Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 190/2018
PDF · 144.33 KB
No categories available
I. ÚS 190/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátkou Mgr. Martinou Krišťákovou, Moyzesova 3, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom
pod sp. zn. 49 P 235/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
5. októbra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie svojich základných práv na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
,,ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 49 P 235/2015
(ďalej len „napádané konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 2. októbra 2015 podala
na okresnom súde návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov
k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva, pričom napádané konanie nebolo
skončené ani do podania ústavnej sťažnosti. Sťažovateľka v sťažnosti opisuje priebeh
konania, osobitne okresnému súdu vytýka obdobie nečinnosti od 27. apríla 2016
do 2. októbra 2017 a zdôrazňuje, že v tomto časovom rozpätí „nebol okresným súdom
v predmetnom konaní urobený žiadny úkon smerujúci k právoplatnému rozhodnutiu o veci,
čím prišlo, podľa názoru sťažovateľky, k porušeniu jej právna na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitostí v primeranej lehote“.
Okrem nečinnosti sťažovateľka namieta aj neefektívnosť a nehospodárnosť konajúceho
súdu, spôsobenej „okrem iného aj tým, že do dnešného dňa neustanovil kolízneho
opatrovníka pre maloleté dieťa...“.
3. Sťažovateľka hodnotí svoj postup ako aktívny, uvádza, že sa riadne dostavila
na všetky pojednávania, riadne a včas predkladala listinné dôkazy, bola aktívna aj vo
vzťahu k súdom nariadeným stretnutiam na odbore poradensko-psychologických služieb
príslušného úradu práce sociálnych vecí a rodiny. S cieľom ochrany svojich práv
sťažovateľka podala 12. júna 2017 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy
podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá bola prípisom
sp. zn. Spr 2087/2017 z 12. júla 2017 vyhodnotená ako dôvodná.
4. V petite ústavnej sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný
súd vyslovil porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napádanom konaní vedenom na okresnom súde, prikázal
okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľke primerané
zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
5. Výšku primeraného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodnila tým, že neprimerane
dlhé konanie má za následok osobnostné zmeny u jej detí a zároveň znamená zvýšené
náklady na ich starostlivosť. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza: „Sťažovateľka
sa márne domnievala, vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd viackrát vytýčil termín
pojednávania, že tak otázka starostlivosti o maloleté deti, ako aj otázka výživného a tým
aj znášania nákladov na starostlivosť o maloleté deti bude v dohľadnej dobe rozhodnutá
súdom. Keďže súd ale následne termíny pojednávaní viackrát rušil, nebolo o tejto otázke
súdom stále rozhodnuté a stav právnej neistoty Sťažovateľky spôsobený prieťahmi v súdnom
konaní stále trvá, pričom je spojený s nemožnosťou uspokojovať všetky jej oprávnené
potreby, ale hlavne oprávnené potreby maloletých detí. Z tohto dôvodu bola nútená
pristúpiť k reštriktívnym opatreniam vo vzťahu k svojim potrebám, ako aj potrebám detí.
Okrem ujmy finančnej, pociťuje Sťažovateľka ako závažnejšiu ujmu na psychike svojej
ako aj jej detí, tým, že vo svojom veku sú si vedomé následkov rozhodnutia súdu v prípade
podania návrhu na rozvod a úpravu práv a povinností k maloletým deťom a dlho trvajúca
neistota sa prejavuje na ich psychike o to viac, že odporca sa pokúša deti manipulovať
a citovo vydierať.“
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy,
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody
podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv
alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten,
kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 56/03,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 229/07).
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
11. Sťažovateľka v petite sťažnosti napádala aj porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, avšak
z odôvodnenia ústavnej sťažnosti nevyplýva, že by okrem prieťahov v konaní namietala
arbitrárnosť rozhodnutia či iné porušenie práva na súdnu ochranu, ústavný súd preto
prieskum sťažnosti zameral na posúdenie zbytočných prieťahov a v tejto súvislosti zároveň
konštatuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného
dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (porovnaj I. ÚS 28/01,
I. ÚS 257/08, I. ÚS 455/2010).
12. Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade uvádza,
že celková dĺžka konania na okresnom súde vo veci sťažovateľky predstavuje ku dňu
podania ústavnej sťažnosti dva roky, čo ústavný súd v konaní o rozvod považuje stále
za ústavne akceptovateľnú dobu konania na prvom stupni. Ústavný súd vníma
tú skutočnosť, že sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentovala nevyhnutnosťou
rýchleho rozhodnutia v záujme citovej a napokon aj finančnej stability maloletých detí,
avšak pokiaľ sa sťažovateľka domnieva, že výchova či výživa jej maloletých detí
je ohrozená, má k dispozícii aj iné právne prostriedky ochrany, ktoré sú mimo konania
o rozvod a ktoré potenciálne poskytnú rýchlu a efektívnu ochranu oprávneným záujmom
maloletých detí. V prejednávanej veci však okresný súd primárne posudzuje okolnosti
týkajúce sa rozvodu a v takomto konaní sa má vždy snažiť o zmier (čo aj učinil nariadením
poradensko-psychologických služieb), čo môže znamenať aj dlhšiu dobu konania. Z dôvodu
presvedčivosti svojho rozhodnutia ústavný súd dodáva, že nález ústavného súdu, na ktorý sa
sťažovateľka vo svojej sťažnosti v súvislosti s potrebou rýchleho konania v záujme
maloletých detí odvoláva (II. ÚS 21/07), sa týkal konania o zverenie maloletého dieťaťa
pochádzajúceho z manželstva do výchovy a určenia vyživovacej povinnosti k maloletému,
teda konania po rozvode a aj celková dĺžka tohto konania bola dlhšia než vo veci
sťažovateľky.
13. Pre úplnosť ústavný súd dáva za pravdu sťažovateľke v tom smere, že konanie
bolo poznačené istou nečinnosťou súdu, avšak nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04, I. ÚS 375/08). Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie sťažovateľom
označeného základného práva (I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na obdobia nečinnosti ústavný
súd spravidla prihliada vtedy, keď významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania
(I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01), čo sa však vo veci sťažovateľky nestalo.
14. Naostatok sa žiada dodať, že sťažovateľka nesprávne interpretovala včasnosť
podania ústavnej sťažnosti (čl. III ústavnej sťažnosti) a jej podanie v krátkej lehote necelých
dvoch mesiacov od doručenia odpovede na sťažnosť na prieťahy znamená, že sťažnosť
sťažovateľky podanú predsedovi okresného súdu možno hodnotiť len ako formálny akt bez
toho, aby sťažovateľka poskytla primeraný časový priestor na nápravu. Aj táto skutočnosť
mala vo vzájomnej spojitosti s už uvedeným vplyv na rozhodnutie ústavného súdu.
15. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru,
že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Vzhľadom na uvedené možno iba zopakovať,
že ústavný súd nepovažoval postup okresného súdu za taký, ktorý by signalizoval možnosť
kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie ako porušenie
základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť,
ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.
17. Ústavný súd v závere konštatuje, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a v prípade, že by v ďalšom
priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným prieťahom, nič nebráni tomu,
aby sťažovateľka po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí predložila
ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2018