Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 200/2018
PDF · 267.77 KB
No categories available
III. ÚS 200/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Cayo Blanco, s. r. o., Niťová 1050/1,
Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou KELLER & Partners, s. r. o.,
Kuzmányho 3, Piešťany, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Ing. Rastislav Keller,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 68/2015 zo 14. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Cayo Blanco, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. septembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Cayo Blanco, s. r. o.,
Niťová 1050/1, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 68/2015
zo 14. júna 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla nasledujúce skutočnosti:
«Sťažovateľ sa domáhal v súdnom konaní podľa piatej časti zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok („OSP“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia Úradu
pre verejné obstarávanie (ďalej len „UVO“) č. 189-6000/2011-ON/54 zo dňa 14. 07. 2011,
ako aj postupu, ktorý tomuto rozhodnutiu predchádzal. Uvedeným rozhodnutím UVO
rozhodoval o námietkach sťažovateľa proti postupu spoločnosti
so sídlom , (ďalej len „kontrolovaný“)
vo verejnom obstarávaní na predmet zákazky „Dodávka tovaru v rámci implementácie
projektu „Cieleným vzdelávaním a rozvojom pracovníkov k adaptabilite podniku“ (ďalej
len „súťaž“). Kontrolovaný po tom, ako sťažovateľovi oznámil, že prijíma súťažnú ponuku
sťažovateľa, súťaž zrušil a zmluvu so sťažovateľom neuzavrel Podľa názoru sťažovateľa
dôvod, ktorý uviedol kontrolovaný ako dôvod na zrušenie súťaže, neexistoval, resp. tento
dôvod nemohol byť legitímnym dôvodom na zrušenie súťaže, a to najmä v čase po prijatí
súťažnej ponuky sťažovateľa...
UVO sa vo svojom rozhodnutí stotožnil s argumentáciou sťažovateľa a v odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že kontrolovaný nepreukázal existenciu legitímneho dôvodu
na zrušenie súťaže. V logickom rozpore s uvedeným záverom však UVO nenariadil
kontrolovanému verejné obstarávanie dokončiť, ale mu (iba) nariadil doručiť sťažovateľovi
nové oznámenie o dôvode zrušenia súťaže (t. j. oznámenie o inom dôvode, ako bol pôvodný,
ktorý UVO vyhodnotil ako nespôsobilý na zrušenie súťaže). Sťažovateľ nesúhlasil
so spôsobom nápravy, ktorý UVO uložil kontrolovanému. Keďže zo zákona č. 25/2006 Z. z.
o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZVO“)
vyplývala právna povinnosť kontrolovaného dokončiť verejné obstarávanie a uzavrieť
so sťažovateľom zmluvu tak, ako bola vysúťažená, podľa názoru sťažovateľa ak UVO dospel
k záveru, že kontrolovaným uvádzaný dôvod zrušenia súťaže nebol legitímnym pre zrušenie
súťaže (pričom UVO nezistil ani žiaden iný reálne existujúci dôvod na zrušenie súťaže) mal
nariadiť kontrolovanému nápravu tým, že kontrolovaný dokončí súťaž v intenciách ZVO.
UVO však namiesto toho uložil kontrolovanému, aby znova oznámil sťažovateľovi dôvod
zrušenia súťaže (kontrolovaný sťažovateľovi toto nové oznámenie doručil a v novom
oznámení sa kontrolovaný odvolal na ten istý dôvod, ktorý UVO v konkrétnych okolnostiach
vyhodnotil ako nespôsobilý na zrušenia súťaže).»
3. Sťažovateľka považovala uvedené rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie
č. 189-6000/2011-ON/54 zo 14. júla 2011 za nelogické a rozporné so zákonom č. 25/2006
Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) podala žalobu
o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie,
ako aj postupu, ktorý mu predchádzal. Krajský súd žalobe najskôr vyhovel, avšak
v odvolacom konaní najvyšší súd zrušil prvostupňový rozsudok a vrátil vec krajskému súdu
na ďalšie konanie. Krajský súd následne rozhodol tak, že žalobu zamietol a druhý rozsudok
krajského súdu bol potvrdený napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
4. Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala takto:
„Ako je však zjavné z odôvodnení rozsudkov NS SR a KS BA, súdy založili svoje
rozhodnutie o zamietnutí žaloby na posúdení úplne iných skutočností, než ktoré namietal
sťažovateľ. V celom konaní nebolo sporné to, či je vo všeobecnosti možné zrušiť súťaž
z dôvodu podozrenia z nehospodárneho vynakladania finančných prostriedkov alebo
v situácii, ak obstarávateľ v priebehu zadávacieho konania neobdrží očakávané rozpočtové
prostriedky. Sporné bolo to, či v prípade, ak UVO v danom konkrétnom prípade nezistil
neexistenciu legitímneho dôvodu na zrušenie súťaže, či je zodpovedajúcim opatrením
na nápravu porušenia povinnosti kontrolovaného doručenie nového oznámenia o dôvode
zrušenia súťaže, alebo dokončenie súťaže a uzavretie zmluvy. Podľa odôvodnenia rozsudkov
súdy posudzovali, či je vo všeobecnej rovine možné zrušiť verejné obstarávanie z dôvodu
podozrenia z nehospodárneho vynakladania finančných prostriedkov alebo v situácii,
ak obstarávateľ v priebehu zadávacieho konania neobdrží očakávané rozpočtové
prostriedky. Toto však nebolo predmetom žaloby sťažovateľa, keďže UVO už rozhodol,
že v danom konkrétnom prípade nejestvoval legitímny dôvod na zrušenie súťaže a toto
sťažovateľ nijako nerozporoval. UVO sa vo svojom rozhodnutí o námietkach v celom
rozsahu stotožnil so skutkovou argumentáciou sťažovateľa pokiaľ ide o nedôvodnosť
zrušenia súťaže. Súdy sa jednak (i) vôbec nevenovali tomu, aké opatrenie na nápravu mal
UVO uložiť kontrolovanému po tom, ako zistil, že nejestvoval legitímny dôvod pre zrušenie
súťaže, resp. či uloženie nápravného opatrenia zaslaním nového oznámenia o dôvode
zrušenia súťaže bolo súladné so ZVO, ale tiež (ii) nevenovali pozornosť obsahu námietok
sťažovateľa, ak chceli posudzovať konkrétne okolnosti prípadu...
Posúdenie toho, či v danej súťaži existoval konkrétny dôvod pre jej zrušenie,
prináležalo výlučne UVO. Keďže UVO pri svojom rozhodnutí nevybočil z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom, v zmysle § 245 ods. 2 OSP tento záver UVO súdy neboli oprávnené
preskúmavať. Je dôležité, že tento záver UVO sťažovateľ nerozporoval, pričom ho
akceptoval i kontrolovaný, keďže sám nepodal žalobu o zrušenie rozhodnutia. Poukazujeme
zároveň na to, že súdy sa nezaoberali a nedali odpoveď na žiadnu z otázok nastolených
sťažovateľom v žalobe, t. j. či (i) z časového hľadiska je možné podľa ZVO zrušiť súťaž
aj po tom, ako kontrolovaný oznámil sťažovateľovi, že sa stal víťazným uchádzačom
a že jeho súťažnú ponuku prijíma, t. j. v okamihu, keď kontrolovanému vznikla zákonná
povinnosť uzavrieť s víťazným uchádzačom zmluvu tak, ako bola vysúťažená,
a či (ii) ak UVO nezistí existenciu zákonného dôvodu pre zrušenie súťaže, je v súlade
so ZVO, ak UVO uloží kontrolovanému zjednať nápravu doručením nového oznámenia
o dôvode zrušenia súťaže namiesto toho, aby mu uložil povinnosť verejné obstarávanie
dokončiť v intenciách ZVO. Sťažovateľ vo svojich písomných podaniach uviedol detailnú
skutkovú i právnu argumentáciu, avšak súdy sa ňou vôbec nezaoberali a v odôvodnení
rozsudkov uviedli iba plytké úvahy k všeobecnej možnosti obstarávateľa zrušiť súťaž
vo vyššie uvedených dôvodoch...
Na dôvažok dodávame, že NS SR dokonca nevzal do úvahy zjavný rozpor so ZVO,
ak podľa odôvodnenia rozsudku akceptoval kroky kontrolovaného, keď kontrolovaný
po prijatí ponuky oznámil sťažovateľovi, že sťažovateľ buď zníži cenu, alebo s ním zmluva
nebude uzavretá. Pritom sťažovateľ opakovane upozorňoval, že takýto postup je v príkrom
rozpore s ustanoveniami ZVO. Podľa § 45 ods. 1 v spojení s § 99 ods. 1 písm. i) ZVO
verejný obstarávateľ a obstarávateľ uzavrie s úspešným uchádzačom zmluvu v lehote
viazanosti ponúk. Uzavretá zmluva nesmie byť v rozpore so súťažnými podkladmi
a s ponukou predloženou úspešným uchádzačom alebo uchádzačmi. Okrem toho súdy
(s výnimkou prvého rozsudku KS BA, ktorý NS SR zrušil) nijako neriešili pomer ponúknutej
ceny a obchodných podmienok, ktoré si kontrolovaný definoval v návrhu zmluvy,
a ani samotnú štruktúru ponuky a jej ostatné položky - kritériom bola celková cena a preto
ak sťažovateľ pri všetkých položkách uviedol predajné ceny a až poslednú položku navýšil
o náklady na servis požadovaný kontrolovaným, nejde o neprimeranú celkovú cenu.
Podrobnú argumentáciu v tejto otázke sťažovateľ uviedol aj v námietkach, aj v žalobe
a aj v odvolaní. V rozsudkoch však chýba akákoľvek zmienka o týchto sťažovateľom
uvádzaných skutočnostiach. Máme za to, že sa nimi súdy nezaoberali, hoci sú mimoriadne
významné, ak sa má posudzovať primeranosť ceny...
Ak NS SR po šiestich rokoch konania právoplatne zamietne žalobu s tým,
že sťažovateľ sa nedozvie odpovede na žiadnu z otázok, ktoré v žalobe nastolil, výsledok
súdneho konania rozhodne nezodpovedá princípom materiálneho právneho štátu
a atribútom spravodlivého súdneho konania tak, ako ho vysvetľuje judikatúra Ústavného
súdu Slovenskej republiky.“
5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil,
že napadnutým rozsudkom najvyšší súd porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby prikázal najvyššiemu súdu zaplatiť jej náhradu trov
konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
9. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
10. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
11. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu,
pričom nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu
nemajúci oporu v zákone. Najvyšší súd v podstatnej časti odôvodnenia svojho rozsudku
uviedol:
«Napadnutým rozsudkom krajský súd opakovane posudzoval, či postupom
a rozhodnutím žalovaného nebol porušený zákon. Vyhodnotil konkrétne okolnosti, ktoré
viedli obstarávateľa ku zrušeniu zadanej zákazky (neobdržanie očakávaných rozpočtových
prostriedkov, zistenie neadekvátnej ponuky a neakceptovanie opatrenia obstarávateľa
k náprave žalobcom). Výsledok posúdenia danej veci krajským súdom bol záver,
že preukázané pochybenie obstarávateľa žalovaný v konaní o námietkach žalobcu napravil
napadnutým rozhodnutím, ktoré je opakovane predmetom tohto súdneho preskúmavacieho
konania a ktorému rozhodnutiu z hľadiska zákonnosti nemožno nič vytknúť. K tomuto
najvyšší súd poznamenáva, ako to správne uviedol aj účastník vo vyjadrení k odvolaniu,
že krajský súd postupoval v zmysle intencií zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 2Sžf/80/2013 zo dňa 21. mája 2014, kde sa výslovne uvádza, že „v dôvodoch
rozhodnutia sa krajský súd dôsledne vyporiada nielen so všetkými žalobnými dôvodmi,
ale tiež zváži, či námietky žalobcu vrátane aplikácie príslušných právnych predpisov
sú opodstatnené.“
Najvyšší súd sa preto v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia krajského
súdu tak, ako ich krajský súd uviedol v napadnutom rozsudku. Najvyšší súd sa nestotožnil
s dôvodmi odvolania, najmä pokiaľ žalobca tvrdil, že krajský súd nevysvetlil, prečo sa
radikálne odchýlil od svojho názoru na vec, ktorý zastával pri vydaní zrušujúceho uznesenia
v danej veci v roku 2013. Rozsudok krajského súdu obsahuje popis skutkového stavu,
právny rámec ako aj právny záver, že v správnom konaní vydaním rozhodnutia, ktoré je
predmetom tohto súdneho preskúmavacieho konania, nedošlo k porušeniu zákona.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu dospel najvyšší súd k záveru,
že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a náležite sa vvporiadal
s relevantnými námietkami žalobcu. Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybnil
napadnutý rozsudok krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Dôvody odvolania
boli obdobou žalobných dôvodov, s ktorými sa náležite vvporiadal krajský súd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na uvedené dôvody
ako aj na všetky individuálne okolnosti daného prípadu napadnutý rozsudok ako vecne
správny podľa § 250ja ods. 3 druhá veta a § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.»
12. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, teda otázky, či rozsudok nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,
je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,
ale aj rozsudok krajského súdu, s odôvodnením ktorého sa najvyšší súd stotožnil. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia
rozhodnutí súdov, na ktorých konanie predchádzalo konaniu na súde, ktorého rozhodnutie
sťažovateľ napáda, nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
13. Krajský súd v podstatnej časti odôvodnenia svojho rozsudku č. k. 4 S 133/2011-
127 z 30. januára 2015, ktorý bol potvrdený napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,
uviedol:
«Úlohou súdu v predmetnej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného, ktorým podľa § 139 ods. 2 písm. g) ZVO nariadil kontrolovanému odstrániť
protiprávny stav v podlimitnej zákazke zadávanej postupom zadávania podprahových
zákaziek na predmet zákazky a to oznámením uchádzačom o dôvode zrušenia použitého
postupu zadávania zákazky na uvedený predmet zákazky a oznámením postupu, ktorý
použije pri zadávaní zákazky na pôvodný predmet v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto
rozhodnutia.
Verejný obstarávateľ a obstarávateľ je povinný používať pri výbere zmluvného
partnera pravidlá a postupy upravené zákonom.
Takisto pri stanovení predpokladanej hodnoty zákazky má postupovať tak aby
sa nevyhol použitiu pravidiel a postupov podľa zákona. Stanovenie predpokladanej hodnoty
zákazky je jednou zo zásadných činností v procese verejného obstarávania. Na základe
predpokladanej hodnoty sa určí možný postup vedúcim k uzatvoreniu zmluvy, ktorý
je spojený s väčším alebo menším rozsahom povinností a administratívnej náročnosti.
Rozsah povinností a administratívna náročnosť nie sú samoúčelné, ale sledujú
predovšetkým výraznejšie presadenie princípov verejného obstarávania...
Z administratívneho spisu súd zistil, že kontrolovaný vyhlásil verejné obstarávanie
na predmet zákazky dňa 10. 12. 2010 v rámci výzvy č. DOP-SIA-2010/1.2.1/01, kód ITMS
27110230538. Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca na základe oznámenia
kontrolovaného zo dňa 12. 1. 2011 sa stal úspešným uchádzačom v predmetnom verejnom
obstarávaní. Následne mu kontrolovaný listom dňa 3. 3. 2001 oznámil, že verejné
obstarávanie ruší podľa § 46 ods. 2 ZVO z dôvodu, že sa zmenili okolnosti za ktorých sa
verejné obstarávanie vyhlásilo. V uvedenom liste bol žalobca informovaný kontrolovaným,
že na pôvodný predmet zákazky bude vyhlásené nové verejné obstarávanie. Na výzvu
žalovaného kontrolovaný doručil úradu dňa 11. 4. 2011 písomné vyjadrenie k námietkam
navrhovateľa s uvedením predpokladanej hodnoty zákazky a dokumentáciu k predmetnému
verejnému obstarávaniu. Z vyjadrenia kontrolovaného vyplýva, že uskutočnil na predmetné
verejné obstarávame formu zadania podprahovej zákazky a po vyhodnotení ponúk určil
úspešného uchádzača - žalobcu. Súd z administratívneho spisu zistil, že kontrolovaný
v rámci ďalšieho priebehu verejného obstarávania pre podozrenie z nehospodárnosti
niektorých cien uvedených v ponuke navrhovateľa (žalobcu) vykonal prieskum trhu, keď
požiadal o predloženie cenových ponúk na jednu z položiek predmetu zákazky
(„SW vzdelávanie - kancelársky balík Microsoft Office 2010 pre podnikateľov, Slovenská
jazyková lokácia“) niekoľko softwarových spoločností. Z predložených cenových ponúk
vyplynulo, že cenový návrh navrhovateľa pre túto položku je niekoľko krát vyšší ako ceny
zistené prieskumom (cena žalobcu za predmetnú položku bola od cien zistených prieskumom
vyššia cca o 30 000 €). Z uvedeného podmetu žalobcovi zaslal návrhy kúpnych zmlúv ešte
listom dňa 28. 02. 2011, kde uviedol, že na základe konzultácií s príslušným riadiacim
orgánom a to: Sociálna implementačná agentúra Ministerstva práce, sociálnych vecí
a rodiny pre operačný program Zamestnanosť a sociálna inklúzia nebude verejnému
obstarávateľovi - kontrolovanému preplatená cena za dodanie položky č. 8 „SW -
vzdelávanie“ v hodnote, ktorú uviedol žalobca v ponuke niekoľkonásobne prevyšuje
rozpočtovanú sumu určenú pre túto položku a preto bude možné podpísať zmluvu iba
prípustnou trhovou sumou. Zároveň upozornil žalobcu, že pokiaľ nebude súhlasiť so
zmenou danej ceny, predmetný postup zadávania zákazky bude zrušený bez uzavretia
zmluvy a s opakovaním zákazky. Následne dňa 03.03.2011 oznámil žalobcovi listom, že
zrušuje verejné obstarávanie podľa § 46 ods. 2 ZVO z dôvodu, že sa zmenili okolnosti, za
ktorých sa verejné obstarávanie vyhlásilo a že na pôvodný predmet zákazky bude vyhlásené
nové verejné obstarávanie, ktoré je schválené už menovaným nadriadeným orgánom.
Komisia úradu následne po preverovaní námietok žalobcu konštatovala v napadnutom
rozhodnutí, že kontrolovaný nedostatočne a nenáležite oznámil postup, ktorý použije pri
zadávaní zákazky na pôvodný predmet zákazky v zmysle uplatnenia princípu
transparentnosti. Zo zvyšku administratívneho spisu vyplýva postup účastníkov už vyššie
popísaný.
Podľa § 46 ods. 2 ZVO Verejný obstarávateľ a obstarávateľ môže zrušiť použitý
postup zadávania zákazky aj vtedy, ak sa zmenili okolnosti, za ktorých sa vyhlásilo verejné
obstarávanie, ak sa v priebehu postupu verejného obstarávania vyskytli dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré nemožno od verejného obstarávateľa alebo obstarávateľa
požadovať, aby vo verejnom obstarávaní pokračoval, najmä ak sa zistilo porušenie tohto
zákona, ktoré má alebo by mohlo mať zásadný vplyv na výsledok verejného obstarávania,
alebo ak nebolo predložených viac než dve ponuky. Ak bola predložená len jedna ponuka
a verejný obstarávateľ alebo obstarávateľ nezrušil použitý postup zadávania zákazky,
je povinný zverejniť v profile odôvodnenie, prečo použitý postup nezrušil.
V ustanovení § 99 ods. 1 písm. i) ZVO je upravená možnosť zrušiť použitý postup
zadávania zákazky len so zákonom určených dôvodov, avšak sa vyžaduje aby takýto dôvod
reálne existoval a kontrolovaný o ňom všetkých uchádzačov aj informoval. Kontrolovaný,
ako je vyššie uvedené (vyjadrenie Komisie) takýto reálny dôvod na zrušenie súťaže mal,
avšak nepostupoval dôsledne v intenciách zákona.
Podľa § 139 ods. 2 písm. g) ZVO ak úrad v konaní o námietkach zisti, že postupom
kontrolovaného bol porušený tento zákon a porušenie mohlo mať zásadný vplyv na výsledok
verejného obstarávania, rozhodnutím nariadi odstrániť protiprávny stav.
Podstata sporu teda tkvie v zásade v právnom posúdení toho, či zrušenie
obstarávacieho konania malo svoju oporu v citovaných ustanoveniach ZVO aj v súvislosti
s postupom správneho orgánu podľa § 139 ods. 2 písm. g) ZVO, ktorým nariadil
kontrolovanému odstrániť protiprávny stav. Či išlo o zmenu okolností hodných osobitného
zreteľa pre ktoré nie je možné od obstarávateľa požadovať aby v danom verejnom
obstarávacom konaní pokračoval.
Dôvody hodné osobitného zreteľa sú typickým neurčitým právnym pojmom. V zákone
jeho definícia obsiahnutá nie je a teda jej treba prisúdiť taký význam, ktorý najlepšie
vystihuje povahu, zmysel a účel toho, čo ZVO upravuje. Tunajší sud pri výklade uvedeného
súslovia dospel k totožnému záveru, ku ktorému dospel aj Nejvyšší správní soud vo svojom
rozhodnutí zo dňa 30. 6. 2003, č. j. 6 A 118/2001 - 44, publ. pod č. 24/2003 Sb. NSS, cit.:
„platí, že v situaci, kdy v zákoně není neurčitý právní pojem definován, je třeba jeho výklad
hledat toliko v účelu zákona. Při interpretaci neurčitého právního pojmu se správní orgán
musí zabývat konkrétní skutkovou podstatou, jakož i ostatními okolnostmi případu, přičemž
sám musí alespoň rámcově obsah a význam užitého neurčitého pojmu objasnit, jak dále
dovodil Nejvyšší správní soud ve svém rozsudku ze dne 28. 7. 2005, č. j. 5 Afs 151/2004 -
73, publ. pod č. 701/2005 Sb. NSS. V oblasti práva veřejných zakázek je třeba si navíc
počínat tak, aby interpretace byla ku prospěchu efektivní hospodářské soutěže, jak uvedl
Nejvyšší správní soud v rozsudku ze dne 5. 6. 2008, č. j. 1 Afs 20/2008 - 152, publ.
pod č. 1771/2009 Sb. NSS.;“.
Účelom ZVO je vytvoriť prostredie, v ktorom si obstarávateľ (verejný obstarávateľ)
bude môcť vybrať na základe transparentného postupu a vopred definovaných kritérií
najvýhodnejšiu ponuku a vytvoriť medzi relevantnými súťažiteľmi nediskriminačné
konkurenčné prostredie.
Podľa § 9 ods. 4 zákona ZVO pri zadávaní zákaziek sa musí uplatňovať princíp
rovnakého zaobchádzania princíp nediskriminácie uchádzačov alebo záujemcov, princíp
transparentnosti a princíp hospodárnosti a efektívnosti. Princíp rovnakého zaobchádzania
vo verejnom obstarávaní znamená, že každý záujemca alebo uchádzač dostáva informácie
rovnakým spôsobom, v rovnakom čase a v rovnakom obsahu. Pre princíp nediskriminácie
platí, že nemôžu byť stanovované podmienky, ktoré by niektorého z uchádzačov alebo
záujemcov zvýhodňovali a iného naopak znevýhodňovali a pritom by nemali objektívnu
súvislosť s predmetom a realizáciou zákazky. Princíp transparentnosti vyžaduje stanovenie
jednoznačných postupov, krokov a ich písomné zachytenie pre potrebu spätnej kontroly.
Princíp hospodárnosti sa viaže na ekonomickú výhodnosť ponuky a princíp efektívnosti
na časový priebeh verejného obstarávania.
Ku konkrétnym okolnostiam, ktoré viedli obstarávateľa ku zrušeniu zadanej zákazky
bola skutočnosť, že obstarávateľ v priebehu zadávacieho konania neobdržal očakávané
rozpočtové prostriedky resp. jeho časť určenú k zabezpečeniu úhrady plnenia dodávateľa.
Navyše v danom prípade sám obstarávateľ zistil neadekvátnu cenu v časti ponuky žalobcu
a jeho opatrenie k náprave nebolo žalobcom akceptované. V prípade princípu
hospodárnosti ekonomická výhodnosť neznamená nutnosť získať predmet zákazky
za najnižšiu cenu, ale je treba prisvedčiť aj kontrolovanému, že v situácii keď hrozí
nehospodárne vynakladanie finančných prostriedkov je zrušenie verejného obstarávania
legitímnym krokom a je v súlade s princípmi verejného obstarávania.
Z administratívneho spisu mal súd za preukázané pochybenie obstarávateľa, ktoré
žalovaný v konaní o námietkach žalobcu napravil napadnutým rozhodnutím, ktorému
z hľadiska zákonnosti nebolo možné nič vytknúť. Preto súd námietky žalobcu nemohol
akceptovať...
Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav
veci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležite odôvodnil, vrátane voľnej úvahy,
ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu
neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol
14. Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú v napadnutom (potvrdzujúcom)
rozsudku v spojení s rozsudkom krajského súdu zdôvodnené riadne a presvedčivo, rozsudok
nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti. Ústavný súd tak nezistil také
zásahy do práv sťažovateľky, ktoré by boli z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné.
15. Je potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia mu preto
neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd
pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko
k tomu, či napadnutý rozsudok najvyššieho súdu spĺňal požiadavku ústavnosti (odôvodnenie
majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).
16. Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku zaujal právny názor,
s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (II. ÚS 122/05). Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v napadnutom
rozsudku takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.
17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv.
18. Na základe uvedených skutočností, vzhľadom na postavenie ústavného súdu
vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho významu
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky obsiahnutých v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. mája 2018