Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 34/2018
PDF · 268.34 KB
No categories available
I. ÚS 34/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TJ ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o.,
Rastislavova 104, Košice, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,
Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.
15 C 789/1994 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti TJ ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o., na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 C 789/1994 p o r u š e n é b o l i .
2. Obchodnej spoločnosti TJ ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o., p r i z n á v a
finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice
I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti TJ
ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o., trovy konania v sume 374,81 € (slovom
tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiatjeden centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 20,
Košice.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 24. januára 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti TJ
ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), podľa § 25 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 789/1994 (ďalej len „namietané konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je stranou konania, ktoré začalo na
okresnom súde 3. októbra 1994 a ktorého predmetom bolo pôvodne odstránenie stavby vo
vlastníctve sťažovateľky a po pripustení zmeny žaloby je predmetom zriadenie vecného
bremena v prospech žalovaných v 1. až 3. rade. Sťažovateľka vstúpila do konania ako
žalovaná v 3. rade na základe pripustenia jej vstupu do konania súdom po tom, ako žalovaná
v 1. rade Telovýchovná jednota Východoslovenské železiarne Košice previedla v priebehu
konania nehnuteľnosti stojace na pozemkoch, o ktorých žalobcovia tvrdia, že sú v ich
vlastníctve, kúpnymi zmluvami do vlastníctva sťažovateľky.
Prieťahy v namietanom konaní už boli predmetom posudzovania zo strany ústavného
súdu, ktorý nálezom sp. zn. IV. ÚS 239/08 zo 16. decembra 2008 konštatoval porušenie
práva Telovýchovnej jednoty Východoslovenské železiarne Košice (žalovaná v 1. rade,
pozn.) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a okresnému súdu
prikázal, aby v namietanom konaní konal bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka uvádza, že ani po vydaní nálezu ústavného súdu nedošlo
k právoplatnému skončeniu konania, ktoré trvá dosiaľ.
Dňa 7. augusta 2008 vydal okresný súd rozsudok, ktorým okrem iného žalobu
v celom rozsahu zamietol.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 11 Co 239/2008
z 19. mája 2010 rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá,
potvrdil a pripustil dovolanie v otázke, či sa v prípade, ak je daný dôvod na vydanie veci
podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, možno domáhať
ochrany vlastníckeho práva k tejto veci podľa všeobecných právnych predpisov.
Na základe dovolania žalobcov proti rozsudku krajského súdu rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 448/2013
z 20. januára 2015 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd následne uznesením sp. zn. 2 Co 524/2015 z 10. mája 2017 zrušil
rozsudok okresného súdu zo 7. augusta 2008 v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby
a vec vrátil v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Sťažovateľka pripisuje zodpovednosť za doterajšiu neprimeranú dĺžku konania, ktoré
vo vzťahu k nej trvá viac ako 13 rokov, okresnému súdu, ktorého nezbavuje zodpovednosti
ani to, že od vydania nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 239/08 zo 16. decembra 2008
bola vec po vynesení rozsudku okresného súdu predmetom konania na odvolacom
a dovolacom súde.
Sťažovateľka okresnému súdu vytýka, že svojím nesprávnym rozhodnutím
zo 7. augusta 2008, ktoré bolo po viac ako 8 rokoch a 9 mesiacoch odvolacím súdom
zrušené, prispel k predĺženiu konania o uvedenú dobu.
3. Na základe skutočností uvedených v sťažnosti s odvolaním sa na judikatúru
ústavného súdu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ňou
označených práv (bod 1) postupom okresného súdu v namietanom konaní, zakázal
okresnému súdu pokračovať v porušovaní jej označených práv, prikázal okresnému súdu
konať v namietanom konaní bez prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 10 000 eur a náhradu trov konania.
4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k priebehu konania
podaním sp. zn. 1 SprV 102/2018 zo 14. februára 2018. Vo svojom vyjadrení doručenom
ústavnému súdu 23. februára 2018 okresný súd uviedol:
„Konanie vo veci sp. zn. 15C/789/1994 sa začalo 3.10.1994. Predmetom konania
bolo pôvodne odstránenie stavby vo vlastníctve sťažovateľa a po pripustení zmeny žaloby je
predmetom konania zriadenie vecného bremena v prospech žalovaných v 1. až 3. rade.
Sťažovateľ v konaní vystupuje na procesnej strane žalovaného v 3. rade, keď vstúpil do
konania na základe pripustenia jeho vstupu súdom po tom, čo žalovaný v 1. rade
Telovýchovná jednota Východoslovenské železiarne Košice previedol v priebehu konania
nehnuteľnosti stojace na pozemkoch, o ktorých žalobcovia tvrdia, že sú v ich vlastníctve
kúpnymi zmluvami do vlastníctva sťažovateľa.
Vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi Mgr. Ladislavovi
Duditšovi.
Následne bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni Mgr. Gizele
Ferencsikovej.
Uznesením č. k. 15C/789/1994-10 z 27.7.2000 súd na návrh žalobcu pripustil, aby do
konania na strane žalovaného pristúpil ďalší účastník a to Mesto Košice, so sídlom Trieda
SNP 48/A, Košice.
Dňa 4.4.1995 súd vyzval žalobcov, aby spoločne a nerozdielne zaplatili súdny
poplatok za návrh vo výške 16,59 EUR (500,-Sk). Žalobcovia dňa 22.8.2000 podali súdu
žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Dňa 3.4.2003 bol spis pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudcovi
JUDr. Jozefovi Pribulovi.
Následne bol spis pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Dane
Bystrianskej.
Uznesením č. k. 15C/789/1994-44 z 4.9.2003 súd priznal žalobcom v II., III. a V.
rade oslobodenie od súdnych poplatkov.
Po zabezpečení prípravy pojednávania, súd nariadil prvé pojednávanie na
14.10.2003. Po prejednaní veci súd pojednávanie odročil na neurčito za účelom doplnenia
dokazovania.
Dňa 1.4.2004 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na neurčito za účelom
doplnenia dokazovania.
Uznesením č. k. 15C/789/1994-97 z 17.6.2004 súd na návrh žalobcov pripustil, aby
do konania na strane žalovaných pristúpil ďalší účastník, a to TJ ŠPORTVÝROBA Košice,
s.r.o., so sídlom Rastislavova 104, Košice.
Uznesením č. k. 15C/289/1994-150 z 11.11.2004 súd spojil vo výroku uvedené veci
vedené na Okresnom súde Košice I pre účely znaleckého dokazovania. Zároveň súd nariadil
znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézia
a kartografia, odvetvie geodézia a kartografia. Znalec doručil súdu znalecký posudok
29.12.2015 a vyúčtovanie odmeny za jeho vypracovanie.
Uznesením č. k. 15C/289/1994-261 z 25.5.2006 súd nariadil znalecké dokazovanie
znalkyňou z odboru stavebníctvo, odvetvia oceňovanie
nehnuteľnosti. Znalkyňa doručila súdu znalecký posudok zo dňa 3.10.2006 a vyúčtovanie
odmeny za jeho vypracovanie.
Dňa 3.4.2007 súd vec prejednal, vypočul zástupcov strán konania a pojednávanie
odročil na neurčito za účelom vyhotovenia procesných rozhodnutí súvisiacich s konaním
15C/289/1994 a za účelom výsluchu znalkyne k vypracovanému
znaleckému posudku.
Na výzvu súdu doručil znalec doplnený znalecký posudok zo
dňa 22.11.2007 a vyúčtovanie odmeny za jeho doplnenie.
Dňa 16.5.2008 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na 3.6.2008 za účelom
doplnenia dokazovania.
Pojednávanie nariadené na 3.6.2008 bolo bez prejednania veci odročené na
7.8.2008.
Na pojednávaní dňa 7.8.2008 súd po prejednaní veci vyhlásil rozsudok, ktorým pripustil
späťvzatie žaloby žalobcami v 3. a 4. rade a konanie v tejto časti zastavil vo vzťahu
k žalovaným v 1., 2. a 3. rade. Žalobu zamietol v celom rozsahu vo vzťahu k žalovaným v 1.,
2. a 3. rade. Zároveň rozhodol o trovách konania.
Proti rozsudku podali dňa 20.10.2008 odvolanie žalobcovia.
Dňa 22.12.2008 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 11Co/339/2008-251 z 19.5.2010 potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba v celom rozsahu
zamietnutá. Zároveň pripustil dovolanie v otázke, či v prípade, ak je daný dôvod na vydanie
veci podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, možno sa domáhať
ochrany vlastníckeho práva k tejto veci podľa všeobecných právnych predpisov.
