Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)d00/394336.98e74d.pdf
PDF · 181.53 KB
No categories available
4Cdo/448/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 448/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ J., bývajúceho v K.K.,
2/ Š., bývajúceho v D., 3/ F., bývajúceho v K.K., 4/ M., bývajúceho v G., 5/ M., bývajúcej
v K.K., 6/ M., bývajúcej v K.K., 7/ F., bývajúceho v Č., všetci zastúpení JUDr. M.,
advokátom so sídlom v K.K., proti žalovaným 1/ T., so sídlom v K.K., zastúpenej JUDr. M.,
advokátom so sídlom v K.K., 2/ K.M., 3/ K.T., so sídlom v K.K., zastúpenej JUDr. J.,
advokátom so sídlom v K.K., o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. zriadenie vecného
bremena, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15 C 789/1994, v konaní
o dovolaní žalobcov 1/, 2/, 5/, 6/, 7/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 19. mája
2010 sp. zn. 11 Co 339/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
z 19. mája 2010 sp. zn. 11 Co 339/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobcovia sa žalobou podanou na Okresnom súde Košice I 3. októbra 1994 domáhali
uloženia povinnosti žalovaným odstrániť neoprávnenú stavbu, postavenú na pozemku
nachádzajúcom sa v katastrálnom území K.X.K., zapísanom na LV č. X., vedenom
Katastrálnym úradom v K. z toho dôvodu, že na základe rozhodnutia odboru výstavby ObNV
K. I z 24. februára 1984 č.k. 5882/83/84-Go (ďalej len „vyvlastňovacie rozhodnutie“) mala
2
byť vyvlastnená pod bodom č. 4. parcela č. X. zapísaná vo vložke č. X. vo výmere 690 m(v
tom čase vo vlastníctve ich právnych predchodcov). Táto parcela je totožná s parcelou
vedenou v katastri nehnuteľností v KÚ K. ako časť parc. č. X. vedenej na LV č. X., kat. úz.
K.-S.. Počas vyvlastňovacieho konania s osobami uvedenými vo vyvlastňovacom rozhodnutí
nik nejednal. V priebehu konania uplatnili eventuálny žalobný petit pre prípad, ak by
odstránenie stavby nebolo účelné. Žiadali zriadiť vecné bremeno k pozemku v prospech
žalovaných, zodpovedajúce ich právu pozemok užívať za náhradu vyčíslenú znaleckým
posudkom.
Okresný súd Košice I rozsudkom zo 7. augusta 2008 č.k. 15 C 789/1994-176 pripustil
späťvzatie žaloby žalobcami 3/ a 4/ a konanie v tejto časti zastavil. Druhým výrokom v celom
rozsahu žalobu žalobcov (1/, 2/, 5/, 6/, 7/) zamietol. Vyslovil, že o trovách účastníkov konania
a štátu rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia. Okresný súd najskôr prejudiciálne skúmal
vlastníctvo žalobcov k pozemku, teda či sú v tomto spore aktívne legitimovaní k uplatnenému
nároku v zmysle žaloby. Vec právne posudzoval podľa § 119, § 135c a § 460 Občianskeho
zákonníka, zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný
zákon) s poukazom na jeho ustanovenia § 108 - § 114 a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (§ 18, § 24 a § 26). Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že vlastníctvo
k pozemku na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia nikdy neprešlo na štát (ku ktorému
pozemku správu vykonávali V.K., ktoré následne správu previedli hospodárskou zmluvou do
trvalého užívania žalovaného 2/ a ten následne na žalovaného 1/), že žalovaný 2/, ktorý je ako
vlastník zapísaný v evidencii nehnuteľností, nenadobudol vlastníctvo vydržaním ani zo
zákona a že žalobcovia nadobudli vlastnícke právo po svojich právnych predchodcoch titulom
dedenia (§ 460 Občianskeho zákonníka). Podľa jeho názoru vyvlastňovacie konanie vo
vzťahu k pôvodným pozemnoknižným spoluvlastníkom vyvlastňovaného pozemku bolo
právne neúčinné, keďže neprebehlo za podmienok vtedy platného stavebného zákona, a tak
i vyvlastňovacie rozhodnutie ako individuálny správny akt správneho orgánu bolo právne
neúčinné. Poukázal na tú skutočnosť, že vyvlastňovacie konanie neprebehlo za podmienok
