Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 361/2018
PDF · 281.04 KB
No categories available
II. ÚS 361/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ., a
, zastúpených advokátkou JUDr. Silviou Rolkovou, LL.M.,
Ľudovíta Fullu 5, Senec, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd samostatne a podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 13 a čl. 34
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Nitra, odboru kriminálnej
polície v konaní vedenom pod ČVS: ORP-1953/OEK-NR-2013 a jeho rozhodnutím
ČVS: ORP-1953/OEK-NR-2013 zo 16. októbra 2017 a postupom Okresnej
prokuratúry Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Pv 137/14/4403 a jej rozhodnutím
č. k. 4 Pv 137/14/4403-58 z 21. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára
2018 doručená sťažnosť , a
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samostatne a podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v spojení s čl. 13 a čl. 34 dohovoru postupom Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Nitra, odboru kriminálnej polície
(ďalej len „okresné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-1953/OEK-NR-2013
(ďalej len „napadnuté konanie okresného riaditeľstva“) a jeho rozhodnutím ČVS: ORP-
1953/OEK-NR-2013 zo 16. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného
riaditeľstva“) a postupom Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „okresná prokuratúra“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Pv 137/14/4403 (ďalej len „napadnuté konanie okresnej
prokuratúry“) a jej rozhodnutím č. k. 4 Pv 137/14/4403-58 z 21. novembra 2017 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením okresného
riaditeľstva bolo podľa § 228 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) prerušené trestné stíhanie vedené
pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov, pretože sa nezistili skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné
stíhanie proti určitej osobe. Sťažovatelia sú v trestnom konaní v postavení poškodených
a proti uzneseniu o prerušení trestného stíhania podali sťažnosť, v ktorej namietali, že
vo veci nebolo vykonané „účinné“ vyšetrovanie. Prokurátorka okresnej prokuratúry
rozhodla o sťažnosti napadnutým uznesením okresnej prokuratúry tak, že ju ako nedôvodnú
zamietla.
3. Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdia, že 26. novembra 2013
podali oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu, pričom „v danej trestnej veci
bolo najskôr ich oznámenie vyšetrovateľom PZ odmietnuté. Potom, čo prokurátor Okresnej
prokuratúry Nitra vyhovel sťažnosti proti uzneseniu o odmietnutí veci a dané uznesenie
vyšetrovateľa PZ zrušil, bolo začaté trestné stíhanie tzv. vo veci vydaním uznesenia podľa
§ 199 ods. 1 Tr. por. pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák.
V priebehu ďalšieho konania bolo trestné stíhanie až trikrát bezdôvodne prerušené, pretože
podľa názoru vyšetrovateľa PZ sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné
stíhanie voči určitej osobe.“. Ďalej sťažovatelia tvrdia, že „dĺžka celého prebiehajúceho
trestného konania ako celku od momentu podania oznámenia (26.11.2013) do vydania
uznesenia o prerušení trestného stíhania (16.1.2017), 4 roky a 2 mesiace (celkovo
50 mesiacov) nie je ničím ospravedlniteľná.“.
4. Podľa názoru sťažovateľov „bolo trestné stíhanie bezdôvodne prerušené“.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú, že „niekoľkokrát podali sťažnosť na postup
a konanie vyšetrovateľa PZ ako aj na prieťahy v konaní, avšak bezúspešne, Okresná
prokuratúra Nitra nechala tieto námietky na prieťahy v konaní bez povšimnutia, resp.
v jednom prípade prokurátorka Okresnej prokuratúry Nitra uviedla, že aj keď je možné
sčasti stotožniť sa s názorom, že vyšetrovanie neprebieha bez prieťahov, avšak
z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že vyšetrovateľ PZ predvolával
opakovane na výsluch, z ktorého sa on viackrát ospravedlňoval. Prokurátorka
však podľa príslušných ustanovení Tr. por. neskúmala dôvodnosť viacnásobného
formálneho ospravedlňovania , resp. jeho matky
. Sťažovatelia ešte pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o prerušení
trestného stíhania zo dňa 16.10.2017, takmer 1 rok od poslednej sťažnosti na prieťahy
v konaní, opakovane podali sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú však do dnešného dňa
nedostali žiadnu odpoveď, avšak z dôvodu zachovania lehoty na podanie ústavnej sťažnosti,
už nemôžu ďalej čakať a vzhľadom na doterajší prísne formalistický postup Okresnej
prokuratúry Nitra je viac než zrejmé, že sťažovatelia by na odpoveď Okresnej prokuratúry
Nitra čakali márne.“.
