Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 34/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TJ ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o.,

Rastislavova 104, Košice, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,

Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti TJ ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o., na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Obchodnej spoločnosti TJ ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o., p r i z n á v a

finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice

I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti TJ

ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o., trovy konania v sume 374,81 € (slovom

tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiatjeden centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 20,

Košice.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

z 24. januára 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti TJ

ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), podľa § 25 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „namietané konanie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je stranou konania, ktoré začalo na

okresnom súde 3. októbra 1994 a ktorého predmetom bolo pôvodne odstránenie stavby vo

vlastníctve sťažovateľky a po pripustení zmeny žaloby je predmetom zriadenie vecného

bremena v prospech žalovaných v 1. až 3. rade. Sťažovateľka vstúpila do konania ako

žalovaná v 3. rade na základe pripustenia jej vstupu do konania súdom po tom, ako žalovaná

v 1. rade Telovýchovná jednota Východoslovenské železiarne Košice previedla v priebehu

konania nehnuteľnosti stojace na pozemkoch, o ktorých žalobcovia tvrdia, že sú v ich

vlastníctve, kúpnymi zmluvami do vlastníctva sťažovateľky.

Prieťahy v namietanom konaní už boli predmetom posudzovania zo strany ústavného

súdu, ktorý nálezom sp. zn. zo 16. decembra 2008 konštatoval porušenie

práva Telovýchovnej jednoty Východoslovenské železiarne Košice (žalovaná v 1. rade,

pozn.) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a okresnému súdu

prikázal, aby v namietanom konaní konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka uvádza, že ani po vydaní nálezu ústavného súdu nedošlo

k právoplatnému skončeniu konania, ktoré trvá dosiaľ.

Dňa 7. augusta 2008 vydal okresný súd rozsudok, ktorým okrem iného žalobu

v celom rozsahu zamietol.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 19. mája 2010 rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá,

potvrdil a pripustil dovolanie v otázke, či sa v prípade, ak je daný dôvod na vydanie veci

podľa o úprave vlastníckych vzťahov k pôde

a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, možno domáhať

ochrany vlastníckeho práva k tejto veci podľa všeobecných právnych predpisov.

Na základe dovolania žalobcov proti rozsudku krajského súdu rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 20. januára 2015 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd následne uznesením sp. zn. z 10. mája 2017 zrušil

rozsudok okresného súdu zo 7. augusta 2008 v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby

a vec vrátil v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Sťažovateľka pripisuje zodpovednosť za doterajšiu neprimeranú dĺžku konania, ktoré

vo vzťahu k nej trvá viac ako 13 rokov, okresnému súdu, ktorého nezbavuje zodpovednosti

ani to, že od vydania nálezu ústavného súdu sp. zn. zo 16. decembra 2008

bola vec po vynesení rozsudku okresného súdu predmetom konania na odvolacom

a dovolacom súde.

Sťažovateľka okresnému súdu vytýka, že svojím nesprávnym rozhodnutím

zo 7. augusta 2008, ktoré bolo po viac ako 8 rokoch a 9 mesiacoch odvolacím súdom

zrušené, prispel k predĺženiu konania o uvedenú dobu.

3. Na základe skutočností uvedených v sťažnosti s odvolaním sa na judikatúru

ústavného súdu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ňou

označených práv (bod 1) postupom okresného súdu v namietanom konaní, zakázal

okresnému súdu pokračovať v porušovaní jej označených práv, prikázal okresnému súdu

konať v namietanom konaní bez prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 10 000 eur a náhradu trov konania.

4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k priebehu konania

podaním sp. zn. zo 14. februára 2018. Vo svojom vyjadrení doručenom

ústavnému súdu 23. februára 2018 okresný súd uviedol:

„Konanie vo veci sp. zn. sa začalo 3.10.1994. Predmetom konania

bolo pôvodne odstránenie stavby vo vlastníctve sťažovateľa a po pripustení zmeny žaloby je

predmetom konania zriadenie vecného bremena v prospech žalovaných v 1. až 3. rade.

Sťažovateľ v konaní vystupuje na procesnej strane žalovaného v 3. rade, keď vstúpil do

konania na základe pripustenia jeho vstupu súdom po tom, čo žalovaný v 1. rade

Telovýchovná jednota Východoslovenské železiarne Košice previedol v priebehu konania

nehnuteľnosti stojace na pozemkoch, o ktorých žalobcovia tvrdia, že sú v ich vlastníctve

kúpnymi zmluvami do vlastníctva sťažovateľa.

Vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi Mgr. Ladislavovi

Duditšovi.

Následne bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni Mgr. Gizele

Ferencsikovej.

Uznesením č. k. -10 z 27.7.2000 súd na návrh žalobcu pripustil, aby do

konania na strane žalovaného pristúpil ďalší účastník a to Mesto Košice, so sídlom Trieda

SNP 48/A, Košice.

Dňa 4.4.1995 súd vyzval žalobcov, aby spoločne a nerozdielne zaplatili súdny

poplatok za návrh vo výške 16,59 EUR (500,-Sk). Žalobcovia dňa 22.8.2000 podali súdu

žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 3.4.2003 bol spis pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudcovi

JUDr. Jozefovi Pribulovi.

Následne bol spis pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Dane

Bystrianskej.

Uznesením č. k. -44 z 4.9.2003 súd priznal žalobcom v II., III. a V.

rade oslobodenie od súdnych poplatkov.

Po zabezpečení prípravy pojednávania, súd nariadil prvé pojednávanie na

14.10.2003. Po prejednaní veci súd pojednávanie odročil na neurčito za účelom doplnenia

dokazovania.

Dňa 1.4.2004 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na neurčito za účelom

doplnenia dokazovania.

Uznesením č. k. -97 z 17.6.2004 súd na návrh žalobcov pripustil, aby

do konania na strane žalovaných pristúpil ďalší účastník, a to TJ ŠPORTVÝROBA Košice,

s.r.o., so sídlom Rastislavova 104, Košice.

Uznesením č. k. -150 z 11.11.2004 súd spojil vo výroku uvedené veci

vedené na Okresnom súde Košice I pre účely znaleckého dokazovania. Zároveň súd nariadil

znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézia

a kartografia, odvetvie geodézia a kartografia. Znalec doručil súdu znalecký posudok

29.12.2015 a vyúčtovanie odmeny za jeho vypracovanie.

Uznesením č. k. -261 z 25.5.2006 súd nariadil znalecké dokazovanie

znalkyňou z odboru stavebníctvo, odvetvia oceňovanie

nehnuteľnosti. Znalkyňa doručila súdu znalecký posudok zo dňa 3.10.2006 a vyúčtovanie

odmeny za jeho vypracovanie.

Dňa 3.4.2007 súd vec prejednal, vypočul zástupcov strán konania a pojednávanie

odročil na neurčito za účelom vyhotovenia procesných rozhodnutí súvisiacich s konaním

a za účelom výsluchu znalkyne k vypracovanému

znaleckému posudku.

Na výzvu súdu doručil znalec doplnený znalecký posudok zo

dňa 22.11.2007 a vyúčtovanie odmeny za jeho doplnenie.

Dňa 16.5.2008 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na 3.6.2008 za účelom

doplnenia dokazovania.

Pojednávanie nariadené na 3.6.2008 bolo bez prejednania veci odročené na

7.8.2008.

Na pojednávaní dňa 7.8.2008 súd po prejednaní veci vyhlásil rozsudok, ktorým pripustil

späťvzatie žaloby žalobcami v 3. a 4. rade a konanie v tejto časti zastavil vo vzťahu

k žalovaným v 1., 2. a 3. rade. Žalobu zamietol v celom rozsahu vo vzťahu k žalovaným v 1.,

2. a 3. rade. Zároveň rozhodol o trovách konania.

Proti rozsudku podali dňa 20.10.2008 odvolanie žalobcovia.

Dňa 22.12.2008 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. -251 z 19.5.2010 potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba v celom rozsahu

zamietnutá. Zároveň pripustil dovolanie v otázke, či v prípade, ak je daný dôvod na vydanie

veci podľa o úprave vlastníckych vzťahov k pôde

a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, možno sa domáhať

ochrany vlastníckeho práva k tejto veci podľa všeobecných právnych predpisov.

Na základe dovolania žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach rozhodol

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. -332 z 20.1.2015 tak, že

rozsudok Krajského súd v Košiciach č. k. -251 zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

Dňa 9.2.2015 bol spis pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudcovi

JUDr. Mironovi Čiževskému.

Dňa 25.2.2015 bol spis pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudkyni

JUDr. Dane Bystrianskej.

Dňa 2.12.2015 bol spis pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudkyni

JUDr. Mgr. Monike Dubjel.

Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. -353 z 10.5.2017 zrušil

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba v celom rozsahu

zamietnutá a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Pojednávanie nariadené na 13.10.2017 bolo bez prejednania veci odročené na

24.1.2018 pre neospravedlnenú neprítomnosť právnych zástupcov žalobcov a za účelom

doplnenia dokazovania.

Na pojednávaní dňa 24.1.2018 súd po prejednaní veci vyhlásil rozsudok, ktorým

nepripustil zmenu žaloby navrhnutú žalobcom a žalobu v celom rozsahu zamietol. Zároveň

rozhodol o trovách konania.

Rozsudok doposiaľ nenadobudol právoplatnosť.

Predmetom namietaného konania je zriadenie vecného bremena v prospech

žalovaných v 1. až 3. rade. Z obsahu spisu som zistil, že vec sa po právnej aj skutkovej

stránke javí byť zložitejšou. Okrem niekoľkonásobného znaleckého posúdenia veci súd

musel zabezpečiť množstvo listinných dokladov z archívov, katastra nehnuteľnosti a od

iných inštitúcii.

V niektorých obdobiach v dôsledku zmien v osobe zákonného sudcu sa vyskytli aj na

strane súdu kratšie obdobia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti. Táto skutočnosť však

nevylučuje zodpovednosť súdu za celkovú dĺžku konania, ktoré trvá už viac ako 23 rokov.

Postup súdu pri nariaďovaní znaleckého dokazovania, niekoľko zmien v osobe

znalca, ich výsluch hodnotím ako neefektívny a nedôsledný, ktorý v konečnom dôsledku

spôsobil predĺženie konania.

Prieťahy v konaní boli už predmetom posudzovania zo strany ústavného súdu, ktorý

nálezom sp. zn. z 16.12.2008 konštatoval porušenie práva Telovýchovnej

jednoty Východoslovenské železiarne Košice (žalovaná v 1. rade) na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote a prikázal

okresnému súdu, aby v namietanom konaní konal bez zbytočných prieťahov.

Celkovú dĺžku konania ovplyvnili aj samotní účastníci konania, ktorí podávali

opravné prostriedky proti rozhodnutiam súdov a v dôsledku toho bol spis postupovaný

odvolaciemu súdu a tiež až. dovolaciemu súdu. Rozsudok súdu prvého stupňa bol odvolacím

súdom potvrdený. Najvyšší súd na základe dovolania žalobcov rozsudok odvolacieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňový súd vo veci doposiaľ dvakrát

meritórne rozhodol.

Na základe uvedeného konštatujem, že sťažnosť sa javí ako čiastočne dôvodná.“

5. Sťažovateľka vo svojom stanovisku zo 16. marca 2018 k vyjadreniu okresného

súdu sp. zn. zo 14. februára 2018 uviedla, že skutočnosť, že okresný súd

vo veci vyniesol rozsudok, nevypovedá ešte o tom, či po vyhlásení rozsudku nebude jeho

činnosť poznačená prieťahmi pri jeho vyhotovovaní, zasielaní stranám konania a pri

zasielaní prípadných opravných prostriedkov a vyjadrení k nim. Sťažovateľka ďalej uviedla:

„Bez ohľadu na uvedenú úvahu, a bez ohľadu na skutočnosť, že samotné rozhodnutie

okresného súdu ešte nemusí nastoliť stav právnej istoty, sťažovateľka považuje za nesporné,

že 13 a pol ročné konanie nenapĺňa ani požiadavku primeranosti jeho dĺžky, ani požiadavku

konania bez prieťahov.“ Osobitne zdôrazňuje, že ona sama k neprimeranej dĺžke konania

ničím neprispela. Zároveň zdôrazňuje, že aj samotný okresný súd uviedol, že ústavný súd už

nálezom sp. zn. zo 16. decembra 2008 konštatoval porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote vo vzťahu k inému účastníkovi namietaného konania a prikázal

okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, no napriek tomu ani po viac ako

9 rokoch od tohto nálezu nie je namietané konanie právoplatne skončené.

6. Okresný súd vo svojom vyjadrení zo 14. februára 2018 súhlasil s upustením od

ústneho pojednávania. Podobne sa vyjadrila aj sťažovateľka, ktorá vyjadrila súhlas

s upustením od ústneho pojednávania vo svojom vyjadrení zo 16. marca 2018.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom okresného

súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného

v , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

).

10. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa

(čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) ústavný súd vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni.

K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo

objektívne realizovalo (, ). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je

preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav

právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktorý súdom prikazuje, aby

postupovali v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá a aby

predchádzali zbytočným prieťahom, a ďalej z , podľa ktorého súd

postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom

pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.

11. Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom

prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote

zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníkov a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP

ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho

význam pre sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých

kritérií postupoval aj v danom prípade.

11.1 Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe, ktorou sa

žalobcovia proti sťažovateľke, ktorá vystupuje v konaní v procesnom postavení žalovanej,

domáhali odstránenia neoprávnenej stavby, resp. zriadenia vecného bremena. Vzhľadom na

nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších

účastníkov do konania v súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelých žalobcoch

možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú vecnú

zložitosť, na ktorú poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu

23. februára 2018 aj predseda okresného súdu, však nemožno dávať do súvislosti

s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu opísanou v ďalšej časti tohto nálezu.

Preskúmavané konanie nemožno podľa názoru ústavného súdu kvalifikovať ako zložité

po právnej stránke, pretože výklad a používanie právnej úpravy vzťahujúcej sa na daný

prípad sú stabilizované v judikatúre všeobecných súdov.

11.2 Pri hodnotení správania sťažovateľky ako účastníčky namietaného konania

ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by mohli byť zohľadnené v jej neprospech,

a teda nemožno jej pričítať žiadny podiel na zodpovednosti za dĺžku namietaného konania.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti namieta, že celkovú dĺžku konania

ovplyvnili aj samotní účastníci konania, ktorí podávali opravné prostriedky proti

rozhodnutiam súdov, a v dôsledku toho bol spis postupovaný odvolaciemu a tiež

dovolaciemu súdu. Vo svojej judikatúre ústavný súd uviedol, že v dôsledku uplatnenia

procesných práv účastníkom konania nepochybne dochádza k predĺženiu konania,

zodpovednosť za tento stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu

orgánu konajúcemu vo veci (, ). Ústavný súd v tejto súvislosti

uvádza, že aj pri zohľadnení doby, keď sa spis nachádzal na odvolacom, resp. dovolacom

súde, je dĺžka namietaného konania neprimeraná a uplatnenie procesných oprávnení

účastníkov konania v podobe využitia opravných prostriedkov nemalo zásadný vplyv na

dĺžku namietaného konania.

11.3 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup okresného súdu. Ústavný súd

zdôrazňuje, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu

(všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala

k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na

štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. , , ).

Ústavný súd pri posudzovaní postupu súdu hodnotil len obdobie počnúc vstupom

sťažovateľky do namietaného konania, ku ktorému došlo uznesením č. k. -97

zo 17. júna 2004. Vychádzajúc z predloženej sťažnosti, z vyjadrenia okresného súdu,

z chronológie úkonov doručenej okresným súdom spolu s vyjadrením k sťažnosti, ako aj

z obsahu súdneho spisu predloženého ústavnému súdu na nahliadnutie, ústavný súd zistil, že

celé konanie na okresnom súde je poznačené neefektívnou s nesústredenou činnosťou súdu

a viacerými obdobiami nečinnosti. Ústavný súd poukazuje na najvýraznejšie procesné

pochybenie okresného súdu, ktorý dovolanie podané žalobcami proti rozsudku odvolacieho

súdu č. k. -251 z 19. mája 2010 doručené okresnému súdu 29. júla 2010

riadne nezažurnalizoval a napriek upozorneniu žalobcov na toto pochybenie súdu (doručené

súdu 6. mája 2011, pozn.) vyzval žalobcov na zaplatenie poplatku za dovolanie až výzvou

z 28. mája 2013, doručil dovolanie na vyjadrenie žalovaným až podaním z 3. septembra

2013 a predložil na rozhodnutie dovolaciemu súdu až 13. decembra 2013, teda po viac ako

3 rokoch a 5 mesiacoch od podania dovolania okresnému súdu.

