ústavný súd
súhlasiť s navrhovateľom v tom smere, že opatrenie má skôr symbolický ako skutočný
význam. Uvedené vyplýva už zo zákona č. 357/2016 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2017,
v zmysle ktorého v predmetnom období plánové výdavky štátneho rozpočtu predstavovali
spolu sumu 17 383 366 567 eur a plánovaný schodok štátneho rozpočtu (záporný rozdiel
medzi príjmami a výdavkami štátneho rozpočtu) predstavoval sumu 1 993 219 190 eur.
Ušetrená suma 3 500 000 eur tak predstavovala len 0,02 % z predpokladaných verejných
výdavkov v roku 2017 a aj len zo samotného predpokladaného schodku štátneho rozpočtu
predstavovala ušetrená suma len 0,17 %. Pri šetrení výdavkov štátneho rozpočtu teda ide
o čiastku, ktorej význam nie je podstatný. Uvedený záver napokon potvrdzuje aj skutočný
vývoj štátneho rozpočtu v roku 2017, ktorý nemohol byť zákonodarcovi v čase prijatia
spornej legislatívy známy. Podľa dostupných údajov predstavovali skutočné výdavky
štátneho rozpočtu v roku 2017 sumu 15 234 261 000 eur a saldo štátneho rozpočtu dosiahlo
sumu 1 220 132 000 eur. Ušetrená suma tak podľa týchto údajov predstavovala 0,02 %
zo skutočných výdavkov štátneho rozpočtu a 0,29 % zo skutočného salda štátneho rozpočtu
(údaje sú predbežné k 28. februáru 2018 a sú čerpané z webovej stránky www.rozpočet.sk
prevádzkovanej Ministerstvom financií Slovenskej republiky).
75. Uvedený záver sa ešte zvýrazní, ak sa vezmú do úvahy ďalšie relevantné
ukazovatele, za ktoré už v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 27/2015 (pozri s. 26 a 27
odôvodnenia) ústavný súd považoval hodnoty štátneho deficitu vo výške 3 % z hrubého
domáceho produktu (ďalej len „HDP“) a štátneho dlhu vo výške 60 % z HDP. Uvedené
ukazovatele vyplývajú z Paktu stability a rastu, ktorého právnym základom sú ustanovenia
čl. 121 a čl. 126 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a tiež z jej dodatkového Protokolu
č. 12 o postupe pri nadmernom deficite. Pakt stability sa zameriava na to, aby v členských
štátoch Európskej únie nedochádzalo k vzniku nadmerných deficitov verejných financií, t. j.
deficitov prekračujúci uvedené referenčné hodnoty. Referenčný ukazovateľ štátneho dlhu
(dlhu verejnej správy) vo výške 60 % HDP je dôležitý aj podľa ústavného zákona
č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti. V súlade s čl. 12 ods. 1 uvedeného
ústavného zákona sa totiž do konca rozpočtového roka 2017 horný limit dlhu verejnej
správy ustanovil práve vo výške 60 % podielu na hrubom domácom produkte.
76. Všetky uvedené kritériá vychádzajú z veľkosti HDP Slovenskej republiky, ktorý
v roku 2016 dosiahol sumu vyše 81 miliárd eur (zdroj webové sídlo Štatistického úradu
Slovenskej republiky, HDP v bežných cenách). Z uvedenej sumy HDP potom predstavovala
ušetrená suma 3,5 milióna eur len 0,004 %, pričom v roku 2017 došlo podľa dostupných
informácií k dosiahnutiu HDP v sume vyššej ako 84 miliárd eur (ide o údaje čerpané
z webového sídla Štatistického úradu Slovenskej republiky, pozri sekciu Makroekonomické
údaje, Národné účty, Štvrťročné údaje HDP v bežných cenách). Preto možno konštatovať,
že aj z pohľadu Paktu stability a rastu, resp. z pohľadu rozpočtovej zodpovednosti má
opatrenie zavedené spornou právnou úpravou skoro nezmerateľný dopad, pričom, ako už
bolo zdôraznené, ide o nesystémové opatrenie.
