Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 351/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , zastúpenej advokátkou

JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL.M., Janka Kráľa 1620/1, Banská Bystrica, ktorou

namieta porušenie základného práva podľa Slovenskej republiky a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. júla 2017,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. novembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva podľa Slovenskej republiky (ďalej len „ “)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 26. júla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka si uplatnila

nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie

február 2010 z faktúry č. 300909/INV z 30. septembra 2009 od dodávateľa obchodnej

spoločnosti , za prevod práv k predmetu priemyselného

vlastníctva na základe zmluvy o prevode práv č. 300909/INV z 30. septembra 2009.

Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj „daňový úrad“) nárok na odpočítanie DPH

neuznal a sťažovateľke vyrubil rozdiel dane v sume 1 762 030,14 € na dani z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2010.

Proti rozhodnutiu daňového úradu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodlo

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“ alebo

„žalovaný“) rozhodnutím zo 16. júna 2014 tak, že rozhodnutie daňového úradu potvrdilo.

Sťažovateľka sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia finančného

riaditeľstva žalobou podanou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“),

ktorý rozsudkom č. k. -54 zo 4. marca 2015 žalobu sťažovateľky zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 26. júla 2017 tak, že rozsudok krajského súdu

potvrdil.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd a najvyšší súd neodôvodnili svoje rozsudky

riadne, neposkytli adekvátnu odpoveď na jej žalobné námietky. Sťažovateľka poukazuje

na to, že vo svojom rozsudku krajský súd odkázal na predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých

už posudzoval skutočnosti týkajúce sa «vynálezu s názvom „Spôsob úpravy mastenca

s vysokým stupňom čistoty“», pričom takmer všetky tieto veci rozhodoval ten istý senát

„23 S“ s tým, že aj vo veci sp. zn. bola jej žaloba zamietnutá, «ale predseda

tohto senátu vtedy hlasoval inak a k rozhodnutiu bolo pripojené jeho

„nesúhlasné stanovisko predsedu senátu“ zo dňa 07. 06. 2013, v ktorom uviedol,

že v podstate všetky rozsudky, ktoré existujú vo veciach prevodu práv, t. j. aj vo veci samej,

sú nesprávne a nezákonné, nakoľko v nich ide o porušenie základnej zásady správneho

súdnictva „iudex ne eat petita partium“ (sudca nech nejde nad návrhy strán). V týchto

správnych konaniach (pokiaľ súd riešil otázku zneužitia práva) bola táto zásada porušená,

lebo správne orgány vo svojich rozhodnutiach zneužitie práva ani nespomínali a preto súd

nemal o zneužití práva rozhodovať. Ak tak súd urobil, porušil nielen uvedenú zásadu

správneho práva, ale dehonestoval aj jeho kasačný charakter.

Sťažovateľka má zato, že odvolávanie sa na staršie rozsudky súdu, keď dôvody v nich

uvedené nemôžu obstáť (buď išlo o úplne odlišné dôvody, ktoré neskôr vyvrátil SD EÚ

rozsudkom C-504/10 alebo súd išiel nad rámec návrhov strán a použil dôvody, ktoré ani

žalovaný nespomínal), nie je riadnym prejednaním veci samej.

Sťažovateľka namietala, že vo veci samej po podaní daňového priznania k DPH

za zdaňovacie obdobie február 2010 správca dane ani nevrátil nadmerný odpočet vykázaný

v tomto daňovom priznaní, ani nezačal daňovú kontrolu na zistenie jeho oprávnenosti.

Tým sa dostal do niekoľkoročného omeškania s vrátením NO DPH a až po cca 3,5 roku

vykonal daňovú kontrolu, ktorá sa už javí len ako účelová a NO DPH sťažovateľke

nepriznal. Sťažovateľka poukazovala pred správnymi súdmi na to, že spory medzi

spoluprihlasovateľmi vynálezu trvajú dlhodobo a namietal, že v priebehu rokov daňové

orgány účelovo a bez zákonného opodstatnenia doslova „vymýšľali“ dôvody, prečo

nadmerné odpočty nepriznať. Spochybňovali oprávnenosť osoby podávajúcej daňové

priznanie, napádali platnosť zmlúv, prichádzali s rôznymi teóriami, napr. že nie je možné

previesť práva duševného vlastníctva, že tieto práva nemôžu patriť viacerým osobám,

že nárok na odpočet dane nemôže vzniknúť, pokiaľ nebol ešte udelený patent na vynález

a podobne, až napokon sa im ujala teória o tzv. konzumpcii nadobudnutej služby, ktorú

uviedol v jednej z vecí Najvyšší súd SR.

Avšak po predložení prejudiciálnych otázok v jednom z týchto sporov Súdnemu dvoru

EÚ, rozsudkom SD EÚ C-504/10 Súdny dvor rozhodol, že táto teória neobstojí a zdaniteľná

osoba má v zásade právo domáhať sa aj za daných okolností prípadu (že na vynález ešte

nebol udelený patent) odpočítania dane z pridanej hodnoty z takejto obchodnej transakcie

(prevodu práv), a to dokonca aj vtedy, ak už bola spolumajiteľom práv k vynálezu

a nadobúdala ďalší podiel na právach, čím dochádzalo k zmene jej právneho postavenia.

V podstate predmetný judikát Súdneho dvora EÚ vyvrátil všetky dovtedajšie teórie

daňových orgánov, ale aj súdov, uvádzané v ich starších rozhodnutiach.