Na základe dovolania žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 4Cdo/448/2013-332 z 20.1.2015 tak, že
rozsudok Krajského súd v Košiciach č. k. 11Co/339/2008-251 zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.
Dňa 9.2.2015 bol spis pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudcovi
JUDr. Mironovi Čiževskému.
Dňa 25.2.2015 bol spis pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudkyni
JUDr. Dane Bystrianskej.
Dňa 2.12.2015 bol spis pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudkyni
JUDr. Mgr. Monike Dubjel.
Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 2Co/524/2015-353 z 10.5.2017 zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba v celom rozsahu
zamietnutá a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Pojednávanie nariadené na 13.10.2017 bolo bez prejednania veci odročené na
24.1.2018 pre neospravedlnenú neprítomnosť právnych zástupcov žalobcov a za účelom
doplnenia dokazovania.
Na pojednávaní dňa 24.1.2018 súd po prejednaní veci vyhlásil rozsudok, ktorým
nepripustil zmenu žaloby navrhnutú žalobcom a žalobu v celom rozsahu zamietol. Zároveň
rozhodol o trovách konania.
Rozsudok doposiaľ nenadobudol právoplatnosť.
Predmetom namietaného konania je zriadenie vecného bremena v prospech
žalovaných v 1. až 3. rade. Z obsahu spisu som zistil, že vec sa po právnej aj skutkovej
stránke javí byť zložitejšou. Okrem niekoľkonásobného znaleckého posúdenia veci súd
musel zabezpečiť množstvo listinných dokladov z archívov, katastra nehnuteľnosti a od
iných inštitúcii.
V niektorých obdobiach v dôsledku zmien v osobe zákonného sudcu sa vyskytli aj na
strane súdu kratšie obdobia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti. Táto skutočnosť však
nevylučuje zodpovednosť súdu za celkovú dĺžku konania, ktoré trvá už viac ako 23 rokov.
Postup súdu pri nariaďovaní znaleckého dokazovania, niekoľko zmien v osobe
znalca, ich výsluch hodnotím ako neefektívny a nedôsledný, ktorý v konečnom dôsledku
spôsobil predĺženie konania.
Prieťahy v konaní boli už predmetom posudzovania zo strany ústavného súdu, ktorý
nálezom sp. zn. IV US 239/2008 z 16.12.2008 konštatoval porušenie práva Telovýchovnej
jednoty Východoslovenské železiarne Košice (žalovaná v 1. rade) na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote a prikázal
okresnému súdu, aby v namietanom konaní konal bez zbytočných prieťahov.
Celkovú dĺžku konania ovplyvnili aj samotní účastníci konania, ktorí podávali
opravné prostriedky proti rozhodnutiam súdov a v dôsledku toho bol spis postupovaný
odvolaciemu súdu a tiež až. dovolaciemu súdu. Rozsudok súdu prvého stupňa bol odvolacím
súdom potvrdený. Najvyšší súd na základe dovolania žalobcov rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňový súd vo veci doposiaľ dvakrát
meritórne rozhodol.
Na základe uvedeného konštatujem, že sťažnosť sa javí ako čiastočne dôvodná.“
5. Sťažovateľka vo svojom stanovisku zo 16. marca 2018 k vyjadreniu okresného
súdu sp. zn. 1 SprV 102/2018 zo 14. februára 2018 uviedla, že skutočnosť, že okresný súd
vo veci vyniesol rozsudok, nevypovedá ešte o tom, či po vyhlásení rozsudku nebude jeho
činnosť poznačená prieťahmi pri jeho vyhotovovaní, zasielaní stranám konania a pri
zasielaní prípadných opravných prostriedkov a vyjadrení k nim. Sťažovateľka ďalej uviedla:
„Bez ohľadu na uvedenú úvahu, a bez ohľadu na skutočnosť, že samotné rozhodnutie
okresného súdu ešte nemusí nastoliť stav právnej istoty, sťažovateľka považuje za nesporné,
že 13 a pol ročné konanie nenapĺňa ani požiadavku primeranosti jeho dĺžky, ani požiadavku
konania bez prieťahov.“ Osobitne zdôrazňuje, že ona sama k neprimeranej dĺžke konania
ničím neprispela. Zároveň zdôrazňuje, že aj samotný okresný súd uviedol, že ústavný súd už
nálezom sp. zn. IV. ÚS 239/2008 zo 16. decembra 2008 konštatoval porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote vo vzťahu k inému účastníkovi namietaného konania a prikázal
okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, no napriek tomu ani po viac ako
9 rokoch od tohto nálezu nie je namietané konanie právoplatne skončené.