77. K šetreniu ako k dočasnému, a teda mimoriadnemu opatreniu navyše
zákonodarca siahol v období, ktoré možno na základe podstatných kritérií hodnotiť ako
ekonomicky priaznivé. V roku 2016 totiž došlo oproti roku 2015 k zlepšeniu stavu
verejných financií. V hodnotení Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (ďalej len „RRZ“),
ktorá bola zriadená ústavným zákonom č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti, sa
uvádza:
„Deficit verejnej správy dosiahol v roku 2016 úroveň 1,68 % HDP, čím sa na rozdiel
od rokov 2014 a 2015 podarilo splniť rozpočtovaný cieľ, ktorý bol na úrovni 1,93 % HDP.
Po očistení o vplyv hospodárskeho cyklu a dočasných vplyvov štrukturálny deficit dosiahol
úroveň 1,9 % HDP a medziročne sa zlepšil o 0,8 % HDP. Hrubý dlh dosiahol aj vďaka
jednorazovým príjmom úroveň 51,9 % HDP, čo je oproti predpokladom rozpočtu menej
o 0,2 % HDP a zostal v prvom sankčnom pásme dlhového pravidla.
Rozpočet v čase schvaľovania obsahoval riziká s pozitívnym aj negatívnym vplyvom.
Zníženie deficitu oproti rozpočtovanej úrovni umožnili pozitívne vplyvy vo výške 2,4 %
HDP, najmä vyššie daňové príjmy, úspora výdavkov na spolufinancovanie a odvode
do rozpočtu EÚ, ako aj lepšie hospodárenie obcí. Na druhej strane, celková suma
negatívnych vplyvov na rozpočet verejnej správy dosiahla úroveň 2,1 % HDP. Veľká časť
identifikovaných negatívnych rizík, na ktoré rada upozorňovala, sa naplnila a prevýšila
odhadovanú úroveň. Najvýznamnejšie negatívne vplyvy sú najmä výpadky príjmov z predaja
emisných kvót, korekcie k eurofondom, či vyššie výdavky zdravotníctva. Okrem toho boli
v štátnom rozpočte realizované dodatočné výdavky, ktoré boli z časti financované
z rozpočtovaných rezerv. Nenaplnili sa riziká z kapitálových výdavkov obcí. RRZ i naďalej
eviduje riziko súvisiace s mimoriadnymi dividendami a vyčíslila ho vo výške 156 mil. eur.
V prípade jeho potvrdenia pri jesennej notifikácii by to mohlo viesť k zvýšeniu deficitu
o 0,2 % HDP.“ (zdroj webové sídlo RRZ).
78. Z tohto trochu dlhšieho citátu je zrejmé, že v roku 2016 došlo k zlepšeniu
podstatných referenčných ukazovateľov, ktorými sú štátny deficit a štátny dlh. Tento trend
pokračoval aj v roku 2017, minimálne z pohľadu štátneho dlhu, ktorý k 23. októbru 2017
predstavoval 51,8 % HDP a ku 31. decembru 2017 bola jeho výška odhadovaná na 51,1 %
HDP (zdroj opätovne webové sídlo RRZ). Okrem toho sa medzi významnými pozitívnymi
vplyvmi na stav verejných financií nespomína šetrenie na platoch štátnych zamestnancov,
ku ktorému pritom došlo aj v roku 2016 (vlastne k nemu dochádza od roku 2011). Rovnako
výdavky na platy štátnych zamestnancov nie sú spomínané medzi zásadnými negatívnymi
vplyvmi na štátny rozpočet.
79. Tiež treba pripomenúť, že priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej
republiky sa pravidelne zvyšuje, keď v roku 2014 predstavovala sumu 858 eur, v roku 2015
sumu 883 eur, v roku 2016 sumu 912 eur a v roku 2017 sumu 954 eur. V uvedených rokoch
dochádzalo tiež k rastu HDP v bežných cenách, keď v roku 2014 dosiahol HDP úroveň vyše
76 miliárd eur, v roku 2015 takmer 79 miliárd eur a, ako už bolo uvedené, v roku 2016 vyše
81 miliárd eur, resp. v roku 2017 vyše 84 miliárd eur (zdroj webové sídlo Štatistického
úradu Slovenskej republiky). Ústavný súd v tejto súvislosti nemôže nechať bez povšimnutia
ani zvýšenie minimálnej mzdy na rok 2018 na sumu 480 eur mesačne (nariadenie vlády
č. 278/2017 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2018).
80. Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že skutočný dopad dočasného
zníženia platu verejných funkcionárov na ekonomicky významné ukazovatele je
zanedbateľný. Možno preto súhlasiť s navrhovateľom, že vo výsledku ide viac o symbolické
politické opatrenie ako o konsolidáciu verejných financií. Pozitíva tohto zásahu, ktoré
spočívajú v úspore sumy 3,5 milióna eur, preto nemôžu vyvážiť zásah do ústavou
garantovaného základného práva na majetok a ústavný súd z týchto dôvodov tento zásah
nemôže tolerovať u tých adresátov, ktorí nemajú možnosť priamo toto rozhodnutie
ovplyvniť. Uvedené platí aj napriek tomu, že samotný zásah sa netýkal hranice dôstojnosti
relevantnej skupiny adresátov, treba však povedať, že zníženie platu podľa napadnutej
právnej úpravy predstavovalo pomerne významnú časť platu dotknutých osôb (pozri časť V
odôvodnenia tohto nálezu). V porovnaní s výsledkami dosiahnutými zásahom do práva na
majetok sa tak bremeno zaťažujúce dotknuté osoby javí ako neprimerané. Z týchto dôvodov
ústavný súd konštatoval, že napadnutá právna úprava je v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy (pozri bod I výroku tohto nálezu).
81. Ústavný súd taktiež dodáva, že zákonodarca s výnimkou členov rady podľa
zákona č. 55/2017 Z. z (u nich pozri bod 44 odôvodnenia tohto nálezu) porušil pri
relevantných adresátoch aj ich legitímne očakávania. Pri tomto konštatovaní možno
poukázať aj na judikatúru ESĽP, a to vo veci Valkov a ďalší proti Bulharsku, sťažnosti
č. 2033/04, 19125/04, 19475/04, 19490/04, 19495/04, 19497/04, 24729/04, 171/05
a č. 2041/05. Predmetom prieskumu v uvedenom prípade bola legislatíva upravujúca limit
na výšku starobných dôchodkov. Tento limit bol spočiatku stanovený ako dočasné opatrenie
na obdobie troch rokov, po uplynutí tohto obdobia však bol daný limit zavedený ako
opatrenie trvalé. ESĽP vychádzal z predpokladu, že príslušnú legislatívu v oboch prípadoch
možno považovať za zásah do práva na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dohovoru. ESĽP taktiež
uviedol, že adresáti napadnutej právnej úpravy mali legitímne očakávania, že po uplynutí
troch rokov trvajúceho dočasného opatrenia nebudú ich penzie podliehať obmedzeniam,
a k porušeniu týchto legitímnych očakávaní došlo práve prijatím zákona, ktorý toto
obmedzenie stanovil ako trvalé. V tomto zmysle možno hovoriť o existencii legitímnych
očakávaní a o ich porušení aj v danom ústavným súdom preskúmavanom prípade.
82. Je potrebné pripomenúť, že zákonodarca totožne, ako to je upravené napadnutým
zákonom, zasiahol do platu dotknutých osôb už v roku 2016, pričom aj tu išlo o zásah
časovo obmedzený na obdobie jedného roka. Po uplynutí tohto roka preto mohli adresáti
právnej úpravy legitímne očakávať, že sa ich plat v roku 2017 nebude ďalej rovnakým
spôsobom znižovať. Zákonodarca preto ich legitímne očakávania porušil, a to spôsobom,
ktorý zásah do práva na majetok a do legitímnych očakávaní neospravedlňuje, ako to už
bolo konštatované. Treba však tiež vziať do úvahy, že k porušovaniu legitímnych očakávaní
obdobným spôsobom dochádza už od roku 2012 (s výnimkou týkajúcou sa komisárov pre
deti a pre osoby so zdravotným postihnutím). Ústavný súd v tejto súvislosti nemôže
akceptovať teoreticky možnú líniu argumentácie, že práve trvalým porušovaním
legitímnych očakávaní (opakovanými zásahmi do platových pomerov v podobe
„jednorazového a dočasného“ zmrazovania platov) vlastne dochádza k ich strate, pretože by
sa tým úplne poprela právna istota, ktorá je ich základom. Ústavný súd v kontexte uvedenej
argumentácie uzatvára, že podporným argumentom pre konštatovanie nesúladu napadnutej
právnej úpravy s čl. 20 ods. 1 ústavy pri niektorých verejných činiteľoch (ktorí na rozdiel od
poslancov národnej rady, členov vlády a prezidenta Slovenskej republiky nemali priamu
možnosť rozhodnutie o znížení svojho platu ovplyvniť), je aj porušenie legitímnych
očakávaní.