vtedy platného zákona o správnom konaní. Hoci predbežnú otázku o vlastníctve žalobcov
k predmetnému pozemku, ako predpoklad žaloby uplatnenej podľa § 135c Občianskeho
zákonníka, prvostupňový súd vyriešil v prospech žalobcov, ich žalobu zamietol. Jednak z toho
dôvodu, že žalovaní 1/ až 3/ nie sú vlastníkmi stavieb na pozemku a tiež z dôvodu, že stavbou
sa rozumie nehnuteľnosť spojená so zemou pevným základom a tejto požiadavke nevyhovuje
rozsah nehnuteľností vo vlastníctve žalobcov definovaných ako stavba, ktorej by mohla byť
poskytnutá ochrana podľa § 135c Občianskeho zákonníka, pretože nemá charakter stavby
podľa § 119 Občianskeho zákonníka.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcov 1/, 2/, 5/, 6/ a 7/ rozsudkom
z 19. mája 2010 sp. zn. 11 Co 339/2008 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti,
ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá potvrdil, aj keď z iných dôvodov, než v ňom
uvedených. Odvolací súd proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie. Proti výroku rozhodnutia
súdu prvého stupňa, ktorým súd pripustil späťvzatie žaloby žalobcami 3/ a 4/ a konanie v tejto
časti zastavil, odvolanie podané nebolo, a tak v tejto časti rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 30. októbra 2008. Na rozdiel od súdu prvého stupňa odlišne posúdil
prejudiciálnu otázku vlastníctva žalobcov k pozemku. Podľa jeho názoru okresný súd túto
otázku neposúdil správne. Súhlasil s jeho názorom, že vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo
riadne doručené spoluvlastníkom, resp. ich právnym nástupcom, a tak ani nenadobudlo
právoplatnosť a účinnosť, z dôvodu ktorého súd ani nebol takýmto rozhodnutím v zmysle
§ 135 ods. 1 O.s.p. viazaný a nebol ani povinný z neho vychádzať (§ 135 ods. 2 O.s.p.).
Avšak podľa jeho názoru, ak štát, resp. štátny podnik (v preskúmavanom prípade V.K.) na
základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia začal pozemok fakticky užívať na účel
vyvlastnenia (na výstavbu tenisového areálu T.) a chopil sa jeho držby bez právneho titulu,
išlo podľa jeho názoru o prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu v rozhodnom období,
čo je jeden z reštitučnými zákonmi definovaných dôvodov pre vydanie veci oprávneným
osobám podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k
pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon o pôde“), ku ktorému
možnému použitiu tohto ustanovenia zákona o pôde odvolací súd vyzval účastníkov konania
na vyjadrenie (§ 213 O.s.p.). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
z povahy zákona o pôde ako zákona špeciálneho vyplýva, že nároky ním upravené nemožno
riešiť inak, než podľa jeho ustanovení v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali. Ak
stanovuje zákon o pôde určité podmienky a postup pre uplatnenie nároku, nemožno ten istý
nárok uplatňovať podľa iného všeobecného predpisu, hoci tento predpis stanovuje niektoré
podmienky odlišne. Preto domáhať sa ochrany podľa § 135c Občianskeho zákonníka možno
len vtedy, ak chýba úprava v špeciálnom zákone, čo nie je preskúmavaný prípad. Odvolací
súd poukázal na to, že od okamihu, kedy márne uplynula lehota na uplatnenie reštitučného
nároku, nemožno ďalej oprávnenú osobu považovať za vlastníka veci. Podľa názoru
odvolacieho súdu, pokiaľ by aj naďalej po uplynutí zákonnej lehoty na uplatnenie
reštitučného nároku bolo možné domáhať sa vydania veci, ktorú bolo možné žiadať podľa § 6
ods. 1 písm. p/ zákona o pôde i podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Keď si
v preskúmavanom prípade žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia svoj nárok na vydanie
veci postupom podľa reštitučných predpisov neuplatnili, došlo k zániku ich práva na obnovu
ich vlastníckeho práva k pozemku, ktoré vlastnícke právo by nadobudli až jeho vydaním.
