Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 247/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti ISPro, s. r. o., Budovateľská 1500/4,

Stropkov-Sitník, zastúpenej advokátom JUDr. Ivom Babjakom, advokátska kancelária,

Sovietskych hrdinov 200/33, Svidník, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. decembra

2017 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti ISPro, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla

2018 doručená sťažnosť spoločnosti ISPro, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 13. decembra 2017. Toho istého dňa bola ústavnému súdu doručená ústavná

sťažnosť sťažovateľky vo veci namietaného porušenia totožných práv rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. decembra 2017. Uznesením pléna ústavného

súdu sp. zn. PLs. z 25. apríla 2018 bolo rozhodnuté o spojení oboch vecí

na spoločné konanie.

2. Napadnutým rozsudkom sp. zn. z 13. decembra 2017 bol potvrdený

rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) č. k. -46

z 20. novembra 2015 a bol zamietnutý návrh sťažovateľky na začatie prejudiciálneho

konania pred Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetom konania pred krajským súdom

bola žaloba proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len

„odvolací správny orgán“) č. 864033/2015 z 12. júna 2015, ktorým bolo potvrdené

rozhodnutie Daňového úradu Prešov – pobočky Bardejov (ďalej len „správca dane“)

č. 68878/2015 z 13. marca 2015, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej

hodnoty v sume 3 088,99 €, nebol jej priznaný nadmerný odpočet v sume 1 178 € a bola jej

vyrubená daň v sume 910,18 €.

3. Napadnutým rozsudkom sp. zn. z 13. decembra 2017 bol potvrdený

rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -43 z 20. novembra 2015 a bol

zamietnutý návrh sťažovateľky na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom

Európskej únie. Predmetom konania pred krajským súdom bola žaloba proti rozhodnutiu

odvolacieho správneho orgánu č. 1100305/1/160960/2015/5057 z 15. apríla 2015, ktorým

bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č. 9711401/5/2759/2015/3847/Puz z 19. januára

2015, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume

5 297,74 €, nebol jej priznaný nadmerný odpočet v sume 4 143,82 € a bola jej vyrubená daň

v sume 1 153,92 €.

4. Sťažovateľka v oboch konaniach pred krajským súdom spochybňovala zákonnosť

rozhodnutí správcu dane okrem iného preto, že v oboch prípadoch nedodržal lehotu

na vydanie rozhodnutia podľa

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“). Krajský súd k uvedenej

námietke uviedol, že správca dane rozhodol v súlade s a

Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) v spojení s § 65 daňového poriadku

„v rámci vyrubovacieho konania, v ktorom už iné lehoty zákon neupravuje“ (s. 14 oboch

rozsudkov krajského súdu).

5. Najvyšší súd k uvedenej argumentácii krajského súdu doplnil, že „je pravdou, že

zákon neupravuje lehoty na vydanie rozhodnutia v prípade zrušenia a vrátenia rozhodnutia

žalovaným.“, avšak aj podľa názoru najvyššieho súdu „v takom prípade bolo potrebné

postupovať v zmysle ust. § 30a daňového poriadku, ktorého lehoty sú všeobecné

a systematicky zaradené v prvej časti zákona s názvom ZÁKLADNÉ A VŠEOBECNÉ

USTANOVENIA. Na základe vyššie uvedeného je možné dať žalobcovi za pravdu, že došlo

k procesnému pochybeniu správcu dane. Na druhej strane je nutné konštatovať, že toto

procesné pochybenie nemalo a nemôže mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia,

ktoré je v ostatnom vecne správne“ (pozri s. 15 oboch napadnutých rozhodnutí najvyššieho

súdu).

