Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 413/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Hubkom, Gaštanová 7,

Žilina, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a 2, a a 2 a práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 a 2

Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie

, 2 a 4 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. februára 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Ivanom Hubkom, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

, a 2, a a 2

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a podľa

čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „protokol č. 12“), ako aj porušenie , 2 a 4 rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. februára 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2.1 Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím č. 481 120 1410 0

z 12. decembra 2012 v znení rozhodnutia toho istého čísla z 20. mája 2015 priznala

Sociálna poisťovňa navrhovateľovi s poukazom na

o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov a § 259 ods. 1, § 261 ods. 1 zákona

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a

Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach č. 128, uverejneného

pod č. , od 7. júna 2015 starobný dôchodok vo výške 3 670 Sk mesačne

a na základe jednotlivých vo výroku rozhodnutia citovaných valorizačných zvýšení ho

k 1. januáru 2013 zvýšila na sumu 193,20 € mesačne.

2.2 O opravnom prostriedku sťažovateľa proti predmetnému rozhodnutiu Sociálnej

poisťovne rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

č. k. -98 z 12. novembra 2015, ktorým rozhodnutie Sociálnej poisťovne

č. 481 120 1410 0 z 12. decembra 2012 potvrdil.

2.3 Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu tak, že

rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 481 120 1410 0 z 12. decembra 2012 v znení

rozhodnutia toho istého čísla z 20. mája 2015 zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni na

ďalšie konanie.

3.1 Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol

„znenie výroku tak, ako to sťažovateľ žiadal v odvolaní z 31.01.2016 proti rozsudku KS BB

z 12.11.2015, č. k. -98, teda tento rozsudok KS-u BB zrušil, avšak z úplne

iných - arbitrárnych dôvodov, NS SR len vymienených a nie z dôvodov, ako ich sťažovateľ

vymedzil v odvolaní proti tomuto rozsudku KS-u BB a v podanom opravnom prostriedku

z 24.01.2013 proti rozhodnutiu SP č. 481 120 1410 0 z 12.12.2012.“.

3.2 Sťažovateľ ďalej uviedol: «... výklad a aplikácia práva, v sťažnosťou

napadnutom rozsudku NS SR, je v rozpore s ustanoveniami hmotného a procesného práva,

výrazne ho diskriminuje na základných právach, garantovaných a medzinárodnými

zmluvami, ktorých sa domáha podľa v spojení s výlučne len

v súlade splatnými relevantnými právnymi normami, a to z nasledovných dôvodov:

1) Výrok rozsudku NS SR nevychádza zo skutočného stavu danej veci, nie je v súlade

s príslušnými ustanoveniami hmotného a procesného práva, a nie je riadne odôvodnený.

2) Odvolací súd sa nevysporiadal a nedal dostatočné a jasné odpovede na

najpodstatnejšie skutkové a právne námietky a argumenty sťažovateľa uvedené v odvolaní

proti rozsudku prvostupňového súdu. Nevysporiadanie sa NS SR so zásadnou otázkou sporu

namietanej v odvolaní proti rozsudku KS BB, aplikácie čl. 33 ods. 2 Dohovoru a R

č. 55/2011, na nezákonné krátenie vypočítanej sumy starobného dôchodku 13 065.-Sk, ktorá

nebola sporná, v rozhodnutiach SP.

3) Nevysporiadanie sa NS SR s námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil na pojednávaní

KS BB a tiež v odvolaní proti rozsudku KS BB o existencii prekážky rozsúdenej veci v

zmysle

4) Nevysporiadanie sa NS SR so sťažovateľovým odvolacím dôvodom, že KS BB

odmietol skúmať podmienky konania na základe predložených listinných dôkazov

preukazujúcich, že odvolanie proti rozsudku KS BB nebolo podané oprávnenou osobou -

SP, keďže toto nebolo podpísané štatutárnym zástupcom SP.

5) Nevysporiadanie sa NS SR so sťažovateľovým odvolacím dôvodom, že KS BB

odmietol jeho žiadosť o preukázanie splnomocnenia povereného zástupcu SP na konanie

pred súdom, keďže „splnomocnená zástupkyňa“ sa nevedela takýmto splnomocnením

preukázať.»

4. Sťažovateľ zároveň žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého

rozsudku a uložil Sociálnej poisťovni, aby sa dočasne zdržala vykonávania napadnutého

rozsudku s výnimkou vydania rozhodnutia, v ktorom jeho žiadosti o starobný dôchodok

vyhovie v celom rozsahu.

5. Sťažovateľ napokon navrhuje, aby mu ústavný súd v prípade vyhovenia jeho

sťažnosti priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 24 000 €.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo , ,

na súdnu ochranu podľa , 2 SR, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s , 2 SR a práva na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 v spojení s právom vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a čl. 1 Dodatkového protokolu k európskemu Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na rovnosť práv a zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1, 2

a 4 SR v spojení s , 2 Protokolu č. 12 k európskemu Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa

SR rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 28.02.2018 a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 28.02.2018, Uznesenie NS SR 10So/ll/2014 z 11.02.2015 a rozsudok

KS BB -98 z 12.11.2015. zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

3. , priznáva finančné zadosťučinenie v sume 24.000.- EUR (slovom

dvadsaťštyri tisíc EUR), ktoré mu je Najvyšší súdu Slovenskej republiky povinný vyplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 325,42.- €

(slovom: Tristodvadsaťpäť Eur a štyridsaťdva centov), ktorú je mu Najvyšší súd Slovenskej

republiky povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ivana Hubku, Gaštanová

7, PSČ 010 07 Žilina v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

9. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

11.1 Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že

uplatňuje svoje základné práva a slobody.

11.2 Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

11.3 Podľa občania majú právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

11.4 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

11.5 Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

11.6 Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

13. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

14. Podľa čl. 1 ods. 1 protokolu č. 12 užívanie všetkých práv ustanovených zákonom

sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa, farba pleti,

jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnostnej menšine, majetok, rodové alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12 nikto nesmie byť diskriminovaný akýmkoľvek

verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov, najmä ako sú dôvody uvedené v odseku 1.

15. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie širokého zoznamu základných

práv a slobôd, konkrétne základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces,

základné právo vlastniť majetok, právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe,

základné právo obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej

správy, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní, základné právo na zákonného

sudcu, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, základné právo

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a ústavný princíp zákazu diskriminácie.

16. V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje

za potrebné zdôrazniť, že v zmysle je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti a nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo vzťahu

k všeobecným súdom (m. m. , ). Nie je preto zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, resp. ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo zisteného skutkového stavu všeobecné súdy vyvodili. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

17. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (). Judikatúra ústavného súdu

stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ). Podľa právneho

názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne

konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním

a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah

na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv

sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav

napraviť (m. m. ). Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde ().

18. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či

napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

).

19. Ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len

právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie

vo veci samej právoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť

možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až po tom, keď napadnuté konanie bude

skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť musí v zásade smerovať proti poslednému

rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho

opomenúť. Z uvedeného vyplýva, že ústavnou kompetenciou ústavného súdu nemôže byť

zmena alebo náprava prípadného, či už namietaného alebo skutočného pochybenia

všeobecných súdov v dosiaľ neskončených konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť, či

konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci obstoja z komplexného

hľadiska v ústavnoprávnej rovine. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného

prerokovania sťažnosti stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky

().

20. Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že ochranu

sťažovateľom označeným základným právam proti ich možnému porušeniu bude oprávnený

poskytnúť opätovne všeobecný súd, a to v správnom súdnictve, samozrejme, v závislosti

od budúceho nového rozhodnutia Sociálnej poisťovne po vrátení veci na ďalšie konanie,

v ktorom bude mať sťažovateľ možnosť uplatňovať svoje procesné práva a vznášať

prípadné námietky. Až v štádiu, keď bude konanie definitívne skončené, bude môcť

sťažovateľ na ochranu svojich práv prípadne podať novú sťažnosť ústavnému súdu, a to

za predpokladu, že by v ďalšom konaní v správnom súdnictve došlo podľa jeho názoru

k porušeniu jeho práv garantovaných alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou. Sťažnosť sťažovateľa bola preto v tomto momente podaná predčasne.

21. Ústavný súd preto, akceptujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z čl. 127 ods. 1

i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax a v neposlednom rade aj pod vplyvom

rešpektovania princípov minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných súdov, sťažnosť

sťažovateľa po uplatnení zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

22. Po odmietnutí sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

uplatnenými sťažovateľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2018