Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/448/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ J., bývajúceho v K.K.,

2/ Š., bývajúceho v D., 3/ F., bývajúceho v K.K., 4/ M., bývajúceho v G., 5/ M., bývajúcej

v K.K., 6/ M., bývajúcej v K.K., 7/ F., bývajúceho v Č., všetci zastúpení JUDr. M.,

advokátom so sídlom v K.K., proti žalovaným 1/ T., so sídlom v K.K., zastúpenej JUDr. M.,

advokátom so sídlom v K.K., 2/ K.M., 3/ K.T., so sídlom v K.K., zastúpenej JUDr. J.,

advokátom so sídlom v K.K., o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. zriadenie vecného

bremena, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. , v konaní

o dovolaní žalobcov 1/, 2/, 5/, 6/, 7/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 19. mája

2010 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

z 19. mája 2010 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobcovia sa žalobou podanou na Okresnom súde Košice I 3. októbra 1994 domáhali

uloženia povinnosti žalovaným odstrániť neoprávnenú stavbu, postavenú na pozemku

nachádzajúcom sa v katastrálnom území K.X.K., zapísanom na LV č. X., vedenom

Katastrálnym úradom v K. z toho dôvodu, že na základe rozhodnutia odboru výstavby ObNV

K. I z 24. februára 1984 č.k. (ďalej len „vyvlastňovacie rozhodnutie“) mala

2

byť vyvlastnená pod bodom č. 4. parcela č. X. zapísaná vo vložke č. X. vo výmere 690 m(v

tom čase vo vlastníctve ich právnych predchodcov). Táto parcela je totožná s parcelou

vedenou v katastri nehnuteľností v KÚ K. ako časť parc. č. X. vedenej na LV č. X., kat. úz.

K.-S.. Počas vyvlastňovacieho konania s osobami uvedenými vo vyvlastňovacom rozhodnutí

nik nejednal. V priebehu konania uplatnili eventuálny žalobný petit pre prípad, ak by

odstránenie stavby nebolo účelné. Žiadali zriadiť vecné bremeno k pozemku v prospech

2

žalovaných, zodpovedajúce ich právu pozemok užívať za náhradu vyčíslenú znaleckým

posudkom.

Okresný súd Košice I rozsudkom zo 7. augusta 2008 č.k. -176 pripustil

späťvzatie žaloby žalobcami 3/ a 4/ a konanie v tejto časti zastavil. Druhým výrokom v celom

rozsahu žalobu žalobcov (1/, 2/, 5/, 6/, 7/) zamietol. Vyslovil, že o trovách účastníkov konania

a štátu rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia. Okresný súd najskôr prejudiciálne skúmal

vlastníctvo žalobcov k pozemku, teda či sú v tomto spore aktívne legitimovaní k uplatnenému

nároku v zmysle žaloby. Vec právne posudzoval podľa § 119, § 135c a § 460 Občianskeho

zákonníka, o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný

zákon) s poukazom na jeho ustanovenia - a o správnom

konaní (§ 18, § 24 a § 26). Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že vlastníctvo

k pozemku na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia nikdy neprešlo na štát (ku ktorému

pozemku správu vykonávali V.K., ktoré následne správu previedli hospodárskou zmluvou do

trvalého užívania žalovaného 2/ a ten následne na žalovaného 1/), že žalovaný 2/, ktorý je ako

vlastník zapísaný v evidencii nehnuteľností, nenadobudol vlastníctvo vydržaním ani zo

zákona a že žalobcovia nadobudli vlastnícke právo po svojich právnych predchodcoch titulom

dedenia ( ). Podľa jeho názoru vyvlastňovacie konanie vo

vzťahu k pôvodným pozemnoknižným spoluvlastníkom vyvlastňovaného pozemku bolo

právne neúčinné, keďže neprebehlo za podmienok vtedy platného stavebného zákona, a tak

i vyvlastňovacie rozhodnutie ako individuálny správny akt správneho orgánu bolo právne

neúčinné. Poukázal na tú skutočnosť, že vyvlastňovacie konanie neprebehlo za podmienok

vtedy platného zákona o správnom konaní. Hoci predbežnú otázku o vlastníctve žalobcov

