Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)II. ÚS 247/2018
PDF · 174.38 KB
No categories available
II. ÚS 247/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti ISPro, s. r. o., Budovateľská 1500/4,
Stropkov-Sitník, zastúpenej advokátom JUDr. Ivom Babjakom, advokátska kancelária,
Sovietskych hrdinov 200/33, Svidník, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 7/2016 z 13. decembra
2017 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 9/2016
z 13. decembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosti obchodnej spoločnosti ISPro, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla
2018 doručená sťažnosť spoločnosti ISPro, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
6 Sžf 7/2016 z 13. decembra 2017. Toho istého dňa bola ústavnému súdu doručená ústavná
sťažnosť sťažovateľky vo veci namietaného porušenia totožných práv rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 9/2016 z 13. decembra 2017. Uznesením pléna ústavného
súdu sp. zn. PLs. ÚS 4/2018 z 25. apríla 2018 bolo rozhodnuté o spojení oboch vecí
na spoločné konanie.
2. Napadnutým rozsudkom sp. zn. 6 Sžf 7/2016 z 13. decembra 2017 bol potvrdený
rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 2 S 30/2015-46
z 20. novembra 2015 a bol zamietnutý návrh sťažovateľky na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetom konania pred krajským súdom
bola žaloba proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len
„odvolací správny orgán“) č. 864033/2015 z 12. júna 2015, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie Daňového úradu Prešov – pobočky Bardejov (ďalej len „správca dane“)
č. 68878/2015 z 13. marca 2015, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej
hodnoty v sume 3 088,99 €, nebol jej priznaný nadmerný odpočet v sume 1 178 € a bola jej
vyrubená daň v sume 910,18 €.
3. Napadnutým rozsudkom sp. zn. 6 Sžf 9/2016 z 13. decembra 2017 bol potvrdený
rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6 S 24/2015-43 z 20. novembra 2015 a bol
zamietnutý návrh sťažovateľky na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom
Európskej únie. Predmetom konania pred krajským súdom bola žaloba proti rozhodnutiu
odvolacieho správneho orgánu č. 1100305/1/160960/2015/5057 z 15. apríla 2015, ktorým
bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č. 9711401/5/2759/2015/3847/Puz z 19. januára
2015, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume
5 297,74 €, nebol jej priznaný nadmerný odpočet v sume 4 143,82 € a bola jej vyrubená daň
v sume 1 153,92 €.
4. Sťažovateľka v oboch konaniach pred krajským súdom spochybňovala zákonnosť
rozhodnutí správcu dane okrem iného preto, že v oboch prípadoch nedodržal lehotu
na vydanie rozhodnutia podľa § 30a zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“). Krajský súd k uvedenej
námietke uviedol, že správca dane rozhodol v súlade s § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) v spojení s § 65 daňového poriadku
„v rámci vyrubovacieho konania, v ktorom už iné lehoty zákon neupravuje“ (s. 14 oboch
rozsudkov krajského súdu).
5. Najvyšší súd k uvedenej argumentácii krajského súdu doplnil, že „je pravdou, že
zákon neupravuje lehoty na vydanie rozhodnutia v prípade zrušenia a vrátenia rozhodnutia
žalovaným.“, avšak aj podľa názoru najvyššieho súdu „v takom prípade bolo potrebné
postupovať v zmysle ust. § 30a daňového poriadku, ktorého lehoty sú všeobecné
a systematicky zaradené v prvej časti zákona s názvom ZÁKLADNÉ A VŠEOBECNÉ
USTANOVENIA. Na základe vyššie uvedeného je možné dať žalobcovi za pravdu, že došlo
k procesnému pochybeniu správcu dane. Na druhej strane je nutné konštatovať, že toto
procesné pochybenie nemalo a nemôže mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia,
ktoré je v ostatnom vecne správne“ (pozri s. 15 oboch napadnutých rozhodnutí najvyššieho
súdu).
