Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 582/2017
PDF · 242.15 KB
No categories available
III. ÚS 582/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika
o sťažnosti , , zastúpeného advokátom
, advokátska kancelária, , ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 85/2006, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 85/2006
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho
zastúpenia v sume 475,05 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a päť
centov) na účet ustanoveného právneho zástupcu , advokátska
kancelária, , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia
v sume 475,05 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a päť centov) na účet Kancelárie
Ústavného súdu Slovenskej republiky
vedený do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 582/2017-22 z 22. novembra 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 85/2006 (ďalej len „namietané konanie“).
2. Zo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh vyplýva, že namietané trestné konanie
aktuálne trvá už 11 a pol roka, pričom okresný súd vo veci dosiaľ nariadil 38 hlavných
pojednávaní. Okresný súd v čase podania sťažnosti ústavnému súdu vo veci rozhodol už
trikrát, a to raz trestným rozkazom a dvakrát rozsudkom. Oba rozsudky okresného súdu boli
zrušené Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na základe závažných
procesných pochybení. V uvedenom sťažovateľ vidí neefektívnu a nesústredenú činnosť
okresného súdu. Tvrdí tiež, že doterajšiu dĺžku konania nijak nezavinil a ani k nej neprispel,
a to napriek tomu, že hlavné pojednávania boli odročované aj z dôvodu jeho dlhodobo
nepriaznivého zdravotného stavu. Poukazuje tiež na skutočnosť, že okresný súd „si
zabezpečil prítomnosť sťažovateľa cez inštitút väzby, ktorú nariadil z dôvodu nepreberania
zásielok súdu, pričom súd doručoval na adresu , napriek tomu, že vedel,
že sťažovateľ má trvalý pobyt na “.
Sťažovateľ v doplnení svojej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 3. novembra
2017 uviedol aj chronologický prehľad najdôležitejších procesných úkonov vykonaných
okresným súdom.
3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, aby prikázal okresnému súdu v namietanom konaní konať bez zbytočných
prieťahov a zároveň mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 7 500 €, ako aj náhradu
trov právneho zastúpenia.
4. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. 1 SprV 859/2017 doručeným
ústavnému súdu 16. januára 2018 vyjadril podpredseda okresného súdu. Podľa jeho názoru
so sťažovateľom možno súhlasiť v tom, že vec „nie je právne zložitá, nakoľko ide o
agendu, ktorú prejednávajú súdy prvého stupňa“. Vec však považuje za zložitú po stránke
skutkovej, keďže v priebehu hlavného pojednávania bolo potrebné vypočuť viacero svedkov
a znalcov. K otázke prispenia sťažovateľa k celkovej doterajšej dĺžke konania podpredseda
okresného súdu poukázal na skutočnosť, že hlavné pojednávanie „sa z dôvodu neúčasti
sťažovateľa (pozn.: pre nemožnosť doručiť predvolanie, pre jeho ospravedlnenie z dôvodu
PN resp. bezdôvodnú neúčasť) muselo odročovať v nasledovných prípadoch: 20.03.2007,
03.05.2007, 10.09.2008, 06.11.2008, 20.01.2009, 31.03.2009, 21.05.2009, 10.09.2009.
10.11.2009. 30.03.2010, 18.05.2010. 08.02.2011, 22.03.2011, 03.05.2012. 20.09.2012,
08.11.2012, 09.10.2014, 13.01.2015, 23.05.2016 a 19.12.2017. Na tomto, mieste ďalej
poukazujem na skutočnosť, že obžalovaný sa na termín hlavného pojednávania nariadený
na 08.11.2012 ospravedlnil zo zdravotných dôvodov a jeho PN bola ukončená až dňa
09.08.2013.“. Ako ďalší dôvod doterajšej dĺžky konania podpredseda okresného súdu
označil zmeny v osobe zákonného sudcu. Vníma ich ako „objektívnu skutočnosť, ktorú
v spojení správnou úpravou Trestného poriadku, podľa ktorej bolo potrebné začať hlavné
pojednávanie odznova (pozn. § 567 ods. 2 Trestného poriadku a § 277 ods. 5 veta tretia
Trestného poriadku v znení účinnom do 01.09.2011) nie je možné pričítať na ťarchu
Okresného súdu Trnava“. S ohľadom na uvedené podpredseda okresného súdu uzavrel, že
„sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná a príčinou tohto stavu, kedy vec nie je právoplatne
skončená, je najmä správanie sa samotného sťažovateľa, ktorého zdravotný stav bol
dôvodom na opakované početné odročovania hlavného pojednávania“.
Podpredseda okresného súdu poukázal na chronológiu procesných úkonov
predloženú sťažovateľom a doplnil ju o informáciu o vykonaných hlavných pojednávaniach
19. decembra 2017 a 22. januára 2018.
Podpredseda okresného súdu prezentoval tiež súhlas s prerokovaním veci
bez nariadenia ústneho pojednávania.
5. K vyjadreniu podpredsedu okresného súdu zaujal na základe výzvy ústavného
súdu stanovisko aj právny zástupca sťažovateľa, ktorý vo svojom podaní doručenom
ústavnému súdu 2. februára 2018 uviedol, že pokiaľ ide o tvrdenie okresného súdu
o skutkovej zložitosti veci, s týmto sa nestotožňuje, „nakoľko táto okolnosť vzhľadom
na priebeh konania a dosiaľ dosiahnuté výsledky nemôže odôvodňovať doterajšiu dĺžku
trvania preskúmavaného konania. Ani okolnosť skutkovej zložitosti však nemôže úplne
vylúčiť zodpovednosť konajúceho súdu za neprimerané dlhú dobu (zahŕňajúcu neefektívnosť
v postupe konania), po ktorú bolo dosiaľ súdne konanie vedené.“.
Vo vzťahu k správaniu sťažovateľa uviedol, že sťažovateľ bol v dôsledku
nesústredenej činnosti okresného súdu vo väzbe, pričom „v doterajšom priebehu konania
poskytoval okresnému súdu potrebnú súčinnosť, a preto mu nemožno pripísať na ťarchu
negatívny podiel na tom, že namietané konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené“.
Dôvodnosť odročovania viacerých pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa
argumentuje tým, že „sťažovateľ je riadne uznaný za ťažko zdravotne postihnutého a je
poberateľom invalidného dôchodku“, pričom jeho práceneschopnosť sa začala
„zintenzívňovať a prejavovať ako následok zbytočného vystavovania trestného konania
a ako zásah do jeho základných ľudských práv, ktoré doteraz neznáša priaznivo“.
Z uvedených dôvodov považuje podiel sťažovateľa na predĺžení doterajšej doby
konania za bezvýznamný s ohľadom na skutočnosť, že konanie na okresnom súde už
prebieha viac ako 11 a pol roka.
V súvislosti s postupom okresného súdu právny zástupca sťažovateľa poukázal
na skutočnosť, že dosiaľ vydané dva rozsudky okresného súdu boli odvolacím súdom
zrušené. Právny zástupca preto považoval za potrebné upriamiť pozornosť ústavného súdu
najmä na neefektívnosť a nezákonnosť postupu okresného súdu, ktorá mu bola výslovne
vytknutá „v odôvodneniach zrušujúcich uznesení odvolacieho súdu, kde rozhodujúcimi
výhradami zdôvodňujúcimi zrušenie rozsudkov súdu prvého stupňa boli najmä
nerešpektovanie právneho názoru súdu vyššieho stupňa a vykonanie dokazovania v rozpore
Právny zástupca sťažovateľa v podaní formuloval aj súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Z obsahu súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 7 T 85/2006, ktorý bol ústavnému
súdu predložený 21. mája 2018, ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, ako vyplývali
z vyjadrení účastníkov konania, preto ich považoval za preukázané. Nad rámec vyjadrení
účastníkov konania ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci meritórne rozhodol
na hlavnom pojednávaní konanom 22. januára 2018 rozsudkom č. k. 7 T 85/2016-757, ktorý
však v čase rozhodovania ústavného súdu ešte nenadobudol právoplatnosť.
8. Obžaloba v trestnej veci sťažovateľa bola podaná okresnému súdu 19. júna 2006.
Okresný súd vykonal po predložení trestnej veci prvý procesný úkon 26. júna 2006, keď
vydal trestný rozkaz č. k. 7 T 85/06-177, proti ktorému podali odpor prokurátor (17. júla
2006) aj sťažovateľ (4. septembra 2006). Okresný súd realizoval prvý termín hlavného
pojednávania 23. januára 2007. Nasledujúce termíny hlavného pojednávania boli okresným
súdom nariaďované s primeraným časovým odstupom a 21. mája 2007 okresný súd vo veci
vyhlásil v poradí prvý rozsudok č. k. 7 T 85/2006-214. Na základe odvolania sťažovateľa
bol zrušený uznesením krajského súdu č. k. 5 To 86/2007 z 31. januára 2008. Prípisom
zo 14. februára 2008 bolo sťažovateľovi okresným súdom oznámené, že v jeho veci došlo
k zmene zákonného sudcu. Ďalší termín hlavného pojednávania bol nariadený
na 10. september 2008 a pre nedoručenie predvolania sťažovateľovi bol zrušený. Nový
termín bol nariadený na 6. november 2008. V ďalšom období okresný súd opakovane
nariaďoval vo veci termíny hlavného pojednávania (v priebehu roka 2009 spolu
5 termínov), ktorých sa však nezúčastňoval sťažovateľ, svedkovia alebo predvolaní znalci,
preto bolo hlavné pojednávanie s jedinou výnimkou (20. januára 2009) odročované
bez prejednania veci. Tento stav trval až do 18. mája 2010, keď okresný súd na sťažovateľa
vydal príkaz na zatknutie a následne ho uznesením zo 7. júna 2010 vzal do väzby. V ďalšom
období okresný súd realizoval tri termíny hlavného pojednávania a 12. októbra 2010
vyhlásil v poradí druhý rozsudok pod č. k. 7 T 85/2006-342. Proti tomuto rozsudku
sťažovateľ podal odvolanie 25. októbra 2010. O odvolaní krajský súd rozhodol uznesením
sp. zn. 5 To 146/2010 zo 16. novembra 2010 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Krajský súd zároveň
prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu.
9. Po vrátení veci okresný súd nariadil v roku 2011 spolu 5 termínov hlavného
pojednávania a v roku 2012 spolu 6 termínov hlavného pojednávania. Na základe dlhodobej
práceneschopnosti sťažovateľa okresný súd v období od 8. novembra 2012 do 7. novembra
2013 pojednávania vo veci nenariaďoval, avšak z obsahu súdneho spisu vyplýva, že
priebežne aktualizoval dopytom u ošetrujúceho lekára informácie o trvaní
práceneschopnosti sťažovateľa. V priebehu roka 2014 okresný súd nariadil tri termíny
hlavného pojednávania. Hlavné pojednávanie realizované 3. marca 2015 bolo odročené
na neurčito na účel zabezpečenia ďalších dôkazov a ďalší termín sa uskutočnil až 23. mája
2016. V tomto období došlo opätovne k zmenám zákonného sudcu (10. decembra 2015
a 10. februára 2016), inak bol okresný súd vo veci nečinný, na čo upozornila aj Okresná
prokuratúra Trnava vo svojej žiadosti o nariadenie termínu pojednávania z 24. februára
2016. Hlavné pojednávanie bolo nariadené na 23. máj 2016 a opätovne bolo odročené
na neurčito. Nový termín bol realizovaný po takmer piatich mesiacoch 3. októbra 2016.
Okresný súd v ďalšom období až do rozhodnutia vo veci 22. januára 2018 nariaďoval
termíny hlavného pojednávania v primeraných časových odstupoch.
10. Z obsahu spisového materiálu tiež vyplýva, že do doby rozhodovania ústavného
súdu o sťažnosti sťažovateľa bolo hlavné pojednávanie z dôvodov na strane sťažovateľa
odročené spolu 17-krát (z dôvodu nedoručenia predvolania, práceneschopnosti alebo jeho
neodôvodnenej neúčasti).
11. V súvislostiach sťažnostných dôvodov je potrebné osobitne poukázať na dve
meritórne rozhodnutia okresného súdu. Prvý rozsudok okresného súdu č. k. 7 T 85/2006-
214 z 21. mája 2007 bol zrušený uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 86/2007
z 31. januára 2008 (ďalej len „prvé zrušujúce rozhodnutie“). Vec sťažovateľa sa v danom
prípade nachádzala u odvolacieho súdu od 19. júla 2007 do 5. februára 2008. Druhý
rozsudok okresného súdu č. k. 7 T 85/2006-342 z 12. októbra 2010 bol zrušený uznesením
krajského súdu sp. zn. 5 To 146/2010 zo 16. novembra 2010 (ďalej len „druhé zrušujúce
rozhodnutie“). Vec sťažovateľa sa v danom prípade nachádzala u odvolacieho súdu
od 9. novembra 2010 do 16. novembra 2010. V prvom zrušujúcom rozhodnutí nadriadený
súd okresnému súdu vytkol nesprávne posúdenie veci vo vzťahu k možnosti aplikácie
Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 na vec sťažovateľa ako zákona pre páchateľa
priaznivejšieho. Ustáleniu záveru o tom, použitie ktorého Trestného zákona bude
pre sťažovateľa priaznivejšie, bránilo podľa názoru krajského súdu najmä nedostatočné
zistenie skutkového stavu zo strany okresného súdu. V druhom zrušujúcom rozhodnutí
krajský súd poukázal na skutočnosť, že okresný súd sa, čo sa týka potreby ďalšieho
dokazovania, neriadil názorom odvolacieho súdu vysloveným v prvom zrušujúcom
rozhodnutí, rovnako tak okresnému súdu vytkol, že tento „nepochopiteľne a bez bližšieho
zdôvodnenia opätovne aplikoval Trestný zákon účinný do 1.1.2006“. Zásadným
konštatovaním krajského súdu bol jeho záver o tom, že okresný súd vykonal dokazovanie
po zmene zákonného sudcu v rozpore s Trestným poriadkom, v dôsledku čoho mu krajský
súd nariadil hlavné pojednávanie vykonať opätovne.
III.
12. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,
podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. K porušeniu
sťažovateľom označených práv malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
14. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
15. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
16. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03,
I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce
právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie,
ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej
neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza
zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).
17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný
súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02,
III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,
o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného
súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.
18. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom
trestného konania je obvinenie sťažovateľa z trestného činu pytliactva a trestného činu
nedovoleného ozbrojovania. Po právnej stránke nie je možné toto konanie považovať
za zložité. Istú mieru skutkovej zložitosti je možné vnímať v potrebe vypočutia viacerých
svedkov a v potrebe vykonania znaleckého dokazovania. Z dôvodu nedostavenia sa svedkov
alebo znalcov bolo potrebné hlavné pojednávanie opakovane odročiť, čo malo vplyv na jeho
celkovú doterajšiu dĺžku.
19. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia správania sa účastníkov
súdneho konania v súvislosti so vznikom prípadných zbytočných prieťahov v konaní,
ústavný súd dospel k záveru, že k dĺžke posudzovaného konania prispel aj sťažovateľ.
V tejto súvislosti poukazuje najmä na opakovanú neospravedlnenú neúčasť sťažovateľa
na hlavnom pojednávaní (napr. 31. marca 2009, 3. mája 2012, 9. októbra 2014), ako aj
na problémy s doručovaním predvolaní na hlavné pojednávanie sťažovateľovi s následkom
odročenia nariadených termínov (napr. 10. septembra 2009, 30. marca 2010, 18. mája 2010,
13. januára 2015). Vo vzťahu k situáciám, keď k odročeniu hlavného pojednávania došlo
v dôsledku preukázanej práceneschopnosti sťažovateľa, ústavný súd konštatuje (obdobne
ako vo veciach II. ÚS 41/97, II. ÚS 52/99, II. ÚS 181/04, III. ÚS 586/2012), že uplatnenie
procesných práv zo strany sťažovateľa (právo na prejednanie veci v jeho prítomnosti)
v doterajšom priebehu konania nezakladá zodpovednosť sťažovateľa za zbytočné prieťahy
v konaní, ale v takomto prípade zodpovednosť nemožno pripísať ani na vrub štátnemu
orgánu konajúcemu vo veci.
20. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup konajúceho súdu. Ako už bolo v rámci zistení
ústavného súdu vyplývajúcich z preskúmania príslušného spisového materiálu
prezentované, v postupe okresného súdu je možné identifikovať obdobie krátkodobej
(obdobie medzi 23. májom 2016 a 3. októbrom 2016), ale aj dlhodobej nečinnosti (obdobie
medzi 3. marcom 2015 a 23. májom 2016), keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu
v tom bránila závažná prekážka. V súhrne ide o obdobie 1 roka a piatich mesiacov. Ústavný
súd však pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj
nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť
porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej
sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol
(napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07).
21. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na neefektívnosť postupu okresného
súdu špecifikovanú v odôvodnení prvého zrušujúceho uznesenia a druhého zrušujúceho
uznesenia odvolacieho súdu, kde rozhodujúcimi výhradami zdôvodňujúcimi zrušenie
rozsudkov okresného súdu boli závažné procesné pochybenia, ktoré v druhom prípade viedli
k potrebe zopakovať celé hlavné pojednávanie.
22. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že nečinnosťou
okresného súdu a tiež neefektívnym postupom vedúcim k zrušeniu jeho dvoch rozsudkov
došlo k zbytočnému predĺženiu súdneho konania.
23. Dĺžka trestného súdneho konania pred okresným súdom od podania obžaloby
až do času rozhodovania ústavného súdu (po odrátaní časového úseku konania
pred odvolacím súdom v rozsahu približne siedmich mesiacov) tak predstavuje dobu viac
ako 11 rokov, čo je z globálneho hľadiska doba ústavnoprávne neakceptovateľná.
24. Ústavný súd tak uzatvára, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli (bod 1 výroku nálezu).
IV.
25. Keďže z obsahu súdneho spisu vyplynulo, že okresný súd rozsudkom č. k.
7 T 85/2006-757 z 22. januára 2018 vo veci opätovne meritórne rozhodol, ústavný súd už
okresnému súdu s ohľadom na vymedzenie predmetu sťažnosti neprikazoval v ďalšom
konaní postupovať bez zbytočných prieťahov.
26. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
27. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
28. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 7 500 € z dôvodu „odškodnenia za dlhotrvajúce porušovanie základných práv“.
29. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
30. Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy aj priznanie
finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti
aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
31. Ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu berúc
do úvahy konkrétne okolnosti danej veci, osobitne aj správanie sa sťažovateľa a jeho
prispenie k celkovej doterajšej dĺžke konania, považoval priznanie sumy 2 000 €
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
32. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
33. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil nárok na náhradu
trov v sume 475,05 € za tri úkony právnej služby. Za prevzatie a prípravu zastúpenia
a za podanú ústavnú sťažnosť (rok 2017) a za vyjadrenie k stanovisku predsedu okresného
súdu (2018). Sťažovateľovi ústavný súd priznal odmenu za každý z uvedených úkonov
právnej služby, a to za dva úkony vykonané v roku 2017 po 147,33 € a za jeden úkon
vykonaný v roku 2018 v sume 153,50 €, ako aj režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov) za každý
z uvedených úkonov právnej služby v roku 2017 v sume 8,84 € a v roku 2018 v sume
9,21 €, čo spolu predstavuje sumu 475,05 €.
34. Keďže ústavný súd po splnení podmienok sťažovateľovi právneho zástupcu
ustanovil, uložil povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia
Kancelárii ústavného súdu. Zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť tieto trovy
štátu na účet ústavného súdu (bod 3 a 4 výroku nálezu).
35. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2018