K námietke žalobcov, že v danom prípade nebolo možné nárok podľa reštitučných predpisov
uplatniť, lebo pozemok nebol v rokoch 1991 a 1992 pozemkom, ktorý patril do
poľnohospodárskeho a lesného pôdneho fondu, ale išlo o zastavané plochy, ktoré boli
súčasťou intravilánu mesta K., odvolací súd uviedol, že § 30 zákona o pôde rieši prípady, keď
poľnohospodárske alebo lesné nehnuteľnosti prešli na štát alebo inú právnickú osobu podľa
druhej časti zákona o pôde, avšak dodatočne stratili charakter poľnohospodárskeho alebo
lesného majetku tým, že boli napr. zastavané. Preto z uvedeného dôvodu, i keby bol pozemok
v čase účinnosti zákona o pôde zastavaným pozemkom, nešlo by o prekážku, pre ktorú by
nárok nemohol byť uplatnený podľa zákona o pôde. Vyslovenie prípustnosti dovolania vo
výroku rozsudku odôvodnil ustanovením § 238 ods. 3 O.s.p. a tým, že ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu. Za otázku zásadného právneho významu považoval
zodpovedanie otázky, „či v prípade, ak je daný dôvod na vydanie veci podľa § 6 ods. 1 písm.
p/ zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, možno sa domáhať ochrany
vlastníckeho práva k tejto veci podľa všeobecných právnych predpisov.“
Proti tomuto rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil
rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti, ktorým bola žaloba v celom rozsahu
zamietnutá, podali podľa § 238 ods. 3 O.s.p. žalobcovia 1/, 2/, 5/, 6/ a 7/ dovolanie. Navrhli
rozsudok v napadnutom rozsahu zmeniť alebo zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie
konanie. Dovolanie odôvodnili nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Namietali nesprávnosť právneho záveru odvolacieho súdu o tom,
že sa nemohli svojho práva domáhať podľa § 135c Občianskeho zákonníka, pretože ich právo
na ochranu vlastníckeho práva bolo možné uplatniť podľa zákona o pôde. Uviedli,
že v ich prípade nebolo možné postupovať podľa reštitučných zákonov. Podľa ich názoru
nikdy neprestali byť spoluvlastníkmi pozemku, ktorý zdedili po svojich predkoch. Keďže
vyvlastňovacie rozhodnutie bolo nezákonné, a teda nemalo ani žiadne právne účinky,
vlastnícke právo pôvodných vlastníkov, ich právnych predchodcov nikdy nezaniklo.
Z uvedeného dôvodu preto ani nebolo možné, aby sa domáhali prinavrátenia vlastníckeho
práva, o ktoré nikdy neprišli a ktoré nikdy neprešlo na štát. Poukázali
na to, že za nadobudnutie bez právneho dôvodu je možné považovať výlučne tie prípady,
v ktorých právny dôvod neexistoval od počiatku. Nadobudnutie na základe nezákonného
rozhodnutia je podľa ich názoru takým nadobudnutím, pri ktorom dôvod z formálneho
hľadiska existoval, ale z dôvodu viacerých chýb, ktoré toto rozhodnutie obsahovalo, bolo
nezákonné a jeho právne účinky nikdy nenastali. Navyše, pozemok v čase vyvlastnenia nebol
súčasťou poľnohospodárskeho alebo lesného pôdneho fondu, pretože ešte pred vydaním
vyvlastňovacieho rozhodnutia došlo k jeho vyňatiu z poľnohospodárskeho pôdneho fondu
na základe rozhodnutia MNV, odboru vodného a lesného hospodárstva a poľnohospodárstva
z 25. októbra 1982 za účelom zlegalizovania akcie „Tenisový areál T.“, kedy sa
preukázateľne nachádzal vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcov. Z
uvedeného dôvodu neprichádzalo preto do úvahy použitie § 30 zákona o pôde, podľa ktorého
bolo možné vlastnícke právo uplatniť iba proti pozemkom, ktoré tvorili poľnohospodársky
a lesný pôdny fond alebo sa na takýto účel používali v čase odňatia. V ďalšej časti dovolania
sa dovolatelia zaoberali právnym posúdením otázky, či sa na pozemku (ne)nachádza stavba
v občianskoprávnom zmysle podľa § 119 Občianskeho zákonníka a s poukazom na ďalšie
konania nimi vedené na danom súde týkajúce sa pozemkov, z ktorých pozostáva tenisový
areál zaujali názor, že celý areál je potrebné vnímať ako jeden celok.
Žalovaní 1/ až 3/ sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podali včas žalobcovia 1/, 2/, 5/, 6/ a 7/ zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 3 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p., dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu.
Ak sa prípustnosť dovolania opiera o výrok rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 238
ods. 3 O.s.p.), môže dovolací súd, okrem vád naplňujúcich znaky dovolacích dôvodov podľa
§ 241 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., skúmať rozsudok odvolacieho súdu len z hľadiska, či spočíva
na správnom právnom posúdení veci. Rozhodnutím odvolacieho súdu o pripustení dovolania
proti svojmu potvrdzujúcemu výroku je preto vymedzený i dovolací dôvod. Dovolanie
nemožno odôvodniť inak, než s poukazom na dôvod uvedený v § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.,
a to len vo vzťahu k tej právnej otázke, na riešenie ktorej odvolací súd pripustil dovolanie.
Dovolací súd sa potom obmedzuje len na tie dôvody, ktoré spadajú do rámca prípustného
dovolacieho dôvodu. V dovolacom konaní predmetom posudzovania a riešenia môžu byť
len právne otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani
vybavený procesnými prostriedkami – § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný tak rozsahom
dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia.
Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená
a dovolatelia ani vo svojom dovolaní nenamietali, že by v konaní k uvedeným vadám došlo.
V danom prípade odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku založil
prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p., keďže rozhodnutie o danej otázke
považoval po právnej stránke za rozhodnutie zásadného významu. Možnosť založiť
prípustnosť dovolania neznamená, že by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť
dovolania úplne ľubovoľne, rovnako nesmie ani v tomto rámci viesť k prenášaniu ťažiska
rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania
vyplýva, že odvolací súd je oprávnený pripustiť dovolanie len so zreteľom na tú konkrétne
vymedzenú právnu otázku zásadného právneho významu, ktorú sám vyriešil. Odvolací súd
sa musí pritom sám vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový
postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré v rámci
rozhodovania zaujal. Ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania, dovolateľ je oprávnený
napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,
a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené.
V dovolacom konaní môže byť potom predmetom posudzovania len správnosť riešenia
nastolenej právnej otázky.
V prejednávanej veci dovolatelia namietali, že napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy,
ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Odvolací súd pripustil dovolanie za účelom vytvorenia procesnej
možnosti preskúmať správnosť riešenia otázky, „či v prípade, ak je daný dôvod na vydanie
veci podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, možno sa domáhať
ochrany vlastníckeho práva k tejto veci podľa všeobecných právnych predpisov“.
Odvolací súd vyriešil nastolenú právnu otázku tým spôsobom, že keď bol
v preskúmavanom prípade na základe skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania, daný dôvod pre vydanie veci oprávneným osobám podľa § 6
ods. 1 písm. p/ zákona o pôde, žalobcovia si mali svoj reštitučný nárok v zákonnej lehote
uplatniť v reštitučnom konaní. Pokiaľ tak neurobili, nemôžu sa domáhať ochrany podľa
§ 135c Občianskeho zákonníka, nakoľko od okamihu, kedy im márne uplynula lehota
na uplatnenie reštitučného nároku, ich nemožno považovať za vlastníkov,
resp. spoluvlastníkov pozemku, keďže ich právo na obnovu vlastníckeho práva k pozemku
zaniklo.
Dovolací súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že totožnú dovolaciu
otázku riešil vo vzťahu k žalobcom 1/, 5/, 6/, 7/ a žalovaným 1/ až 3/ v konaní vedenom
na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15 C 830/1994, na Krajskom súde v Košiciach pod sp.