V zmysle rozsudku SD EÚ vo veci C-504/10 nárok na odpočítanie dane pri prevode

práv, o aký ide aj vo veci samej, existuje. Súdny dvor však stručne uviedol, že tento nárok

bude zdaniteľnej osobe v zásade patriť, len ak vo veci neexistuje nejaké podvodné alebo

zneužívajúce konanie...».

Podľa sťažovateľky krajský súd „zneužitie práva nijako bližšie neskúmal,

ani neodôvodnil. Konštatovanie, že sa výroba mastenca vo veľkom nezrealizovala, že sa len

vyrobili vzorky mastenca a nezrealizovala sa spolupráca s potenciálnym investorom, nie je

dôkazom zneužitia práva...

Krajský súd však jednotlivé okolnosti prípadu len vymenoval, no neposudzoval ich.

A už vôbec pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy judikatúru Súdneho dvora EÚ, na ktorú

aj samotný SD EÚ odkazoval. Preto jeho rozhodnutie nemožno považovať za dostatočné...“.

Najvyšší súd tieto pochybenia v rozsudku krajského súdu podľa

sťažovateľky nenapravil, v napadnutom rozsudku len odcitoval odôvodnenie rozsudku

sp. zn. z 15. decembra 2011 a nevysporiadal sa relevantne s jej odvolacími

námietkami. Podľa sťažovateľky ani v rozsudku sp. zn. sa najvyšší súd

nevysporiadal s otázkou zneužitia práva v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej

únie (ďalej len „Súdny dvor“). Podľa sťažovateľky to, že vynálezu nebol udelený patent,

nemá vplyv na právo na odpočítanie DPH, pričom neskôr na predmetný vynález bol udelený

patent Európskym patentovým úradom, Patentovými úradmi v USA, Švajčiarsku

a Lichtenštajnsku. Podľa sťažovateľky neobstojí ani argument o personálnom prepojení,

pretože je prirodzené, ak má práva k vynálezu viacero osôb, pričom išlo „o osoby združené

v združení podnikateľov, ktoré sa spoločne snažili o zrealizovanie projektu úpravy

mastenca. Personálne prepojenie nie je dôkazom žiadneho zneužitia práva. Na základe

čoho sa súd domnieva, že by právo na riešenie nemalo mať špecifikovanú hodnotu,

sťažovateľke nie je vôbec zrejmé, keďže súdom aj daňovým orgánom je známe, že

predmetný vynález bol v minulosti ohodnotený znaleckým posudkom a ešte v roku 2007 mal

podľa znaleckého posudku hodnotu cca 258 miliónov SKK. Súd ako prvok nasvedčujúci

zneužitiu práva citoval aj nezaplatenie dane na vstupe dodávateľom. Je však otázne, či

dodávateľskej spoločnosti vznikla vlastná daňová povinnosť, či sa jej daňová povinnosť

nezapočítala s odpočítaním dane z iných plnení, ako to vyplýva z iných konaní a teda

nebolo akú daň platiť dodávateľskou spoločnosťou. Súd uvádza ako argument nezaplatenie

dane, ale či vôbec existovala vlastná daňová povinnosť na úhradu u dodávateľskej

spoločnosti, nikto v konaní neskúmal. Zastavenie konania o patentovej prihláške na ÚPV

SR tiež nemá vplyv na posúdenie otázky zneužitia práva... Napokon argument, že zneužitiu

práva nasvedčuje aj zrušenie dodávateľskej spoločnosti bez likvidácie je nepravdivý,

pretože dodávateľskou spoločnosťou bola , ktorá dodnes existuje,

nikdy nebola zrušená, ani s likvidáciou ani bez nej. Tento argument opäť bol len citátom

z rozsudku NS SR sp. zn. , kde dodávateľskou spoločnosťou bola

a táto jediná zo spoluprihlasovateľov bola zrušená bez likvidácie,

no nemožno opomenúť fakt, že nebola zrušená z iniciatívy samotnej spoločnosti.

K jej zrušeniu došlo na podnet daňového úradu...

Svojím postupom a rozhodnutím porušovateľ nielenže porušil právo na súdnu

ochranu sťažovateľky, ale zároveň porušil aj jej právo na účinný prostriedok nápravy.

O to viac, keďže v správnom súdnictve je možnosť podania mimoriadneho opravného

prostriedku výrazne obmedzená.“.

Na základe tejto argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného

práva podľa , porušenie práv podľa a dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zruší a vec

vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľke prizná úhradu trov

konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,

či nie je zjavne neopodstatnená. Z už citovaného totiž

vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť,

či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( ,

tiež napr. , , , ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal tiež zo svojho

ustáleného právneho názoru, podľa ktorého obsah základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v tvorí predovšetkým garantovaná možnosť

každého na reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci

konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov

či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , ,

). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel

a význam zákonného predpisu ( , , , ).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ( ,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva, napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Vo všeobecnosti ústavný súd poukazuje ďalej na špecifiká, ktorými sa riadi súdny

prieskum uskutočňovaný podľa druhej hlavy piatej časti –

ktorý bolo potrebné aplikovať v prejednávanej veci – v zmysle ktorých je úlohou

(správneho) všeobecného súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu

správneho orgánu posúdiť, či si pre vydanie rozhodnutia príslušný správny orgán zadovážil

dostatok skutkových podkladov, zistil vo veci skutočný stav a či konal v súčinnosti

s účastníkom konania, a ďalej to, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými

právnymi predpismi. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu bol vydaný s prihliadnutím na uvedené osobitosti správneho súdnictva

a či sú jeho závery zároveň ústavne udržateľné s prihliadnutím na už citovanú judikatúru

ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúcu sa základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku v podstatnom uviedol:

«Vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. išlo o obdobnú vec

ako je predmetom konania vedeného pod sp. zn. . Žalobcom bola

spoločnosť (jeden zo spoluprihlasovateľov patentovej prihlášky

č. PP 5017-2007), osoba žalovaného bola identická, predmetom konania bolo rozhodnutie

žalovaného o znížení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

august 2007 z dôvodu neuznania odpočtu dane z dodávateľskej faktúry č. 300807/TAL

zo dňa 30. augusta 2007 vystavenej dodávateľom - obchodnou spoločnosťou

za prevod spolumajiteľského podielu na základe zmluvy o prevode spolumajiteľského

podielu č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 medzi prevodcom spoločnosťou

zastúpenou a nadobúdateľom spoločnosťou

zastúpenej konateľom , predmetom ktorej bol

prevod práva na riešenie k vynálezu pod názvom „spôsob úpravy mastencového produktu

s vysokým stupňom čistoty“, o rozsahu veľkosti podielu 0,03 % z prevodcu na nadobúdateľa

v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 a 4 patentového zákona.

Najvyšší súd poukazuje na dôvody uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 15. decembra 2011, s ktorými sa v plnom rozsahu

stotožnil a zároveň v súlade s ustanovením uvádza text jeho

odôvodnenia nasledovne:

„... na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobkyne

uvedeným v odvolaní dopĺňa nasledovné:

V priebehu odvolacieho konania bolo zistené, že na Najvyššom súde Slovenskej

republiky sa viedlo konanie v obdobnej veci pod sp. zn. žalobkyne obchodnej

spoločnosti proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej

republiky, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutého rozhodnutia,

dôvodov odvolania ako aj návrhu žalobkyne, dospel k záveru, že ako súd poslednej

inštancie je postavený pred otázku rozporu medzi smernicou Rady ES a vnútroštátnym

právnym predpisom ( o dani z pridanej hodnoty... a zákonom č.

o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /ďalej len „patentový zákon“/). Najvyšší

súd Slovenskej republiky mal pochybnosti, či sú v súlade s požiadavkami účinného

prebratia smernice ustanovenia zákona o DPH a patentového zákona, podľa ktorých sú

príjmy z vynálezu zúžené len na prímy z jeho využívania.

S prihliadnutím na zásadu proporcionality, ktorá predpokladá vyvážený výklad

právneho predpisu medzi záujmom štátu reprezentovaného správcom dane a záujmom

daňového subjektu a vzhľadom k argumentom predloženým účastníkmi počas konania a tiež

s ohľadom na zavedenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie ohľadne použiteľnosti

práva Európskej únie v právnych poriadkoch členských štátov (rozsudok Súdneho dvora ES

z 21. februára 2006, C-255/02 Halifax plc. a iní), keď plnenia predstavujúce základ práva

žalobkyne na odpočet DPH boli vykonané s cieľom získať daňovú výhodu. Preto sa vo veci

pod sp. zn. Najvyšší súd Slovenskej republiky obrátil na Súdny dvor

Európskej únie s otázkami, či je v súlade s článkom 2 bod 1 Šiestej smernice Rady

77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich

sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty, ustanovenie, podľa ktorého

platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré

použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným

platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané,

ak nadobudnutú službu žalobkyňa ako spoluprihlasovateľka vynálezu, na ktorý nebol ešte

udelený patent, už mala ex lege právo samostatne využívať vynález, ktorý je predmetom

patentu ako celok: či obstojí v zmysle Šiestej smernice výklad, že už existujúce zákonné

právo platiteľa na autonómne využívanie patentu spôsobuje právnu nemožnosť použiť

službu na dodávky tovarov a služieb ako platiteľa, a že tým došlo k právnej konzumpcii

nadobudnutej služby, a či má na zneužitie práva platiteľa na odpočet DPH zaplatenej

na vstupe podľa rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C-255/02 Halifax plc.

A iní vplyv aj skutočnosť, že v prípade ako ide vo veci samej, ešte vynález nie je zapísaný

ako patent a iba sa prevádzajú podiely?

Súdny dvor Európskej únie rozsudkom Súdneho dvora (siedma komora)

z 27. októbra 2011 v predmetnej veci C-504/10 rozhodol, že zdaniteľná osoba sa v zásade

môže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej

na vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo

umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu, a že prináleží

vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia

služby, o ktorú ide vo veci samej určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo

na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, alebo nie.

Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku tiež uviedol, že na účely odpovede

na otázky položené Najvyšším súdom Slovenskej republiky považoval za potrebné

pripomenúť, že systém odpočítania stanovený smernicou má za cieľ celkovo zmierniť záťaž,

ktorú pre podnikateľa predstavuje DPH splatná alebo zaplatená pri výkone všetkých jeho

hospodárskych činností. Spoločný systém DPH má teda zabezpečovať úplnú daňovú

neutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo ich výsledky,

pod podmienkou, že tieto činnosti samy osebe v zásade podliehajú DPH (pozri rozsudky

z 22. februára 2011, Abbey National, C-408/98, Zb. s. 1-1361, bod 24; z 08. februára 2007,

Investrand, C-435/05, Zb. s. 1-1315, bod 22, a z 29. októbra 2009, NCC Construction

Danmark, C-174/08, Zb. s. 1-10567, bod 27).