6. Okresný súd vo svojom vyjadrení zo 14. februára 2018 súhlasil s upustením od
ústneho pojednávania. Podobne sa vyjadrila aj sťažovateľka, ktorá vyjadrila súhlas
s upustením od ústneho pojednávania vo svojom vyjadrení zo 16. marca 2018.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom okresného
súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
9. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
10. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni.
K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo
objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je
preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav
právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
postupovali v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá a aby
predchádzali zbytočným prieťahom, a ďalej z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd
postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom
pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.
11. Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote
zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníkov a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP
ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých
kritérií postupoval aj v danom prípade.
11.1 Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe, ktorou sa
žalobcovia proti sťažovateľke, ktorá vystupuje v konaní v procesnom postavení žalovanej,
domáhali odstránenia neoprávnenej stavby, resp. zriadenia vecného bremena. Vzhľadom na
nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších
účastníkov do konania v súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelých žalobcoch
možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú vecnú
zložitosť, na ktorú poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu
23. februára 2018 aj predseda okresného súdu, však nemožno dávať do súvislosti
s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu opísanou v ďalšej časti tohto nálezu.
Preskúmavané konanie nemožno podľa názoru ústavného súdu kvalifikovať ako zložité
po právnej stránke, pretože výklad a používanie právnej úpravy vzťahujúcej sa na daný
prípad sú stabilizované v judikatúre všeobecných súdov.
11.2 Pri hodnotení správania sťažovateľky ako účastníčky namietaného konania
ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by mohli byť zohľadnené v jej neprospech,
a teda nemožno jej pričítať žiadny podiel na zodpovednosti za dĺžku namietaného konania.
Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti namieta, že celkovú dĺžku konania
ovplyvnili aj samotní účastníci konania, ktorí podávali opravné prostriedky proti
rozhodnutiam súdov, a v dôsledku toho bol spis postupovaný odvolaciemu a tiež
dovolaciemu súdu. Vo svojej judikatúre ústavný súd uviedol, že v dôsledku uplatnenia
procesných práv účastníkom konania nepochybne dochádza k predĺženiu konania,
zodpovednosť za tento stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu
orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). Ústavný súd v tejto súvislosti
uvádza, že aj pri zohľadnení doby, keď sa spis nachádzal na odvolacom, resp. dovolacom
súde, je dĺžka namietaného konania neprimeraná a uplatnenie procesných oprávnení
účastníkov konania v podobe využitia opravných prostriedkov nemalo zásadný vplyv na
dĺžku namietaného konania.
11.3 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup okresného súdu. Ústavný súd
zdôrazňuje, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu
(všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala
k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na
štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
Ústavný súd pri posudzovaní postupu súdu hodnotil len obdobie počnúc vstupom
sťažovateľky do namietaného konania, ku ktorému došlo uznesením č. k. 15 C 789/1994-97
zo 17. júna 2004. Vychádzajúc z predloženej sťažnosti, z vyjadrenia okresného súdu,
z chronológie úkonov doručenej okresným súdom spolu s vyjadrením k sťažnosti, ako aj
z obsahu súdneho spisu predloženého ústavnému súdu na nahliadnutie, ústavný súd zistil, že
celé konanie na okresnom súde je poznačené neefektívnou s nesústredenou činnosťou súdu
a viacerými obdobiami nečinnosti. Ústavný súd poukazuje na najvýraznejšie procesné
pochybenie okresného súdu, ktorý dovolanie podané žalobcami proti rozsudku odvolacieho
súdu č. k. 11 Co 339/2008-251 z 19. mája 2010 doručené okresnému súdu 29. júla 2010
riadne nezažurnalizoval a napriek upozorneniu žalobcov na toto pochybenie súdu (doručené
súdu 6. mája 2011, pozn.) vyzval žalobcov na zaplatenie poplatku za dovolanie až výzvou
z 28. mája 2013, doručil dovolanie na vyjadrenie žalovaným až podaním z 3. septembra
2013 a predložil na rozhodnutie dovolaciemu súdu až 13. decembra 2013, teda po viac ako
3 rokoch a 5 mesiacoch od podania dovolania okresnému súdu.