zn. 6 Co 281/2008, pričom predmetom konania boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa
v predmetnom tenisovom areáli, v ktorom konaní rozsudok Najvyššieho súdu 13. septembra
2011 sp. zn. 4 Cdo 180/2010 bol Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zrušený
a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. V náleze z 28. marca 2012 sp. zn. III. ÚS 16/2012
ústavný súd vyslovil, že základné právo J., M., M. a F. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 180/2010 z 13. septembra 2011 bolo porušené. V odôvodnení nálezu ústavný súd
uviedol, že posudzoval, či ústavne konformnému výkladu aplikovaných ustanovení právnych
predpisov zodpovedá názor najvyššieho súdu, že ak „bol na základe skutkových zistení daný
reštitučný nárok a oprávnené osoby sa mohli domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva
postupom podľa reštitučného predpisu – zákona o pôde“, sťažovatelia nemôžu úspešne
uplatniť nárok na ochranu vlastníckeho práva podľa ustanovení Občianskeho zákonníka,
a teda že žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa ustanovenia § 135c Občianskeho
zákonníka „nemožno obchádzať účel reštitučného zákona ... ktorým účelom je nielen
zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom
poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 – 1990, ale aj úprava
vlastníckych vzťahov k pôde, čo je vyjadrené aj v názve zákona o pôde“. Dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok nie je ústavne udržateľný a došlo ním k porušeniu základných práv
sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uviedol, že akceptácia a viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí znamenať,
že sťažovatelia musia v konaní dosiahnuť plný úspech a viazanosť právnym názorom
ústavného súdu nemusí jednoznačne viesť k inému rozhodnutiu, než aké bolo prijaté.
Základom pre výrok tohto nálezu bolo predovšetkým zistenie ústavne konformného právneho
posúdenia otázky (ne)aplikovateľnosti relevantných právnych predpisov v okolnostiach
prípadu.
Vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci ide o totožnosť účastníkov konania,
ale tiež o totožnosť predmetu konania a rovnakého skutkového stavu, dovolací súd
sa aj v predmetnej veci cíti byť viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ktorý vyslovil v náleze z 28. marca 2012 sp. zn. III. ÚS 16/2012 (§ 56
ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov) vo vzťahu k dovolateľom, v dôsledku čoho dospel
k záveru, že právne posúdenie veci odvolacím súdom v položenej dovolacej otázke nemožno
považovať za správne.
Otázkou, či slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou
za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak si žalobca, ktorý nevyužil
možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal
určiť, teda deklarovať existenciu svojho vlastníckeho práva sa zaoberali súdy vrátane
ústavného súdu už v minulosti, pričom ústavný súd dospel k záveru, že reštitučné predpisy
neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb,
ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva (III. ÚS 102/04, II. ÚS 231/09,
II. ÚS 249/2011). Ústavný súd vyslovil, že ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho
dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu,
aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné
predpisy občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva – žalôb určovacích,
vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. (III. US 178/06)].
Krajský súd dospel v napadnutom rozsudku k opačnému záveru, pričom tento svoj
záver aj podrobne právne odôvodnil argumentujúc v prvom rade právnym názorom,
že žalobou o ochranu vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného
zákonodarstva, tiež tým že reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že v rozhodnom
období vec prešla na štát aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené
osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním,
a napokon aj poukazom na zásadu lex specialis derogat legi generáli a z nej odvodeného
názoru, že neuplatnenie právnej ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu
možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných
predpisov. Nevzal tak do úvahy zmysel a účel reštitučného zákonodarstva, ktorým nebolo
spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale uľahčenie obnovenia
ich vlastníckeho práva a nemohlo ním byť vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre
nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia
takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi
ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným
v rozhodnom období.
Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde samostatný reštitučný
dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát
alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu,
zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako
vlastníkov v katastri nehnuteľnosti v prípadoch, keď štát zneužijúc svoje postavenie v dobe
neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii
nehnuteľnosti bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich z vtedy platného práva.
Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho
vlastníckeho práva mohli dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli
sa domáhať súdnej ochrany svojho vlastníckeho práva.
Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď
povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu,
ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis
v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá.
Názor krajského súdu, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať podľa
zákona o pôde márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená aj zánik
jej vlastníckeho práva, v situácii, keď povinnej osobe (na rozdiel od oprávnenej osoby)
nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti, popiera základné právo na vlastníctvo, tak
ako to je garantované v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, pretože jeho aplikácia
by znamenala vytvorenie dosiaľ v právnom poriadku neznámeho spôsobu straty vlastníckeho
práva fyzických osôb v prospech štátu. Takýto záver nemožno vyvodiť ani z tretej vety
ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde (neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá
sa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik
reštitučného nároku ustanoveného zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho
garantovaného Občianskym zákonníkom, ústavou a listinou. Účelom zákona o pôde nebolo
teda stanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období márnym
uplynutím lehoty na uplatnenie reštitučného nároku, ako to vyplýva z napadnutého
rozhodnutia.