k predmetnému pozemku, ako predpoklad žaloby uplatnenej podľa § 135c Občianskeho

zákonníka, prvostupňový súd vyriešil v prospech žalobcov, ich žalobu zamietol. Jednak z toho

dôvodu, že žalovaní 1/ až 3/ nie sú vlastníkmi stavieb na pozemku a tiež z dôvodu, že stavbou

sa rozumie nehnuteľnosť spojená so zemou pevným základom a tejto požiadavke nevyhovuje

rozsah nehnuteľností vo vlastníctve žalobcov definovaných ako stavba, ktorej by mohla byť

poskytnutá ochrana podľa , pretože nemá charakter stavby

podľa .

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcov 1/, 2/, 5/, 6/ a 7/ rozsudkom

z 19. mája 2010 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti,

ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá potvrdil, aj keď z iných dôvodov, než v ňom

3

uvedených. Odvolací súd proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie. Proti výroku rozhodnutia

súdu prvého stupňa, ktorým súd pripustil späťvzatie žaloby žalobcami 3/ a 4/ a konanie v tejto

časti zastavil, odvolanie podané nebolo, a tak v tejto časti rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť 30. októbra 2008. Na rozdiel od súdu prvého stupňa odlišne posúdil

prejudiciálnu otázku vlastníctva žalobcov k pozemku. Podľa jeho názoru okresný súd túto

otázku neposúdil správne. Súhlasil s jeho názorom, že vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo

riadne doručené spoluvlastníkom, resp. ich právnym nástupcom, a tak ani nenadobudlo

právoplatnosť a účinnosť, z dôvodu ktorého súd ani nebol takýmto rozhodnutím v zmysle

viazaný a nebol ani povinný z neho vychádzať ( ).

Avšak podľa jeho názoru, ak štát, resp. štátny podnik (v preskúmavanom prípade V.K.) na

základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia začal pozemok fakticky užívať na účel

vyvlastnenia (na výstavbu tenisového areálu T.) a chopil sa jeho držby bez právneho titulu,

išlo podľa jeho názoru o prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu v rozhodnom období,

čo je jeden z reštitučnými zákonmi definovaných dôvodov pre vydanie veci oprávneným

osobám podľa o úprave vlastníckych vzťahov k

pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon o pôde“), ku ktorému

možnému použitiu tohto ustanovenia zákona o pôde odvolací súd vyzval účastníkov konania

na vyjadrenie ( ). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že

z povahy zákona o pôde ako zákona špeciálneho vyplýva, že nároky ním upravené nemožno

riešiť inak, než podľa jeho ustanovení v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali. Ak

stanovuje zákon o pôde určité podmienky a postup pre uplatnenie nároku, nemožno ten istý

nárok uplatňovať podľa iného všeobecného predpisu, hoci tento predpis stanovuje niektoré

podmienky odlišne. Preto domáhať sa ochrany podľa možno

len vtedy, ak chýba úprava v špeciálnom zákone, čo nie je preskúmavaný prípad. Odvolací

súd poukázal na to, že od okamihu, kedy márne uplynula lehota na uplatnenie reštitučného

nároku, nemožno ďalej oprávnenú osobu považovať za vlastníka veci. Podľa názoru

odvolacieho súdu, pokiaľ by aj naďalej po uplynutí zákonnej lehoty na uplatnenie

reštitučného nároku bolo možné domáhať sa vydania veci, ktorú bolo možné žiadať podľa § 6

ods. 1 písm. p/ zákona o pôde i podľa . Keď si

v preskúmavanom prípade žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia svoj nárok na vydanie

veci postupom podľa reštitučných predpisov neuplatnili, došlo k zániku ich práva na obnovu

ich vlastníckeho práva k pozemku, ktoré vlastnícke právo by nadobudli až jeho vydaním.

