Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 207/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Klimčom, Bobot 176, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom v konaní a uznesením

Okresného súdu Prievidza sp. zn. z 19. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom v konaní a uznesením Okresného súdu Prievidza (ďalej aj „okresný

súd“) sp. zn. z 19. decembra 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Trenčín

sp. zn. z 9. augusta 2016 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu.

Do funkcie správcu bola ustanovená sťažovateľka. Úpadca uzatvoril kúpnu zmluvu,

na základe ktorej sa zaviazal predať v zmluve určené nehnuteľnosti

. Kúpna cena bola stanovená vo výške 70 000 € a bola kupujúcim vyplatená

na bankový účet patriaci synovi úpadcu. Sťažovateľka preto vyzvala syna úpadcu

na poukázanie kúpnej ceny na bankový účet vedený v prospech úpadcu. Syn úpadcu výzvu

sťažovateľky nerešpektoval. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka podala na okresnom súde

žalobu s návrhom na vydanie platobného rozkazu, domáhajúc sa zaviazania syna úpadcu

na poukázanie kúpnej ceny na bankový účet, ktorý sťažovateľka zriadila v prospech úpadcu.

Okresný súd vydal vo veci platobný rozkaz, ktorým zaviazal syna úpadcu na poukázanie

kúpnej ceny na bankový účet zriadený v prospech úpadcu. Syn úpadcu podal proti

platobnému rozkazu odpor. Okresný súd uznesením sp. zn. z 20. februára 2017

zrušil platobný rozkaz. Právny zástupca sťažovateľky prevzal predmetné uznesenie

o zrušení platobného rozkazu 27. februára 2017. Proti uzneseniu o zrušení platobného

rozkazu podala sťažovateľka v 15 dňovej lehote od jeho doručenia sťažnosť. Sťažnosť bola

podaná na poštovú prepravu 13. marca 2017, t. j. v lehote na podanie sťažnosti. Okresný súd

mal napadnutým rozhodnutím sťažnosť zamietnuť z dôvodu, že podľa jeho názoru bola

podaná oneskorene.

Sťažovateľka zastáva názor, „že zamietnutím Sťažnosti ako nedôvodnej údajne z toho

dôvodu, že Sťažnosť bola podaná oneskorene, došlo k zásadnému zásahu do jej procesných

práv, ktoré priznáva ( , pozn.

ústavného súdu). Okresný súd Prievidza svojim postupom, ktorého výsledkom je

rozhodnutie zo dňa 19.12.2017 vo forme Uznesenia, odňal sťažovateľke možnosť účinne sa

brániť a konať pred súdom, pričom nezákonným Uznesením rozhodol v prospech

žalovaného na úkor sťažovateľky, a to úplne bezdôvodne. Tento postup súdu je o to viac

nespravodlivejší, nakoľko sťažovateľka uviedla v Sťažnosti zásadné dôvody, ktoré dokazujú

neopodstatnenosť tvrdení, na ktorých si žalovaný založil svoju obranu uvedenú v odpore,

v dôsledku čoho mohol byť odpor zamietnutý ako vecne neodôvodnený.

Na preukázanie svojich tvrdení, že Sťažnosť bola podaná včas,

sťažovateľka predkladá fotokópiu podacieho lístku, z ktorého je zrejmé, že Sťažnosť bola

podaná v 15- dňovej lehote, a teda včas, nakoľko uznesenie o zrušení platobného rozkazu

bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky dňa 27.02.2017 (táto skutočnosť vyplýva

aj zo samotného odôvodnenia Uznesenia) s tým, že Sťažnosť bola podaná na poštovú

prepravu dňa 13 03.2017.

... Postup súdu zároveň úplne popiera zmysel koncepcie rozhodovania súdu o odpore

voči vydanému platobnému rozkazu. Automatické nezrušovanie platobného rozkazu,

ak strana sporu podá odpor, možnosť navrhovateľa brániť sa voči uzneseniu súdu o zrušení

platobného rozkazu, ktorý bol podaný na jeho návrh, práve prostredníctvom sťažnosti ako

prostriedku procesnej obrany, predstavuje nie len dôležité procesné právo navrhovateľa -

strany sporu, ale tento postup má predovšetkým zlepšiť efektivitu a rýchlosť súdneho

konania.

Sťažovateľka sa nebráni súdnemu konaniu, ale má právo, aby súd sa riadne jej

Sťažnosťou zaoberal, a tak isto aby sa s dôvodmi uvedenými v Sťažnosti riadne vysporiadal

v rozhodnutí, ktorým súd rozhodne o podanej Sťažnosti.

... Konanie pred Okresným súdom Prievidza pod sp zn. sa vedie

od 13.01.2017. V časovom úseku od 13 01.2017 do 19.12.2017 (čiže v časovom úseku

11 mesiacov) Okresný súd Prievidza vydal tri jednoduché rozhodnutia - 1) Platobný rozkaz,

2) uznesenie o zrušení Platobného rozkazu, 3) Uznesenie - bez toho, aby sa súd zaoberal

dôvodmi Sťažnosti, nakoľko súd posúdil Sťažnosť ako oneskorenú.

Sťažnosť voči Uzneseniu bola podaná na poštovú prepravu dňa 13.03.2017 a fakticky

doručená súdu dňa 15.03.2017. Súd rozhodoval o Sťažnosti celých 9 mesiacov, pričom

výsledkom tohto rozhodovania bolo nezákonne vydané Uznesenie. Sťažovateľka dáva

do pozornosti neúmerne dlhú lehotu súdu na rozhodovanie o Sťažnosti, vzhľadom na to,

že súd sa dôvodmi Sťažnosti vôbec nezaoberal z dôvodu jej údajného oneskoreného

doručenia súdu.

... Sťažovateľka vo vzťahu k vyššie uvedenému uvádza, že potom čo žalovaný podal

súdu odpor, zákonná sudkyňa vydala výzvu, aby sťažovateľka sa k tomuto odporu

žalovaného vyjadrila. Predtým však než táto výzva bola sťažovateľke čo i len doručená,

vyššia súdna úradníčka vydala uznesenie o zrušení platobného rozkazu a k tomuto

uzneseniu priložila vyššie zmieňovanú výzvu zákonnej sudkyne. Na túto nezrovnalosť

v postupe súdu sme upozornili aj v Sťažnosti (str. 1, 2. odsek).

Z časového hľadiska sťažovateľka poukazuje na to, že žalovaný podal odpor, ktorý

bol doručený súdu dňa 10.02.2017. Už o 10 dní na to, teda presne 20.02.2017, potom čo

súd vyhodnotil, že odpor žalovaného je údajne opodstatnený, vydal rozhodnutie o zrušení

Platobného rozkazu. Pokiaľ však išlo už o Sťažnosť sťažovateľky, Okresnému súdu

Prievidza trvalo celých 9 mesiacov, aby o tejto sťažnosti rozhodol. V tejto súvislosti

sťažovateľka zdôrazňuje, že za 10 dní súd vedel posúdiť dôvody žalovaného uvedené

v odpore, avšak vyhodnotenie Sťažnosti ako oneskorenej (bez toho, aby sa súd zaoberal jej

dôvodmi) súdu trvalo celých 9 mesiacov.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že uznesením Okresného súdu Prievidza sp. zn.

z 19. decembra 2017 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, aby napadnuté

rozhodnutie okresného súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie, sťažovateľke priznal

finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 € a priznal jej náhradu trov konania.

Návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje

(nekonkretizovanými) nákladmi spojenými s vedením konkurzného konania a tým, že

nesprávnym a časovo zdĺhavým postupom dochádza k spomaleniu priebehu konkurzu

vyhláseného na majetok úpadcu.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

K namietanému porušeniu a dohovoru uznesením

Okresného súdu Prievidza sp. zn. z 19. decembra 2017

Predmetom tejto časti sťažnosti je tvrdenie, že okresný súd nesprávne zamietol

sťažnosť proti zrušeniu platobného rozkazu ako oneskorenú.

Okresný súd uviedol v podstatnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia toto:

„... [p]roti tomuto uzneseniu podal 15.3.2017, po tom ako uznesenie prevzal 27.2.2017,

teda oneskorene sťažnosť žalobca, poukázal, že skutočnosti v odpore uvedené nemožno

považovať za vecne odôvodnený odpor, zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, žalovaný

jej existenciu nepreukázal, zmluva o budúcej zmluve bola vyprodukovaná dodatočne, účet

v nej uvedený vznikol v roku 2014, hoci zmluva mala byť podpísaná v roku 2013. Je to teda

dodatočne vyrobený dôkaz.

... Podľa základných princípov ak sa právna vec nedá prejednať

a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa

ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu

najbližšiu posudzovanej právnej veci. S poukazom na tento článok súd aplikoval

a vykladal pojem nedôvodnosť sťažnosti extenzívne. Sťažnosť bola podaná jednak

oneskorene a preto súd musel sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. Súd podotýka že sťažnosť

nie je opravným prostriedkom, ale prostriedkom procesnej obrany. Naviac súd považoval

odpor za odôvodnený a tvrdenia v ňom obsiahnuté budú predmetom rozhodovania vo veci

samej.“

Ústavný súd uznáva, že jedným z dôvodov zamietnutia sťažnosti proti uzneseniu

o zrušení platobného rozkazu mohlo byť nesprávne posúdenie lehoty na podanie sťažnosti.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že okrem práve uvedeného

procesného dôvodu okresný súd zamietol sťažnosť proti uzneseniu o zrušení platobného

rozkazu aj z dôvodu vecného. Považoval za nevyhnutné posúdiť opodstatnenosť námietok

v odpore uvedených v ďalšom konaní. Zamietnutie sťažnosti proti uzneseniu o zrušení

platobného rozkazu preto nebolo dané jedine posúdením oneskorenosti podania (ako to tvrdí

sťažovateľka), ale aj vecným dôvodom. Z uvedeného dôvodu nie je namietané pochybenie

pre posúdenie veci rozhodujúceho významu.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Ústavný súd tiež konštantne poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu

(siedmy oddiel ) je „výsledkové“, čo znamená, že mu musí zodpovedať proces ako

celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí

od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. ,

, , ). Ústavnou kompetenciou ústavného súdu teda

nemôže byť zmena alebo náprava prípadného, či už namietaného alebo skutočného

pochybenia všeobecných súdov v dosiaľ neskončených konaniach, ale je zásadne povolaný

posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci obstoja

z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine. Každý iný postup by neprípustne

rozširoval jeho kompetencie a vo svojich dôsledkoch by z neho robil ďalšiu súdnu inštanciu,

ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla zasahovať do dosiaľ

prebiehajúcich konaní ().

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému rozhodnutiu a namietajúcej porušenie a

dohovoru podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu a dohovoru postupom

Okresného súdu Prievidza v konaní sp. zn.

Z obsahu sťažnosti aj jej príloh vyplýva, že napadnuté konanie je vedené

od 13. januára 2017. V časovom rozpätí 11 mesiacov vydal okresný súd vo veci tri (podľa

názoru sťažovateľky jednoduché) rozhodnutia – platobný rozkaz, uznesenie o zrušení

platobného rozkazu a uznesenie o odmietnutí sťažnosti proti zrušeniu platobného rozkazu.

Sťažovateľke v postupe okresného súdu prekáža najmä to, že o odmietnutí sťažnosti

proti zrušeniu platobného rozkazu bolo rozhodované 9 mesiacov, pričom o zrušení

platobného rozkazu okresný súd nemal problém rozhodnúť v priebehu 10 dní.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (napr. , ,

).

Ústavný súd zastáva názor, že iba samotná dĺžka napadnutého konania aj napriek

tomu, že okresný súd vo veci samej do času podania tejto sťažnosti nerozhodol, ešte sama

osebe a vzhľadom na okolnosti prípadu nebola takej povahy, aby len na jej základe bolo

možné vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky, resp. že doba napadnutého konania

zasiahla samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. ).

V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa

nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

„zbytočné prieťahy“ v zmysle , nevyslovil porušenie základného práva

zaručeného týmto článkom (napr. ), prípadne návrhu buď nevyhovel

(napr. ), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. ,

, ). K takémuto záveru dospel ústavný súd aj pri predbežnom

prerokovaní tejto sťažnosti.

Tento stav vedie ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (rovnako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) k záveru, že sťažnosť namietajúca postup okresného súdu

v napadnutom konaní je zjavne neopodstatnená a podľa

je potrebné ju odmietnuť už pri predbežnom prerokovaní.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnosti (zrušenie

napadnutého rozhodnutia, vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie, priznanie

finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2018