12. Podľa názoru ústavného súdu konanie, ktoré trvá od jeho začatia 23,5 roka a od
vstupu sťažovateľky do konania takmer 14 rokov bez právoplatného rozhodnutia vo veci
samej, možno už len na základe jeho posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné
s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. II. ÚS 3/09,
III. ÚS 170/2010, III. ÚS 21/2014). Z tohto dôvodu ústavný súd nepovažoval za potrebné
osobitne vyhodnocovať a uvádzať prípadne jednotlivé obdobia nečinnosti okresného súdu
(m. m. IV. ÚS 280/2011), pretože v okolnostiach danej veci už samotná dĺžka konania je
z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná a ničím neospravedlniteľná. Na tomto
základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo
porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto
nálezu).
13. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu
porušil, aby vo veci konal.
Sťažovateľka sa domáhala tiež vyslovenia príkazu, aby okresný súd konal vo veci
bez zbytočných prieťahov [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojitosti s § 56 ods. 3 písm. a) zákona
o ústavnom súde]. Keďže uvedenú povinnosť už ústavný súd vyslovil vo svojom náleze
sp. zn. IV. ÚS 239/08 zo 16. decembra 2008, nebolo potrebné opakovane rozhodnúť aj
o tomto návrhu sťažovateľky. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak,
ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
14. Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti tiež navrhla, aby ústavný súd vo výroku
svojho nálezu zakázal okresnému súdu pokračovať v porušovaní jej v sťažnosti označených
práv. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v príkaze konať v napadnutom konaní bez
zbytočných prieťahov uloženom okresnému súdu v náleze sp. zn. IV. ÚS 239/08 zo
16. decembra 2008 je z podstaty veci zahrnutá aj požiadavka (príkaz), aby okresný súd
nepokračoval v porušovaní tých práv sťažovateľky, ktorých porušenie jeho postupom
v napadnutom konaní bolo týmto nálezom vyslovené. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
sťažnosti sťažovateľky v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
III.
15. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať
primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ktoré odôvodnila tým, že „... doba,
ktorá uplynula od začiatku konania až doposiaľ, teda doba viac než 23 rokov, je
neprimerane dlhá, ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná a v podstatnej miere ju
spôsobil Okresný súd Košice I svojím postupom“. Ďalej uviedla, že „S prihliadnutím na to,
že to bol práve okresný súd, orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti a zmyslom
činnosti ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná
je dôsledok – pocit márnosti snahy dovolať sa spravodlivosti, ktorý sťažovateľka nezvratne
nadobudla, neospravedlniteľný.“. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd prihliadol
na význam sporu v posudzovanom konaní vo zvýšenej miere a aby táto skutočnosť
ovplyvnila priznanie finančného zadosťučinenia v plne požadovanej výške.
16. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Pri určení primeraného finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom
na zistenú dobu neodôvodnených prieťahov okresného súdu považoval za potrebné
rozhodnúť aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na doterajšiu
dĺžku konania, zohľadňujúc, že spis sa nachádzal po dobu 4 rokov a 4 mesiacov na
nadriadenom, odvolacom, resp. dovolacom súde (ktoré však sťažovateľka ako
porušovateľov označených práv neoznačila, pozn.), berúc do úvahy konkrétne okolnosti
prípadu, ako aj skutočnosť, že namietané konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu
právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia nepredstavuje realizáciu základného práva priznaného čl. 46 ods. 3 ústavy,
t. j. primerané finančné zadosťučinenie nemožno stotožňovať s odškodným, s náhradou či
už za skutočnú škodu alebo za ušlý zisk.
Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné
zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu uvedenú v bode 2 výroku nálezu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4
výroku tohto nálezu.
17. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd
pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2016, ktorá bola 884 €.
Sťažovateľke, ktorá bola vo veci namietaných porušení práv úspešná, vznikli trovy konania
z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátkou v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a
ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov. Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnej služby (prevzatie
a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), a to za každý úkon po 147,33 €, čo spolu
s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,84 € za každý úkon právnej
služby predstavuje sumu 312,34 €. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľky je aj platiteľkou
DPH, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky
a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli teda priznané
v celkovej sume 374,81 €.
18. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1
CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona
o ústavnom súde).
19. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2018