XI. K súladu napadnutej judikatúry s čl. 1 ods. 1 ústavy
83. Z uvedených zistení týkajúcich sa napadnutej právnej úpravy vyplýva, že touto
úpravou sa narušuje zákonom všeobecne nastavený systém určovania platov, a to dočasným
opatrením na obdobie jedného roka. Podstata zákonnej úpravy sa tak formálne nemení,
fakticky sa však neaplikuje. Výnimočným opatrením preto dochádza k narušeniu právnej
istoty, ktoré by bolo možné akceptovať, ak by si to vyžadovali mimoriadne okolnosti
prípadu. Ako však už bolo konštatované, v prípade napadnutej právnej úpravy nebol zásah
do práv jej adresátov dostatočne odôvodnený a primeraný. Tento záver sa týka verejných
funkcionárov, ktorých ústavný súd v časti XI.3 odôvodnenia tohto rozhodnutia označil
za „ostatných adresátov“. Osobitne to platí u tých z nich, u ktorých dochádzalo k narúšaniu
právnej istoty podobnými opatreniami už v minulosti. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje na argumentáciu v skoršej a už spomínanej veci sp. zn. PL. ÚS 27/2015:
„O dočasný reštrikčný zásah do platov sudcov by išlo v takom prípade, ak by bola
jednoznačným spôsobom obmedzená dĺžka jeho trvania. O dočasný reštrikčný zásah
do platov sudcov však nepochybne nepôjde vtedy, ak sa jeho trvanie pre ďalšie obdobie
viackrát prostredníctvom následných opatrení zákonodarcu (bez primeraných dôvodov)
predlžuje. Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení argumentuje v prospech ústavnej
akceptovateľnosti posudzovaného reštrikčného zásahu skutočnosťou, že napadnutá právna
úprava bola prijatá len na obdobie jedného roka, pritom ale zjavne účelovo opomína, že ide
o opakované zákonné opatrenie, ktoré národná rada uplatnila už pri určovaní platov sudcov
v rokoch 2013 a 2014 (§ 29i ods. 3 a 4 a § 29j ods. 3 a 4 zákona o platových pomeroch
a § 151x a § 151y zákona o sudcoch). Ide teda o takú právnu úpravu, ktorá bola prijatá už
tretíkrát za sebou, pričom v dôsledku nej sú platy sudcov aj v roku 2015 zmrazené na úrovni
platov z roku 2012.
Ak by ústavný súd navrhovateľkou napadnutý postup zákonodarcu akceptoval, tak by
mu vo svojej podstate umožnil opakovane (permanentne) predlžovať trvanie v minulosti
uskutočneného reštrikčného zásahu do platov sudcov na vopred neurčené časové obdobie.
V dôsledku toho by sa zároveň vo všeobecnosti akceptovaný mechanizmus určovania platov
sudcov vo väzbe na priemernú nominálnu mesačnú mzdu zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok stal len fiktívny (deklaratórny).
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že napadnutý reštrikčný zásah do platov sudcov
nerešpektuje ani podmienku dočasnosti, čo je ďalší dôvod na záver o jeho nesúlade s čl. 1
ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy.“
84. Na základe uvedených záverov ústavný súd nemôže tolerovať porušovanie
právnej istoty, ktoré vyplýva z nedostatku vôle prijať systémové alebo aspoň dlhodobejšie,
či riadne odôvodnené riešenie. Uvedené, samozrejme, neplatí vo vzťahu k poslancom
národnej rady, členom vlády a prezidentovi Slovenskej republiky, keďže boli autormi
napadnutého zákona, resp. nevyužili dostupné prostriedky proti jeho prijatiu, preto ani
nemohli očakávať, že nedôjde k zásahu do ich platov. Ústavný súd preto rozhodol, že
napadnutá právna úprava nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy v časti týkajúcej sa predsedu
a podpredsedov NKÚ, verejného ochrancu práv, riaditeľa NBÚ, štátnych zamestnancov
vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, a vedúcim ostatných
ústredných orgánov štátnej správy a tiež obom komisárom (bod I výroku tohto nálezu).
Vo vzťahu k poslancom národnej rady, prezidentovi a členom vlády Slovenskej republiky
však návrhu ani v tejto časti nevyhovel (bod III výroku tohto nálezu).
85. Ústavný súd rovnako ako vo veci sp. zn. PL. ÚS 27/2015 nevyužil možnosť
vyplývajúcu z ustanovenia § 40 zákona o ústavnom súde a ako súvisiace predpisy
nepreskúmaval tie zákony, ktorými boli platy dotknutých osôb upravené podobným
spôsobom v predchádzajúcich rokoch a v roku 2018. Takýto postup nie je formálne
vylúčený, avšak zdržanlivosť ústavného súdu je v tejto otázke daná rešpektovaním
samotného návrhu, miery voľnej úvahy zákonodarcu, resp. rešpektovaním jeho autonómie
v tvorbe ekonomickej politiky, a napokon aj skutočnosťou, že účinnosť predchádzajúcich
zákonov bola časovo ohraničená a tieto už v súčasnosti a do budúcna nemajú žiadne účinky.
V prípade právnej úpravy, ktorá zaviedla zmrazenie platov v roku 2018, ponechal ústavný
súd zákonodarcovi priestor reagovať na právny názor vyjadrený v tomto náleze v súlade
s autonómiou, ktorá mu v tejto otázke patrí v medziach vyplývajúcich z ústavy. Ústavný súd
tiež prihliadol na skutočnosť, že sporné legislatívne zásahy nedosiahli takú intenzitu, ktorá
by znamenala porušenie ľudskej dôstojnosti v súvislosti so životnou úrovňou dotknutých
osôb.
XII. K súladu napadnutej právnej úpravy s čl. 2 ods. 2 ústavy
86. Pokiaľ ide o súlad napadnutej právnej úpravy s čl. 2 ods. 2 ústavy, nie je dôvod
meniť argumentáciu, ktorá bola, pokiaľ ide o tento článok ústavy, uvedená v rozhodnutí
sp. zn. PL. ÚS 27/2015 (s. 36):
«Ústavný súd... konštatuje, že považuje za prekonané judikatórne prístupy, ktoré
uplatňoval predovšetkým v prvých rokoch svojho fungovania, keď samotný záver
o nesúlade napadnutého zákona s niektorými ustanoveniami ústavou „mechanicky“ vnímal
aj ako jeho nesúlad s čl. 2 ods. 2 ústavy (pozri napr. PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 38/95,
PL. ÚS 25/00). Takýto prístup možno označiť za tautologický. Vyslovenie nesúladu
napadnutej právnej úpravy s čl. 2 ods. 2 ústavy totiž prichádza do úvahy len v prípade, ak by
došlo k extrémnemu vybočeniu z právomoci zákonodarcu (m. m. PL. ÚS 99/2011, bod 92).
V danom prípade podľa názoru ústavného súdu k extrémnemu vybočeniu z ústavných
limitov zákonodarnej právomoci národnej rady nedošlo.»
87. Navrhovateľ má síce pravdu v tom, že porušením čl. 2 ods. 2 ústavy nie je
samotná skutočnosť, že zákon obsahuje arbitrárny komponent, ale to, že bol prijatý
svojvoľne. Svojvôľou sa však v zmysle judikatúry ústavného súdu rozumie až extrémne
prekročenie zákonodarnej právomoci národnej rady, t. j. prijatie takého zákona, ktorého
obsah ústava nepredpokladá. O taký príklad išlo v minulosti vo veci sp. zn. PL. ÚS 29/95,
keď národná rada prijatím zákona rozšírila svoje právomoci nad rámec stanovený ústavou.