Rovnako systematickým a logickým výkladom zákona o pôde nemožno dospieť
k inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke
právo prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu
pre jeho nadobudnutie, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva
v prospech štátu v evidencii nehnuteľnosti. Ustanovenie § 6 zákona o pôde nerieši (spätne)
vlastnícky režim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 6 ods. 1 písm. p/ zákona
o pôde o tom, že nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom.
Z rovnakých dôvodov neobstojí ani argumentácia krajského súdu, podľa ktorej
s ohľadom na princíp, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu
všeobecnú, a preto žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel
reštitučného zákonodarstva. Žalobcovia sa podaním žaloby o ochranu vlastníckeho práva
nepokúsili obchádzať reštitučné zákonodarstvo, ale iba využili zákonom ponúkanú možnosť
domáhať sa ochrany nimi tvrdeného (existujúceho) vlastníckeho práva procesne
akceptovateľným spôsobom.
Potrebné je však poukázať aj na názor vyslovený ústavným súdom v jeho predmetnom
náleze č. III. ÚS 16/2012 z 28. marca 2012, že nielen vlastnícke právo žalobcov (oprávnených
osôb), ale aj vlastnícke právo žalovaných (povinných osôb a ich právnych nástupcov) požíva
ústavnú a zákonnú ochranu. Predpokladom poskytnutia takejto ochrany takýmto osobám
(fyzickým či právnickým) s pozitívnym výsledkom je však v prvom rade existencia a povaha
nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva tvrdeného takýmito osobami, pričom poukázal
na názor vyslovený vo svojich nálezoch III. ÚS 178/06 a II. ÚS 249/2011 kde uviedol,
že mimoriadne významným v tomto kontexte sú nielen okolnosti tvrdeného nadobudnutia
vlastníckeho práva žalovanými, ale aj otázka, či nehnuteľnosť užívali po určitý (spravidla
dlhý) čas dobromyseľne alebo nie, či sa správali ako jej vlastníci, držitelia alebo detentori.
Posudzovať existenciu nimi tvrdeného vlastníckeho práva, jeho vznik, oprávnenosť držby
a následné zmeny v osobách vlastníkov a vplyv týchto okolností na záver o tom, či vlastnícke
právo žalovaní nadobudli a kedy a na základe akej právnej skutočnosti sa tak stalo, patrí
všeobecným súdom, ktorých úlohou je poskytnúť ochranu vlastníckemu právu účastníkov
konania vedeného pred nimi.
V predmetnej veci sa však súdy nižších stupňov týmto otázkam nevenovali s ohľadom
na právny názor, na ktorom svoje rozhodnutie založili.
Ústavný súd vo svojom náleze III. ÚS 16/2012 poukázal tiež na skutočnosť,
že v obsahovo identických veciach súvisiacich s predmetným konaním boli vydané meritórne
rozhodnutia, ktorými bola priznaná ochrana vlastníckemu právu žalobcov napriek platnosti
reštitučných predpisov v čase vydania týchto rozsudkov. Dovolací súd poznamenáva,
že z obsahu predmetného spisu vyplýva, že vo vzťahu k pozemkom, ktoré mali byť
predmetom vyvlastňovacieho konania na základe rozhodnutia odboru výstavby ObNV
K. I z 20. februára 1984 č.k. 5882/84-Go v tom čase vo vlastníctve právnych predchodcov
žalobcov, boli na Okresnom súde Košice I uplatnené nároky právnymi nástupcami nielen
podľa reštitučných predpisov, ale aj podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, pričom už
právoplatnými rozhodnutiami tohto súdu bolo o takýchto nárokoch (na rovnakom skutkovom
základe) rozhodnuté rôzne a to nielen podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ale aj podľa
zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku.
Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,
že za daného skutkového stavu právne posúdenie veci odvolacím súdom v položenej
dovolacej otázke je nateraz predčasné a nemožno ho preto považovať za správne.
Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd svojim uznesením (§ 243b ods. 4 O.s.p.)
v dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
v ktorom až po doplnení dokazovania v naznačenom smere bude možné posúdiť dôvodnosť
nároku žalobcov uplatneného v predmetnom konaní.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. januára 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová