Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/598/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcov: 1. Bc. A.. C. J., nar. XX. XX. XXXX, E. XXX, 2. H.. E.. B. J., J.., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. XXX, obaja zast. JUDr. Jozef Harakaľ, advokát, so sídlom Tichá 45, Bratislava, proti žalovanému: Mgr. Ing. Ronald Kočiščák, so sídlom Piaristická 2, Nitra, IČO: 42 207 967, o zaplatenie 8.753,77 eura, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 7. júna 2016 č. k. 7C/117/2014-209 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcom v 1. a 2. rade sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom sumu 8.753,77 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,5% ročne od 22. 10. 2013 do zaplatenia a náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 525 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 2.084,14 eura na účet právneho zástupcu žalobcov, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Nitra trovy štátu v sume 24 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 451 ods. 1, 2, § 454 a § 456 Občianskeho zákonníka a uviedol, že z výsluchu žalobcov v 1. a 2. rade vyplynulo, že žalobca v 2. rade mal nastúpiť u žalovaného do pracovného pomeru. Chceli si kúpiť motorové vozidlo, pričom žalovaný im navrhol, aby on bol vedený ako držiteľ vozidla a aby bolo vozidlo financované zo spotrebného úveru, kde bude on uvedený ako dlžník, za účelom zahrnutia vozidla do nákladov, čím by sa znížili výsledky jeho hospodárenia. Dohodli sa tak, že v prípade, ak požiadajú žalovaného o prepis vozidla na nich, zabezpečia aj zmenu dlžníka úveru, alebo že k prepisu vozidla dôjde až po splatení úveru žalobcami. Uhradili sumu akontácie vo výške 6.048,19 eura, spracovateľský poplatok za poskytnutie úveru vo výške 301,93 eura, zálohovú faktúru vo výške 1.500 eur, poistenie v sume 903,65 eura, spolu celkovo 8.753,77 eura, ktoré žiadajú vydať od žalovaného ako bezdôvodné obohatenie, nakoľko vozidlo na nich odmietol prepísať a vyzval ich na jeho vydanie, na základe čoho mu vozidlo vydali. Z vkladu v hotovosti vyplýva, že sumu 1.500 eur vložila na účet predávajúceho žalobkyňa v 1. rade, ktorá rovnako uhradila aj sumu 6.048,19 eura v hotovosti v pokladni KIA Bratislava s. r. o. Ako kupujúci bol vedený v kúpnej zmluve žalovaný, na neho bola vystavená aj faktúra č. 1910200405. Žalovaný tiež figuruje ako dlžník v Zmluve o spotrebnom úvere zo dňa 20. 09. 2012, uzatvorenej s veriteľom ČSOB Leasing, a. s., predmetom ktorej bolo poskytnutie účelového spotrebného úveru na financovanie vozidla KIA Sportage. Vozidlo sa malo splácať v 36 anuitných splátkach po 82,15 eura mesačne. Spracovateľský poplatok bol 301,93 eura. So žalovaným bola uzatvorená zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Z výpisu účtu svedka Y. Y., otca žalobkyne v 1. rade vyplýva, že dňa 19. 09. 2012 vybral z účtu sumu 7.000 eur. Dňa 20. 09. 2012 bola žalobkyňou v

