Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 351/2018
PDF · 393.08 KB
No categories available
IV. ÚS 351/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 351/2018 -11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , zastúpenej advokátkou
JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL.M., Janka Kráľa 1620/1, Banská Bystrica, ktorou
namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 67/2015 z 26. júla 2017,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
2. novembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava “)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 67/2015 z 26. júla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka si uplatnila
nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie
február 2010 z faktúry č. 300909/INV z 30. septembra 2009 od dodávateľa obchodnej
spoločnosti , za prevod práv k predmetu priemyselného
vlastníctva na základe zmluvy o prevode práv č. 300909/INV z 30. septembra 2009.
Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj „daňový úrad“) nárok na odpočítanie DPH
neuznal a sťažovateľke vyrubil rozdiel dane v sume 1 762 030,14 € na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2010.
Proti rozhodnutiu daňového úradu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodlo
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“ alebo
„žalovaný“) rozhodnutím zo 16. júna 2014 tak, že rozhodnutie daňového úradu potvrdilo.
Sťažovateľka sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia finančného
riaditeľstva žalobou podanou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“),
ktorý rozsudkom č. k. 23 S 164/2014 -54 zo 4. marca 2015 žalobu sťažovateľky zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 26. júla 2017 tak, že rozsudok krajského súdu
potvrdil.
Sťažovateľka namieta, že krajský súd a najvyšší súd neodôvodnili svoje rozsudky
riadne, neposkytli adekvátnu odpoveď na jej žalobné námietky. Sťažovateľka poukazuje
na to, že vo svojom rozsudku krajský súd odkázal na predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých
už posudzoval skutočnosti týkajúce sa «vynálezu s názvom „Spôsob úpravy mastenca
s vysokým stupňom čistoty“», pričom takmer všetky tieto veci rozhodoval ten istý senát
„23 S“ s tým, že aj vo veci sp. zn. 23 S 4/2009 bola jej žaloba zamietnutá, «ale predseda
tohto senátu vtedy hlasoval inak a k rozhodnutiu bolo pripojené jeho
„nesúhlasné stanovisko predsedu senátu“ zo dňa 07. 06. 2013, v ktorom uviedol,
že v podstate všetky rozsudky, ktoré existujú vo veciach prevodu práv, t. j. aj vo veci samej,
sú nesprávne a nezákonné, nakoľko v nich ide o porušenie základnej zásady správneho
súdnictva „iudex ne eat petita partium“ (sudca nech nejde nad návrhy strán). V týchto
správnych konaniach (pokiaľ súd riešil otázku zneužitia práva) bola táto zásada porušená,
lebo správne orgány vo svojich rozhodnutiach zneužitie práva ani nespomínali a preto súd
nemal o zneužití práva rozhodovať. Ak tak súd urobil, porušil nielen uvedenú zásadu
správneho práva, ale dehonestoval aj jeho kasačný charakter.
Sťažovateľka má zato, že odvolávanie sa na staršie rozsudky súdu, keď dôvody v nich
uvedené nemôžu obstáť (buď išlo o úplne odlišné dôvody, ktoré neskôr vyvrátil SD EÚ
rozsudkom C-504/10 alebo súd išiel nad rámec návrhov strán a použil dôvody, ktoré ani
žalovaný nespomínal), nie je riadnym prejednaním veci samej.
Sťažovateľka namietala, že vo veci samej po podaní daňového priznania k DPH
za zdaňovacie obdobie február 2010 správca dane ani nevrátil nadmerný odpočet vykázaný
v tomto daňovom priznaní, ani nezačal daňovú kontrolu na zistenie jeho oprávnenosti.
Tým sa dostal do niekoľkoročného omeškania s vrátením NO DPH a až po cca 3,5 roku
vykonal daňovú kontrolu, ktorá sa už javí len ako účelová a NO DPH sťažovateľke
nepriznal. Sťažovateľka poukazovala pred správnymi súdmi na to, že spory medzi
spoluprihlasovateľmi vynálezu trvajú dlhodobo a namietal, že v priebehu rokov daňové
orgány účelovo a bez zákonného opodstatnenia doslova „vymýšľali“ dôvody, prečo
nadmerné odpočty nepriznať. Spochybňovali oprávnenosť osoby podávajúcej daňové
priznanie, napádali platnosť zmlúv, prichádzali s rôznymi teóriami, napr. že nie je možné
previesť práva duševného vlastníctva, že tieto práva nemôžu patriť viacerým osobám,
že nárok na odpočet dane nemôže vzniknúť, pokiaľ nebol ešte udelený patent na vynález
a podobne, až napokon sa im ujala teória o tzv. konzumpcii nadobudnutej služby, ktorú
uviedol v jednej z vecí Najvyšší súd SR.
Avšak po predložení prejudiciálnych otázok v jednom z týchto sporov Súdnemu dvoru
EÚ, rozsudkom SD EÚ C-504/10 Súdny dvor rozhodol, že táto teória neobstojí a zdaniteľná
osoba má v zásade právo domáhať sa aj za daných okolností prípadu (že na vynález ešte
nebol udelený patent) odpočítania dane z pridanej hodnoty z takejto obchodnej transakcie
(prevodu práv), a to dokonca aj vtedy, ak už bola spolumajiteľom práv k vynálezu
a nadobúdala ďalší podiel na právach, čím dochádzalo k zmene jej právneho postavenia.
V podstate predmetný judikát Súdneho dvora EÚ vyvrátil všetky dovtedajšie teórie
daňových orgánov, ale aj súdov, uvádzané v ich starších rozhodnutiach.
