Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)II. ÚS 181/04
PDF · 280.57 KB
No categories available
II. ÚS 181/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. novembra 2004
v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Mazáka a Ľudmily
Gajdošíkovej vo veci sťažnosti Roľníckeho družstva Tekovské Nemce, zastúpeného
advokátkou JUDr. E. Ľ., so sídlom B., namietajúcej porušenie jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 194/91 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo Roľníckeho družstva Tekovské Nemce na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 194/91 b o l o
p o r u š e n é .
2. Okresnému súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 194/91
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Roľníckemu družstvu Tekovské Nemce p r i z n á v a primerané finančné
zadosťučinenie 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný
súd Banská Bystrica p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Okresný súd Banská Bystrica je p o v i n n ý uhradiť trovy konania Roľníckeho
družstva Tekovské Nemce v sume 13 200 Sk (slovom trinásťtisícdvesto slovenských
korún), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica p o v i n n ý vyplatiť jeho advokátke
JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2004
doručená sťažnosť Roľníckeho družstva Tekovské Nemce (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., so sídlom B., vo veci porušenia jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej
len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 194/91.
Zo sťažnosti vyplýva, že predmetom konania vedeného pod sp. zn. 8 C 194/91,
v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalovaný, je žaloba o vydanie veci. Sťažovateľ urobil vo
veci prvý procesný úkon už 16. októbra 1991, keď namietal nedostatok aktívnej procesnej
legitimácie žalobkyne na vydanie nehnuteľnosti z dôvodu uvedeného v § 8 ods. 1 zákona
č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciach v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 87/1991 Zb.“). Konanie trvá 13 rokov, pričom vo veci sa do dňa podania sťažnosti
ústavnému súdu právoplatne nerozhodlo.
Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 194/91 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom vec,
ktorá je predmetom namietaného konania, sťažovateľ nehodnotí ako skutkovo a právne
zložitú, a uvádza, že svojím postupom neprispel k doterajšej dĺžke konania, len využíval
procesné oprávnenia vyplývajúce pre neho z občianskoprávnych predpisov.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v priebehu konania uplatnil sťažnosť podľa § 17
a nasl. zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov
Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich
(zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti prijal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C 194/91 porušené bolo.
2. Prikazuje okresnému súdu, aby v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie 500.000 Sk, ktoré mu je Okresný
súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 13. 200 Sk, ktoré je Okresný
súd Banská Bystrica povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., B., do
jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“.
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 181/04-10 z 24. augusta 2004 prijal sťažnosť na
ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného
súdu a právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby
sa vyjadrila k sťažnosti a predložila ústavnému súdu spis sp. zn. 8 C 194/91.
Podpredseda okresného súdu poverený zastupovaním predsedníčky okresného súdu
ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Právna zástupkyňa sťažovateľa oznámila ústavnému súdu, že „na ústnom pojednávaní
ohľadne prerokovania našej sťažnosti sa nemienime zúčastniť, pokiaľ sa bude vychádzať len
zo spisového materiálu, ktorý nám dáte na vedomie“.
Vo vyjadrení okresného súdu k sťažnosti je obsiahnutá chronológia doterajšieho
priebehu namietaného súdneho konania a následne podpredseda okresného súdu uvádza:
„Spis sa vedie na tunajšom súde od roku 1991, avšak dĺžka celého konania je
spôsobená skutkovou a právnou náročnosťou tohto sporu, ktoré nebolo možné rozhodnúť
bez znaleckého dokazovania. Po rozhodnutí najvyššieho súdu a po 10 rokoch od
vypracovania prvého znaleckého posudku Ing. H. žalovaný podaním zo dňa 20. 06. 2001
začal namietať skutkové zistenie znalcom, ktoré slúžili ako podklad pre jeho znalecké
dokazovanie a teda aj následne kontrolné znalecké dokazovanie. Konkrétne žalovaný žiadal
zistiť skutočný objem všetkých prvkov dlhodobej životnosti. Správnosť jeho zistenia po
vypracovaní znaleckého posudku Ing. H. žalovaný nenamietal. Z týchto dôvodov bolo
potrebné nariadiť opätovné znalecké dokazovanie a opätovnú ohliadku na mieste samom.
Súd dňa 24. 07. 2002 poveril týmto dokazovaním Ústav súdneho inžinierstva pri VŠ dopravy
a spojov Žilina.
V tomto období zomrela žalobkyňa 1) a súd dňa 25.,11.2002 uznesením prerušil
konania vo veci do doby, kým bude známy okruh závetných dedičov po nebohej žalobkyni E.
G.
Pokiaľ sa týka aktuálneho stavu konania, súd vo veci na pojednávaní dňa 08. 10. 2004
vyhlásil rozsudok, ktorý sa t. č. opisuje.“.
Zo súdneho spisu sp. zn. 8C 194/91 zistil ústavný súd nasledovné:
1. Dňa17. septembra 1991 bola okresnému súdu doručená žaloba E. G. a spol. (ďalej
len „žalobkyňa“) proti sťažovateľovi o vydanie nehnuteľnosti.
2. Okresný súd po vykonaní prvých procesných úkonov vyzval sťažovateľa listom
z 30. septembra 1991 a následne listom z 10. októbra 1991 o vyjadrenie k žalobe
(vyjadrenie bolo súdu doručené 18. októbra 1991).
3. Po vykonaní ďalších procesných úkonov smerujúcich k zabezpečeniu dôkazných
prostriedkov sa prvé pojednávanie vo veci konalo 20. novembra 1991(vzhľadom na
ospravedlnenú neúčasť sťažovateľa bolo odročené).
4. Na pojednávaní 13. decembra 1991 sa sťažovateľ opätovne nezúčastnil, a preto mu
bola uložená poriadková pokuta vo výške 500 Sk.
5. Dňa 8. januára 1992 sa uskutočnilo vo veci ďalšie pojednávanie. Po vypočutí
účastníkov konania súd odročil pojednávanie na neurčito a poskytol účastníkom
konania lehotu na predloženie písomných dôkazov.
6. Uznesením z 5. marca 1992 okresný súd ustanovil znalca z odboru stavebníctvo.
7. Žalobkyňa podaniami doručenými okresnému súdu 23. marca 1992 vzniesla
námietky proti osobe znalca, podala návrh na vylúčenie sudkyne a odvolanie proti
uzneseniu okresného súdu z 5. marca 1992.
8. Dňa 25. marca 1992 bol spis pridelený sudkyni JUDr. J.
9. Dňa 14. apríla 1992 bol spis zaslaný Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) za účelom rozhodnutia o odvolaní (krajský súd svojím rozhodnutím
zmenil časť rozhodnutia okresného súdu týkajúcu sa zloženia preddavku na znalecký
posudok a spis mu vrátil 3. júna 1992).
10. Dňa 26. augusta 1992 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.
11. Dňa 29. septembra 1992 súd zrušil uznesením svoje uznesenie o nariadení
znaleckého dokazovania z 5. marca 1992 a ustanovil znalca z odboru stavebníctva
Ing. M. H..
12. Dňa 23. októbra 1992 podala žalobkyňa odvolanie proti uzneseniu okresného súdu
o ustanovení znalca.
13. Dňa 19. decembra 1992 podal znalec znalecký posudok.
14. Rozsudkom č. k. 8 C 194/91-122 z 18. januára 1992 okresný súd návrh žalobkyne
zamietol.
15. Žalobkyňa podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením č. k. 17 Co 597/93–165 z 24. júna 1993, ktorým rozsudok
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (z odôvodnenia tohto uznesenia
vyplýva, že okresný súd bude musieť vo veci vykonať ďalšie dokazovanie). Krajský
súd zrušil tiež uznesenia okresného súdu o pristúpení do konania L. N. ako
vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne a o zložení preddavku na trovy spojené
so znaleckým dokazovaním.
16. Okresný súd uznesením z 11. augusta 1993 rozhodol o priznaní znalečného.
17. Dňa 14. marca 1994 okresný súd nariadil termín pojednávania na 6. apríl 1994, ktoré
bolo odročené na 27. apríl 1994 (sťažovateľ sa ho nezúčastnil).
18. Dňa 27. apríla 1994 vykonal okresný súd za účasti účastníkov konania ohliadku
nehnuteľnosti.
19. Prípismi z 8. júna 1994 okresný súd požiadal viaceré dotknuté inštitúcie
o poskytnutie vyjadrení (prípismi zo 7. septembra 1994, z 23. januára 1995
a z 22. februára 1995 urgoval ich predloženie).
20. Dňa 9. marca 1995 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vyhlásil
rozsudok č. k. 8 C 194/91-225, ktorým návrh žalobkyne zamietol. Okresný súd
zároveň uznesením nepripustil, aby L. N. vstúpil do konania ako vedľajší účastník na
strane žalobkyne.
21. Dňa 9. júna 1995 podala žalobkyňa odvolanie proti rozsudku (12. júna 1995 podal
odvolanie proti uzneseniu okresného súdu aj L. N.).
22. Spis bol zaslaný krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 22. júna 1995.
23. Krajský súd uznesením č. k. 17 Co 2729/95 z 27. augusta 1997 zrušil rozsudok
okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (z odôvodnenia vyplýva, že
okresný súd vzhľadom na rozpory v posudku Ing. H. a posudku Ing. B., ktorý
predložila žalobkyňa, bude povinný nariadiť ďalšie znalecké dokazovanie).
24. Spis bol okresnému súdu doručený 4. septembra 1997.
25. Dňa 22. apríla 1998 okresný súd nariadil uznesením kontrolné znalecké dokazovanie
znalcom z odboru stavebníctva Ing. D. (sťažovateľ sa proti uzneseniu odvolal).
26. Dňa 5. novembra 1998 okresný súd urgoval u znalca predloženie znaleckého
posudku.
27. Dňa 17. decembra 1998 sa uskutočnila ohliadka nehnuteľnosti.
28. Dňa 28. decembra 1998 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok.
29. Dňa 11. februára 1999 okresný súd požiadal sťažovateľa o vyjadrenie k posudku
(sťažovateľ vo svojom vyjadrení doručenom 26. februára 1999 vyjadril výhrady proti
znaleckému posudku).
30. Dňa 20. augusta 1999 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. september 1999, na
ktorom vyhlásil rozsudok č. k. 8 C 194/91-301, ktorým uložil sťažovateľovi vydať
žalobkyni nehnuteľnosť.
31. Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie 13. decembra 1999.
32. Dňa 3. januára 2000 bol spis zaslaný krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.
33. Krajský súd rozsudkom č. k. 12 Co 10/00-337 z 25. septembra 2000 rozsudok
okresného súdu v časti ukladajúcej povinnosť sťažovateľa vydať nehnuteľnosť
potvrdil a v časti týkajúcej sa trov konania a úhrady súdnych poplatkov zmenil
(5. decembra 2000 okresný súd vyznačil právoplatnosť rozsudku a spis uložil do
archívu).
34. Dňa 21. decembra 2000 podal sťažovateľ dovolanie [spis bol doručený Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 9. februára 2001].
35. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 16/01 z 27. februára 2001 zrušil rozsudok
krajského súdu z 25. septembra 2000 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
36. Rozsudok najvyššieho súdu bol doručený okresnému súdu 26. marca 2001, ktorý ho
doručoval účastníkom konania.
37. Dňa 6. júna 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré okresný súd odročil na neurčito,
s tým, že nový termín bude určený po doručení doplňujúceho znaleckého posudku
Ing. H.
38. Okresný súd 9. augusta 2001 urgoval u znalca vypracovanie znaleckého posudku
(znalec ho doručil súdu 29. septembra 2001).
39. Po doručovaní znaleckého posudku účastníkom konania sa uskutočnilo
pojednávanie 27. februára 2002, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom
nariadenia znaleckého dokazovania Ústavom súdneho inžinierstva v Žiline.
40. Okresný súd po tom, ako po urgenciách nadobudol podklady pre vykonanie
znaleckého dokazovania, uznesením z 24. júla 2002 nariadil znalecké
dokazovanie.
41. Spis bol zaslaný znalcovi 5. septembra 2002.
42. Znalec požiadal listom z 19. novembra 2002 o predĺženie lehoty na vypracovanie
znaleckého posudku.
43. Dňa 25. novembra 2002 okresný súd uznesením prerušil konanie vo veci, pretože
žalobkyňa zomrela.
44. Dňa 17. apríla 2003 vydal notár osvedčenie o dedičstve po žalobkyni dedičkám
JUDr. H. B. a E. T. (ďalej len „žalobkyne“), ktoré okresný súd listom z 11. júna 2003
vyzval, aby sa vyjadrili, či chcú pokračovať v konaní.
45. Dňa 10. júla 2003 okresný súd oznámil znalcovi výsledok dedičského konania.
46. Dňa 28. októbra 2003 sa uskutočnila ohliadka nehnuteľnosti.
47. Dňa 4. marca 2003 okresný súd zisťoval u znalca štádium vypracovania znaleckého
posudku.
48. Znalec doručil znalecký posudok súdu 13. apríla 2003, ktorý okresný súd nasledujúci
deň doručoval účastníkom konania.
49. Dňa 24. mája 2004 dal okresný súd pokyn na pripojenie dedičského spisu a zaslal
vyjadrenie žalobkýň na vyjadrenie sťažovateľovi.
50. Dňa 30. júna 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. september 2004, ktoré
zrušil a určil nový termín pojednávania na 6. október 2004, ktoré odročil na
8. október 2004 za účelom vyhlásenia rozsudku.
51. Dňa 8. októbra 2004 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol.
Po doručení vyjadrenia podpredsedu okresného súdu ústavný súd opätovne vyzval
právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa jednoznačne vyjadrila, či trvá na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie, a zaslal jej na vedomie vyjadrenie podpredsedu okresného súdu.
Právna zástupkyňa sťažovateľa sa vyjadrila, že netrvá na ústnom pojednávaní. Zároveň
zaujala stanovisko k vyjadreniu podpredsedu okresného súdu. V stanovisku právnej
zástupkyne sťažovateľa sa okrem iného uvádza:
«So záverom, že sme sa až po 10 rokoch začali domáhať skutočnej zmeny v prvkoch
dlhodobej životnosti stavby, nesúhlasím. Sťažovateľ prvým procesným úkonom – vyjadrením
k žalobe ešte v roku 1991 – namietal prekážku pre vydanie veci, vyplývajúcu z ust. § 8
reštitučného zákona, a to že pre zásadnú prestavbu, stratila svoj pôvodný stavebnotechnický
charakter. Hoci sme túto námietku uplatňovali na každom pojednávaní, či v každom
procesnom úkone, súd pri jej zisťovaní nebol dôsledný a teraz tento nedostatok „zvaľuje“
na nás. To, že naša obrana obstála, svedčí výsledok sporu, ku ktorému okresný súd dospel
po vyše 13 rokoch, hoci tak mal urobiť ihneď, ako vypočul účastníkov, prehliadol
nehnuteľnosť a zadal erudovanú úlohu znalcovi z príslušného stavebného odvetvia (aj tu sa
totiž viackrát okresný súd pomýlil, počnúc od kvalifikácie znalcov, cez zadávanie otázok, až
po riadne zisťovanie skutkového stavu veci, ktoré je len vecou súdu).
Podľa nášho názoru nešlo ani o skutkovo či právne náročnú vec; predmetom sporu
bol výklad jednoduchej normy, a to ust. § 8 zákona č. 87/1991 Zb.
Ani záver dedičského konania nebol tou skutočnosťou, ktorá odôvodňovala tak dlhé
civilné konanie o vydanie veci.»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu
právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza „až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru
ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu
účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
2. správanie účastníka konania a 3. postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa
považuje aj povaha prejednávanej veci.
1. Pri posudzovaní podľa prvého kritéria ústavný súd zistil, že predmetom
namietaného konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 194/91 je žaloba
o vydanie veci uplatnená na základe zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciach.
Na základe predloženej dokumentácie ústavný súd hodnotil vec zo skutkového hľadiska ako
zložitú vzhľadom na skutočnosť, že pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu bolo potrebné
vykonať pomerne rozsiahle dokazovanie vrátane vypracovania znaleckého posudku
a následne aj kontrolného znaleckého posudku. Zvýšené nároky na dokazovanie vyplynuli
aj z dvoch uznesení odvolacieho súdu, ktorými krajský súd zrušil predchádzajúce meritórne
rozhodnutia okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (pozri nižšie).
Na druhej strane sa ústavný súd nestotožnil s vyjadrením podpredsedu okresného
súdu, že aj z právneho hľadiska ide o právne náročný spor, vzhľadom na to, že
rozhodovanie sporov na základe zákona č. 87/1991 Zb. tvorí štandardnú súčasť
rozhodovacej agendy prvostupňových súdov, pričom judikatúra je v tejto oblasti už
dostatočne stabilizovaná. Ústavný súd v tejto súvislosti navyše poukázal aj na
opodstatnenosť tvrdenia právnej zástupkyne sťažovateľa, že v danom prípade sa právna
podstata sporu sústreďovala na interpretáciu § 8 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb.
Na uvedenom základe ústavný súd konštatoval, že nároky na zisťovanie skutkového
stavu v namietanom konaní značne ovplyvnili jeho celkovú dĺžku, ale zároveň poukázal na
to, že okresný súd by mohli zbaviť zodpovednosti za pretrvávanie právnej neistoty
sťažovateľa len vtedy, ak by sa priebežne a pritom efektívne a v primeranom čase
s faktickou zložitosťou veci vysporiadal.
2. Pri posudzovaní podľa druhého kritéria ústavný súd hodnotil správanie
sťažovateľa ako účastníka konania na základe analýzy súdneho spisu sp. zn. 8 C 194/91.
Ústavný súd zistil, že až na neúčasť na pojednávaní 13. decembra 1991, za ktorú súd
sťažovateľovi uložil poriadkovú pokutu, a na neúčasť na pojednávaní 27. apríla 1994 možno
správanie sťažovateľa ako účastníka konania hodnotiť ako aktívne a súčinnostné, a preto
mu nemožno pripísať podiel na zbytočných prieťahoch v konaní. V tejto súvislosti ústavný
súd zároveň v súlade so svojou konštantnou judikatúrou (napr. II. ÚS 41/97, II. ÚS 52/99)
konštatoval, že uplatnenie práva podať opravný prostriedok (odvolanie proti rozsudku
okresného súdu, dovolanie) a uplatnenie iných procesných práv tak zo strany sťažovateľa,
ako aj ostatných účastníkov konania v doterajšom priebehu konania nezakladá
zodpovednosť sťažovateľa za zbytočné prieťahy v konaní, ale v takomto prípade
zodpovednosť nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci.
3. Napokon ústavný súd v rámci tretieho kritéria posudzoval postup okresného súdu
v doterajšom priebehu konania. Zo súdneho spisu sp. zn. 8 C 194/91 vyplýva, že
v doterajšom priebehu konania sa uskutočnilo celkom deväť pojednávaní a okresný súd vo
veci štyrikrát meritórne rozhodol (z toho trikrát v prospech sťažovateľa), pričom dvakrát bol
rozsudok okresného súdu zrušený odvolacím súdom a raz na základe dovolania sťažovateľa
bolo zrušené potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu najvyšším súdom a vec bola
vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu. Zo spisu vyplýva, že v dôsledku uplatnenia
opravných prostriedkov účastníkmi konania okresný súd nemohol vo veci konať cca štyri
roky, keďže v tomto období sa spis nachádzal na odvolacom, resp. dovolacom súde.
Ústavný súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že po smrti žalobkyne musel okresný súd
25. novembra 2002 konanie prerušiť a počkať na výsledok dedičského konania, čo
objektívne predĺžilo celkovú dobu konania o cca šesť mesiacov.
Z uvedeného, ako ani zo súdneho spisu nevyplýva, že by bol okresný súd
v doterajšom priebehu konania v určitej jeho fáze v neprimerane dlhom čase nečinný.
Ústavný súd sa v ďalšom poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou súdu, ale aj
takým konaním, ktoré nevedie k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníkov súdneho
konania (mutatis mutandis II. ÚS 33/99, II. ÚS 64/99), resp. neefektívnou činnosťou súdu
(II. ÚS 3/00), zaoberal zisťovaním, či k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy nedošlo v dôsledku neefektívnej činnosti okresného súdu.
Pri hodnotení efektivity činnosti okresného súdu ústavný súd posudzoval najmä
odôvodnenia zrušujúcich uznesení odvolacieho súdu č. k. 17 Co 597/93-165 z 24. júna 1993
a sp. zn. 17 Co 2729/95 z 27. augusta 1997, z ktorých možno vyvodiť záver, že okresný súd
rozhodol v oboch prípadoch predčasne na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,
resp. neodstránenia rozporov medzi predloženými dôkazmi, čo v konečnom dôsledku malo
negatívny vplyv na celkovú dĺžku konania. Podľa názoru ústavného súdu aj vydanie
meritórnych rozhodnutí súdu na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu
a neodstránenia rozporov medzi predloženými dôkazmi, ktoré objektívne vyvolá uplatnenie
opravných prostriedkov zo strany účastníkov konania, možno hodnotiť ako neefektívnu
činnosť súdu, ktorá spôsobí zbytočné prieťahy v konaní.
Vzhľadom práve na túto skutočnosť ústavný súd na základe komplexného
zhodnotenia postupu okresného súdu v namietanom konaní, zohľadňujúc okolnosti
objektívne vplývajúce na doterajšiu dĺžku konania, dospel k záveru, že miera neefektívnej
činnosti okresného súdu v doterajšom priebehu konania vedeného pod sp. zn. 8 C 194/91
prevážila nad týmito objektívnymi skutočnosťami a s prihliadnutím na celkovú dĺžku
konania (13 rokov) dosiahla intenzitu, ktorá viedla k rozhodnutiu ústavného súdu o tom, že
okresný súd porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo
veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej
práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti
ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C 194/91 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.
V nadväznosti na rozhodnutie o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa ústavný súd zaoberal aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“). Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn.
8 C 194/91 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu
uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná
náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu
primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie 500 000 Sk.
Vzhľadom na okolnosti prípadu, doterajšiu dĺžku konania, v ktorom došlo k zbytočným
prieťahom v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade suma 50 000 Sk
zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľa za ujmu, ktorú utrpel. Pri
určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o náhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním
advokátkou JUDr. E. Ľ. v konaní pred ústavným súdom, ktorá ich vyčíslila v sume 13 200
Sk (slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún). Ústavný súd priznal sťažovateľovi
náhradu trov konania v požadovanej sume v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2004