Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 8/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2018 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Jany

Baricovej, Petra Brňáka, Miroslava Duriša, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Milana

Ľalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza

a Rudolfa Tkáčika prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky

JUDr. Jaromíra Čižnára na začatie konania o súlade , ktorým sa

dopĺňa o platových pomeroch

niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a ktorým

sa dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1

a a takto

rozhodol:

1. Ustanovenie

Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov v časti slovného spojenia „predsedovi kontrolného úradu

a podpredsedovi kontrolného úradu“; o verejnom ochrancovi

práv v znení neskorších predpisov; o ochrane utajovaných

skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; § 186

ods. 3 o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov a ustanovenie o komisárovi pre

deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov n i e s ú v s ú l a d e s čl. 1 ods. 1 prvou vetou

a s v spojení s .

2. Z a s t a v u j e konanie v časti týkajúcej sa ustanovenia § 140f zákona

č. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov.

3. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I. Navrhovateľova argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-11 na neverejnom zasadnutí pléna konanom 10. mája 2017 podľa § 25 ods.

3 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) prijal na ďalšie konanie návrh generálneho prokurátora

Slovenskej republiky JUDr. Jaromíra Čižnára (ďalej len „navrhovateľ“) na začatie konania

o súlade , ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňajú niektoré zákony

(ďalej aj „napadnutý zákon“ alebo „napadnutá právna úprava“, alebo „

Z. z.“), s prvou vetou a v spojení s a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

2. Navrhovateľ uviedol, že napadnutým zákonom bola na obdobie roka 2017

pozastavená účinnosť ustanovení viacerých súvisiacich zákonov, ktoré upravujú

mechanizmus stanovenia výšky platu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj

„národná rada“) a na jeho základe aj platu ďalších verejných funkcionárov na príslušný

kalendárny rok, a to podľa vývoja vybraných ekonomických ukazovateľov

v predchádzajúcom kalendárnom roku. Týmito ekonomickými ukazovateľmi sú priemerná

nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky, schodok

rozpočtu verejnej správy a hrubý domáci produkt Slovenskej republiky. Plat poslanca

národnej rady, ktorý je základom pre určenie platu ostatných dotknutých verejných

činiteľov, bol napadnutým zákonom stanovený podľa jeho výšky dosiahnutej v roku 2011,

čím prakticky došlo k jeho zníženiu (pozri časť IV a V odôvodnenia). Podľa dôvodovej

správy k napadnutému zákonu bola cieľom tejto právnej úpravy úspora 3,5 milióna eur

z výdavkov štátneho rozpočtu v roku 2017. Okrem samotných poslancov národnej rady

namietal nesúlad napadnutého zákona s aj vo vzťahu k prezidentovi Slovenskej

republiky (ďalej aj „prezident“), členom vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „členovia

vlády“), predsedovi a podpredsedom Najvyššieho kontrolného úradu (ďalej aj „NKÚ“),

verejnému ochrancovi práv, riaditeľovi Národného bezpečnostného úradu (ďalej aj „NBÚ“),

štátnym zamestnancom vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo,

a vedúcim ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ako aj komisárovi pre deti

a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a napokon aj asistentom poslancov

národnej rady.

3. V zmysle navrhovateľovej argumentácie je napadnutý zákon v rozpore

s princípom legality vyplývajúcim z , podľa ktorého síce národná rada

môže v rámci svojej právomoci prijať akýkoľvek zákon, avšak len pokiaľ neprekročí rámec

daný (navrhovateľ v tejto súvislosti spomenul aj materiálne jadro ). V danom

prípade mala národná rada prekročiť ústavné limity svojej činnosti tým, že napadnutý zákon

prijala svojvoľne, t. j. bez toho, aby jeho prijatie odôvodňovali objektívne príčiny. Podľa

navrhovateľa totiž prekonanie hospodárskej krízy a následný ekonomický rast

v podmienkach Slovenskej republiky v posledných rokoch, ako aj každoročné zvýšenie

priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky

neodôvodňujú prijatie daného úsporného opatrenia, ktorého dopad na celkový štátny

rozpočet je navyše zanedbateľný. Z toho navrhovateľ vyvodil, že dôvody prijatia

predmetnej právnej úpravy uvedené v dôvodovej správe strácajú legitimitu a vyvolávajú

zdanie, že sú uvedené bez reálnej a spravodlivej príčiny, pričom skutočným cieľom je len

plnenie „akéhosi verejného politického záväzku z krízového obdobia na nezvyšovanie platov

vo verejnej správe“. Prijatie každého zákona musí byť podľa navrhovateľa materiálne

odôvodnené, pričom ústavný súd môže a má skúmať, či je táto podmienka splnená, pretože

len tak je zabezpečené dodržiavanie hodnôt a princípov, na ktorých je založený právny štát.

V súvislosti s touto argumentáciou poukázal navrhovateľ aj na skoršiu judikatúru ústavného

súdu (, a ), v zmysle ktorej porušenie princípu

legality „nespôsobuje to, že NR SR prijala zákon, ktorý obsahuje neústavný komponent, ale

to, že bol prijatý svojvoľne“.

4. Navrhovateľ ďalej namietal nesúlad napadnutého zákona s princípom právneho

štátu zakotveným v , a to z dôvodu, že je v rozpore s právnou istotou,

ktorá je integrálnou súčasťou tohto princípu. Podľa navrhovateľa majú totiž adresáti právnej

úpravy obsiahnutej v

o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „“) legitímne očakávania, že výška

ich platu sa bude riadiť tam uvedenými pravidlami, pričom napadnutý zákon do tohto

očakávania zasiahol. V tejto súvislosti poukázal tiež na judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“), v zmysle ktorej sa za majetok považujú aj veci, ktoré

do svojho vlastníctva nadobudne konkrétny subjekt v budúcnosti, ak to vzhľadom na všetky

okolnosti prípadu možno legitímne očakávať. Navrhovateľ potom pokračoval

v argumentácii tým, že dotknuté osoby očakávajú, že zákonom ustanovený plat a paušálne

náhrady dostanú počas celej doby výkonu svojej funkcie, pričom ich zmeny síce nie sú

vylúčené, nemôžu však byť svojvoľné. Nárok na plat sa tak stáva majetkovým právom

podľa , pri obmedzení ktorého je potrebné dbať na jeho podstatu a zmysel,

pričom takéto obmedzenie sa môže použiť len na ustanovený cieľ ( ).

5. Podľa navrhovateľa však v prípade napadnutého zákona absentuje už samotný cieľ

tohto obmedzenia, resp. deklarovaný cieľ nezodpovedá objektívnej skutočnosti, preto zásah

do vlastníckeho práva, ktorý bol uskutočnený napadnutým zákonom, nemôže požívať

ústavnú ochranu. Navrhovateľ tiež tvrdil, že napadnutý zákon by nesplnil ani kritériá testu

vhodnosti a racionálneho prepojenia medzi sledovaným cieľom a použitým obmedzením

základného práva. Podľa jeho názoru aj pri uplatnení princípu proporcionality vyznieva

pomeriavanie kolidujúcich chránených práv a hodnôt jednoznačne v prospech

Vyplýva to z toho, že

v danom prípade malá úspora výdavkov štátneho rozpočtu neobstojí oproti hodnote

predvídateľnosti tvorby zákonov, princípu právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní.

Na podporu svojich tvrdení navrhovateľ poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu Českej

republiky týkajúcu sa platov sudcov (, ).

6. Z uvedených dôvodov preto navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Ustanovenia , ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňajú niektoré zákony,

nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 13 ods. 4

.“

II. Vyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky

7. Na základe výzvy ústavného súdu sa podaním doručeným 8. septembra 2017 ako

účastník konania („ten, proti ktorému návrh smeruje“ podľa § 21 ods. 1 zákona o ústavnom

súde) k návrhu vyjadrila Národná rada Slovenskej republiky. Vo svojom podaní opísala

vývoj právnej úpravy obsiahnutej v a poukázala na skutočnosť,

že v období od roku 1993, keď bol predmetný zákon prijatý, do roku 2010 bol plat poslanca

v jednotlivých kalendárnych rokoch určovaný trojnásobkom priemernej nominálnej

mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky (ďalej len „priemerná

mzda“) v predchádzajúcom kalendárnom roku. Aj v tomto období však dochádzalo

k podobnej úprave platových pomerov ako napadnutým zákonom, keď celkovo päťkrát boli

platy „zmrazené“, t. j. platnosť príslušných zákonných ustanovení bola pozastavená na

obdobie jedného roka s tým, že výška platu bola rovnaká ako výška vypočítaná

v predchádzajúcom kalendárnom roku. K ďalším zmenám došlo od roku 2011, odkedy sú

platy poslancov a v nadväznosti na to aj platy iných verejných funkcionárov určené okrem

priemernej mzdy aj ďalšími ekonomickými ukazovateľmi, ako to už bolo uvedené (bod

I.2 odôvodnenia tohto nálezu). Už v roku 2011 však došlo k prvému zásahu

do novovytvoreného mechanizmu určovania platov, keď sa na obdobie jedného roka

pozastavila účinnosť tohto mechanizmu a plat poslanca sa určil trojnásobkom priemernej

mzdy zníženej o 15 % a u ostatných ústavných činiteľov sa plat určil príslušným násobkom

platu poslanca zvýšeného alebo zníženého o 5 %. Od uvedeného roku sa potom každý rok

pozastavovala účinnosť , ako aj ďalších súvisiacich predpisov

a pre poslancov sa stanovala výška platu vždy na úrovni roka 2011, čo malo vplyv aj na

platy ostatných verejných funkcionárov. Napadnutý zákon bol tak len zatiaľ posledným

v rade v podstate rovnakých opatrení.

8. Národná rada k svojmu vyjadreniu priložila aj vládny návrh napadnutého zákona

spolu s dôvodovou správou, z ktorej vyplýva, že „predmetný návrh zákona predpokladá

úsporu výdavkov štátneho rozpočtu v sume 3,5 mil. eur“. Okrem tejto informácie neboli

v dôvodovej správe uvedené žiadne ďalšie argumenty pre prijatie napadnutého zákona. Iné

dôvody pritom nezazneli ani na 11. schôdzi národnej rady 23. novembra 2016, na ktorej bol

napadnutý zákon prijatý, ako to vyplýva zo zápisnice z tejto schôdze, ktorá bola rovnako

k vyjadreniu národnej rady pripojená (dôvodová správa a zápisnica boli k vyjadreniu

priložené v súlade s ). Podľa uvedenej zápisnice sa totiž

minister financií Slovenskej republiky za predkladateľa návrhu zákona, ako aj poslanec

národnej rady vystupujúci ako spoločný spravodajca výborov národnej rady v podstate

obmedzili len na konštatovanie, že cieľom navrhovaného zákona je ponechať platy

dotknutých funkcionárov na úrovni roka 2016 (t. j. na úrovni roka 2011, pozri bod II. 7).

Okrem toho v rozprave vystúpil už len jeden poslanec národnej rady, ktorý návrh

napadnutého zákona kritizoval z dôvodu, že ide o nesystémové riešenie, a navrhoval prijatie

zákona, podľa ktorého by plat dotknutých osôb zostal na úrovni roka 2011, a to až dovtedy,

kým Slovenská republika nebude hospodáriť bez schodku verejnej správy. Týmto by sa

podľa názoru dotknutého poslanca predišlo každoročne sa opakujúcemu zásahu

do relevantnej právnej úpravy. Zo zápisnice z uvedenej schôdze tiež vyplýva, že za prijatie

napadnutého zákona hlasovalo 125 zo 146 prítomných poslancov, proti hlasovalo 21

poslancov a hlasovania sa nezdržal žiaden z prítomných poslancov národnej rady.

III. Vyjadrenie vlády Slovenskej republiky a Ministerstva financií Slovenskej

republiky

9. Ústavný súd v súlade s ustanoveniami vyzval

na podanie vyjadrenia prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky aj

vládu Slovenskej republiky, ktorá je v konaní o súlade právnych predpisov vedľajším

účastníkom. Vláda Slovenskej republiky v lehote stanovenej ústavných súdom svoje právo

podať vo veci vyjadrenie nevyužila, obmedzila sa len na vyjadrenie svojho súhlasu, aby

ústavný súd vo veci rozhodol bez nariadenia verejného ústneho pojednávania.

10. Ústavný súd však na podanie vyjadrenia vyzval aj Ministerstvo financií

Slovenskej republiky ( ), a to predovšetkým v záujme

zistenia, aké by boli platy dotknutých verejných činiteľov, ak by nedošlo k prijatiu

napadnutej právnej úpravy. Ministerstvo financií Slovenskej republiky na výzvu ústavného

súdu uvedené údaje poskytlo podaním doručeným 24. novembra 2017, ktoré sú obsiahnuté

v bode V odôvodnenia tohto nálezu. Okrem týchto údajov však ústavný súd považuje za

dôležitú aj skutočnosť, že podľa vyjadrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky

neboli okrem zníženia platov dotknutých verejných funkcionárov prijaté žiadne iné osobitné

opatrenia na zníženie výdavkov štátneho rozpočtu.

IV. K formálnej stránke návrhu na začatie konania, k zastaveniu konania v časti

týkajúcej sa o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov a k rozsahu prieskumu ústavného súdu

11. Navrhovateľom napadnutý je podľa svojho obsahu

výlučne novelizáciou viacerých súvisiacich zákonov, ktoré (okrem iného) určujú platy

poslancov národnej rady a ďalších funkcionárov vymenovaných v bode I.2 odôvodnenia.

Ústavný súd sa už v minulosti (pozri napr. , ) zaoberal návrhmi,

v ktorých bola napadnutá novela zákona, a nie samotný novelizovaný zákon, a svoj prístup

sformuloval v týchto veciach takto: „... skutočnosť, či navrhovateľ napadne novelizovaný

alebo novelizujúci predpis (formálne kritérium), z hľadiska prieskumu nemá rozhodujúci

význam, pretože ústavný súd nakoniec aj tak musí posúdiť ústavnosť právnej normy ako

celku, ktorá vzniká spojením týchto predpisov dohromady (materiálne kritérium). Na úrovni

výroku ústavný súd favorizuje vyslovenie nesúladu novelizovaného, a nie novelizujúceho

predpisu...“ (podrobnejšie pozri , bod 18 odôvodnenia). V súlade s týmito

závermi sa aj v tomto prípade stali predmetom prieskumu a vo výroku sú uvedené samotné

novelizované zákony, resp. ich príslušné ustanovenia, a nie novelizujúci napadnutý zákon.

K (vôbec nie krátkemu) prehľadu novelizovaných zákonov ústavný súd pristúpi v bode IV

odôvodnenia.

12. Jedným z viacerých novelizovaných predpisov bol aj

o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „“), do ktorého bolo napadnutým zákonom doplnené

prechodné ustanovenie (čl. IV ). Návrh na začatie konania sa

preto týkal aj a v tomto rozsahu bol taktiež prijatý na ďalšie

konanie. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie však celý stratil

platnosť, pretože bol zrušený s účinnosťou od 1. júna 2016, a to

o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „“ alebo „zákon o štátnej službe“). Ústavný súd preto

konanie v časti týkajúcej sa zastavil, pričom postupoval

v zmysle , podľa ktorého ústavný súd zastaví konanie

o súlade právnych predpisov, ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred

vyhlásením nálezu ústavného súdu (pozri bod II výroku tohto nálezu).