12. Podľa názoru ústavného súdu konanie, ktoré trvá od jeho začatia 23,5 roka a od

vstupu sťažovateľky do konania takmer 14 rokov bez právoplatného rozhodnutia vo veci

samej, možno už len na základe jeho posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné

s imperatívom ustanoveným v (obdobne napr. ,

, ). Z tohto dôvodu ústavný súd nepovažoval za potrebné

osobitne vyhodnocovať a uvádzať prípadne jednotlivé obdobia nečinnosti okresného súdu

(m. m. ), pretože v okolnostiach danej veci už samotná dĺžka konania je

z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná a ničím neospravedlniteľná. Na tomto

základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo

porušené základné právo sťažovateľky podľa (bod 1 výroku tohto

nálezu).

13. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu

porušil, aby vo veci konal.

Sťažovateľka sa domáhala tiež vyslovenia príkazu, aby okresný súd konal vo veci

bez zbytočných prieťahov [ v spojitosti s zákona

o ústavnom súde]. Keďže uvedenú povinnosť už ústavný súd vyslovil vo svojom náleze

sp. zn. zo 16. decembra 2008, nebolo potrebné opakovane rozhodnúť aj

o tomto návrhu sťažovateľky. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak,

ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

14. Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti tiež navrhla, aby ústavný súd vo výroku

svojho nálezu zakázal okresnému súdu pokračovať v porušovaní jej v sťažnosti označených

práv. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v príkaze konať v napadnutom konaní bez

zbytočných prieťahov uloženom okresnému súdu v náleze sp. zn. zo

16. decembra 2008 je z podstaty veci zahrnutá aj požiadavka (príkaz), aby okresný súd

nepokračoval v porušovaní tých práv sťažovateľky, ktorých porušenie jeho postupom

v napadnutom konaní bolo týmto nálezom vyslovené. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

sťažnosti sťažovateľky v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

15. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie. Podľa ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať

primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ktoré odôvodnila tým, že „... doba,

ktorá uplynula od začiatku konania až doposiaľ, teda doba viac než 23 rokov, je

neprimerane dlhá, ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná a v podstatnej miere ju

spôsobil Okresný súd Košice I svojím postupom“. Ďalej uviedla, že „S prihliadnutím na to,

že to bol práve okresný súd, orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti a zmyslom

činnosti ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná

je dôsledok – pocit márnosti snahy dovolať sa spravodlivosti, ktorý sťažovateľka nezvratne

nadobudla, neospravedlniteľný.“. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd prihliadol

na význam sporu v posudzovanom konaní vo zvýšenej miere a aby táto skutočnosť

ovplyvnila priznanie finančného zadosťučinenia v plne požadovanej výške.

16. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Pri určení primeraného finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom

na zistenú dobu neodôvodnených prieťahov okresného súdu považoval za potrebné

rozhodnúť aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na doterajšiu

dĺžku konania, zohľadňujúc, že spis sa nachádzal po dobu 4 rokov a 4 mesiacov na

nadriadenom, odvolacom, resp. dovolacom súde (ktoré však sťažovateľka ako

porušovateľov označených práv neoznačila, pozn.), berúc do úvahy konkrétne okolnosti

prípadu, ako aj skutočnosť, že namietané konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu

právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané

finančné zadosťučinenie podľa (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia nepredstavuje realizáciu základného práva priznaného ,

t. j. primerané finančné zadosťučinenie nemožno stotožňovať s odškodným, s náhradou či

už za skutočnú škodu alebo za ušlý zisk.

Ústavný súd nevyhovel v súlade s a zákona

o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné

zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu uvedenú v bode 2 výroku nálezu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4

výroku tohto nálezu.

17. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd

pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2016, ktorá bola 884 €.

Sťažovateľke, ktorá bola vo veci namietaných porušení práv úspešná, vznikli trovy konania

z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátkou v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a

ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov. Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnej služby (prevzatie

a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), a to za každý úkon po 147,33 €, čo spolu

s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,84 € za každý úkon právnej

služby predstavuje sumu 312,34 €. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľky je aj platiteľkou

DPH, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky

a podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli teda priznané

v celkovej sume 374,81 €.

18. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s

) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu ( zákona

o ústavnom súde).

19. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2018