Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 302/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 13. decembra 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“,

v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. decembra 2017 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom

postavení žalobcu stranou v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa žalobou z 3. júla 2014 domáhal

zaplatenia sumy 362,34 € z titulu vynúteného zmenšenia majetku žalobcu v dôsledku

nemožnosti používať motorové vozidlo v jeho vlastníctve, ktoré bolo zavinené žalovaným

v 1. rade, a zaplatenia sumy 7 513,50 € ako zmenšenia hodnoty jeho majetku spôsobeného

24. júla 2012 žalovaným v 1. rade. Sťažovateľ uvádza, že k zmenšeniu hodnoty motorového

vozidla v jeho vlastníctve došlo v dôsledku dopravnej nehody, ktorá bola zavinená

žalovaným v 1. rade, pričom sťažovateľ bezúspešne vyzval žalovaného v 1. rade (obchodná

spoločnosť MICROWELL, spol. s r. o.), ako aj žalovaného v 2. rade (obchodná spoločnosť

GENERALI POISŤOVŇA, a. s.), aby mu zaplatili hodnotu, o ktorú sa zmenšil jeho

majetok.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že „samotná výška škody bola určená žalobcom

– laikom a to na účely súdneho konania, keď vychádzal z reálnych údajov poskytnutých

zamestnancami predajcu motorových vozidiel spoločnosti Motor-Car Bratislava s. r. o.,

pričom žiadal vykonať znalecké dokazovanie za účelom zistenia výšky straty hodnoty

motorového vozidla a teda škody. Žalovaný v 1. rade ako aj žalovaný v 2. rade boli vyzvaní

na zaplatenie hodnoty o ktorú sa žalobcovi zmenšil majetok, žalovaný v 1. rade na výzvu

nereagoval žiadnym spôsobom, žalovaný v 2. rade reagoval elektronicky, ani jednu zo škôd

však pred podaním žaloby však neuhradil. Žiadal teda, aby bola deklarovaná povinnosť

žalovaného v 1. rade a 2. rade (pôvodne bol žalovaný aj tretí subjekt, voči ktorému po

preverení údajov bola žaloba vzatá späť) zaplatiť sumu 7875,84 eura spolu s úrokom

z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 7875,84 eura od 18. 1. 2013 do zaplatenia.“.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -190 z 23. mája 2016 (ďalej len

„rozsudok z 23. mája 2016“) bolo konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 196,92 €

zastavené a zároveň žalovaní v 1. a 2. rade boli zaviazaní povinnosťou zaplatiť

sťažovateľovi 165,42 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % od 30. apríla 2016 do

zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných

zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Vo zvyšnej časti bola žaloba

zamietnutá.

Sťažovateľ dôvodí, že okresný súd v úvahe o nezmenenom používaní vozidla

sťažovateľom a škode ako hypotetickej «v podstate zmiešal škodu ako zmenšenie majetku

(damnum emergens) a ušlý zisk (lucrum cessans). Uvedená konštrukcia nie je správna,

škoda vznikla poškodením vozidla v takom rozsahu, že nešlo „len“ vymeniť súčiastky

motorového vozidla, ale muselo dôjsť k zásahu do nosných konštrukčných častí vozidla.

Práve takýmto rozsiahlym poškodením došlo k zmenšeniu hodnoty vozidla, pričom sa

odkazuje na R 25/1990 („rozsah náhrady škody nie je závislý od toho, ako poškodený

následne s vecou naložil a či si ju nechal poškodenú, alebo ju predal, daroval a pod.“).».

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu z 23. mája 2016

potvrdil ako vecne správny dôvodiac, že „škodou je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére

osoby, pri stanovení jej rozsahu je potrebné vychádzať z výšky všetkých prostriedkov, ktoré

je poškodený nútený vynaložiť na obnovenie pôvodného majetkového stavu“.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že v dôsledku napadnutého rozsudku krajského súdu sa

nedomohol ochrany svojho základného práva vlastniť majetok v súlade s čl. 20 ods. 1

. V konkrétnostiach namieta, že „výkladom právnej normy vykonaným Krajským

súdom v Bratislave v napadnutom rozhodnutí bolo znemožnené domôcť sa sťažovateľovi

náhrady škody v súdnom konaní, teda Slovenská republika neposkytla sťažovateľovi

ochranu jeho práva vlastniť majetok, keď sťažovateľovi ostal znehodnotený majetok

a nebola mu poskytnutá zákonná náhrada, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa vlastniť

majetok“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného

práva vlastniť majetok podľa napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal 12. apríla 2018 proti

napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom nebolo do času rozhodovania

ústavného súdu o tejto sťažnosti Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozhodnuté.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom

je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako

aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a

ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty

prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m.

, ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva sa v jeho rozhodovacej činnosti ustálil právny názor

(napr. , ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa

je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,

sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2018