1. rade vyplatená suma 6.048,19 eura. Svedok uviedol, že peniaze žalobcom požičal. Svedok H. J. uviedol, že ohľadne kúpy auta komunikoval so žalobkyňou v 1. rade, ktorá v pokladni uhradila aj akontáciu. Svedok J. X. tiež potvrdil, že vozidlo si kupovali žalobcovia a peniaze si požičali od otca žalobkyne. Žalovaný popieral skutočnosti uvádzané žalobcami, tvrdil, že povolil žalobcom vybrať si vozidlo, ktoré mal žalobca v 2. rade používať na služobné účely. Všetko mala vybavovať žalobkyňa v 1. rade. Po skončení pracovného pomeru si motorové vozidlo mali žalobcovia odkúpiť. Peniaze na akontáciu odovzdal žalobkyni v sume 7.800 eur, o čom predložil doklad - výber z účtu č. XXXXXXXXXX/ XXXX v sume 3.000 eur v počte 2 ks a výber v sume 1.500 eur. Peniaze mal odovzdať žalobkyni v 1. rade za prítomnosti matky, čo táto vypočutá v konaní ako svedkyňa potvrdila. Z výpisu z účtu zo Slovenskej sporiteľne je zrejmé, že žalovaný vybral z účtu peniaze dňa 03. 08. 2012 a 06. 08. 2012. Žalovaný si voči žalobcom uplatnil bezdôvodné obohatenie vo výške 8.753,77 eura z dôvodu, že žalobcovia užívali jeho vozidlo a navrhol, aby ich súd zavial spoločne a nerozdielne uhradiť mu túto sumu. Poistné si uhrádzala žalobkyňa, a keď platiť prestala, uhrádzal ho on, nepamätal si, či dal žalobkyni aj iné finančné prostriedky na úhradu výdavkov spojených s kúpou vozidla. Zo správy z 30. 05. 2016, ktorú poskytla súdu Slovenská sporiteľňa, a. s. vyplýva, že z účtu č. XXXXXXXXXX/ XXXX bolo dňa 03. 08. 2012 vybratých v hotovosti 3.000 eur. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko žalobcovia plnili za žalovaného, čo mal plniť on, keďže bol uvedený ako kupujúci predmetného vozidla a tiež ako dlžník zo zmluvy o spotrebnom úvere. Žalovaný sa bránil v konaní tým, že peniaze dal žalobkyni on a ona už len vyplatila akontáciu z týchto peňazí, túto skutočnosť potvrdila aj matka žalovaného. Avšak aj žalobkyňa preukázala, že peniaze jej požičal otec. Súd vyhodnotil tvrdenie žalovaného a jeho matky ako účelové, peniaze vybral 03. 08. 2012 v sume 3.000 eur a 06. 08. 2012 v sume 1.500 eur. Žalobkyňa uhradila sumu 6.048,19 eura dňa 20. 09. 2012 a zálohu vo výške 1.500 eur dňa 15. 08. 2012. Z e- mailovej komunikácie žalobkyne s H. J., zamestnancom KIA Bratislava, s. r. o. vyplýva, že žalobkyňu vyzýval dňa 15. 08. 2012 na úhradu zálohovej faktúry čo najskôr a poslal jej aj potvrdenie objednávky. Žalovaný nemal dôvod poskytovať peniaze žalobkyni pred dojednaním všetkých náležitostí ohľadne kúpy vozidla v takom časovom predstihu. Naopak, výber peňazí otcom žalobkyne dňa 19. 09. 2012 je viac logický a viac nasvedčuje tomu, že akontácia, ktorá bola uhradená dňa 20. 09. 2012, bola uhradená z týchto peňazí. Otec žalobkyne bol v domnienke, že auto patrí žalobcom a až neskôr sa dozvedel, že ho museli vydať žalovanému. Naviac, dopytom na Slovenskú sporiteľňu, a. s. súd zistil, že z účtu žalovaného bola dňa 03. 