Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 214/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou STEHURA & partners, v. o. s., Fraňa Kráľa 2080, Čadca, v mene

ktorej koná spoločník a advokát JUDr. Stanislav Stehura, pre namietané porušenie jeho

základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Žiline č. k. -115 z 26. januára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 24. januára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 15. mája 2018

sa , (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu,

ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených základných práv

a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 426/2015-

115 z 26. januára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj

„najvyšší súd“) sp. zn. z 24. januára 2018 a ktorým by napadnuté

rozhodnutia týchto súdov zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ

zároveň požiadal o náhradu trov konania.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom

doručeným Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v roku 2013 domáhal, aby

„zakázal odporkyni užívanie a vstup na nehnuteľnosť, a to na most cez

v postavený na parcele , vodné plochy o výmere 14 835 m2

v katastrálnom území , ktorý slúži ako prístup k nehnuteľnostiam vedeným

na OÚ v , katastrálny odbor , k. ú. , na ako rodinný

dom číslo súpisné postavený na parcele , k parcele ,

a “. Sťažovateľ v návrhu tvrdil, že „je vlastníkom ,

ktorý slúži ako prístup k nehnuteľnostiam zapísaným na . Tento most postavil

v roku 1965, viackrát ho zrekonštruoval, naposledy v roku 2007. V roku 2006 rodinný dom

číslo súpisné a parcely , odpredal svojmu synovi, v roku

2013 nadobudla vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam odporkyňa na základe

dobrovoľnej dražby – notárskej zápisnice zo dňa 19. 8. 2013 .

Odporkyňa bez jeho súhlasu užíva predmetný most pre prístup k vyššie uvedeným

nehnuteľnostiam. On ako navrhovateľ predmetný most nikdy nikomu nescudzil, nebol ani

predmetom dražby. Odporkyňa ho užíva bez akéhokoľvek právneho dôvodu, pričom sa s ňou

snažil viackrát dohodnúť, že jej most odpredá, alebo dá do prenájmu, čo ona odmietla.“.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -97 z 23. marca 2015 návrh sťažovateľa

ako nedôvodný zamietol, „nakoľko sa stotožnil s tvrdením právneho zástupcu odporkyne,

že most je súčasťou hlavnej veci, a to rodinného domu číslo súpisné , nakoľko v konaní

bolo preukázané, že tento most slúži ako jediná prístupová cesta k rodinnému domu číslo

súpisné , ktorý je postavený na parcele . Samotný navrhovateľ v konaní

vypovedal, že najskôr postavil tento most v roku 1963, a až potom začal stavať chalupu. Iný

účel, ako prístupovú cestu k tejto nehnuteľnosti, súd preukázaný nemal, okrem tohto

rodinného domu a pozemkov okolo neho neslúži most ako prístupová cesta k iným

nehnuteľnostiam. Súd má teda za to, že uvedený most cez je súčasťou

hlavnej veci – rodinného domu číslo súpisné , zdieľa právny režim tejto hlavnej veci,

keďže v zmysle je súčasťou veci všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí,

a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila. Súčasťou veci je všetko,

čo k tejto veci ako hlavnej podľa jej povahy fyzicky, a zároveň funkčne náleží.

Neoddeliteľnosť neznamená len fyzickú či technickú, ale aj funkčnú. Znehodnotením je treba

rozumieť funkčnú ujmu, kedy hlavná vec nemôže už slúžiť pôvodnému účelu, v danom

prípade bývaniu, nakoľko inak ako cez túto prístupovú cestu sa k uvedenému domu nedá cez

potok dostať. Možno teda povedať, že ide o takú ujmu na hodnote hlavnej veci, že táto

hlavná vec už nie je schopná slúžiť svojmu pôvodnému účelu buď vôbec, alebo z veľkej časti

kvalitne, t. j. bývaniu, pretože do domu sa nedá inak dostať... Odporkyňa získala rodinný

dom a pozemky na základe dražby, osvedčenie o priebehu tejto dražby je spísané v notárskej

zápisnici N , takže súd má za to, že ako odporkyňa nadobudla

vlastnícke právo k parcelám , a k rodinnému domu číslo súpisné

na základe tejto dražby, tak aj k mostíku, ktorý aj keď nie je osobitne vyšpecifikovaný ako

predmet dražby, je v znaleckom posudku uvádzaný ako prístupová komunikácia, k týmto

nehnuteľnostiam iný prístup uvádzaný nie je. Z tohto dôvodu súd má za to, že navrhovateľ

v tomto konaní nie je ani aktívne legitimovaný na podanie tohto návrhu.“.

4. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, v ktorom uviedol, že

z jeho odôvodnenia „možno dôjsť skôr k záveru, že súd považuje predmetný most nie za

súčasť hlavnej veci, ale za príslušenstvo hlavnej veci v zmysle . V tomto prípade

však v zmysle konštantnej judikatúry veci tvoriace príslušenstvo inej hlavnej veci majú,

na rozdiel od súčasti veci, povahu samostatnej veci v právnom zmysle a teda môžu byť aj

samostatným predmetom právnych vzťahov... Predmetný most v osvedčení o priebehu

dražby nie je výslovne uvedený, tento nie je ani výslovne uvedený v znaleckom posudku, t. j.

nebol ocenený a nebol vydražený. Nie je mi preto vôbec jasné na základe čoho dospel súd

k svojmu názoru, že tento most je uvádzaný ako prístupová cesta v znaleckom posudku.“.

Sťažovateľ k odvolaniu pripojil kúpnu zmluvu zo 16. januára 2006, z ktorej vyplýva, že

most nebol predmetom prevodu na jeho syna, tomuto len povolil užívať ho. V tejto

súvislosti namietol, že okresný súd dospel na základe vykonaného dokazovania

k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože je evidentné, že „most nebol prevedený na

môjho syna, tento nebol zaťažený záložným právom a preto nebol predmetom dražby.

Odporkyňa nemohla k nemu nadobudnúť vlastnícke právo a preto nemá žiaden právny

dôvod na užívanie predmetného mosta. Ja som mal záujem dohodnúť sa s odporkyňou na

odkúpení predmetného mosta, čo však odporkyňa odmietla. Odporkyňa tak naďalej užíva

môj majetok bez môjho súhlasu.“.

5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny

podľa v tom čase účinného a (ďalej aj

„OSP“) potvrdil, pričom zdôraznil, že „prvostupňový súd vychádzajúc z ust. § 120 ods. 1

jasne a dostatočne odôvodnil a ani kúpna zmluva so zriadením

vecného bremena zo dňa 16. 01. 2006, ktorú odvolateľ doložil k podanému odvolaniu

nevyvracia právny záver prvostupňového súdu, pretože z nej nevyplýva, že by predmetný

most bol výslovne vylúčený z predmetu kúpnej zmluvy, čo len korešponduje s právnym

záverom prvostupňového súdu, že predmetný most je súčasťou hlavnej veci, a to rodinného

domu č. súp. , ktorý je postavený na parcele v k. ú. “.

6. Dovolanie sťažovateľa podľa najvyšší súd napadnutým

uznesením podľa (účinného od 1. júla 2016)

odmietol ako procesne neprípustné podľa s tým, že nezistil ani vady konania

podľa vrátane odňatia možnosti konať pred súdom, ktoré sťažovateľ

uplatnil ako dovolací dôvod. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že

neexistuje žiaden dôvod, aby na preskúmavanú vec bola aplikovaná druhá veta

zjednocujúceho stanoviska publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 2/2016, ktoré znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o

skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku.“ Najvyšší súd zároveň konštatoval, že „súd prvej inštancie v dôvodoch

svojho rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, a ako sa vo veci

vyjadrila žalovaná. Z dôvodov jeho rozsudku je zrejmé, z ktorých dôkazov vychádzal a ktoré

skutočnosti mal preukázané. Jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa priklonil k právnemu

názoru prezentovanému žalovanou, že sporný most, hoci by inak mohol byť aj samostatnou

vecou spôsobilou byť predmetom občianskoprávnych vzťahov, treba v danom prípade

považovať za súčasť hlavnej veci, a to rodinného domu. Obsahom dôvodov sú aj úvahy

vedúce súd k prijatiu tohto právneho názoru. Okrem toho, primerane vysvetlil aj právny

režim v prípade, ak ide o vec a jej súčasť a uviedol právne závery, ktoré vyplývajú

z aplikácie tohto právneho režimu na danú vec. Keďže odvolací súd sa v celom rozsahu

stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, treba jeho dôvody posudzovať

v kontexte s dôvodmi uvedenými v tomto rozsudku, s ktorým vytvára organickú jednotu.

Takýto postup odvolaciemu súdu umožňuje ustanovenie Pokiaľ sa preto

odvolací súd v danom prípade stotožnil s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej

inštancie, dal tým zároveň aj odpovede na argumenty uvedené v odvolaní žalobcu v tom

zmysle, prečo neprijal jeho právny názor, podľa ktorého je vylúčená možnosť právneho

posúdenia mosta ako súčasti rodinného domu, resp. prečo nepovažoval predmetný most za

príslušenstvo hlavnej veci (rodinného domu) podľa . Žalobca

preto nedôvodne namietal, že rozsudok odvolacieho súdu je pre nedostatok dôvodov

nepreskúmateľný. Podľa dovolacieho súdu, rozsudok odvolacieho súdu vo vyššie uvedenom

ponímaní nemožno považovať ani za svojvoľný (arbitrárny), lebo nejde o prípad, kedy by

súd vôbec nedal uspokojujúcu odpoveď na argumenty žalobcu... Pokiaľ dovolateľ vyslovuje

nesúhlas s právnymi závermi odvolacieho súdu, treba uviesť, že námietka nesprávneho

právneho posúdenia veci nespôsobovala existenciu vady v zmysle

Námietka strany, ktorou vytýka súdu existenciu omylu pri aplikácii práva, bola považovaná

za dovolací dôvod podľa , ktorý však sám osebe prípustnosť

dovolania nezakladal. Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom

právnom posúdení veci, mohla byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak bolo toto

prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa a nasl. “.

7.1 So závermi súdov sťažovateľ nesúhlasí a v sťažnosti opäť tvrdí, že napadnutý

rozsudok krajského súdu trpí nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia,

v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Krajskému súdu vytýka, že sa

nezaoberal jeho odvolacími námietkami, resp. že na ne nijakým spôsobom nereagoval.

Najzásadnejšou odvolacou námietkou pritom bolo nesprávne právne posúdenie okresného

súdu, že most ako samostatná stavba je súčasťou hlavnej veci, a to rodinného domu.

Podľa názoru sťažovateľa „predmetný most žiadnym spôsobom nepredstavuje vec, ktorá by

podľa povahy mala prináležať domu a dokonca je aj vecou, ktorá je od domu oddelená. Pri

stavbe mosta sa vyžaduje samostatné stavebné povolenie... Pre konštatovanie, že most je

súčasťou domu chýba akýkoľvek logický a právny argument.“. Za nesprávne sťažovateľ

považuje aj tvrdenie okresného súdu, že predmetný most slúži ako jediná prístupová cesta

k domu. Mesto vo svojom vyjadrení potvrdilo, že predmetný most nie je súčasťou

verejnej komunikácie, preto sťažovateľovi nie je jasné, na základe čoho okresný súd dospel

k názoru, že predmetný most je uvádzaný ako prístupová cesta v znaleckom posudku.

Opakuje, že most nebol predmetom dražby, preto k nemu žalovaná nemohla nadobudnúť

vlastnícke právo a nemá ani žiaden právny dôvod na jeho užívanie. Sťažovateľ tvrdí, že

„v danom prípade ide o most, ktorý predstavuje nehnuteľnosť, ktorá sa nezapisuje na list

vlastníctva. V prípade, že sa prevádza vlastnícke právo k takejto nehnuteľnosti (most, šopa,

dreváreň atď.), je základným predpokladom, aby vlastnícke právo k takejto veci prešlo na

inú osobu, vyjadrenie vôle účastníkov právneho vzťahu, vykonať prevod aj tejto veci a to

v písomnej forme. Ak takýto prejav vôle chýba (prejav vôle nebol vykonaný vôbec alebo

dostatočne určite a zrozumiteľne), vlastnícke právo k tejto veci neprechádza. Obdobne to

platí aj v prípade, ak dochádza k prechodu vlastníctva k takejto veci na základe rozhodnutia

štátneho orgánu, resp. ak sa hlavná vec nadobúda na dražbe udelením príklepu.“. Krajský

súd teda nemal a nemohol rozhodnúť podľa .

7.2 Podľa názoru sťažovateľa neobstojí ani záver najvyššieho súdu o nemožnosti

uplatniť na jeho prípad druhú vetu stanoviska občianskoprávneho kolégia „zo dňa 3.

decembra 2015 k výkladu “, keďže „účelom odôvodnenia

rozsudku predovšetkým je preukázať správnosť rozsudku a odôvodnenie súčasne musí byť i

prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom

alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. Tieto požiadavky

podľa môjho názoru rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa, napriek tomu Najvyšší súd SR

moje dovolanie odmietol.“.

II.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

10. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

11. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok

prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal

v zmysle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti

uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne

neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde považoval v jeho prípade za zachovanú.

12. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný

súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, vychádzajúcich

a nadväzujúcich na prvostupňové konanie (body 3 a 5), pričom nezistil, že by vzhľadom

na jeho právomoci (kompetencie) v odvolacom konaní boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd

vzhľadom na predmet konania pred všeobecným súdmi, ktorým bolo rozhodovanie

„o uloženie povinnosti zákazu užívania a vstupu na nehnuteľnosť“, nesúhlasí s tvrdením

sťažovateľa, že nedostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti

poukazuje na to, že v danom prípade nebolo sporné, že sťažovateľ postavil betónový most

cez pozemok – vodnú plochu (ktorá nebola vo vlastníctve sťažovateľa) ešte pred stavbou

rodinného domu, pričom betónový most slúžil, resp. bol používaný sťažovateľom a jeho

rodinnými príslušníkmi ako (nevyhnutný) prístup, resp. „prístupová cesta“ z verejnej

komunikácie k tomuto rodinnému domu. Hoci sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „pri stavbe

mosta sa vyžaduje samostatné stavebné povolenie“, dôkaz o jeho vydaní príslušným

stavebným úradom v konaní pred všeobecnými súdmi nepredložil. Vyslovene uvádza, že

spolu s predmetom kúpnej zmluvy zo 16. januára 2006 právo užívať betónový most ako

(nevyhnutný) prístup k rodinnému domu previedol na svojho syna. Na základe dobrovoľnej

dražby nehnuteľností toto užívacie právo nadobudla vydražiteľka. Sťažovateľ svoje

tvrdenie, že odporkyňa užíva betónový most „bez akéhokoľvek právneho dôvodu“ v konaní

pred všeobecnými súdmi ničím nepreukázal, preto ani okresný súd a krajský súd o podanom

návrhu a opravnom prostriedku (odvolaní) nemohli rozhodnúť iným spôsobom.

13. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že všeobecný

súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé

súdne konanie (m. m. , ).

14. Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie vyplývajúce najmä z čl. 46 až čl. 50

rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov

všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval

().

15. Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví

svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní

(). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným (, , ).

16. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pričom

z tohto rozsudku nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

17. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania

vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho

súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je teda vecou zákonnosti a jej vyriešenie

v súlade s ustanoveniami (účinného do 30. júna 2016),

resp. (účinného od 1. júla 2016), ktoré v zmysle

majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu

vyplývajúceho z , v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru

o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani

nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného

nesprávneho právneho posúdenia veci. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

preto nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno

bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by

totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo

neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.

18. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať

opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok odvolacieho súdu,

jeho dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania

nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného opravného

prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu v súčasnosti účinný procesný kódex

() prostredníctvom vyslovene umožňuje (bod 6),

rešpektujúc pritom nielen vlastnú judikatúru a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ale aj

relevantnú judikatúru ústavného súdu, na ktorú v podrobnostiach odkázal.

19. Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, preto ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú

odmietol podľa aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

napádal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, týmto uznesením.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2018