6. Sťažovateľka v ústavných sťažnostiach uvádza, že s takýmto názorom najvyššieho
súdu nesúhlasí, pretože je v rozpore s ústavne konformným výkladom príslušných
ustanovení zákona o správe daní a poplatkov vo vtedy platnom znení, ako aj
s ustanoveniami daňového poriadku. Uvádza, že čl. 59 ods. 2 ústavy explicitne stanovuje, že
dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Postup daňových
orgánov, ktorý predchádza vydaniu rozhodnutia o vyrubení dane či určení jej rozdielu, musí
byť striktne podľa zákona. Nie je prípustná žiadna odchýlka od postupu, ktorý stanovuje
zákon. Sťažovateľka z toho odvodzuje, že „[a]k daňový orgán (§ 4 Daňového poriadku)
v priebehu daňovej kontroly alebo v priebehu vyrubovacieho konania nepostupuje podľa
zákona, resp. poruší niektorú zo svojich zákonom stanovených povinnosti, resp. neumožní
kontrolovanému daňovému subjektu realizáciu niektorého z jeho zákonných práv, žiadne
rozhodnutie daňového orgánu, ktoré je zavŕšením daňovej kontroly, sa nemôže považovať
za zákonné.“. V tejto súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 241/07
z 18. septembra 2008, podľa ktorého je základnou zásadou daňového konania zásada
zákonnosti. Ďalej uvádza, že „výnos daní ako príjmov rozpočtu sa nemôže dosiahnuť
na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne
prostriedky, ktoré priamo stanovuje zákon alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci
svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona.“. Aj ústavný súd podľa sťažovateľky v náleze
sp. zn. I. ÚS 314/2015 zo 16. decembra 2015 zdôraznil, že „aj keď ústavný súd pri svojej
rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, nemôže rezignovať
na svoju funkciu súdneho orgánu ochrany ústavnosti, a preto nemôže prehliadať závažné
procesné pochybenia, ku ktorým dôjde v postupe a rozhodovaní príslušných orgánov
verejnej moci, ktoré intenzitou svojich dôsledkov zasahujú do podstaty základných práv.“.
Sťažovateľka argumentuje, že v ďalšom zo svojich nálezov ústavný súd uviedol: „právo
na súdnu a inú ochranu (čl. 46 a nasl. ústavy) patrí k základným komponentom právneho
štátu. Pre daňovú oblasť je vo vzťahu k tomuto právu najvýznamnejšia skutočnosť že daňový
subjekt nesmie byť v žiadnej fáze správy daní a ani v nadväzujúcich konaniach zbavený
alebo obmedzený v uplatnení svojich procesných práv. Princíp legality (čl. 2 ods. 2 ústavy)
vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Štátne orgány môžu teda konať iba to, čo je zákonom
povolené, a to ešte iba v rozsahu a spôsobom, ako im zákon dovoľuje. Z tejto zásady
vyplýva množstvo obmedzení pre oblasť správy daní. Správca dane napr. nesmie vykladať
zákon extenzívnym spôsobom.“ Z citovaných rozhodnutí podľa sťažovateľky vyplýva, že pri
ukladaní daní nie je pre správcu dane prípustná žiadna odchýlka od zákona a že jeho úkony
nemožno posudzovať výlučne podľa obsahu, ale aj z hľadiska formy. Ak formálny úkon
správcu dane pri daňovej kontrole alebo vo vyrubovacom konaní nie je vykonaný v súlade
so zákonom, potom ani rozhodnutie o vyrubení dane či určení jej rozdielu nemožno
považovať za zákonné.
7. Sťažovateľka ďalej poukazuje na právo na prerokovanie vecí bez zbytočných
prieťahov, ktoré je na zákonnej úrovni zabezpečené prostredníctvom § 30a zákona o správe
daní a poplatkov a s účinnosťou od 1. januára 2012 je upravené v § 65 daňového poriadku.
Sťažovateľka poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých konštatoval, že
právna neistota osoby sa odstráni až právoplatným rozhodnutím vo veci (I. ÚS 47/96),
v ktorých priznal právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj v konaní orgánov
verejnej správy (II. ÚS 62/99) alebo podľa ktorých nedodržaním zákonom stanovenej lehoty
na rozhodnutie v správnom konaní sa správny orgán dopúšťa zbytočných prieťahov
v konaní (II. ÚS 14/01).