08. 2012 vybraná suma 3.000 eur len raz, a nie dvakrát, ako sa snažil žalovaný súdu preukazovať. Súd posudzoval všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach a tiež jednotlivo a aj z výpovedí svedkov mal za preukázané, že vozidlo si kupovali pre seba žalobcovia, pričom chceli vyhovieť žalovanému v tom, že vozidlo bude vedené na neho. Súdu sa javilo ako málo pravdepodobné, že by žalovaný povolil manželke svojho zamestnanca vybrať vozidlo pre manžela, ktoré bude tento v práci používať ako služobné vozidlo. Sám uviedol, že to v jeho advokátskej kancelárii nie je bežný postup. Žalovaný účelovo zavádzal súd ohľadne výberu finančných prostriedkov z účtu. Aj s ohľadom na túto podstatnú skutočnosť mal súd za to, že vozidlo bolo vedené na žalovaného, ale vybrali si ho žalobcovia, financovali ho, o čom predložili dostatočné dôkazy. Z vyššie uvedených dôvodov súd vyvodil, že finančné prostriedky v sume 1.500 eur a 6.048,19 eura uhradili žalobcovia. Taktiež mal za to, že žalobcovia uhradili aj sumu 301,93 eura a 903,65 eura (poistenie za obdobie od 19. 10. 2012 do 19. 08. 2013), pretože žalovaný ani netvrdil, že by uhradil okrem akontácie aj niečo iné (poistné uhrádzal on, až keď žalobkyňa prestala plniť, č. l. 171). Za týchto okolností došlo z jeho strany k bezdôvodnému obohateniu, pretože žalobcovia za neho plnili, čo mal plniť on ako vlastník vozidla a predmetné vozidlo mu bolo žalobcami aj vydané. K prepísaniu vozidla na nich z dôvodu odmietnutia žalovaným nedošlo. Žalovaný deň pred vyhlásením rozsudku predložil súdu písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že poistné uhrádzal on a žalobkyňa túto skutočnosť potvrdila. Žalobkyňa v priebehu celého konania udávala, že poistné uhrádzali oni s manželom a v prípade, ak zabudla, bola upozornená žalovaným, ktorému došla výzva na zaplatenie poistného. Takto sa mohlo stať, že žalovaný uhradil niektoré splátky zo svojho účtu ako udáva, ale s tým, že peniaze na zaplatenie mu odovzdal jej manžel. Rovnako vypovedala žalobkyňa aj na pojednávaní dňa 14. 01. 2016 a žalovaný na jej výpoveď nijako nezareagoval, nepoprel skutočnosti ňou udávané. Žalovaný sa na pojednávaní dňa 17. 05. 2016 vyjadril, že poistné si platila žalobkyňa sama, v písomnom vyjadrení uviedol, že ho uhrádzal on. Vyjadrenie žalovaného pokladal súd za účelové, pretože v priebehu konania menil svoju výpoveď, nereagoval bezprostredne na to, čo vyšlo v konaní najavo. Žalobcovia naopak v priebehu celého konania uvádzali rovnaké skutočnosti. Po vyjadrení Slovenskej sporiteľne, a. s. vyšlo najavo, že žalovaný neuviedol pravdu ohľadne výberu peňazí a v podaní zo dňa 02. 06. 2016 sa opätovne vracia k tejto skutočnosti a udáva ďalšie nepravdy ohľadne výberu. Na základe takéhoto konania žalovaný stratil akúkoľvek vierohodnosť ohľadne jeho

tvrdení, ktoré neboli podporené dôkaznými prostriedkami. Vo veci prebieha aj trestné stíhanie pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Žalobcovia vypovedali v pozícii svedkov

- poškodených a uvádzali rovnaké skutočnosti ako v tomto konaní. Žalovaný po poučení pri výsluchu svedka využil svoje právo podľa § 130 Tr. por. a odmietol vypovedať. Žalovanému súd nepriznal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý posúdil ako obranu, keďže sa ho domáhal v rovnakej sume, akú žalovali aj žalobcovia. Sám žalovaný si odporoval v tvrdeniach, keď uvádzal, že vozidlo mal žalobca v 2. rade používať v rámci zamestnania, a preto ho žalobkyňa v 1. rade aj vyberala. V rozpore s tým tvrdil, že vozidlo užívali žalobcovia rok, čím došlo z ich strany k bezdôvodnému obohateniu. Vydanie bezdôvodného obohatenia nežiadal skôr, pretože sa dohodli, že ho budú žalobcovia používať počas trvania pracovného pomeru žalobcu v 2. rade. Tieto tvrdenia žalovaného súd vyhodnotil ako účelové, zmätočné, pretože ak povolil užívanie vozidla žalobcom počas trvania pracovného pomeru žalobcu, nemohlo ani dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. Nakoľko nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanému nevznikol, považoval súd za nadbytočné vykonať ďalšie dokazovanie v tomto smere a návrh na doplnenie dokazovania ustanovením znalca zamietol. Z dôvodu, že žalovaný je v omeškaní s vydaním bezdôvodného obohatenia, priznal súd žalobcom aj úrok z omeškania vo výške 5,5% ročne z dlžnej sumy od 22. 10. 2013 do zaplatenia, nakoľko výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia z 10. 10. 2013 v lehote 5 dní od jej doručenia, bola žalovanému doručená dňa 16. 10. 2013 a lehota uplynula 21. 10. 2013. Deň nasledujúci po uplynutí lehoty sa dostal žalovaný s plnením do omeškania. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a úspešným žalobcom priznal náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za návrh v sume 525 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 1.644,73 eura za 7 úkonov právnej služby.

2. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým, že napadnuté rozhodnutie je nesprávne, jeho odôvodnenie je nedostatočné, súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav, keď nevykonal navrhované dôkazy potrebné na preukázanie podstatných skutočností. Rozhodnutie je tiež nepreskúmateľné a v časti aj zmätočné. Uviedol, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď napriek jeho žiadosti o odročenie pojednávania, ktorá bola riadne odôvodnená, sa konalo pojednávanie v jeho neprítomnosti, boli vypočutí žalobcovia, pričom nemohol bezprostredne reagovať na nimi uvádzané skutočnosti a položiť im otázky. Rozhodnutie nie je možné považovať za dostatočne odôvodnené, a teda ani presvedčivé. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR a tiež judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Uviedol, že konanie žalobkyne bolo vopred premyslené s cieľom získať majetkový prospech. Je nelogické a bezpochyby nevierohodné, aby osoby dlhé roky pracujúce v policajnom zbore s právnickým vzdelaním konali tak, ako uvádzajú, naopak, jediným logickým zdôvodnením tohto konania je účelovosť spočívajúca v konaní žalobcov tým spôsobom, že budú užívať motorové vozidlo v jeho vlastníctve bezplatne a následne si ešte uplatnia voči nemu neexistujúcu pohľadávku. Nelogické sú vyjadrenia žalobcov, keď tvrdia, že si kupovali vozidlo pre seba a súhlasili s tým, že vozidlo bude evidované na inú osobu. Je nelogické, aby takto znalé osoby práva pracujúce v polícii súhlasili, že investujú nemalú sumu peňazí na kúpu vozidla pre inú osobu, neexistoval totiž na to žiadny dôvod. Nie je pravdou, že ich žiadal o to, aby bolo vozidlo evidované na neho z dôvodu potreby optimalizácie daní. Jediné logické vysvetlenie je, že žalobcovia na kúpu vozidla nemali peniaze a žalobkyňa ho žiadala, aby dočasne vozidlo kúpil, kým budú mať peniaze na jeho odkúpenie. Z konania žalobcov vyvstáva otázka, prečo konali účelovo po skončení pracovného pomeru žalobcu a vozidlo si riadne neodkúpili. Vyhovoval im stav, keď sa skoro jeden rok vozili a používali jeho motorové vozidlo zadarmo a ešte vykonštruovali nárok na vrátenie sumy bezdôvodného obohatenia, pričom však túto sumu ako prvú splátku, ako aj časť poistného preukázateľne uhradil on. Pri teoretickej úvahe, ktorá však nie je pravdivá, ak by žalobkyňa z vlastných prostriedkov uhradila sumu prvej splátky, vzniká obom žalobcom ako účastníkom dohody s ním, ktorá bola zrušená, povinnosť vydať druhej strane plnenie, ktoré získali počas platnosti dohody, a ktoré zodpovedá práve bezdôvodnému obohateniu získanému na jeho úkor užívaním jeho motorového vozidla. Celé konanie žalobcov od času, kedy ho žalobkyňa oslovila s požiadavkou, aby kúpil do svojej advokátskej kancelárie toto vozidlo, až do času podania návrhu, bolo z ich strany účelové s cieľom úmyselne sa bezdôvodne na jeho úkor obohatiť. Žalobkyňa uviedla, že nemala v čase kúpy vozidla peniaze na jeho kúpu, ani nepožiadala o financovanie vozidla cez úver, ale prišla priamo s požiadavkou, či by nemohol toto vozidlo kúpiť on a neskôr si ho odkúpia. Žalobcovia mu ešte dlho po kúpe vozidla splácali dlžnú sumu, ktorú im poskytol na spoločnej dovolenke v Paríži v októbri 2012. Z toho dôvodu súhlasil s výberom vozidla žalobkyňou a aj vybavovaním všetkých záležitostí. K svedkom uviedol, že obaja svedkovia uvádzajú skutočnosti, ktoré sú im známe z počutia od žalobkyne, pričom vo vzťahu k svedkovi - zamestnancovi predajcu vozidla uviedol, že jeho výpoveď

nemožno považovať za vierohodnú, nakoľko o tom, čo sa pojednáva v konaní a ako má vypovedať, vedel už vopred od žalobkyne, čo dokazuje ním poskytnuté čestné prehlásenie pripojené k žalobe. Svedok H. J. uviedol, že všetky záležitosti riešili iba so žalobkyňou, čo len potvrdzuje jeho výpoveď, že žalobca o vybavovaní vecí súvisiacich s vozidlom vôbec nevedel. K výpovedi svedka Y. Y. uviedol, že má za to, že súd nesprávne vyhodnotil túto výpoveď a aj tento dôkaz, nakoľko aj z výpovede žalobkyne a listinných dôkazov vyplýva, že dňa 20. 09. 2012 sa uhrádzala suma 6.315,12 eura, čiže svedkom vyberaná suma 7.000 eur vôbec nebola použitá na úhradu prvej splátky. Uviedol tiež, že nie je pravdou, že uvádzal nepravdy a účelovo zavádzal súd. K plateniu poistného uvádzal, že zo začiatku platila poistné žalobkyňa, avšak po tom, ako prestala platiť toto poistné, uhrádzal ho on. Nikdy v konaní nemenil výpoveď a ani netvrdil, že by žalobkyňa platila poistné po celú dobu. Rovnako nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že by mu bola dala peniaze prostredníctvom žalobcu na zaplatenie poistného a to on následne zaplatil. Súd úplne nesprávne a účelovo v jeho neprospech vyhodnotil dokonca aj listinné dôkazy svedčiace, že poistné uhrádzal on. Nikdy netvrdil, že 03. 08. 2012 vyberal v jeden deň dvakrát sumu 3.000 eur, naopak, z jeho výpovedí, ktoré sa nikdy nemenili, vyplýva, že vyberal uvedené sumy po viacerých dňoch, nakoľko limit pre výber z účtu v jeden deň bol práve vo výške 3.000 eur, preto celkom sumu 7.500 eur, vyberanú z účtu, musel vyberať počas troch dní. Ním uvedené skutočnosti však súd opomenul a odkázal iba na vyjadrenie banky, že v deň 03. 08. 2012 bolo vybratých iba 3.000 eur z jeho účtu, čo však tvrdil aj on a uviedol, že v ostatných dňoch vybral sumu 3.000 eur a 1.500 eur, teda nie, že v jeden deň vybral 2-krát sumu 3.000 eur, ale že celú sumu 7.500 eur musel vybrať v troch dňoch. Uviedol, že vyjadrenie Slovenskej sporiteľne zo dňa 30. 05. 2016 bolo v konaní súdu predložené až po vyhlásení súdu o skončení dokazovania, o tomto dôkaze nemal žiadnu vedomosť, ani sa k nemu nemohol vyjadriť, čo je potrebné pre riadne zistenie skutkového stavu. Súd teda rozhodoval na základe dôkazu, ku ktorému sa ako účastník konania nemohol vyjadriť, nemal o ňom vedomosť, pričom v prípade, ak by o ňom vedel, vzniesol by rovnakú námietku, ako uviedol v tejto časti odvolania a žiadal, aby súd vykonal dokazovanie ohľadne výberu dňa 03. 08. 2012, ako aj na ostatné bezprostredne predchádzajúce a nasledujúce dni s prihliadnutím na jeho výpoveď, čo však súd neurobil. Tiež nepravdivo uviedol, že netvrdil, že by okrem akontácie na vozidlo uhradil aj niečo iné, čo však nie je pravda, nakoľko pred súdom uviedol, že žalobkyni odovzdal celkovo sumu 7.800 eur, čo presne zodpovedá ňou odovzdanej sume, ktorú odovzdala na prvú splátku vozidla. Okrem uvedeného súdu uviedol, že uhrádzal aj časť poistného za vozidlo, keď ho prestala uhrádzať žalobkyňa. Pokiaľ súd uviedol, že nereagoval bezprostredne na to, čo vyšlo v konaní najavo, uviedol, že túto možnosť nemal, keďže napriek jeho žiadosti o odročenie pojednávania, súd konal v jeho neprítomnosti. Ide pritom o závažné pochybenie súdu, ktorým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, čo odôvodňuje zrušenie napadnutého rozhodnutia. K jeho návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia uviedol, že súd účelovo a úplne bezdôvodne odmietol tento návrh z dôvodu, že si údajne odporoval v tvrdeniach, keď uvádzal, že vozidlo mal žalobca používať v rámci zamestnania, preto ho žalobkyňa vyberala a že v rozpore s tým tvrdil, že vozidlo užívali žalobcovia rok, čo im povolil. Súd účelovo vytrhol jeho vyjadrenia z kontextu a spojil ich tak, aby ich použil v jeho neprospech. Poukázal na to, že ide o vzájomný vzťah, kedy povinnosť vrátiť jednej strane plnenie zodpovedá povinnosti druhej strany rovnako vrátiť prijaté plnenie na základe zaniknutej zmluvy. Súd pri konštatovaní, že vozidlo bolo užívané ako služobné, nevzal do úvahy vyjadrenia žalobcov, korí tvrdili, že nešlo o služobné vozidlo, ale o ich vlastný majetok, pričom práve toto vyjadrenie súdu je zmätočné. Ak by aj išlo teoreticky o služobné vozidlo a súd nepriznal žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, je to nesprávne právne posúdenie súdu, nakoľko pracovný pomer žalobcu začal u žalovaného až dňa 01. 10. 2012 a skončil 31. 07. 2013 a vozidlo bolo žalobcami odovzdané až 23. 09. 2013, teda počas doby viac ako dvoch mesiacov užívali žalobcovia vozidlo bez právneho titulu a bezdôvodne sa tak obohacovali na úkor žalovaného. Len za toto obdobie činí suma bezdôvodného obohatenia získaného žalobcami na úkor žalovaného minimálne sumu 2.480 eur. Je nepochybné, že žalobcovia sa úmyselne bezdôvodne obohatili, pričom súd túto skutočnosť, napriek uvedenému, neskúmal. Uviedol, že súd rozhodol nesprávne aj o náhrade trov konania. Namietal náhradu za stratu času cestou z Bratislavy do Nitry a späť v rozsahu 8 polhodín. Z uvedených dôvodov navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že žalovaný sa svoje subjektívne vnímanie o nedostatočne odôvodnenom a nepresvedčivom rozhodnutí snažil účelovo a selektívne oprieť o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR a to napriek tomu, že tieto sú na daný prípad zjavne neaplikovateľné a z primárneho dôvodu, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadal so všetkými rozhodujúci skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie. Žalovaný účelovo uviedol zjavné nepravdy, že mu konaním súdu bola odňatá

možnosť konať pred súdom. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní v rámci práva na spravodlivé súdne konanie. Odvolacie dôvody žalovaného sú nielen účelové, ale aj zjavne a dokázateľne nepravdivé, neexistujú žiadne také dôvody, na základe ktorých by bolo možné rozsudok súdu prvej inštancie kvalifikovať ako neakceptovateľný a neudržateľný. Rozsudok je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle a nie je ani arbitrárny. Predmetné rozhodnutie súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, preto jeho výklad a závery nie sú svojvoľné a ani neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že žalovaný sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti predmetného rozhodnutia. Výlučne žalovaný svojim správaním prispel k celkovej neúmernej dĺžke súdneho konania. Žalovaný mal vytvorený dostatočný časový priestor k realizovaniu jeho procesných, ale aj Ústavou SR a medzinárodnými dokumentmi garantovaných práv a bolo už len na ňom, akým spôsobom ich bude uplatňovať. Dokazovanie bolo vykonávané v priebehu celého súdneho konania, preto prejednanie veci v neprítomnosti žalovaného na pojednávaní dňa 09. 12. 2014 neznamenalo odňatie možnosti žalovanému konať pred súdom. Poukázali pritom na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 153/07. Z vyjadrenia žalovaného nevyplývajú žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa súd nevysporiadal, a preto nepovažujú za účelné sa k odvolaniu bližšie vyjadrovať po vecnej stránke. Odvolacie dôvody žalovaného považujú za účelové, tendenčné a zjavne nepravdivé. Dali do pozornosti odvolaciemu súdu, aby neponechal bez povšimnutia správanie žalovaného, ktorý účelovo zavádzal súd prvej inštancie, a to nielen ohľadne výberu finančných prostriedkov z účtu, keďže sám predložil súdu dvakrát rovnaké potvrdenie zo dňa 03. 08. 2012 o výbere sumy 3.000 eur, tvrdiac, že šlo o dva samostatné výbery, pričom banka potvrdila, že žalovaný, napriek svojmu tvrdeniu, vybral túto sumu len jedenkrát. Žalovaný počas celého konania svoju výpoveď účelovo menil a následne písomné podania prispôsoboval tak, ako mu to vyhovovalo, pričom nikdy bezprostredne nereagoval na to, čo vyšlo v konaní najavo. Žalovaný sa snaží zavádzať aj odvolací súd, keď uvádza, že sumu 7.500 eur vyberanú z účtu musel vyberať počas troch dní. Z výpisu účtu je však zrejmé, že žalovaný vybral z účtu peniaze dňa 03. 08. 2012 a 06. 08. 2012, teda dvakrát, a nie trikrát. Ohľadne výberu peňazí žalovaný uvádza ďalšie nepravdy v podaní zo dňa 02. 06. 2016. Aj z uvedeného dôvodu nemôže obstáť odvolací dôvod žalovaného, že sa nemohol vyjadriť k nemu predloženému výberu peňazí, pretože on sám predložil súdu na pojednávaní dňa 17. 05. 2016 potvrdenie o výbere peňažnej sumy dvakrát po 3.000 eur a jedno potvrdenie o výbere 1.500 eur. Oni počas celého súdneho konania pravdivo a úplne uvádzali všetky podstatné a rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa daného sporu, nikdy nemenili ich výpovede a nepredložili ani žiadny nepravdivý, či zavádzajúci dôkaz. Žalovaný im nikdy žiadne peňažné prostriedky nepožičal a ani ho o pôžičku peňažných prostriedkov nikdy nežiadali. Peňažnú sumu na kúpu motorového vozidla poskytli výlučne oni. Z uvedených dôvodov považujú rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne a navrhli ho potvrdiť a žalobcom nahradiť trovy odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 , viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalovaného (§ 379 a § 380 ods. 1 , prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

5. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 8.753,77 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,5% ročne od 22. 10. 2013 do zaplatenia a náhrady trov konania.

6. Podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celo rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v § 379 , tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 , ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

10. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

11. Vzhľadom k námietkam žalovaného v odvolaní sa odvolací súd predovšetkým zaoberal tým, či postupom súdu prvej inštancie nebolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces, keď porušenie tohto svojho práva namietal z dvoch dôvodov. Čo sa týka prvého dôvodu, teda, že pojednávanie dňa 09. 12. 2014 nebolo odročené napriek jeho žiadosti o odročenie pojednávania, a tak nemohol bezprostredne reagovať na žalobcami uvádzané skutočnosti, odvolací súd k tomu uvádza, že pojednávania dňa 2. októbra 2014 sa žiadna zo strán nezúčastnila, pojednávanie bolo odročené na 9. decembra 2014, pričom žalovaný prevzal predvolanie na pojednávanie dňa 15. 10. 2004. Dňa 08. 12. 2014, teda deň pred pojednávaním požiadal žalovaný o odročenie pojednávania určeného na 09. 12. 2014 z dôvodu jeho neodkladných pracovných povinností ako právneho zástupcu navrhovateľa na pojednávaní na Okresnom súde Pezinok č. k. 12P/42/2014, ktorého termín bol určený dňa 19. 09. 2014 a ide o konanie týkajúce sa maloletého, vzhľadom k čomu ide o vec naliehavú. K svojej žiadosti nepriložil žiadne doklady, teda v žiadosti nepreukázal ani ním tvrdené skutočnosti, pričom ak o vytýčení tohto pojednávania vedel už 19. 09. 2014, mohol tak urobiť po tom, ako prevzal predvolanie na pojednávanie (15. 10. 2014), a nie deň pred pojednávaním, pričom kolízia pojednávaní sa v zmysle ustálenej judikatúry nepovažuje za dôvod pre odročenie pojednávania. Ak sa potom žalovaný nezúčastnil pojednávania, svojou neúčasťou sa sám obral o možnosť bezprostredne reagovať na vyjadrenia žalobcov. Uvedeným postupom súdu prvej inštancie nebolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces. Čo sa týka druhého ním uvádzaného dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces, a to toho, že vyjadrenie Slovenskej sporiteľne, a. s. bolo predložené súdu až po vyhlásení súdu o skončení dokazovania, o ktorom nemal žiadnu vedomosť a nemohol sa k nemu vyjadriť, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pojednávania dňa 17. mája 2016 sa žalovaný zúčastnil, na tomto pojednávaní bol okrem výsluchu strán realizovaný aj výsluch svedkyne, následne bol oboznámený obsah spisu, účastníci boli poučení podľa § 120 ods. 4 OSP a pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na termín 07. 06. 2016. Keďže dňa 03. 06. 2016 prišla do spisu správa Slovenskej sporiteľne, a. s., súd prvej inštancie na pojednávaní zrušil uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené a uznesenie o odročení pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku, oboznámil túto správu, ako aj doklady zaslané žalovaným k jeho vyjadreniu, opätovne poučil strany podľa § 120 ods. 4 OSP, vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok. Týmto postupom súdu prvej inštancie nebolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces. O možnosť vyjadriť sa k správe Slovenskej sporiteľne, a. s. sa obral sám tým, že sa pojednávania nezúčastnil. Súd prvej inštancie postupoval v konaní v súlade s procesnými predpismi. Namietanie porušenia práva na spravodlivý proces žalovaným v odvolaní bolo preto nedôvodné.

12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

13. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

14. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 OSP, teraz § 191 ods. 1 a § 157 ods. 1 OSP, teraz § 200 ods. 1 CSP, m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254- B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie bola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP, teraz v § 220 ods. 2 CSP. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 OSP, teraz § 378 ods. 1 .

15. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd sa zaoberal aj námietkou žalovaného, týkajúcou sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku a dospel k záveru, že namietanie nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a jeho nepreskúmateľnosť je nedôvodné, keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, námietkami a argumentmi strán, ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci a záver súdu a jeho odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí je celkovo presvedčivé, prijateľné, racionálne a podľa názoru odvolacieho súdu aj spravodlivé, preto sa odvolací súd s odôvodnením napadnutého rozsudku v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 stotožňuje a odkazuje naň.

16. Na záver odvolací súd ešte dodáva, že žalovaný svoju argumentáciu a obranu uvádzal postupne, pričom žalobcovia od počiatku tvrdili to isté a svoje vyjadrenia nemenili. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobkyni v 1. rade dal peniaze na akontáciu, pričom z banky vybral 2 x 3.000 eur a raz 1.500 eur, k tomu odvolací súd dodáva, že strany sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a súd musí vo svojom rozhodnutí vychádzať zo stavu, ktorý zodpovedá dokázaným tvrdeniam strán, pričom žalovaný toto svoje tvrdenie ani do rozhodovania odvolacieho súdu nepreukázal. V konaní na súde prvej inštancie predložil dva doklady z toho istého dátumu (03. 08. 2012), kedy bol uskutočnený výber 3.000 eur a jeden zo dňa 06. 08. 2012 na sumu 1.500 eur, aj keď tvrdil, že vyberal v troch dňoch sumy 3.000 eur, 3.000 eur a 1.500 eur. Aj keď týmto žalovaný argumentoval aj v odvolaní, ani k odvolaniu nepredložil doklady, ktoré by jeho tvrdenia potvrdzovali, a tak je záver súdu prvej inštancie aj v tejto časti správny a súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s vierohodnosťou tvrdení žalovaného, čo následne zohľadnil v napadnutom rozhodnutí.

17. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že sa žalovanému v odvolacom konaní nepodarilo spochybniť správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 a v odvolacom konaní úspešným žalobcom v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .