Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 295/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

, zastúpenej advokátom

JUDr. Felixom Neupauerom, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

v spojení s namietaným porušením ,

ako aj porušenie základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. augusta 2016

(vedenú pod sp. zn. ) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. novembra 2016 (vedenú pod sp. zn. ), a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti , vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

1. decembra 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“) v spojení s namietaným porušením , ako aj porušenie

základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 24. augusta 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu z 24. augusta 2016“) vedenú pod sp. zn. .

Dňa 21. marca 2017 bola ústavnému súd doručená sťažnosť sťažovateľky, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

v spojení s namietaným porušením , ako aj porušenie základného práva

podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. novembra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu z 30. novembra 2016“) vedenú pod sp. zn. .

1. Zo sťažnosti vedenej pod sp. zn. a z príloh k nej priložených

vyplýva, že sťažovateľka sa v správnom konaní na Úrade pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou (ďalej len „úrad“) domáhala vydania platobného výmeru na poplatok

z omeškania s úhradou poistného na zdravotné poistenie podľa § 23 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní

zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní

rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych poisťovní v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „zákon o zdravotnom poistení“) a úroku z omeškania so zaplatením

predmetnej pohľadávky podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a to z titulu postúpenia

pohľadávky úpadcu ‒zdravotnej poisťovne (Perspektíva družstevná zdravotná poisťovňa,

pozn.) v rámci konkurzného konania.

Úrad svojím rozhodnutím č. DK /R z 18. decembra 2012 (neskôr)

napadnutým žalobou ako správny orgán druhého stupňa zmenil rozkladom napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa tak, že správne konanie vo veci nároku

sťažovateľky na zaplatenie poplatku z omeškania podľa zákona o zdravotnom poistení

zastavil podľa o správnom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) s odôvodnením, že sťažovateľka nie je

oprávnená osoba na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru, a v časti uplatneného

nároku na úrok z omeškania podľa konanie zastavil podľa

ods. 1 písm. e) Správneho poriadku z dôvodu, že úrad nie je príslušný na konanie a vec

nemôže postúpiť inému orgánu. Proti označenému rozhodnutiu úradu podala sťažovateľka

žalobu, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia. Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn.

zo 6. novembra 2014 tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol a stotožnil sa s právnym

názorom správnych orgánov, že zákonná úprava neumožňuje postupníkovi, ktorý

nie je zdravotnou poisťovňou, domáhať sa na úrade vydania platobného výmeru na poplatok

z omeškania podľa zákona o zdravotnom poistení. Proti rozsudku krajského súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom

z 24. augusta 2016 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

2. Zo sťažnosti vedenej pod sp. zn. a z príloh k nej priložených

vyplýva, že sťažovateľka sa v správnom konaní na úrade domáhala vydania platobného

výmeru na poplatok z omeškania s úhradou poistného na zdravotné poistenie podľa § 23

ods. 2 zákona o zdravotnom poistení a úroku z omeškania so zaplatením predmetnej

pohľadávky podľa , a to z titulu postúpenia pohľadávky

úpadcu ‒zdravotnej poisťovne (Perspektíva družstevná zdravotná poisťovňa, pozn.) v

rámci konkurzného konania.

Úrad svojím rozhodnutím č. DK /R z 18. decembra 2012 (neskôr)

napadnutým žalobou ako správny orgán druhého stupňa zmenil rozkladom napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa tak, že správne konanie vo veci nároku

sťažovateľky na zaplatenie poplatku z omeškania podľa zákona o zdravotnom poistení

zastavil podľa § 30 ods. 1 písm. a) Správneho poriadku s odôvodnením, že sťažovateľka nie

je oprávnená osoba na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru, a v časti uplatneného

nároku na úrok z omeškania podľa konanie zastavil podľa

ods. 1 písm. e) Správneho poriadku z dôvodu, že úrad nie je príslušný na konanie a vec

nemôže postúpiť inému orgánu. Proti označenému rozhodnutiu úradu podala sťažovateľka

žalobu, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia. Krajský súd

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 12. mája 2016 tak, že žalobu ako nedôvodnú

zamietol a stotožnil sa s právnym názorom správnych orgánov, že zákonná úprava

neumožňuje postupníkovi, ktorý nie je zdravotnou poisťovňou, domáhať sa na úrade

vydania platobného výmeru na poplatok z omeškania podľa zákona o zdravotnom poistení.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší

súd napadnutým rozsudkom z 30. novembra 2016 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu namieta

nesprávne právne posúdenie veci a v ich dôsledku aj odmietnutie spravodlivosti.

Sťažovateľka v sťažnosti vedenej pod sp. zn. uvádza:

«Tak ako uvádza Najvyšší súd Slovenskej republiky priamo v odôvodnení... súbor

pohľadávok DZP sa uzatvorením Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005

dostal postúpením mimo majetkovú sféru DZP ako poisťovne a dostal sa do majetkovej

sféry Sťažovateľa. Uvedený stav môže Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako sám v

Rozhodnutí NS SR uvádza iba akceptovať (z toho vyplýva, že tento stav musia akceptovať aj

súdy nižšieho stupňa a orgány verejnej správy, ktorých rozhodovacia činnosť podlieha

súdnemu prieskumu).

... Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí R53/2015 v právnej vete uvádza:

„Správca konkurznej podstaty úpadcu, ktorým je zdravotná poisťovňa, nemôže byť

účastníkom správneho konania o návrhu na vydanie platobného výmeru vo veciach

pohľadávok na poistnom, lebo ide o majetok štátu, a nie o majetok úpadcu.“ Ak sa pozrieme

hlbšie do odôvodnenia rozhodnutia R53/2015 zistíme, že súd sa v rozhodnutí zaoberal

právnou otázkou „v akej majetkovej sfére sa nachádzajú pohľadávky plynúce z verejného

zdravotného poistenia, ak na poisťovňu bol vyhlásený konkurz, tzn. je v postavení úpadcu.“

... Najvyšší súd Slovenskej republiky teda dospel v rozhodnutí R53/2015 k právnemu

záveru, že pohľadávky z verejného zdravotného poistenia nepatria do majetkovej sféry

zdravotnej poisťovne, ale zdravotná poisťovňa je iba ich správcom, a preto tieto

pohľadávky nemožno zahrnúť do konkurznej podstaty. Z uvedeného vyplýva v Zbierke

stanovísk NS a súdov zverejnená právna veta: „Správca konkurznej podstaty úpadcu,

ktorým je zdravotná poisťovňa, nemôže byť účastníkom správneho konania o návrhu na

vydanie platobného výmeru vo veciach pohľadávok na poistnom, lebo ide o majetok štátu, a

nie o majetok úpadcu.“ To znamená, že správca konkurznej podstaty nie je aktívne

legitimovaný na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru na Úrad pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou z dôvodu, že pohľadávky z verejného zdravotného poistenia nie

sú v majetkovej sfére zdravotnej poisťovne. Uvedenú premisu je možné prijať, avšak v

prípade Sťažovateľa nie je sporné, či patria predmetné pohľadávky (z verejného

zdravotného poistenia) do jeho majetkovej sféry (vychádzajúc z Rozhodnutia NS SR

Najvyšší súd Slovenskej republiky akceptuje prevod pohľadávok do majetkovej sféry

Sťažovateľa). Ako uvádza aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v Rozhodnutí NS SR zmenou

vlastníka pohľadávky, tieto nezmenia svoj charakter (obsah), t. j. právo aktívnej legitimácie

je subsumované priamo v obsahu pohľadávky a toto právo nadobudne ten do koho

majetkovej sféry sa pohľadávky dostanú.

... rozhodnutie R53/2015 judikuje, že aktívne legitimovaným na podanie návrhu

na vydanie platobného výmeru na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je ten

subjekt, v ktorého majetkovej sfére sa pohľadávky vyplývajúce z verejného zdravotného

poistenia nachádzajú, t. j. v danom prípade sťažovateľ.»

V sťažnosti vedenej pod sp. zn. sťažovateľka poukazuje na právne

závery krajského súdu v rozsudku č. k. -217 z 5. novembra 2015, s ktorými

sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 30. novembra 2016 nevysporiadal. Sťažovateľka

uvádza, že na tento rozsudok krajského súdu nepoukazovala z toho dôvodu, že by išlo

o „rozhodnutie záväzné pre Najvyšší súd Slovenskej republiky..., ale ako na rozhodnutie

s presvedčivosťou záverov v ňom obsiahnutých“. Následne sťažovateľka z predmetného

rozsudku krajského súdu obsiahlo cituje, pričom uvádza:

«„Taktiež je potrebné uviesť, že predmetná pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi

vznikla z práva verejného a jej pôvodným vlastníkom bola zdravotná poisťovňa, ktorá

ju následne postúpila so všetkými právami s ňou spojenými na žalobcu. Postúpením

pohľadávky sa jej obsah a verejnoprávny charakter nezmenil. Z uvedeného vyplýva,

že samotné postúpenie pohľadávky nebolo spôsobilé založiť taký právny stav, ktorý by odňal

žalobcovi reálnu možnosť aktívne procesne vymáhať pohľadávku voči dlžníkovi,

prostredníctvom zákonom určeného orgánu verejnej správy – Úradu pre dohľad

nad zdravotnou starostlivosťou... „Postúpením pohľadávky zdravotnej poisťovne na žalobcu

vstúpil žalobca vo veci týchto pohľadávok do všetkých práv svojho právneho predchodcu,

pod čo možno zahrnúť aj právo na uplatnenie nároku... Ak právny predchodca žalobcu bol

aktívne legitimovaný na podanie návrhu na Úrad pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou, nemohol žalobca o túto aktívnu legitimáciu prísť z dôvodu postúpenia

pohľadávky...“»

Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach ďalej na podporu svojej argumentácie zhodne

poukazuje na nález ústavného súdu č. k. -38 z 23. novembra 2011, z ktorého

vyplýva, že «... pohľadávky na poistnom zásadne možno postúpiť, a to aj tretej osobe.

A ak tak možno urobiť pred konkurzom, hoci so súhlasom príslušných orgánov, potom

krajský súd mal náležite vysvetliť so zreteľom na citované ustanovenie, prečo to nemožno

urobiť v rámci speňažovania konkurznej podstaty v zákonom predpokladanom procese

uskutočnenom konkurzným súdom, a mal také odôvodnenie podložiť aj citovaním

príslušných právnych noriem, ktorých interpretácia a aplikácia ho viedla k takému úsudku...

... Ústavný súd tiež zohľadnil sťažovateľom predložený rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. 06. 2011, v ktorom najvyšší súd v konaní o určenie neplatnosti

zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej 07. 07. 2005 otázku platnosti uvedenej zmluvy

posúdil opačným spôsobom ako krajský súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatoval,

že „osoby, ktoré takto nadobúdajú právo v konkurznom konaní, musia mať istotu,

že ich dobromyseľne nadobudnuté právo bude chránené a nebude dotknuté ani prípadnými

chybami konkurzného konania. Uvedené skutočnosti podľa názoru odvolacieho súdu

vylučujú možnosť, aby sa predmetná zmluva považovala za neplatnú z materiálnych

dôvodov (z dôvodu neprípustnosti jej obsahu).“».

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho správneho

súdu Českej republiky č. k. Konf 38/2009-12 zo 14. septembra 2009, podľa ktorého

„... Postoupení pohledávky takovýto charakter sporu nezměnilo: proto i k návrhu

postupníka (a nikoli již osoby vykonávající telekomunikační činnost) bude rozhodovat Český

telekomunikační úřad. Charakter sporu vymezený v § 129 zákona o elektronických

komunikacích je tedy určen v době vzniku závazku, a změna v osobě věřitele cesí

jej nemění.“.

Sťažovateľka namieta aj nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozsudkov

najvyššieho súdu a ich arbitrárnosť z dôvodu, že neposkytujú odpoveď na kľúčovú otázku,

že spolu s pohľadávkami boli na sťažovateľku postúpené aj práva s ňou spojené, konkrétne

právo na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru úradom, ktorého nositeľom

je vlastník pohľadávky.

Na základe tejto argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

jej sťažností na ďalšie konanie nálezmi vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a v spojení s , ako aj porušenie základného

práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu z 24. augusta 2016 a 30. novembra 2016, napadnuté rozsudky zrušil, veci

vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal jej úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak

a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane

ustanovenia (ďalej len „“).

Podľa v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné

konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých strán.

Aj keď nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí,

odvolávajúc sa na ustanovenie , možno aj v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované

ustanovenie .

S prihliadnutím na obsah sťažností sťažovateľky vedených ústavným súdom

pod sp. zn. a sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť rozhodol ústavný súd, aplikujúc citované právne normy, tak,

že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania tak, ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 v spojení s porušením , namietanému porušeniu

základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu z 24. augusta 2016 a 30. novembra 2016

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd považuje pred posúdením sťažnostnej argumentácie sťažovateľky

za žiaduce poukázať aj na skutočnosť, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Z ústavného postavenia ústavného súdu ( ) vyplýva, že jeho prvoradou

úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny,

že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu

vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,

ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. , , ).

Argumentácia obsiahnutá v sťažnostiach v podstatnom vecne zodpovedá obsahu

odvolacích námietok sťažovateľky. Namieta najmä nesprávnosť právneho posúdenia

veci najvyšším súdom a nedostatok odôvodnenia napadnutých rozsudkov vo vzťahu

ku kľúčovému argumentu pre posúdenie procesnej legitimácie sťažovateľky,

t. j. že k prevodu pohľadávky v jej prípade došlo spolu so všetkými právami

k nej prináležiacimi vrátane možnosti jej uplatnenia na úrade.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na relevantnú časť napadnutého

rozsudku z 24. augusta 2016, v ktorej najvyšší súd predovšetkým uviedol:

„38. Na tomto mieste musí Najvyšší súd, rovnako ako aj krajský súd, zdôrazniť,

že úpadca patril do skupiny rezortných zdravotných poisťovní, t. j. subjektov, ktoré

v rozsahu v tom čase účinného vykonávajú s oprávnením podľa

ako aj zdravotné poistenie poskytované na základe

zdravotného poistenia.

Hoci hospodárenie a financovanie poisťovne, t. j. aj nakladanie s majetkom

poisťovne, zákonodarca jednoznačne upravil iba u všeobecnej poisťovne prostredníctvom

Siedmej časti (t. j. až ), a preto sa javí, že zákonodarca

o úpravu obdobnej otázky u rezortných poisťovní nemal záujem, tak tento záver

spochybňuje prechodné ustanovenie upravené v , ktoré

subsidiárnym spôsobom uvedené ustanovenia Siedmej časti vzťahuje aj na oblasť

hospodárenia a financovania rezortných poisťovní...

39. Preto sa aj na rezortné poisťovne, t. j. aj na PERSPEKTÍVU DZP vzťahuje

ustanovenie o zriadení základného fondu a nakladaní s jeho prostriedkami v zmysle

všetkých odsekov v spojení s a Práve uvedený

základný fond sa vytváral v zmysle a

z vybraného poistného a prirážok k nemu, ktorých postúpenie Zmluvou o postúpení je tiež

predmetom prejednávanej veci, a je nepochybné, že aj keď nebolo toto poistné včas vybrané

z dôvodov na strane platiteľa poistného, tak spolu s prirážkami bolo nutné ich pripisovať

na uvedený základný fond.

Ani v procese konkurzu majetok PERSPEKTÍVY DZP ako úpadcu, t. j. jeho

jednotlivé fondy a k nim priradené pohľadávky, nestratili svoj verejnoprávny charakter,

ktorý bol vymedzený v spojení s ..

40. Pokiaľ správca konkurznej podstaty na základe § 27 ods. 1 a 2 zák.

č. v spojení s opatrením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 06. 2005

sp. zn. , ktorým konkurzný súd vyslovil súhlas s tým, aby správca konkurznej

podstaty predal súbor pohľadávok úpadcu, t. j. PERSPEKTÍVA DZP postupníkovi, postúpil

súbor verejnoprávnych pohľadávok, Najvyšší súd môže len konštatovať, že môže iba

akceptovať rozhodnutie konkurzného súdu v zmysle , ktorým konkurzný súd

umožnil na rozdiel od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu (najmä nižšie citovaný

rozsudok sp. zn. ) obidvom zmluvným stranám naplniť slobodu konať

v rozsahu vymedzenom v zmysle s účinkami, ktoré

súkromné právo s postúpením pohľadávok spája, t. j. s dobrovoľným plnením dlžníka

žalobcovi ako postupníkovi.

Avšak ďalší postup žalobcu, spočívajúci v podaní návrhu na vydanie platobného

výmeru a žiadosťou byť účastníkom takéhoto správneho konania, už je v rozpore

s uvedeným charakterom postúpených pohľadávok, ktoré ani súkromnoprávnym postúpením

na obchodnú spoločnosť nestratili svoj hore uvedený verejnoprávny charakter

(viď bod č. 39). Zákonodarca vyslovene prostredníctvom ustanovenia § 18 ods. 1 písm. a)

bod 3 aktívne legitimoval na podanie návrhu na vydanie platobného

výmeru iba zdravotnú poisťovňu, t. j. subjekt jednoznačne opísaný v § 2 ods. 1

“

V napadnutom rozsudku z 24. augusta 2016 najvyšší súd poukázal na právne závery

v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. apríla 2012, pričom odcitoval

tieto časti predmetného rozsudku:

«Z ustanovení zákona o správe majetku štátu v spojení so zákonom o rozpočtových

pravidlách verejnej správy vyplýva, že verejné prostriedky sú peňažnými prostriedkami

štátu. I preto, ak vykonávame verejného zdravotného poistenia je činnosť vo verejnom

záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami (§ 2 ods. 2 zákona o zdravotnom

poistení), tieto prostriedky sú majetkom štátu, len ich správa bola zákonom zverená inému

subjektu zdravotnej poisťovni.

Zdravotná poisťovňa je z tohto dôvodu povinne klientom Štátnej pokladnice podľa

o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Štátnej pokladnici“),

platitelia poistného zo zákona uhrádzajú preddavky na poistné na účet zdravotnej poisťovne

vedený v štátnej pokladnici (§16 ods. 1 zákona o zdravotnom poistení). Z dôvodu, že ide

o verejné prostriedky, bola im priznaná zákonná ochrana pred exekúciou odpísaním z účtu

(§ 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici).

Na skutočnosti, že poistné, resp. pohľadávka na poistnom je majetkom štátu,

nič nemení úprava, podľa ktorej v prípade kladného výsledku hospodárenia, za splnenia

zákonom stanovených podmienok, môže byť časť týchto prostriedkov pretransformovaná

do vlastníctva zdravotnej poisťovne v podobe zisku.

Prostriedky z poistného na verejné zdravotné poistenia sú verejné prostriedky

v majetku štátu, a preto nemôžu patriť do konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne,

ako úpadcu. Z toho potom vyplýva, že správca konkurznej podstaty nemá procesnú

legitimáciu v zmysle § 47 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii iniciovať konanie

týkajúce sa poistného, a teda aj vymáhať pohľadávky na poistnom, lebo nejde o majetok

patriaci do konkurznej podstaty ako majetok úpadcu.

Hoci už na základe uvedeného je potrebné konštatovať správnosť napadnutého

rozhodnutia žalovaného, pre úplnosť je potrebné uviesť, že v zmysle § 18 ods. 1 písm. a)

bod 3 o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou

starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o zdravotných poisťovniach“) úrad vykonáva dohľad nad verejným

zdravotným poistením tým, že vydáva platobné výmery vo veciach uplatnených zdravotnou

poisťovňou, ak ide o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z neodvedených preddavkov

na poistné alebo neodvedeného nedoplatku na poistnom podľa osobitného predpisu, úroky

z omeškania a pohľadávky vyplývajúce z nezaplatenej úhrady za neodkladnú zdravotnú

starostlivosť podľa osobitného predpisu.

Z citovaného ustanovenia zákona o zdravotných poisťovniach vyplýva, že uplatniť

na úrade pohľadávku na poistnom môže len zdravotná poisťovňa, pričom definíciu

zdravotnej poisťovne obsahuje ustanovenie § 2 ods. 1 zákona o zdravotných poisťovniach.

Zdravotná poisťovňa podľa uvedeného ustanovenia je akciová spoločnosť so sídlom

na území Slovenskej republiky založená na účely vykonávania verejného zdravotného

poistenia na základe povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia.“»

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 30. novembra 2016 v podstatnom uviedol:

«Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, podľa ktorého z uznesenia

sp. zn. implicitne vyplýva, že aktívne legitimovaným na uplatnenie nárokov

zo zdravotného poistenia môže byť inter alia aj žalobca. V predmetnom konaní rozhodol

Najvyšší súd Slovenskej republiky spor o právomoc podľa Otázka, ktorú bolo

v tomto konaní potrebné vyriešiť, a o ktorej súd rozhodoval, bola výlučne, či je na konanie

o uplatnenom nároku na zaplatenie poplatku z omeškania podľa § 23 ods. 2 zákona

č. daná právomoc na konanie a rozhodovanie súdom alebo správnym

orgánom. Pokiaľ najvyšší súd rozhodol, že na konanie je príslušný Úrad pre dohľad

nad zdravotnou starostlivosťou, nemohol zároveň rozhodnúť o aktívnej legitimácii žalobcu

alebo ktoréhokoľvek subjektu na začatie tohto konania, keďže týmto postupom by došlo

k zásahu do rozhodovacej právomoci príslušného orgánu. Pokiaľ je teda na konanie

a rozhodovanie príslušný žalovaný, je tiež v jeho právomoci posúdiť, či ten, kto podal návrh

na začatie konania je alebo nie je účastníkom konania a z uvedeného dôvodu prípadne

zastaviť konanie. Zákonnosť takého rozhodnutia môže byť následne preskúmaná súdom

v správnom súdnictve, nie je však možné, aby otázku aktívnej legitimácie na začatie

správneho konania riešil súd ešte pred rozhodnutím správneho orgánu.

Pokiaľ žalobca poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. , odvolací

súd nespochybňuje právny názor ústavného súdu, že súd nie je doslovným znením

zákonného ustanovenia viazaný absolútne a môže sa od neho odchýliť v prípade,

keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť, alebo

požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov alebo ostatných všeobecne záväzných

právnych predpisov.

Odvolací súd však má za to, že na prejednávanú vec nie je možné uvedenú právnu

vetu použiť, keď naopak, rozšírenie aktívnej legitimácie nad rámec textu zákona by bolo

proti jeho účelu, keďže účelom vyberania poistného na zdravotné poistenie, ako aj poplatku

z omeškania podľa je financovanie zdravotnej

starostlivosti. Pokiaľ zákon umožňuje začatie konania o zaplatenie poplatku z omeškania

podľa len na návrh zdravotnej poisťovne,

je to z dôvodu, že len zdravotná poisťovňa smie vykonávať verejné zdravotné poistenie,

z ktorého je financovaná zdravotná starostlivosť. Postúpenie pohľadávky zákon pripúšťa,

resp. tiež v minulosti pripúšťal len výnimočne, a to práve pre jej špecifický účel. V čase

postúpenia pohľadávky, jej uplatnenia, či v čase rozhodnutia správneho orgánu však zákon

explicitne vymedzoval osoby, ktoré sú oprávnené nárok u žalovaného uplatniť. Žiadne iné

osoby nie sú potom oprávnené navrhnúť vydanie platobného výmeru. Táto skutočnosť

je daná účelom zákona, nejde o opomenutie zákonodarcu, ktoré by malo byť napravené

sudcovskou tvorbou práva.

Vzhľadom na publicitu právnych predpisov, tiež , mal

byť okruh osôb oprávnených podať návrh na vydanie platobného výmeru u žalovaného

žalobcovi zrejmý. Pokiaľ s touto skutočnosťou nebol oboznámený, nemožno v prípade

zastavujúceho rozhodnutia žalovaného hovoriť o denegatio iustitiae, a to s poukazom

na princíp „neznalosť zákona neospravedlňuje“.

K rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. -217 zo dňa 05. 11. 2015

je potrebné len v krátkosti uviesť, že ide o rozhodnutie v obchodnoprávnej veci a tunajší súd

ním nie je viazaný. Krajský súd mal právo urobiť si názor o predbežnej otázke, ktorej

vyriešenie bolo potrebné pre rozhodnutie v jeho veci, avšak na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu je oprávnený len správny súd.

Pokiaľ ide o rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 21. 06. 2011, sp. zn. zo dňa 15. 01. 2013,

sp. zn. zo dňa 13. 10. 2011, tieto sú pre dané konanie irelevantné.

Predmetom skúmania odvolacieho súdu je len žalobcom napadnuté rozhodnutie, obsahom

ktorej je otázka aktívnej legitimácie na konanie pred žalovaným a nie platnosť, či

neplatnosť postúpenia pohľadávky.

Na záver k námietke týkajúcej sa práva na legitímne očakávanie odvolací súd

dodáva, že takéto právo sa nevzťahuje na očakávania, ktoré nie sú „legitímne“,

t. j. na očakávania nad rámec zákona, čo je aj vyššie uvádzaný prípad.»

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažností sťažovateľky poukazuje

na to, že uznesením sp. zn. zo 16. marca 2017 ústavný súd rozhodol

v skutkovo a právne totožnej veci sťažovateľky. Od právnych záverov uvedených

v predmetnom uznesení sa ústavný súd nemá dôvod odchýliť, preto v aktuálne

prejednávaných veciach sťažovateľky uvádza argumentáciu už uvedenú v uznesení

sp. zn. zo 16. marca 2017.

Vo vzťahu k sťažnostnej argumentácii sťažovateľky ústavný súd takto považuje

za potrebné uviesť, že pokiaľ poukazuje na nadobudnutie pohľadávky postúpením v rámci

konkurzného konania, je nutné prisvedčiť vyčerpávajúcej a presvedčivej argumentácii

najvyššieho súdu v napadnutých rozsudkoch, že verejnoprávna pohľadávka vzniknutá

z oneskorene uhradeného alebo neuhradeného poistného na zdravotné poistenie (poplatok

z omeškania podľa zákona o zdravotnom poistení) nie je spôsobilá byť súčasťou konkurznej

podstaty úpadcu, keďže podľa § 23 ods. 7 v tom čase platného a účinného zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní

zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní

rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení

neskorších predpisov bola príjmom štátneho rozpočtu. Ak teda nadobudla sťažovateľka

postúpením schváleným konkurzným súdom pohľadávku už autoritatívne priznanú

platobným výmerom úradu, ide o vymáhateľný nárok.

V rozsahu, ktorý však platobným výmerom úradu v prospech úpadcu nebol

právoplatne priznaný pred jej postúpením, nemožno hovoriť o vymáhateľnom nároku,

pretože tento nie je krytý žiadnym exekučným titulom ‒individuálnym správnym aktom

autoritatívne určujúcim rozsah verejnoprávnej pohľadávky.

Sťažovateľka v postavení súkromnej i obchodnej spoločnosti mohla a mala vedieť,

že jej právne postavenie nezodpovedá legálnej definícii zdravotnej poisťovne, a preto

nebude oprávneným subjektom na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru úradom.

Ak sa sťažovateľka za týchto okolností slobodne rozhodla pre nadobudnutie takejto

pohľadávky, ktoré sa javí ako špekulatívne, ide o súčasť podnikateľského rizika, ktoré

v súvislosti so svojou obchodnou činnosťou musí znášať.

Navyše, pohľadávka na zaplatenie úrokov z omeškania, ktorú si sťažovateľka

uplatňovala podľa občianskeho práva, vo vzťahu medzi ňou a platiteľom poistného nemohla

vzniknúť ako odvodený právny vzťah (následok) vyplývajúci z nesplnenia verejnoprávnej

povinnosti vo vzťahu k zdravotnej poisťovni ako oprávnenej na výkon verejného

zdravotného poistenia. Uvedené má racionálny základ v tom, že len právna norma

verejnoprávnej povahy môže ustanoviť, aké právne následky bude znášať povinný

(platiteľ poistného), ktorý si nesplnil verejnoprávnu zákonnú povinnosť. Inými slovami,

teória práva nepripúšťa možnosť vzniku akcesorického zodpovednostného vzťahu

súkromnoprávnej povahy za omeškanie s plnením povinností, ktoré tvoria obsah

verejnoprávneho vzťahu medzi inými subjektmi (v posudzovanom prípade diskutabilná

zmena veriteľa).

Vzhľadom na to, že predmetná obchodná transakcia je v príkrom rozpore

s verejnoprávnym účelom zákona o zdravotnom poistení (úhrada povinností platiteľov

poistného na účely využitia takto získaných finančných prostriedkov na úhradu

poskytovania zdravotnej starostlivosti), nemôže podľa názoru ústavného súdu požívať

súdnu ochranu, ktorej sa sťažovateľka domáha.

Vo vzťahu k tej časti argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej poukazuje

na uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 14. septembra 2009, ústavný

súd konštatuje, že právne názory v ňom vyslovené nie sú aplikovateľné na jej prípad.

Z označeného uznesenia totiž vyplýva, že postúpenie pohľadávky (súkromnoprávnej) osoby

vykonávajúcej telekomunikačnú činnosť na (inú súkromnoprávnu) osobu, ktorá takú

činnosť nevykonáva, nemení nič na tom, že Český telekomunikačný úrad bude

aj po postúpení pohľadávky oprávnený rozhodovať o spore. V tejto súvislosti nemožno

spúšťať zo zreteľa, že telekomunikačný úrad v rámci svojich kompetencií vykonáva dohľad

nad obchodnou činnosťou subjektov súkromného práva (horizontálne právne vzťahy).

Právna situácia sťažovateľky ale nie je porovnateľná s postavením telekomunikačného

úradu v dôsledku „vrchnostenského“ postavenia zdravotnej poisťovne (verejnoprávna

inštitúcia s vertikálnym právnym vzťahom k platiteľovi poistného, pozn.), ktorá jediná

má zákonné oprávnenie požadovať vydanie platobného výmeru úradom (kompetenciu

rozhodovať o právach a povinnostiach platiteľov poistného mala pôvodne zdravotná

poisťovňa sama, pozn.).

Rovnako nie sú na vec sťažovateľky aplikovateľné ani právne názory vyslovené

v náleze ústavného súdu sp. zn. z 23. novembra 2011, keďže v tomto

prípade bolo predmetom sťažnosťou napadnutého konania zaplatenie sumy z titulu

postúpenej pohľadávky, pričom prejudiciálne sa tu riešila otázka určenia neplatnosti zmluvy

o postúpení verejnoprávnej pohľadávky. Na rozdiel od toho vo veci sťažovateľky ide

o konanie v rámci správneho súdnictva, ktoré je ovládané špecifikami zohľadňujúcimi

predmet prieskumu správnym súdom, ktorým je zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu,

pričom kľúčovou otázkou bolo posúdenie oprávnenia sťažovateľky ako subjektu

súkromného práva navrhovať vydanie platobného výmeru úradu, teda oprávnenia, ktoré

patrí taxatívne vymedzenému okruhu procesne legitimovaných subjektov, ku ktorým

sťažovateľka nepatrí.

Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd zastáva názor, že napadnuté rozsudky

najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Naopak,

právne závery najvyššieho súdu ústavný súd považuje z ústavného hľadiska

za akceptovateľné, a preto nemá dôvod do napadnutých rozsudkov zasahovať. Skutočnosť,

že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozsudkov

najvyššieho súdu. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu (, ,

) je aj právny názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

len tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(m. m. , ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by signalizovali,

že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu z 24. augusta 2016 a 30. novembra 2016

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu garantovaného čl. 46

ods. 1 a listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, nemožno uvažovať ani o porušení základného práva vlastniť majetok

podľa či o porušení zásady rovnosti podľa , keďže

ich porušenie sťažovateľka namieta v priamej príčinnej súvislosti s porušením práva

na súdnu ochranu.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky ako zjavne

neopodstatnené podľa .

Po odmietnutí sťažností ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2018