13. S prijatím tiež súvisí otázka rozsahu prieskumu

ústavného súdu vo veci samej, pretože obsahuje takmer totožné ustanovenia ako § 140f

, vo vzťahu ku ktorému bolo konanie zastavené. V zmysle

platilo, že „Štátnemu zamestnancovi vo verejnej funkcii

v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, na ktorého sa vzťahuje ustanovenie § 83 ods. 4,

a vedúcemu ostatného ústredného orgánu štátnej správy patrí v roku 2017 funkčný plat

vo výške platu poslanca národnej rady ustanoveného na rok 2017 osobitným predpisom

zníženého o 5 %.“. Text tohto zákonného ustanovenia odkazoval na § 83 ods. 4 zákona

č. , z ktorého vyplývalo, že „Funkčný plat na účely tohto zákona je aj plat

vo výške platu poslanca národnej rady, ktorý patrí štátnemu zamestnancovi vo verejnej

funkcii v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, a vedúcemu ostatného ústredného

orgánu štátnej správy; tomuto štátnemu zamestnancovi nepatria platové náležitosti podľa

až f) a náhrady podľa .“. Okrem toho v

nasledovala po slovách „osobitným predpisom“ poznámka pod čiarou, ktorá vysvetľovala,

že týmto predpisom je

14. už od svojho prijatia obsahuje prechodné ustanovenie

§ 186 ods. 3, podľa ktorého „Štátnemu zamestnancovi vo verejnej funkcii v služobnom

úrade, ktorým je ministerstvo, vedúcemu ostatného ústredného orgánu štátnej správy

a členovi rady, na ktorých sa vzťahuje § 126 ods. 4, patrí od účinnosti tohto zákona

do 31. decembra 2017 funkčný plat vo výške platu poslanca národnej rady ustanoveného na

rok 2017 osobitným predpisom zníženého o 5 %.“. Ustanovenie § 126 ods. 4 zákona

č. pritom znie: „Funkčný plat na účely tohto zákona je aj plat vo výške platu

poslanca národnej rady, ktorý patrí štátnemu zamestnancovi vo verejnej funkcii

v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, vedúcemu ostatného ústredného orgánu štátnej

správy a členovi rady; tomuto štátnemu zamestnancovi nepatria platové náležitosti podľa

až f) a náhrady podľa .“ Rovnako aj v

Z. z. po slovách „osobitným predpisom“ nasleduje poznámka pod čiarou odkazujúca na

15. Vychádzajúc z oboch zákonných ustanovení (

a ), ako aj ich kontextu, možno uzavrieť, že obsahujú

totožnú právnu úpravu platov vo vzťahu k štátnym zamestnancom vo verejnej funkcii

v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, a vedúcim ostatných ústredných orgánov štátnej

správy (nie však vo vzťahu k členom rady, pozri uvedené ďalej). V tejto časti sú preto

navrhovateľom pôvodne napadnuté zákonné ustanovenia ( )

naďalej súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, aj keď formálne v inom

právnom predpise, ako bol uvedený v návrhu na začatie konania. V podobných súvislostiach

už ústavný súd v minulosti uviedol, že „ochranu ústavnosti poskytovanú ústavným súdom

treba chápať materiálne. To tiež znamená, že v prípade, ak ustanovenie , s ktorým

mal byť napadnutý právny predpis, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie v nesúlade, stratí

platnosť počas konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov, avšak predmet

jeho úpravy sa stane v dôsledku novelizácie predmetom iného ustanovenia ,

nič nebráni tomu, aby ústavný súd v konaní pokračoval, pretože ústavný problém možného

nesúladu právnych predpisov stále trvá a záujem na ochrane ústavnosti vyžaduje jeho

vyriešenie.“ (rozhodnutie vo veci sp. zn. , s. 10 odôvodnenia). Uvedený záver

ústavného súdu možno v tomto prípade parafrázovať tak, že ak po začatí konania o súlade

právnych predpisov stratí napadnutý právny predpis platnosť, avšak predmet jeho právnej

úpravy sa v dôsledku prijatia nového zákona stal predmetom iného zákonného ustanovenia,

resp. iného zákona, nič nebráni tomu, aby ústavný súd v konaní pokračoval. Aj v tomto

prípade ústavný problém možného nesúladu právnych predpisov trvá a záujem na ochrane

ústavnosti vyžaduje jeho riešenie. Napokon, ústavný súd pristupoval k ochrane ústavnosti

materiálnym spôsobom a pokračoval v konaní o súlade právnych predpisov aj v dvoch

iných veciach (sp. zn. , s. 22 až 24 a , s. 77 a 78), v ktorých došlo

po začatí konania k určitým formálnym, ale aj materiálnym zmenám v napadnutej právnej

úprave, pričom jej podstata zostala zachovaná. V tejto súvislosti ústavný súd tiež uviedol, že

ak došlo len k formálnej zmene napadnutého zákonného ustanovenia, keď sa toto

ustanovenie presunulo do iného odseku príslušného paragrafu, nie je tu možné hovoriť

o zmene predmetu konania (pozri ).

16. Uvedený postup nemožno uplatniť pre ďalších adresátov dotknutej právnej

úpravy, ktorými sú členovia rady (pozri § 186 ods. 3, § 126 ods. 4 a tiež aj § 12 a nasl.

). Rada totiž vznikla až prijatím , preto

nemožno povedať, že sa návrh na začatie konania týkal aj platových pomerov jej členov.

Vo vzťahu k členom rady sa však ústavný súd riadil , ktorý

umožňuje aj prieskum ďalších ako napadnutých zákonných ustanovení, pričom vychádzal

z toho, že pokiaľ ide o platové pomery, členovia rady majú identické postavenie ako štátni

zamestnanci vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, a vedúci

ostatných ústredných orgánov štátnej správy (k tomu tiež pozri napr. , s. 27).

Z dôvodov uvedených v bodoch 11 až 15 preto ústavný súd preskúmal v tomto konaní aj

súlad celého s .

17. Ako už bolo uvedené, navrhovateľ napadol spornú právnu úpravu aj vo vzťahu

k prezidentovi Slovenskej republiky, pričom odkazoval na

Predmetné zákonné ustanovenia však okrem platu prezidenta počas výkonu jeho funkcie

( ) upravujú platové pomery prezidenta aj po skončení

výkonu funkcie. Podľa totiž platí, že „Prezidentovi

po skončení výkonu jeho funkcie patrí doživotne plat vo výške platu poslanca podľa § 2

ods. 1 a 2.“. Navrhovateľ výslovne nerozlišoval medzi „prezidentom počas výkonu

funkcie“ (ďalej aj „prezident“) a „prezidentom po skončení výkonu funkcie“, samotný zákon

však medzi nimi rozdiel robí, a to práve v tu podstatnej otázke platu. Na rozdiel od

„prezidenta po skončení výkonu funkcie“ má totiž „prezident“ nárok na plat vo výške „4-

násobku platu poslanca mesačne“ ( ). V tejto súvislosti

treba vziať do úvahy, že napadnutá právna úprava v

ustanovuje, že v roku 2017 patrí prezidentovi plat v rovnakej výške ako v roku 2016,

a odkazuje na , ktorý ustanovuje, že „V roku 2011 patrí

mesačne prezidentovi plat vo výške 4-násobku platu poslanca.“. Je preto zrejmé, že tieto

ustanovenia na „prezidenta po skončení funkcie“ nedopadajú, pretože v opačnom prípade

by mal mať rovnaký príjem ako prezident vo funkcii, čo zjavne nie je v súlade s účelom

zákona. Kvôli vynechaniu prezidenta po skončení funkcie z napadnutej právnej úpravy §

29o však tiež nie je možné ani tvrdiť, že sa naňho vzťahuje

zníženie platu podľa platu poslanca na úrovni roku 2011, pretože na plat prezidenta po

skončení funkcie sa podľa vzťahuje výlučne

a 2

18. Na tomto mieste treba pripomenúť skutočnosť, že plat poslanca národnej rady je

základom aj pre určenie platu generálneho riaditeľa Tlačovej agentúry Slovenskej republiky

(ďalej aj „TASR“). Podľa o Tlačovej agentúre

Slovenskej republiky a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov totiž

„Generálnemu riaditeľovi patrí mesačná mzda rovnajúca sa dvojnásobku platu poslanca

národnej rady.“. Po uvedenej vete nasleduje poznámka pod čiarou, ktorá však odkazuje

výlučne na , z čoho vyplýva, že

sa platu generálneho riaditeľa TASR nedotýka. Toto ustanovenie je totiž vo vzťahu k § 2

lex specialis a vzťahuje len na tam výslovne uvedené osoby

(k tomu porovnaj aj právnu úpravu týkajúcu sa verejného ochrancu práv, riaditeľa NBÚ,

resp. štátnych zamestnancov či komisárov pre deti a osoby so zdravotným postihnutím

v časti IV odôvodnenia). V tejto súvislosti si je ústavný súd tiež vedomý, že poznámka pod

čiarou nemá záväzný charakter (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. ), avšak ako informačná a výkladová pomôcka umožňuje

vo vzťahu ku generálnemu riaditeľovi TASR uvedený záver.

19. K predchádzajúcim bodom je potrebné tiež dodať, že opačný výklad ustanovení

týkajúcich sa prezidenta po skončení funkčného obdobia, resp. generálneho riaditeľa TASR

by bol rozširujúcim výkladom v neprospech nositeľov práv

chránených ( , pozri aj časť VI odôvodnenia tohto nálezu), čo znamená,

že by nebol ústavne konformný. Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne pripomína, že „ak

sú k dispozícii viaceré možnosti výkladu právnej normy, je potrebné uprednostniť tú

z alternatív, ktorá zaisťuje najväčšiu ochranu základných práv a slobôd.“ (pozri napr.

PLz. , s. 19). Ústavný súd ďalej konštatuje, že nie je žiaden zrejmý dôvod, pre

ktorý boli zo „šetrenia výdavkov štátneho rozpočtu“ vynechaní práve spomínaní verejní

funkcionári, čo tiež prispieva k výkladovým ťažkostiam týkajúcim sa relevantnej právnej

úpravy (nie je celkom zrejmý jej účel, resp. tento účel je spochybňovaný jej

nekoncepčnosťou). Spomenutý nedostatok právnej úpravy však musí znášať štát a nemožno

z neho vyvodzovať obmedzenie práv adresátov tam, kde je právna úprava nejasná.

Vzhľadom na uvedené dôvody možno uzavrieť, že platové pomery prezidenta po skončení

funkcie a generálneho riaditeľa TASR nie sú napadnutým zákonom dotknuté, a preto nie sú

ani predmetom prieskumu ústavného súdu v danej veci. Uvedené skutočnosti len dokresľujú

zložitosť (zákonodarcom od roku 2011 každoročne opakovanej) nesystémovej úpravy

platových pomerov verejných funkcionárov a mieru precíznosti pri jej príprave. Ku kvalite

relevantnej právnej úpravy sa ústavný súd ešte vráti v ďalších častiach odôvodnenia.

20. Pokiaľ ide o rozsah prieskumu ústavného súdu, je dôležité poukázať aj na

skutočnosť, že hoci sa argumentácia navrhovateľa týkala výlučne platov verejných

funkcionárov, ním navrhovaný výrok rozhodnutia (petit návrhu) sa týkal celého

napadnutého zákona, t. j. aj tých ustanovení, ktoré upravujú nárok na paušálne náhrady

niektorých ústavných činiteľov, resp. verejných funkcionárov (k tomu pozri tiež

nasledujúcu časť IV odôvodnenia tohto nálezu). Išlo o poslancov národnej rady, členov

vlády a prezidenta Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedov NKÚ, predsedu NBÚ,

verejného ochrancu práv, komisára pre deti a komisára pre osoby so zdravotným

postihnutím. Vychádzajúc z petitu návrhu sa preto ústavný súd musel zaoberať aj tými

časťami napadnutého zákona, ktoré sa týkali paušálnych náhrad uvedených verejných

funkcionárov.

21. Neprehľadnosť napadnutej právnej úpravy, ktorú už ústavný súd spomenul, je

zvýraznená, aj pokiaľ ide o problematiku paušálnych náhrad. Napadnutá právna úprava

napríklad v v súvislosti s prezidentom uvádza, že mu

paušálne náhrady patria vo výške určenej v roku 2011. Predmetné ustanovenie tiež

v zátvorke odkazuje na , ktoré sa ale paušálnymi náhradami

verejných funkcionárov vôbec nezaoberá. Napadnutá právna úprava je tak vo vzťahu

k paušálnym náhradám prezidenta nadbytočná, pretože výška týchto náhrad je určená už

ustanovením , pričom v zmysle tohto zákonného

ustanovenia sú paušálne náhrady prezidenta stanovené pevnou a nemennou sumou, ktorá je

rovnaká každý rok, a to už od účinnosti (ide o sumu 1 327,76 eur,

resp. do 1. decembra 2008 išlo o sumu 40 000 slovenských korún). Keďže napadnutá právna

úprava nemá na výšku paušálnych náhrad prezidenta žiaden vplyv, nebude v tejto časti

predmetom prieskumu ústavného súdu. Ústavný súd taktiež dodáva, že napadnutou právnou

úpravou nemohlo dôjsť vo vzťahu k paušálnym náhradám prezidenta k žiadnej úspore

verejných zdrojov.

22. Pozoruhodným spôsobom sa napadnutá právna úprava dotýka aj paušálnych

náhrad predsedu a podpredsedov NKÚ, ktoré sa majú rovnako riadiť výškou určenou v roku

2011 ( ). V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť, že na

rozdiel od ostatných verejných činiteľov nie sú paušálne náhrady predsedu a podpredsedov

NKÚ určené násobkom priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve

Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, resp. pevnou sumou, ale v zmysle

sa určujú uznesením národnej rady. Predmetné zákonné

ustanovenia pritom nič nehovoria o tom, v akých intervaloch má národná rada takého

uznesenia prijímať, a už vôbec nič nehovorí o tom, či sa výška týchto náhrad má odvíjať

od konkrétnych ekonomických ukazovateľov. Tieto náhrady preto možno určiť jedným

uznesením národnej rady na viacero rokov, alebo dokonca trvalo, pričom výška náhrady je

závislá len od úvahy národnej rady. Ústavnému súdu pritom nie je známe žiadne vyjadrenie

či rozhodnutie, ktorým by sa národná rada zaviazala tieto paušálne náhrady každoročne

zvyšovať. Napadnutú právnu úpravu je preto potrebné v tejto časti vnímať len ako

rozhodnutie národnej rady, že v roku 2017 nebude prijímať iné uznesenie, než aké platilo

v roku 2011. Z tohto pohľadu nie je napadnutá právna úprava, pokiaľ ide o paušálne

náhrady predsedu a podpredsedov NKÚ, ústavne problematická a rovnako ako pri

prezidentovi nebude v tejto časti predmetom prieskumu ústavného súdu.