5. Sťažovatelia v petite sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol
nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v trestnom konaní ako celku vedenom Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky, Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre, odbor kriminálnej polície,
Nábrežie mládeže 1, 949 01 Nitra, sp. zn. ČVS:ORP-1953/OEK-NR-2013 a Okresnou
prokuratúrou Nitra, Damborského 1, 949 99 Nitra, sp. zn. 1Pv137/14/4403 (správne má byť
sp. zn. 4 Pv 137/14/14403, pozn.) porušené boli.
2. Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Okresné riaditeľstvo Policajného zboru
v Nitre, odbor kriminálnej polície, Nábrežie mládeže 1, 949 01 Nitra a Okresnej
prokuratúre Nitra, Damborského 1, 949 99 Nitra prikazuje, v trestnej veci sťažovateľov
vedenej pod sp. zn. ČVS:ORP-1953/OEK-NR-2013, resp. 1Pv137/14/4403 (správne má byť
sp. zn. 4 Pv 137/14/14403, pozn.) konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľom za prieťahy v konaní priznáva finančné zadosťučinenie v sume
10 000 € (slovom desaťtisíc eur), ktoré sú povinné Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre, odbor kriminálnej polície v sume 8 000 €
(slovom osemtisíc eur) a Okresná prokuratúra Nitra v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur)
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. Okresná prokuratúra Nitra svojim konaním a rozhodnutím zo dňa 21.11.2017,
sp. zn. 4 Pv 137/14/4403-58 porušila základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru samostatne a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 34 dohovoru.
5. Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresnej prokuratúry Nitra zo dňa 21.11.2017,
sp. zn. 4 Pv 137/14/4403-58, vracia vec a prikazuje jej vo veci konať.
6. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Okresné riaditeľstvo Policajného zboru
v Nitre, odbor kriminálnej polície svojim konaním a rozhodnutím zo dňa 16.10.2017,
sp. zn. ČVS:ORP-1953/OEK-NR-2013 porušil základné právo sťažovateľov na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru samostatne a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 34
dohovoru.
7. Ústavný súd zrušuje uznesenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Okresné
riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre, odbor kriminálnej polície zo dňa 16.10.2017,
sp. zn. ČVS:ORP-1953/OEK-NR-2013, vracia vec a prikazuje mu vo veci konať.
8. Sťažovateľom priznáva trovy právneho zastúpenia, ktoré sú Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre, odbor kriminálnej
polície a Okresná prokuratúra Nitra povinní vyplatiť na účet ich právneho zástupcu
JUDr. Silvia Rolková, LL.M., advokátka, so sídlom... zriadený v... číslo účtu:... do dvoch
mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
8. Sťažovatelia namietajú, že postupom okresného riaditeľstva a postupom okresnej
prokuratúry v napadnutom konaní došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou sťažnosti sú námietky
sťažovateľov, že prerušením trestného stíhania okresným riaditeľstvom a zamietnutím ich
sťažností okresnou prokuratúrou došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru samostatne a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13 a čl. 34
dohovoru.
III.A K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného riaditeľstva
a postupom okresnej prokuratúry
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej
moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
10. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)
uplatnenie nároku na náhradu škody poškodeným v rámci trestného konania treba
považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení sporového poriadku. Hneď ako
poškodený uplatní svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní, je to prekážkou, aby si
náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Konanie a rozhodovanie
o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu k poškodenému preto
spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06).
11. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Krumpel a Krumpelová
v. Slovensko z 5. 7. 2005 (sťažnosť č. 56195/00) uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce
si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1
dohovoru, pretože takéto konanie možno považovať za rozhodujúce na určenie ich
„občianskych práv“. Je potrebné poznamenať, že ESĽP sa v danom prípade z hľadiska
porušenia základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo
len začaté trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe
(napr. III. ÚS 189/06, III. ÚS 324/05).
12. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03,
13. Z uvedeného vyplýva, že možnosť domáhať sa ochrany práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda rovnako základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, daná
poškodeným v rámci trestného konania je podmienená skutočnosťou uplatnenia nároku
na náhradu škody v trestnom konaní, čo možno za určitých podmienok považovať
za konanie vo veci poškodeného (v jeho záležitosti). Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku
poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu
bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom
rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Podľa judikatúry
všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku je jednou
zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby poškodený svoj
nárok uplatnil proti určitej osobe – obžalovanému. Z uvedeného vyplýva, že vo veci
poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody proti určitej osobe,
ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia.
14. Doterajšia judikatúra ústavného súdu (napr. I. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06,
III. ÚS 254/2010, II. ÚS 526/2013, II. ÚS 396/2016) týkajúca sa namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
subjektom majúcim v rámci trestného konania status poškodeného sa ustálila v tom, že
poškodený v trestnom konaní, ktoré nedospelo do štádia vznesenia obvinenia konkrétnej
osobe, nedisponuje možnosťou domáhať sa vyslovenia porušenia označeného základného
práva (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia považuje
ústavný súd za moment, ktorý poskytuje poškodenému v trestnom konaní možnosť
uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda
z neho robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy (aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru).
15. Ústavný súd, vychádzajúc z už citovanej judikatúry a súčasne z okolností
prípadu, posúdil námietku porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného riaditeľstva v napadnutom konaní, ako
aj postupom okresnej prokuratúry v napadnutom konaní ako zjavne neopodstatnenú.
Ide totiž o prípad trestného konania, kde si sťažovatelia ako poškodení svoj nárok
na náhradu škody proti obvinenému uplatniť nemôžu, pretože obvinenie konkrétnej osobe,
tak ako sami uvádzajú, vznesené nebolo. Táto situácia vylučuje sťažovateľov z možnosti
profitovať zo záruk garantovaných čl. 6 ods. 1 dohovoru (ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy).
16. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol
už pri predbežnom prerokovaní pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
III.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru samostatne a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13 a čl. 34
dohovoru napadnutým uznesením okresného riaditeľstva
17. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv uznesením okresného riaditeľstva,
ktorým bolo prerušené trestné stíhanie podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku, pretože sa
nezistili skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe.
18. Podľa § 228 ods. 6 Trestného poriadku uznesenie podľa odsekov 1 až 5 sa
doručuje obvinenému a poškodenému; obvinený a poškodený majú právo proti nemu podať
sťažnosť. O sťažnosti proti uzneseniu policajta rozhoduje prokurátor, ktorý vykonáva dozor
nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní [§ 190 ods. 2 písm. a) Trestného
poriadku].
19. Sťažovatelia sú v trestnom konaní v procesnom postavení poškodených, a teda
mali právo domáhať sa preskúmania zákonnosti napadnutého uznesenia okresného
riaditeľstva podaním sťažnosti. Sťažovatelia svoje právo využili, o ich sťažnostiach
rozhodla prokurátorka okresnej prokuratúry rozhodnutím č. k. 4 Pv 137/14/4403-58
z 21. novembra 2017.
20. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený
v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa
ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže
poskytnúť iný súd. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,
ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ak ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv
alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
21. Vzhľadom na to, že existoval iný orgán, ktorý mal právomoc poskytnúť ochranu
tým právam sťažovateľov, ktorých porušenie namietajú, ústavný súd odmietol sťažnosť
v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.
III.C K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru samostatne a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13 a čl. 34
dohovoru napadnutým uznesením okresnej prokuratúry
22. V tejto časti sťažnosti sťažovatelia namietajú, že k porušeniu ich práv došlo aj
uznesením okresnej prokuratúry z 21. novembra 2017 v súvislosti so zamietnutím sťažnosti
proti uzneseniu o prerušení trestného stíhania. Tento procesný postup nie je rozhodnutím,
ktorým sa končí trestné konanie. Uznesenie o prerušení trestného stíhania je síce inštitút,
ku ktorému možno pristúpiť vtedy, ak sa urobili všetky úkony potrebné na zabezpečenie
vykonania trestného stíhania a dosiahnutie jeho účelu (§ 228 ods. 7 Trestného poriadku),
nie je však rozhodnutím, ktoré je nezvrátiteľné. Ak pominie dôvod na prerušenie, v
trestnom stíhaní sa pokračuje, o čom rozhodne prokurátor alebo policajt uznesením (§ 228
ods. 5 Trestného poriadku).
23. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
(a v prípadoch ustanovených zákonom iným orgánom) postupom ustanoveným zákonom.
Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
24. Ústavný súd už v rámci rozhodovacej činnosti v obdobných veciach uviedol, že
právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného
oznámenia alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nie je súčasťou
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je
poškodený trestným činom, nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho
trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie
proti konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je
potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov
činných v trestnom konaní. Ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany
ústavnosti nepatrí preskúmavať ich rozhodnutia a postupy, pokiaľ namietané porušenie
zákonnosti nemá súčasne za následok aj porušenie základného práva alebo slobody.
V obdobných prípadoch tiež ústavný súd vyslovil (IV. ÚS 55/09, IV. ÚS 180/09,
II. ÚS 120/2018), že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je
vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich
orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný
a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi
páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana
individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu.
25. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na príslušnom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu (resp. iného orgánu) nezávisle a nestranne vo veci
konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva
(čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej
normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy
na zistený stav veci.
26. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia
(napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03,
27. Do základného práva na súdnu ochranu však nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na súdnu ochranu je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na súdnu ochranu.
28. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením okresnej prokuratúry,
aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi práva na súdnu a inú právnu ochranu,
ktorých porušenie sťažovatelia namietajú. Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že
v danom prieskume nebolo jeho úlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení
konajúcich orgánov. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich
právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého uznesenia okresnej
prokuratúry a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú okresná prokuratúra
vo veci sťažovateľov aplikovala, inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého
uznesenia okresnej prokuratúry.
29. Ústavný súd poukazuje na relevantné časti napadnutého uznesenia okresnej
prokuratúry, ktorá v odôvodnení konštatovala:
„Nemožno sa stotožniť s názorom sťažovateľov, že vyšetrovateľ neuviedol, akými
právnymi úvahami sa pri vydaní rozhodnutia spravoval, resp. odpoveď na otázku, prečo
rozhodol práve takto. Podotýkam, že vyšetrovateľ v priebehu vyšetrovania vykonal
(aj s prihliadnutím na pokyn dozorujúceho prokurátora, resp. prokurátorky) všetky
do úvahy pripadajúce úkony, došlo k vypočutiu viacerých svedkov, ktorí by mohli prispieť
k objasneniu veci, avšak všetko bez kladného výsledku smerujúceho k vzneseniu obvinenia
konkrétnej osobe.
ako aj poukazujú
na to, že síce vyšetrovateľ zabezpečil do vyšetrovacieho spisu správu z Krajského súdu
v Nitre (9Co/598/2016), zahrnul ho aj do odôvodnenia predmetného uznesenia, avšak ďalej
sa s touto správou nevysporiadal. K uvedenému uvádzam, že povinnosť vyšetrovateľa
zisťovať stav konania na okresnom, resp. krajskom súde vyplývala z pokynu prokurátorky
zo dňa 19.01.2017, ktorý je pre vyšetrovateľa záväzný a ktorým je povinný sa riadiť.
Rozhodnutie v civilnom súde nemá absolútne žiadny vplyv na vyvodenie trestnoprávnej
zodpovednosti určitej osobe, kde je potrebná subjektívna zodpovednosť konkrétnej osoby,
v tomto prípade minimálne nepriamy úmysel.
Ďalej poškodení poukazujú na to, že sa pravidelne nezúčastňoval
úkonov v trestnom konaní nariadených vyšetrovateľom. K danému možno uviesť, že pokiaľ
sa svedok v trestnom konaní, keďže mal postavenie svedka, ospravedlní
z úkonu naplánovaného vyšetrovateľom, tak musel akceptovať tieto dôvody neúčasti, keďže
ich vyhodnotil ako zákonné.
Taktiež uvádzajú, že vyšetrovateľ neskúmal, ako bolo vynaložené s finančnou
hotovosťou, ktorú vybral v , v danom prípade nevidím dôvod,
prečo by tak mal vyšetrovateľ urobiť. Celé konanie malo byť vykonané v neprospech
poškodených, s týmto tvrdením sa absolútne nestotožňujem, mám zato, že vykonaným
dokazovaním (ktoré bolo dostatočné v rozsahu § 2 odsek 10 Trestného poriadku) bolo
postupované správne a zákonne, tak ako to predpokladá Trestný poriadok. Podľa
poškodeného vedel o tom, že ich uvádza do omylu, uvedené
konštatovanie sa nepodarilo absolútne preukázať a ustáliť skutkový stav do takej miery, aby
bolo možné vyvodiť trestnú zodpovednosť voči určitej osobe.
Prokurátorka Okresnej prokuratúry Nitra ako nadriadený orgán podľa § 190 odsek
2 písmeno a) Trestného poriadku príslušný o sťažnostiach rozhodnúť podľa § 192 odsek 1
písmeno a), b) Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúmala správnosť
všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým poškodená podala sťažnosť
a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia, pričom dospela k záveru,
že sťažnosť nie je dôvodná.
Stotožňujem sa so záverom vec realizujúceho vyšetrovateľa, že v predmetnej veci
neboli zistené skutočnosti odôvodňujúce postup podľa § 206 odsek 1 Trestného poriadku,
t. j. vznesenie obvinenia konkrétnej osobe, pretože vykonaným dokazovaním sa nepodarilo
zistiť skutočnosti dostatočne odôvodňujúce záver, že skutok spáchala konkrétna osoba.
V čase vydania predmetného rozhodnutia je teda potrebné považovať postup vec
realizujúceho vyšetrovateľa za správny a zákonný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
považujem napadnuté uznesenie vyšetrovateľa za dôvodné, keďže vykonaným dokazovaním
(ktoré bolo dostatočné v rozsahu § 2 odsek 10 Trestného poriadku) neboli zistené
skutočnosti odôvodňujúce vykonať trestné stíhanie voči konkrétnej osobe.“
30. Ústavný súd konštatuje, že okresná prokuratúra ako druhostupňový orgán jasne
a zrozumiteľne vyjadrila dôvody, pre ktoré sťažnosť sťažovateľov zamietla. Okresná
prokuratúra primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom reflektovala
na sťažovateľmi vznesené námietky a poskytla im náležitú odpoveď v podobe argumentov
majúcich logický charakter. Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny
záver okresnej prokuratúry nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti
či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlila
od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprela ich účel a význam
(m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
31. Ústavný súd s úvahami okresnej prokuratúry v okolnostiach danej veci nemá
žiadny dôvod polemizovať alebo nahrádzať jej právny názor svojím vlastným. Sťažovatelia
nepredkladajú vo svojej sťažnosti žiadnu novú argumentáciu, ktorá by mala ústavnoprávny
charakter. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľov, ktorí sa dožadujú iného, pre nich
priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším
orgánom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľov.
32. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom okresnej prokuratúry
nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry. V súvislosti s prejavom nespokojnosti
sťažovateľov ústavný súd zdôrazňuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy nie je záruka, že rozhodnutie príslušného súdu alebo iného orgánu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania.
33. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol
už pri predbežnom prerokovaní pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Ústavný súd preto nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov,
ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2018