V zmysle rozsudku SD EÚ vo veci C-504/10 nárok na odpočítanie dane pri prevode
práv, o aký ide aj vo veci samej, existuje. Súdny dvor však stručne uviedol, že tento nárok
bude zdaniteľnej osobe v zásade patriť, len ak vo veci neexistuje nejaké podvodné alebo
zneužívajúce konanie...».
Podľa sťažovateľky krajský súd „zneužitie práva nijako bližšie neskúmal,
ani neodôvodnil. Konštatovanie, že sa výroba mastenca vo veľkom nezrealizovala, že sa len
vyrobili vzorky mastenca a nezrealizovala sa spolupráca s potenciálnym investorom, nie je
dôkazom zneužitia práva...
Krajský súd však jednotlivé okolnosti prípadu len vymenoval, no neposudzoval ich.
A už vôbec pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy judikatúru Súdneho dvora EÚ, na ktorú
aj samotný SD EÚ odkazoval. Preto jeho rozhodnutie nemožno považovať za dostatočné...“.
Najvyšší súd tieto pochybenia v rozsudku krajského súdu podľa
sťažovateľky nenapravil, v napadnutom rozsudku len odcitoval odôvodnenie rozsudku
sp. zn. 5 Sžf 66/2011 z 15. decembra 2011 a nevysporiadal sa relevantne s jej odvolacími
námietkami. Podľa sťažovateľky ani v rozsudku sp. zn. 5 Sžf 66/2011 sa najvyšší súd
nevysporiadal s otázkou zneužitia práva v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej
únie (ďalej len „Súdny dvor“). Podľa sťažovateľky to, že vynálezu nebol udelený patent,
nemá vplyv na právo na odpočítanie DPH, pričom neskôr na predmetný vynález bol udelený
patent Európskym patentovým úradom, Patentovými úradmi v USA, Švajčiarsku
a Lichtenštajnsku. Podľa sťažovateľky neobstojí ani argument o personálnom prepojení,
pretože je prirodzené, ak má práva k vynálezu viacero osôb, pričom išlo „o osoby združené
v združení podnikateľov, ktoré sa spoločne snažili o zrealizovanie projektu úpravy
mastenca. Personálne prepojenie nie je dôkazom žiadneho zneužitia práva. Na základe
čoho sa súd domnieva, že by právo na riešenie nemalo mať špecifikovanú hodnotu,
sťažovateľke nie je vôbec zrejmé, keďže súdom aj daňovým orgánom je známe, že
predmetný vynález bol v minulosti ohodnotený znaleckým posudkom a ešte v roku 2007 mal
podľa znaleckého posudku hodnotu cca 258 miliónov SKK. Súd ako prvok nasvedčujúci
zneužitiu práva citoval aj nezaplatenie dane na vstupe dodávateľom. Je však otázne, či
dodávateľskej spoločnosti vznikla vlastná daňová povinnosť, či sa jej daňová povinnosť
nezapočítala s odpočítaním dane z iných plnení, ako to vyplýva z iných konaní a teda
nebolo akú daň platiť dodávateľskou spoločnosťou. Súd uvádza ako argument nezaplatenie
dane, ale či vôbec existovala vlastná daňová povinnosť na úhradu u dodávateľskej
spoločnosti, nikto v konaní neskúmal. Zastavenie konania o patentovej prihláške na ÚPV
SR tiež nemá vplyv na posúdenie otázky zneužitia práva... Napokon argument, že zneužitiu
práva nasvedčuje aj zrušenie dodávateľskej spoločnosti bez likvidácie je nepravdivý,
pretože dodávateľskou spoločnosťou bola , ktorá dodnes existuje,
nikdy nebola zrušená, ani s likvidáciou ani bez nej. Tento argument opäť bol len citátom
z rozsudku NS SR sp. zn. 5 Sžf/66/2011 , kde dodávateľskou spoločnosťou bola
a táto jediná zo spoluprihlasovateľov bola zrušená bez likvidácie,
no nemožno opomenúť fakt, že nebola zrušená z iniciatívy samotnej spoločnosti.
K jej zrušeniu došlo na podnet daňového úradu...
Svojím postupom a rozhodnutím porušovateľ nielenže porušil právo na súdnu
ochranu sťažovateľky, ale zároveň porušil aj jej právo na účinný prostriedok nápravy.
O to viac, keďže v správnom súdnictve je možnosť podania mimoriadneho opravného
prostriedku výrazne obmedzená.“.
Na základe tejto argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy , porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zruší a vec
vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľke prizná úhradu trov
konania pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,
či nie je zjavne neopodstatnená. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž
vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť,
či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 ,
tiež napr. I. ÚS 4/00 , II. ÚS 101/03 , IV. ÚS 136/05 , III. ÚS 198/07 ).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal tiež zo svojho
ustáleného právneho názoru, podľa ktorého obsah základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy tvorí predovšetkým ústavou garantovaná možnosť
každého na reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci
konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01 ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom
konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov
či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95 , II. ÚS 71/07 ,
III. ÚS 26/08 ). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel
a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02 , I. ÚS 12/05 , I. ÚS 382/06 , I. ÚS 88/07 ).
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03 ,
III. ÚS 209/04 ). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
Vo všeobecnosti ústavný súd poukazuje ďalej na špecifiká, ktorými sa riadi súdny
prieskum uskutočňovaný podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku –
ktorý bolo potrebné aplikovať v prejednávanej veci – v zmysle ktorých je úlohou
(správneho) všeobecného súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu posúdiť, či si pre vydanie rozhodnutia príslušný správny orgán zadovážil
dostatok skutkových podkladov, zistil vo veci skutočný stav a či konal v súčinnosti
s účastníkom konania, a ďalej to, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu bol vydaný s prihliadnutím na uvedené osobitosti správneho súdnictva
a či sú jeho závery zároveň ústavne udržateľné s prihliadnutím na už citovanú judikatúru
ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúcu sa základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku v podstatnom uviedol:
«Vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžf/66/2011 išlo o obdobnú vec
ako je predmetom konania vedeného pod sp. zn. 2 Sžf/67/2015 . Žalobcom bola
spoločnosť (jeden zo spoluprihlasovateľov patentovej prihlášky
č. PP 5017-2007), osoba žalovaného bola identická, predmetom konania bolo rozhodnutie
žalovaného o znížení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
august 2007 z dôvodu neuznania odpočtu dane z dodávateľskej faktúry č. 300807/TAL
zo dňa 30. augusta 2007 vystavenej dodávateľom - obchodnou spoločnosťou
za prevod spolumajiteľského podielu na základe zmluvy o prevode spolumajiteľského
podielu č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 medzi prevodcom spoločnosťou
zastúpenou a nadobúdateľom spoločnosťou
zastúpenej konateľom , predmetom ktorej bol
prevod práva na riešenie k vynálezu pod názvom „spôsob úpravy mastencového produktu
s vysokým stupňom čistoty“, o rozsahu veľkosti podielu 0,03 % z prevodcu na nadobúdateľa
v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 a 4 patentového zákona.
Najvyšší súd poukazuje na dôvody uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 5 Sžf/66/201l zo dňa 15. decembra 2011, s ktorými sa v plnom rozsahu
stotožnil a zároveň v súlade s ustanovením § 250ja ods. 7 OSP uvádza text jeho
odôvodnenia nasledovne:
„... na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobkyne
uvedeným v odvolaní dopĺňa nasledovné:
V priebehu odvolacieho konania bolo zistené, že na Najvyššom súde Slovenskej
republiky sa viedlo konanie v obdobnej veci pod sp. zn. 5 Sžf/88/2009 žalobkyne obchodnej
spoločnosti proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej
republiky, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutého rozhodnutia,
dôvodov odvolania ako aj návrhu žalobkyne, dospel k záveru, že ako súd poslednej
inštancie je postavený pred otázku rozporu medzi smernicou Rady ES a vnútroštátnym
právnym predpisom (zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty... a zákonom č.
435/2001 Z. z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /ďalej len „patentový zákon“/). Najvyšší
súd Slovenskej republiky mal pochybnosti, či sú v súlade s požiadavkami účinného
prebratia smernice ustanovenia zákona o DPH a patentového zákona, podľa ktorých sú
príjmy z vynálezu zúžené len na prímy z jeho využívania.
S prihliadnutím na zásadu proporcionality, ktorá predpokladá vyvážený výklad
právneho predpisu medzi záujmom štátu reprezentovaného správcom dane a záujmom
daňového subjektu a vzhľadom k argumentom predloženým účastníkmi počas konania a tiež
s ohľadom na zavedenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie ohľadne použiteľnosti
práva Európskej únie v právnych poriadkoch členských štátov (rozsudok Súdneho dvora ES
z 21. februára 2006, C-255/02 Halifax plc. a iní), keď plnenia predstavujúce základ práva
žalobkyne na odpočet DPH boli vykonané s cieľom získať daňovú výhodu. Preto sa vo veci
pod sp. zn. 5 Sžf/88/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky obrátil na Súdny dvor
Európskej únie s otázkami, či je v súlade s článkom 2 bod 1 Šiestej smernice Rady
77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty, ustanovenie, podľa ktorého
platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré
použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným
platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané,
ak nadobudnutú službu žalobkyňa ako spoluprihlasovateľka vynálezu, na ktorý nebol ešte
udelený patent, už mala ex lege právo samostatne využívať vynález, ktorý je predmetom
patentu ako celok: či obstojí v zmysle Šiestej smernice výklad, že už existujúce zákonné
právo platiteľa na autonómne využívanie patentu spôsobuje právnu nemožnosť použiť
službu na dodávky tovarov a služieb ako platiteľa, a že tým došlo k právnej konzumpcii
nadobudnutej služby, a či má na zneužitie práva platiteľa na odpočet DPH zaplatenej
na vstupe podľa rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C-255/02 Halifax plc.
A iní vplyv aj skutočnosť, že v prípade ako ide vo veci samej, ešte vynález nie je zapísaný
ako patent a iba sa prevádzajú podiely?
Súdny dvor Európskej únie rozsudkom Súdneho dvora (siedma komora)
z 27. októbra 2011 v predmetnej veci C-504/10 rozhodol, že zdaniteľná osoba sa v zásade
môže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej
na vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo
umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu, a že prináleží
vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia
služby, o ktorú ide vo veci samej určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, alebo nie.
Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku tiež uviedol, že na účely odpovede
na otázky položené Najvyšším súdom Slovenskej republiky považoval za potrebné
pripomenúť, že systém odpočítania stanovený smernicou má za cieľ celkovo zmierniť záťaž,
ktorú pre podnikateľa predstavuje DPH splatná alebo zaplatená pri výkone všetkých jeho
hospodárskych činností. Spoločný systém DPH má teda zabezpečovať úplnú daňovú
neutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo ich výsledky,
pod podmienkou, že tieto činnosti samy osebe v zásade podliehajú DPH (pozri rozsudky
z 22. februára 2011, Abbey National, C-408/98, Zb. s. 1-1361, bod 24; z 08. februára 2007,
Investrand, C-435/05, Zb. s. 1-1315, bod 22, a z 29. októbra 2009, NCC Construction
Danmark, C-174/08, Zb. s. 1-10567, bod 27).
Právo na odpočítanie DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH preto podľa
Súdneho dvora Európskej únie predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému
systému SPH a ktorú v zásade nemožno obmedziť (pozri rozsudky z 08. januára 2002,
Metropol a Stadler, C-409/99, Zb. s. 1-81, bod 42; z 26. mája 2005, Kretztechnik, C-465/03,
Zb. s. 1-4357, bod 33, ako aj z 15. apríla 2010, X Holding a Oracle Nederland, C-538/08
a C-33/09, Zb. s. 1-3129, bod 37).
Súdny dvor Európskej únie vyslovil názor, ktorý je plne aplikovateľný aj na danú vec,
a to, že zdaniteľná osoba sa môže v dôsledku toho dovolávať odpočítania celej DPH, ktorá
zaťažila tovary a služby nadobudnuté na účely výkonu jej zdaniteľných činností. Pokiaľ ide
o spor v danej veci Súdny dvor Európskej únie uviedol, že prevod spolumajiteľského podielu
na vynáleze v zásade môže predstavovať hospodársku činnosť podliehajúcu DPH napriek
tomu, že tento vynález nebol zapísaný ako patent. Z toho vyplýva, že pri takejto transakcii
môže vzniknúť právo na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe. Pokiaľ ide
o úmysly sledované dotknutými prevádzkovateľmi, je potrebné dodať, že otázka, či prevod,
o ktorý ide vo veci samej, bol vykonaný iba s cieľom získať daňovú výhodu, nie je vôbec
relevantná na určenie, či predstavuje dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb v zmysle
relevantných ustanovení smernice (rozsudok University of Huddersfield). V dôsledku toho je
potrebné na prvú a druhú položenú otázku odpovedať tak, že zdaniteľná osoba sa v zásade
môže domáhať práva na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe
za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod
spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu.
Pokiaľ ide o aplikovaleľnosť rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006,
C-255/02 Halifax plc., Súdny dvor Európskej únie pripomenul, že boj proti podvodom,
daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou (pozri
rozsudky Halifax a i., ako aj Gemeente Leusden a Holin Groep, z 29. apríla 2004 C-487/01
a C-7/02, Zb.). Zásada zákazu zneužívania práva teda znamená zákaz vyslovene umelých
konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú
výhodu (pozri rozsudok Ampliscientifica a Amplifin, z 22. mája 2008, C-l62/07 Zb.). Súdny
dvor v tejto súvislosti citovaného rozsudku Halifax a i. konštatoval, že v oblasti DPH
si preukázanie zneužívajúceho konania vyžaduje na jednej strane, aby predmetné plnenia
napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach
smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberá, viedli k získaniu daňovej
výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami
a na druhej strane, aby zo všetkých objektívnych faktorov vyplývalo, že hlavný cieľ
predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Pokiaľ ide o vec samu, Súdny dvor uviedol,
že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil všetky relevantné okolnosti sporu s cieľom
určiť, či vzhľadom na judikatúru pripomenutú v rozsudku Súdneho dvora, možno na účely
DPH transakciu, o akú ide vo veci samej, považovať za zneužívajúce konanie. Uvedené
okolnosti zahŕňajú najmä skutočnosť, že predmetný vynález ešte nebol zapísaný ako patent,
právo spojené s uvedeným vynálezom má viacero osôb, z ktorých väčšina má sídlo na tej
istej adrese a sú zastúpené tou istou fyzickou osobou, DPH splatná na vstupe nebola
zaplatená a spoločnosť, ktorá previedla spolumajiteľský podiel, bola zrušená bez likvidácie.
Vychádzajúc z vyššie citovaných záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej
únie uvedených v jeho rozsudku z 27. októbra 2011 sp. zn. C-504/10, ktoré si najvyšší súd
vzhľadom na rovnaké skutkové okolnosti prípadu a rovnaké právne posúdenie osvojil
aj v danej veci, keď dospel k rovnakému záveru ako v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Sžf/88/2009 , že možnosťou započítať DPH splatnej za prevod spolumajiteľského podielu
pokiaľ ide o právo na riešenie ešte predtým, než bol vynález zapísaný do registra sa mení
právne postavenie žalobkyne nielen pokiaľ ide o právo využívať vynález, ale aj vzhľadom
na všetky ostatné relevantné faktory. Nadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet
DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi predloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť.
Aj v prípade, ak vlastník podielu na práve na riešenie má už zo zákona právo využívať
vynález v celom rozsahu, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho
právne postavenie a nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje
prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom na uvedené, už existujúce zákonné
právo platiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu
nadobudnutej služby. Avšak vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie vyplýva, že vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (žalobkyni) iba v
prípade, že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej
výhody.
Vzhľadom na uvedené bolo teda povinnosťou krajského súdu osobitne sa vysporiadať
s otázkou, či vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú
ide vo veci samej, došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie DPH
zaplatenej na vstupe, alebo nie.
Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd v danej veci otázkou zneužitia práva
náležíte zaoberal a vychádzajúc z dostatočných skutkových podkladov dospel
aj k správnemu k záveru, že okolnosti daného prípadu prevodu spolumajiteľského
podielu na základe zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu č. 300807/TAL zo dňa
30. augusta 2007 medzi prevodcom spoločnosťou , zastúpenou
a nadobúdateľom spoločnosťou , zastúpenej
konateľom , predmetom ktorej bol prevod práva na riešenie o rozsahu
veľkosti podielu 0,03 % z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 a 4
patentového zákona, nepochybne svedčia skutočnosti, že hlavným cieľom daného prevodu
spolumajiteľského podielu bolo získanie daňovej výhody. S týmto názorom krajského súdu
sa najvyšší súd stotožnil v celom rozsahu, keď tomuto nasvedčuje nepochybné personálne
prepojenie medzi spoluprihlasovateľmi patentovej prihlášky PP 5017-2007,
nešpecifikovaná hodnota práva na riešenie, nezaplatenie dane na vstupe dodávateľom
obchodnou spoločnosťou , jej následne zrušenie bez likvidácie, nepreukázanie
predmetu činnosti majúcej za cieľ využitie predmetného patentu a napokon v neposlednom
rade aj zastavenie konania o prihláške predmetného patentu na Úrade priemyselného
vlastníctva Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
dospel k záveru, že námietky žalobkyne, vznesené v odvolaní nemožno považovať
za opodstatnené.
Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom
na podanie žaloby žalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného,
nerozhodol svojvoľne ani protizákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani
zrušenie napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné
a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí ani žiaden rozpor s daňovými predpismi ani
judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.“
Vzhľadom k tomu, že posúdenie dôvodnosti daňového odpočtu je v prejednávanej
veci rovnaké ako v citovanom rozsudku, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak,
že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S/163/2014 -42 zo dňa
4. marca 2015 podľa § 219 ods. 1 v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP potvrdil.»
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05 , III. ÚS 264/08 , IV. ÚS 372/08 ), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (IV. ÚS 350/09 ).
Ústavný súd preto preskúmal aj napadnutý rozsudok krajského súdu
zo 4. marca 2015, ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľky na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného – finančného riaditeľstva. Krajský súd v napadnutom rozsudku
v podstatnom uviedol:
«Krajský súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov
podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. a po preskúmaní veci a postupu dospel k záveru,
že tu nebol dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného tak ako sa ho domáhal
žalobca vo svojej žalobe...
Z rozsudku Európskeho súdneho dvora C-504/10 vyplýva, že zdaniteľná osoba sa
v zásade môže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo
splatnej na vstupe, za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne
právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu. Prináleží
vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia
služby, o ktorú ide vo veci samej určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o práva
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe alebo nie.
Boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužívaním je cieľom uznaným
a podporovaným šiestou smernicou. Šiestu smernicu je treba vykladať v tom zmysle,
že bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenie
predstavujúce základ tohto práva predstavuje zneužitie. Preukázanie zneužitia na jednej
strane vyžaduje, aby predmetné plnenie napriek formálnemu dodržaniu podmienok
stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej úprave
preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo
v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku
objektívnych prvkov tak isto vyplývať, že hlavný cieľ plnení je získanie daňovej výhody.
Keď bola zistená existencia zneužitia, príslušné plnenia musí byť znova definované tak,
aby bola nastolená situácia, ktorá by neexistovala v prípade, kedy neexistovali plnenia
predstavujúce zneužitie. V zmysle šiestej smernice 2006/112/ES pravidlá DPH majú byť
vykladané v súlade so všeobecnou zásadou zákazu zneužitia práva spoločenstva.
Pojem zneužitia práva spoločenstva uplatnený aj na systéme DPH funguje na základe
princípu pozostávajúceho z dvoch prvkov. Oba prvky musia byť prítomné na to, aby bola
určená existencia zneužitia práva spoločenstva. Preukázanie zneužitia v oblasti DPH
si vyžaduje, aby:
a) na jednej strane predmetné plnenie napriek formálnemu dodržaniu podmienok
stanovených v príslušných ustanoveniach smernice 2006/112/ES a vo vnútroštátnej právnej
úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie bolo
v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami a
b) na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ
predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Právo platiteľa na odpočítanie DPH na
vstupe od DPH splatnej na výstupe, ktorá vznikla z uskutočnenia zdaniteľných dodávok
predstavuje prirodzený dôsledok v zásade neutrality. Ak sa však zistí zneužitie práva,
príslušné ustanovenia smernice o práve na odpočítanie dane, riadne vykladané v súlade so
zásadou zakazujúcou zneužitie práva spoločenstva, uvedené právo nepriznávajú alebo ho
priznávajú len čiastočne.
Žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty vo výške
1 762 030,14 Eur podľa § 55 zákona o dani z pridanej hodnoty z dodávateľskej faktúry
Int. č. D-1/IX/09 zo dňa 30. 09. 2009 od dodávateľa ,
. K dodávateľskej faktúre bola predložená zmluva
o prevode práv č. 300909/INV zo dňa 30. 09. 2009 uzatvorená s prevodcom
Predmetná zmluva sa týkala prevodu spoluprihlasovateľských
práv na riešenie k patentovej prihláške registrovanej na ÚPV SR prevodcu
na nadobúdateľa – spoločnosť (žalobcu)
sa prevádzal spoluprihlasovateľský podiel v rozsahu 24,02 %.
Krajský súd je toho názoru, že pokiaľ ide o zmluvu o prevode práv č. 300909/INV
zo dňa 30. 09. 2009 prevodca , nadobúdateľ spoločnosť
v súvislosti s vynálezom: „Spôsob prípravy mastencového produktu
s vysokým stupňom čistoty“, ktorý bol registrovaný na ÚPV SR pod č. PP 5017-2007
dňa 26. 02. 2007, že v súvislosti s týmto vynálezom sa na Krajskom súde v Banskej Bystrici
viedlo množstvo sporov, v ktorých sa prihlasovatelia vynálezu, resp. právni nástupcovia
týchto prihlasovateľov domáhali súdnou cestou získania daňovej výhody. Zo spisov
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S/195/2004 , 23 S/194/2004 , 23 S/196/2004
(veci boli spojené na spoločné konanie a viedli sa pod sp. zn. 23 S/194/2004 ) mal súd
zistené, že jeden z prihlasovateľov vynálezu - žalobca si proti Daňovému
riaditeľstvu SR uplatňoval nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za odpredaj časti
patentu „Spôsob úpravy mastenca“, ktorý bol predchodcom „Spôsob prípravy
mastencového produktu s vysokým stupňom čistoty“. Žalobcovi nebol priznaný nárok
na odpočet DPH, krajský súd žalobu žalobcu zamietol a rozsudok krajského súdu
č. k. 23 S/194/2004 -105 zo dňa 29. septembra 2004 sa stal právoplatný v spojení
s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžo-KS 4/2005. Obdobne to bola aj v spojených
veciach vedených pod sp. zn. 23 S/181/2004 , keď si nadmerný odpočet uplatňoval žalobca
- ECCO FATTO proti Daňovému riaditeľstvu SR.
Vo veciach vedených na KS BB pod sp. zn. 23 S/117/2008 si žalobca VIVA M&M
uplatňoval odpočet dane z pridanej hodnoty proti Daňovému riaditeľstvu SR a v ďalšej
obdobnej veci si žalobca sp. zn. 23 S/36/2008 uplatňoval odpočet dane
z pridanej hodnoty proti Daňovému riaditeľstvu SR, v obidvoch veciach si žalobcovia
odpočet uplatňovali z licenčných zmlúv v súvislosti s patentom „Spôsob úpravy mastenca“.
Aj v týchto veciach bol žalobca neúspešný.
Pokiaľ ide o prevod práva na riešenie „Spôsob prípravy mastencového produktu
s vysokým stupňom čistoty“, žalobca viedol spory aj v ďalších veciach ako napríklad
sp. zn. 23 S/22/09 , keď bola žaloba žalobcu zamietnutá a rozsudok KS BB sa stal
právoplatný.
Zo spisu sp. zn. 23 S/71/2009 je súdu známe, že proti konateľovi spoločnosti s. r. o.
bolo vedené aj trestné konanie pre trestný čin
neodvedenia dane a poistného. Konanie sa viedlo na Krajský súd v Banskej Bystrici
pod sp. zn. 3 T 25/00 .
Pokiaľ išlo o udelený patent „Spôsob úpravy mastenca“, ako aj pokiaľ ide
o prihlášku na udelenie patentu „Spôsob prípravy mastencového produktu s vysokým
stupňom čistoty“, ani v jednom prípade nedošlo k priemyselnému využitiu a boli
vypracované len vzorky. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Žalobca už od roku
2004, ako začal súdne spory s Daňovým riaditeľstvom SR pre nadmerný odpočet DPH
v súvislosti s predajom patentu č. PP 103-94 „spôsob úpravy mastenca“ nepreukázal
hospodárske využitie vynálezu. Súdu je známe, že viacerí z prihlasovateľov patentu
č. PP 103-94 viedli v minulosti viac ako desiatku sporov proti daňovým úradom, v ktorých
sa domáhali nadmerného odpočtu dane (napr. predaj patentu po častiach č. PP 103-94,
„spôsob úpravy mastenca“, príkladmo možno uviesť veci: sp. zn. 23 S/194/2004 , žalobca
, žalovaný Daňové riaditeľstvo SR; sp. zn. 23 S 195/2004 , žalobca
, žalovaný Daňové riaditeľstvo SR; sp. zn. 23 S 196/2004 , žalobca
, žalovaný Daňové riaditeľstvo SR; sp. zn. 23 S/181/2004 , žalobca
, žalovaný Daňové riaditeľstvo SR; sp. zn. 23 S/192/2004 , žalobca
, žalovaný Daňové riaditeľstvo SR; sp. zn. 23 S/193/2004 ,
žalobca , žalovaný Daňové riaditeľstvo SR. V súvislosti
s odplatou za využívanie patentu na základe licenčnej zmluvy a uplatňovania nadmerného
odpočtu DPH sa viedol spor sp. zn. 23 S/36/2008 , žalobca , žalovaný
Daňové riaditeľstvo SR. V súvislosti s prevodom práva na riešenie sa viedli napríklad spory
sp. zn. 23 S/118/2009 , žalobca , žalovaný Daňové riaditeľstvo
SR; sp. zn. 23 S/4/2009 , žalobca , žalovaný Daňové riaditeľstvo SR;
sp. zn. 23 S/22/2009 , žalobca , žalovaný Daňové riaditeľstvo SR;
sp. zn. 23 S/59/2009 , žalobca , žalovaný Daňové riaditeľstvo SR;
sp. zn. 23 S/72/2009 žalobca , žalovaný Daňové riaditeľstvo SR;
V súvislosti s prevodom práva na riešenie vynálezu „spôsob úpravy mastencového produktu
s vysokým stupňom čistoty“, č. 5017-2007 sa viedol napríklad spor o nadmerný odpočet
DPH vo veci sp. zn. 23 S/22/2009 , žalobca , žalovaný Daňové
riaditeľstvo SR. V súvislosti s prevodom autorských práv k využívaniu technologického
postupu úpravy mastenca sa viedol spor o nadmerný odpočet DPH vo veci
sp. zn. 23 S/71/2009 , žalobca , žalovaný Daňové riaditeľstvo SR.
Uvedené spory neboli uvedené vyčerpávajúcim spôsobom, na Krajskom súde v Banskej
Bystrici pracuje aj ďalší správny senát 24 S, do ktorého napádajú obdobné spory ako
do senátu 23 S.
Zneužitie práva predstavuje v danom prípade vytváranie umelých konštrukcií
zbavených hospodárskej reality, vytvorených s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu,
keď sa formálne dodržia podmienky pre odpočet dane, úkonmi daňového subjektu
(žalobcu), sa však sleduje hlavný cieľ, a to získanie daňovej výhody. Zneužitie práva je
trvalé a vedomé, úmyselné konanie v rozpore so zákonom. Konanie, ktoré je v rozpore
so zákonom, aj podľa súčasne teórie práva, trpí absolútnou neplatnosťou právneho úkonu.
Predmetný vynález nebol zapísaný ako patent. Právo spojené s uvedeným vynálezom
má viacero prihlasovateľov (12), ktorí sú personálne prepojení. Väčšina má sídlo na tej
istej adrese, sú zapísané tou istou osobou, personálne sú prepojení predovšetkým cez osobu
, ktorý často vystupuje v spoločnostiach ako konateľ alebo štatutárny orgán.
Zmluvy o prevode uzatvorené v rámci prihlasovateľov vynálezu nemajú hospodársku
realitu, uzatvárajú sa účelovo pre získanie daňovej výhody.
Z uvedených sporov je súdu známe, že predmetný vynález sa nevyužíva v praxi,
neexistuje žiaden reálny investor, ktorý by začal s výrobou tovaru, ktorý by bol predmetom
vynálezu. Deklarovaná spolupráca s veľkopodnikateľmi sa nerealizovala. Spoločným
znakom väčšiny uvedených vecí bolo to, že boli spojené s patentovou prihláškou
sp. zn. PP 5017 -2007 s názvom „Spôsob prípravy mastencového produktu s vysokým
stupňom čistoty“ a v súvislosti s patentom č. PP 103-94 „Spôsob úpravy mastenca“
a že boli personálne prepojené na osobu (odpredaj patentu po častiach,
využívanie patentu na základe licenčnej zmluvy, prevod autorských práv k využívania
technologického postupu úpravy mastenca a ďalší, v ktorých si žalobcovia uplatňovali
daňové výhody a v konečnom dôsledku neboli úspešní. Problematikou zneužívania práva sa
už zaoberal vo viacerých veciach aj Najvyšší súd SR, keď napríklad vo veci
sp. zn. 8 Sžf/25/2002 vo veci žalobcu . Banská Bystrica, proti
Finančnému riaditeľstvo SR potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k.23 S/84/2010 -70 zo dňa 15. 02. 2012, v ďalšej veci sp. zn. 8 Sžf/38/2012 vo veci žalobcu
, so sídlom ako právneho nástupcu
pôvodného žalobcu so sídlom ,
proti Finančnému riaditeľstvu SR rozhodol tak, že Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S/72/2009 -106 zo dňa 04. 04. 2012.
Okolnosti daného prípadu, keď si kontrolovaný daňový subjekt (žalobca) uplatnil
právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty vo výške 1 762 030,14 Eur z dodávateľskej
faktúry č. D-1/IX/09 zo dňa 30. 09. 2009 od dodávateľa ,
v sume základ dane 9 761 939,85 Eur, + 19 % DPH –
1 854 768,72 Eur, celkom 11 666 708,57 Eur za prevod práv k predmetu duševného
vlastníctva na základe zmluvy o prevode práv č. 300909/INV zo dňa 30. 09. 2009, v zmysle
ktorej spoločnosť prevádzal na nadobúdateľa, spoločnosť
(žalobcu) svoj spoluprihlasovateľský podiel v rozsahu 24,02 %
a následne vykonaná daňová kontrola Daňovým úradom v Banskej Bystrici za obdobie
február, marec, apríl 2010, ktorej výsledkom bolo vyrubenie daňovému subjektu (žalobcovi)
, , rozdiel dane v sume 1 762 030,14 Eur
na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2010, nepochybne s uvedenými
rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici a aj Najvyššieho súdu SR svedčia o tom,
že prevodom spoluprihlasovateľských práv na riešení v patentovej prihláške registrovanej
na ÚPV SR pod č. PP 5017-2007 zo dňa 26. 02. 2007 svedčia tomu, že hlavným cieľom
daného prevodu spoluprihlasovateľského podielu bolo získanie daňovej výhody. Tomuto
nasvedčuje nepochybné personálne prepojenie medzi prihlasovateľmi patentovej prihlášky
PP 5017-2007, kde bolo v konečnom dôsledku konanie o patentovej prihláške zastavené,
neuhradenie faktúry žalobcom, nevyužívanie patentu v praxi, neexistencia reálneho
investora.
Krajský súd nepovažoval za dôvodné vysporiadať sa s ďalšími námietkami žalobcu
uvedenými v dôvodoch žaloby, pretože pre posúdenie veci je rozhodujúca okolnosť, že súd
dospel k záveru, že hlavným cieľom plnenia bolo získanie daňovej výhody, čím došlo
k zneužitiu práva, ktoré predstavuje vytváranie umelých konštrukcií zbavených
hospodárskej reality s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu, keď sa formálne dodržiavajú
podmienky pre odpočet dane, úkonmi daňového subjektu (žalobcu) sa však sleduje hlavný
cieľ, a to získanie daňovej výhody. Zneužitie práva je trvalé a vedomé úmyselné konanie,
v rozpore so zákonom. Konanie, ktoré je v rozpore so zákonom, aj podľa súčasnej teórie
práva trpí absolútnou neplatnosťou právneho úkonu. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam
súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami žalobcu uvedenými
v žalobe, pretože v konečnom dôsledku by nemohli mať vplyv na záver, že pokiaľ ide
o rozhodnutie žalovaného, nemôžu mu byť vytýkané také vady, ktoré by mohli mať vplyv
na zákonnosť rozhodnutia.»
S poukazom na citované ústavný súd zastáva názor, že záver najvyššieho súdu o tom,
že sťažovateľke nevznikol nárok na odpočítanie DPH za príslušné zdaňovacie obdobie
na podklade špecifikovanej dodávateľskej faktúry, na základe čoho potvrdil rozsudok
krajského súdu zo 4. marca 2015, je ústavne akceptovateľný a nevykazuje znaky
procesného excesu. Ústavný súd teda nemá dôvod do napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu zasahovať, pretože medzi ním a obsahom základného práva garantovaného čl. 46 ods.
1 ústavy a obsahom práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by v súvislosti s námietkami sťažovateľky po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
aplikoval § 250ja ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku a odkázal na odôvodnenie svojho
skoršieho rozsudku sp. zn. 5 Sžf 66/2011 , ktoré v napadnutom rozsudku rozsiahlo citoval.
Z citovanej časti rozsudku sp. zn. 5 Sžf 66/2011 a z odôvodnenia rozsudku krajského súdu
zo 4. marca 2015 vyplýva, že konajúce súdy sa vysporiadali s vecou sťažovateľky, sledujúc
právne závery Súdneho dvora v rozsudku C-504/10 z 27. októbra 2011. Súdny dvor
v uvedenom rozsudku na jednej strane konštatoval, že ak vnútroštátne právo umožňuje
prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu, potom zdaniteľná osoba sa môže
domáhať práva na odpočítanie DPH. Súdny dvor však rovnako jednoznačne poukázal
na zásadu zákazu zneužívania práva, ktorá vyjadruje zákaz vyslovene umelých konštrukcií
zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu.
V tomto smere podľa Súdneho dvora prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil všetky
relevantné okolnosti veci s cieľom určiť, či predmetnú transakciu možno považovať
za zneužívajúce konanie. Konajúce súdy takto tiež uviedli, že nadobúdateľ musí mať právo
na odpočet DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi predloží (preukáže) úmysel vykonávať
hospodársku činnosť. Skutkové okolnosti vo veci sp. zn. 5 Sžf 66/2011 – na ktoré odkázal
najvyšší súd v napadnutom rozsudku, a tiež skutkové zistenia správnych orgánov, na ktoré
poukázal krajský súd v rozsudku zo 4. marca 2015 – takto smerovali na preukázanie
právneho záveru, že predmetný prevod spolumajiteľských práv na riešenie k patentovej
prihláške, ktorých nadobúdateľom bola sťažovateľka a z ktorých si uplatnila právo
na odpočet DPH – bol prevodom zbaveným hospodárskej reality, t. j. nemal väzbu na reálnu
hospodársku činnosť. V tomto smere sú relevantné tie skutkové zistenia, že nedošlo
k priemyselnému využitiu vynálezu, že boli vypracované len vzorky, že nebol
identifikovaný reálny investor, ktorý by začal s výrobou tovaru a pod. Relevantný
je aj odkaz na personálne prepojenie s tým, že konajúce súdy špecifikovali charakter tohto
prepojenia – 12 prihlasovateľov, obchodné spoločnosti často sídliace na tej istej adrese,
prepojenie týchto obchodných spoločností okruhom fyzických osôb – konateľov a séria
prevodov – bez objektívne identifikovateľnej hospodárskej reality – z ktorých boli už
v minulosti opakovane uplatňované týmito subjektmi práva na odpočty DPH. Požiadavka,
aby takéto prevody mali väzbu na hospodársku realitu, vyplýva aj z § 49 ods. 2 a § 55 ods. 1
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, podľa
ktorých platiteľ nemôže odpočítať daň, ak tovary a služby nepoužije na dodávky tovarov
a služieb ako platiteľ.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom
krajského súdu zo 4. marca 2015 je takto dostatočné a vyčerpávajúce – sťažovateľka dostala
odpovede na ťažiskové právne otázky rámcujúce jej vec. Tieto právne závery konajúcich
súdov – najvyššieho súdu a krajského súdu – nie je potrebné zo strany ústavného súdu
dopĺňať alebo revidovať, naopak, ústavný súd môže na ne s ohľadom na sťažnostné
námietky sťažovateľky v plnom rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne
udržateľné a obsahujú relevantné a zrozumiteľne formulované právne argumenty.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľky na účinný opravný
prostriedok podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí
nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva
chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému
kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých
sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia
práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok
z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu III. ÚS 24/2010 ,
IV. ÚS 325/2011 , IV. ÚS 90/2013 ).
Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva zrejmá súvislosť
práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom
na to, že ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení iného práva sťažovateľky
zaručeného ustanoveniami dohovoru (čl. 6 ods. 1, pozn.), nemohol dospieť k záveru,
že by napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené právo sťažovateľky zaručené
čl. 13 dohovoru.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2018