Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 302/2018
PDF · 143.85 KB
No categories available
IV. ÚS 302/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 3/2017
z 13. decembra 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2018
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“,
v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 3/2017 z 13. decembra 2017 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom
postavení žalobcu stranou v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 22 C 210/2014, v ktorom sa žalobou z 3. júla 2014 domáhal
zaplatenia sumy 362,34 € z titulu vynúteného zmenšenia majetku žalobcu v dôsledku
nemožnosti používať motorové vozidlo v jeho vlastníctve, ktoré bolo zavinené žalovaným
v 1. rade, a zaplatenia sumy 7 513,50 € ako zmenšenia hodnoty jeho majetku spôsobeného
24. júla 2012 žalovaným v 1. rade. Sťažovateľ uvádza, že k zmenšeniu hodnoty motorového
vozidla v jeho vlastníctve došlo v dôsledku dopravnej nehody, ktorá bola zavinená
žalovaným v 1. rade, pričom sťažovateľ bezúspešne vyzval žalovaného v 1. rade (obchodná
spoločnosť MICROWELL, spol. s r. o.), ako aj žalovaného v 2. rade (obchodná spoločnosť
GENERALI POISŤOVŇA, a. s.), aby mu zaplatili hodnotu, o ktorú sa zmenšil jeho
majetok.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že „samotná výška škody bola určená žalobcom
– laikom a to na účely súdneho konania, keď vychádzal z reálnych údajov poskytnutých
zamestnancami predajcu motorových vozidiel spoločnosti Motor-Car Bratislava s. r. o.,
pričom žiadal vykonať znalecké dokazovanie za účelom zistenia výšky straty hodnoty
motorového vozidla a teda škody. Žalovaný v 1. rade ako aj žalovaný v 2. rade boli vyzvaní
na zaplatenie hodnoty o ktorú sa žalobcovi zmenšil majetok, žalovaný v 1. rade na výzvu
nereagoval žiadnym spôsobom, žalovaný v 2. rade reagoval elektronicky, ani jednu zo škôd
však pred podaním žaloby však neuhradil. Žiadal teda, aby bola deklarovaná povinnosť
žalovaného v 1. rade a 2. rade (pôvodne bol žalovaný aj tretí subjekt, voči ktorému po
preverení údajov bola žaloba vzatá späť) zaplatiť sumu 7875,84 eura spolu s úrokom
z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 7875,84 eura od 18. 1. 2013 do zaplatenia.“.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 22 C 210/2014-190 z 23. mája 2016 (ďalej len
„rozsudok z 23. mája 2016“) bolo konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 196,92 €
zastavené a zároveň žalovaní v 1. a 2. rade boli zaviazaní povinnosťou zaplatiť
sťažovateľovi 165,42 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % od 30. apríla 2016 do
zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných
zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Vo zvyšnej časti bola žaloba
zamietnutá.
Sťažovateľ dôvodí, že okresný súd v úvahe o nezmenenom používaní vozidla
sťažovateľom a škode ako hypotetickej «v podstate zmiešal škodu ako zmenšenie majetku
(damnum emergens) a ušlý zisk (lucrum cessans). Uvedená konštrukcia nie je správna,
škoda vznikla poškodením vozidla v takom rozsahu, že nešlo „len“ vymeniť súčiastky
motorového vozidla, ale muselo dôjsť k zásahu do nosných konštrukčných častí vozidla.
Práve takýmto rozsiahlym poškodením došlo k zmenšeniu hodnoty vozidla, pričom sa
odkazuje na R 25/1990 („rozsah náhrady škody nie je závislý od toho, ako poškodený
následne s vecou naložil a či si ju nechal poškodenú, alebo ju predal, daroval a pod.“).».
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu z 23. mája 2016
potvrdil ako vecne správny dôvodiac, že „škodou je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
osoby, pri stanovení jej rozsahu je potrebné vychádzať z výšky všetkých prostriedkov, ktoré
je poškodený nútený vynaložiť na obnovenie pôvodného majetkového stavu“.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že v dôsledku napadnutého rozsudku krajského súdu sa
nedomohol ochrany svojho základného práva vlastniť majetok v súlade s čl. 20 ods. 1
ústavy. V konkrétnostiach namieta, že „výkladom právnej normy vykonaným Krajským
súdom v Bratislave v napadnutom rozhodnutí bolo znemožnené domôcť sa sťažovateľovi
náhrady škody v súdnom konaní, teda Slovenská republika neposkytla sťažovateľovi
ochranu jeho práva vlastniť majetok, keď sťažovateľovi ostal znehodnotený majetok
a nebola mu poskytnutá zákonná náhrada, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa vlastniť
majetok“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
a napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal 12. apríla 2018 proti
napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom nebolo do času rozhodovania
ústavného súdu o tejto sťažnosti Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozhodnuté.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom
je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel
a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa
ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako
aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci
mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a
ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty
prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m.
IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva sa v jeho rozhodovacej činnosti ustálil právny názor
(napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania
dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,
sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,
53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2018