8. Sťažovateľka uzatvára, že konštatovaním, že vo veci došlo k procesnému
pochybeniu, avšak toto pochybenie nemalo vplyv na zákonnosť rozhodnutia, ktoré je inak
vecne správne, došlo k odchýleniu sa od už citovanej judikatúry bez uvedenia dôvodu
a postup najvyššieho súdu je teda treba hodnotiť ako svojvoľný. Nedostatočným
odôvodnením rozsudkov najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľky k porušeniu jej
základných práv.
9. Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd nálezom konštatoval porušenie jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
IV. ÚS 35/02). Za zjavne neopodstatnený v už uvedenom zmysle považoval ústavný súd aj
návrh sťažovateľky.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
14. Podstatou ústavných sťažností je nesúhlas sťažovateľky so záverom najvyššieho
súdu, podľa ktorého procesné pochybenie správneho orgánu spočívajúce v nedodržaní
lehoty na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní nemalo vplyv na zákonnosť
rozhodnutia, ktoré je v ostatnom vecne správne. Sťažovateľka sa domnieva, že pokiaľ
niektorý formálny úkon správcu dane nebol vykonaný v súlade so zákonom (v tomto
prípade šlo o nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia), ani jeho rozhodnutie nemožno
považovať za zákonné. Pri ukladaní daní nie je podľa nej možné rozlišovať mieru
závažnosti procesného pochybenia správcu dane.
15. Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého je základnou
zásadou daňového konania zásada zákonnosti. Táto zásada, ako správne poukazuje
sťažovateľka, vyplýva z čl. 59 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka však z uvedenej zásady
odvodzuje nesprávny záver, že každé procesné pochybenie daňového orgánu musí nutne
zakladať nezákonnosť, a teda aj protiústavnosť celého rozhodnutia. Už aj z judikatúry
ústavného súdu, na ktorú odkazuje sama sťažovateľka, vyplýva, že ústavnú relevanciu majú
len „závažné procesné pochybenia... ktoré intenzitou svojich dôsledkov zasahujú do
podstaty základných práv“ (nález sp. zn. I. ÚS 314/2015 zo 16. decembra 2015). Takýmto
pochybením môže byť aj nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, avšak len za situácie,
keď v dôsledku neho dochádza k zásahu do podstaty niektorého zo základných práv.
V tomto smere ústavný súd poukazuje na nález sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010,
v ktorom sa zaoberal konkrétne povahou lehôt v daňovom konaní. V tomto náleze výslovne
odlíšil proces meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti, výsledkom ktorého je
vydanie platobného, resp. dodatočného platobného výmeru, od daňovej kontroly, ktorá je
procesom smerujúcim k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu). Z uvedeného nálezu
vyplýva, že daňová kontrola na rozdiel od meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti
je procesom, ktorý „predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom
chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, čo celkom jednoznačne
vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej
kontroly.“. Kontrolovaný subjekt je počas daňovej kontroly povinný strpieť zasahovanie
daňového orgánu do jeho súkromnej sféry, ktoré musí byť obmedzené požiadavkou
primeranosti. Je preto nevyhnutné trvať na dodržaní exaktne stanovených zákonných
limitov daňovej kontroly, ako je napr. lehota na jej vykonanie. Uvedené závery však nie je
možné vztiahnuť na proces meritórneho rozhodovania daňového orgánu, ktorého podstata je
odlišná, pretože počas neho nedochádza k zásahu do individuálnej sféry jednotlivca v už
uvedenom zmysle. Samozrejme, aj s ohľadom na princíp právnej istoty je žiaduce, aby
správne orgány dodržiavali zákonom stanovené lehoty, avšak ich porušenie samo osebe nie
je zásahom do práva na spravodlivý proces účastníka. Nedodržanie takýchto lehôt môže
mať v závislosti od situácie za následok konštatovanie prieťahov v konaní (práve tejto
otázky sa týkali rozhodnutia citované sťažovateľkou – sp. zn. I. ÚS 47/96, sp. zn.
II. ÚS 62/99, sp. zn. II. ÚS 14/01), avšak ani existencia prieťahov nezakladá nezákonnosť
rozhodnutia ako takého. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, podľa ktorých
nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia v konkrétnom prípade nemalo za následok
nezákonnosť platobného výmeru, sú preto odôvodnené ústavne akceptovateľným spôsobom.
16. S ohľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2018