K námietke žalobcov, že v danom prípade nebolo možné nárok podľa reštitučných predpisov

uplatniť, lebo pozemok nebol v rokoch 1991 a 1992 pozemkom, ktorý patril do

poľnohospodárskeho a lesného pôdneho fondu, ale išlo o zastavané plochy, ktoré boli

súčasťou intravilánu mesta K., odvolací súd uviedol, že § 30 zákona o pôde rieši prípady, keď

poľnohospodárske alebo lesné nehnuteľnosti prešli na štát alebo inú právnickú osobu podľa

druhej časti zákona o pôde, avšak dodatočne stratili charakter poľnohospodárskeho alebo

lesného majetku tým, že boli napr. zastavané. Preto z uvedeného dôvodu, i keby bol pozemok

v čase účinnosti zákona o pôde zastavaným pozemkom, nešlo by o prekážku, pre ktorú by

nárok nemohol byť uplatnený podľa zákona o pôde. Vyslovenie prípustnosti dovolania vo

výroku rozsudku odôvodnil ustanovením a tým, že ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu. Za otázku zásadného právneho významu považoval

zodpovedanie otázky, „či v prípade, ak je daný dôvod na vydanie veci podľa § 6 ods. 1 písm.

p/ o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, možno sa domáhať ochrany

vlastníckeho práva k tejto veci podľa všeobecných právnych predpisov.“

Proti tomuto rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil

rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti, ktorým bola žaloba v celom rozsahu

zamietnutá, podali podľa žalobcovia 1/, /, /, / a / dovolanie. Navrhli

rozsudok v napadnutom rozsahu zmeniť alebo zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie

konanie. Dovolanie odôvodnili nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ). Namietali nesprávnosť právneho záveru odvolacieho súdu o tom,

že sa nemohli svojho práva domáhať podľa , pretože ich právo

na ochranu vlastníckeho práva bolo možné uplatniť podľa zákona o pôde. Uviedli,

že v ich prípade nebolo možné postupovať podľa reštitučných zákonov. Podľa ich názoru

nikdy neprestali byť spoluvlastníkmi pozemku, ktorý zdedili po svojich predkoch. Keďže

vyvlastňovacie rozhodnutie bolo nezákonné, a teda nemalo ani žiadne právne účinky,

vlastnícke právo pôvodných vlastníkov, ich právnych predchodcov nikdy nezaniklo.

Z uvedeného dôvodu preto ani nebolo možné, aby sa domáhali prinavrátenia vlastníckeho

práva, o ktoré nikdy neprišli a ktoré nikdy neprešlo na štát. Poukázali

na to, že za nadobudnutie bez právneho dôvodu je možné považovať výlučne tie prípady,

v ktorých právny dôvod neexistoval od počiatku. Nadobudnutie na základe nezákonného

rozhodnutia je podľa ich názoru takým nadobudnutím, pri ktorom dôvod z formálneho

hľadiska existoval, ale z dôvodu viacerých chýb, ktoré toto rozhodnutie obsahovalo, bolo

nezákonné a jeho právne účinky nikdy nenastali. Navyše, pozemok v čase vyvlastnenia nebol

súčasťou poľnohospodárskeho alebo lesného pôdneho fondu, pretože ešte pred vydaním

vyvlastňovacieho rozhodnutia došlo k jeho vyňatiu z poľnohospodárskeho pôdneho fondu

na základe rozhodnutia MNV, odboru vodného a lesného hospodárstva a poľnohospodárstva

z 25. októbra 1982 za účelom zlegalizovania akcie „Tenisový areál T.“, kedy sa

preukázateľne nachádzal vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcov. Z

uvedeného dôvodu neprichádzalo preto do úvahy použitie § 30 zákona o pôde, podľa ktorého

bolo možné vlastnícke právo uplatniť iba proti pozemkom, ktoré tvorili poľnohospodársky

a lesný pôdny fond alebo sa na takýto účel používali v čase odňatia. V ďalšej časti dovolania

sa dovolatelia zaoberali právnym posúdením otázky, či sa na pozemku (ne)nachádza stavba

v občianskoprávnom zmysle podľa a s poukazom na ďalšie

konania nimi vedené na danom súde týkajúce sa pozemkov, z ktorých pozostáva tenisový

areál zaujali názor, že celý areál je potrebné vnímať ako jeden celok.

Žalovaní 1/ až 3/ sa k dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podali včas žalobcovia 1/, 2/, 5/, 6/ a 7/ zastúpení advokátom (§ 241

ods. 1 ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. 3 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a

Podľa , dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu.