6. Sťažovateľka v ústavných sťažnostiach uvádza, že s takýmto názorom najvyššieho

súdu nesúhlasí, pretože je v rozpore s ústavne konformným výkladom príslušných

ustanovení zákona o správe daní a poplatkov vo vtedy platnom znení, ako aj

s ustanoveniami daňového poriadku. Uvádza, že explicitne stanovuje, že

dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Postup daňových

orgánov, ktorý predchádza vydaniu rozhodnutia o vyrubení dane či určení jej rozdielu, musí

byť striktne podľa zákona. Nie je prípustná žiadna odchýlka od postupu, ktorý stanovuje

zákon. Sťažovateľka z toho odvodzuje, že „[a]k daňový orgán (§ 4 Daňového poriadku)

v priebehu daňovej kontroly alebo v priebehu vyrubovacieho konania nepostupuje podľa

zákona, resp. poruší niektorú zo svojich zákonom stanovených povinnosti, resp. neumožní

kontrolovanému daňovému subjektu realizáciu niektorého z jeho zákonných práv, žiadne

rozhodnutie daňového orgánu, ktoré je zavŕšením daňovej kontroly, sa nemôže považovať

za zákonné.“. V tejto súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn.

z 18. septembra 2008, podľa ktorého je základnou zásadou daňového konania zásada

zákonnosti. Ďalej uvádza, že „výnos daní ako príjmov rozpočtu sa nemôže dosiahnuť

na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne

prostriedky, ktoré priamo stanovuje zákon alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci

svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona.“. Aj ústavný súd podľa sťažovateľky v náleze

sp. zn. zo 16. decembra 2015 zdôraznil, že „aj keď ústavný súd pri svojej

rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, nemôže rezignovať

na svoju funkciu súdneho orgánu ochrany ústavnosti, a preto nemôže prehliadať závažné

procesné pochybenia, ku ktorým dôjde v postupe a rozhodovaní príslušných orgánov

verejnej moci, ktoré intenzitou svojich dôsledkov zasahujú do podstaty základných práv.“.

Sťažovateľka argumentuje, že v ďalšom zo svojich nálezov ústavný súd uviedol: „právo

na súdnu a inú ochranu ( a nasl. ) patrí k základným komponentom právneho

štátu. Pre daňovú oblasť je vo vzťahu k tomuto právu najvýznamnejšia skutočnosť že daňový

subjekt nesmie byť v žiadnej fáze správy daní a ani v nadväzujúcich konaniach zbavený

alebo obmedzený v uplatnení svojich procesných práv. Princíp legality ( )

vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Štátne orgány môžu teda konať iba to, čo je zákonom

povolené, a to ešte iba v rozsahu a spôsobom, ako im zákon dovoľuje. Z tejto zásady

vyplýva množstvo obmedzení pre oblasť správy daní. Správca dane napr. nesmie vykladať

zákon extenzívnym spôsobom.“ Z citovaných rozhodnutí podľa sťažovateľky vyplýva, že pri

ukladaní daní nie je pre správcu dane prípustná žiadna odchýlka od zákona a že jeho úkony

nemožno posudzovať výlučne podľa obsahu, ale aj z hľadiska formy. Ak formálny úkon

správcu dane pri daňovej kontrole alebo vo vyrubovacom konaní nie je vykonaný v súlade

so zákonom, potom ani rozhodnutie o vyrubení dane či určení jej rozdielu nemožno

považovať za zákonné.

7. Sťažovateľka ďalej poukazuje na právo na prerokovanie vecí bez zbytočných

prieťahov, ktoré je na zákonnej úrovni zabezpečené prostredníctvom § 30a zákona o správe

daní a poplatkov a s účinnosťou od 1. januára 2012 je upravené v § 65 daňového poriadku.

Sťažovateľka poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých konštatoval, že

právna neistota osoby sa odstráni až právoplatným rozhodnutím vo veci (),

v ktorých priznal právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj v konaní orgánov

verejnej správy () alebo podľa ktorých nedodržaním zákonom stanovenej lehoty

na rozhodnutie v správnom konaní sa správny orgán dopúšťa zbytočných prieťahov

v konaní ().

