Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 200/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Cayo Blanco, s. r. o., Niťová 1050/1,

Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou KELLER & Partners, s. r. o.,

Kuzmányho 3, Piešťany, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Ing. Rastislav Keller,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Cayo Blanco, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. septembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Cayo Blanco, s. r. o.,

Niťová 1050/1, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. júna 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla nasledujúce skutočnosti:

«Sťažovateľ sa domáhal v súdnom konaní podľa piatej časti

(„OSP“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia Úradu

pre verejné obstarávanie (ďalej len „UVO“) č. 189-6000/2011-ON/54 zo dňa 14. 07. 2011,

ako aj postupu, ktorý tomuto rozhodnutiu predchádzal. Uvedeným rozhodnutím UVO

rozhodoval o námietkach sťažovateľa proti postupu spoločnosti

so sídlom , (ďalej len „kontrolovaný“)

vo verejnom obstarávaní na predmet zákazky „Dodávka tovaru v rámci implementácie

projektu „Cieleným vzdelávaním a rozvojom pracovníkov k adaptabilite podniku“ (ďalej

len „súťaž“). Kontrolovaný po tom, ako sťažovateľovi oznámil, že prijíma súťažnú ponuku

sťažovateľa, súťaž zrušil a zmluvu so sťažovateľom neuzavrel Podľa názoru sťažovateľa

dôvod, ktorý uviedol kontrolovaný ako dôvod na zrušenie súťaže, neexistoval, resp. tento

dôvod nemohol byť legitímnym dôvodom na zrušenie súťaže, a to najmä v čase po prijatí

súťažnej ponuky sťažovateľa...

UVO sa vo svojom rozhodnutí stotožnil s argumentáciou sťažovateľa a v odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že kontrolovaný nepreukázal existenciu legitímneho dôvodu

na zrušenie súťaže. V logickom rozpore s uvedeným záverom však UVO nenariadil

kontrolovanému verejné obstarávanie dokončiť, ale mu (iba) nariadil doručiť sťažovateľovi

nové oznámenie o dôvode zrušenia súťaže (t. j. oznámenie o inom dôvode, ako bol pôvodný,

ktorý UVO vyhodnotil ako nespôsobilý na zrušenie súťaže). Sťažovateľ nesúhlasil

so spôsobom nápravy, ktorý UVO uložil kontrolovanému. Keďže zo

o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZVO“)

vyplývala právna povinnosť kontrolovaného dokončiť verejné obstarávanie a uzavrieť

so sťažovateľom zmluvu tak, ako bola vysúťažená, podľa názoru sťažovateľa ak UVO dospel

k záveru, že kontrolovaným uvádzaný dôvod zrušenia súťaže nebol legitímnym pre zrušenie

súťaže (pričom UVO nezistil ani žiaden iný reálne existujúci dôvod na zrušenie súťaže) mal

nariadiť kontrolovanému nápravu tým, že kontrolovaný dokončí súťaž v intenciách ZVO.

UVO však namiesto toho uložil kontrolovanému, aby znova oznámil sťažovateľovi dôvod

zrušenia súťaže (kontrolovaný sťažovateľovi toto nové oznámenie doručil a v novom

oznámení sa kontrolovaný odvolal na ten istý dôvod, ktorý UVO v konkrétnych okolnostiach

vyhodnotil ako nespôsobilý na zrušenia súťaže).»

3. Sťažovateľka považovala uvedené rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie

č. 189-6000/2011-ON/54 zo 14. júla 2011 za nelogické a rozporné so

Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. Na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) podala žalobu

o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie,

ako aj postupu, ktorý mu predchádzal. Krajský súd žalobe najskôr vyhovel, avšak

v odvolacom konaní najvyšší súd zrušil prvostupňový rozsudok a vrátil vec krajskému súdu

na ďalšie konanie. Krajský súd následne rozhodol tak, že žalobu zamietol a druhý rozsudok

krajského súdu bol potvrdený napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

4. Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala takto:

„Ako je však zjavné z odôvodnení rozsudkov NS SR a KS BA, súdy založili svoje

rozhodnutie o zamietnutí žaloby na posúdení úplne iných skutočností, než ktoré namietal

sťažovateľ. V celom konaní nebolo sporné to, či je vo všeobecnosti možné zrušiť súťaž

z dôvodu podozrenia z nehospodárneho vynakladania finančných prostriedkov alebo

v situácii, ak obstarávateľ v priebehu zadávacieho konania neobdrží očakávané rozpočtové

prostriedky. Sporné bolo to, či v prípade, ak UVO v danom konkrétnom prípade nezistil

neexistenciu legitímneho dôvodu na zrušenie súťaže, či je zodpovedajúcim opatrením

na nápravu porušenia povinnosti kontrolovaného doručenie nového oznámenia o dôvode

zrušenia súťaže, alebo dokončenie súťaže a uzavretie zmluvy. Podľa odôvodnenia rozsudkov

súdy posudzovali, či je vo všeobecnej rovine možné zrušiť verejné obstarávanie z dôvodu

podozrenia z nehospodárneho vynakladania finančných prostriedkov alebo v situácii,

ak obstarávateľ v priebehu zadávacieho konania neobdrží očakávané rozpočtové

prostriedky. Toto však nebolo predmetom žaloby sťažovateľa, keďže UVO už rozhodol,

že v danom konkrétnom prípade nejestvoval legitímny dôvod na zrušenie súťaže a toto

sťažovateľ nijako nerozporoval. UVO sa vo svojom rozhodnutí o námietkach v celom

rozsahu stotožnil so skutkovou argumentáciou sťažovateľa pokiaľ ide o nedôvodnosť

zrušenia súťaže. Súdy sa jednak (i) vôbec nevenovali tomu, aké opatrenie na nápravu mal

UVO uložiť kontrolovanému po tom, ako zistil, že nejestvoval legitímny dôvod pre zrušenie

súťaže, resp. či uloženie nápravného opatrenia zaslaním nového oznámenia o dôvode

zrušenia súťaže bolo súladné so ZVO, ale tiež (ii) nevenovali pozornosť obsahu námietok

sťažovateľa, ak chceli posudzovať konkrétne okolnosti prípadu...

Posúdenie toho, či v danej súťaži existoval konkrétny dôvod pre jej zrušenie,

prináležalo výlučne UVO. Keďže UVO pri svojom rozhodnutí nevybočil z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom, v zmysle tento záver UVO súdy neboli oprávnené

preskúmavať. Je dôležité, že tento záver UVO sťažovateľ nerozporoval, pričom ho

akceptoval i kontrolovaný, keďže sám nepodal žalobu o zrušenie rozhodnutia. Poukazujeme

zároveň na to, že súdy sa nezaoberali a nedali odpoveď na žiadnu z otázok nastolených

sťažovateľom v žalobe, t. j. či (i) z časového hľadiska je možné podľa ZVO zrušiť súťaž

aj po tom, ako kontrolovaný oznámil sťažovateľovi, že sa stal víťazným uchádzačom

a že jeho súťažnú ponuku prijíma, t. j. v okamihu, keď kontrolovanému vznikla zákonná

povinnosť uzavrieť s víťazným uchádzačom zmluvu tak, ako bola vysúťažená,

a či (ii) ak UVO nezistí existenciu zákonného dôvodu pre zrušenie súťaže, je v súlade

so ZVO, ak UVO uloží kontrolovanému zjednať nápravu doručením nového oznámenia

o dôvode zrušenia súťaže namiesto toho, aby mu uložil povinnosť verejné obstarávanie

dokončiť v intenciách ZVO. Sťažovateľ vo svojich písomných podaniach uviedol detailnú

skutkovú i právnu argumentáciu, avšak súdy sa ňou vôbec nezaoberali a v odôvodnení

rozsudkov uviedli iba plytké úvahy k všeobecnej možnosti obstarávateľa zrušiť súťaž

vo vyššie uvedených dôvodoch...

Na dôvažok dodávame, že NS SR dokonca nevzal do úvahy zjavný rozpor so ZVO,

ak podľa odôvodnenia rozsudku akceptoval kroky kontrolovaného, keď kontrolovaný

po prijatí ponuky oznámil sťažovateľovi, že sťažovateľ buď zníži cenu, alebo s ním zmluva

nebude uzavretá. Pritom sťažovateľ opakovane upozorňoval, že takýto postup je v príkrom

rozpore s ustanoveniami ZVO. Podľa § 45 ods. 1 v spojení s § 99 ods. 1 písm. i) ZVO

verejný obstarávateľ a obstarávateľ uzavrie s úspešným uchádzačom zmluvu v lehote

viazanosti ponúk. Uzavretá zmluva nesmie byť v rozpore so súťažnými podkladmi

a s ponukou predloženou úspešným uchádzačom alebo uchádzačmi. Okrem toho súdy

(s výnimkou prvého rozsudku KS BA, ktorý NS SR zrušil) nijako neriešili pomer ponúknutej

ceny a obchodných podmienok, ktoré si kontrolovaný definoval v návrhu zmluvy,

a ani samotnú štruktúru ponuky a jej ostatné položky - kritériom bola celková cena a preto

ak sťažovateľ pri všetkých položkách uviedol predajné ceny a až poslednú položku navýšil

o náklady na servis požadovaný kontrolovaným, nejde o neprimeranú celkovú cenu.

Podrobnú argumentáciu v tejto otázke sťažovateľ uviedol aj v námietkach, aj v žalobe

a aj v odvolaní. V rozsudkoch však chýba akákoľvek zmienka o týchto sťažovateľom

uvádzaných skutočnostiach. Máme za to, že sa nimi súdy nezaoberali, hoci sú mimoriadne

významné, ak sa má posudzovať primeranosť ceny...

Ak NS SR po šiestich rokoch konania právoplatne zamietne žalobu s tým,

že sťažovateľ sa nedozvie odpovede na žiadnu z otázok, ktoré v žalobe nastolil, výsledok

súdneho konania rozhodne nezodpovedá princípom materiálneho právneho štátu

a atribútom spravodlivého súdneho konania tak, ako ho vysvetľuje judikatúra Ústavného

súdu Slovenskej republiky.“

5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil,

že napadnutým rozsudkom najvyšší súd porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru, aby napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby prikázal najvyššiemu súdu zaplatiť jej náhradu trov

konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

9. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

10. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

11. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu,

pričom nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu

nemajúci oporu v zákone. Najvyšší súd v podstatnej časti odôvodnenia svojho rozsudku

uviedol:

«Napadnutým rozsudkom krajský súd opakovane posudzoval, či postupom

a rozhodnutím žalovaného nebol porušený zákon. Vyhodnotil konkrétne okolnosti, ktoré

viedli obstarávateľa ku zrušeniu zadanej zákazky (neobdržanie očakávaných rozpočtových

prostriedkov, zistenie neadekvátnej ponuky a neakceptovanie opatrenia obstarávateľa

k náprave žalobcom). Výsledok posúdenia danej veci krajským súdom bol záver,

že preukázané pochybenie obstarávateľa žalovaný v konaní o námietkach žalobcu napravil

napadnutým rozhodnutím, ktoré je opakovane predmetom tohto súdneho preskúmavacieho

konania a ktorému rozhodnutiu z hľadiska zákonnosti nemožno nič vytknúť. K tomuto

najvyšší súd poznamenáva, ako to správne uviedol aj účastník vo vyjadrení k odvolaniu,

že krajský súd postupoval v zmysle intencií zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. zo dňa 21. mája 2014, kde sa výslovne uvádza, že „v dôvodoch

rozhodnutia sa krajský súd dôsledne vyporiada nielen so všetkými žalobnými dôvodmi,

ale tiež zváži, či námietky žalobcu vrátane aplikácie príslušných právnych predpisov

sú opodstatnené.“

Najvyšší súd sa preto v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia krajského

súdu tak, ako ich krajský súd uviedol v napadnutom rozsudku. Najvyšší súd sa nestotožnil

s dôvodmi odvolania, najmä pokiaľ žalobca tvrdil, že krajský súd nevysvetlil, prečo sa

radikálne odchýlil od svojho názoru na vec, ktorý zastával pri vydaní zrušujúceho uznesenia

v danej veci v roku 2013. Rozsudok krajského súdu obsahuje popis skutkového stavu,

právny rámec ako aj právny záver, že v správnom konaní vydaním rozhodnutia, ktoré je

predmetom tohto súdneho preskúmavacieho konania, nedošlo k porušeniu zákona.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu dospel najvyšší súd k záveru,

že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a náležite sa vvporiadal

s relevantnými námietkami žalobcu. Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybnil

napadnutý rozsudok krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Dôvody odvolania

boli obdobou žalobných dôvodov, s ktorými sa náležite vvporiadal krajský súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na uvedené dôvody

ako aj na všetky individuálne okolnosti daného prípadu napadnutý rozsudok ako vecne

správny podľa druhá veta a a potvrdil.»

12. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

porušené základné právo sťažovateľky podľa a právo podľa

dohovoru, teda otázky, či rozsudok nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,

je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,

ale aj rozsudok krajského súdu, s odôvodnením ktorého sa najvyšší súd stotožnil. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia

rozhodnutí súdov, na ktorých konanie predchádzalo konaniu na súde, ktorého rozhodnutie

sťažovateľ napáda, nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

13. Krajský súd v podstatnej časti odôvodnenia svojho rozsudku č. k. 4 S 133/2011-

127 z 30. januára 2015, ktorý bol potvrdený napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,

uviedol:

«Úlohou súdu v predmetnej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného, ktorým podľa § 139 ods. 2 písm. g) ZVO nariadil kontrolovanému odstrániť

protiprávny stav v podlimitnej zákazke zadávanej postupom zadávania podprahových

zákaziek na predmet zákazky a to oznámením uchádzačom o dôvode zrušenia použitého

postupu zadávania zákazky na uvedený predmet zákazky a oznámením postupu, ktorý

použije pri zadávaní zákazky na pôvodný predmet v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto

rozhodnutia.

Verejný obstarávateľ a obstarávateľ je povinný používať pri výbere zmluvného

partnera pravidlá a postupy upravené zákonom.

Takisto pri stanovení predpokladanej hodnoty zákazky má postupovať tak aby

sa nevyhol použitiu pravidiel a postupov podľa zákona. Stanovenie predpokladanej hodnoty

zákazky je jednou zo zásadných činností v procese verejného obstarávania. Na základe

predpokladanej hodnoty sa určí možný postup vedúcim k uzatvoreniu zmluvy, ktorý

je spojený s väčším alebo menším rozsahom povinností a administratívnej náročnosti.

Rozsah povinností a administratívna náročnosť nie sú samoúčelné, ale sledujú

predovšetkým výraznejšie presadenie princípov verejného obstarávania...

Z administratívneho spisu súd zistil, že kontrolovaný vyhlásil verejné obstarávanie

na predmet zákazky dňa 10. 12. 2010 v rámci výzvy č. DOP-SIA-2010/1.2.1/01, kód ITMS

27110230538. Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca na základe oznámenia

kontrolovaného zo dňa 12. 1. 2011 sa stal úspešným uchádzačom v predmetnom verejnom

obstarávaní. Následne mu kontrolovaný listom dňa 3. 3. 2001 oznámil, že verejné

obstarávanie ruší podľa § 46 ods. 2 ZVO z dôvodu, že sa zmenili okolnosti za ktorých sa

verejné obstarávanie vyhlásilo. V uvedenom liste bol žalobca informovaný kontrolovaným,

že na pôvodný predmet zákazky bude vyhlásené nové verejné obstarávanie. Na výzvu

žalovaného kontrolovaný doručil úradu dňa 11. 4. 2011 písomné vyjadrenie k námietkam

navrhovateľa s uvedením predpokladanej hodnoty zákazky a dokumentáciu k predmetnému

verejnému obstarávaniu. Z vyjadrenia kontrolovaného vyplýva, že uskutočnil na predmetné

verejné obstarávame formu zadania podprahovej zákazky a po vyhodnotení ponúk určil

úspešného uchádzača - žalobcu. Súd z administratívneho spisu zistil, že kontrolovaný

v rámci ďalšieho priebehu verejného obstarávania pre podozrenie z nehospodárnosti

niektorých cien uvedených v ponuke navrhovateľa (žalobcu) vykonal prieskum trhu, keď

požiadal o predloženie cenových ponúk na jednu z položiek predmetu zákazky

(„SW vzdelávanie - kancelársky balík Microsoft Office 2010 pre podnikateľov, Slovenská

jazyková lokácia“) niekoľko softwarových spoločností. Z predložených cenových ponúk

vyplynulo, že cenový návrh navrhovateľa pre túto položku je niekoľko krát vyšší ako ceny

zistené prieskumom (cena žalobcu za predmetnú položku bola od cien zistených prieskumom

vyššia cca o 30 000 €). Z uvedeného podmetu žalobcovi zaslal návrhy kúpnych zmlúv ešte

listom dňa 28. 02. 2011, kde uviedol, že na základe konzultácií s príslušným riadiacim

orgánom a to: Sociálna implementačná agentúra Ministerstva práce, sociálnych vecí

a rodiny pre operačný program Zamestnanosť a sociálna inklúzia nebude verejnému

obstarávateľovi - kontrolovanému preplatená cena za dodanie položky č. 8 „SW -

vzdelávanie“ v hodnote, ktorú uviedol žalobca v ponuke niekoľkonásobne prevyšuje

rozpočtovanú sumu určenú pre túto položku a preto bude možné podpísať zmluvu iba

prípustnou trhovou sumou. Zároveň upozornil žalobcu, že pokiaľ nebude súhlasiť so

zmenou danej ceny, predmetný postup zadávania zákazky bude zrušený bez uzavretia

zmluvy a s opakovaním zákazky. Následne dňa 03.03.2011 oznámil žalobcovi listom, že

zrušuje verejné obstarávanie podľa § 46 ods. 2 ZVO z dôvodu, že sa zmenili okolnosti, za

ktorých sa verejné obstarávanie vyhlásilo a že na pôvodný predmet zákazky bude vyhlásené

nové verejné obstarávanie, ktoré je schválené už menovaným nadriadeným orgánom.

Komisia úradu následne po preverovaní námietok žalobcu konštatovala v napadnutom

rozhodnutí, že kontrolovaný nedostatočne a nenáležite oznámil postup, ktorý použije pri

zadávaní zákazky na pôvodný predmet zákazky v zmysle uplatnenia princípu

transparentnosti. Zo zvyšku administratívneho spisu vyplýva postup účastníkov už vyššie

popísaný.

Podľa § 46 ods. 2 ZVO Verejný obstarávateľ a obstarávateľ môže zrušiť použitý

postup zadávania zákazky aj vtedy, ak sa zmenili okolnosti, za ktorých sa vyhlásilo verejné

obstarávanie, ak sa v priebehu postupu verejného obstarávania vyskytli dôvody hodné

osobitného zreteľa, pre ktoré nemožno od verejného obstarávateľa alebo obstarávateľa

požadovať, aby vo verejnom obstarávaní pokračoval, najmä ak sa zistilo porušenie tohto

zákona, ktoré má alebo by mohlo mať zásadný vplyv na výsledok verejného obstarávania,

alebo ak nebolo predložených viac než dve ponuky. Ak bola predložená len jedna ponuka

a verejný obstarávateľ alebo obstarávateľ nezrušil použitý postup zadávania zákazky,

je povinný zverejniť v profile odôvodnenie, prečo použitý postup nezrušil.

V ustanovení § 99 ods. 1 písm. i) ZVO je upravená možnosť zrušiť použitý postup

zadávania zákazky len so zákonom určených dôvodov, avšak sa vyžaduje aby takýto dôvod

reálne existoval a kontrolovaný o ňom všetkých uchádzačov aj informoval. Kontrolovaný,

ako je vyššie uvedené (vyjadrenie Komisie) takýto reálny dôvod na zrušenie súťaže mal,

avšak nepostupoval dôsledne v intenciách zákona.

Podľa § 139 ods. 2 písm. g) ZVO ak úrad v konaní o námietkach zisti, že postupom

kontrolovaného bol porušený tento zákon a porušenie mohlo mať zásadný vplyv na výsledok

verejného obstarávania, rozhodnutím nariadi odstrániť protiprávny stav.

Podstata sporu teda tkvie v zásade v právnom posúdení toho, či zrušenie

obstarávacieho konania malo svoju oporu v citovaných ustanoveniach ZVO aj v súvislosti

s postupom správneho orgánu podľa § 139 ods. 2 písm. g) ZVO, ktorým nariadil

kontrolovanému odstrániť protiprávny stav. Či išlo o zmenu okolností hodných osobitného

zreteľa pre ktoré nie je možné od obstarávateľa požadovať aby v danom verejnom

obstarávacom konaní pokračoval.

Dôvody hodné osobitného zreteľa sú typickým neurčitým právnym pojmom. V zákone

jeho definícia obsiahnutá nie je a teda jej treba prisúdiť taký význam, ktorý najlepšie

vystihuje povahu, zmysel a účel toho, čo ZVO upravuje. Tunajší sud pri výklade uvedeného

súslovia dospel k totožnému záveru, ku ktorému dospel aj Nejvyšší správní soud vo svojom

rozhodnutí zo dňa 30. 6. 2003, č. j. - 44, publ. pod č. 24/2003 Sb. NSS, cit.:

„platí, že v situaci, kdy v zákoně není neurčitý právní pojem definován, je třeba jeho výklad

hledat toliko v účelu zákona. Při interpretaci neurčitého právního pojmu se správní orgán

musí zabývat konkrétní skutkovou podstatou, jakož i ostatními okolnostmi případu, přičemž

sám musí alespoň rámcově obsah a význam užitého neurčitého pojmu objasnit, jak dále

dovodil Nejvyšší správní soud ve svém rozsudku ze dne 28. 7. 2005, č. j. -

73, publ. pod č. 701/2005 Sb. NSS. V oblasti práva veřejných zakázek je třeba si navíc

počínat tak, aby interpretace byla ku prospěchu efektivní hospodářské soutěže, jak uvedl

Nejvyšší správní soud v rozsudku ze dne 5. 6. 2008, č. j. - 152, publ.

pod č. 1771/2009 Sb. NSS.;“.

Účelom ZVO je vytvoriť prostredie, v ktorom si obstarávateľ (verejný obstarávateľ)

bude môcť vybrať na základe transparentného postupu a vopred definovaných kritérií

najvýhodnejšiu ponuku a vytvoriť medzi relevantnými súťažiteľmi nediskriminačné

konkurenčné prostredie.

Podľa § 9 ods. 4 zákona ZVO pri zadávaní zákaziek sa musí uplatňovať princíp

rovnakého zaobchádzania princíp nediskriminácie uchádzačov alebo záujemcov, princíp

transparentnosti a princíp hospodárnosti a efektívnosti. Princíp rovnakého zaobchádzania

vo verejnom obstarávaní znamená, že každý záujemca alebo uchádzač dostáva informácie

rovnakým spôsobom, v rovnakom čase a v rovnakom obsahu. Pre princíp nediskriminácie

platí, že nemôžu byť stanovované podmienky, ktoré by niektorého z uchádzačov alebo

záujemcov zvýhodňovali a iného naopak znevýhodňovali a pritom by nemali objektívnu

súvislosť s predmetom a realizáciou zákazky. Princíp transparentnosti vyžaduje stanovenie

jednoznačných postupov, krokov a ich písomné zachytenie pre potrebu spätnej kontroly.

Princíp hospodárnosti sa viaže na ekonomickú výhodnosť ponuky a princíp efektívnosti

na časový priebeh verejného obstarávania.

Ku konkrétnym okolnostiam, ktoré viedli obstarávateľa ku zrušeniu zadanej zákazky

bola skutočnosť, že obstarávateľ v priebehu zadávacieho konania neobdržal očakávané

rozpočtové prostriedky resp. jeho časť určenú k zabezpečeniu úhrady plnenia dodávateľa.

Navyše v danom prípade sám obstarávateľ zistil neadekvátnu cenu v časti ponuky žalobcu

a jeho opatrenie k náprave nebolo žalobcom akceptované. V prípade princípu

hospodárnosti ekonomická výhodnosť neznamená nutnosť získať predmet zákazky

za najnižšiu cenu, ale je treba prisvedčiť aj kontrolovanému, že v situácii keď hrozí

nehospodárne vynakladanie finančných prostriedkov je zrušenie verejného obstarávania

legitímnym krokom a je v súlade s princípmi verejného obstarávania.

Z administratívneho spisu mal súd za preukázané pochybenie obstarávateľa, ktoré

žalovaný v konaní o námietkach žalobcu napravil napadnutým rozhodnutím, ktorému

z hľadiska zákonnosti nebolo možné nič vytknúť. Preto súd námietky žalobcu nemohol

akceptovať...

Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav

veci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležite odôvodnil, vrátane voľnej úvahy,

ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu

neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol

podľa j ods. 1 .»

14. Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú v napadnutom (potvrdzujúcom)

rozsudku v spojení s rozsudkom krajského súdu zdôvodnené riadne a presvedčivo, rozsudok

nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti. Ústavný súd tak nezistil také

zásahy do práv sťažovateľky, ktoré by boli z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné.

15. Je potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (napr. , ). Z tohto postavenia mu preto

neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd

pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko

k tomu, či napadnutý rozsudok najvyššieho súdu spĺňal požiadavku ústavnosti (odôvodnenie

majúce požadovanú kvalitu v zmysle a dohovoru).

16. Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku zaujal právny názor,

s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (). Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v napadnutom

rozsudku takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.

17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a tiež jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv.

18. Na základe uvedených skutočností, vzhľadom na postavenie ústavného súdu

vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho významu

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky obsiahnutých v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2018