Ak sa prípustnosť dovolania opiera o výrok rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 238

ods. 3 ), môže dovolací súd, okrem vád naplňujúcich znaky dovolacích dôvodov podľa

, , skúmať rozsudok odvolacieho súdu len z hľadiska, či spočíva

na správnom právnom posúdení veci. Rozhodnutím odvolacieho súdu o pripustení dovolania

proti svojmu potvrdzujúcemu výroku je preto vymedzený i dovolací dôvod. Dovolanie

nemožno odôvodniť inak, než s poukazom na dôvod uvedený v ,

a to len vo vzťahu k tej právnej otázke, na riešenie ktorej odvolací súd pripustil dovolanie.

Dovolací súd sa potom obmedzuje len na tie dôvody, ktoré spadajú do rámca prípustného

dovolacieho dôvodu. V dovolacom konaní predmetom posudzovania a riešenia môžu byť

6

len právne otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani

vybavený procesnými prostriedkami – veta druhá ).

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný tak rozsahom

dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia.

Ak nejde o vady uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,

je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/

tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená

a dovolatelia ani vo svojom dovolaní nenamietali, že by v konaní k uvedeným vadám došlo.

V danom prípade odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku založil

prípustnosť dovolania v zmysle , keďže rozhodnutie o danej otázke

považoval po právnej stránke za rozhodnutie zásadného významu. Možnosť založiť

prípustnosť dovolania neznamená, že by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť

dovolania úplne ľubovoľne, rovnako nesmie ani v tomto rámci viesť k prenášaniu ťažiska

rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania

vyplýva, že odvolací súd je oprávnený pripustiť dovolanie len so zreteľom na tú konkrétne

vymedzenú právnu otázku zásadného právneho významu, ktorú sám vyriešil. Odvolací súd

sa musí pritom sám vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový

postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré v rámci

rozhodovania zaujal. Ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania, dovolateľ je oprávnený

napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,

a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené.

V dovolacom konaní môže byť potom predmetom posudzovania len správnosť riešenia

nastolenej právnej otázky.

V prejednávanej veci dovolatelia namietali, že napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy,

ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Odvolací súd pripustil dovolanie za účelom vytvorenia procesnej

možnosti preskúmať správnosť riešenia otázky, „či v prípade, ak je daný dôvod na vydanie

veci podľa o úprave vlastníckych vzťahov k pôde

a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, možno sa domáhať

ochrany vlastníckeho práva k tejto veci podľa všeobecných právnych predpisov“.

Odvolací súd vyriešil nastolenú právnu otázku tým spôsobom, že keď bol

v preskúmavanom prípade na základe skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného

dokazovania, daný dôvod pre vydanie veci oprávneným osobám podľa § 6

ods. 1 písm. p/ zákona o pôde, žalobcovia si mali svoj reštitučný nárok v zákonnej lehote

uplatniť v reštitučnom konaní. Pokiaľ tak neurobili, nemôžu sa domáhať ochrany podľa

, nakoľko od okamihu, kedy im márne uplynula lehota

na uplatnenie reštitučného nároku, ich nemožno považovať za vlastníkov,

resp. spoluvlastníkov pozemku, keďže ich právo na obnovu vlastníckeho práva k pozemku

zaniklo.

Dovolací súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že totožnú dovolaciu

otázku riešil vo vzťahu k žalobcom 1/, 5/, 6/, 7/ a žalovaným 1/ až 3/ v konaní vedenom

na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. , na Krajskom súde v Košiciach pod sp.

zn. , pričom predmetom konania boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa

v predmetnom tenisovom areáli, v ktorom konaní rozsudok Najvyššieho súdu 13. septembra

2011 sp. zn. bol Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zrušený

a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. V náleze z 28. marca 2012 sp. zn.

ústavný súd vyslovil, že základné právo J., M., M. a F. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

8

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. septembra 2011 bolo porušené. V odôvodnení nálezu ústavný súd

uviedol, že posudzoval, či ústavne konformnému výkladu aplikovaných ustanovení právnych

predpisov zodpovedá názor najvyššieho súdu, že ak „bol na základe skutkových zistení daný

reštitučný nárok a oprávnené osoby sa mohli domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva

postupom podľa reštitučného predpisu – zákona o pôde“, sťažovatelia nemôžu úspešne

uplatniť nárok na ochranu vlastníckeho práva podľa ustanovení ,

a teda že žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa ustanovenia § 135c Občianskeho

zákonníka „nemožno obchádzať účel reštitučného zákona ... ktorým účelom je nielen

zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom

poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 – 1990, ale aj úprava

vlastníckych vzťahov k pôde, čo je vyjadrené aj v názve zákona o pôde“. Dospel k záveru,

že napadnutý rozsudok nie je ústavne udržateľný a došlo ním k porušeniu základných práv

sťažovateľov vlastniť majetok podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uviedol, že akceptácia a viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí znamenať,

že sťažovatelia musia v konaní dosiahnuť plný úspech a viazanosť právnym názorom

ústavného súdu nemusí jednoznačne viesť k inému rozhodnutiu, než aké bolo prijaté.

Základom pre výrok tohto nálezu bolo predovšetkým zistenie ústavne konformného právneho

posúdenia otázky (ne)aplikovateľnosti relevantných právnych predpisov v okolnostiach

prípadu.

Vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci ide o totožnosť účastníkov konania,

ale tiež o totožnosť predmetu konania a rovnakého skutkového stavu, dovolací súd

sa aj v predmetnej veci cíti byť viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej

republiky, ktorý vyslovil v náleze z 28. marca 2012 sp. zn. (§ 56

ods. 6 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov) vo vzťahu k dovolateľom, v dôsledku čoho dospel

k záveru, že právne posúdenie veci odvolacím súdom v položenej dovolacej otázke nemožno

považovať za správne.

9

Otázkou, či slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou

za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak si žalobca, ktorý nevyužil

možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal

určiť, teda deklarovať existenciu svojho vlastníckeho práva sa zaoberali súdy vrátane

ústavného súdu už v minulosti, pričom ústavný súd dospel k záveru, že reštitučné predpisy

neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb,

ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva (, ,

). Ústavný súd vyslovil, že ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho

dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu,

aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné

predpisy občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva – žalôb určovacích,

vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. ()].

Krajský súd dospel v napadnutom rozsudku k opačnému záveru, pričom tento svoj

záver aj podrobne právne odôvodnil argumentujúc v prvom rade právnym názorom,

že žalobou o ochranu vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného

zákonodarstva, tiež tým že reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že v rozhodnom

období vec prešla na štát aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené

osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním,

a napokon aj poukazom na zásadu lex specialis derogat legi generáli a z nej odvodeného

názoru, že neuplatnenie právnej ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu

možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných

predpisov. Nevzal tak do úvahy zmysel a účel reštitučného zákonodarstva, ktorým nebolo

spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale uľahčenie obnovenia

ich vlastníckeho práva a nemohlo ním byť vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre

nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia

takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi

ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným

v rozhodnom období.

Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde samostatný reštitučný

dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát

alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu,

zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako

10

vlastníkov v katastri nehnuteľnosti v prípadoch, keď štát zneužijúc svoje postavenie v dobe

neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii

nehnuteľnosti bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich z vtedy platného práva.

Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho

vlastníckeho práva mohli dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli

sa domáhať súdnej ochrany svojho vlastníckeho práva.

Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď

povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu,

ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis

v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá.

Názor krajského súdu, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať podľa

zákona o pôde márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená aj zánik

jej vlastníckeho práva, v situácii, keď povinnej osobe (na rozdiel od oprávnenej osoby)

nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti, popiera základné právo na vlastníctvo, tak

ako to je garantované v a listiny, pretože jeho aplikácia

by znamenala vytvorenie dosiaľ v právnom poriadku neznámeho spôsobu straty vlastníckeho

práva fyzických osôb v prospech štátu. Takýto záver nemožno vyvodiť ani z tretej vety

ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde (neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá

sa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik

reštitučného nároku ustanoveného zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho

garantovaného , a listinou. Účelom zákona o pôde nebolo

teda stanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období márnym

uplynutím lehoty na uplatnenie reštitučného nároku, ako to vyplýva z napadnutého

rozhodnutia.

Rovnako systematickým a logickým výkladom zákona o pôde nemožno dospieť

k inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke

právo prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu

pre jeho nadobudnutie, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva

v prospech štátu v evidencii nehnuteľnosti. Ustanovenie § 6 zákona o pôde nerieši (spätne)

11

vlastnícky režim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 6 ods. 1 písm. p/ zákona

o pôde o tom, že nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom.

Z rovnakých dôvodov neobstojí ani argumentácia krajského súdu, podľa ktorej

s ohľadom na princíp, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu

všeobecnú, a preto žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel

reštitučného zákonodarstva. Žalobcovia sa podaním žaloby o ochranu vlastníckeho práva

nepokúsili obchádzať reštitučné zákonodarstvo, ale iba využili zákonom ponúkanú možnosť

domáhať sa ochrany nimi tvrdeného (existujúceho) vlastníckeho práva procesne

akceptovateľným spôsobom.

Potrebné je však poukázať aj na názor vyslovený ústavným súdom v jeho predmetnom

náleze č. z 28. marca 2012, že nielen vlastnícke právo žalobcov (oprávnených

osôb), ale aj vlastnícke právo žalovaných (povinných osôb a ich právnych nástupcov) požíva

ústavnú a zákonnú ochranu. Predpokladom poskytnutia takejto ochrany takýmto osobám

(fyzickým či právnickým) s pozitívnym výsledkom je však v prvom rade existencia a povaha

nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva tvrdeného takýmito osobami, pričom poukázal

na názor vyslovený vo svojich nálezoch a kde uviedol,

že mimoriadne významným v tomto kontexte sú nielen okolnosti tvrdeného nadobudnutia

vlastníckeho práva žalovanými, ale aj otázka, či nehnuteľnosť užívali po určitý (spravidla

dlhý) čas dobromyseľne alebo nie, či sa správali ako jej vlastníci, držitelia alebo detentori.

Posudzovať existenciu nimi tvrdeného vlastníckeho práva, jeho vznik, oprávnenosť držby

a následné zmeny v osobách vlastníkov a vplyv týchto okolností na záver o tom, či vlastnícke

právo žalovaní nadobudli a kedy a na základe akej právnej skutočnosti sa tak stalo, patrí

všeobecným súdom, ktorých úlohou je poskytnúť ochranu vlastníckemu právu účastníkov

konania vedeného pred nimi.

V predmetnej veci sa však súdy nižších stupňov týmto otázkam nevenovali s ohľadom

na právny názor, na ktorom svoje rozhodnutie založili.

Ústavný súd vo svojom náleze poukázal tiež na skutočnosť,

že v obsahovo identických veciach súvisiacich s predmetným konaním boli vydané meritórne

rozhodnutia, ktorými bola priznaná ochrana vlastníckemu právu žalobcov napriek platnosti

reštitučných predpisov v čase vydania týchto rozsudkov. Dovolací súd poznamenáva,

12

že z obsahu predmetného spisu vyplýva, že vo vzťahu k pozemkom, ktoré mali byť

predmetom vyvlastňovacieho konania na základe rozhodnutia odboru výstavby ObNV

K. I z 20. februára 1984 č.k. v tom čase vo vlastníctve právnych predchodcov

žalobcov, boli na Okresnom súde Košice I uplatnené nároky právnymi nástupcami nielen

podľa reštitučných predpisov, ale aj podľa ustanovení , pričom už

právoplatnými rozhodnutiami tohto súdu bolo o takýchto nárokoch (na rovnakom skutkovom

základe) rozhodnuté rôzne a to nielen podľa ustanovení , ale aj podľa

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku.

Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,

že za daného skutkového stavu právne posúdenie veci odvolacím súdom v položenej

dovolacej otázke je nateraz predčasné a nemožno ho preto považovať za správne.

Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd svojim uznesením ( )

v dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

v ktorom až po doplnení dokazovania v naznačenom smere bude možné posúdiť dôvodnosť

nároku žalobcov uplatneného v predmetnom konaní.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. januára 2015

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová