Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 582/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika

o sťažnosti , , zastúpeného advokátom

, advokátska kancelária, , ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. , takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €

(slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho

zastúpenia v sume 475,05 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a päť

centov) na účet ustanoveného právneho zástupcu , advokátska

kancelária, , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia

v sume 475,05 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a päť centov) na účet Kancelárie

Ústavného súdu Slovenskej republiky

vedený do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-22 z 22. novembra 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „namietané konanie“).

2. Zo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh vyplýva, že namietané trestné konanie

aktuálne trvá už 11 a pol roka, pričom okresný súd vo veci dosiaľ nariadil 38 hlavných

pojednávaní. Okresný súd v čase podania sťažnosti ústavnému súdu vo veci rozhodol už

trikrát, a to raz trestným rozkazom a dvakrát rozsudkom. Oba rozsudky okresného súdu boli

zrušené Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na základe závažných

procesných pochybení. V uvedenom sťažovateľ vidí neefektívnu a nesústredenú činnosť

okresného súdu. Tvrdí tiež, že doterajšiu dĺžku konania nijak nezavinil a ani k nej neprispel,

a to napriek tomu, že hlavné pojednávania boli odročované aj z dôvodu jeho dlhodobo

nepriaznivého zdravotného stavu. Poukazuje tiež na skutočnosť, že okresný súd „si

zabezpečil prítomnosť sťažovateľa cez inštitút väzby, ktorú nariadil z dôvodu nepreberania

zásielok súdu, pričom súd doručoval na adresu , napriek tomu, že vedel,

že sťažovateľ má trvalý pobyt na “.

Sťažovateľ v doplnení svojej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 3. novembra

2017 uviedol aj chronologický prehľad najdôležitejších procesných úkonov vykonaných

okresným súdom.

3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie jeho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, aby prikázal okresnému súdu v namietanom konaní konať bez zbytočných

prieťahov a zároveň mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 7 500 €, ako aj náhradu

trov právneho zastúpenia.

4. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. doručeným

ústavnému súdu 16. januára 2018 vyjadril podpredseda okresného súdu. Podľa jeho názoru

so sťažovateľom možno súhlasiť v tom, že vec „nie je právne zložitá, nakoľko ide o

agendu, ktorú prejednávajú súdy prvého stupňa“. Vec však považuje za zložitú po stránke

skutkovej, keďže v priebehu hlavného pojednávania bolo potrebné vypočuť viacero svedkov

a znalcov. K otázke prispenia sťažovateľa k celkovej doterajšej dĺžke konania podpredseda

okresného súdu poukázal na skutočnosť, že hlavné pojednávanie „sa z dôvodu neúčasti

sťažovateľa (pozn.: pre nemožnosť doručiť predvolanie, pre jeho ospravedlnenie z dôvodu

PN resp. bezdôvodnú neúčasť) muselo odročovať v nasledovných prípadoch: 20.03.2007,

03.05.2007, 10.09.2008, 06.11.2008, 20.01.2009, 31.03.2009, 21.05.2009, 10.09.2009.

10.11.2009. 30.03.2010, 18.05.2010. 08.02.2011, 22.03.2011, 03.05.2012. 20.09.2012,

08.11.2012, 09.10.2014, 13.01.2015, 23.05.2016 a 19.12.2017. Na tomto, mieste ďalej

poukazujem na skutočnosť, že obžalovaný sa na termín hlavného pojednávania nariadený

na 08.11.2012 ospravedlnil zo zdravotných dôvodov a jeho PN bola ukončená až dňa

09.08.2013.“. Ako ďalší dôvod doterajšej dĺžky konania podpredseda okresného súdu

označil zmeny v osobe zákonného sudcu. Vníma ich ako „objektívnu skutočnosť, ktorú

v spojení správnou úpravou , podľa ktorej bolo potrebné začať hlavné

pojednávanie odznova (pozn. a veta tretia

v znení účinnom do 01.09.2011) nie je možné pričítať na ťarchu

Okresného súdu Trnava“. S ohľadom na uvedené podpredseda okresného súdu uzavrel, že

„sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná a príčinou tohto stavu, kedy vec nie je právoplatne

skončená, je najmä správanie sa samotného sťažovateľa, ktorého zdravotný stav bol

dôvodom na opakované početné odročovania hlavného pojednávania“.