8. Sťažovateľka uzatvára, že konštatovaním, že vo veci došlo k procesnému

pochybeniu, avšak toto pochybenie nemalo vplyv na zákonnosť rozhodnutia, ktoré je inak

vecne správne, došlo k odchýleniu sa od už citovanej judikatúry bez uvedenia dôvodu

a postup najvyššieho súdu je teda treba hodnotiť ako svojvoľný. Nedostatočným

odôvodnením rozsudkov najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľky k porušeniu jej

základných práv.

9. Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd nálezom konštatoval porušenie jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

a napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

). Za zjavne neopodstatnený v už uvedenom zmysle považoval ústavný súd aj

návrh sťažovateľky.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

14. Podstatou ústavných sťažností je nesúhlas sťažovateľky so záverom najvyššieho

súdu, podľa ktorého procesné pochybenie správneho orgánu spočívajúce v nedodržaní

lehoty na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní nemalo vplyv na zákonnosť

rozhodnutia, ktoré je v ostatnom vecne správne. Sťažovateľka sa domnieva, že pokiaľ

niektorý formálny úkon správcu dane nebol vykonaný v súlade so zákonom (v tomto

prípade šlo o nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia), ani jeho rozhodnutie nemožno

považovať za zákonné. Pri ukladaní daní nie je podľa nej možné rozlišovať mieru

závažnosti procesného pochybenia správcu dane.

15. Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého je základnou

zásadou daňového konania zásada zákonnosti. Táto zásada, ako správne poukazuje

sťažovateľka, vyplýva z . Sťažovateľka však z uvedenej zásady

odvodzuje nesprávny záver, že každé procesné pochybenie daňového orgánu musí nutne

zakladať nezákonnosť, a teda aj protiústavnosť celého rozhodnutia. Už aj z judikatúry

ústavného súdu, na ktorú odkazuje sama sťažovateľka, vyplýva, že ústavnú relevanciu majú

len „závažné procesné pochybenia... ktoré intenzitou svojich dôsledkov zasahujú do

podstaty základných práv“ (nález sp. zn. zo 16. decembra 2015). Takýmto

pochybením môže byť aj nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, avšak len za situácie,

keď v dôsledku neho dochádza k zásahu do podstaty niektorého zo základných práv.

V tomto smere ústavný súd poukazuje na nález sp. zn. z 29. júna 2010,

v ktorom sa zaoberal konkrétne povahou lehôt v daňovom konaní. V tomto náleze výslovne

odlíšil proces meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti, výsledkom ktorého je

vydanie platobného, resp. dodatočného platobného výmeru, od daňovej kontroly, ktorá je

procesom smerujúcim k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu). Z uvedeného nálezu

vyplýva, že daňová kontrola na rozdiel od meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti

je procesom, ktorý „predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom

chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, čo celkom jednoznačne

vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej

kontroly.“. Kontrolovaný subjekt je počas daňovej kontroly povinný strpieť zasahovanie

daňového orgánu do jeho súkromnej sféry, ktoré musí byť obmedzené požiadavkou

primeranosti. Je preto nevyhnutné trvať na dodržaní exaktne stanovených zákonných

limitov daňovej kontroly, ako je napr. lehota na jej vykonanie. Uvedené závery však nie je

možné vztiahnuť na proces meritórneho rozhodovania daňového orgánu, ktorého podstata je

odlišná, pretože počas neho nedochádza k zásahu do individuálnej sféry jednotlivca v už

uvedenom zmysle. Samozrejme, aj s ohľadom na princíp právnej istoty je žiaduce, aby

správne orgány dodržiavali zákonom stanovené lehoty, avšak ich porušenie samo osebe nie

je zásahom do práva na spravodlivý proces účastníka. Nedodržanie takýchto lehôt môže

mať v závislosti od situácie za následok konštatovanie prieťahov v konaní (práve tejto

otázky sa týkali rozhodnutia citované sťažovateľkou – sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. ), avšak ani existencia prieťahov nezakladá nezákonnosť

rozhodnutia ako takého. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, podľa ktorých

nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia v konkrétnom prípade nemalo za následok

nezákonnosť platobného výmeru, sú preto odôvodnené ústavne akceptovateľným spôsobom.

16. S ohľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2018