23. Pokiaľ ide o paušálne náhrady poslancov národnej rady, verejného ochrancu

práv, komisára pre deti a komisára pre osoby so zdravotným postihnutím, tieto sú v zmysle

príslušnej legislatívy (pozri časť IV odôvodnenia tohto nálezu) určené násobkom priemernej

nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za

predchádzajúci kalendárny rok (ďalej len ,,priemerná mesačná mzda“). Napadnutá právna

úprava potom stanovila, že základom pre určenie paušálnej náhrady pre rok 2017 nie je

priemerná mesačná mzda za rok 2016 vo výške 912 eur, ale priemerná mesačná mzda za rok

2010 vo výške 769 eur (údaje o výške mzdy sú získané z webového sídla Štatistického

úradu Slovenskej republiky). V dôsledku prijatia napadnutej právnej úpravy tak došlo

k faktickému zníženiu paušálnych náhrad u dotknutých subjektov, v dôsledku čoho ústavný

súd musí preskúmať napadnutú právnu úpravu aj v tejto časti. To platí podobne aj pre

riaditeľa NBÚ, u ktorého je výška paušálnych náhrad určená percentom z jeho platu;

v dôsledku zníženia samotného platu preto dochádza automaticky aj k zníženiu jeho

paušálnej náhrady. Vzhľadom na spôsob určenia paušálnych náhrad priamo zákonom

a spôsob zásahu do tejto zákonnej úpravy, ktorý je obdobný ako pri samotnom plate

verejných činiteľov, ako aj na skutočnosť, že paušálne náhrady možno považovať aj za

súčasť platu (benefit) dotknutých verejných funkcionárov, bude ústavný súd pre potreby

tohto rozhodnutia v ďalšom texte na príslušných miestach týkajúcich sa zásahov

do ústavných práv pod pojmom plat v prípade poslancov národnej rady, verejného ochrancu

práv, komisára pre deti, komisára pre osoby so zdravotným postihnutím a riaditeľa NBÚ

zahŕňať aj ich zákonom ustanovené paušálne náhrady. Uvedené sa vzťahuje obdobne aj na

členov vlády, u ktorých možno paušálne náhrady rovnako považovať za súčasť ich platu

(majetkové plnenie, na ktoré zákon priznáva nárok v súvislosti s výkonom príslušnej

verejnej funkcie). Keďže výška týchto náhrad je v zmysle § 14 ods. 1 zákona

č. určovaná uznesením vlády, napadnutou právnou úpravou, ktorou výšku

paušálnych náhrad určila národná rada, bola priamo dotknutá zákonom ustanovená

právomoc vlády. Z hľadiska predmetu konania pred ústavným súdom je relevantná

skutočnosť, že bola obmedzená možnosť zvýšenia týchto paušálnych náhrad nad úroveň

roka 2017 (resp. in fine roka 2011). Pri posudzovaní ústavnosti daného zásahu spôsobeného

napadnutou právnou úpravou však nadobúda rozhodujúci význam skutočnosť, že napadnutá

právna úprava bola navrhnutá samotnou vládou, t. j. nemožno predpokladať, že by prípadné

uznesenie vlády v tejto otázke bolo odlišné. Podrobnejšia argumentácia a závery ústavného

súdu k tejto otázke sú obsiahnuté v časti IX.2 odôvodnenia tohto nálezu.

V. Relevantná právna úprava

24. V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza napadnutú právnu úpravu tak, ako

je obsiahnutá v jednotlivých novelizovaných zákonoch. Pre presnosť bude táto právna

úprava v zátvorke doplnená aj príslušným ustanovením navrhovateľom napadnutého zákona

č. V súvislosti s každým novelizovaným zákonom sú však najprv uvádzané

aj ustanovenia súvisiace so spornou právnou úpravou, bez znalosti ktorých nie je možné

účinky napadnutej právnej úpravy posúdiť a vyhodnotiť.

V.1 o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov

25. Pre pochopenie účinkov napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k zákonu

č. je nevyhnutné aj uvedenie tých častí zákona, ktoré vo všeobecnosti

upravujú mechanizmus určenia platov a paušálnych náhrad príslušných verejných

funkcionárov. Vo vzťahu k poslancom národnej rady ide o § 2 ods. 1 a 2, resp. § 4 zákona

č. :

«§ 2

Platové pomery poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

(1) Poslancovi Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len ,,poslanec“) patrí plat

vo výške trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve

Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok znížený podľa odseku 2 zaokrúhlený

nahor na celé euro (ďalej len ,,plat poslanca“), začínajúc dňom zvolenia za poslanca

Národnej rady Slovenskej republiky...

(2) Zníženie podľa odseku 1 sa rovná

a) 0,15 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca

v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu

roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy

Slovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny

rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava,

zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa

plat poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,07,

b) 0,1 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca

v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu

roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy

Slovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny

rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava,

zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa

plat poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,05 a nižší ako 0,07,

c) 0,05 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca

v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu

roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy

Slovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny

rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava,

zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa

plat poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,03 a nižší ako 0,05...

§ 4

(1) Poslancovi patria diéty a náhrady ďalších výdavkov spojených s výkonom jeho

funkcie (ďalej len ,,paušálne náhrady“) vo výške 1,8-násobku priemernej nominálnej

mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci

kalendárny rok, ak má trvalý pobyt v Bratislavskom kraji, zaokrúhlené nahor na celé euro

a vo výške 2,1-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve

Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, ak má trvalý pobyt mimo

Bratislavského kraja, zaokrúhlené nahor na celé euro.»

26. Dôležité je aj ustanovenie , ktoré (okrem iného)

upravuje odmenu asistentov poslancov národnej rady:

„(1) Na zabezpečenie výkonu poslaneckého mandátu poskytne kancelária národnej

rady poslancovi primerane vybavenú kanceláriu v priestoroch kancelárie národnej rady.

Poslanec si môže zriadiť aj inú kanceláriu okrem kancelárie uvedenej v prvej vete.

(2) Na výkon odborných a administratívnych prác spojených s činnosťou poslaneckej

kancelárie poskytne kancelária národnej rady poslancovi asistenta, s ktorým po dohode

s poslancom uzavrie zmluvu o zabezpečení služieb asistenta poslanca. Predpokladom na

výkon funkcie asistenta poslanca je minimálne ukončené úplné stredné všeobecné vzdelanie

alebo úplné stredné odborné vzdelanie. Poslanec môže mať najviac troch asistentov.

Odmena pre asistentov poslanca a výdavky na prevádzku poslaneckej kancelárie nesmú

presiahnuť sumu ustanovenú v odseku 3. Asistent môže vykonávať funkciu len pre jedného

poslanca.

(3) Odmena asistenta poslanca a výdavky na prevádzku poslaneckej kancelárie

podľa odseku 1 druhej vety predstavuje počas 12 po sebe nasledujúcich mesiacov spolu 2,7-

násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej

republiky za predchádzajúci kalendárny rok zaokrúhlené nahor na celé euro s platnosťou

od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, keď bude podľa § 27 potvrdená výška

priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky;

uhrádza ich kancelária národnej rady. Podrobnosti uhrádzania ustanoví národná rada

uznesením.“

27. Platové pomery prezidenta Slovenskej republiky počas výkonu funkcie

sú upravené v :

«Prezidentovi Slovenskej republiky (ďalej len ,,prezident“) patrí plat vo výške 4-

násobku platu poslanca mesačne, začínajúc prvým dňom mesiaca, v ktorom zložil

predpísaný sľub.“

28. Pokiaľ ide výšku platu a paušálnych náhrad členov vlády Slovenskej republiky,

platí prvá veta, resp. :

«Členovi vlády Slovenskej republiky (ďalej len ,,člen vlády“) patrí plat vo výške 1,5-

násobku platu poslanca mesačne, začínajúc prvým dňom mesiaca, v ktorom zložil

predpísaný sľub.

...

Členovi vlády patria paušálne náhrady vo výške, ktorú určí vláda Slovenskej

republiky (ďalej len ,,vláda“) uznesením.»

29. Výška platu predsedu a podpredsedov NKÚ je určená § 20 prvou a druhou vetou

:

«Predsedovi Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len

,,predseda kontrolného úradu“) patrí plat vo výške 1,5-násobku platu poslanca mesačne,

začínajúc prvým dňom mesiaca, v ktorom bol zvolený. Podpredsedovi Najvyššieho

kontrolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len ,,podpredseda kontrolného úradu“) patrí

plat vo výške 1,3-násobku platu poslanca mesačne, začínajúc prvým dňom mesiaca,

v ktorom bol zvolený.»

30. Samotným navrhovateľom napadnutým ustanovením obsiahnutým v právnom

predpise, ktorým je , je a uvedeného zákona

(čl. I ), ktorý suspendoval účinnosť všetkých už uvedených

ustanovení týmto spôsobom:

„(1) Poslancovi, prezidentovi, členovi vlády, predsedovi kontrolného úradu

a podpredsedovi kontrolného úradu patrí v roku 2017 plat a paušálne náhrady vo výške

určenej v roku 2011 (§ 29g).

(2) Odmena asistenta poslanca a výdavky na prevádzku poslaneckej kancelárie

zriadenej podľa § 4a ods. 1 druhej vety sú v roku 2017 rovnaké ako v roku 2011.“

31. S týmto sporným ustanovením úzko súvisí aj ,

ktorého relevantné ustanovenia znejú:

„(1) V roku 2011 zníženie podľa § 2 ods. 2 je 15 %.

(2) V roku 2011 patrí mesačne prezidentovi plat vo výške 4-násobku platu poslanca.

(3) V roku 2011 patrí mesačne členovi vlády plat vo výške 1,5-násobku platu

poslanca zníženého ešte o 5 %. ...

(5) V roku 2011 patrí mesačne predsedovi kontrolného úradu plat vo výške 1,5-

násobku platu poslanca zvýšeného o 5 %.

(6) V roku 2011 patrí mesačne podpredsedovi kontrolného úradu plat vo výške 1,3-

násobku platu poslanca zvýšeného o 5 %...“

V.2 o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov

(ďalej len ,,“)

32. Ako relevantnú právnu úpravu z hľadiska predmetu konania pred ústavným

súdom je vo vzťahu k potrebné uviesť prvú vetu tohto

zákona:

„Platové pomery verejného ochrancu práv, paušálne náhrady a náhrady ďalších

výdavkov súvisiacich s vykonávaním tejto funkcie sú rovnaké ako platové pomery, paušálne

náhrady a náhrady ďalších výdavkov poslanca národnej rady vo funkcii podpredsedu

národnej rady určené osobitným predpisom.“

Po slovách „osobitným predpisom“ nasleduje poznámka pod čiarou, ktorá odkazuje

na celý

33. Napadnutým ustanovením odkladajúcim účinnosť už uvedenej právnej úpravy

je (čl. II ):

„V roku 2017 sú platové pomery verejného ochrancu práv, paušálne náhrady

a náhrady ďalších výdavkov súvisiacich s vykonávaním tejto funkcie rovnaké ako platové

pomery, paušálne náhrady a náhrady ďalších výdavkov poslanca národnej rady vo funkcii

podpredsedu národnej rady ustanovené osobitným predpisom, pričom plat verejného

ochrancu práv sa zvýši o 5 %.“

V tomto zákonnom ustanovení po slovách „osobitným predpisom“ nasleduje

poznámka pod čiarou odkazujúca na

V.3 o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“)

34. vo svojom a upravuje mechanizmus

určenia platu a paušálnych náhrad riaditeľa NBÚ takto:

„Riaditeľovi úradu patrí mesačne funkčný plat vo výške platu poslanca Národnej

rady Slovenskej republiky, začínajúc prvým dňom mesiaca, v ktorom bol zvolený... Funkčný

plat sa zaokrúhľuje na celé euro nahor...

Riaditeľovi úradu patrí na pokrytie nevyhnutných výdavkov za služby a iných

osobných výdavkov súvisiacich s vykonávaním funkcie paušálna náhrada mesačne vo výške

54 % funkčného platu. Paušálna náhrada sa určuje pevnou sumou zaokrúhlenou na celé

euro nahor.“

Po slovách „poslanca Národnej rady Slovenskej republiky“ nasleduje poznámka pod

čiarou, ktorá odkazuje na

35. Takto stanovený mechanizmus určenia platu bol na rok 2017 pozastavený

napadnutým (čl. III ):

„Riaditeľovi úradu v roku 2017 patrí mesačne funkčný plat vo výške platu poslanca

Národnej rady Slovenskej republiky ustanoveného na rok 2017 osobitným predpisom.“

Po slovách osobitným predpisom nasleduje poznámka pod čiarou odkazujúca na

, ktorá je potrebná, keďže odkazuje výlučne na

V dôsledku poznámky pod čiarou k uvedeného zákona sa

ozrejmuje zámer zákonodarcu použiť na úpravu platu riaditeľa NBÚ v roku 2017

ustanovenie Vzhľadom na skutočnosť, že ide o úpravu

odmeňovania, je prístup zákonodarcu k tvorbe právnych predpisov veľmi otázny. Ústavný

súd má na mysli neprehľadnosť a nejednoznačnosť právnej úpravy, ktorej výklad je závislý

od poznámok pod čiarou, ktoré majú, ako to už bolo uvedené, len nezáväzný charakter.

V.4 o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov

36. Vychádzajúc z argumentácie obsiahnutej v časti III bodoch 11 až 15 odôvodnenia

tohto nálezu, ústavný súd rekapituluje, že z hľadiska predmetu konania je relevantným

ustanovením jeho :

„Funkčný plat na účely tohto zákona je aj plat vo výške platu poslanca národnej

rady, ktorý patrí štátnemu zamestnancovi vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je

ministerstvo, vedúcemu ostatného ústredného orgánu štátnej správy a členovi rady; tomuto

štátnemu zamestnancovi nepatria platové náležitosti podľa § 124 písm. b) až f) a náhrady

podľa § 125.“

37. Právnou úpravou, ktorá je predmetom prieskumu ústavného súdu, je § 186 ods. 3

(porovnaj s čl. IV. a časťou III bodmi

11 až 15 odôvodnenia tohto nálezu):

„Štátnemu zamestnancovi vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je

ministerstvo, vedúcemu ostatného ústredného orgánu štátnej správy a členovi rady, na

ktorých sa vzťahuje § 126 ods. 4, patrí od účinnosti tohto zákona do 31. decembra 2017

funkčný plat vo výške platu poslanca národnej rady ustanoveného na rok 2017 osobitným

predpisom zníženého o 5 %.“

Po slovách ,,osobitným predpisom“ nasleduje poznámka pod čiarou odkazujúca na

V.5 o komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby

so zdravotným postihnutím a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „“)

38. Výška platov komisára pre deti a komisára pre osoby so zdravotným postihnutím

je upravená spoločne v :

„Komisárovi patrí plat v rovnakej sume ako poslancovi národnej rady a paušálne

náhrady súvisiace s výkonom jeho funkcie v rovnakej sume ako diéty a náhrady ďalších

výdavkov spojených s výkonom funkcie poslanca národnej rady s trvalým pobytom

v Bratislavskom kraji.“

39. Napadnutým ustanovením je tohto zákona

(čl. V ):

„V roku 2017 patrí komisárovi plat v rovnakej sume ako poslancovi národnej rady

a paušálne náhrady súvisiace s výkonom jeho funkcie v rovnakej sume ako diéty a náhrady

ďalších výdavkov spojených s výkonom funkcie poslanca národnej rady s trvalým pobytom

v Bratislavskom kraji ustanovené na rok 2017 osobitným predpisom.“

Poznámka pod čiarou k tomuto zákonnému ustanoveniu odkazuje na § 29o zákona

č.

VI. Faktické dôsledky napadnutej právnej úpravy

40. Vychádzajúc z informácií poskytnutých Ministerstvom financií Slovenskej

republiky ústavný súd uvádza, že ak by sa výška platu poslanca národnej rady riadila § 2

, predstavovala by sumu 2 736 eur mesačne. V dôsledku prijatia

napadnutého zákona však plat poslanca národnej rady v roku 2017 predstavoval len čiastku

1 961 eur mesačne (táto informácia je dostupná aj na webovom sídle národnej rady).

Rozdiel v plate v neprospech poslancov tak v roku 2017 predstavoval sumu 775 eur

mesačne. Uvedené platí aj pre platy komisárov pre deti a pre osoby so zdravotným

postihnutím. U členov vlády predstavoval tento rozdiel čiastku 1 309,50 eur mesačne

(4 104 eur, resp. 2 794,50 eur); u prezidenta Slovenskej republiky čiastku 3 100 eur

mesačne (10 944 eur, resp. 7 844 eur); u predsedu Najvyššieho kontrolného úradu sumu

1 015,40 eur mesačne (4 104 eur, resp. 3 088,60 eur); u podpredsedov Najvyššieho

kontrolného úradu sumu 880 eur mesačne (3 556,80 eur, resp. 2 676,80 eur); u verejného

ochrancu práv sumu 677 eur mesačne (2 736 eur, resp. 2 059,10 eur); u štátnych

zamestnancov vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, a u vedúcich

ostatných ústredných orgánov štátnej správy sumu 873,05 eur mesačne (2 736 eur, resp.

1 862,95 eur); u členov rady podľa sumu 775 eur mesačne

(2 736 eur, resp. 1 961 eur); u riaditeľa Národného bezpečnostného úradu sumu 775 eur

mesačne (2 736 eur, resp. 1 961 eur).

41. Pokiaľ ide o paušálne náhrady poslancov národnej rady, platí, že ak by sa ich

výška riadila , predstavovala by u poslanca s trvalým

pobytom v Bratislavskom kraji sumu 1 642 eur a u poslanca s trvalým bydliskom mimo

Bratislavského kraja sumu 1 916 eur. V dôsledku prijatia napadnutého zákona však

predstavuje výška paušálnych náhrad u poslanca s trvalým bydliskom v Bratislavskom kraji

sumu 1 385 eur mesačne a u poslanca s trvalým bydliskom mimo Bratislavského kraja sumu

1 615 eur mesačne. Rozdiel v neprospech poslancov tak predstavuje sumu 257 eur mesačne,

resp. sumu 301 eur mesačne. Uvedené platí primerane aj pre verejného ochrancu práv,

a pokiaľ ide o oboch komisárov, rozdiel vo výške paušálnych náhrad v ich neprospech

spôsobený prijatím napadnutej právnej úpravy predstavuje sumu 257 eur mesačne, t. j. ako

u poslancov národnej rady s trvalým bydliskom v Bratislavskom kraji. Pokiaľ ide

o paušálne náhrady riaditeľa Národného bezpečnostného úradu, rozdiel v jeho neprospech

predstavuje sumu 418,80 eur mesačne (1 477,50 eur, resp. 1 059 eur).

VII. Referenčné a súvisiace články

42. Navrhovateľ označil ako referenčné normy tieto články :

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú

ideológiu ani náboženstvo ( ).

Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon ( ).

Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.

Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ ( ).

Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký

zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu

nepožíva. Dedenie sa zaručuje ( ).

43. Okrem referenčných noriem však ústavný súd považuje za potrebné uviesť aj

súvisiacu ústavnú úpravu ) , v zmysle ktorej majú zamestnanci právo na

spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky s tým, že zákon im zabezpečuje najmä

„právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú

úroveň“. Súvislosť tohto ustanovenia s predmetom konania je zrejmá, keďže takmer

u všetkých dotknutých osôb došlo prijatím napadnutej právnej úpravy k zásahu do ich

odmeny za vykonanú prácu. Takmer všetky dotknuté osoby totiž možno považovať za

„zamestnancov“ v tom slova zmysle, že im zákon za ich prácu stanovuje pevne určený

pravidelný mesačný príjem, t. j. nejde o podnikateľov, u ktorých je odmena za prácu

absolútne závislá od dosiahnutých výsledkov podnikateľskej činnosti. Výnimkou sú v tomto

smere len asistenti poslancov, ktorým sa však bude ústavný súd osobitne venovať v časti

IX.1 odôvodnenia tohto nálezu. V tomto ohľade je dôležitá skutočnosť, že podľa názoru

ústavného súdu u žiadnej z dotknutých osôb nedochádza faktickým znížením odmeny

k zásahu do jej dôstojnej životnej úrovne. Mesačný plat poslanca národnej rady

predstavoval v roku 2011 v peňažnom vyjadrení sumu 1 961 eur, čo je o viac ako 1 000 eur

vyššia suma, ako bola priemerná hrubá mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky

za rok 2017 (ide o sumu 954 eur, zdroj webové sídlo Štatistického úradu Slovenskej

republiky). Aj najnižšia odmena stanovená podľa napadnutej právnej úpravy patriaca

štátnym zamestnancom podľa predstavuje sumu

1 862,95 eur mesačne, čo sa približuje dvojnásobku sumy 954 eur. Táto skutočnosť

odôvodňuje bez podrobnejšieho skúmania záver, že v podmienkach Slovenskej republiky

zaručuje odmena za prácu aj podľa napadnutej právnej úpravy všetkým dotknutým osobám

ich postaveniu primeranú životnú úroveň. Uvedené konštatovanie je dôležité z toho

hľadiska, že do istej miery limituje možnosti ústavného súdu zasahovať do napadnutej

právnej úpravy, keďže touto úpravou nie je ohrozená dôstojnosť dotknutých osôb. V tomto

kontexte je potrebné uviesť, že čím je odmena za prácu podľa napadnutej právnej úpravy

vyššia, tým sú hranice zásahu ústavného súdu vzhľadom na mieru voľnosti uváženia

zákonodarcu pri prijímaní legislatívy týkajúcej sa sociálnej či hospodárskej politiky užšie.

VIII. K legitímnym očakávaniam

44. Návrh na začatie konania vo svojom odôvodnení obsahuje závažný argumentačný

problém. Ak totiž navrhovateľ okrem iného tvrdí, že prijatou právnou úpravou boli narušené

legitímne očakávania adresátov, že sa ich platové pomery v roku 2017 nebudú napadnutým

zákonom (znovu) dočasne meniť, nie je možné toto tvrdenie prijať u členov vlády

a poslancov národnej rady. Bola to totiž vláda Slovenskej republiky, ktorá podala návrh na

prijatie napadnutého zákona [ a ) ] a tento zákon následne

schválili poslanci národnej rady [) ]. Uvedené však platí aj pre

prezidenta, keďže tento napadnutý zákon sám podpísal pred jeho publikovaním v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky [ ]. Prezident pritom mal

k dispozícii dané možnosti zasiahnuť, ak by bol napadnutý zákon podľa jeho názoru

v rozpore s . Prvou z týchto možností bolo vrátenie zákona národnej rade

s pripomienkami [ ], druhou možnosťou bolo podanie návrhu

na začatie konania o súlade napadnutého zákona s [ ].

Keďže prezident žiadnu z uvedených možností nevyužil, nie je možné tvrdiť, že legitímne

očakával, že jeho platové pomery nebudú dotknuté. Z odlišných dôvodov nemožno hovoriť

o existencii legitímnych očakávaní ani u členov rady podľa , pretože

ich platové pomery boli napadnutým zákonom upravené od samého počiatku vzniku ich

funkcie (pozri body IV.12 a IV.16 odôvodnenia tohto nálezu). Osobitnú kategóriu

predstavujú napokon aj asistenti poslancov, ktorým sa ústavný súd bude bližšie venovať

v nasledujúcej časti odôvodnenia. Existenciu legitímnych očakávaní treba podrobiť

prieskumu aj pri ostatných adresátoch napadnutej právnej úpravy. Ústavný súd v tomto

smere vychádza z judikatúry ESĽP týkajúcej sa ochrany majetku podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“).

45. V tejto judikatúre možno rozoznať dva druhy alebo dve línie rozhodnutí

týkajúcich sa legitímnych očakávaní (pozri Sigron, M. Legitimate expectations. Intersentia,

2014. s. 4 a 5, resp. s. 176). Samotný ESĽP konštatoval existenciu rôznych línií týchto

rozhodnutí vo veci Bélané Nagy proti Maďarsku, sťažnosť č. 53080/13 (pozri bod 77 a 78,

v ktorých sa hovorí o „different lines of cases concerning legitimate expectations“). Toto

rozhodnutie odkazovalo okrem iného aj na vec Kopecký proti Slovenskej republike,

sťažnosť 44912/98, v ktorom sú tieto línie opísané a rozlíšené (pozri bod 45 a k nemu

bod 48 odôvodnenia, „another aspect of legitimate expectations“). Prvá línia rozhodnutí

(a to aj historicky) je reprezentovaná rozhodnutím vo veci Pine Valley Developments Ltd

a ďalší proti Írsku, sťažnosť č. 12742/87, resp. neskôr aj Stretch proti Spojenému

kráľovstvu, sťažnosť č. 44277/98; druhá línia je reprezentovaná rozhodnutím vo veci

Pressos Compania Naviera S. A. a ďalší proti Belgicku, sťažnosť č. 17849/91.

46. Pri rozhodnutí Pressos Compania Naviera S. A. je dôležité si pripomenúť, že čl. 1

ods. 1 dodatkového dohovoru nikomu nezaručuje právo nadobudnúť majetok (pozri napr. aj

rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. , bod 101 odôvodnenia).

Z uvedeného dôvodu sa ochrana podľa tohto článku týka len existujúceho majetku,

v niektorých prípadoch však ESĽP poskytuje ochranu aj legitímnemu očakávaniu, že dôjde

k nadobudnutiu určitej „majetkovej“ hodnoty („asset“) (pozri Koivusaari a ďalší proti

Fínsku, sťažnosť č. 20690/06, s. 14 a 15). Práve v takýchto prípadoch slúži koncept

legitímnych očakávaní ako „posledná možnosť“ ako rozšíriť pojem „majetku“, a tým aj

ochranu podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu na nielen už existujúci majetok, ale aj na

dostatočne odôvodnené majetkové nároky (pozri Sigron, M. Legitimate expectations.

Intersentia, 2014. s. 161 a 162). Legitímne očakávania tak poskytujú ochranu podľa čl. 1

ods. 1 dodatkového protokolu určitej nezávisle existujúcej „majetkovej“ hodnote („asset“),

ktorá však sama osebe musí mať dostatočný základ vo vnútroštátnom práve, napríklad ak ju

potvrdzuje ustálená judikatúra súdov (Kopecký, body 51 a 52 odôvodnenia). Práve o tento

prípad išlo v rozhodnutí vo veci Pressos Compania Naviera S. A., kde „majetkovou“

hodnotou bola pohľadávka na náhradu škody, pričom oporou pre legitímne očakávania (t. j.

pre dôveru sťažovateľa) na nadobudnutie tejto hodnoty bola ustálená judikatúra súdov

v obdobných veciach (pozri samotné rozhodnutie, resp. Kopecký, bod 48 odôvodnenia).

47. Vo veci Pine Valley Developments Ltd. bola sťažovateľom spoločnosť, ktorá

(okrem iného) do svojho vlastníctva na základe kúpnej zmluvy nadobudla určitý pozemok

s cieľom postaviť na tomto pozemku budovy na prenájom. Svoje rozhodnutie o kúpe urobila

na základe existujúceho stavebného povolenia, ktoré však bolo neskôr zrušené z dôvodu, že

pri jeho vydaní prekročil príslušný orgán verejnej moci svoju právomoc. Zrušením

stavebného povolenia došlo k podstatnému zníženiu hodnoty pozemku, ktorý následne

spoločnosť so stratou predala (pozri samotné rozhodnutie ESĽP). V tomto prípade podľa

ESĽP došlo k zásahu do majetku sťažovateľa, pretože došlo k porušeniu dôvery sťažovateľa

v právny akt (stavebné povolenie), o platnosti ktorého nemal žiadne pochybnosti. Až

do chvíle zrušenia tohto povolenia mal sťažovateľ legitímne očakávania, že svoj majetok

(predmetný pozemok) bude môcť užívať stanoveným spôsobom a toto legitímne očakávanie

ESĽP považoval za „súčasť“ (component part) majetku sťažovateľa (pozri bod 51

odôvodnenia rozhodnutia ESĽP). Podobne v rozhodnutí vo veci Stretch považoval ESĽP

legitímne očakávania predĺženia nájomnej zmluvy, ku ktorému však nedošlo, založené

zmluvným dodatkom, za „pripojené“ (attached) k majetkovým právam nadobudnutým

nájomnou zmluvou (pozri rozhodnutie, resp. Kopecký, bod 46 odôvodnenia). Dôležitou

skutočnosťou je, že sťažovatelia majetok nadobúdali aj na základe dôvery v určitý akt

orgánu verejnej správy, ktorým bola definovaná možnosť konkrétneho užívania tohto

majetku a v dôsledku ktorého boli súčasťou nadobúdaného majetku aj legitímne očakávania

sťažovateľov. Rešpektovanie dôvery nadobúdateľov je pritom prejavom princípu právneho

štátu, z ktorého okrem iného vyplýva, že vo vnútroštátnom práve musí vždy existovať

právny nástroj ochrany pred svojvoľnými zásahmi štátnych orgánov do práv chránených

Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) (pozri

m. m. Bélané Nagy, bod 78 odôvodnenia).

48. Pri oboch líniách rozhodnutí možno konštatovať, že definujú pojem majetok

podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a to tak, že stanovujú najnižšie prijateľné hranice

preto, aby bol určitý nárok považovaný za „majetok“ (v prípadoch reprezentovaných vecou

Pressos Compania Naviera S. A.); resp. tým, že integrálnou súčasťou majetku môžu byť

v určitých situáciách aj legitímne očakávania (v prípadoch reprezentovaných vecou Pine

Valley). Rozdiel medzi oboma líniami je v tom, že v prípadoch reprezentovaných vecou

Pressos Compania Naviera S. A. dochádza najprv k zásahu do práv sťažovateľa, pričom

legitímne očakávania spočívajú v dôvere, aká ochrana sa sťažovateľovi poskytne; zatiaľ

čo v prípadoch reprezentovaných vecou Pine Valley Development samotnému zásahu musí

predchádzať existencia legitímnych očakávaní ako súčasti už nadobudnutého majetku,

a je to práve dôvera sťažovateľa, ktorá je zásahom dotknutá (pozri podrobnejšie Sigron,

M. Legitimate expectations. Intersentia, 2014. s. 176, resp. s. 210). Uvedené postupy

poskytujú ochranu v zmysle dodatkového protokolu v konkrétnych druhoch prípadov, pre

konštatovanie zásahu do majetku však nie je použitie koncepcie legitímnych očakávaní

pravidelne potrebné. Príkladom môže byť aj nútené obmedzenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, ktorým sa ESĽP zaoberal vo veci Urbárska obec Trenčianske Biskupice

proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 74258/01, body 112 až 115 odôvodnenia (pozri napr.

aj , bod 51 odôvodnenia).

49. V rámci analýzy judikatúry ESĽP vo veciach týkajúcich sa platov verejných

funkcionárov, resp. štátnych zamestnancov možno dospieť k záveru, že pri konštatovaní

zásahu do práva na majetok ESĽP na pojem legitímnych očakávaní neodkazuje. Vo veci

Panfile proti Rumunsku, sťažnosť č. 13902/11, bola prijatým vnútroštátnym zákonom

vylúčená možnosť byť zamestnaný vo verejnej správe, ak dotknutá osoba súčasne poberala

výsluhový dôchodok v určitej výške. Dôvodom prijatia tejto úpravy bolo šetrenie verejných

prostriedkov. Podľa sťažovateľa, ktorý v dôsledku tejto legislatívnej úpravy prišiel

o možnosť vykonávať prácu a poberať súčasne plat a dôchodok, tak (okrem iného) došlo

aj k zásahu do jeho práva na majetok. ESĽP v tomto prípade konštatoval, že sporná

legislatíva zasiahla do práva na „pokojné užívanie majetku“ podľa prvej vety čl. 1 ods. 1

dodatkového protokolu, a to bez použitia koncepcie legitímnych očakávaní (pozri bod 19

odôvodnenia rozhodnutia vo veci Panfile). Vo veci Koufaki a ADEDY proti Grécku,

sťažnosti č. 57665/12 a č. 57657/12, bola predmetom prieskumu legislatíva, ktorá znížila

platy zamestnancov v štátnej správe, a to v reakcii na vývoj hospodárstva a finančnú krízu

v Grécku. Aj tu ESĽP konštatoval zásah do práva na „pokojné užívanie majetku“ podľa

čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a to rovnako bez použitia koncepcie legitímnych

očakávaní (pozri bod 34 odôvodnenia tohto rozhodnutia ESĽP). K tomuto druhu rozhodnutí

napokon patrí aj rozhodnutie týkajúce sa platov sudcov vo veci Savickas a ďalší proti Litve,

sťažnosť 66365/09. Vo vzťahu k otázke legitímnych očakávaní možno konštatovať, že

zákonom ustanovený nárok na plat požíva ochranu čl. 1 ods. 1 dodatkového dohovoru, a to

bez toho, aby bolo potrebné definovať plat ako majetok za pomoci legitímnych očakávaní

v zmysle rozhodnutia Pressos Compania Naviera S. A. alebo Pine Valley Development.

Napriek tomu však aj v prípadoch týkajúcich sa platových pomerov možno v niektorých

prípadoch koncepciu legitímnych očakávaní využiť.

50. Koncept legitímnych očakávaní sa totiž okrem samotnej definície majetku podľa

dodatkového protokolu využíva aj v rámci „fair balance“ testu (testu proporcionality, resp.

primeranosti zásahu), a to ako jeden z dôvodov v prospech subjektu, ktorého majetok bol

zásahom dotknutý. Ak dôjde nielen k zásahu do majetku, ale aj do legitímnych očakávaní,

sú pre ospravedlnenie zásahu potrebné závažnejšie argumenty. Uvedené platí tiež naopak,

neexistencia legitímnych očakávaní svedčí v neprospech adresáta zásahu (pozri

podrobnejšie Sigron, M. Legitimate expectations. Intersentia, 2014. s. 97, resp. s. 197

a 198).

51. Príkladom už uvedeného postupu môže byť rozhodnutie vo veci Kjartan

Ásmudsson proti Islandu, sťažnosť č. 60669/00. V tomto rozhodnutí ESĽP za majetok

považoval nárok na invalidný dôchodok, resp. odňatie nároku na tento dôchodok považoval

za zásah do pokojného užívania majetku (bod 40 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia

ESĽP). Koncepciu legitímnych očakávaní potom využil pri „fair balance“ teste, a to v bode

44 odôvodnenia, v ktorom konštatoval, že „... sťažovateľ sa mohol oprávnene odvolávať

na jeho osobné legitímne očakávanie, že jeho invalidita bude naďalej posudzovaná na

základe nespôsobilosti pre výkon jeho predchádzajúceho zamestnania“. Pre vysvetlenie

možno dodať, že v zmienenom prípade prijatá vnútroštátna legislatíva zmenila kritériá

posudzovania nároku na invalidný dôchodok tak, že základom sa stala nespôsobilosť

vykonávať akúkoľvek prácu, nielen konkrétnu prácu námorníka, ako to bolo podľa

predchádzajúcej úpravy. Legitímne očakávania sťažovateľa sa tak opierali o princíp právnej

istoty. V okolnostiach prípadu ESĽP taktiež konštatoval, že hoci štát má pri úprave

sociálneho zabezpečenia veľmi širokú mieru úvahy, predmetnou legislatívou bolo porušené

právo na majetok, a to z dôvodu, že išlo o neproporcionálne opatrenie, pretože

sťažovateľovi bol odňatý nárok na dôchodkové zabezpečenia v celom rozsahu (pozri bod 45

odôvodnenia uvedeného rozhodnutia ESĽP).

52. V tejto súvislosti možno pripomenúť časovo predchádzajúcu judikatúru

ústavného súdu vo veci sp. zn. , ktorý v podstate zhodnej veci rozhodol

rovnako: „Vstup do existujúcich právnych vzťahov zavedením preskúmania trvania

invalidity na posúdenie nároku na invalidný dôchodok podľa nových, prísnejších kritérií,

ktoré môže mať za následok až zánik nároku na invalidný dôchodok a jeho výplatu, a to bez

akéhokoľvek vyváženia (keďže zákon o sociálnom poistení na vyvažovanie žiadny priestor

ani nevytvára), vyvoláva stav takej právnej neistoty z dôvodu priameho a neočakávaného

zásahu do minulých skutkových a právnych vzťahov, ktorý nemožno akceptovať, čo viedlo

ústavný súd k vysloveniu nesúladu tohto ustanovenia s .“ Možno preto

konštatovať, že ochrana princípu právneho štátu (právnej istoty) bola v tomto rozhodnutí

totožná ako vo veci Kjartan Ásmundson, kde bola ochrana poskytovaná legitímnym

očakávaniam v súvislosti s právom na majetok. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že

použitie koncepcie legitímnych očakávaní môže plniť podobnú funkciu ako ochrana

princípu právnej istoty. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že koncepcia legitímnych

očakávaní v judikatúre ESĽP, a to vo všetkých jej prejavoch, je založená okrem iného aj na

tomto princípe (pozri Sigron, M. Legitimate expectations. Intersentia, 2014. s. 207). Netreba

pritom zabúdať, že princíp právneho štátu, ktorý je jedným zo základných princípov

demokratickej spoločnosti, je bytostnou súčasťou všetkých článkov dohovoru (Bélané

Nagy, bod 112 odôvodnenia).

53. Dôvodom, pre ktorý sa ústavný súd venoval otázke legitímnych očakávaní ešte

pred samotným prieskumom, či došlo k zásahu do práva na majetok, je skutočnosť, že

v argumentácii navrhovateľa sa legitímne očakávania používali (hoci nie výslovne)

v súvislosti s definovaním pojmu majetku podľa a taktiež aj v súvislosti

s princípom právneho štátu ( ), t. j. v podobe, v akej by mohli byť

významné aj pre test proporcionality. Z uvedených záverov ústavného súdu vyplýva, že

v preskúmavanom prípade sa koncept legitímnych očakávaní nepoužije pri subsumovaní

platu pod pojem majetku podľa dodatkového protokolu, resp. ,

svoje miesto však môže mať pri hodnotení proporcionality zásahu do majetku.

IX. K zásahu do práva na majetok v zmysle judikatúry ESĽP

54. V už spomenutom rozhodnutí vo veci Panfile proti Rumunsku (pozri bod 49

odôvodnenia tohto nálezu) ESĽP konštatoval, že všeobecné princípy týkajúce sa čl. 1 ods. 1

dodatkového protokolu sú rovnako relevantné aj v prípadoch dôchodkov a platov. Spomedzi

týchto princípov je osobitne významná skutočnosť, že uvedený článok negarantuje právo

do budúcna poberať dôchodok alebo plat v určitej výške, pretože je na výlučnej úvahe štátu,

aké dávky (benefits) budú jeho zamestnanci poberať zo štátneho rozpočtu. Na druhej strane

však platí, že ak dôjde k zníženiu alebo odobratiu tejto dávky, môže ísť o zásah do majetku,

ktorý musí byť odôvodnený. Rozhodnutie ESĽP v tejto súvislosti odkazovalo na

rozhodnutie Kechko proti Ukrajine, sťažnosť č. 63134/00, kde sa zákonný nárok na

zvýšenie platu učiteľa o 20 % po odpracovaní viac ako desiatich rokov označoval rovnako

ako dávka (benefit). O tom, že pod pojmom dávky (benefits) možno v danom kontexte

rozumieť aj plat štátneho zamestnanca, napokon svedčí aj samotné rozhodnutie vo veci

Panfile, kde ESĽP uviedol, že napadnutá právna úprava znamenala zásah do pokojného

užívania majetku a týkala sa platov štátnych zamestnancov.

55. Skutočnosti, že uvedené závery judikatúry ESĽP sa vzťahujú tiež na platy

štátnych zamestnancov, nasvedčuje aj rozhodnutie vo veci Koufaki a ADEDY, v ktorom

ESĽP najprv vo všeobecnosti konštatoval, že prvou a najdôležitejšou požiadavkou

týkajúcou sa ochrany majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu je skutočnosť, aby

každý zásah do majetku bol stanovený zákonom, pričom musí sledovať legitímny cieľ

„vo verejnom záujme“. Takýto zásah tiež musí byť primeraný vo vzťahu k sledovanému

cieľu, čo inak povedané znamená, že musí byť nastolená spravodlivá rovnováha medzi

požiadavkami verejného záujmu spoločnosti a medzi ochranou základných práv jednotlivca.

Požadovaná rovnováha nie je nastolená tam, kde musí jednotlivec znášať neprimerané

bremeno (bod 32 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia ESĽP). Následne ESĽP poukázal na

závery rozhodnutia vo veci Panfile a v bode 34 odôvodnenia uzavrel, že zmena legislatívy,

ktorou boli znížené platy zamestnancov, predstavovala zásah do „pokojného užívania

majetku“ podľa prvej vety čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. K úplne totožným záverom

dospel ESĽP aj v už spomínanej veci Savickas týkajúcej sa zníženia platov sudcov, keď

v bode 91 odôvodnenia poukázal na zásah do pokojného užívania majetku podľa čl. 1 ods. 1

dodatkového protokolu. Možno teda uzavrieť, že zásah do legislatívy určujúcej plat štátnych

zamestnancov aktivuje ochranu podľa čl. 1 ods. 1 dohovoru, resp. že tento plat predstavuje

majetok v zmysle uvedeného článku.

56. Z judikatúry ESĽP je pritom zrejmé, že možnosti súdnej kontroly rozhodnutí

zákonodarcu v oblasti verejných výdavkov, resp. platov verejných funkcionárov sú veľmi

limitované. Platí totiž, že pojem „verejného záujmu“ je zo svojej podstaty veľmi rozsiahly

a každé rozhodnutie týkajúce sa rovnováhy medzi príjmami a výdavkami štátu sa bude vždy

zakladať aj na úvahách týkajúcich sa politických, ekonomických a sociálnych otázok.

V týchto otázkach je potom miera úvahy zákonodarcu pri zavedení rôznych opatrení

sociálnej a ekonomickej politiky široká (k tomu porovnaj aj bod 43 odôvodnenia tohto

nálezu). ESĽP preto v zásade vždy rešpektuje úvahu zákonodarcu, či je konkrétne opatrenie

vo verejnom záujme, okrem prípadu, ak je toto rozhodnutie zjavne bez dostatočne

odôvodneného základu (manifestly without reasonable foundation). Vo veciach týkajúcich

sa všeobecnej úpravy spoločenských pomerov, kde sa v demokratickej spoločnosti názory

vždy rôznia, musí mať názor zákonodarcu vždy osobitnú váhu. Miera jeho úvahy je ešte

širšia, ak táto úvaha obsahuje hodnotenie priorít, pokiaľ ide o použitie limitovaných

prostriedkov štátneho rozpočtu na rôzne účely (pozri Koufaki a ADEDY, bod 31

odôvodnenia rozhodnutia ESĽP). Prihliadajúc na už uvedené všeobecné princípy judikatúry

ESĽP pristúpil ústavný súd v nasledujúcich bodoch odôvodnenia k hodnoteniu súladu

napadnutej právnej úpravy s a jej adresátov vzhľadom na významné odlišnosti

v ich postavení rozdelil do troch skupín.

X. K súladu napadnutej právnej úpravy s v spojení s

X.1 Asistenti poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

57. Ako už bolo uvedené, navrhovateľ do skupiny osôb, ktorých právo na majetok

malo byť napadnutým zákonom porušené, zaradil aj asistentov poslancov národnej rady

(ďalej aj „asistenti“, resp. „asistent“). Toto tvrdenie však nemá oporu v

Z. z., ktorý vo vzťahu k asistentom nezakotvuje žiadne majetkové právo v zmysle záverov

obsiahnutých v bodoch 54 až 56 odôvodnenia tohto nálezu. Uvedené je zrejmé už z účelu

zákona, ktorý upravuje platové pomery, funkčné príplatky a paušálne náhrady ústavných

činiteľov, ktorými sú okrem iného aj poslanci národnej rady, nie však ich asistenti.

V ustanoveniach (pozri bod 26 odôvodnenia tohto nálezu) sa

upravuje právo poslanca národnej rady na paušálnu náhradu vo forme príspevku na chod

jeho kancelárie a odmenu jeho asistenta, resp. asistentov. Ide o právo, ktoré poslanec

národnej rady môže, ale nemusí využiť. Nie je možné tvrdiť, že uvedené ustanovenie

zakladá právo akejkoľvek osoby na odmenu za činnosť asistenta poslanca a už vôbec nie

v konkrétnej výške. Tento záver je dôležitý aj pre zodpovedanie otázky, či by zvýšenie

príspevku na odmenu asistenta, ku ktorému by došlo, ak by nebol prijatý napadnutý zákon,

znamenalo aj zvýšenie odmeny pre tých asistentov, ktorí túto činnosť už pre konkrétneho

poslanca vykonávajú.

58. Podľa ústavného súdu je odpoveď záporná; ak totiž poslanec nemusí príspevok

na odmenu pre asistenta využiť vôbec, nemusí ani zvýšenie tohto príspevku využiť na

zvýšenie odmeny pre konkrétneho asistenta. Ide o vec, ktorá je predmetom ničím

neobmedzenej úvahy poslanca národnej rady. V tomto prípade by nemal asistent poslanca

nárok na ochranu majetku dokonca ani v zmysle rozhodnutia ESĽP vo veci Pressos

Compania Naviera S. A., pretože jeho prípadná požiadavka na zvýšenie odmeny by nemala

oporu v , ktorý nijako neprikazuje poslancovi národnej rady zvýšiť

odmenu asistenta v závislosti od zvýšenia príspevku určeného na odmenu asistenta

(asistentov) poslanca a na výdavky na prevádzku poslaneckej kancelárie. Asistent by tak

vo vzťahu k zvýšeniu odmeny nemal ani legitímne očakávania, ale iba nádej (mere hope),

preto by jeho prípadná požiadavka na také zvýšenie nebola dostatočne odôvodnená pre

potreby čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu (pozri napr. Kopecký, bod 49 odôvodnenia).

Podobne aj ústavný súd v minulosti vyslovil: „Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1

nemožno však vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť

majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“

(rozhodnutie vo veci sp. zn. ). V závere ústavný súd dodáva, že asistenti

poslancov svoju činnosť vykonávajú na základe živnostenského oprávnenia, nie sú teda ani

zamestnancami podľa (k tomu pozri

a uznesenie národnej rady č. 1179 z 8. júla 1998, ktoré je dostupné na webovom sídle

národnej rady).

59. Z uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu v časti týkajúcej sa

ustanovenia (bod III výroku tohto nálezu).

X.2 Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, členovia vlády Slovenskej republiky

a prezident Slovenskej republiky

60. Pri posudzovaní ústavnej súladnosti napadnutej právnej úpravy nie je možné

obísť osobitné postavenie poslancov národnej rady, keďže títo v rámci legislatívneho

procesu sami rozhodli o znížení svojich platov na rok 2017. Nemožno ich teda považovať za

„obete“ zásahu do majetkových práv, keďže boli pôvodcami tohto zásahu. Z už spomínanej

zápisnice zo schôdze národnej rady vyplýva, že prijatie napadnutej legislatívy podporilo

hlasovaním až 125 zo 150 poslancov národnej rady, pričom jediný kritický hlas v rozprave

požadoval, aby toto zníženie bolo na dobu neurčitú, t. j. dovtedy, kým Slovenská republika

nebude hospodáriť s vyrovnaným rozpočtom. Na základe týchto skutočností možno

povedať, že zo strany poslancov nezazneli žiadne námietky proti zníženiu ich platov.

Navyše, ako už bolo konštatované v bode 43 odôvodnenia tohto nálezu, zníženie platu

poslancov národnej rady v roku 2017 sa nedotklo ich dôstojnosti a nemohlo zásadne

negatívne vplývať na primerané uspokojovanie ich existenčných potrieb. V prípade

poslancov národnej rady teda možno hovoriť o vzdaní sa časti svojho majetku, čo je

možnosť vyplývajúca vo všeobecnosti aj z obsahu vlastníckeho práva (pozri rozhodnutie

ústavného súdu vo veci sp. zn. , s. 24). Ústavný súd preto nemá dôvod

preskúmavať rozhodnutie poslancov národnej rady znížiť svoj plat, keďže nejde o ústavne

relevantný problém. V podstate z rovnakých dôvodov nejde o ústavný problém ani u členov

vlády, keďže títo sami pripravili, schválili a podali do národnej rady návrh na prijate

napadnutého zákona. Ani u nich nie je možné povedať, že by boli „obeťami“ zásahu, resp.