Podpredseda okresného súdu poukázal na chronológiu procesných úkonov

predloženú sťažovateľom a doplnil ju o informáciu o vykonaných hlavných pojednávaniach

19. decembra 2017 a 22. januára 2018.

Podpredseda okresného súdu prezentoval tiež súhlas s prerokovaním veci

bez nariadenia ústneho pojednávania.

5. K vyjadreniu podpredsedu okresného súdu zaujal na základe výzvy ústavného

súdu stanovisko aj právny zástupca sťažovateľa, ktorý vo svojom podaní doručenom

ústavnému súdu 2. februára 2018 uviedol, že pokiaľ ide o tvrdenie okresného súdu

o skutkovej zložitosti veci, s týmto sa nestotožňuje, „nakoľko táto okolnosť vzhľadom

na priebeh konania a dosiaľ dosiahnuté výsledky nemôže odôvodňovať doterajšiu dĺžku

trvania preskúmavaného konania. Ani okolnosť skutkovej zložitosti však nemôže úplne

vylúčiť zodpovednosť konajúceho súdu za neprimerané dlhú dobu (zahŕňajúcu neefektívnosť

v postupe konania), po ktorú bolo dosiaľ súdne konanie vedené.“.

Vo vzťahu k správaniu sťažovateľa uviedol, že sťažovateľ bol v dôsledku

nesústredenej činnosti okresného súdu vo väzbe, pričom „v doterajšom priebehu konania

poskytoval okresnému súdu potrebnú súčinnosť, a preto mu nemožno pripísať na ťarchu

negatívny podiel na tom, že namietané konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené“.

Dôvodnosť odročovania viacerých pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa

argumentuje tým, že „sťažovateľ je riadne uznaný za ťažko zdravotne postihnutého a je

poberateľom invalidného dôchodku“, pričom jeho práceneschopnosť sa začala

„zintenzívňovať a prejavovať ako následok zbytočného vystavovania trestného konania

a ako zásah do jeho základných ľudských práv, ktoré doteraz neznáša priaznivo“.

Z uvedených dôvodov považuje podiel sťažovateľa na predĺžení doterajšej doby

konania za bezvýznamný s ohľadom na skutočnosť, že konanie na okresnom súde už

prebieha viac ako 11 a pol roka.

V súvislosti s postupom okresného súdu právny zástupca sťažovateľa poukázal

na skutočnosť, že dosiaľ vydané dva rozsudky okresného súdu boli odvolacím súdom

zrušené. Právny zástupca preto považoval za potrebné upriamiť pozornosť ústavného súdu

najmä na neefektívnosť a nezákonnosť postupu okresného súdu, ktorá mu bola výslovne

vytknutá „v odôvodneniach zrušujúcich uznesení odvolacieho súdu, kde rozhodujúcimi

výhradami zdôvodňujúcimi zrušenie rozsudkov súdu prvého stupňa boli najmä

nerešpektovanie právneho názoru súdu vyššieho stupňa a vykonanie dokazovania v rozpore

s “.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní formuloval aj súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

7. Z obsahu súdneho spisu okresného súdu sp. zn. , ktorý bol ústavnému

súdu predložený 21. mája 2018, ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, ako vyplývali

z vyjadrení účastníkov konania, preto ich považoval za preukázané. Nad rámec vyjadrení

účastníkov konania ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci meritórne rozhodol

na hlavnom pojednávaní konanom 22. januára 2018 rozsudkom č. k. -757, ktorý

však v čase rozhodovania ústavného súdu ešte nenadobudol právoplatnosť.

8. Obžaloba v trestnej veci sťažovateľa bola podaná okresnému súdu 19. júna 2006.

Okresný súd vykonal po predložení trestnej veci prvý procesný úkon 26. júna 2006, keď

vydal trestný rozkaz č. k. -177, proti ktorému podali odpor prokurátor (17. júla

2006) aj sťažovateľ (4. septembra 2006). Okresný súd realizoval prvý termín hlavného

pojednávania 23. januára 2007. Nasledujúce termíny hlavného pojednávania boli okresným

súdom nariaďované s primeraným časovým odstupom a 21. mája 2007 okresný súd vo veci

vyhlásil v poradí prvý rozsudok č. k. -214. Na základe odvolania sťažovateľa

bol zrušený uznesením krajského súdu č. k. z 31. januára 2008. Prípisom

zo 14. februára 2008 bolo sťažovateľovi okresným súdom oznámené, že v jeho veci došlo

k zmene zákonného sudcu. Ďalší termín hlavného pojednávania bol nariadený

na 10. september 2008 a pre nedoručenie predvolania sťažovateľovi bol zrušený. Nový

termín bol nariadený na 6. november 2008. V ďalšom období okresný súd opakovane

nariaďoval vo veci termíny hlavného pojednávania (v priebehu roka 2009 spolu

5 termínov), ktorých sa však nezúčastňoval sťažovateľ, svedkovia alebo predvolaní znalci,

preto bolo hlavné pojednávanie s jedinou výnimkou (20. januára 2009) odročované

bez prejednania veci. Tento stav trval až do 18. mája 2010, keď okresný súd na sťažovateľa

vydal príkaz na zatknutie a následne ho uznesením zo 7. júna 2010 vzal do väzby. V ďalšom

období okresný súd realizoval tri termíny hlavného pojednávania a 12. októbra 2010

vyhlásil v poradí druhý rozsudok pod č. k. -342. Proti tomuto rozsudku

sťažovateľ podal odvolanie 25. októbra 2010. O odvolaní krajský súd rozhodol uznesením

sp. zn. zo 16. novembra 2010 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Krajský súd zároveň

prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu.

9. Po vrátení veci okresný súd nariadil v roku 2011 spolu 5 termínov hlavného

pojednávania a v roku 2012 spolu 6 termínov hlavného pojednávania. Na základe dlhodobej

práceneschopnosti sťažovateľa okresný súd v období od 8. novembra 2012 do 7. novembra

2013 pojednávania vo veci nenariaďoval, avšak z obsahu súdneho spisu vyplýva, že

priebežne aktualizoval dopytom u ošetrujúceho lekára informácie o trvaní

práceneschopnosti sťažovateľa. V priebehu roka 2014 okresný súd nariadil tri termíny

hlavného pojednávania. Hlavné pojednávanie realizované 3. marca 2015 bolo odročené

na neurčito na účel zabezpečenia ďalších dôkazov a ďalší termín sa uskutočnil až 23. mája

2016. V tomto období došlo opätovne k zmenám zákonného sudcu (10. decembra 2015

a 10. februára 2016), inak bol okresný súd vo veci nečinný, na čo upozornila aj Okresná

prokuratúra Trnava vo svojej žiadosti o nariadenie termínu pojednávania z 24. februára

2016. Hlavné pojednávanie bolo nariadené na 23. máj 2016 a opätovne bolo odročené

na neurčito. Nový termín bol realizovaný po takmer piatich mesiacoch 3. októbra 2016.

Okresný súd v ďalšom období až do rozhodnutia vo veci 22. januára 2018 nariaďoval

termíny hlavného pojednávania v primeraných časových odstupoch.

10. Z obsahu spisového materiálu tiež vyplýva, že do doby rozhodovania ústavného

súdu o sťažnosti sťažovateľa bolo hlavné pojednávanie z dôvodov na strane sťažovateľa

odročené spolu 17-krát (z dôvodu nedoručenia predvolania, práceneschopnosti alebo jeho

neodôvodnenej neúčasti).

11. V súvislostiach sťažnostných dôvodov je potrebné osobitne poukázať na dve

meritórne rozhodnutia okresného súdu. Prvý rozsudok okresného súdu č. k. 7 T 85/2006-

214 z 21. mája 2007 bol zrušený uznesením krajského súdu sp. zn.

z 31. januára 2008 (ďalej len „prvé zrušujúce rozhodnutie“). Vec sťažovateľa sa v danom

prípade nachádzala u odvolacieho súdu od 19. júla 2007 do 5. februára 2008. Druhý

rozsudok okresného súdu č. k. -342 z 12. októbra 2010 bol zrušený uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 16. novembra 2010 (ďalej len „druhé zrušujúce

rozhodnutie“). Vec sťažovateľa sa v danom prípade nachádzala u odvolacieho súdu

od 9. novembra 2010 do 16. novembra 2010. V prvom zrušujúcom rozhodnutí nadriadený

súd okresnému súdu vytkol nesprávne posúdenie veci vo vzťahu k možnosti aplikácie

účinného od 1. januára 2006 na vec sťažovateľa ako zákona pre páchateľa

priaznivejšieho. Ustáleniu záveru o tom, použitie ktorého bude

pre sťažovateľa priaznivejšie, bránilo podľa názoru krajského súdu najmä nedostatočné

zistenie skutkového stavu zo strany okresného súdu. V druhom zrušujúcom rozhodnutí

krajský súd poukázal na skutočnosť, že okresný súd sa, čo sa týka potreby ďalšieho

dokazovania, neriadil názorom odvolacieho súdu vysloveným v prvom zrušujúcom

rozhodnutí, rovnako tak okresnému súdu vytkol, že tento „nepochopiteľne a bez bližšieho

zdôvodnenia opätovne aplikoval účinný do 1.1.2006“. Zásadným

konštatovaním krajského súdu bol jeho záver o tom, že okresný súd vykonal dokazovanie

po zmene zákonného sudcu v rozpore s , v dôsledku čoho mu krajský

súd nariadil hlavné pojednávanie vykonať opätovne.

III.

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,

podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. K porušeniu

sťažovateľom označených práv malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

14. Podľa ustanovenia prvej vety každý má právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

15. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

16. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (,

, ), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce

právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie,

ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej

neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza

zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu ().

17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný

súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. , ,

) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,

o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného

súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

18. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom

trestného konania je obvinenie sťažovateľa z trestného činu pytliactva a trestného činu

nedovoleného ozbrojovania. Po právnej stránke nie je možné toto konanie považovať

za zložité. Istú mieru skutkovej zložitosti je možné vnímať v potrebe vypočutia viacerých

svedkov a v potrebe vykonania znaleckého dokazovania. Z dôvodu nedostavenia sa svedkov

alebo znalcov bolo potrebné hlavné pojednávanie opakovane odročiť, čo malo vplyv na jeho

celkovú doterajšiu dĺžku.

19. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia správania sa účastníkov

súdneho konania v súvislosti so vznikom prípadných zbytočných prieťahov v konaní,

ústavný súd dospel k záveru, že k dĺžke posudzovaného konania prispel aj sťažovateľ.

V tejto súvislosti poukazuje najmä na opakovanú neospravedlnenú neúčasť sťažovateľa

na hlavnom pojednávaní (napr. 31. marca 2009, 3. mája 2012, 9. októbra 2014), ako aj

na problémy s doručovaním predvolaní na hlavné pojednávanie sťažovateľovi s následkom

odročenia nariadených termínov (napr. 10. septembra 2009, 30. marca 2010, 18. mája 2010,

13. januára 2015). Vo vzťahu k situáciám, keď k odročeniu hlavného pojednávania došlo

v dôsledku preukázanej práceneschopnosti sťažovateľa, ústavný súd konštatuje (obdobne

ako vo veciach , , , ), že uplatnenie

procesných práv zo strany sťažovateľa (právo na prejednanie veci v jeho prítomnosti)

v doterajšom priebehu konania nezakladá zodpovednosť sťažovateľa za zbytočné prieťahy

v konaní, ale v takomto prípade zodpovednosť nemožno pripísať ani na vrub štátnemu

orgánu konajúcemu vo veci.

20. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného a jeho práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup konajúceho súdu. Ako už bolo v rámci zistení

ústavného súdu vyplývajúcich z preskúmania príslušného spisového materiálu

prezentované, v postupe okresného súdu je možné identifikovať obdobie krátkodobej

(obdobie medzi 23. májom 2016 a 3. októbrom 2016), ale aj dlhodobej nečinnosti (obdobie

medzi 3. marcom 2015 a 23. májom 2016), keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu

v tom bránila závažná prekážka. V súhrne ide o obdobie 1 roka a piatich mesiacov. Ústavný

súd však pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj

nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť

porušenie zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej

sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol

(napr. , ).

21. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na neefektívnosť postupu okresného

súdu špecifikovanú v odôvodnení prvého zrušujúceho uznesenia a druhého zrušujúceho

uznesenia odvolacieho súdu, kde rozhodujúcimi výhradami zdôvodňujúcimi zrušenie

rozsudkov okresného súdu boli závažné procesné pochybenia, ktoré v druhom prípade viedli

k potrebe zopakovať celé hlavné pojednávanie.

22. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že nečinnosťou

okresného súdu a tiež neefektívnym postupom vedúcim k zrušeniu jeho dvoch rozsudkov

došlo k zbytočnému predĺženiu súdneho konania.

23. Dĺžka trestného súdneho konania pred okresným súdom od podania obžaloby

až do času rozhodovania ústavného súdu (po odrátaní časového úseku konania

pred odvolacím súdom v rozsahu približne siedmich mesiacov) tak predstavuje dobu viac

ako 11 rokov, čo je z globálneho hľadiska doba ústavnoprávne neakceptovateľná.

24. Ústavný súd tak uzatvára, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli (bod 1 výroku nálezu).

IV.

25. Keďže z obsahu súdneho spisu vyplynulo, že okresný súd rozsudkom č. k.

-757 z 22. januára 2018 vo veci opätovne meritórne rozhodol, ústavný súd už

okresnému súdu s ohľadom na vymedzenie predmetu sťažnosti neprikazoval v ďalšom

konaní postupovať bez zbytočných prieťahov.

26. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

27. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

28. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia

v sume 7 500 € z dôvodu „odškodnenia za dlhotrvajúce porušovanie základných práv“.

29. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

30. Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy aj priznanie

finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti

aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

31. Ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu berúc

do úvahy konkrétne okolnosti danej veci, osobitne aj správanie sa sťažovateľa a jeho

prispenie k celkovej doterajšej dĺžke konania, považoval priznanie sumy 2 000 €

za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

32. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

33. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil nárok na náhradu

trov v sume 475,05 € za tri úkony právnej služby. Za prevzatie a prípravu zastúpenia

a za podanú ústavnú sťažnosť (rok 2017) a za vyjadrenie k stanovisku predsedu okresného

súdu (2018). Sťažovateľovi ústavný súd priznal odmenu za každý z uvedených úkonov

právnej služby, a to za dva úkony vykonané v roku 2017 po 147,33 € a za jeden úkon

vykonaný v roku 2018 v sume 153,50 €, ako aj režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov) za každý

z uvedených úkonov právnej služby v roku 2017 v sume 8,84 € a v roku 2018 v sume

9,21 €, čo spolu predstavuje sumu 475,05 €.

34. Keďže ústavný súd po splnení podmienok sťažovateľovi právneho zástupcu

ustanovil, uložil povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia

Kancelárii ústavného súdu. Zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť tieto trovy

štátu na účet ústavného súdu (bod 3 a 4 výroku nálezu).

35. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2018