Navrhovateľom vytýkané a ústavným súdom zistené nedostatky však nemajú povahu
takéhoto extrémneho vybočenia, keďže sporná právna úprava upravuje matériu, ktorá je
v celom rozsahu v právomoci národnej rady, navyše ide o otázky tvorby politiky štátu, kde
má práve názor národnej rady vyjadrený prijatím zákona osobitný význam. Protiústavnosť
napadnutej právnej úpravy spočíva v nerovnováhe medzi sledovaným cieľom právnej
úpravy a zásahom do základných práv, pričom táto nerovnováha je „len“ arbitrárnym
komponentom napadnutej právnej úpravy, neznamená však, že zákon bol prijatý svojvoľne
(pozri tiež podrobnejšie PL. ÚS 99/2011, bod 92 odôvodnenia). Vzhľadom na uvedené
ústavný súd nevyhovel návrhu v časti týkajúcej sa navrhovateľom tvrdeného nesúladu
spornej právnej úpravy s čl. 2 ods. 2 ústavy (bod III výroku tohto nálezu).
88. V závere sa ústavný súd musí venovať dôsledkom výroku tohto nálezu, ktorý je
koncipovaný s ohľadom na jeho praktický dopad a vychádza z formulácie napadnutej
právnej úpravy. Ako už v súvislosti s prezidentom bolo konštatované, napadnutá právna
úprava sa formálne zmieňuje aj o jeho paušálnych náhradách, v skutočnosti ich však nijako
nemení. Vzhľadom na formuláciu § 29o zákona č. 120/1993 Z. z. ústavný súd nevyhovel
návrhu aj v časti týkajúcej sa paušálnych náhrad prezidenta, hoci kvôli nadbytočnosti tejto
úpravy by pri striktnejšom prístupe mohol vysloviť aj jej nesúlad s čl. 1 ods. 1 ústavy. To by
si však vyžadovalo preformulovanie napadnutej právnej úpravy, čo nie je v právomoci
ústavného súdu. Keďže samotná právna úprava nemá praktický význam, pre zjednodušenie
výroku ústavného súdu bola ponechaná v platnosti.
89. Odlišná a zložitejšia je situácia týkajúca sa predsedu a podpredsedov NKÚ,
u ktorých je napadnutá právna úprava v nesúlade s ústavou, pokiaľ ide o ich plat, nie však,
pokiaľ ide o ich paušálne náhrady. Dôvodom je osobitná úprava stanovenia výšky
paušálnych náhrad, kde je zákonodarcovi ponechaná ešte širšia miera voľnosti ako pri
samotnom plate. Vzhľadom na formuláciu § 29o zákona č. 120/1993 Z. z. však ústavný súd
vo výroku rozhodol, že nesúlad s ústavou sa týka tohto ustanovenia v rozsahu slovného
spojenia „predsedovi kontrolného úradu a podpredsedovi kontrolného úradu“, čo však
bude mať taký praktický dopad, že toto ustanovenie stratí vo vzťahu k uvedeným
funkcionárom účinnosť, prípadne aj platnosť, aj pokiaľ ide o ich paušálne náhrady (čl. 125
ods. 3 ústavy). Aj tu treba povedať, že ak by sa mal ústavný súd vyhnúť tomuto problému,
musel by napadnutú legislatívu preformulovať, čo však nie je v jeho právomoci. Riešenie
situácie je tak na strane zákonodarcu, ktorý však aj na rok 2017 môže stanoviť paušálne
náhrady dotknutých verejných funkcionárov rovnako, ako to bolo v roku 2011.
90. V stručnosti je potrebné poukázať aj na účinky tohto nálezu vo vzťahu
k verejným funkcionárom, ktorých platové pomery sú v súčasnosti upravené zákonom
č. 55/2017 Z. z. Za ústavne nesúladné mohli byť vo výroku označené len ustanovenia § 186
ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z., hoci je zrejmé, že dôvody nesúladu sa rovnako vzťahovali aj
na predchádzajúce ustanovenia § 140f zákona č. 400/2009 Z. z., ktoré do 31. mája 2017
upravovali platové pomery štátnych zamestnancov vo verejnej funkcii v služobnom úrade,
ktorým je ministerstvo, a vedúcich ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Týmto
konštatovaním ústavný súd nechce prekračovať formálne hranice svojej právomoci
preskúmať súlad právnych predpisov, ktoré sú vo vzťahu k § 140f zákona č. 400/2009 Z. z.
nepriechodné z dôvodu straty účinnosti tohto zákona. V odôvodnení svojho rozhodnutia
však považuje za potrebné túto skutočnosť zdôrazniť, a to s prihliadnutím na jednoznačnú
kontinuitu právnej úpravy v tejto časti a s ohľadom na praktické dopady tohto rozhodnutia
na platové pomery dotknutých osôb počas celého roka 2017, t. j. nielen v období
od účinnosti zákona č. 55/2017 Z. z. Praktické riešenie uvedenej situácie je však aj v tomto
prípade v rukách zákonodarcu, resp. príslušných orgánov rozhodujúcich o platoch
dotknutých osôb.
91. Svojou záverečnou poznámkou ústavný súd len zdôrazňuje, že celý tento nález je
založený na veľkej miere zdržanlivosti ústavného súdu vo vzťahu k zákonodarcovi.
Zákonodarca má totiž veľmi širokú mieru úvahy pri rozhodovaní o použití limitovaných
verejných prostriedkov, a to aj pokiaľ ide o platové pomery verejných funkcionárov. Aj táto
miera má však svoje ústavné hranice. Ide predovšetkým o princíp deľby mocí a ich
vzájomnej rovnováhy. Zákonodarca svojimi rozhodnutiami nesmie zasahovať do deľby
mocí tým, že by napríklad ohrozil materiálnu nezávislosť súdnej moci. Týmto otázkam sa
ústavný súd už v minulosti venoval napríklad aj v už citovanom rozhodnutí vo veci sp. zn.
PL. ÚS 27/2015 a v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa platov sudcov. V tomto
konkrétnom prípade však do popredia vystupuje iný aspekt ústavného obmedzenia voľnej
úvahy zákonodarcu, ktorým je ochrana základných práv a slobôd, konkrétne ochrana
majetku a tiež právnej istoty a legitímnych očakávaní. Možno konštatovať, že na rozdiel od
princípu deľby mocí a ochrany materiálnej nezávislosti súdnej moci je toto obmedzenie
podstatne voľnejšie, pretože, ako už bolo uvedené, je na výlučnej úvahe štátu, aký plat budú
jeho zamestnanci poberať zo štátneho rozpočtu. Na druhej strane však treba povedať, že ak
už zákonodarca určitý spôsob nastavenia platov zavedie, potom nesystémový,
neproporcionálny, resp. nedostatočne odôvodnený zásah do tohto nastavenia môže
predstavovať porušenie práva na majetok. Práve o takýto výnimočný zásah v tomto prípade
išlo, pretože v podstate bez akéhokoľvek dôvodu, arbitrárne a neproporcionálnym
spôsobom bola prijatou legislatívou na obdobie jedného roka pozastavená účinnosť
všeobecne nastaveného mechanizmu platov. Tento zásah je z podrobne vysvetlených
dôvodov tolerovateľný vo vzťahu k aktérom tohto zásahu, nie však k jeho ostatným
adresátom. Napriek širokej miere úvahy zákonodarcu tak ústavný súd musel konštatovať, že
napadnutá právna úprava je v časti v rozpore s ústavou. Veľkým problémom tejto úpravy
bola tiež skutočnosť, že okrem nesystémovosti a neprimeranosti sa vyznačovala
komplikovanosťou a nejednoznačnosťou, čo vyplývalo aj zo skutočnosti, že zákonodarca sa
nevenoval jednotlivým adresátom právnej úpravy osobitne. V dôsledku toho prehliadol
podstatné rozdiely v ich postavení a právnej úprave ich platových pomerov. Ide pritom
o problém, ktorý je potrebné vziať do úvahy aj pri prípadnej ďalšej úprave platových
pomerov dotknutých verejných činiteľov, najmä pokiaľ ide o odlíšenie postavenia
ústavných činiteľov (poslancov národnej rady, prezidenta, členov vlády, sudcov ústavného
súdu, ostatných sudcov Slovenskej republiky, predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky,
predsedu a podpredsedov NKÚ, generálneho prokurátora Slovenskej republiky a verejného
ochrancu práv) od ostatných verejných funkcionárov.
92. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi
právnymi predpismi, ktoré boli predmetom ústavného prieskumu, a kvalifikovanými
referenčnými predpismi podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je nesúlad, strácajú príslušné
preskúmavané predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány,
ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia
rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi
a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak
neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch
od vyhlásenia rozhodnutia.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripájajú odlišné
stanovisko sudcovia Peter Brňák, Milan Ľalík a Lajos Mészáros.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2018