že by bola ohrozená ich dôstojnosť a primerané hmotné zabezpečenie z hľadiska miery

závažnosti zásahu do ich majetku.

61. Vo vzťahu k prezidentovi Slovenskej republiky ide o situáciu podobnú, nie však

úplne rovnakú. Prezident totiž nebol pôvodcom sporného zákona, na druhej strane ale

nevyužil žiadnu z daných možností tento zákon napadnúť, resp. potvrdil ho aj

svojím podpisom, ako to už bolo skôr uvedené. Prezident má tiež primerane vážnosti

a významu svojej funkcie najvyšší plat zo všetkých dotknutých osôb, pričom tento plat je aj

po znížení v roku 2017 stále vysoko nad hranicou dôstojnej životnej úrovne (pozri aj bod 43

odôvodnenia tohto nálezu). Ani v tomto prípade preto sporná legislatíva nepredstavuje

ústavne relevantný problém vo vzťahu k majetkovým pomerom prezidenta.

62. Vo vzťahu k poslancom národnej rady, členom vlády a prezidentovi Slovenskej

republiky treba poukázať aj na predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej

«Zároveň ústavný súd podčiarkuje, že reštrikčné zásahy do platových pomerov ústavných

činiteľov, ktoré sa uskutočnili v ostatnom období, sú do značnej miery poznačené prvkami

populizmu aktuálnej parlamentnej väčšiny, ktoré nadobúdajú na intenzite spravidla

v súvislosti s blížiacimi sa parlamentnými voľbami. Navyše ide o reštrikčné zásahy, ktoré

vo svojej podstate nie sú spôsobilé riešiť problémy súvisiace s deficitom verejných financií

(úspory takto získané sú zjavne marginálne na to, aby mohli výraznejšie napomôcť

pozitívnemu vývoju vo sfére verejných financií). Ak sa takéto reštrikčné zásahy

do platových pomerov týkajú „politickej“ sféry (orgánov zákonodarnej a výkonnej moci),

tak sú zo strany ústavného súdu (až na extrémne vybočenia) v zásade tolerovateľné.»

(rozhodnutie vo veci sp. zn. , s. 32). V závere ústavný súd opakujúc dodáva,

že žiaden z uvedených verejných funkcionárov nemohol mať vzhľadom na ich účasť na

legislatívnom procese pri prijatí napadnutej legislatívy ani legitímne očakávania, že

k zníženiu jeho platu nedôjde, čo je ďalší dôvod, pre ktorý ústavný súd nepovažuje toto

zníženie vo vzťahu k uvedeným ústavným činiteľom za ústavne relevantný problém.

63. Ústavný súd preto nevyhovel návrhu v časti napadnutej právnej úpravy týkajúcej

sa platov a paušálnych náhrad poslancov národnej rady, prezidenta a členov vlády

Slovenskej republiky v roku 2017 (bod III výroku toho nálezu).

X.3 Ostatní adresáti napadnutej právnej úpravy

64. Ostatní adresáti právnej úpravy netvoria jednoliatu skupinu, spoločné však majú

to, že na rozdiel od poslancov národnej rady, členov vlády a prezidenta Slovenskej

republiky nemali títo verejní funkcionári priamu možnosť rozhodnutie o znížení svojho

platu ovplyvniť. Z tohto dôvodu ich možno považovať za „obete“ zásahu spôsobeného

napadnutou legislatívou a nemožno u nich hovoriť o vzdaní sa časti majetku. Okrem toho

vzhľadom na ich reálne možnosti ovplyvňovať legislatívu, resp. tvorbu politiky štátu, o nich

nemožno hovoriť ako o súčasti „politickej sféry“ v zmysle rozhodnutia ústavného súdu

vo veci sp. zn. . To osobitne platí pre tých verejných funkcionárov, ktorých

charakterizuje aj ich nezávislé postavenie. Takýmito verejnými funkcionármi sú predseda

a podpredsedovia NKÚ, keďže títo riadia nezávislý ústavný orgán ( ),

nezávislosť je definičným znakom aj verejného ochrancu práv (a ods. 1 ) a je

potrebné tiež prihliadnuť aj na nezávislosť komisára pre deti a komisára pre osoby

so zdravotným postihnutím zakotvenú na zákonnej úrovni (§ 2 ods. 2, resp. § 3 ods. 2

). V prípadoch týchto verejných funkcionárov (osobitne pokiaľ ide

o predsedu a podpredsedov NKÚ a verejného ochrancu práv) treba zásah do ich platu

posudzovať ešte striktnejšie, pretože môže znamenať aj ohrozenie ich nezávislosti, súčasťou

ktorej je v širšom zmysle slova aj materiálna nezávislosť (m. m. sp. zn. ,

s. 23). Uvedené konštatovanie však neznamená, že títo verejní funkcionári majú, pokiaľ ide

o záruky ich nezávislosti vrátane materiálnej, rovnaké postavenie ako predstavitelia súdnej

moci, ktorá má špecifickú pozíciu v rámci princípu deľby štátnej moci. Napriek tejto

kvalitatívnej odlišnosti považuje ústavný súd aj v tomto prípade za potrebné pripomenúť, že

v prípade ak „sa... reštrikčné zásahy premietajú do platových pomerov tých zložiek

ústavného mechanizmu, ktoré by mali byť zo svojej podstaty (i ústavného textu) nezávislé,

tak je ústavnou povinnosťou ústavného súdu na ne reagovať prostredníctvom svojej

judikatúry“ (, s. 32).

65. Ústavný súd považuje závery uvedené v bodoch 54 až 56 odôvodnenia tohto

nálezu za aplikovateľné aj podľa , t. j. že zákonom ustanovený plat je

majetkom, resp. majetkovým právom v zmysle a jeho zníženie

predstavuje zásah, ktorý možno považovať za jeho obmedzenie podliehajúce limitom

vyplývajúcim z . Ústavný súd preto pristúpil k vyhodnoteniu ústavnosti

zásahu do majetku dotknutých verejných funkcionárov, a to prostredníctvom tzv.

všeobecného testu proporcionality, keďže právo na majetok je základným právom prvej

generácie (k tomu pozri , s. 43 a s. 44 a tiež , s. 27).

66. Uvedený test proporcionality je vo svojej podstate zhodný s tzv. „fair balance“

testom používaným ESĽP, ústavný súd preto využil odkazy aj na príslušnú judikatúru

ESĽP. Pokiaľ ide o samotný všeobecný test proporcionality, jeho prvým krokom je

posudzovanie napadnutej úpravy z hľadiska vhodnosti, resp. existencie dostatočne

dôležitého (legitímneho) cieľa a racionálnej väzby medzi napadnutou právnou normou

a cieľom (účelom) právnej úpravy. Platí, že „Samoúčelné obmedzenie základného práva je

z ústavného hľadiska neprípustné. Právna norma musí smerovať k naplneniu účelu, ktorý je

dostatočne dôležitý, aby odôvodnil (ospravedlnil) obmedzenie základného práva alebo

slobody. Ak uvedená právna norma nie je spôsobilá dosiahnuť sledovaný účel, tak ide

zo strany zákonodarcu o prejav svojvôle nezlučiteľný s princípom právneho štátu. (pozri

, s. 71).

67. Ústavný súd konštatuje, že napadnutá právna úprava je problematická už v prvom

kroku testu proporcionality, keďže jej jediným „odôvodnením“ je úspora sumy 3,5 milióna

eur. Nejde tu však o odôvodnenie v pravom zmysle slova, zákonodarca totiž len oznámil,

čo chce dosiahnuť, nie však prečo to chce dosiahnuť. Inými slovami, z dôvodovej správy

a ani z rozpravy národnej rady nie je vôbec zrejmé, prečo je potrebné šetriť, resp. prečo je

potrebné šetriť práve týmto spôsobom a v tomto rozsahu; či ide o jedno z viacerých opatrení

prijatých pre účely racionalizácie verejných výdavkov, a ak áno, aké sú ďalšie opatrenia,

a napokon či sa prípadne ušetrené prostriedky využijú na iné účely. Možno preto povedať,

že v argumentácii zákonodarcu a vlády chýbajú skutočnosti týkajúce sa legitimity

sledovaného šetrenia verejných prostriedkov, keďže samotné šetrenie, ktoré je zásahom

do práva na majetok, by malo mať aj dostatočne konkrétny cieľ, resp. mali by si ho

vyžadovať konkrétne okolnosti. Zákonodarca, ako aj vláda v tejto otázke mlčí tam, kde sa

v obdobných prípadoch v judikatúre ESĽP na odôvodnenie zásahu do majetku spomína

racionalizácia verejných výdavkov, ktorá je diktovaná vo „výnimočnom kontexte globálnej

krízy vo finančnej a ekonomickej sfére“ (Panfile, bod 21 odôvodnenia rozhodnutia ESĽP);

resp. sa spomína existencia výnimočnej a v nedávnej histórii bezprecedentnej krízy, ktorá

bola okrem iného „najhoršou v posledných dekádach“ a „predstavovala vážne ohrozenie

národnej ekonomiky“ (Koufaki a ADEDY, bod 37 odôvodnenia rozhodnutia ESĽP).

68. Napriek vyjadreným pochybnostiam sa však ústavný súd v tomto prípade

priklonil k rešpektovaniu veľmi širokej miery úvahy zákonodarcu, ako to urobil už aj

v minulosti, keď skúmal ústavnosť zákonného zásahu do práva na majetok:

„Pretože účel preskúmavanej normy nebýva obvykle explicitne stanovený, jeho

identifikácia nemusí byť v konkrétnom prípade jednoznačná (m. m. ).

V posudzovanom prípade ústavný súd už... formuloval predbežný záver, že aj keď

vláda ako predkladateľka vládneho návrhu novely zákona... nedokázala presvedčivým

spôsobom preukázať verejný záujem na prijatí napadnutej právnej úpravy, možno z nej

implicitne vyvodiť minimálne všeobecný zámer (cieľ) zákonodarcu zabezpečiť zmenami

v platnej právnej úprave poistencom kvalitnejšie a efektívnejšie poskytovanie zdravotnej

starostlivosti, a to maximalizáciou využitia finančných prostriedkov z verejného

zdravotného poistenia na úhradu zdravotnej starostlivosti. Takto formulovaný cieľ (účel)

napadnutej právnej úpravy považuje ústavný súd za legitímny.“ (, s. 71 a 72).

69. V okolnostiach tohto prípadu možno povedať, že hoci ani zákonodarca, ani vláda

v podstate vôbec neodôvodnili prijatie napadnutej právnej úpravy, zo samotnej úpravy sa dá

implicitne vyvodiť všeobecne prospešný zámer zníženia schodku verejných financií, t. j.

konsolidácie verejných výdavkov. Uvedené možno konštatovať s poukazom na skutočnosť,

že podľa o štátnom rozpočte na rok 2017 sa aj pre toto

obdobie predpokladal schodok štátneho rozpočtu. Na základe tejto skutočnosti ústavný súd

konštatuje splnenie podmienky legitímneho cieľa vo verejnom záujme. Vo veľmi podobnom

duchu napokon argumentoval aj ESĽP vo veci Savickas, keď v bode 92 odôvodnenia

poznamenal, že vychádzajúc z materiálov, ktoré mal k dispozícii, nevidí žiaden dôvod,

ktorý by odôvodňoval záver, že zákonodarca znížením platu štátnych zamestnancov

nesledoval verejný záujem.

70. Je však potrebné povedať, že napriek veľmi širokému chápaniu pojmu „verejný

záujem“ by pri iných čiastkových okolnostiach (napr. ak by bol rozpočet vyrovnaný alebo

prebytkový) mohol ústavný súd vysloviť protiústavnosť zásahu už na tomto mieste. Ústavný

súd už napokon aj v minulosti konštatoval: „Vychádzajúc zo všeobecne formulovaného

vyjadrenia predsedu národnej rady o potrebe vyhýbať sa nadmernému štátnemu deficitu,

ako aj len vo všeobecnej rovine formulovaného vyjadrenia vlády, v zmysle ktorého sa

reštriktívnym zásahom do platov sudcov reaguje na stav ekonomiky, a nepresvedčivé

argumenty obsiahnuté vo všeobecnej časti dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona

(parlamentná tlač č. 1202), ústavný súd konštatuje, že posudzovaný zásah zákonodarcu

nespĺňa už prvú (a pritom zásadnú) z kumulatívnych požiadaviek ústavnej

akceptovateľnosti reštrikčného zásahu do platových pomerov sudcov, teda že ide o zásah,

ktorý musí byť dostatočne odôvodnený nepriaznivou ekonomickou situáciou štátu.

Podmienku dostatočného (a teda ústavne akceptovateľného) odôvodnenia reštriktívneho

zásahu do platov sudcov totiž nemôže spĺňať jednoduchý odkaz na záväzok exekutívy

udržať deficit verejných financií pod úrovňou 3 % hrubého domáceho produktu, keďže

tento záväzok je trvalý a nemenný.“ (z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. ).

Citované rozhodnutie sa však týkalo opakovaného zmrazenia platu sudcov, ktoré bolo

posudzované v súvislosti s porušením princípu nezávislosti súdnej moci, t. j. nie zásahu

do majetku. Táto argumentácia preto nie je v celom rozsahu použiteľná aj v tejto veci,

dôležitý je však dôraz na tom, že šetreniu verejných zdrojov by mala zodpovedať

nepriaznivá ekonomická situácia. Táto požiadavka bude zohľadnená aj v ďalších krokoch

testu proporcionality.

71. V rámci prvého kroku toho testu musí ešte ústavný súd zisťovať, či bola právna

norma vytvorená takým spôsobom, a tak dôkladne, aby bola spôsobilá dosiahnuť

identifikovaný cieľ (, s. 72). Aj tu však ústavný súd naráža na určité

pochybnosti, pretože ak právna úprava smeruje ku konsolidácii verejných výdavkov

a skutočne znamená aj úsporu vo výške 3,5 milióna eur, jej veľkým nedostatkom je

skutočnosť, že nejde o systémové riešenie, ale len o dočasné opatrenie na obdobie jedného

roka. Keďže ide o výnimočný a len dočasný zásah, tento by mal reagovať na výnimočnú

situáciu, o čom však nie je vo vyjadreniach vlády a národnej rady žiadna zmienka. Osobitný

charakter posudzovaného opatrenia je zvýraznený aj tým, že šetrenie sa týkalo iba relatívne

úzkeho okruhu osôb, keďže platy veľkého počtu iných štátnych zamestnancov neboli takto

dotknuté. Práve skutočnosť, že nejde o systémové opatrenie, však uľahčuje ústavnému súdu

jeho nie jednoduché rozhodnutie preskúmať toto opatrenie, ktoré inak patrí do oblasti

vyhradenej zákonodarcovi. Ústavný súd totiž rešpektuje, že nie je jeho úlohou tvoriť

ekonomickú politiku štátu, uvedené opatrenie však nemožno považovať za kľúčové v tejto

politike, resp. nie je možné ho považovať za súčasť viacerých krokov, ktoré

s preskúmavaným opatrením úzko súvisia a boli by týmto prieskumom tiež priamo

dotknuté. V tejto situácii ústavný súd uzatvára, že „Nemožno... s určitosťou konštatovať, že

napadnutá právna úprava... je racionálne previazaná s legitímnym cieľom, a aj preto je

nutné uplatniť aj ďalší krok testu proporcionality.“ (opätovne , s. 72).

72. Druhý krok testu „má preveriť, či zákonné obmedzenie... je naozaj nevyhnutné,

teda či na dosiahnutie legitímneho cieľa nie je k dispozícii menej obmedzujúci, menej

invazívny prostriedok. Myšlienka testu nevyhnutnosti spočíva v tom, že právna norma nemá

obmedzovať základné právo alebo slobodu viac, než je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa,

alebo inak, že právna norma má dosahovať cieľ najmenej ľudsko-právne drastickým

spôsobom.“ (pozri , s. 55). Ústavný súd tu konštatuje, že nie je v pozícii,

ktorá by mu umožňovala urobiť jednoznačný záver o možnosti dosiahnuť sledovaný cieľ aj

iným spôsobom. Je to z dôvodu, že rozhodnutie o vynakladaní obmedzených prostriedkov

štátneho rozpočtu je výsostne politické v tom smere, že má prostredníctvom volených

zástupcov vyjadrovať názor občanov na to, na aké účely majú byť prednostne spoločné

verejné zdroje vynaložené. Ak sa teda predstavitelia občanov rozhodli, že limitované

verejné zdroje je potrebné ušetriť na platoch tých verejných funkcionárov, ktorých plat sa

odvíja od platu poslancov národnej rady, nie je úlohou ústavného súdu principiálne túto

vôľu spochybňovať alebo nahrádzať. Ako už bolo uvedené, ústavný súd nemôže tvoriť

politiku štátu. Vzhľadom na nemožnosť jednoznačného záveru (obdobne ako v bode 71

týkajúcom sa otázky racionálnej previazanosti preskúmavanej právnej úpravy s legitímnym

cieľom, ktorý má sledovať) preto musí pristúpiť k tretiemu kroku testu proporcionality.

73. V treťom kroku testu proporcionality ústavný súd posudzuje sporný zásah najmä

z hľadiska jeho primeranosti vo vzťahu k zamýšľanému cieľu, resp. či príslušné legislatívne

opatrenie obmedzujúce základné práva alebo slobody nemôže svojimi negatívnymi

dôsledkami presahovať pozitíva stelesnené v presadení verejného záujmu sledovaného

týmto opatrením (pozri , s. 71. a 72). Keďže ústavný súd už dospel k záveru, že

cieľom opatrenia malo byť šetrenie, resp. konsolidácia verejných financií, pre posúdenie

pozitívnych dopadov spornej legislatívy je potrebné vziať do úvahy, aký mala napadnutá

právna úprava dopad na podstatné ekonomické ukazovatele, resp. či stav ekonomiky

Slovenskej republiky vyžadoval rozhodnutie o šetrení verejných zdrojov. Tieto okolnosti

majú blízko k legitimite sledovaného cieľa, o ktorom už bolo pojednávané v bodoch 67 až

70 odôvodnenia tohto nálezu. Tretí krok testu sa tu preto do istej miery prelína s krokom

prvým. Tento prístup však možno vybadať aj v judikatúre ESĽP, ktorý v už spomínanej veci

Savickas po konštatovaní existencie legitímneho záujmu v rámci samotného vyvažovania

medzi zásahom a bremenom, ktoré niesol sťažovateľ, poukázal na skutočnosť, že zníženie

platov bolo dôsledkom „nečakanej rozpočtovej krízy“ (pozri bod 93 odôvodnenia vo veci

Savickas).

74. Pri hodnotení dopadu prijatého opatrenia na verejné výdavky musí ústavný súd

súhlasiť s navrhovateľom v tom smere, že opatrenie má skôr symbolický ako skutočný

význam. Uvedené vyplýva už zo o štátnom rozpočte na rok 2017,

v zmysle ktorého v predmetnom období plánové výdavky štátneho rozpočtu predstavovali

spolu sumu 17 383 366 567 eur a plánovaný schodok štátneho rozpočtu (záporný rozdiel

medzi príjmami a výdavkami štátneho rozpočtu) predstavoval sumu 1 993 219 190 eur.

Ušetrená suma 3 500 000 eur tak predstavovala len 0,02 % z predpokladaných verejných

výdavkov v roku 2017 a aj len zo samotného predpokladaného schodku štátneho rozpočtu

predstavovala ušetrená suma len 0,17 %. Pri šetrení výdavkov štátneho rozpočtu teda ide

o čiastku, ktorej význam nie je podstatný. Uvedený záver napokon potvrdzuje aj skutočný

vývoj štátneho rozpočtu v roku 2017, ktorý nemohol byť zákonodarcovi v čase prijatia

spornej legislatívy známy. Podľa dostupných údajov predstavovali skutočné výdavky

štátneho rozpočtu v roku 2017 sumu 15 234 261 000 eur a saldo štátneho rozpočtu dosiahlo

sumu 1 220 132 000 eur. Ušetrená suma tak podľa týchto údajov predstavovala 0,02 %

zo skutočných výdavkov štátneho rozpočtu a 0,29 % zo skutočného salda štátneho rozpočtu

(údaje sú predbežné k 28. februáru 2018 a sú čerpané z webovej stránky www.rozpočet.sk

prevádzkovanej Ministerstvom financií Slovenskej republiky).

75. Uvedený záver sa ešte zvýrazní, ak sa vezmú do úvahy ďalšie relevantné

ukazovatele, za ktoré už v rozhodnutí vo veci sp. zn. (pozri s. 26 a 27

odôvodnenia) ústavný súd považoval hodnoty štátneho deficitu vo výške 3 % z hrubého

domáceho produktu (ďalej len „HDP“) a štátneho dlhu vo výške 60 % z HDP. Uvedené

ukazovatele vyplývajú z Paktu stability a rastu, ktorého právnym základom sú ustanovenia

čl. 121 a čl. 126 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a tiež z jej dodatkového Protokolu

č. 12 o postupe pri nadmernom deficite. Pakt stability sa zameriava na to, aby v členských

štátoch Európskej únie nedochádzalo k vzniku nadmerných deficitov verejných financií, t. j.

deficitov prekračujúci uvedené referenčné hodnoty. Referenčný ukazovateľ štátneho dlhu

(dlhu verejnej správy) vo výške 60 % HDP je dôležitý aj podľa ústavného zákona

č. o rozpočtovej zodpovednosti. V súlade s uvedeného

ústavného zákona sa totiž do konca rozpočtového roka 2017 horný limit dlhu verejnej

správy ustanovil práve vo výške 60 % podielu na hrubom domácom produkte.

76. Všetky uvedené kritériá vychádzajú z veľkosti HDP Slovenskej republiky, ktorý

v roku 2016 dosiahol sumu vyše 81 miliárd eur (zdroj webové sídlo Štatistického úradu

Slovenskej republiky, HDP v bežných cenách). Z uvedenej sumy HDP potom predstavovala

ušetrená suma 3,5 milióna eur len 0,004 %, pričom v roku 2017 došlo podľa dostupných

informácií k dosiahnutiu HDP v sume vyššej ako 84 miliárd eur (ide o údaje čerpané

z webového sídla Štatistického úradu Slovenskej republiky, pozri sekciu Makroekonomické

údaje, Národné účty, Štvrťročné údaje HDP v bežných cenách). Preto možno konštatovať,

že aj z pohľadu Paktu stability a rastu, resp. z pohľadu rozpočtovej zodpovednosti má

opatrenie zavedené spornou právnou úpravou skoro nezmerateľný dopad, pričom, ako už

bolo zdôraznené, ide o nesystémové opatrenie.

77. K šetreniu ako k dočasnému, a teda mimoriadnemu opatreniu navyše

zákonodarca siahol v období, ktoré možno na základe podstatných kritérií hodnotiť ako

ekonomicky priaznivé. V roku 2016 totiž došlo oproti roku 2015 k zlepšeniu stavu

verejných financií. V hodnotení Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (ďalej len „RRZ“),

ktorá bola zriadená ústavným o rozpočtovej zodpovednosti, sa

uvádza:

„Deficit verejnej správy dosiahol v roku 2016 úroveň 1,68 % HDP, čím sa na rozdiel

od rokov 2014 a 2015 podarilo splniť rozpočtovaný cieľ, ktorý bol na úrovni 1,93 % HDP.

Po očistení o vplyv hospodárskeho cyklu a dočasných vplyvov štrukturálny deficit dosiahol

úroveň 1,9 % HDP a medziročne sa zlepšil o 0,8 % HDP. Hrubý dlh dosiahol aj vďaka

jednorazovým príjmom úroveň 51,9 % HDP, čo je oproti predpokladom rozpočtu menej

o 0,2 % HDP a zostal v prvom sankčnom pásme dlhového pravidla.

Rozpočet v čase schvaľovania obsahoval riziká s pozitívnym aj negatívnym vplyvom.

Zníženie deficitu oproti rozpočtovanej úrovni umožnili pozitívne vplyvy vo výške 2,4 %

HDP, najmä vyššie daňové príjmy, úspora výdavkov na spolufinancovanie a odvode

do rozpočtu EÚ, ako aj lepšie hospodárenie obcí. Na druhej strane, celková suma

negatívnych vplyvov na rozpočet verejnej správy dosiahla úroveň 2,1 % HDP. Veľká časť

identifikovaných negatívnych rizík, na ktoré rada upozorňovala, sa naplnila a prevýšila

odhadovanú úroveň. Najvýznamnejšie negatívne vplyvy sú najmä výpadky príjmov z predaja

emisných kvót, korekcie k eurofondom, či vyššie výdavky zdravotníctva. Okrem toho boli

v štátnom rozpočte realizované dodatočné výdavky, ktoré boli z časti financované

z rozpočtovaných rezerv. Nenaplnili sa riziká z kapitálových výdavkov obcí. RRZ i naďalej

eviduje riziko súvisiace s mimoriadnymi dividendami a vyčíslila ho vo výške 156 mil. eur.

V prípade jeho potvrdenia pri jesennej notifikácii by to mohlo viesť k zvýšeniu deficitu

o 0,2 % HDP.“ (zdroj webové sídlo RRZ).

78. Z tohto trochu dlhšieho citátu je zrejmé, že v roku 2016 došlo k zlepšeniu

podstatných referenčných ukazovateľov, ktorými sú štátny deficit a štátny dlh. Tento trend

pokračoval aj v roku 2017, minimálne z pohľadu štátneho dlhu, ktorý k 23. októbru 2017

predstavoval 51,8 % HDP a ku 31. decembru 2017 bola jeho výška odhadovaná na 51,1 %

HDP (zdroj opätovne webové sídlo RRZ). Okrem toho sa medzi významnými pozitívnymi

vplyvmi na stav verejných financií nespomína šetrenie na platoch štátnych zamestnancov,

ku ktorému pritom došlo aj v roku 2016 (vlastne k nemu dochádza od roku 2011). Rovnako

výdavky na platy štátnych zamestnancov nie sú spomínané medzi zásadnými negatívnymi

vplyvmi na štátny rozpočet.

79. Tiež treba pripomenúť, že priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej

republiky sa pravidelne zvyšuje, keď v roku 2014 predstavovala sumu 858 eur, v roku 2015

sumu 883 eur, v roku 2016 sumu 912 eur a v roku 2017 sumu 954 eur. V uvedených rokoch

dochádzalo tiež k rastu HDP v bežných cenách, keď v roku 2014 dosiahol HDP úroveň vyše

76 miliárd eur, v roku 2015 takmer 79 miliárd eur a, ako už bolo uvedené, v roku 2016 vyše

81 miliárd eur, resp. v roku 2017 vyše 84 miliárd eur (zdroj webové sídlo Štatistického

úradu Slovenskej republiky). Ústavný súd v tejto súvislosti nemôže nechať bez povšimnutia

ani zvýšenie minimálnej mzdy na rok 2018 na sumu 480 eur mesačne (nariadenie vlády

č. , ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2018).

80. Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že skutočný dopad dočasného

zníženia platu verejných funkcionárov na ekonomicky významné ukazovatele je

zanedbateľný. Možno preto súhlasiť s navrhovateľom, že vo výsledku ide viac o symbolické

politické opatrenie ako o konsolidáciu verejných financií. Pozitíva tohto zásahu, ktoré

spočívajú v úspore sumy 3,5 milióna eur, preto nemôžu vyvážiť zásah do

garantovaného základného práva na majetok a ústavný súd z týchto dôvodov tento zásah

nemôže tolerovať u tých adresátov, ktorí nemajú možnosť priamo toto rozhodnutie

ovplyvniť. Uvedené platí aj napriek tomu, že samotný zásah sa netýkal hranice dôstojnosti

relevantnej skupiny adresátov, treba však povedať, že zníženie platu podľa napadnutej

právnej úpravy predstavovalo pomerne významnú časť platu dotknutých osôb (pozri časť V

odôvodnenia tohto nálezu). V porovnaní s výsledkami dosiahnutými zásahom do práva na

majetok sa tak bremeno zaťažujúce dotknuté osoby javí ako neprimerané. Z týchto dôvodov

ústavný súd konštatoval, že napadnutá právna úprava je v rozpore s

v spojení s (pozri bod I výroku tohto nálezu).

81. Ústavný súd taktiež dodáva, že zákonodarca s výnimkou členov rady podľa

Z. z (u nich pozri bod 44 odôvodnenia tohto nálezu) porušil pri

relevantných adresátoch aj ich legitímne očakávania. Pri tomto konštatovaní možno

poukázať aj na judikatúru ESĽP, a to vo veci Valkov a ďalší proti Bulharsku, sťažnosti

č. 2033/04, 19125/04, 19475/04, 19490/04, 19495/04, 19497/04, 24729/04, 171/05

a č. 2041/05. Predmetom prieskumu v uvedenom prípade bola legislatíva upravujúca limit

na výšku starobných dôchodkov. Tento limit bol spočiatku stanovený ako dočasné opatrenie

na obdobie troch rokov, po uplynutí tohto obdobia však bol daný limit zavedený ako

opatrenie trvalé. ESĽP vychádzal z predpokladu, že príslušnú legislatívu v oboch prípadoch

možno považovať za zásah do práva na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dohovoru. ESĽP taktiež

uviedol, že adresáti napadnutej právnej úpravy mali legitímne očakávania, že po uplynutí

troch rokov trvajúceho dočasného opatrenia nebudú ich penzie podliehať obmedzeniam,

a k porušeniu týchto legitímnych očakávaní došlo práve prijatím zákona, ktorý toto

obmedzenie stanovil ako trvalé. V tomto zmysle možno hovoriť o existencii legitímnych

očakávaní a o ich porušení aj v danom ústavným súdom preskúmavanom prípade.

82. Je potrebné pripomenúť, že zákonodarca totožne, ako to je upravené napadnutým

zákonom, zasiahol do platu dotknutých osôb už v roku 2016, pričom aj tu išlo o zásah

časovo obmedzený na obdobie jedného roka. Po uplynutí tohto roka preto mohli adresáti

právnej úpravy legitímne očakávať, že sa ich plat v roku 2017 nebude ďalej rovnakým

spôsobom znižovať. Zákonodarca preto ich legitímne očakávania porušil, a to spôsobom,

ktorý zásah do práva na majetok a do legitímnych očakávaní neospravedlňuje, ako to už

bolo konštatované. Treba však tiež vziať do úvahy, že k porušovaniu legitímnych očakávaní

obdobným spôsobom dochádza už od roku 2012 (s výnimkou týkajúcou sa komisárov pre

deti a pre osoby so zdravotným postihnutím). Ústavný súd v tejto súvislosti nemôže

akceptovať teoreticky možnú líniu argumentácie, že práve trvalým porušovaním

legitímnych očakávaní (opakovanými zásahmi do platových pomerov v podobe

„jednorazového a dočasného“ zmrazovania platov) vlastne dochádza k ich strate, pretože by

sa tým úplne poprela právna istota, ktorá je ich základom. Ústavný súd v kontexte uvedenej

argumentácie uzatvára, že podporným argumentom pre konštatovanie nesúladu napadnutej

právnej úpravy s pri niektorých verejných činiteľoch (ktorí na rozdiel od

poslancov národnej rady, členov vlády a prezidenta Slovenskej republiky nemali priamu

možnosť rozhodnutie o znížení svojho platu ovplyvniť), je aj porušenie legitímnych

očakávaní.

XI. K súladu napadnutej judikatúry s

83. Z uvedených zistení týkajúcich sa napadnutej právnej úpravy vyplýva, že touto

úpravou sa narušuje zákonom všeobecne nastavený systém určovania platov, a to dočasným

opatrením na obdobie jedného roka. Podstata zákonnej úpravy sa tak formálne nemení,

fakticky sa však neaplikuje. Výnimočným opatrením preto dochádza k narušeniu právnej

istoty, ktoré by bolo možné akceptovať, ak by si to vyžadovali mimoriadne okolnosti

prípadu. Ako však už bolo konštatované, v prípade napadnutej právnej úpravy nebol zásah

do práv jej adresátov dostatočne odôvodnený a primeraný. Tento záver sa týka verejných

funkcionárov, ktorých ústavný súd v časti XI.3 odôvodnenia tohto rozhodnutia označil

za „ostatných adresátov“. Osobitne to platí u tých z nich, u ktorých dochádzalo k narúšaniu

právnej istoty podobnými opatreniami už v minulosti. V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na argumentáciu v skoršej a už spomínanej veci sp. zn. :

„O dočasný reštrikčný zásah do platov sudcov by išlo v takom prípade, ak by bola

jednoznačným spôsobom obmedzená dĺžka jeho trvania. O dočasný reštrikčný zásah

do platov sudcov však nepochybne nepôjde vtedy, ak sa jeho trvanie pre ďalšie obdobie

viackrát prostredníctvom následných opatrení zákonodarcu (bez primeraných dôvodov)

predlžuje. Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení argumentuje v prospech ústavnej

akceptovateľnosti posudzovaného reštrikčného zásahu skutočnosťou, že napadnutá právna

úprava bola prijatá len na obdobie jedného roka, pritom ale zjavne účelovo opomína, že ide

o opakované zákonné opatrenie, ktoré národná rada uplatnila už pri určovaní platov sudcov

v rokoch 2013 a 2014 (§ 29i ods. 3 a 4 a § 29j ods. 3 a 4 zákona o platových pomeroch

a § 151x a § 151y zákona o sudcoch). Ide teda o takú právnu úpravu, ktorá bola prijatá už

tretíkrát za sebou, pričom v dôsledku nej sú platy sudcov aj v roku 2015 zmrazené na úrovni

platov z roku 2012.

Ak by ústavný súd navrhovateľkou napadnutý postup zákonodarcu akceptoval, tak by

mu vo svojej podstate umožnil opakovane (permanentne) predlžovať trvanie v minulosti

uskutočneného reštrikčného zásahu do platov sudcov na vopred neurčené časové obdobie.

V dôsledku toho by sa zároveň vo všeobecnosti akceptovaný mechanizmus určovania platov

sudcov vo väzbe na priemernú nominálnu mesačnú mzdu zamestnanca v hospodárstve

Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok stal len fiktívny (deklaratórny).

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že napadnutý reštrikčný zásah do platov sudcov

nerešpektuje ani podmienku dočasnosti, čo je ďalší dôvod na záver o jeho nesúlade s čl. 1

ods. 1 v spojení s .“

84. Na základe uvedených záverov ústavný súd nemôže tolerovať porušovanie

právnej istoty, ktoré vyplýva z nedostatku vôle prijať systémové alebo aspoň dlhodobejšie,

či riadne odôvodnené riešenie. Uvedené, samozrejme, neplatí vo vzťahu k poslancom

národnej rady, členom vlády a prezidentovi Slovenskej republiky, keďže boli autormi

napadnutého zákona, resp. nevyužili dostupné prostriedky proti jeho prijatiu, preto ani

nemohli očakávať, že nedôjde k zásahu do ich platov. Ústavný súd preto rozhodol, že

napadnutá právna úprava nie je v súlade s v časti týkajúcej sa predsedu

a podpredsedov NKÚ, verejného ochrancu práv, riaditeľa NBÚ, štátnych zamestnancov

vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, a vedúcim ostatných

ústredných orgánov štátnej správy a tiež obom komisárom (bod I výroku tohto nálezu).

Vo vzťahu k poslancom národnej rady, prezidentovi a členom vlády Slovenskej republiky

však návrhu ani v tejto časti nevyhovel (bod III výroku tohto nálezu).

85. Ústavný súd rovnako ako vo veci sp. zn. nevyužil možnosť

vyplývajúcu z ustanovenia a ako súvisiace predpisy

nepreskúmaval tie zákony, ktorými boli platy dotknutých osôb upravené podobným

spôsobom v predchádzajúcich rokoch a v roku 2018. Takýto postup nie je formálne

vylúčený, avšak zdržanlivosť ústavného súdu je v tejto otázke daná rešpektovaním

samotného návrhu, miery voľnej úvahy zákonodarcu, resp. rešpektovaním jeho autonómie

v tvorbe ekonomickej politiky, a napokon aj skutočnosťou, že účinnosť predchádzajúcich

zákonov bola časovo ohraničená a tieto už v súčasnosti a do budúcna nemajú žiadne účinky.

V prípade právnej úpravy, ktorá zaviedla zmrazenie platov v roku 2018, ponechal ústavný

súd zákonodarcovi priestor reagovať na právny názor vyjadrený v tomto náleze v súlade

s autonómiou, ktorá mu v tejto otázke patrí v medziach vyplývajúcich z . Ústavný súd

tiež prihliadol na skutočnosť, že sporné legislatívne zásahy nedosiahli takú intenzitu, ktorá

by znamenala porušenie ľudskej dôstojnosti v súvislosti so životnou úrovňou dotknutých

osôb.

XII. K súladu napadnutej právnej úpravy s

86. Pokiaľ ide o súlad napadnutej právnej úpravy s , nie je dôvod

meniť argumentáciu, ktorá bola, pokiaľ ide o tento článok , uvedená v rozhodnutí

sp. zn. (s. 36):

«Ústavný súd... konštatuje, že považuje za prekonané judikatórne prístupy, ktoré

uplatňoval predovšetkým v prvých rokoch svojho fungovania, keď samotný záver

o nesúlade napadnutého zákona s niektorými ustanoveniami „mechanicky“ vnímal

aj ako jeho nesúlad s (pozri napr. , ,

). Takýto prístup možno označiť za tautologický. Vyslovenie nesúladu

napadnutej právnej úpravy s totiž prichádza do úvahy len v prípade, ak by

došlo k extrémnemu vybočeniu z právomoci zákonodarcu (m. m. , bod 92).

V danom prípade podľa názoru ústavného súdu k extrémnemu vybočeniu z ústavných

limitov zákonodarnej právomoci národnej rady nedošlo.»

87. Navrhovateľ má síce pravdu v tom, že porušením nie je

samotná skutočnosť, že zákon obsahuje arbitrárny komponent, ale to, že bol prijatý

svojvoľne. Svojvôľou sa však v zmysle judikatúry ústavného súdu rozumie až extrémne

prekročenie zákonodarnej právomoci národnej rady, t. j. prijatie takého zákona, ktorého

obsah nepredpokladá. O taký príklad išlo v minulosti vo veci sp. zn. ,

keď národná rada prijatím zákona rozšírila svoje právomoci nad rámec stanovený .

Navrhovateľom vytýkané a ústavným súdom zistené nedostatky však nemajú povahu

takéhoto extrémneho vybočenia, keďže sporná právna úprava upravuje matériu, ktorá je

v celom rozsahu v právomoci národnej rady, navyše ide o otázky tvorby politiky štátu, kde

má práve názor národnej rady vyjadrený prijatím zákona osobitný význam. Protiústavnosť

napadnutej právnej úpravy spočíva v nerovnováhe medzi sledovaným cieľom právnej

úpravy a zásahom do základných práv, pričom táto nerovnováha je „len“ arbitrárnym

komponentom napadnutej právnej úpravy, neznamená však, že zákon bol prijatý svojvoľne

(pozri tiež podrobnejšie , bod 92 odôvodnenia). Vzhľadom na uvedené

ústavný súd nevyhovel návrhu v časti týkajúcej sa navrhovateľom tvrdeného nesúladu

spornej právnej úpravy s (bod III výroku tohto nálezu).

88. V závere sa ústavný súd musí venovať dôsledkom výroku tohto nálezu, ktorý je

koncipovaný s ohľadom na jeho praktický dopad a vychádza z formulácie napadnutej

právnej úpravy. Ako už v súvislosti s prezidentom bolo konštatované, napadnutá právna

úprava sa formálne zmieňuje aj o jeho paušálnych náhradách, v skutočnosti ich však nijako

nemení. Vzhľadom na formuláciu ústavný súd nevyhovel

návrhu aj v časti týkajúcej sa paušálnych náhrad prezidenta, hoci kvôli nadbytočnosti tejto

úpravy by pri striktnejšom prístupe mohol vysloviť aj jej nesúlad s . To by

si však vyžadovalo preformulovanie napadnutej právnej úpravy, čo nie je v právomoci

ústavného súdu. Keďže samotná právna úprava nemá praktický význam, pre zjednodušenie

výroku ústavného súdu bola ponechaná v platnosti.

89. Odlišná a zložitejšia je situácia týkajúca sa predsedu a podpredsedov NKÚ,

u ktorých je napadnutá právna úprava v nesúlade s , pokiaľ ide o ich plat, nie však,

pokiaľ ide o ich paušálne náhrady. Dôvodom je osobitná úprava stanovenia výšky

paušálnych náhrad, kde je zákonodarcovi ponechaná ešte širšia miera voľnosti ako pri

samotnom plate. Vzhľadom na formuláciu však ústavný súd

vo výroku rozhodol, že nesúlad s sa týka tohto ustanovenia v rozsahu slovného

spojenia „predsedovi kontrolného úradu a podpredsedovi kontrolného úradu“, čo však

bude mať taký praktický dopad, že toto ustanovenie stratí vo vzťahu k uvedeným

funkcionárom účinnosť, prípadne aj platnosť, aj pokiaľ ide o ich paušálne náhrady (čl. 125

ods. 3 ). Aj tu treba povedať, že ak by sa mal ústavný súd vyhnúť tomuto problému,

musel by napadnutú legislatívu preformulovať, čo však nie je v jeho právomoci. Riešenie

situácie je tak na strane zákonodarcu, ktorý však aj na rok 2017 môže stanoviť paušálne

náhrady dotknutých verejných funkcionárov rovnako, ako to bolo v roku 2011.

90. V stručnosti je potrebné poukázať aj na účinky tohto nálezu vo vzťahu

k verejným funkcionárom, ktorých platové pomery sú v súčasnosti upravené zákonom

č. Za ústavne nesúladné mohli byť vo výroku označené len ustanovenia

ods. 3 , hoci je zrejmé, že dôvody nesúladu sa rovnako vzťahovali aj

na predchádzajúce ustanovenia , ktoré do 31. mája 2017

upravovali platové pomery štátnych zamestnancov vo verejnej funkcii v služobnom úrade,

ktorým je ministerstvo, a vedúcich ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Týmto

konštatovaním ústavný súd nechce prekračovať formálne hranice svojej právomoci

preskúmať súlad právnych predpisov, ktoré sú vo vzťahu k

nepriechodné z dôvodu straty účinnosti tohto zákona. V odôvodnení svojho rozhodnutia

však považuje za potrebné túto skutočnosť zdôrazniť, a to s prihliadnutím na jednoznačnú

kontinuitu právnej úpravy v tejto časti a s ohľadom na praktické dopady tohto rozhodnutia

na platové pomery dotknutých osôb počas celého roka 2017, t. j. nielen v období

od účinnosti Praktické riešenie uvedenej situácie je však aj v tomto

prípade v rukách zákonodarcu, resp. príslušných orgánov rozhodujúcich o platoch

dotknutých osôb.

91. Svojou záverečnou poznámkou ústavný súd len zdôrazňuje, že celý tento nález je

založený na veľkej miere zdržanlivosti ústavného súdu vo vzťahu k zákonodarcovi.

Zákonodarca má totiž veľmi širokú mieru úvahy pri rozhodovaní o použití limitovaných

verejných prostriedkov, a to aj pokiaľ ide o platové pomery verejných funkcionárov. Aj táto

miera má však svoje ústavné hranice. Ide predovšetkým o princíp deľby mocí a ich

vzájomnej rovnováhy. Zákonodarca svojimi rozhodnutiami nesmie zasahovať do deľby

mocí tým, že by napríklad ohrozil materiálnu nezávislosť súdnej moci. Týmto otázkam sa

ústavný súd už v minulosti venoval napríklad aj v už citovanom rozhodnutí vo veci sp. zn.

a v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa platov sudcov. V tomto

konkrétnom prípade však do popredia vystupuje iný aspekt ústavného obmedzenia voľnej

úvahy zákonodarcu, ktorým je ochrana základných práv a slobôd, konkrétne ochrana

majetku a tiež právnej istoty a legitímnych očakávaní. Možno konštatovať, že na rozdiel od

princípu deľby mocí a ochrany materiálnej nezávislosti súdnej moci je toto obmedzenie

podstatne voľnejšie, pretože, ako už bolo uvedené, je na výlučnej úvahe štátu, aký plat budú

jeho zamestnanci poberať zo štátneho rozpočtu. Na druhej strane však treba povedať, že ak

už zákonodarca určitý spôsob nastavenia platov zavedie, potom nesystémový,

neproporcionálny, resp. nedostatočne odôvodnený zásah do tohto nastavenia môže

predstavovať porušenie práva na majetok. Práve o takýto výnimočný zásah v tomto prípade

išlo, pretože v podstate bez akéhokoľvek dôvodu, arbitrárne a neproporcionálnym

spôsobom bola prijatou legislatívou na obdobie jedného roka pozastavená účinnosť

všeobecne nastaveného mechanizmu platov. Tento zásah je z podrobne vysvetlených

dôvodov tolerovateľný vo vzťahu k aktérom tohto zásahu, nie však k jeho ostatným

adresátom. Napriek širokej miere úvahy zákonodarcu tak ústavný súd musel konštatovať, že

napadnutá právna úprava je v časti v rozpore s . Veľkým problémom tejto úpravy

bola tiež skutočnosť, že okrem nesystémovosti a neprimeranosti sa vyznačovala

komplikovanosťou a nejednoznačnosťou, čo vyplývalo aj zo skutočnosti, že zákonodarca sa

nevenoval jednotlivým adresátom právnej úpravy osobitne. V dôsledku toho prehliadol

podstatné rozdiely v ich postavení a právnej úprave ich platových pomerov. Ide pritom

o problém, ktorý je potrebné vziať do úvahy aj pri prípadnej ďalšej úprave platových

pomerov dotknutých verejných činiteľov, najmä pokiaľ ide o odlíšenie postavenia

ústavných činiteľov (poslancov národnej rady, prezidenta, členov vlády, sudcov ústavného

súdu, ostatných sudcov Slovenskej republiky, predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky,

predsedu a podpredsedov NKÚ, generálneho prokurátora Slovenskej republiky a verejného

ochrancu práv) od ostatných verejných funkcionárov.

92. Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi

právnymi predpismi, ktoré boli predmetom ústavného prieskumu, a kvalifikovanými

referenčnými predpismi podľa je nesúlad, strácajú príslušné

preskúmavané predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány,

ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia

rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s , s ústavnými zákonmi

a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak

neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch

od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa k rozhodnutiu pripájajú odlišné

stanovisko sudcovia Peter Brňák, Milan Ľalík a Lajos Mészáros.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2018