Právo na odpočítanie DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH preto podľa

Súdneho dvora Európskej únie predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému

systému SPH a ktorú v zásade nemožno obmedziť (pozri rozsudky z 08. januára 2002,

Metropol a Stadler, C-409/99, Zb. s. 1-81, bod 42; z 26. mája 2005, Kretztechnik, C-465/03,

Zb. s. 1-4357, bod 33, ako aj z 15. apríla 2010, X Holding a Oracle Nederland, C-538/08

a C-33/09, Zb. s. 1-3129, bod 37).

Súdny dvor Európskej únie vyslovil názor, ktorý je plne aplikovateľný aj na danú vec,

a to, že zdaniteľná osoba sa môže v dôsledku toho dovolávať odpočítania celej DPH, ktorá

zaťažila tovary a služby nadobudnuté na účely výkonu jej zdaniteľných činností. Pokiaľ ide

o spor v danej veci Súdny dvor Európskej únie uviedol, že prevod spolumajiteľského podielu

na vynáleze v zásade môže predstavovať hospodársku činnosť podliehajúcu DPH napriek

tomu, že tento vynález nebol zapísaný ako patent. Z toho vyplýva, že pri takejto transakcii

môže vzniknúť právo na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe. Pokiaľ ide

o úmysly sledované dotknutými prevádzkovateľmi, je potrebné dodať, že otázka, či prevod,

o ktorý ide vo veci samej, bol vykonaný iba s cieľom získať daňovú výhodu, nie je vôbec

relevantná na určenie, či predstavuje dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb v zmysle

relevantných ustanovení smernice (rozsudok University of Huddersfield). V dôsledku toho je

potrebné na prvú a druhú položenú otázku odpovedať tak, že zdaniteľná osoba sa v zásade

môže domáhať práva na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe

za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod

spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu.

Pokiaľ ide o aplikovaleľnosť rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006,

C-255/02 Halifax plc., Súdny dvor Európskej únie pripomenul, že boj proti podvodom,

daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou (pozri

rozsudky Halifax a i., ako aj Gemeente Leusden a Holin Groep, z 29. apríla 2004 C-487/01

a C-7/02, Zb.). Zásada zákazu zneužívania práva teda znamená zákaz vyslovene umelých

konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú

výhodu (pozri rozsudok Ampliscientifica a Amplifin, z 22. mája 2008, C-l62/07 Zb.). Súdny

dvor v tejto súvislosti citovaného rozsudku Halifax a i. konštatoval, že v oblasti DPH

si preukázanie zneužívajúceho konania vyžaduje na jednej strane, aby predmetné plnenia

napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach

smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberá, viedli k získaniu daňovej

výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami

a na druhej strane, aby zo všetkých objektívnych faktorov vyplývalo, že hlavný cieľ

predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Pokiaľ ide o vec samu, Súdny dvor uviedol,

že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil všetky relevantné okolnosti sporu s cieľom

určiť, či vzhľadom na judikatúru pripomenutú v rozsudku Súdneho dvora, možno na účely

DPH transakciu, o akú ide vo veci samej, považovať za zneužívajúce konanie. Uvedené

okolnosti zahŕňajú najmä skutočnosť, že predmetný vynález ešte nebol zapísaný ako patent,

právo spojené s uvedeným vynálezom má viacero osôb, z ktorých väčšina má sídlo na tej

istej adrese a sú zastúpené tou istou fyzickou osobou, DPH splatná na vstupe nebola

zaplatená a spoločnosť, ktorá previedla spolumajiteľský podiel, bola zrušená bez likvidácie.

Vychádzajúc z vyššie citovaných záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej

únie uvedených v jeho rozsudku z 27. októbra 2011 sp. zn. C-504/10, ktoré si najvyšší súd

vzhľadom na rovnaké skutkové okolnosti prípadu a rovnaké právne posúdenie osvojil

aj v danej veci, keď dospel k rovnakému záveru ako v konaní vedenom pod sp. zn.

, že možnosťou započítať DPH splatnej za prevod spolumajiteľského podielu

pokiaľ ide o právo na riešenie ešte predtým, než bol vynález zapísaný do registra sa mení

právne postavenie žalobkyne nielen pokiaľ ide o právo využívať vynález, ale aj vzhľadom

na všetky ostatné relevantné faktory. Nadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet

DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi predloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť.

Aj v prípade, ak vlastník podielu na práve na riešenie má už zo zákona právo využívať

vynález v celom rozsahu, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho

právne postavenie a nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje

prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom na uvedené, už existujúce zákonné

právo platiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu

nadobudnutej služby. Avšak vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej

únie vyplýva, že vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (žalobkyni) iba v

prípade, že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej

výhody.

Vzhľadom na uvedené bolo teda povinnosťou krajského súdu osobitne sa vysporiadať

s otázkou, či vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú

ide vo veci samej, došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie DPH

zaplatenej na vstupe, alebo nie.

Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd v danej veci otázkou zneužitia práva

náležíte zaoberal a vychádzajúc z dostatočných skutkových podkladov dospel

aj k správnemu k záveru, že okolnosti daného prípadu prevodu spolumajiteľského

podielu na základe zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu č. 300807/TAL zo dňa

30. augusta 2007 medzi prevodcom spoločnosťou , zastúpenou

a nadobúdateľom spoločnosťou , zastúpenej

konateľom , predmetom ktorej bol prevod práva na riešenie o rozsahu

veľkosti podielu 0,03 % z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 a 4

patentového zákona, nepochybne svedčia skutočnosti, že hlavným cieľom daného prevodu

spolumajiteľského podielu bolo získanie daňovej výhody. S týmto názorom krajského súdu

sa najvyšší súd stotožnil v celom rozsahu, keď tomuto nasvedčuje nepochybné personálne

prepojenie medzi spoluprihlasovateľmi patentovej prihlášky PP 5017-2007,

nešpecifikovaná hodnota práva na riešenie, nezaplatenie dane na vstupe dodávateľom

obchodnou spoločnosťou , jej následne zrušenie bez likvidácie, nepreukázanie

predmetu činnosti majúcej za cieľ využitie predmetného patentu a napokon v neposlednom

rade aj zastavenie konania o prihláške predmetného patentu na Úrade priemyselného

vlastníctva Slovenskej republiky.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

dospel k záveru, že námietky žalobkyne, vznesené v odvolaní nemožno považovať

za opodstatnené.

Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom

na podanie žaloby žalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného,

nerozhodol svojvoľne ani protizákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani

zrušenie napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné

a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí ani žiaden rozpor s daňovými predpismi ani

judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

podľa veta druhá a a potvrdil.“

Vzhľadom k tomu, že posúdenie dôvodnosti daňového odpočtu je v prejednávanej

veci rovnaké ako v citovanom rozsudku, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak,

že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -42 zo dňa

4. marca 2015 podľa v spojení s veta druhá potvrdil.»

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane ( , , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ( ).

Ústavný súd preto preskúmal aj napadnutý rozsudok krajského súdu

zo 4. marca 2015, ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľky na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného – finančného riaditeľstva. Krajský súd v napadnutom rozsudku

v podstatnom uviedol:

«Krajský súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov

podľa druhej hlavy piatej časti a po preskúmaní veci a postupu dospel k záveru,

že tu nebol dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného tak ako sa ho domáhal

žalobca vo svojej žalobe...

Z rozsudku Európskeho súdneho dvora C-504/10 vyplýva, že zdaniteľná osoba sa

v zásade môže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo

splatnej na vstupe, za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne

právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu. Prináleží

vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia

služby, o ktorú ide vo veci samej určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o práva

na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe alebo nie.

Boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužívaním je cieľom uznaným

a podporovaným šiestou smernicou. Šiestu smernicu je treba vykladať v tom zmysle,

že bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenie

predstavujúce základ tohto práva predstavuje zneužitie. Preukázanie zneužitia na jednej

strane vyžaduje, aby predmetné plnenie napriek formálnemu dodržaniu podmienok

stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej úprave

preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo

v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku

objektívnych prvkov tak isto vyplývať, že hlavný cieľ plnení je získanie daňovej výhody.

Keď bola zistená existencia zneužitia, príslušné plnenia musí byť znova definované tak,

aby bola nastolená situácia, ktorá by neexistovala v prípade, kedy neexistovali plnenia

predstavujúce zneužitie. V zmysle šiestej smernice 2006/112/ES pravidlá DPH majú byť

vykladané v súlade so všeobecnou zásadou zákazu zneužitia práva spoločenstva.

Pojem zneužitia práva spoločenstva uplatnený aj na systéme DPH funguje na základe

princípu pozostávajúceho z dvoch prvkov. Oba prvky musia byť prítomné na to, aby bola

určená existencia zneužitia práva spoločenstva. Preukázanie zneužitia v oblasti DPH

si vyžaduje, aby:

a) na jednej strane predmetné plnenie napriek formálnemu dodržaniu podmienok

stanovených v príslušných ustanoveniach smernice 2006/112/ES a vo vnútroštátnej právnej

úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie bolo

v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami a

b) na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ

predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Právo platiteľa na odpočítanie DPH na

vstupe od DPH splatnej na výstupe, ktorá vznikla z uskutočnenia zdaniteľných dodávok

predstavuje prirodzený dôsledok v zásade neutrality. Ak sa však zistí zneužitie práva,

príslušné ustanovenia smernice o práve na odpočítanie dane, riadne vykladané v súlade so

zásadou zakazujúcou zneužitie práva spoločenstva, uvedené právo nepriznávajú alebo ho

priznávajú len čiastočne.

Žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty vo výške

1 762 030,14 Eur podľa § 55 zákona o dani z pridanej hodnoty z dodávateľskej faktúry

Int. č. D-1/IX/09 zo dňa 30. 09. 2009 od dodávateľa ,

. K dodávateľskej faktúre bola predložená zmluva

o prevode práv č. 300909/INV zo dňa 30. 09. 2009 uzatvorená s prevodcom

Predmetná zmluva sa týkala prevodu spoluprihlasovateľských

práv na riešenie k patentovej prihláške registrovanej na ÚPV SR prevodcu

na nadobúdateľa – spoločnosť (žalobcu)

sa prevádzal spoluprihlasovateľský podiel v rozsahu 24,02 %.

Krajský súd je toho názoru, že pokiaľ ide o zmluvu o prevode práv č. 300909/INV

zo dňa 30. 09. 2009 prevodca , nadobúdateľ spoločnosť

v súvislosti s vynálezom: „Spôsob prípravy mastencového produktu

s vysokým stupňom čistoty“, ktorý bol registrovaný na ÚPV SR pod č. PP 5017-2007

dňa 26. 02. 2007, že v súvislosti s týmto vynálezom sa na Krajskom súde v Banskej Bystrici

viedlo množstvo sporov, v ktorých sa prihlasovatelia vynálezu, resp. právni nástupcovia

týchto prihlasovateľov domáhali súdnou cestou získania daňovej výhody. Zo spisov

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. , ,

(veci boli spojené na spoločné konanie a viedli sa pod sp. zn. ) mal súd

zistené, že jeden z prihlasovateľov vynálezu - žalobca si proti Daňovému

riaditeľstvu SR uplatňoval nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za odpredaj časti

patentu „Spôsob úpravy mastenca“, ktorý bol predchodcom „Spôsob prípravy

mastencového produktu s vysokým stupňom čistoty“. Žalobcovi nebol priznaný nárok

na odpočet DPH, krajský súd žalobu žalobcu zamietol a rozsudok krajského súdu

č. k. -105 zo dňa 29. septembra 2004 sa stal právoplatný v spojení

s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžo-KS 4/2005. Obdobne to bola aj v spojených

veciach vedených pod sp. zn. , keď si nadmerný odpočet uplatňoval žalobca

- ECCO FATTO proti Daňovému riaditeľstvu SR.

Vo veciach vedených na KS BB pod sp. zn. si žalobca VIVA M&M

uplatňoval odpočet dane z pridanej hodnoty proti Daňovému riaditeľstvu SR a v ďalšej

obdobnej veci si žalobca sp. zn. uplatňoval odpočet dane

z pridanej hodnoty proti Daňovému riaditeľstvu SR, v obidvoch veciach si žalobcovia

odpočet uplatňovali z licenčných zmlúv v súvislosti s patentom „Spôsob úpravy mastenca“.

Aj v týchto veciach bol žalobca neúspešný.

Pokiaľ ide o prevod práva na riešenie „Spôsob prípravy mastencového produktu

s vysokým stupňom čistoty“, žalobca viedol spory aj v ďalších veciach ako napríklad

sp. zn. , keď bola žaloba žalobcu zamietnutá a rozsudok KS BB sa stal

právoplatný.

Zo spisu sp. zn. je súdu známe, že proti konateľovi spoločnosti s. r. o.

bolo vedené aj trestné konanie pre trestný čin

neodvedenia dane a poistného. Konanie sa viedlo na Krajský súd v Banskej Bystrici

pod sp. zn. .

Pokiaľ išlo o udelený patent „Spôsob úpravy mastenca“, ako aj pokiaľ ide

o prihlášku na udelenie patentu „Spôsob prípravy mastencového produktu s vysokým

stupňom čistoty“, ani v jednom prípade nedošlo k priemyselnému využitiu a boli

vypracované len vzorky. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Žalobca už od roku

2004, ako začal súdne spory s Daňovým riaditeľstvom SR pre nadmerný odpočet DPH

v súvislosti s predajom patentu č. PP 103-94 „spôsob úpravy mastenca“ nepreukázal

hospodárske využitie vynálezu. Súdu je známe, že viacerí z prihlasovateľov patentu

č. PP 103-94 viedli v minulosti viac ako desiatku sporov proti daňovým úradom, v ktorých

sa domáhali nadmerného odpočtu dane (napr. predaj patentu po častiach č. PP 103-94,

„spôsob úpravy mastenca“, príkladmo možno uviesť veci: sp. zn. , žalobca

, žalovaný Daňové riaditeľstvo SR; sp. zn. , žalobca

, žalovaný Daňové riaditeľstvo SR; sp. zn. , žalobca

, žalovaný Daňové riaditeľstvo SR; sp. zn. , žalobca

, žalovaný Daňové riaditeľstvo SR; sp. zn. , žalobca

, žalovaný Daňové riaditeľstvo SR; sp. zn. ,

žalobca , žalovaný Daňové riaditeľstvo SR. V súvislosti

s odplatou za využívanie patentu na základe licenčnej zmluvy a uplatňovania nadmerného

odpočtu DPH sa viedol spor sp. zn. , žalobca , žalovaný

Daňové riaditeľstvo SR. V súvislosti s prevodom práva na riešenie sa viedli napríklad spory

sp. zn. , žalobca , žalovaný Daňové riaditeľstvo

SR; sp. zn. , žalobca , žalovaný Daňové riaditeľstvo SR;

sp. zn. , žalobca , žalovaný Daňové riaditeľstvo SR;

sp. zn. , žalobca , žalovaný Daňové riaditeľstvo SR;

sp. zn. žalobca , žalovaný Daňové riaditeľstvo SR;

V súvislosti s prevodom práva na riešenie vynálezu „spôsob úpravy mastencového produktu

s vysokým stupňom čistoty“, č. 5017-2007 sa viedol napríklad spor o nadmerný odpočet

DPH vo veci sp. zn. , žalobca , žalovaný Daňové

riaditeľstvo SR. V súvislosti s prevodom autorských práv k využívaniu technologického

postupu úpravy mastenca sa viedol spor o nadmerný odpočet DPH vo veci

sp. zn. , žalobca , žalovaný Daňové riaditeľstvo SR.

Uvedené spory neboli uvedené vyčerpávajúcim spôsobom, na Krajskom súde v Banskej

Bystrici pracuje aj ďalší správny senát 24 S, do ktorého napádajú obdobné spory ako

do senátu 23 S.

Zneužitie práva predstavuje v danom prípade vytváranie umelých konštrukcií

zbavených hospodárskej reality, vytvorených s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu,

keď sa formálne dodržia podmienky pre odpočet dane, úkonmi daňového subjektu

(žalobcu), sa však sleduje hlavný cieľ, a to získanie daňovej výhody. Zneužitie práva je

trvalé a vedomé, úmyselné konanie v rozpore so zákonom. Konanie, ktoré je v rozpore

so zákonom, aj podľa súčasne teórie práva, trpí absolútnou neplatnosťou právneho úkonu.

Predmetný vynález nebol zapísaný ako patent. Právo spojené s uvedeným vynálezom

má viacero prihlasovateľov (12), ktorí sú personálne prepojení. Väčšina má sídlo na tej

istej adrese, sú zapísané tou istou osobou, personálne sú prepojení predovšetkým cez osobu

, ktorý často vystupuje v spoločnostiach ako konateľ alebo štatutárny orgán.

Zmluvy o prevode uzatvorené v rámci prihlasovateľov vynálezu nemajú hospodársku

realitu, uzatvárajú sa účelovo pre získanie daňovej výhody.

Z uvedených sporov je súdu známe, že predmetný vynález sa nevyužíva v praxi,

neexistuje žiaden reálny investor, ktorý by začal s výrobou tovaru, ktorý by bol predmetom

vynálezu. Deklarovaná spolupráca s veľkopodnikateľmi sa nerealizovala. Spoločným

znakom väčšiny uvedených vecí bolo to, že boli spojené s patentovou prihláškou

sp. zn. -2007 s názvom „Spôsob prípravy mastencového produktu s vysokým

stupňom čistoty“ a v súvislosti s patentom č. PP 103-94 „Spôsob úpravy mastenca“

a že boli personálne prepojené na osobu (odpredaj patentu po častiach,

využívanie patentu na základe licenčnej zmluvy, prevod autorských práv k využívania

technologického postupu úpravy mastenca a ďalší, v ktorých si žalobcovia uplatňovali

daňové výhody a v konečnom dôsledku neboli úspešní. Problematikou zneužívania práva sa

už zaoberal vo viacerých veciach aj Najvyšší súd SR, keď napríklad vo veci

sp. zn. vo veci žalobcu . Banská Bystrica, proti

Finančnému riaditeľstvo SR potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k.23 -70 zo dňa 15. 02. 2012, v ďalšej veci sp. zn. vo veci žalobcu

, so sídlom ako právneho nástupcu

pôvodného žalobcu so sídlom ,

proti Finančnému riaditeľstvu SR rozhodol tak, že Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -106 zo dňa 04. 04. 2012.

Okolnosti daného prípadu, keď si kontrolovaný daňový subjekt (žalobca) uplatnil

právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty vo výške 1 762 030,14 Eur z dodávateľskej

faktúry č. D-1/IX/09 zo dňa 30. 09. 2009 od dodávateľa ,

v sume základ dane 9 761 939,85 Eur, + 19 % DPH –

1 854 768,72 Eur, celkom 11 666 708,57 Eur za prevod práv k predmetu duševného

vlastníctva na základe zmluvy o prevode práv č. 300909/INV zo dňa 30. 09. 2009, v zmysle

ktorej spoločnosť prevádzal na nadobúdateľa, spoločnosť

(žalobcu) svoj spoluprihlasovateľský podiel v rozsahu 24,02 %

a následne vykonaná daňová kontrola Daňovým úradom v Banskej Bystrici za obdobie

február, marec, apríl 2010, ktorej výsledkom bolo vyrubenie daňovému subjektu (žalobcovi)

, , rozdiel dane v sume 1 762 030,14 Eur

na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2010, nepochybne s uvedenými

rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici a aj Najvyššieho súdu SR svedčia o tom,

že prevodom spoluprihlasovateľských práv na riešení v patentovej prihláške registrovanej

na ÚPV SR pod č. PP 5017-2007 zo dňa 26. 02. 2007 svedčia tomu, že hlavným cieľom

daného prevodu spoluprihlasovateľského podielu bolo získanie daňovej výhody. Tomuto

nasvedčuje nepochybné personálne prepojenie medzi prihlasovateľmi patentovej prihlášky

PP 5017-2007, kde bolo v konečnom dôsledku konanie o patentovej prihláške zastavené,

neuhradenie faktúry žalobcom, nevyužívanie patentu v praxi, neexistencia reálneho

investora.

Krajský súd nepovažoval za dôvodné vysporiadať sa s ďalšími námietkami žalobcu

uvedenými v dôvodoch žaloby, pretože pre posúdenie veci je rozhodujúca okolnosť, že súd

dospel k záveru, že hlavným cieľom plnenia bolo získanie daňovej výhody, čím došlo

k zneužitiu práva, ktoré predstavuje vytváranie umelých konštrukcií zbavených

hospodárskej reality s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu, keď sa formálne dodržiavajú

podmienky pre odpočet dane, úkonmi daňového subjektu (žalobcu) sa však sleduje hlavný

cieľ, a to získanie daňovej výhody. Zneužitie práva je trvalé a vedomé úmyselné konanie,

v rozpore so zákonom. Konanie, ktoré je v rozpore so zákonom, aj podľa súčasnej teórie

práva trpí absolútnou neplatnosťou právneho úkonu. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam

súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami žalobcu uvedenými

v žalobe, pretože v konečnom dôsledku by nemohli mať vplyv na záver, že pokiaľ ide

o rozhodnutie žalovaného, nemôžu mu byť vytýkané také vady, ktoré by mohli mať vplyv

na zákonnosť rozhodnutia.»

S poukazom na citované ústavný súd zastáva názor, že záver najvyššieho súdu o tom,

že sťažovateľke nevznikol nárok na odpočítanie DPH za príslušné zdaňovacie obdobie

na podklade špecifikovanej dodávateľskej faktúry, na základe čoho potvrdil rozsudok

krajského súdu zo 4. marca 2015, je ústavne akceptovateľný a nevykazuje znaky

procesného excesu. Ústavný súd teda nemá dôvod do napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu zasahovať, pretože medzi ním a obsahom základného práva garantovaného čl. 46 ods.

1 a obsahom práva zaručeného dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by v súvislosti s námietkami sťažovateľky po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

aplikoval a odkázal na odôvodnenie svojho

skoršieho rozsudku sp. zn. , ktoré v napadnutom rozsudku rozsiahlo citoval.

Z citovanej časti rozsudku sp. zn. a z odôvodnenia rozsudku krajského súdu

zo 4. marca 2015 vyplýva, že konajúce súdy sa vysporiadali s vecou sťažovateľky, sledujúc

právne závery Súdneho dvora v rozsudku C-504/10 z 27. októbra 2011. Súdny dvor

v uvedenom rozsudku na jednej strane konštatoval, že ak vnútroštátne právo umožňuje

prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu, potom zdaniteľná osoba sa môže

domáhať práva na odpočítanie DPH. Súdny dvor však rovnako jednoznačne poukázal

na zásadu zákazu zneužívania práva, ktorá vyjadruje zákaz vyslovene umelých konštrukcií

zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu.

V tomto smere podľa Súdneho dvora prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil všetky

relevantné okolnosti veci s cieľom určiť, či predmetnú transakciu možno považovať

za zneužívajúce konanie. Konajúce súdy takto tiež uviedli, že nadobúdateľ musí mať právo

na odpočet DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi predloží (preukáže) úmysel vykonávať

hospodársku činnosť. Skutkové okolnosti vo veci sp. zn. – na ktoré odkázal

najvyšší súd v napadnutom rozsudku, a tiež skutkové zistenia správnych orgánov, na ktoré

poukázal krajský súd v rozsudku zo 4. marca 2015 – takto smerovali na preukázanie

právneho záveru, že predmetný prevod spolumajiteľských práv na riešenie k patentovej

prihláške, ktorých nadobúdateľom bola sťažovateľka a z ktorých si uplatnila právo

na odpočet DPH – bol prevodom zbaveným hospodárskej reality, t. j. nemal väzbu na reálnu

hospodársku činnosť. V tomto smere sú relevantné tie skutkové zistenia, že nedošlo

k priemyselnému využitiu vynálezu, že boli vypracované len vzorky, že nebol

identifikovaný reálny investor, ktorý by začal s výrobou tovaru a pod. Relevantný

je aj odkaz na personálne prepojenie s tým, že konajúce súdy špecifikovali charakter tohto

prepojenia – 12 prihlasovateľov, obchodné spoločnosti často sídliace na tej istej adrese,

prepojenie týchto obchodných spoločností okruhom fyzických osôb – konateľov a séria

prevodov – bez objektívne identifikovateľnej hospodárskej reality – z ktorých boli už

v minulosti opakovane uplatňované týmito subjektmi práva na odpočty DPH. Požiadavka,

aby takéto prevody mali väzbu na hospodársku realitu, vyplýva aj z § 49 ods. 2 a § 55 ods. 1

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, podľa

ktorých platiteľ nemôže odpočítať daň, ak tovary a služby nepoužije na dodávky tovarov

a služieb ako platiteľ.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom

krajského súdu zo 4. marca 2015 je takto dostatočné a vyčerpávajúce – sťažovateľka dostala

odpovede na ťažiskové právne otázky rámcujúce jej vec. Tieto právne závery konajúcich

súdov – najvyššieho súdu a krajského súdu – nie je potrebné zo strany ústavného súdu

dopĺňať alebo revidovať, naopak, ústavný súd môže na ne s ohľadom na sťažnostné

námietky sťažovateľky v plnom rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne

udržateľné a obsahujú relevantné a zrozumiteľne formulované právne argumenty.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľky na účinný opravný

prostriedok podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí

nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva

chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému

kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých

sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia

práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok

z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu ,

, ).

Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva zrejmá súvislosť

práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom

na to, že ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení iného práva sťažovateľky

zaručeného ustanoveniami dohovoru (čl. 6 ods. 1, pozn.), nemohol dospieť k záveru,

že by napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené právo sťažovateľky zaručené

čl. 13 dohovoru.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2018